Inde nepracoval. Iba v lese. Dáva mu zmysel života, nabíja mu baterky a chce, aby tatranská krajina aj po bičovaní kalamitami predsa len ostala pre budúce generácie zalesnená. Vymyslel smajlíka, ktorý sa nad Východnou usmieva na ľudí a pripomína, že vysadiť les je v prvom rade drina. Dosť dôvodov na rozhovor s Petrom Garajom, lesníkom Pozemkového spoločenstva Bývalí urbarialisti obce Východná.
Smajlík je hádam mediálne najznámejším výsledkom práce urbáru Východná. Čo motivovalo jeho sformovanie?
Bol to môj nápad. A motív bol jednoduchý. Chcel som, aby po vetrovej kalamite, ktorá nám v roku 2014 na Žofiu zničila veľkú časť urbáru, zostal dôkaz, že nie sama príroda poškodené porasty zalesnila, ale že sme tam roky chodili, spracovávali kalamitu a následne na jar 2016 vysadili pol milióna sadeníc, o ktoré sa doposiaľ staráme.
Ale smajlík ľudia vidia iba na časti zničenej plochy. Skúste ho lokalizovať.
Pri Kamenistej doline pod Kotlovou v hornej tretine kopca pod pásmom kosodreviny po kalamite mi zostala asi 15-hektárová holina. Tam sme lokalizovali smajlíka. Vidieť ho z viacerých uhlov, ale najlepšie z diaľnice za Východnou, keď smerujete z Popradu na Ružomberok, alebo opačne.
Kedy presne vznikol?
Až na jar v roku 2017, no časť z 26 500 sadeníc smreka obyčajného, borovice lesnej a smrekovca opadavého sme vysadili už v roku 2016. Dovtedy bolo treba spracovať kalamitu. Vyťažili sme tam okolo 5 tisíc kubíkov dreva a v porastoch, ktoré mám na starosti, bolo treba z polmiliónového balíka sadeníc vysadiť 375 tisíc kusov už na jar 2016. Kým sme pováľané stromy vyťažili, vyčistili kalamitné plochy v porastoch a vzniknuté holiny postupne zalesnili, prešli dva-tri roky. Až potom prišiel čas na zrealizovanie nápadu.
Pomáhal vám niekto?
Bola to manuálna práca, ale nadchlo sa pre ňu mnoho ľudí. Prepočítal som to a pripravil špagáty a spolu s dvoma kamarátmi z TANAP-u sme plochu pre výsadbu v teréne vyznačili. Vtedy som mal na starosti pracovníkov z Ukrajiny, celkom ich to nadchlo a s radosťou obrys smajlíka vysadili stromčekmi. Dali sme tam smrekovec a okolo očí aj borovicu. Tá nám síce časom vyschla, ale potrebný kontrast sme aj tak dosiahli.
Aký je veľký?
V priemere 144 metrov. Pôvodne som chcel, aby bol väčší – tak okolo 200 metrov, ale bol tam terénny lom, ktorý by mohol deformovať líniu smajlíka, tak som to zmenšil. Aby si to ľudia vedeli lepšie predstaviť, tak iba jeho oči tvoria dva kruhy s priemerom štyri metre, ktoré sú vysadené nad sebou. Vytvarovali sme ich do elipsy, aby boli pekne viditeľné odvšadiaľ.
V ktorom ročnom období je najkontrastnejší?
Svojím spôsobom v každom. Ale najlepšie ho vidieť na jar, keď sa roztopí sneh a začnú pučať smrekovce. Alebo aj v zime ako kontrast bielej a čiernej a samozrejme aj na jeseň, keď sa príroda vyfarbí. V každom ročnom období má svoje čaro.
Jeden motív pre jeho vytvorenie ste spomínali. Sú aj iné?
Hnevajú má hraničné ochranárske postoje. So štátnou ochranou prírody dobre spolupracujeme, máme spolu projekty venované prírode blízkemu obhospodarovaniu lesov, ale tváriť sa, že po kalamite príroda v lesoch všetko sama vyrieši, ako to tvrdia ľudia z niektorých ochranárskych zoskupení, nie sú podľa mňa v poriadku. Vyčistenie lesa po kalamite a zalesňovanie je ťažká práca, tak som si tú plochu tak trochu podpísal. Nech ľudia vidia, že zelený les je výsledkom každodennej driny. Verím, že ten smajlík ma prežije.
Akú životnosť mu prognózujete?
Závisieť to bude od životnosti smrekovcov. Ale hádam dáme aj niekoľko sto rokov. Životnosť smrekovca je podľa googlu až 600 rokov.
O maliaroch sa hovorí, že úprimne znenávidia obraz, ktorý ich najviac preslávil. Ako to vy máte so smajlíkom?
Mám ho rád. Okrem toho, že lahodí oku a ľudia vidia, že sa v lese niečo robí, úmyselne vytvorený spevňovací kruh, pomôže aj prírode. Celú tú plochu spevní, naviac, smrekovec je jedna z najodolnejších drevín voči vetru. Vytvorenie smajlíka malo nepriamo aj tento cieľ. Je to taká novinka ,,kruhový“ spevňovací prvok. Mrzí ma, keď som si prečítal jeden z komentárov pod obrázkom, ktorým sa táto výsadba medializovala. Vraj sa nemal usmievať, ale uškŕňať, keď je okolo neho obrovský holorub. Jeho autor nevie, čo hovorí. Asi nikdy v lese nebol a čierno-bielo kritizuje niečo, čomu vôbec nerozumie.
Poďme k urbáru. Aké veľké je jeho územie?
Okolo 4 400 hektárov, vlastní ho 850 podielnikov. Desať percent tvoria trvalé trávne porasty, podstatnú časť lesné pozemky. O túto plochu sa staráme dvaja lesníci a jeden hospodár. Ja mám na starosti aj s ochrannými lesmi asi 2 000 hektárov z tejto výmery.
Kde sa rozprestierajú urbárske lesy?
Na Podbanskom v lokalite Trstenník, potom hore pravou stranou Bystrej doliny, kopírujú takmer celý úsek od Cesty slobody až po začiatok žltého chodníka, ktorý vedie do ústia tejto doliny. Naše sú aj lesy Kamenistej doliny, vedú hrebeňom Kotlovej až na Bystrú cez Pyšné sedlo do Širokého žľabu a trošku doprava na Hlinský hrebeň, a potom hranica pokračuje dolu vodu až do Tichej doliny. Urbárske porasty sú aj v okolí Jamského plesa a aj okolo modrého chodníka, ktorý vedie od zastávky Biely Váh po turistický chodník na Kriváň.
Niekoľko porastov sa nachádza aj nad Tromi studničkami smerom na Štrbské Pleso na pravej strane Pavúčej doliny v lokalite Ramžová, aj dolu pod Cestou slobody na Kabiačke, ďalej je to lokalita Úsypy smerom ako vedie cyklotrasa z Podbanského do Hýb. Niekoľko kilometrov za Východnou smerom na Tri studničky sa nachádza Grúň. Aj ten je náš.
No a nakoniec ešte máme porasty neďaleko Svarína, východne od Královej Lehoty, a porasty v okolí Východnej severne nad Bielym Váhom.
Čím je tento lesnícky rajón zaujímavý?
Hospodárime v západnej časti Tatranského národného parku. Sme teda limitovaní predpismi, čo sa tu môže a čo už nie. Teraz sa v tomto území presadzujú prvky bezzásahovosti. Podľa mňa to nie je úplne v poriadku, najmä v lokalite Žerucha v minulých decéniách, lebo o lesy sa treba starať a prirodzene ich obnovovať. Stretávam sa s názorom, že lesníci tu v minulosti sadili iba smreky, čo vraj nebolo najlepšie, a preto pri kalamitách vznikajú veľké škody.
A je to pravda?
Sčasti áno. No keby sme sa o zdedené porasty, ktoré boli nádherné, ale na hranici fyzického veku, mohli starať v predstihu a včas podporiť ich prirodzenú obnovu a následne spolupôsobiť pri prirodzenej výsadbe zmesovými druhmi stromov, neboli by počas kalamity padli v takom širokom zábere.
Skúste to trochu viac objasniť.
V porastoch, ktoré nie sú bezzásahové, sa prirodzene hospodári tak, že sa vyťažia podľa hospodárskeho spôsobu. Holorub je zakázaný a mylne sa ním označujú kalamitné plochy, a najmä po tatranskej kalamite v roku 2004 je zrazu každý odborník na les. Bez škodlivého vplyvu kalamít sa v lese vždy ťaží len prírastok. Potom je to už len ,,hra“ so svetlom a priestorom. Porast sa presvetlí, a tam kde je svetlo, príde nový život. Prevažne staršie stromy sa podľa druhu, potreby a hlavne zdravotného stavu postupne redukujú a vytvoria sa tak podmienky pre prirodzenú obnovu.
Mladé stromčeky sa ujmú, formuje sa les i život v ňom. Vekovo, druhovo a priestorovo diferencovaný les je odolnejší voči kalamitám. Les a drevo patria medzi obnoviteľné zdroje a pri rozumnom hospodárení môžeme dosiahnuť trvalú udržateľnosť jeho produkčných a mimoprodukčných funkcií.
A čo Tichá dolina? Je bezzásahovým územím, a to jej prospelo.
V Tichej doline sme mali do roku 2000 dve kalamity. V rámci lesného zákona sme vtedy museli každú kalamitu nahlásiť a do pol roka ju následne spracovať. Ak by sa to nestihlo, musel sa spracovať predložiť harmonogram, kedy potrebné práce sfinalizujeme. Bolo to preto, aby sa nešíril najmä lykožrút smrekový. Ten je ako hlavný škodlivý činiteľ veľmi nebezpečný pre okolité porasty. Po roku 2004 bolo zrazu všetko inak, a nariadený bezzásah. Dnes sa Tichá dolina všetkým dobre prezentuje, ako si tam príroda sama poradila, ako sa plochy po kalamite obnovili. Ale podľa mňa sa problém iba presťahoval inde.
Ako to?
Tichá dolina je úzka, prebieha v smere sever – juh a vetrová kalamita ju postihla v nižších partiách okolo cesty. Ráno prúdi vzduch dole dolinou, večer hore, čo umožnilo, že sa lykožrút zdvihol a vzdušné prúdy ho preniesli aj na predhorie Tichej doliny. Poviem na rovinu, že do oblasti Žeruchy, čo je územie nad hotelom Permon, o ktoré sa starám. A tam máme aj najväčšie problémy s lykožrútom. Keď sa pozrieme na staršie hrebeňové partie Tichej doliny, kde boli staré porasty, tak tie sú takmer úplne zničené. Lebo čím je strom starší, tým je pre tohto škodcu atraktívnejší.
Sú rozdielne názory na ničenie lykožrúta tým, čo limituje hospodárenie v lesoch na území národného parku?
Neviem, či by som to práve takto nazval, ale pravda je aj to, že zrazu prestalo platiť to, čo v lesoch platilo stovky rokov. A ja sa musím pozerať na to, ako mi strom chradne, vyletí z neho jedna generácia lykožrúta za druhou, kým sa môžem pustiť do toho, čo sa robilo vždy, teda včasná hygiena. To ako by ste išli veľký požiar hasiť vedrom a hasičské auto nechali zamknuté v garáži.
Opäť to chce trochu vysvetliť.
Ak už chceme mať niektoré plochy bezzásahové, dobre. Nech tam drevo ostane, no bolo by treba urobiť aspoň to najjednoduchšie, čo urobiť môžeme – asanovať atraktívnu hmotu, aby sme zamedzili šíreniu škodcov. A čo sa týka kalamitného dreva, ešte sa nám kruto vypomstí absencia starostlivosti o vodné toky. Opatrenia v povodiach sa nerobia už roky a len čas ukáže, že sme si nevážili múdrosť a skúsenosti našich predkov a pod rúškom bezzásahovosti nám zakázali vykonávať všetky preventívne opatrenia v povodiach.
Ako by ste si vedeli predstaviť ideálne hospodárenie v lesoch národného parku?
Pri dnešných výkyvoch počasia sa nedá hovoriť o ideálnom hospodárení. Ideme síce podľa desaťročných plánov starostlivosti o les, ale prakticky sa v lesoch nedá vytvoriť jednoduchá šablóna, ako na to. Dôležitejšie je chodiť s otvorenými očami a ak vidíte problém, treba sa snažiť ho včas riešiť. A najmä, robiť prevenciu, to znamená včasné výchovné zásahy, aby sme dokázali vytvoriť stromy so silnou korunou a zavetvené. Také, aby ich v mladom veku nepoškodzovala zver a aby v staršom veku odolali vetru a snehu. Toto nás teraz čaká v našich mladinách, kde budeme robiť prerezávky.
Závisí vaša práca aj od iných inštitúcií?
Áno, lebo aj pre nás platí zákon. No najhoršie je, že sa z nás v ostatných rokoch stali poštári. Pomaly na každý zásah v lesoch, potrebujeme papier. Nevnímam to ako logické. Kým niečo vybavíme, v minulosti sa už bežne mohlo robiť. A pri lykožrútovi sú aj tri dni veľa.
V urbári ako lesník pracujete pätnásť rokov. Ktoré roky boli pre vás najkľúčovejšie?
Určite tie po kalamite v roku 2014. Už som spomínal, že po nej sme na jar 2016 s partiami lesných robotníkov vysádzali 500 tisíc stromčekov. A v nasledujúcich rokoch sme vyžínali aj 500 hektárov holín. Predstavte si, že máte doma traktorom pokosiť hektár lúky. Aká je to námaha! A my sme tie plochy vyžínali ručne, kosákom. To bol masaker!
Rozdeliť sadenice, ukázať, ako stromčeky zasadiť, kontrolovať to. Jedna partia zalesňuje, druhá vyžína, tretia robí ochranu. To znamená, že v tom istom poraste sú v priebehu sezóny vždy iní ľudia. Keď sme zalesňovali Žeruchu, mal som istotu, že každú jar schudnem sedem kilogramov, toľko som sa nachodil. Aj topánky, ktoré nosím, padnú za rok. Úplne ich zoderiem.
V médiách sa práca lesníkov často nespravodlivo zužuje akoby iba na spory: ťažba v lesoch a ochranári. Skúste ju obhájiť.
Ja si myslím, že kto chce vypestovať les, nemôže nebyť zároveň aj jeho ochrancom. Pre lesy sa snažíme urobiť maximum. A to s čistým svedomím. Veď nech si niekto skúsi na južnom svahu v našich nadmorských výškach, v porastoch, o ktoré sa starám ja, vypestovať aspoň zlomok toho, čo sa nám v ostatných rokoch podarilo. Neidealizujme si dnešný svet, už ani lesní robotníci nie sú to, čo bývalo. Mali sme aj ľudí, ktorí nevedeli, že stromček má ísť do zeme koreňmi dolu.
Od nuly sme museli každý deň vysvetľovať, kontrolovať. Potom musíme ten stromček chrániť proti burine vyžínaním počas leta, neskôr na jeseň robiť všetko preto, aby ho následne nepoškodila zver, či iní škodcovia. Kto chodí po Tatrách s otvorenými očami a hlavou, musí vidieť, že niekdajšie kalamitné plochy po vetrovej kalamite z novembra 2004, ale už aj po Žofii v roku 2014, sa zazelenali a stromčeky rastú. Ak to, že za nami ostáva zelený les, nie je ochrana prírody, tak už neviem, čo iné by mala byť.
Vy ste si svoje povolanie vysnívali, alebo išlo o náhodu? Aká bola vaša cesta k nemu?
Aj jedno, aj druhé. No pravdou je, že ma k tomu nepriamo viedli odmala. Najmä so starkým sme často do lesa chodili a mne sa v ňom páčilo. A tak, keď som mal po skončení základnej školy voliť, čo ďalej, lesnícka škola bol prvou voľbou. Najskôr Liptovský Hrádok, potom zvolenská vysoká škola.
A s prácou v urbári ste začali kedy?
Brigádničil som v ňom, odkedy sa dalo. Aj s bratom. Som z Východnej a robili sme v lese, čo bolo treba, prevažne počas prázdnin. Keď bolo treba pomôcť s lapačmi, odkôrňovať či palivo vyrobiť, pri tom všetkom sme boli. A keď som skončil vysokú školu, v jeden deň som si na študijnom zobral papiere, na druhý deň som už bol v urbári. Ani som nepočkal na koniec týždňa či mesiaca.
Čo vás na vašej práci lesníka najviac baví?
Že som vonku, na čerstvom vzduchu. Že vidím za sebou výsledky. Tam, kde bola pred rokmi spúšť, je dnes zelená krajina. Toto ma najviac teší.
A čo vás hnevá?
Najviac to, že každý má plné ústa prázdnych rečí, fakty idú bokom a mudruje, ako by sa to dalo robiť. A nikto nezoberie na jar ani len motyku a neskúsi robiť. Malý stomček či sadenicu si v lese takmer nik nevšimne, ale každý sa pohoršuje nad ťažbou dreva. A my najmä po roku 2004 nerobíme nič iné iba spracovávame kalamitu. Je ľahké bez vlastnej zodpovednosti na niekoho nahádzať špinu a tváriť ako záchranca galaxie.
Ako vyzerá váš pracovný deň, či týždeň?
Vždy robím niečo iné. Nekúskoval by som to takto. A najmä v každom ročnom období ide o niečo iné, čo musíme v lesoch aktuálne robiť. Treba to mať v oku, rukách i nohách a za každého počasia. V zásade sa to odvíja od desaťročného plánu, ale to, čo je na papieri, príroda často zmení. Ak riešime kalamitu, musím chlapom ísť vyznačiť stromy, ukázať, ktoré treba vyťažiť, skontrolovať to, zorganizovať odvozy dreva. Do toho vstupujú rôzne zákazy, obmedzenia a výnimky na výrub stromov. Na jar je zase najdôležitejšie zalesňovanie. To mám niekedy na starosti denne aj stovku ľudí. Treba im vydať sadenice, predtým ich objednať, doviezť, uskladniť v snehových jamách, vysvetliť, kam ich vysadiť a dozerať na výsadbu, starať sa neskôr o porasty, pripravovať iné na obnovu.
Takže, žiadna kancelária…
To určite nie. Treba byť v teréne. Je to nekonečný kolotoč – ťažba, zalesňovanie, ochrana lesa a žiaľ aj kalamita. A do toho ešte môže prísť bonus, keď máte uhádzané plochy, ktoré sú pripravené na výsadbu a do toho príde kalamita a môžete začať odznova. Za posledné roky sme už ako hrobári, iba značíme a zberáme mŕtvoly, buď stojace alebo padnuté stromy.
Ale, nemenili by ste.
Ťažko to formulovať. Poviem to tak, radšej by som robil lesníka do roku 2000, keď v lese vládol zdravý rozum. Dnes je veľa administratívy, samé bio, eko, ale málokto sa chce pričiniť o to, aby tu vyrástol zelený les.
Po vašom rajóne sa pohybujú aj turisti. Sú vždy disciplinovaní?
Ako ktorí. Nedajú sa všetci hodiť do jedného vreca. Sám som turista a viem byť tolerantný. No naštve ma, keď vidím idúc hore Furkotskou dolinou použitú pampersku pri chodníku v kosodrevine. To mi trhá žily. A prekáža mi hluk, ktorý vedia niektorí robiť, selfíčka za každú cenu a zo všetkých, aj nebezpečných, uhlov.
A nepáčia sa mi ani mudrlanti, ktorí sa pohoršujú nad našou robotou. Robili sme prebierku v Kamenistej doline a našli sa takí, ktorí volali na TANAP, že rúbeme zelené stromy. Veď to musíme robiť, aby ostatné stromy mali väčší životný priestor a aby sa porast priestorovo diferencoval. Aj nás sa kedysi v materskej škole zmestilo pár desiatok na štorcový meter a keď dospejeme, už by nám bol ten istý priestor tesný.
Ako je to s budovaním chodníkov, značenia, prístreškov či iného servisu pre turistov vo vašom rajóne? Aj o to sa staráte?
Keď niečo poškodíme pri ťažbe, snažíme sa to vrátiť do pôvodného stavu. Čo sa týka chodníkov, kedysi to zastrešoval TANAP, mal na to peniaze, ale v ostatných rokoch to absentuje, lebo už nemôže dávať financie do cudzieho majetku. A štát nám na to neprispieva. No v posledných rokoch sa nám v rámci spolupráce so Slovenským plynárenským priemyslom, ktorý má na to osobitný fond, podarilo nielen získať peniaze na zalesňovanie, ale aj na opravu zariadení pre turistov.
Opravujeme za ne mostíky, prerezávame chodníky po kalamite a podobne. No myslím si, že na takéto niečo by mal prispievať aj štát v rámci nejakého paušálu. Veď tie chodníky a zázemie pre turistov sú pre všetkých. Prečo by to mali platiť urbárnici?
Lesníka si ľudia obyčajne predstavujú ako človeka, ktorý kráča lesom s puškou na pleci, teší sa z prírody, zo spevu vtákov. Táto predstava zrejme nie je presná. Zreálnite ju.
Ja pušku síce mám, ale v skrini a ešte som ju ani poriadne nepoužil. Medveďa som síce zabil, ale skočil mi pod auto na diaľnici. A čo sa týka kráčania lesom, keď som v práci, spev vtákov ani poriadne nevnímam, lebo myslím na robotu. A tú robotu som už opísal. Nie je to romantika, ale drina.
Máte radu pre ľudí, ktorí by sa radi stali lesníkmi? Čo by mali študovať, aké záujmy pestovať?
Štúdium na lesníckych školách je dôležité. Získate tam dobrý prehľad o tom, čo les potrebuje a čo mu ľudia majú dať. A to druhé? Netreba sedieť za počítačom, ale vybrať sa do hory a chodiť s otvorenými očami, všímať si prírodu a ako funguje, aby po nás niečo zostalo. Aj takáto škola života je dôležitá.
Dá sa toto povolanie iba vyštudovať a nemať k nemu vzťah?
Ja by som za pásom osem hodín nepracoval. Ale kráčať hoci aj pätnásť hodín lesom mi neprekáža. Dá sa robiť aj bez vzťahu, napríklad na želanie rodičov, ale potom je to trápenie. Bez srdca sa táto práca robiť nedá.
Lesníci obyčajne nemajú núdzu o zaujímavé zážitky – so zvieratami, s ľuďmi. Máte aj vy také vo svojom archíve?
Môj najkrajší zážitok? Mám ho s medveďmi. Raz som nechal auto pri rampe a šiel som lesom a zrazu počujem: niečo prasklo. A z kríkov vykukla hlava medvedice, za ňou druhá mláďaťa, potom tretia. Nič dramatické sa ale neudialo, ustáli sme to. Medvede na mňa zatiaľ neútočia, vedia, kto som a dajú mi pokoj. Aj ja im ho dám.
Ale s nimi to už nie je sranda…
Najmä za ostatný rok. Aj naše ženy sa boja chodiť do hory. Keď bola medvedia ruja, mali sme šelmu za chrbtom každý deň. Ľahko je niekomu za stolom mudrovať, aby sme nechodili tam, kde sú medvede. Ale my máme povinnosti. Aj zo zákona musíme zalesňovať a ľudia musia ísť do lesa, prejsť cez mladiny, lebo za mladinou je ďalšia holina, ktorá čaká na stromčeky. A sú tam aj medvede.
Iba s medveďmi máte zážitky?
Aj s hlucháňmi. Všetkým som dal mená a kamarátime sa. Vracajú sa do plôch, ktoré som zalesňoval, lebo v suchároch nemajú vždy optimálny životný priestor. Zrejme sme im vytvorili dobré podmienky na život. Veľmi ma to teší. Veď za ostatné roky z nás média urobili ľudí, ktorí iba kupčia s drevom a rúbu ho za každú cenu. Samozrejme, že to nie je pravda. Aj tie vzácne vtáky sú dôkazom toho, že to tak nie je.
Keď sa vrátime k smajlíku, ktorý zaujal, máte v hlave aj iné nápady, ako upozorniť na les, jeho funkcie a význam pre ľudí?
Ja si myslím, že to stačí. Nechcem robiť z lesa cirkus. Ani smajlíka by som nerobil, ale štvalo ma, že každý mudruje, vraj nič nerobíme, nič tam nerastie. Tak som im troška ukázal, že niečo dôležité predsa len robíme. Krvopotne zalesňujeme, ale to málokto vidí, lebo sa to deje na jar, keď nie je sezóna a platí uzávera chodníkov. Nemá kto vidieť ľudí, ako idú do lesa so sadenicami a robia.
Aké plány máte aktuálne na pracovnom stole?
Čakajú nás ťažké úlohy, lebo všetky tie mladiny, ktoré mám v rajóne, treba pomaly vychovať. A hlavne v miestach, kde je prirodzené zmladenie, bude treba stromčekom urobiť prerezávku, aby sme vypestovali čo najsilnejšie porasty. Príroda nám trochu môže pomôcť najmä tým, aby nebol deficit vlahy. No máme aj nové starosti. Otepľuje sa, ukazujú sa noví škodcovia, aj proti nim bude treba zasiahnuť. Nevieme, ako zareaguje nový genofond, keďže o pôvodný sme sčasti prišli. Žiaľ, tie stromy odišli tak, že nám po sebe zanechali minimum potomstva a aj keď okolité porasty zmladili, nie je tu to, čo by sme chceli.
A čo by ste chceli?
Keď tu rástli smreky, ktoré mali 3 až 6 kubíkov, tak určite neboli na nevhodnom stanovišti. Darilo sa im tu. No kalamita ich zničila. A keby sa to bolo podarilo pekne postupne obnoviť, vyťažiť materské porasty a ostala by tam ešte viac zachovaná pôvodná jedla, tak to by bol úplne iný pohľad na krajinu, ako je to tesne po kalamitách.
Venujete sa aj európskym projektom?
Máme podaný jeden projekt, čakáme na podpis. Ide o projekt obnovy lesa a ozdravných opatrení Pozemkového spoločenstva Bývalí urbarialisti obce Východná. Je orientovaný na obnovu a výchovu lesa, ozdravné opatrenia, najmä ochranu proti burine a zveri. Nadväzuje na predchádzajúci, ktorý sme realizovali spolu so štátnou ochranou prírody. Samozrejme, európske peniaze sú dôležité, no nie sú pravidlom a nemôžeme s nimi naisto rátať.
Čo by bolo optimálnejšie?
Keby sa zaviedli priame platby od štátu. Tak, ako je to v poľnohospodárstve. Les má nielen ekonomickú funkciu, ale aj spoločenskú a nemalo by byť iba na pleciach urbáru, ako ju naplniť. Sme v Tatrách, v národnom parku a hospodáriť v tomto prostredí je náročné. Podiel prirodzenej obnovy lesa je tu nižší ako hocikde inde na Slovensku. Preto by štát mal oceniť mimoprodukčné funkcie lesa a platiť za ne. Ale o tom nikto nechce nič počuť.
Ľudia chodia do hory relaxovať. Pre vás je to prirodzené pracovné prostredie. Kde chodíte relaxovať vy?
Opäť iba do lesa. Ja si vetrám hlavu kdekoľvek nad 2000 metrov. Tu i tam nad kosodrevinou. V lete turistika, v zime snežnice. Vyhráva chôdza, ticho, pokoj, pohoda. Tam vypnem, tam sa nabijem. Ruch civilizácie mi nechýba. Potrebný oddych nájdem iba v lese.
Autor titulnej fotografie: zdroj Igor Ludma
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
Cart is empty 
