Cart is empty 
Najlepšími fotomodelkami sú podľa neho zvieratá vo svojom prirodzenom prostredí. Fotí ich tak, aby neporušil ich majestát, zohratosť s prírodou, aby ich nevystrašil a nestresoval. Fascinujú ho ich zvyky, hry, kolobeh života. Fotograf Jozef Antol.
Vaše fotografie zvierat vo voľnej prírode sú unikátne. Je fotografovanie váš koníček, alebo už profesia?
Koníček, krásna záľuba, ktorá mi vypĺňa voľný čas a dopĺňa sa s tým, že rád chodím na vysokohorské túry. Pracujem ako majster výroby v strojárskej firme v Dubnici nad Váhom.
Čo, resp. kto formoval váš záujem o fotografiu? Kedy to bolo?
Od mala som chodil s rodičmi po horách. Na huby, na výlety, prírodu som vnímal ako niečo, čo patrí k nášmu životu. Postupne som sa ju učil poznávať, pozorovať zvieratá, rešpektovať ich priestor. A bavilo ma to. Odhadujem, že asi pred dvanástimi rokmi som si zaobstaral prvý fotoaparát a začal fotografovať. Najskôr opatrne, pomaly, potom som sa tomu začal venovať hlbšie a časom som zistil, že fotografovanie a pozorovanie zvierat ma napĺňa.
Aký je to koníček?
Pre mňa je to niečo, čo ma hlavne upokojuje a aj baví. Som fotograf amatér s priemernou fotovýbavou, ale o to s väčším zanietením do prírody. Do Tatier chodím s tým, že ak sa mi aj nepodarí niečo odfotiť, uspokojí ma, že si dám aspoň dobrú vysokohorskú túru. Ale pravda je taká, že po rokoch skúseností už viem, kde sa pasú medvede, kde šantia svište alebo kde sa na slniečku vyhrievajú kamzíky. A nájdem si ich.
Kde všade sa ľudia môžu stretnúť s vašimi fotografiami?
Robím ich pre seba, mám stránku, kde ich zverejňujem. Alebo ich zavesím na stránky, ktoré sa venujú zvieratám, horám, aj špeciálne Tatrám a som rád, ak ich ľudia zdieľajú a tešia sa z nich.
Objektom vášho záujmu ako fotografa nie je príroda všeobecne, ale zvieratá v nej. Prečo?
Baví ma to, fascinuje ma ich život, zvyky, hry, zákony prírody, ktorým sa prispôsobujú. Učia ma pokore, trpezlivosti a rešpektu. Samozrejme, vo svojom archíve mám aj fotografie prírodných scenérií, ale zvieratá dominujú. Medvede, svište, kamzíky, jelene, … – to je moje.
Čo je potrebné na to, aby vznikla dobrá fotografia?
Fotograf musí mať, samozrejme, isté zručnosti, dobre poznať lokality, v ktorých aký druh zveri žije, jeho aktivitu. kde sa zvieratá chodia pásť, kde majú chodníčky a prechody. A najmä mať dobrý vietor aby som ich mohol nerušene pozorovať. Platí tiež, že fotograf v teréne potrebuje aj trochu toho príslovečného šťastia, ktoré rozdá karty na správnom mieste a v správnom čase. Nie vždy sa to podarí a to je výzva na ďalší výjazd do divočiny.
Takže sa na dobrý záber aj načakáte…
Niektoré fotografie sú výsledkom náhody, za niektorými sú to hodiny čakania. Pri fotografovaní divých zvierat nikdy nemáte zaručený úspech dopredu. Ale dajú sa v nej vypozorovať momenty, ktoré stoja za to, aby ste stlačili spúšť.
Uvažujete v horách ako turista, ktorý odfotí, čo ho zaujme? Alebo, naopak, ste viac fotograf, ktorý vyhľadáva dobré zábery cielene?
Aj – aj. Turisti sa ma na chodníkoch občas opýtajú, čo tam vidím, keď sedím a pozerám hore. Viacerým turistom som už tak ukázal medveďa,ako sa pasie v diaľke a veľmi sa tomu potešili, pretože videli maca prvýkrát. Oni sa ženú rýchlo za cieľom, oči upreté na chodník a ja sledujem okolie. Čakám, kedy sa ukáže medveď v kosodrevine, alebo kedy bude prechádzať cez hrebeň. O mne sa vie, že medvede fotografujem najradšej. Poznám ich, ovládam ich režim, dokážem ich pozorovať hodiny. Medvede zbožňujem. Sú to impozantné zvieratá a viem sa k nim priblížiť v ich prirodzenom prostredí tak, že ich nevyruším. To je dôležité, lebo vždy mám lepší pocit keď sa to takto podarí. Dokážem si na ne počkať aj hodiny , keď viem, že som na mieste, ktoré obľubujú.
Kam najčastejšie, na aké miesta smerujú vaše kroky za dobrou fotografiou?
Všade, kde viem, že mám okrem relaxu z pohybu aj šance na dobré zábery zvierat. Aj do Tatier. Navštevujem ich od začiatku sezóny, až do zimnej uzávery. Najradšej však na jeseň,kedy je najkrajšie pozorovať medvede na brusniciach.
Čo všetko ste ochotný urobiť pre dobrú fotografiu?
Bol som pri medveďovi vo vzdialenosti asi päť metrov. Takže – asi všetko (smiech). No každá situácia je iná. Na pekné fotky stačí aj podstatne väčšia vzdialenosť. A najmä našliapem strašne veľa kilometrov.
Zažili ste pri fotografovaní nejaký zaujímavý moment?
Nedávno sa mi taký stal. Bol som s rodinou a kamarátmi na víkend na chate v Tatrách. Samozrejme bez foťáku by som tam ani nešiel. Jedno skoré ráno som zobral kamarátov k rieke Belá pozrieť medvede. Neviem, ale nejako ma to tam nebavilo, tak sme sa rozhodli isť pozrieť do jednej doliny na rúbane na medvede. Šliapali sme hore dolinou, keď sme počuli nejaké zvuky. Išiel som sa pozrieť a pri potoku vidím rysie mláďa. Sadol som si a nerušene som obdivoval tú krásu. Po chvíľke sa ukázala aj rysica, ktorá sa predtým ozvala hlasom. Vzala ho do tlamy a odniesla. V živote som niečo také nevidel, ani nezažil. Dal som sa za nimi ešte pozrieť, či ich neuvidím, ako idú hore. Keď tu niečo za mnou spadlo, alebo skočilo zo stromu. Otočím sa a neverím vlastným očiam. Maličké rysíčatko? Bolo odo mňa hádam meter a pustilo sa za mnou ako mača.
Fotka sa podarila?
Nielen fotky, aj videjko som natočil. Celé pozorovanie trvalo skoro pol hodinu a video tridsať sekúnd. Bolo to niečo neuveriteľné. Potom som odkráčal preč, začali sa ukazovať prví turisti a nechcel som upútať ich pozornosť na rysiu rodinku. Potrebovala pokoj.
Kedy vám záber nestál za to, aby ste riskovali?
Netlačím na pílu, snažím sa v prírode správať s rešpektom k zvieratám. Je to ich prirodzené prostredie, ktoré netreba narúšať za každú cenu. Radšej si na dobré zábery počkám.
Máte aj nesplnené fotosny?
Mal som – rysa. Ale už ho mám. Ale to, čo som zažil, tak také to nebolo ani v tom sne. Neuveriteľné! Budem chodiť po horách s fotoaparátom dovtedy, kým budem vládať.
Kamzíky v Tatrách. Autor titulnej fotografie: Jozef Antol
