Hrubá kopa cez Lúčne sedlo, to je príjemný výstup

Hrubá kopa cez Lúčne sedlo, to je príjemný výstup

by ČlánkyHrubá kopa

FOTO: Dominik Lačný

Skialpinistická sezóna trvá, vo Vysokých, Nízkych i Západných Tatrách je na tuleních pásoch stále kam ísť. Práve začínajúca jar je pre tento druh aktivity v horách najlepším obdobím.

Naším dnešným tipom je Hrubá kopa v Západných Tatrách. Ide o neupravený voľný terén, v jarných mesiacoch môže byť zľadovatený. Výstup cez Lúčne sedlo je však ľahšou a častejšie využívanou verziou cesty. Od Žiarskej chaty je to asi štyri kilometre s prevýšením 840 metrov, hore by ste sa mali dostať za tri až štyri hodiny. Medzi odporúčané vybavenie patria skialpové mačky (haršajzne), čakan i lavínová výbava.

Z ústia Žiarskej doliny ideme smerom na Žiarsku chatu, čo je asi päť kilometrov. Potom je výstup po zelenej značke náročnejší, terén je neupravený, postupne sa zvyšuje sklon stúpania. Asi pol kilometra nad chatou sa cesta rozdeľuje. My ideme doľava do oblasti Veľkých Závratov, kde je aj Hrubá kopa. Už tu sa nám otvoria výhľady na tieto kopce.

Nasleduje strmšie stúpanie v pásme nízkych stromov a kosodreviny. Tento úsek býva vyjazdený, s bubnami, tvrdý, treba použiť skialpové mačky a dávať pozor na oproti idúcich lyžiarov. Postupne sa dostaneme do lokality zvanej Terasa a nad ňou potom doľava k meteorologickej stanici. Odtiaľto traverzujeme popod svahy Prostredného grúňa na Tri kopy smerom do Lúčneho sedla. Tento úsek je nebezpečný aj pre možnosť výskytu lavín, preto treba byť ostražitý.

Zo sedla je to do cieľa cesty už len asi 200 výškových metrov. Hore môže byť tvrdý alebo vyfúkaný sneh, preto je často treba nasadiť mačky a ísť peši s lyžami na batohu. Vrchol na severnej strane susedí s areálom Zelená dolina na Oravskej časti. Zhora je výhľad na scenériu Západných Tatier, Liptovskú a Oravskú kotlinu.

Dole ideme tou istou trasou, ako sme vyšli hore. Pozor na vietor, inak je tento zjazd pomerne jednoduchý. Skúsenejší lyžiari to môžu vziať cez Madajov žľab. Je to južne orientovaný, široký a strmý svah, na jar s ťažkým mokrým snehom.

Tatranské osady – Studenopotocké Kúpele nedokončili svoj príbeh, zhoreli

Studenopotocké Kúpele nedokončili svoj príbeh, zhoreli

by ČlánkyTatranské 
osady

Hneď v úvode treba povedať, že už neexistujú. Studenopotocké Kúpele (alebo Studenovodské, aj pod týmto názvom ich Tatranci poznajú),  ale urputne bojovali o svoju existenciu. Hoci, nikdy neboli kúpeľmi v pravom slova zmysle a ani nikdy nijako zvlášť neprosperovali.

Neďaleko Hrebienka, presnejšie na Kancli, na úbočí Slavkovského štítu v Studenej doline, postavil Uhorský karpatský spolok v roku 1875 Ruženinu chatu. Jednoduchý prístrešok turisti zvykli volať aj Ružanka, Ruženka či Rózanka. Mala drevený reliéf na ružovo zafarbenej ruže a na jej výstavbu, ako uvádzajú niektoré pramene, prispela populárna budapeštianska speváčka a klaviristka spišského pôvodu Ružena Gräffel – Györffyová, ktorá peniaze získala usporiadaním osobitného turné. Jej štedrosť ale upadla do zabudnutia, k chate nemala takmer nijaký vzťah. Turisti si ju spájali už iba s ružou na jej priečelí.

Chata stála desať rokov, keď popri nej začali vyrastať ďalšie objekty. Približne v tom čase sa začalo vo Vysokých Tatrách hovoriť o vzniku vysokohorského turistického strediska na Hrebienku. Nová výstavba odsunula význam Ruženinej chaty a neskôr sa z nej stala núdzová ubytovňa pre personál, potom sklad, napokon maštale. V roku 1893 úplne vyhorela.

Komplex budov okolo nej tvorili Studenopotocké Kúpele. Bol medzi nimi aj dvojpodlažný hotel Studený potok, ktorý požiar jeho ružovej susedky hodne poškodil. No obnovili ho a zakrátko k nemu pribudol hotel Spiš a o niečo ďalej hrazdená budova kúpeľného domu, ale aj nový hotel Ružena. Hoci to nebolo málo, pôvodné predstavy o kúpeľoch to nenaplnilo. Táto historická osada mala krátky príbeh. V roku 1927 tu vzbĺkol požiar a Studenopotocké Kúpele do tla zničil.

Ako uvádza Igor Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, asi rok po vyhorení Studenopotockých Kúpeľov postavila pražská Legiobanka na Hrebienku Športhotel, našinci tento komplex poznajú ako zotavovňu Hrebienok, dnes hotel Hrebienok.

Opustené neostalo ani miesto po kúpeľoch. V roku 1934 tu postavili Guhrovu chatu. Vybudovali ju na počesť lekára, priekopníka lyžovania a sánkovania vo Vysokých Tatrách. Za týmto projektom stál jeho syn Michal Guhr, ml., no jej otvorenia sa ani on nedožil. Táto turistická ubytovňa, tak ju nazýva Wikipedia, poskytovala okrem ubytovania aj jedlo a svojimi službami vyhovovala hlavne mladým nemeckým turistom, členom Karpatského spolku. Ten svojho času výstavbu chaty inicioval, keďže Michal Guhr bol niekdajším predsedom tohto spolku.

Po druhej svetovej vojne chatu prevzal Klub slovenských turistov a lyžiarov, ktorý ju premenoval na Bilíkovu chatu na počesť Pavla Bilíka, príslušníka finančnej stráže, lyžiara a pretekára, ktorého Nemci za jeho účasť v SNP pri Starom Smokovci zajali a v Kežmarku popravili. Ako uvádza Oskár Mažgút, manažér podujatí propagujúcich Vysoké Tatry, chatu postupne vylepšovali, pribudla terasa, sprchové kúty, ústredné kúrenie, neskôr vináreň, sauna a iné civilizačné vymoženosti. Po rozdelení Československa bola chata sprivatizovaná. Málokto dnes vie, že vyrástla na mieste, ktoré mohli byť príjemnými  Studenopotockými Kúpeľmi.

Chata je prístupná z Hrebienka, resp. Starého Smokovca, ale aj od Reinerovej chaty alebo z Tatranskej Lesnej a poskytuje príjemné zázemie pre oddych a občerstvenie turistov.

Tatranské osady – Nové Štrbské pleso má rovnako krásne výhľady ako jeho známejší sused

Nové Štrbské pleso má rovnako krásne výhľady ako jeho známejší sused

by ČlánkyTatranské 
osady

FOTO: Oľga Čižmárová Rajnohová

Nové Štrbské pleso možno kedysi na začiatku malo byť osadou, no život to zariadil inak. O tom, ako vzniklo, sa sporia dve legendy a dnes je už zbytočné dokazovať, ktorá verzia je správna. Dôležité je, že umelé Nové Štrbské pleso je výborným miestom, kde možno nabrať sily a obdivovať panorámu našich veľhôr.

Poďme najskôr k obom verziám. Jedna hovorí o tom, že Nové Štrbské jazero bolo vytvorené umelo v roku 1905. Z bývalého zabahneného plesa ho obnovil banskobystrický architekt Karol Móry, ktorý sa na tomto mieste rozhodol založiť osadu. Móry si v mieste Štrbského mozgroviska, ktoré bolo pozostatkom ústupu ľadovca a kde vznikla neveľká moréna nasycovaná podzemnými vodami vytekajúcimi zo Štrbského plesa, kúpil v roku 1897 pozemky s morénovým pieskom. Do neho nasmeroval potok z Mlynickej doliny.

Voda následne zaplavila močaristý terén, a tak vzniklo pleso. Móry jazierko zarybnil, na hladinu poslal člny, na brehu postavil hotel, ktorý sa stal základom osady. Chcel nižšími cenami ponúknuť návštevníkom tejto časti Vysokých Tatier rovnaké zážitky, aké si nemohli dovoliť pri susednom Štrbskom plese.

Alebo to bolo inak. Dostávame sa k druhej verzii vzniku Nového Štrbského plesa, ktorú tiež opisuje internetová encyklopédia. Pod bývalým liečebným ústavom Helios sa riečka Mlynica rozdeľuje. Popradské rameno vedie vodu do Mengusovskej doliny a vlieva sa do rieky Poprad. Druhé rameno – Štrbská Mlynica priteká do Nového Štrbského plesa. Močaristé pleso nemuselo byť pôvodne prepojené s umelo vytvoreným prítokom z Mlynice, mohlo ísť o prirodzený proces a Karol Móry urobil iba nevyhnutné rozšírenie prítoku. Jozef Sentiváni, ktorý založil Štrbské Pleso, mal v týchto miestach dve jazierka – Jozefove a Mikulášove, v ktorých choval ryby. Takže vznik Nového Štrbského plesa nemusel mať vo svojom finále iba jedného zakladateľa.

Dosť na tom, miestu sa darilo. Aj medzi vojnami. Ako uvádza stránka Nostalgické Tatry, v tridsiatych rokoch tu synovec zakladateľa osady Ján Móry postavil ďalšie penzióny, výhliadkovú kaviareň a kostolík. K hotelu zo západnej strany pristavil rodinný penzión.

Ján Móry bol hudobný skladateľ a v osade čerpal námety pre svoju tvorbu. Často ho navštevovali priatelia – medzi nimi Viliam Figuš-Bystrý, Béla Bartók, Ondřich Nový, Eugen Suchoň a ďalšie osobnosti.

Najväčšou stavebnou investíciou Jána Móryho bol 32-izbový hotel s kaviarňou, terasami a spoločenskými sálami, ktorý do rodinného portfólia pribudol v roku 1929 na východnej časti umelo vytvorenej plošiny.  

Celá osada bola po druhej svetovej vojne znárodnená a postupne urbanisticky splynula s osadou Štrbské Pleso. V roku 1950 hotel Móry zmenili na odborársku zotavovňu Baník. Ako približuje Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, časť chátrajúcich budov neskôr poslúžila na ubytovanie stavebných robotníkov v čase príprav na Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní 1970. Keď sa majstrovstvá stali minulosťou, postavili na ich mieste novú odborársku zotavovňu Baník. Po roku 1989 vrátili Móryho vdove zostávajúce menšie objekty bývalej osady. Tá ich predala. 

Nové Štrbské pleso má maximálnu hĺbku do desať metrov a stále sa mení. Kúsky rašeliny sa postupne uvoľňujú a načas pobudnú ako plávajúce ostrovčeky na hladine. Musia sa neustále odstraňovať, no tvoria zaujímavú atrakciu. Pohľady na pleso sa neustále menia a počas prechádzky ozvláštňujú výhľady na vodu.

Napriek svojej nevšednosti i tajomnej legende ostáva Nové Štrbské pleso pre mnohých návštevníkov ešte neobjavené, hoci mnohé turistické stránky odporúčajú zájsť si k nemu. Od svojho známejšieho menovca nie je pritom ďaleko. Stačí na stanici Štrbské Pleso prejsť cez koľajnice ozubnicovej železnice a pokračovať chodníkom rovno. Za päť minút sa k novému plesu dá peši dôjsť. Okolo jazierka plného rýb vedie upravený chodník s lavičkami. Miesto je ako stvorené na rodinné vychádzky. Má úplne iné čaro ako rušnejšie Štrbské Pleso, ktoré je východzím bodom mnohých turistických trás. Nové pleso hľadajú tí, ktorí chcú pohodu bez náročných športových výkonov.

No obe plesá majú jedno spoločné – výhľad na okolité tatranské štíty a prírodu. Sú rovnako krásne a rovnako sa meniace počas každého z ročných období. Móryho prvý hotel víta svojich hostí dodnes. Zrúcaninu rozhľadne, ktorú tu postavil, v roku 2013 kompletne zrekonštruovali. Celá stavba je od roku 1963 národnou kultúrnou pamiatkou. Citlivo a zároveň funkčne ju prispôsobili pre služby kaviarne a majitelia tu ponúkajú na prenájom apartmán. 

Na hrebeň Predného Soliska

Na hrebeň Predného Soliska

by ČlánkyPredné Solisko

Nenáročná túra vo Vysokých Tatrách, zvládnem ju za pol dňa a odnesiem si dojmy z nádherných výhľadov. Takéto požiadavky spĺňa napríklad Predné Solisko. Je to dobre prístupná dvojtisícovka, populárna v letnom i zimnom období.

Cesta vedie najprv popod lanovku k Chate pod Soliskom, potom pokračuje výstupom na vrchol. Začíname na Štrbskom plese, napojíme sa na turistický chodník na hrebeni značený modrou značkou. Po lesnom, neskôr kamennom chodníku sa dostaneme asi za hodinu a pol k Chate pod Soliskom. Ideme po Soliskovom hrebeni, po pravej strane je sedačková lanovka. Tu už prichádza stúpanie po strmom kamenistom svahu niekoľkými serpentínami, trvať by malo asi 40 minút.

Predné Solisko je témou tretieho podcastu novej série S batohom cez hory. Dvojica mladých turistov Vladko a Tánička sa tiež vybrala po hrebeni až na vrchol a cestou sa dozvedela veľa nových vecí. Napríklad o názve kopca, ktorý má pôvod v tom, že v minulosti tu bolo solisko pre kravy a ovce, ktoré pásli v Mlynickej a Furkotskej doline. Neskôr sa toto meno prenieslo na celý hrebeň. Alebo, že prvý vlek v Tatrách bol práve na juhovýchodnom svahu Predného Soliska, do prevádzky ho spustili v roku 1943.

Zaujímavosťou možno je aj to, že ide o najvyšší celoročne voľne dostupný vrchol na Slovensku. Jeho najväčšou ozdobou sú určite výhľady. Keď je dobrá viditeľnosť, môžete obdivovať Furkotskú a Mlynickú dolinu, prekrásny vodopád Skok, Štrbský štít, Satan, Kriváň, Štrbské pleso a široké okolie. V zime a na jar nezabudnite na základnú zimnú výbavu do hôr – mačky a turistický cepín, ide hlavne o bezpečnosť.

Na vrchole Predného Soliska postavili v roku 2013 drevený kríž, ktorý pripomína desiate výročie prestavby Chaty pod Soliskom. Vysoký je tri metre, vyrobili ho z dreva červeného smreka. Je na ňom poznačená nadmorská výška štítu a jeho názov.

Počas cesty späť môžete pri Chate pod Soliskom odbočiť na chodník do Furkotskej doliny, potom sa napojíte na Tatranskú magistrálu vedúcu naspäť na Štrbské pleso. Prípadne sa môžete vrátiť späť po tej istej trase

Ždiar leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru.

Ždiar bol najväčším tatranským hotelom

by ČlánkyTatranské 
osady

Leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru, obcou s originálnymi krojmi a architektúrou a pred pár desaťročiami bol najväčším tatranským hotelom.

No kým sa pozrieme na to, čo môže Ždiar ponúknuť návštevníkom dnes, urobíme si malý exkurz do minulosti. Obecná webová stránka uvádza, že vznik obce možno datovať okolo roku 1584 (prvá písomná zmienka pochádza z roku 1590). Vtedy Juraj Horvát z Plavča odkúpil od A. Laského panstvo Nedeca a toto ho urobilo najväčším feudálom na Spiši. Do vlastníctva dostal aj pozemky, na ktorých hospodárili roztrúsení osadníci, potomkovia valašského obyvateľstva. Zemepán ich prinútil obrábať pôdu na vopred vymedzených pozemkoch, ktoré mali veľkú rozlohu. Vďaka nim sa obec „roztiahla“ do dĺžky niekoľkých kilometrov.

Toto územie bolo pokryté aj lesmi a ak sa obyvatelia chceli venovať poľnohospodárstvu, museli lesy vyklčovať a vypáliť. Od toho zrejme pochádza aj názov obce – žiariť, Žiar, Ždiar. Osídlili najmä najnižšie položenú časť brázdy, no hospodárili aj na odlesnených svahoch. Dnes sú práve tieto svahy súčasťou domácej ponuky cestovného ruchu, keďže sa na nich nachádzajú lyžiarske terény a strediská. 

Čo ale preslávilo minulý Ždiar, to boli nielen legendy spojené s pašeráctvom, pytliactvom či zbojníctvom, ale najmä príklon ľudí k tradíciám. Aj dnes väčšina Ždiarčanov hovorí po goralsky, šijú a zdobia tu nádherné kroje, na ktorých vynikajú motívy rastlín a zvierat z oblasti Belianskych Tatier, a časť domov má svojskú, tradičnú architektúru odkazujúcu na bežný roľnícky život a jeho potreby. 

Stavba domov tu mala svoje rituály. Podľa Wikipedie najskôr tu boli jednopriestorové drevenice, v ktorých ľudia bývali aj s dobytkom, no na konci 19. storočia už Ždiarčania stavali domy pre veľké rodiny s povalami, oproti ktorým stáli hospodárske budovy – maštale a stodoly. Kým gazda postavil dom, vyhliadol si v lese stromy, dlho ich pozoroval a opatroval.  Vytínali ich medzi splnom a novým mesiacom, aby drevo nenapadol hmyz. Kým sa tesári chytili roboty, celá rodina pokľakla a pomodlila sa. Miesto pod základmi pokropili svätenou vodou. Proti vetru a škodám mali pomôcť vrecúška so soľou, ktoré vkladali do uhlov stavby.

Zmenilo to až uzavretie turisticky atraktívnych chodníkov v Belianskych Tatrách v roku 1978, čo sa na poklese návštevnosti Ždiaru citeľne podpísalo. Dnes ale turistický vrchol prežíva Bachledova dolina so svojimi atrakciami, napríklad Chodníkom korunami stromov, alebo bobovou dráhou a lyžiarskym vlekom, ale aj stredisko Ždiar – Strednica, či ďalšie vleky v prudkých svahoch obce. Napriek uzávere chodníkov je Ždiar výborným východiskom pre letnú turistiku. Prejsť sa môžete napríklad po chodníku Monkova dolina – Kopské sedlo – Chata pri Zelenom plese – Skalnaté pleso – Tatranská Lomnica, alebo sa môžete vybrať do Osturne či do Veľkej Frankovej, alebo, ako vyzýva stránka vysoketatry.com vyberte si Jezersko alebo vychádzku hrebeňom Spišskej Magury. Využiť možno cyklotrasy, pozrieť si blízku Beliansku jaskyňu, v obci je pestrá ponuka ubytovania v privátnych domoch a penziónoch. Okolité lesy, ktoré neboli postihnuté smršťou v roku 2004, ponúkajú mnohé zákutia na relax, ale aj liečbu, lebo je tu vynikajúca klíma.

Čas môžu návštevníci Ždiaru tráviť aj na náučnom chodníku – ako, inak, po goralsky. Na obecnej stránke nájdete jeho vyčerpávajúcu charakteristiku, preto iba stručne. Venuje sa osídľovaniu a spôsobu obživy obyvateľov, predstaví lanovku na prevoz dreva (svojho času európsky technický unikát), ktorú vybudovala česká veľkofirma J. Ph. Glesinger a tiahla sa od Podspádov cez Ždiar až po Lendak, ale ukáže aj lyžovanie či ždiarsky folklór a architektúru. V obci možno navštíviť múzeum Ždiarsky dom a na vlastnej koži si vyskúšať inscenovanú Ždiarsku svadbu, ale dá sa pozrieť aj Svetelný dom či Family Park Strachankovo.

Náučný chodník sa zastavuje aj vo filmotéke, pričom návštevník sa dozvie, že v obci nakrúcali slávne Orlie pierko a Medenú vežu, a že dvorným filmárom obce bol nemenej slávny Karel Plicka a jeho dokumenty Za slovenským ľudom, Po horách a dolách a Zem spieva. Spomína sa tu aj Rodná zem, ale aj iné filmy, v ktorých si Ždiar „zahral“, napríklad Tatranská romanca, Vivat, Beňovský či Adam Šangala.

Stanislav_Ševčík

Do vysokohorského terénu za relatívne krátky čas

by Články

FOTO: Stanislav Ševčík

Po tipe na zdolanie vrchu Baranec je čas na niečo menej náročné. Odporučiť vám môžeme napríklad Smutné sedlo. Táto skialpová túra má viacero variantov, asi najznámejší je výstup od Žiarskej chaty.

Celú cestu nás čaká mierne a trochu strmšie stúpanie, najstrmšie je s blížiacim sa cieľom. Asi pol kilometra za Žiarskou chatou v lesíku treba odbočiť doľava do oblasti Veľkých Závratov. Jednou z výhod tejto trasy je aj to, že za relatívne krátky čas sa dostaneme z doliny do vysokohorského terénu.

Treba počítať s tým, že skialpová trasa presne nekopíruje cestu letného turistického chodníka. Po odbočke nasleduje strmší úsek pomedzi kosodrevinu. Treba dať pozor na terén. Sneh môže byť tvrdý, s bubnami alebo vyšmýkaný. Pozor aj na vracajúcich sa lyžiarov, lebo miesto je dosť úzke.

Postupne sa dostanete na takzvanú Terasu, nad ňou je už oblasť, v ktorej hrozí výskyt lavín. Veľký pozor hlavne na pravej strane, kde sa nachádzajú svahy Prostredného grúňa. Ako sme už písali, ku koncu cesty je svah strmší, natrafíme na takzvané skialpinistické otočky – cik-caky. Hore na Smutnom sedle je to príjemná rovinka, ak je dobrá viditeľnosť, vychutnáte si pohľad na masív Plačlivého a Ostrého Roháča, na juhu je Baranec a Liptovská kotlina.

Po zložení pásov a spravenia dostatočného počtu fotiek je na rade zjazd tou istou trasou, ako sme vyšli. Na toto sedlo chodí veľa lyžiarov, preto môže byť hlavný svah už rozbitý, ale je to široký terén s príjemným sklonom. Najťažšia časť je v pásme kosodreviny, spomínali sme ju pri ceste nahor, zbiehajú sa tu zjazdy z okolitých kopcov, a priesek je dosť úzky, preto treba byť zvlášť ostražitý.

Po absolvovaní tohto úseku ideme po bývalej zjazdovke v Žiarskej chate. Táto časť je už v pohode s miernym sklonom. Dole do ústia Žiarskej doliny na parkovisko je to zjazd po ceste.

nasťa kuzminová

Nasťa Kuzminová: Úspech je výsledkom spoločnej práce

by Články

Trikrát štartovala na Olympijských hrách, získala na nich šesť medailí, z toho tri zlaté. Je majsterkou sveta v biatlone v pretekoch na 7,5 kilometra. Má za sebou 10 sezón vo Svetovom pohári, kde 13-krát zvíťazila. Okrem týchto nevšedných úspechov je Nasťa Kuzminová aj matkou dvoch detí. V rozhovore, ktorý sme urobili s ňou a jej manželom Danielom vďaka Tiposu počas natáčania vo Vysokých Tatrách, sa pozrieme práve na športovanie detí a mládeže, ale aj na Nastine úspechy a prvé kroky po príchode na Slovensko.

Titulná fotografia: Martin Krystýnek

Nasta Kuzminova

Ako sa pozeráte na svoje úspechy s odstupom času?

Anastasia: Dá sa povedať, že je to výsledok istého obdobia alebo úseku športovej kariéry. Medailu zavesili na krk mne, ale patrí aj môjmu realizačnému tímu, ľuďom, s ktorými sme spolu smerovali k úspechom. Takisto nemôžem zabudnúť na fanúšikov, akoby sme všetci chytili tú medailu spolu do rúk. Je to niečo, čo nás spája, výsledok spoločnej práce, a je to niečo úžasné.

Daniel: Za tými výsledkami je veľmi veľa námahy, dlhej práce. Keď nad tým tak teraz premýšľam, cesta ku každej medaile je neskutočný príbeh. Každá trofej je nielen Nastina, ale celého nášho tímu.

Vediete k športu aj svoje deti. Chceli by ste, aby aj z nich boli raz šampióni?

Anastasia: Uvedomujeme si všetky plusy a mínusy vrcholovej športovej kariéry, lebo sme ju zažili. Sme športová rodina, nebránime deťom vo vzťahu k športu, naopak, podporujeme ich. Ale viackrát sme sa spolu rozprávali o tom, aký je rozdiel medzi aktívnym pohybom, amatérskym športom a tým vrcholovým. Náš syn si to už vie porovnať, lebo s nami zažil istý kus mojej športovej kariéry. Videl, čo všetko šport mame priniesol, čo musela obetovať, aké to boli obmedzenia pre rodinu. Ak by sa teraz rozhodoval pre vrcholový šport, tak má skúsenosti, ktoré získal so mnou. Je o to bohatší oproti iným športovcom, ktorí tieto skúsenosti nemajú.

Netrváte teda na tom, aby z detí boli vrcholoví športovci?

Anastasia: Netrváme na tom, aby jedinou cestou pre deti bol iba šport. V ich živote by mal byť, pohyb je dôležitý, ale snažíme sa rozvíjať aj ich ďalšie talenty. Majú ich tiež dosť, či už je to vzťah k jazykom alebo umelecký smer. Syn veľmi rád fotí, kreslí, čiže strednú školu si vybral podľa toho, akou cestou by chcel ísť, keby sa nepodarila športová kariéra. V živote každého z nás má šport svoje miesto, ale ak majú deti ďalšie talenty, ktoré by chceli rozvíjať, tak si myslím, že im v tom netreba brániť. Koníčky a záľuby majú mať v živote svoje miesto.

Nasta Kuzminova
Nasta Kuzminova

Deťom všeobecne dnes chýba pohyb, mali by ich k nemu viesť už rodičia. Čo by ste im poradili?

Anastasia: Ak to môžem zhrnúť, tak naozaj dôležité pre rodičov vo vzťahu k deťom je, aby ich viedli k športu. Prihlásiť ich na nejaký šport, ktorý ich baví, ale aj byť pre deti príkladom, vštepiť im lásku k pohybu, športovať s nimi. Rodičia sú pre deti hlavným vzorom, deti po nich opakujú. Ak vidia, že rodič sa hýbe, tak to berie ako normálnu, bežnú vec v živote človeka a funguje to oveľa viac. Rodičom prajem veľa trpezlivosti, lebo šport nie je vždy len o pozitívnych emóciách, často je o pádoch, prekvapeniach. Niekedy treba byť aj „vankúšom“, do ktorého sa dieťa môže vyrozprávať, ak niečo nevyjde. Deťom zas prajem, aby mali zo športu už odmalička radosť a snažili sa v ňom zdokonaľovať. Ak by ho mali len ako hobby, tak nech ich obohacuje a dáva im veľa do života.

Daniel: Chcel by som hlavne rodičom povedať, aby nemali od svojich detí veľké očakávania, že začnú v 12-tich alebo 13-tich rokoch ukazovať nejaké veľké výsledky. Je to veľmi dlhá cesta a mali by akceptovať trénerov a nemiešať sa im do práce, napríklad na tréningu. Vidím to dosť často, prídu a dávajú trénerovi rady, ako na to. Pritom on je tam ten hlavný a zodpovedný. Rodičia by mali ukázať deťom, ako oni športujú, nielen to od nich žiadať. To je pre ne lepšou motiváciou.

Nasťa, ako vnímate svoj príchod na Slovensko ako športovkyňa a matka? Čo bolo najnáročnejšie?

Anastasia: Príchod na Slovensko pre mňa znamenal veľmi náročné, zvláštne a zároveň krásne obdobie. Doteraz pociťujem vďaku a som vďačná za to, že som dostala na Slovensku príležitosť odznova začať športovať. Príležitosť uvedomiť si, že sa dá robiť šport, aj keď máš dieťa, rodinu, že to nie je prekážka vo vrcholovej kariére. Príchod na Slovensko je nová etapa môjho života, ale zároveň aj života našej rodiny, ktorú sme sa rozhodli budovať na Slovensku. Začala som úplne od nuly, vtedy som si nebola istá, či budem pôsobiť ako vrcholová športovkyňa, všetko bolo o pokusoch, skúškach, ale aj nových skúsenostiach.

Za príchod na Slovensko som vďačná hlavne manželovi Danielovi, lebo ten tu bol už roky predtým, než som ja prišla prvýkrát do Banskej Bystrice v roku 2005. Potom som sa vrátila v roku 2007 už so 6-mesačným synom a znamenalo to pre mňa veľa neistôt. Ale keďže bol manžel pri mne, tak to bola pre mňa najdôležitejšia istota. Nevedela som ešte, či začnem odznova v športe, či bude nejaký úspech, či zvládnem ako mladá mamička aj ďalšie veci, ktoré musia fungovať. V tom období bolo pre mňa dôležité byť dobrou mamou, dobrou manželkou a tou, ktorá sa postará o komfort v domácnosti v novo založenej rodine.

Zároveň som rada, že športové hnutie mi umožnilo súťažiť za krajinu, ktorá sa pre mňa stala novým domovom. Som vďačná ľuďom, ktorí sa nebáli cudzinky a rozprávali sa o mojej rodnej reči, že sa ju niekedy učili v základnej škole. Pomáhali mi robiť prvé kroky na Slovensku, ktoré boli takto oveľa istejšie.

Baranec je jedným z najvyšších vrchov Západných Tatier. Výstup naň by si mali vybrať len skúsení skialpinisti, ktorí majú natrénovanú aj chôdzu v mačkách

Na Baranec s mačkami a čakanom

by BaranecBaranecČlánky

FOTO: Mário Badík

Ďalšia skialpová trasa, ktorú vám predstavíme, sa takisto nachádza v Západných Tatrách, ale na rozdiel od výstupu na Babky je oveľa ťažšia. Na sociálnych sieťach ju návštevníci hôr označujú ako náročnú. Okrem skialpového výstroja musíte mať so sebou aj lavínovú výbavu, mačky a čakan.

Baranec je jedným z najvyšších vrchov Západných Tatier. Výstup naň by si mali vybrať len skúsení skialpinisti, ktorí majú natrénovanú aj chôdzu v mačkách. Trasa vedie väčšinou po miestach, kde v zimných mesiacoch skoro vôbec nesvieti slnko. S pribúdajúcimi jarnými týždňami budú pribúdať aj slnečné lúče, ale tienisté a strmé svahy sú aj v marci veľmi nebezpečné.

 

Na stránke visitliptov.sk odporúčajú vydať sa na túto skialpovú túru až koncom marca a začiatkom apríla, keď je sneh pomerne stabilizovaný. Vzhľadom na sklon kopca však treba vždy sledovať aktuálnu lavínovú situáciu a predpoveď počasia. Časť trasy treba absolvovať peši.

Začína sa na parkovisku v ústí Žiarskej doliny. Prvých päť kilometrov cestou na Žiarsku chatu je to len mierne stúpanie. Potom je to už strmšie, ideme smerom k bývalému lyžiarskemu vleku. Trasu tu križuje potok, vhodné miesto na jeho prechod je asi v strede starej zjazdovky. Ak je zamrznutý, dá sa prejsť skoro kdekoľvek. Od potoka nás čaká prevýšenie 800 metrov, čo preverí aj zdatných vyznávačov skialpinizmu.

Zo začiatku sa dá ísť ešte na pásoch, potom v strmom žľabe treba prejsť na mačky. Najobľúbenejším variantom je výstup cez Jarný žľab, pomerne rýchlo nás dostane na hrebeň. Po ňom potom prídeme až na vrchol Baranca. Ak je dobrá viditeľnosť, čakajú na nás výhľady na všetky strany. Pokochať sa dá pohľadom na Žiarsku a Jamnícku dolinu alebo Tri kopy a Plačlivé. V zime pôsobí Baranec pokrytý snehom obrovitým dojmom.

Zjazd je zaslúženou odmenou, ale pozor, len pre skúsených lyžiarov. Dá sa absolvovať niekoľkými cestami. Z Baranca idú tri žľaby – Maďarský, Centrálny a Jarný. Maďarský a Jarný sú oproti Centrálnemu ľahšie zvládnuteľné, napriek tomu ich odporúčajú len skúseným lyžiarom. Kto si na tieto zjazdy netrúfa, môže to vziať po hrebeni na vrchol Smrek, kde sú tiež možnosti na zjazd, alebo až do Žiarskeho sedla. Odtiaľ by to mali zvládnuť aj menej skúsení lyžiari. Treba ale dávať pozor na sneh, na jar je už veľmi tvrdý, lepšie je počkať do poobedia, kým trochu zmäkne.

Nasledujúce tri týždne, kým sa na prázdninách nevystriedajú všetky kraje Slovenska, budú aj pre horských záchranárov časom zvýšeného príjmu tiesňových volaní

Užite si jarné prázdniny. Ale bez úrazu

by Články

Jarné prázdniny sú tu a počnúc víkendom do hôr zamieri väčší počet rodín s deťmi, ktoré si budú chcieť užiť voľno. Nasledujúce tri týždne, kým sa na prázdninách nevystriedajú všetky kraje Slovenska, budú aj pre horských záchranárov časom zvýšeného príjmu tiesňových volaní.

Horskí záchranári upozorňujú na možnosť zranení malých návštevníkov hôr, ktorí spolu s rodičmi preceňujú svoje sily pri športových aktivitách. Nie je to prázdna obava. Horská záchranná služba (HZS) počas jarných prázdnin už niekoľko rokov po sebe zaznamenáva najväčší príjem tiesňových volaní, a to najmä z lyžiarskych stredísk, a každoročne niekoľko stoviek zranení, ošetrení, pátraní a transportov, medzi nimi ide aj o ťažké a smrteľné úrazy.

Sformulovali preto niekoľko dôležitých upozornení a opatrení, ktoré by rodičia pred odchodom do hôr a v horách pri plánovaní turistiky, horolezeckej či skialpinistickej túry nemali podceniť.

  1. Zistiť si predpoveď počasia v lokalite, kde budú tráviť prázdniny.
  2. Zhodnotiť možnosti – fyzickú prípravu a výstroj a podľa nich vybrať trasu. Treba sa oboznámiť aj s náhradnými možnosťami pre prípad nepredvídaných udalostí.
  3. Do hôr neodchádzajte sami. Ak iná možnosť nie je, príbuzných, kamarátov, chatára oboznámte s trasou, ktorú plánujete absolvovať, a to aj vtedy, ak ju počas túry zmeníte.
  4. Majte pri sebe nabitý telefón, turistické paličky, mačky, cepín, vysokú obuv, teplé a náhradné oblečenie, rukavice, čelovku, mapu a teplé tekutiny, ale aj lavínovú výbavu.
  5. Rešpektujte označenie: Lavínový terén a neriskujte. Všetky informácie o lavínovej situácii sú denne aktualizované na sk.

 

Čo treba urobiť v lyžiarskych strediskách:

  1. Správať sa tak, aby HZS nemusela zasahovať pri vážnych úrazoch, ako sa to v tomto roku už niekoľkokrát stalo.
  2. Na lyžiarskej trati treba dodržiavať tzv. Biely kódex, čo je sumár upozornení, usmernení a povinností osôb na lyžiarskej trati. Upravuje ich aj  zákon o Horskej záchrannej službe.
  3. Samostatným pravidlom je nosenie prilby,  ktoré je povinné pre deti do pätnásť rokov.

Ako ďalej HZS v súvislosti s jarnými prázdninami upozorňuje, v horách treba  počítať aj s tým, že na niektorých územiach nemusí byť vždy dobrý signál na volanie z mobilných telefónov,  preto odporúča využitie Aplikácie HZS, ktorú je možné stiahnuť si do mobilu. „Aplikácia umožňuje uskutočniť volanie na tiesňovú linku HZS 18300, odoslanie SMS a zároveň záchranárom poskytuje aj informácie o GPS polohe,“ uvádza na svojej stránke HZS.

Pripomína, že takmer každý oznamovateľ nehody má už dnes dotykový mobilný telefón, no nie každý v ňom vie nájsť svoju polohu. „V tejto súvislosti kladieme dôraz na osvojenie si vyhľadávania GPS polohy vo svojom telefóne, pretože výraznou mierou pomôžete nielen sebe, zranenému či uviaznutému, ale uľahčíte tým prácu aj záchranárom,“ nabáda spomínaná stránke.

A ešte jedno si treba uvedomiť. Prázdniny môžu rodinu finančne zaťažiť dvakrát – po prvý raz pri platbe za pobyt a služby v horských strediskách a druhý raz pri riešení dôsledkov úrazu. Preto HZS odporúča uzatvoriť poistenie, ktoré finančne pokryje náklady spojené so záchrannou a pátracou činnosťou.

Kto by nepoznal naše najznámejšie horské jazero? Ak ste pri ňom ešte neboli, ale tomu neverím, určite ste o ňom už veľa počuli, čítali a videli.

Za záhadnou rybou Štrbského plesa

by ČlánkyŠtrbské pleso

Kto by nepoznal naše najznámejšie horské jazero? Ak ste pri ňom ešte neboli, ale tomu neverím, určite ste o ňom už veľa počuli, čítali a videli. Cestovný ruch sa tu začal rozvíjať na konci 19. storočia, kedy vznikali prvé chaty, hotely a kúpeľné domy. Status významného centra turizmu a zimných športov si zachovalo dodnes. Je to najvyššie položená turisticko-liečebná osada vo Vysokých Tatrách.

Počuli ste však o rybe sih maréna, ktorá žila vo svojej čistej forme pravdepodobne už len vo vodách Štrbského plesa? Vedci ju objavili pred takmer štyridsiatimi rokmi, vtedy ich boli v jazere stovky. Dnes je tomu inak. Možno tu už nie sú žiadne ryby tohto druhu, možno ešte nejaké žijú. Nie je to veľmi pravdepodobné, ale príroda vie pripraviť nejedno prekvapenie.

Za miznutím ryby sih maréna je prirodzené starnutie Štrbského plesa, vedecky nazvané eutrofizácia. Je to zmena životných podmienok, vo vode pribúdajú najmä dusík a fosfor, rýchlo sa množia riasy, zelenie voda. Vedci už pri objavení tejto vzácnej ryby predpokladali, že v plese jedného dňa nebude žiadny život. Pred desiatimi rokmi ešte nejaké sihy v horskom jazere boli, teraz už vedci nenašli žiadne.

Záhadná ryba Štrbského plesa je hlavnou témou druhého podcastu novej série S batohom cez hory. Prečo púta takú pozornosť práve sih maréna a nie aj iné druhy rýb, ktoré žili a žijú v tomto jazere? Je to preto, že práve tu bolo pravdepodobne posledné miesto na zemi, kde tento druh žil ešte vo svojej neskríženej forme. Nasadili ho sem v roku 1929 z Poľska spolu s jalcom s cieľom zarybniť pleso. Žiadne ďalšie sih marény sa sem už nedostali, preto sa nemali s kým krížiť.

Po tejto záhadnej rybe, ale aj po iných atrakciách okolo Štrbského plesa pátrajú v podcaste nazvanom tak ako tento článok Vladko a Tánička. Naši cestovatelia, milovníci prírody a kníh, ktorí spolu vyrážajú za poznaním a dobrodružstvom, a potom nám o tom povedia v podcaste. Ak ste náhodou nepočuli prvú časť z druhej série S batohom cez hory, tak vás možno prekvapí, že k Vladkovi sa pridala jeho kamarátka Tánička. Tiež má rada hory a záleží jej na tom, aby zostali pekné a čisté.