Cart is empty 
Jeho dve knihy Ako som vozil Nórov sú bestsellermi. Potom sa k nim priradila ďalšia, rovnako výborná – Ako som vozil Kórejcov. Všetky tri spája láskavý humor a briskné glosátorské diamanty zo sedadla vodiča autobusu. Slovo má ich autor Ondrej Sokol.
Na konci článku nájdete súťaž o knihu „Ako som vozil Kórejcov“ od Ondreja Sokola.
V akej pozícii sa lepšie cítite? Ako vodič, či ako spisovateľ?
Stále sa necítim úplne ako spisovateľ. K písaniu knižiek som prišiel ako slepé kura k zrnu. Rozhodne to nebolo plánované, pôvodne som iba chcel hodiť na papier pár príhod, pretože môjmu obľúbenému internetovému portálu chýbali články. Ale teraz mám napísaný môj prvý román, mal by vyjsť niekedy v polovici roka. Tak uvidíme, ako a či vôbec ho čitatelia prijmú. Ak áno, možno si aj na titul „spisovateľ“ zvyknem.
O pracovný post vodičov dnes nie je veľký záujem. Z vašich knižiek ale vyplýva, že napriek všetkým peripetiám, ktoré táto profesia prináša, ju máte rád. Mýlim sa?
K doprave som mal vzťah odmala. Pre mňa je to ale vyložene koníček, za ktorý mi ešte aj je niekto ochotný platiť. Preto som zobral aj u slovenských dopravcov brigádu, ktorá by inak z finančného hľadiska nedávala zmysel. Ale podobne postihnutých magorov veľa nie je, takže si dopravné spoločnosti musia hľadať , a následne udržať, ľudí, ako najlepšie vedia. A, bohužiaľ, mnohé z nich to veľmi nevedia.
Už vám niektorá slovenská prepravná spoločnosť poďakovala za reklamu?
Nie, ale zato som bol niekoľkokrát na koberčeku. Občas som si nedal pozor na jazyk, a bolo to po zásluhe. Ale viackrát sa stalo, že aj keď som potom až úzkostlivo kontroloval každé slovo, ľudia nejaký môj výrok vytrhli z kontextu, alebo kontext úplne odignorovali, ako keby len hľadali zámienku uraziť sa. Naposledy mi takto pokazili prvý deň dovolenky. Vtedy som sa aj rozhodol, že už brigády na Slovensku brať nebudem.
Čo vás najviac nakoplo v rozhodnutí dať svoje postrehy na papier? A potom neskôr ich aj knižne vydať?
Nemalo to špecifický impulz. Ako som spomínal, môj obľúbený portál vyšiel s výzvou, nech im niekto pošle hoci aj hlúposť. Povedal som si, že takto nízko nastavené kritéria hádam zvládnem, hodil som na papier zopár článkov a tie sa uchytili. Neskôr som stretol môjho vydavateľa, ktorý vtedy ešte nebol vydavateľ, ale videl v mojich textoch potenciál. Mne sa do toho síce nechcelo, lebo písať knihu znelo ako strašne veľa roboty, ale prehovoril ma. Iba na okraj, potvrdilo sa to. Keby som vedel, koľko roboty to v skutočnosti je, asi by som sa do toho dotlačiť nedal. Prvá kniha mala úspech, začal do mňa hučať, žeby možno nebolo zlé napísať ešte jednu, a ešte jednu… A už to šlo.
Vozili ste Nórov i Kórejcov. Bol to veľký rozdiel?
Hlavne v tom, že s Nórmi komunikujem priamo, zatiaľ čo medzi mnou a Kórejcami bol okrem jazykovej bariéry ešte medzičlánok ich sprievodcu/sprievodkyne. Takže reálne som s nimi mal obmedzený kontakt. V Nórsku som dovtedy vozil bežných ľudí na ich každodenných cestách do práce, školy a podobne. Kórejci boli turistické skupiny.
Dá sa s humorom sadnúť aj za volant slovenského autobusu?
Ale dá, čoby nie. Občas je to humor cez slzy, ale tá práca už zďaleka nie je to, čo to bývala. Vozový park sa modernizuje, štandardom je klimatizácia, aj platy išli hore, hoci inflácia posledných rokov ten nárast do veľkej miery znegovala. A hlavne, aj dopravným firmám už začína dochádzať, že by prístup k personálu mali zmeniť. Samozrejme, na západný štandard sa nechytáme a ani tak skoro nebudeme, ale nemôžem povedať, že by som sa vo firmách, kde som brigádoval, cítil vyslovene zle.
Čo vás príjemne prekvapilo na cestujúcej verejnosti v Nórsku a čím boli pre vás príjemné cesty s Kórejcami?
U Nórov ma príjemne prekvapila ich zdvorilosť a slušnosť – aj vo veľkomeste vás kopa ľudí pozdraví, pri výstupe poďakuje… To sa u nás nevidí, ani v prevádzkach, kde má vodič priamy kontakt s cestujúcimi. A čo sa týka Kórejcov, spoznal som s nimi kus Európy, videl mnohé nové a zaujímavé miesta, na ktoré by som sa inak nedostal. A ešte mi za to platili.
A čím vám na druhej strane najviac brnkli na glosátorskú strunu?
Páčilo sa mi ich nadšenie zo všetkého, čo videli. Občas boli doslova ako malé deti, natešení z každej maličkosti, všetko pre nich bolo nové a iné. Boli schopní fotiť si smetné koše alebo reklamné bilbordy. Bolo to zlaté.
Plánujete rozprávačsko-humorne voziť aj iné národy?
Páčilo by sa mi dostať sa na Island. Prípadne Fínsko alebo severné časti Švédska by tiež neboli úplne márne, ale ten Island je zatiaľ nesplnený sen.
Keď majú vodiči v cudzej krajine voľno, čím si ho zvyknú vyplniť?
To závisí od človeka a aj od toho, ako do danej krajiny zapadne, respektíve či vôbec chce zapadnúť. Toto bolo vidieť hlavne v Osle, kde žije veľké množstvo Slovákov. Niektorí sa socializovali s domácimi, chodili s nimi na rôzne spoločenské akcie, na túry a podobne, a niektorí sedeli v izbe, pozerali na notebooku slovenskú televíziu a občas vyliezli do supermarketu po pivo. Podľa toho človek vedel aj dopredu určiť, kto sa v krajine asimiluje a kto sa zbalí a odíde domov.
Patríte medzi túto voľnočasovú vzorku? Alebo máte iné obľúbené a overené možnosti, ako sa zresetovať?
Ja nie som úplne sociálny typ, ľudí znášam iba v menších dávkach. Ale snažím sa nebyť úplný odľud. Okrem toho veľa chodím von, či už na celodenné túry a výlety, alebo len krátke prechádzky po práci. Snažím sa nachodiť každý deň aspoň 10-15 tisíc krokov, aby som nejako vykompenzoval fakt, že v práci celý deň sedím. Keď počasie nepraje, čo je v Nórsku veľmi často, veľa čítam. Nórsko mám pochodené celkom slušne. Kopu času mi zaberie aj písanie.
Narodili ste sa síce v Trenčíne, ale vyrastali na Liptove. Ľudia z tohto regiónu majú spravidla hory v DNA. Ako ste na tom vy?
Asi áno, na rovine som sa nikdy necítil dobre a vždy ma to ťahalo do kopcovitejších častí planéty. Škandinávia, Kanada, Aljaška, Patagónia, to sú moje destinácie snov.
Kto vo vás tento vzťah vypestoval?
Obaja rodičia pracovali v Jasnej – otec na Stredisku lavínovej prevencie pri Horskej záchrannej službe, mama ako prevádzkarka v hoteli. V Nízkych Tatrách som strávil, myslím, viac času ako doma. V tej dobe tam bolo iba niekoľko hotelov, sedačková lanovka na Chopok a kabínková na Brhliská, takže ani na vrchole sezóny sa to tam turistami nehemžilo tak ako dnes.
Pamätáte si na svoje prvé ozajstné horské dobrodružstvo?
Asi to bola prvá cesta starou sedačkovou lanovkou z Kolieska na Chopok. Veľa si z toho nepamätám, mal som možno päť rokov, na sedačke som sa skoro prešmykol popod bezpečnostnú tyč, čo ma mala udržať na sedadle. Ale dokonale si vybavujem ten pocit, keď sme sa dostali nad hranicu stromov a zrazu som mal celú dolinu pod sebou ako na dlani, až úplne dolu po Liptovský Mikuláš a Liptovskú Maru. A hory naokolo sa zdali byť na dotyk.
Ktoré pohorie či miesta u nás najviac testovali váš vzťah k turistike či športom v horách? Ako často sa tam vraciate?
Momentálne bývam u priateľky v Bratislave, ak práve nie som v práci. No snažím sa vracať na Liptov aspoň občas. Ale už to nie je ono. Možno som konzerva, ale Demänovská dolina v dnešnej podobe mi pripadá hrôzostrašná, tie okolité sa zatiaľ držia, ale tiež mám pocit, že niektorí ľudia nebudú spokojní, kým tam zostane stáť jediný strom.
Keď Slováci idú domov po nejakom dlhšom pobyte v cudzine, obyčajne tvrdia, že sa tešia na náš chlieb, halušky a Tatry. Máte to tak aj vy?
Ja sa teším hlavne na priateľku a naše dva psy, ale každému podľa jeho gusta. Výhodou sezónnej práce v zahraničí je, že som doma celú jeseň. Podľa mňa, suverénne najkrajšie ročné obdobie. Plus, aj tie najprefláknutejšie turistické miesta v Tatrách sú prázdnejšie. Môžem si ich vychutnať bez toho, aby som sa stresoval, či budem mať kde zaparkovať, nekráčam po turistických chodníkoch v zástupe, aj ceny sú trochu prijateľnejšie.
Podobajú sa naše Tatry niečomu, čo ste videli, navštívili? Napríklad v Nórsku….
Ani nie. Tatry sú veľmi kompaktné veľhory, autom ich obídete dookola za nejaké dve hodiny. V Nórsku sa hory tiahnu v podstate stredom krajiny od juhu až na sever. Preto tam ani nezažijete také davy turistov ako u nás, keď sa napríklad na Kriváň od júna do septembra ide doslova v zástupe. V Nórsku sa ľudia na celej ploche hôr nejako rozptýlia.
Čo vás tam najviac prekvapilo, príjemne naladilo, inšpirovalo?
Prístup a správanie sa ľudí v službách, na úradoch, všade, kde prichádzajú do styku s verejnosťou. V drvivej väčšine sú priateľskí, usmiati, ochotní… U nás mám niekedy pocit, akoby niektorí trpeli nejakým komplexom a silou-mocou museli zákazníkovi dávať najavo, že oni ho vôbec nepotrebujú. Človeku ten kontrast udrie do očí hneď, ako prekročí hranice.
Keby ste mohli, presťahovali by ste tú vľúdnosť aj k nám?
Keby som mohol… Hoci nechápem, prečo v čase otvorených hraníc a nízkym číslam nezamestnanosti niekto zostáva v práci, ktorá ho očividne obťažuje a trpí v nej.
Ako je to s ich či našim vzťahom k horám? Vážime si viac (či menej) to, čo u nás unikátne v prírode máme? Vy už môžete porovnávať…
Práveže mám pocit, že si to vôbec nevážime. Akoby jediné, čo vieme, je rúbať, píliť, betónovať a unifikovať. Kamkoľvek idem, stretávam kamióny naložené drevom, uprostred lesov sú turistické chodníky rozjazdené nákladniakmi a lesnými traktormi, hory sú pokryté holorubmi. Na jednej strane sa bijeme do pŕs, aký máme turistický potenciál a ako sem chceme lákať turistov, a na druhej si v mene krátkodobého zisku ničíme presne to, za čím by k nám ľudia mali prísť.
Nórsko je kráľovstvo, Slovensko republika. V čom inom zásadnom sú tieto krajiny odlišné? A v čom podobné?
Nórsko je síce na papieri monarchia, ale kráľ je iba ceremoniálna funkcia bez reálneho vplyvu. Reálnu moc má vláda na čele s ministerským predsedom/predsedníčkou, podobne ako u nás. Systém je v podstate veľmi podobný nášmu, akurát že v Nórsku nie je tolerovaný extrémizmus, ani korupcia. Ak niekoho pristihnú prijímať ani nie úplatok, ale len službičku, ktorá by mohla byť vnímaná ako konflikt záujmov, dotyčný končí. Dopláca na to napríklad bývalá premiérka, ktorej manžel v čase jej pôsobenia vo funkcii zarobil na obchodovaní s akciami firiem, ktoré mali vládne zákazky, nejakých 180 tisíc eur. Bude trestne stíhaný. Rozdiel je aj vo vyjadreniach na verejnosti. Politik si o prisťahovalcoch, LGBT ľuďoch a podobne môže myslieť, čo chce, a nerobím si ilúzie, že niektorí si to nemyslia, ale skúsil by čokoľvek neprístojné povedať nahlas. Jeho kariéra by sa skončila. Jeho vlastná strana by mu to spočítala, pretože keby nie, vo voľbách by to voliči spočítali jej.
Nóri vraj patria medzi najšťastnejšie národy sveta. Ako ste to vnímali?
Majú jedny z najvyšších platov na svete, kvalitné zdravotníctvo, bezplatné školstvo, päť týždňov plne platenej dovolenky a obrovský penzijný fond tvorený príjmami z predaja ropy a zemného plynu. Bolo by na počudovanie, keby boli nešťastní.
A sú tam šťastní aj vodiči autobusov?
Väčšina áno. No aj tam sú také typy ľudí, ktorí sa programovo rozhodnú byť nešťastnými mrzútmi a následne gánia na celý svet. Ale takí sa asi nájdu všade a niet im pomoci.
Autor titulnej fotografie: Ondrej Sokol
Zapojte sa do súťaže o knihu „Ako som vozil kórejcov“ od spisovateľa a najznámejšieho autobusára široko-ďaleko – Ondreja Sokola. Stačí, ak si prečítate článok vyššie a vyberiete správnu odpoveď z ponúkaných možností v súťažnom formulári. Zo správnych odpovedí žrebujeme už vo štvrtok 08.01.2024. Výhercu budeme kontaktovať po uskutočnení žrebovania na zadaný e-mail.
Sledujte nás na našich sociálnych sieťach pre viac podobných súťaží o atraktívne ceny.
