Spojovacie veliteľské vozidlo Horskej záchrannej služby.

Horskí záchranári posilňujú aj za európske peniaze

by Články

Foto:  archív HZS

Za ostatných dvanásť mesiacov zavŕšila Horská záchranná služba niekoľko úspešných projektov. Pre všetky je cieľom technicky úspešnejšie zvládnutá záchrana ľudí v horách, ktorí pomoc potrebujú.

Ako uvádza Horská záchranná služba na svojom portáli, všetky projekty, ktoré sa v minulom roku podarilo sfinalizovať, boli financované formou nenávratného finančného príspevku z Európskeho fondu regionálneho rozvoja.

Medzi nimi bolo napríklad aj ukončenie budovania dvadsiatich piatich nových automatických meteorologických staníc a inovovaná sieť devätnástich, ktoré už boli v prevádzke. Prostredníctvom nich sa sledujú rizikové faktory počasia v reálnom čase.

Automatická meteorologická stanica v Lomnickom sedle vo Vysokých Tatrách. Foto: archív HZS

„Súčasťou projektu sú tiež nová meteodatabáza a aktualizovaný meteoportál HZS, ktorý napríklad poskytuje širokú škálu informácií aj verejnosti a to priamo prekliknutím z oficiálnej web stránky HZS,“ upresňuje portál.

Dodáva tiež, že horskí záchranári týmto projektom získali stacionárny a mobilný (využíva sa v podvese pod vrtuľníkom) preventívny odpaľovací systém pre diaľkový odstrel lavín, ktoré pomáhajú najmä pri zvýšenom riziku a fungujú ako mechanizmus na predchádzanie vzniku extrémnych lavín.

Transport stacionárneho systému na diaľkový odstrel lavín. Foto: archív HZS

Ďalším významným vylepšením práce horských záchranárov je päť špecializovaných terénnych vozidiel s výbavou, výstrojom a vyškoleným odborným záchranným tímom, vrátane záchranných psov, o ktoré sa uchádzali v rámci projektu Horský špecializovaný záchranný modul. Získaná technika s personálom a psami sa už zúčastnila aj medzinárodnej záchrannej misie po zemetrasení v Turecku začiatkom minulého roka.

Spojovacie veliteľské vozidlo. Foto: archív HZS

Portál ďalej uvádza, že v decembri bola ukončená rekonštrukcia rádiovej siete HZS. Cieľom tohto projektu bolo vybudovanie komplexného digitálneho rádiového systému na hlasovú a dátovú komunikáciu v horských oblastiach a aj mimo nich.

„Zvýši sa tak efektivita informačného toku a zabezpečí komunikácia so zložkami integrovaného záchranného systému, ale aj s ďalšími zložkami, s ktorými Horská záchranná služba spolupracuje.

V projekte sú zahrnuté tiež dve mobilné dispečerské pracoviská, ktoré môžu byť využité v mimoriadnych situáciách,“ informuje záchranárska webová stránka.

Budova základne v Jasnej s logom HZS, ktoré bolo ošetrené ochrannou známkou v marci minulého roku. Foto: archív HZS

December bol mesiacom, keď horskí záchranári zavŕšili aj úspešné uchádzanie sa o financovanie projektov venovaných posilneniu intervenčných kapacít HZS. Išlo o výstavbu novej základňovej stanice v oblastnom stredisku Západné Tatry Juh v Žiarskej doline, nákup motorových vozidiel a motorových štvorkoliek a nákup výstroja a výzbroje príslušníkov HZS, ktoré posilnia poskytovanie pomoci ľuďom v teréne, ale aj výcvik horských záchranárov.

Súhrnom – z fondov Európskej únie na spomínané projekty čerpali takmer 19,5 mil. eur. No HZS obstarávala aj niekoľko podlimitných zákaziek z verejných financií, ktorých spoločná predpokladaná hodnota bola takmer 700 tisíc eur, ale dokázala ich vysúťažiť s úsporou takmer 178 tisíc eur. Nebolo to po prvý raz. Rok predtým pri obstarávaní dvoch nadlimitných zákaziek ušetrila viac ako 600 tisíc eur.

Bezpilotný prostriedok DJI MATRICE 350 RTK so zariadením Lifeseeker. Foto: archív HZS

Portál HZS tiež informuje, že doposiaľ neukončila všetky obstarávania týkajúce sa zariadenia Lifeseeker, ktoré vytvorí lokálnu mobilnú sieť a submetricky identifikuje zapnutý mobilný telefón.

„Aby vysielacia stanica Lifeseekeru mohla vzlietnuť, slúži jej ako nosič dron. V minulom roku boli zaobstarané za európske financie štyri nové drony, ktoré využívajú oblastné strediská v Malej a Veľkej Fatre a v Nízkych a Vysokých Tatrách, a tiež dron, ktorý má fungovať ako nosič pre zariadenie Lifeseeker,“ citujeme z neho. Pracovať s dronmi vie 19 vyškolených záchranárov – pilotov bezpilotných prostriedkov, 14 z nich vyškolili práve v priebehu minulého roka.

Skialpinizmus v Mlynickej doline

Mlynická dolina je známa extrémnym lyžovaním

by Články

Foto: Martin Krystýnek.

Ak ste si za svoj skialpinistický cieľ vybrali šesť kilometrov dlhú Mlynickú dolinu a vodopád Skok, zaiste viete, že do doliny sa treba dostať zo Štrbského Plesa.

A do tejto osady zase docestovať zubačkou či autom k hotelu Panoráma a odtiaľ sa treba vybrať peši smerom k Areálu Snow a k údolnej stanici lanovky na Chatu pod Soliskom. Vydajte sa po žltej značke, približne po polhodinke šliapania sa dostanete nad hranicu lesa a odtiaľ je 25 metrov vysoký vodopád Skok, od ktorého štartuje trasa vyhradená pre potreby skialpinistov, dosiahnuteľný zhruba po pätnásťminútovej chôdzi. Mlynická dolina v zime poskytuje veľmi dobré terény pre horolezectvo spojené s extrémnym lyžovaním.

Skialpinisti si v nej najčastejšie vyberajú ciele ako Soliskové sedlo, Patria, Štrbský štít či prechod cez Bystré sedlo do Furkotskej doliny. Niektoré si vyžadujú horských vodcov. My sme dali prednosť okružnej túre vedúcej k Soliskovému sedlu a späť, ktorá je určená pre pokročilých skialpinistov. No ak nestačí a máte dosť energie a guráže, dá sa predĺžiť o putovanie k Chate pod Soliskom (1 840 m n. m.). Následne sa spustíte zjazdovkou dolu kopcom a ste späť pri Štrbskom plese, teda na mieste, kde ste výpravu začínali. Alebo je tu iná možnosť – skialpinistická trasa s náročným zjazdom od Soliskového sedla. Nástup na túru je od Chaty pod Soliskom, kam sa vyveziete lanovkou.

Následná cesta si vyžaduje dosť námahy a skúseností. Od chaty stúpate až na vrchol Predného Soliska a skalným hrebeňom pokračujete ďalej. Miniete Sedlo za Predným Soliskom, už odtiaľ sa dá zísť dolu, ale zjazd je nebezpečný a aj ohrozený lavínami. Z hrebeňa vystupuje Soliskový zub, ten prekonáte nenáročným skalným lezením a zostúpite do širokého Soliskového sedla. Ak máte istotu, že nehrozí lavínové nebezpečenstvo, pustíte sa do ťažkej vrchnej pasáže, kde lyžovanie komplikujú preveje. Zjazd potom je už menej obťažný, zídete do Mlynickej doliny pod vodopád Skok. A po turistickej ceste s tyčovým značením sa vrátite na Štrbské Pleso.

Barabas 1

Barabášov film zaujal horských vodcov z Álp

by Články

Foto: archív Pavla Barabáša.

Filmár, režisér, scenárista a cestovateľ Pavol Barabáš je vo Vysokých Tatrách doma. Formovali ho ako nosiča i horolezca a neskôr ich zachytil v množstve oceňovaných filmov. Spomeňme Slobodu pod nákladom, Žiť pre vášeň, Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase, Vábenie výšok, Stopy na hrebeni či šesťdielny seriál Príbehy tatranských štítov, alebo nedávny Horský vodca. Aj o ňom je náš rozhovor.

Čo vás motivovalo spracovať vo filme tému horského vodcovstva?
Výnimočnosť tejto témy. Tatry si v tomto roku pripomenuli 150 rokov organizovaného vodcovstva v našich veľhorách a to bola príležitosť urobiť o tomto povolaní a ľuďoch, ktorí sú nositeľmi tohto odkazu, film.

Materiál na film vznikal niekoľko rokov. Bolo niečo, čo vás vo finále aj vytrápilo?
Pre mňa sú paradoxne jednoduchšie filmy, ktoré robím z nejakého iného prostredia – o prírodných ľuďoch, z pralesov, zo zlaňovania najvyšších vodopádov či iných hôr… Ťažšie sú tie z domáceho prostredia. Na Vysoké Tatry sme všetci odborníci, tam si nemôžem dovoliť nejakú nepresnosť. Ale všetkými filmami, ktoré robím, chcem povedať, čo krásne máme na našej planéte, čo je vzácne v Tatrách, ako sa máme k Zemi i našim veľhorám správať, akú hodnotu pre nás predstavujú.

Takže, akým odkazom pre Slovensko a Slovákov je film Horský vodca?
Prešiel som všetky najvyššie pohoria sveta. A myslím si, že hoci Tatry sú malé, vyžarujú niečo svojské, iné. Pýtal som sa na to aj iných ľudí, ktorí sú s nimi spätí – vodcov, horolezcov, či to bol Ferko Kele, alebo Ivan Gálfy, povedali mi, že je to tak. Tatry sú horami, do ktorých sa veľmi radi vracali. Platí to aj o mne. Keď prídem domov z expedícií, moje prvé kroky vedú do Vysokých Tatier, lebo na mňa dýchajú niečím neuchopiteľným. Našťastie to nevieme ani presne pomenovať, iba niektorí cítime, že je to taký drahokam na našej planéte.

Horský vodca je film o profesii, podobnej ste sa už venovali v prípade tatranských nosičov. Čím bola pre vás téma vodcov nová, iná?
Mojím zámerom bolo predstaviť horských vodcov inak, ako to bolo u nosičov, ktorí vnímajú svet Tatier z doliny. No pohľad horských vodcov vo Vysokých Tatrách je pohľadom orla z hrebeňov a výšok. Je to sen mnohých ľudí. Horskí vodcovia sú tí, ktorí im môžu ukázať tú krásu, veľkoleposť, tie steny, vrcholy, hrebene. Poznám všetkých horských vodcov vo Vysokých Tatrách a som presvedčený o tom, že túto robotu môže robiť iba dobrý človek.

Z filmu divák vycíti, že profesiu horských vodcov vnímate nielen ako veľmi krásnu, prínosnú, nezastupiteľnú, ale aj náročnú…
Je to tak. Táto téma vo mne žila už veľmi dlho. A bolo to tak aj preto, že som sa nevedel dostať horským vodcom pod kožu. Horský vodca musí byť už od základu svojej profesie sebavedomým človekom, s potrebnou autoritou, ktorý nemôže na sebe nechať badať neistotu. Musí vyžarovať silu, rozhodnosť, musí vedieť, kadiaľ vedie cesta, či sa tadiaľ dá zlaniť alebo prejsť, aké počasie môže nastať a ako sa s ním vyrovnať. A dostať sa pod kožu takýmto ľuďom, aby povedali aj niečo o sebe, s čím možno zápasia počas túry, to si vyžadovalo vybudovať veľkú dôveru. Museli mi jednoducho veriť, že nezneužijem to, čo mi povedali.

Zmenilo filmovanie a vaše túry s nimi po hrebeňoch a končiaroch Vysokých Tatier váš pohľad na nich?
Asi je to ešte väčší rešpekt pred týmto remeslom. Stále sa nad tým zamýšľam, kde berú každý deň tú energiu, ktorú musia odovzdať ľuďom.

Horskí vodcovia sú súčasťou každého pohoria, sú tatranskí odlišní od tých v zahraničí?
Minulý rok v novembri bolo v Starom Smokovci valné zhromaždenie medzinárodnej organizácie horských vodcov z celého sveta. Premietli sme im Horského vodcu v angličtine a všimol som si, že niektorým z nich sa tlačili slzy do očí. Vraj je to prvý film, ktorý ukazuje aj odvrátenú tvár tejto profesie a že ju ukazuje ľudsky a pravdivo. Pre mňa to bolo najväčšie vyznamenanie, že aj horskí vodcovia z iných krajín ho ohodnotili tak veľmi vysoko. A zároveň prácu našich horských vodcov a boli prekvapení, že aj na tomto malom území, akým Slovensko je, existuje také pohorie, ako sú Vysoké Tatry.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Mnohí ľudia žijú s predstavou, že profesia horského vodcu je viac-menej o romantike. Ako veľmi sa mýlia?
S horskými vodcami som bol všade a strávil som s nimi na tatranských túrach veľa času. Viem, že je to povolanie, v ktorom sa skrýva veľa driny, zodpovednosti a psychickej záťaže. Veď vstávať ráno o štvrtej, pol piatej, aby o šiestej zobrali klientov trebárs na Gerlach, vybrať pre nich trasu, ktorú zvládnu, sprostredkovať im zážitok, za ktorým prišli do hôr, zodpovedať za ich bezpečnosť a za to, aby sa v poriadku dostali z hrebeňov či štítov, a potom zregenerovať, pripraviť sa na ďalší výstup na druhý deň, ktorý je tiež náročný, to si žiada naozaj veľa odhodlania a sebazaprenia, ale i lásky k horám. Romantiky je tam menej.

Má táto profesia budúcnosť?
Keď prežila 150 rokov, tak si myslím, že prežije aj ďalšieho pol druha storočia. Je to tradičné remeslo v našej krajine a myslím, že takým aj ostane. Lebo aj dnešný človek potrebuje trošku nasmerovať svoju pozornosť tam, kde by mala byť – do horskej kultúry.

Tatry sú dokumentaristami hodne využívané. Dá sa v téme našich veľhôr nájsť ešte ďalšia inšpirácia pre vás?
Tých tém je stále dosť. Ale ak chcete, aby som vám povedal niečo konkrétne, tak vás sklamem. Teraz si potrebujem od Tatier oddýchnuť.

Máte ešte niekde odložený filmársky sen?
Za každým týmto snom je veľmi veľa filmárskej roboty. Tie sny nie sú zadarmo, naozaj si ich musíte odpracovať.

Vy ste si zo sveta priniesli viac ako 400 ocenení. Aký je recept na dobrý dokument?
Dobrý dokument – to je naozaj robota, veľmi náročná robota. Sú to týždne a mesiace, keď sa snažíte z nakrúteného materiálu postrihať film. Treba milovať túto prácu, nie je jednoduchá. Kedysi dávno som už aj rozmýšľal, či ju nezmením, ale keď som si ju analyzoval, uvedomil som si, že robím najkrajšiu prácu, ktorá na svete existuje. A odvtedy to mám v sebe vysporiadané.

Štefánička je obľúbený názov pre Chatu M. R. Štefánika v Nízkych Tatrách

Na Štefáničku robia vynášky aj turisti, odmenou je dobrý pocit

by Články

Foto: Matúš Jančík.

Ak ste si skúsili niektorú z hrebeňoviek v Nízkych Tatrách, určite ste išli okolo. Alebo ste aspoň uvažovali o občerstvení v tejto legendárnej vysokohorskej chate, ktorej už veľa nechýba k storočnici.

Bola základom, od ktorého sa postupne budoval turistický ruch v tejto oblasti. Chata M. R. Štefánika pod Ďumbierom (1 740 m n. m.). Dostať sa k nej dá z Trangošky, ide o nenáročnú túru po hrebeni Nízkych Tatier. Od začiatku na nás čaká stúpanie popri potoku Bystrianka po zelenej turistickej značke. Z lesa sa dostaneme na rozľahlé lúky s krásnym výhľadom do Trangošskej doliny. Pri Hornom salaši je odbočka k Jaskyni mŕtvych netopierov. Je to jediná vysokohorská jaskyňa prístupná verejnosti. Pokračujeme po zelenej po hrebeni k vrchu Veľký Gápeľ. Približne po dvoch hodinách by sme mali doraziť na Štefáničku. Ak máte radi pivo, tak práve tu vám ponúknu najvyššie čapované nosičské pivo na strednom Slovensku.

Chata je prístupná celoročne, a to nielen od Trangošky. Rozcestník pri nej nasmeruje na viaceré trasy. Ak máte chuť pokračovať na Ďumbier, tak po červenej. Výstup by ste mali zvládnuť približne za hodinu a cesta späť z Ďumbiera ku Trangoške trvá dve a pol hodiny. Štefánička je najdlhšie prevádzkovaná vysokohorská chata v Nízkych Tatrách. Turisti ju volajú aj Chata pod Ďumbierom, Štefánikova chata či Štefánička, dokonca Mrška. Postavili ju v roku 1928, jej predchodkyňou bola Karlova útulňa. Šéfuje jej Igor Fabricius, patrí k nosičským legendám. Vyskúšať sa tu dá vynález – vyhrievaný sušiak topánok – a vyspať sa tu môžete na izbách či v nocľahárni nielen vy, ale v drevárni aj váš psík. Sprchu tu ponúknu aj neubytovaným hosťom.

Chatu zásobuje 5 – 6 nosičov, medzi nimi aj ženy. Aj preto je miestom pretekov horských nosičov Šerpa Rallye. Najrýchlejší vyšiel z Trangošky so 60-kilogramovým nákladom za 55 minút, normálne to trvá dve hodiny. Tovar sa nosí Trangošskou dolinou, v zime nosičom vypomáhajú štvorkolky so snežnými pásmi. No aj turisti ročne vynesú na chatu 25-tisíc kilogramov dreva. Odmenou je dobrý pocit a čaj.

Letecký záchranách, horský vodca, lekár, Ján Kořínek.

Lekára z vrtuľníka hory neskutočne bavia

by Články

Foto: archív Jána Kořínka.

Dnes sa tomu smeje, ale medicínu vlastne vyštudoval preto, lebo chcel ísť s kamarátom lyžovať. A z Prahy bolo bližšie do Álp. Dnes má bližšie do Tatier, ktoré považuje za najkrajšie hory na svete. Letecký záchranár, horský vodca, skialpinista a horolezec Ján Kořínek.

Ste z Liptova, od Tatier na skok. Kedy ste si uvedomili, že sú vaším osudom?
Pochádzam zo Smrečian, obce na južnej časti Západných Tatier, pod Žiarskou dolinou. Na Tatry som sa pozeral každý deň a zaujímalo ma, ako vyzerá Liptov z druhej strany – od nich, zhora. Začalo sa mi to plniť v čase, keď som trávil prázdniny so starou mamou, pracovala v lesnej škôlke. Stromčeky sme sadili čoraz vyššie a tie pohľady dolu boli stále krajšie. Neskôr som to už mal v rukách sám – začal som s bežkami, bavil ma skialpinizmus a k horolezectvu som sa dostal cez manželku, ktorá je dcérou legendárneho Vladimíra Tatarku. Po návštevách v jeho dome, kde na vás padne všetko, čo s ním súvisí, sa už nedalo inak – cesta bola jasná.

Čo vám Tatry dali a dávajú?
Som presvedčený o tom, že sú to najkrajšie hory na svete. Je to miesto, kam vodím klientov, kde pracujem, sú pre mňa miestom, kde si oddýchnem a ešte stále si v nich viem naplniť športové ciele – skialpinistické či horolezecké.

Zachraňujete ľudí na vrtuľníku ako lekár leteckej záchrannej služby, zároveň ste medzinárodným horským vodcom. Nebijú sa medzi sebou tieto pozície?
Viem to skĺbiť, lebo presne toto som v živote chcel. Chcel som byť lekár a pracovať v teréne, chcel som lietať a zároveň liezť či chodiť po horách ako certifikovaný medzinárodný horský vodca. Pripravoval som sa na to, preto sa to vo mne nebije.

Kam najčastejšie mierite s klientmi?
Do Tatier aj do zahraničných hôr. Trebárs do Álp na Mont Blanc, Matterhorn či iné štvortisícovky, vodím lyžiarske túry do Álp alebo na sever Škandinávie. A v Tatrách? Hádam najčastejšie vystupujem na Gerlach.

Takže vkus slovenských turistov sa nemení…
Čo sa týka Gerlachu, tak nie. Niekedy mi to pripadá tak, že ľudia si povedia: mám za sebou bungee jumping, ruské kolo, ešte Gerlach mi chýba. A vystúpia naň a už nikdy sa v horách neukážu. Kedysi sa ľudia tešili z výstupu, výhľadov. Dnes si mnohí vyberú mobil, urobia selfíčka, vyťukajú esemesky alebo vytočia pár známych a pokecajú si. Akoby ten výstup nerobili pre seba, ale aby sa mohli pochváliť. Toto nechápem.

Ale nie všetci sú takí.
Určite nie. Asi polovicu turistov, ktorých vyvediem na vrchol, vysokohorská turistika chytí, alebo Gerlach bol pre nich ďalším ohnivkom reťaze náročných túr, ktoré si už vydreli. Chodia na túry so mnou aj ďalej, vyberám pre nich ďalšie zaujímavé miesta. Teší ma, keď môžem s takýmito turistami pracovať a posúvať ich k novým cieľom.

Ako horský vodca nesiete za ľudí, ktorých vezmete na túru, zodpovednosť. Ako si ich „preklepnete“?
Záleží na náročnosti túry a očakávaní turistov. Sú aj takí, ktorí na prvú zdolajú Matterhorn. A sú iní, ktorí to v polovici cesty vzdajú. Väčšinou sa s ľuďmi, ktorých mám brať do terénu, stretnem dopredu. Po pár otázkach zistím motív, pochopím potenciál, oni pochopia, či na to majú. Pripadalo by mi nefér, keby som im neodhalil riziká túry a zobral ich na ňu, lebo si to zaplatili. Každá túra musí mať zmysel, lepšie je odložiť ju a po tréningu sa o vytúžený cieľ pokúsiť opäť.

Čo bolo prvé vo vašom rozhodnutí, byť lekárom alebo byť záchranárom, a preto vyštudovať medicínu?
Nemal som vysnívané, že budem lekárom. Viac som inklinoval k prírodovede, geografii, biológii. A v čase, keď som sa rozhodoval, čo ďalej po strednej škole, vybral som si prírodovedu. No vtedy som sa už venoval aj skialpinizmu a kamarát, s ktorým som tohto koníčka pestoval, ma jedného dňa prehovoril, aby som išiel s ním študovať medicínu do Prahy. Vraj budeme mať odtiaľ bližšie na lyžovačku do Álp. Počas šiestich rokov štúdia sme tam boli raz. Dnes sa smejem, že sa mi ju podarilo vyštudovať preto, lebo som chcel ísť s kamarátom lyžovať. Ale neľutujem.

Kedy ste sa rozhodli, že biely plášť niekde v ordinácii vymeníte za vetrovku, batoh, zimu, dážď, adrenalín v záchranárskom tíme?
Už počas vysokej školy som chodil s mojou terajšou manželkou a hory boli to, čo ma ťahalo najviac. Nastúpil som síce na ARO do nemocnice v Liptovskom Mikuláši, ale napriek tomu, že tam bol výborný kolektív a práca ma bavila, vedel som, že nie je pre mňa. Jedinou cestou, ako to skĺbiť, bolo robiť lekára – záchranára.

No prax na ÁRE nebola zbytočná…
Bola to tá najlepšia prax pre leteckého záchranára. V teréne potrebujete robiť presne to, čo robí anestéziológ v nemocnici.

V horách zachraňujete životy. Aj vám išlo niekedy o život?
Leteckého záchranára robím štrnásť rokov a za ten čas zahynuli počas zásahov dve posádky vrtuľníkov. Áno, máme nebezpečnú prácu, ale nejde nám o život tak, ako to ľudia vidia v seriáloch. Máme zásadu – vylietame traja, späť sa musíme vrátiť štyria aj s pacientom. Moji kolegovia – pilot a záchranár – sú profesionáli, musíme si pripraviť také podmienky na zásah, aby sme to pravidlo naplnili.

Aký je bežný deň záchranára vo vašej pracovnej pozícii?
Vždy začíname o 6.45 h. Urobíme si prípravu – venujeme sa počasiu a jeho predpovedi, musíme skontrolovať vrtuľník, koľko kyslíka máme, aby sme vedeli pacienta ventilovať, dopĺňame lieky, kontrolujeme si materiál, s ktorým budeme pracovať, preskúšame komunikáciu. A keď to všetko je za nami, dáme si raňajky, kávu a čakáme na pokyn na zásah.

Čo robíte, keď ten pokyn nechodí?
Úprimne? Ja spím. U lekárov je to bežné. Kompenzujem si tak nedostatok spánku. No viem rýchlo vyskočiť a skoncentrovať sa.

Má aj vrtuľníková záchranná zdravotná služba časové limity na štart?
U nás platí pravidlo, radšej stratiť minútu na zemi ako vo vzduchu. Tým, že si dôkladne zistíme informácie od pacienta v teréne, aby sme poznali rozsah jeho zranenia, čo najpresnejšie miesto, kde sa nachádza, čo má oblečené, vysvetlíme mu, ako má na seba upozorniť, keď sa priblížime a následne vyberieme z vrtuľníka veci, ktoré nebudeme potrebovať, lebo ľahší je ovládateľnejší, tak vieme byť efektívnejší pri zásahu.

Aký musí byť človek, ktorý sa chce stať lekárom v leteckej záchrane?
Musí to byť tímový hráč. Nejaké egá sa u nás neuchytia. Musí to byť človek, ktorý sa vie rýchlo rozhodnúť a vedieť si poradiť v teréne bez špekulovania nad detailmi. Naša úloha je jednoduchá. Človeku zachraňujeme život tým, že ho dostaneme rýchlo do nemocnice.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Pixabay

Toto nie, v národnom parku určite nie!

by ČlánkyUžitočné tipy
 na hory

Ilustračné  foto: Pixabay

Možno aj vy si silvestrovskú zábavu a vítanie nového roka neviete predstaviť bez petárd a ohňostrojov. V národných parkoch, aj tých tatranských, si ich ale musíte odpustiť. Hrozia vysoké pokuty.

Správy národných parkov v oblasti Tatier apelujú na návštevníkov, domácich obyvateľov i podnikateľov, aby na vítanie nového roku nepoužívali zábavnú pyrotechniku. Hluk, ktorý sa tým vyvolá, pôsobí na zvieratá ohlušujúco a horskom prostredí s hlbokými dolinami vyvoláva efekt ozveny, ktorý počuť na veľké vzdialenosti, pričom jeho intenzita klesá od zdroja iba veľmi pomaly.

Zákon o ochrane prírody a krajiny nedovoľuje v národných parkoch používať svetelné a zvukové efekty a jeho porušenie sa trestá blokovou pokutou do výšky 300 eur, v priestupkovom konaní to môže byť až nad tritisíc eur a u právnických osôb nad deväťtisíc eur.

„Mnoho silvestrujúcich v Tatrách si stále nedokáže oslavu predstaviť bez zábavnej pyrotechniky, hoci vedia, že napríklad aj v domácich podmienkach hluk veľmi sužuje psy. Rovnako trpia aj voľne žijúce zvieratá,“ uvádza Správa Národného parku Vysoké Tatry. „U chráneného živočícha, ako je kamzík vrchovský tatranský, môže nadmerný hluk v podobe výbuchov, ešte umocnený efektom odrazov od skalných útvarov, spôsobiť stres, ktorý má za následok jeho nekontrolované správanie sa,“ pripomína Erika Feriancová, zoologička Správy TANAP-u. 

Dodáva, že celé čriedy často utekajú a dostávajú sa do kritickej situácie, napríklad do hlbokého snehu, kde ich pobyt vysiľuje, alebo do exponovaných žľabov, v ktorých im hrozí pád či odrhnutie lavíny. Námaha v zimnom období znižuje schopnosť kamzíkov, ale i ostatných druhov žijúcich v Tatranskom národnom parku čeliť nepriaznivým podmienkam. Ilustruje to aj príkladom z prelomu rokov 2017 a 2018 pre telemetricky monitorovanú kamzicu Jesicu. Pravdepodobne silvestrovská zábava pri ubytovacom zariadení vo Velickej doline spôsobila, že utiekla do lavinózneho terénu, kde na extrémne zľadovatenom povrchu zahynula.

Správa TANAP-u apeluje na ľudskosť a tolerantnosť, keďže reštrikčné opatrenia nie sú vždy účinné. „V tatranskej prírode sme iba návštevníkmi. Domácimi sú tu zvieratá, ktoré v nej žijú po celý rok,“ uzatvára Feriancová.

Vhodnou alternatívou oslavy sú prskavky a sviečky. Zvieratá nerušia a nenarobia škody na životnom prostredí. Ilustračné foto: Pixabay

Pripomeňme, že odpaľovanie ohňostrojov nie je zakázané iba na území národných parkov, ale aj v ich ochrannom pásme. Každoročne sú najviac problémovými miestami, kde sa zákaz porušuje vo veľkom, Donovaly, Demänovská Dolina, Tatranská Lomnica, ale aj iné tatranské osady, pričom sa vie, že pyrotechniku najčastejšie používajú pri súkromných chatách a hoteloch. Na oslavu sa odporúčajú jemnejšie alternatívy, napríklad prskavky alebo sviečky.

Používanie ohňostrojov a petárd sa obmedzuje aj v bežnom prostredí, nielen v horách. Tento Silvester bude zrejme posledný, ktorý strávime v ich „spoločnosti“. Od 2. januára 2024 začnú platiť zmeny v zákone, ktoré celoročne zakážu predaj a používanie pyrotechniky určenej na výrobu hluku, pyrotechnika s vizuálnym efektom do tohto zákazu nespadá.

Určené sú aj hodiny, kedy sa v závere roka bude môcť používať a súčasťou obmedzení je aj to, že sa zábavná pyrotechnika nesmie odpaľovať v blízkosti nemocníc, hospicov, rôznych zariadení sociálnych služieb, zoologických záhrad, zvieracích útulkov, hospodárskych budov so zvieratami. 

Zjazd skialpinistu vo Veľkej studenej doline

Veľká Studená dolina je skialpinistická klasika

by Články

Foto: Martin Krystýnek.

Vyznávačom skialpinizmu ponúkame do ich športového kalendára aj túru Veľkou Studenou dolinou. Je známa silným vetrom, ktorý hlavne pri severných smeroch na začiatku sezóny znepríjemňuje výstup.

Je určená pre skúsenejších lyžiarov. Tu sú základné usmernenia. Východiskovým bodom pre vstup do doliny je Hrebienok, na ktorý sa dostanete zo Starého Smokovca buď pozemnou lanovkou, alebo po zjazdovke, či sánkarskej dráhe. Z Hrebienka sa vydajte po magistrále, za rázcestím nad Rainerovou chatou sa treba držať zimnej trasy, ktorá vedie popod značkovaný chodník, bližšie k potoku.

Ak chcete podrobnejšiu orientáciu, tak domáci to volajú Húpačky. O tom, že ide o výstižné meno, sa presvedčíte pri zjazde dole. Pri výstupe z lesa sa vrátite na značkovaný chodník. V týchto miestach budete križovať viacero lavínových dráh zo žľabov, napríklad Veverkov vodopád, Kráľovský vodopád, preto sa radšej zastavte až vyššie v doline. Prvý výstup budete zdolávať po zimnom tyčovom značení, ktoré vás privedie po zasneženom potoku do úžiny Brány.
Tento úsek býva v zime naviaty snehom po ľavej strane a aj pre vás môže znamenať lavínovú pascu. Potom je tu výber z dvoch možností – buď sa vydáte rovno dolinou na jej koniec, alebo doľava po chodníku na Zbojnícku chatu. Ak sa k nej dostanete, môžete po krátkom občerstvení pokračovať do záveru doliny a po trase letného chodníka.

Ak by ste mali chuť ešte na jeden výstup a snehové podmienky by boli vhodné, vyšliapnite si do sedla Malý Závrat. Určite ste už o ňom počuli, je častým cieľom lyžiarskych túr, patrí medzi najpopulárnejšie medzi skialpinistami. Odmenou bude zjazd Generálom a dolinou až k rázcestiu nad Rainerovou chatou. O nádherných výhľadoch nemusíme ani hovoriť.
V závere vás čaká rovinatý úsek po magistrále, kde si budete môcť preskúšať korčuľovanie a tiež, či ešte vládzete. Veľká Studená dolina je veľmi obľúbeným cieľom skialpinistov. Ku klasike patria zjazdy okrem sedla Závrat aj zo Svišťového štítu či Priečneho sedla a cez Strelecké polia. Možno niekedy nabudúce, čo poviete?

Horskí záchranári pri zásahu

Extrém – šesťdesiat lyžiarskych úrazov za deň

by Články

Foto:  HZS

Včerajšok dal horským záchranárom zabrať. V stredu 27. decembra zasahovali v horských strediskách pri šesťdesiatich lyžiarskych úrazoch. Viaceré majú domicil v Tatrách.  

Horskí záchranári informovali, že včerajšok bol pre nich extrémne náročným dňom. V lyžiarskych strediskách na Slovensku zasahovali pri šesťdesiatich lyžiarskych úrazoch, pričom v prevažnej miere išlo o vážnejšie zranenia. Ako sa uvádza na stránke Horskej záchrannej služby, išlo prevažne o dôsledky zrážok lyžiarov a snowboardistov a po pádoch na zjazdovkách pribúdali aj zranenia končatín.

Extrémne veľa výjazdov mali horskí záchranári z Nízkych Tatier, ktorí ošetrili počas jedného dňa mimoriadny počet lyžiarskych úrazov. „Na severnej strane Chopka si lyžiari na svahoch privodili až 30 úrazov, ktoré bolo potrebné ošetriť a zranených následne zo zjazdovky transportovať. Na južnej strane Chopka bolo spolu 14 úrazov,“ uvádza sa na spomínanom portáli.  Jeden z úrazov si dokonca vyžiadal súčinnosť s posádkou Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby a letecký transport do nemocnice.

Vážnu štatistiku úrazov majú aj Roháče – Spálená a Tatranská Lomnica, v týchto strediskách zasahovali horskí záchranári v stredu po tri razy.

Ako príčinu veľkého množstva úrazov uviedla Horská záchranná služba veľký počet návštevníkov lyžiarskych stredísk, náročnejšie zľadovatené podmienky na svahoch, ktoré podľa nej sviatkujúcich lyžiarov zaskočili. Natopená vrstva snehu z vianočného oteplenia z predchádzajúcej chladnej noci prituhla a počas slnečnej  stredy spôsobovala problémy najmä technicky menej zdatným lyžiarom.

Keďže lyžiarov bude v prázdninovom čase ešte pribúdať, horskí záchranári apelujú na návštevníkov lyžiarskych stredísk, aby boli ohľaduplní, nepreceňovali svoje schopnosti, jazdu prispôsobovali podmienkam na zjazdovkách a plne rešpektovali pravidlá správania Bieleho kódexu.

Bežkárske trate na Štrbskom plese

Na Štrbské Pleso idú bežkári na profesionálne upravené trate

by Články

Foto: Matúš Jančík.

Najobľúbenejšie bežkárske trate v Tatranskom národnom parku sú v okolí Štrbského Plesa.

Táto významná osada sa do hľadáčika bežkárov postupne dostávala po roku 1970, vtedy bola dejiskom majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní a vtedy došlo aj k budovaniu bežkárskych tratí v tomto stredisku. V širšom okolí prekrásneho horského jazera je dnes 20 až 30 km tratí. Tie okolo jazera sa už neupravujú, prednostne ide o chodník pre peších. V Areáli bežeckého lyžovania Snow na Štrbskom Plese je osem bežeckých okruhov v dĺžke od 1,5 – 5 km. Štadión, ale aj okruhy do 2,5 km je možné využívať počas celej zimnej sezóny, lebo sú umelo zasnežované.

Niektoré z tratí sú homologizované FIS certifikátom, väčšina z nich vedie horským terénom vrátane prevýšenia, čo umožňuje aj kondičné a športové lyžovanie. K nim patrí aj Šprintérska trať, Andelova trať, ale aj séria okruhov do Furkotskej doliny, ktoré patria k top bežkárskym zážitkom. Najkratšia z profilovo ťažkých trás (2,5 km) s prevýšením 90 m vedie okolo slepého plesa. Areál je pravidelným dejiskom majstrovstiev SR v behu na lyžiach, konajú sa tu medzinárodné súťaže FIS Cup, k nedávnym významným podujatiam patrí Svetová zimná univerziáda 2015.

Pre bežných bežkárov, začiatočníkov i deti je v Areáli Snow určená predovšetkým trať na štadióne s prívlastkom – ľahká. Výhodou areálu, ktorého trate sa už spoplatňujú, sú požičovňa lyží, bežecká lyžiarska škola, stan na úschovu oblečenia či prezliekanie. Prosto, vybrať sa dá z veľkej ponuky a treba dodať, že všetky trate sú vhodné na klasickú aj voľnú techniku.
Poďme však von z neho a spomeňme tiež bežkársku trať starou cestou zo Štrbského Plesa do Tatranskej Štrby. Jej štart je pod Móryho vyhliadkou a odporúča sa pre prípad priaznivých snehových podmienok namiesto jazdy zubačkou. Ide o zjazd dlhý okolo štyroch kilometrov, určený pre bežkárov, ktorí si vedia vychutnať aj rýchlu jazdu. Na bežky môžete vyraziť aj do podhoria – do areálu Mengusovský bežkár, ale aj do okolia Štrby či do Lopušnej doliny.

Bachledka, chodník korunami stromov s výhľadom

7 tipov, čo robiť v Bachledke

by ČlánkyUžitočné tipy
 na hory

Keď sa povie Bachledova dolina, väčšine z nás sa vybaví Chodník korunami stromov. Toto najrýchlejšie sa rozvíjajúce celoročné rodinné horské stredisko ponúka omnoho viac.

1. Výborné podmienky pre všetkých lyžiarov
Dostatok snehu na začiatku zimy umožnil, že stredisko Bachledka spustilo novú lyžiarsku sezónu už 8. decembra. Na lyžiarov je pripravených 8,5 km perfektne upravených zjazdoviek všetkých typov náročností. Na hrebeň, kde sa spájajú všetky zjazdovky, sa z Bachledovej doliny vás vyvezie 10-miestna kabínková lanovka. K dispozícii je aj 4-sedačková lanovka Jezersko a ďalších šesť lyžiarskych vlekov. Začiatočníci môžu rozvíjať svoje lyžiarske schopnosti na modrých zjazdovkách ako na hrebeni, tak aj v doline.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

2. Najväčšia lyžiarska škola pre deti v okolí
Svoje deti môžete zveriť do rúk profesionálnych inštruktorov v najväčšej lyžiarskej škole v okolí – ohradenom areáli Bachledka Detský svet na zjazdovke Hrebeň. Trasa je postavená z rozprávkových postavičiek a ďalšie zábavné pomôcky pre staršie i najmenšie deti. Okrem výučby si tu deti užijú sánkovanie a minikolotoč. Ak je von veľká zima, môžu sa ohriať a vyšantiť vo vnútornom detskom kútiku.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

3. Bežkovanie s krásnymi výhľadmi
Bežecké lyžovanie spojené s nádhernými výhľadmi na hrebeň Belianskych Tatier, to je trasa hrebeňom Spišskej Magury. Pri slnečnom počasí a dobrej viditeľnosti ide o naozaj silný zážitok. Trať začína na vrchole Spišskej Magury, pokračuje na Ždiar – Príslop. Dlhá je 7 kilometrov, ak pôjdete aj späť, prejdete dvojnásobnú vzdialenosť. Trať upravujú ratrakom, nie je na nej bežkárska stopa, je vhodná na klasický aj korčuliarsky štýl bežkovania.

4. Populárny skialp
Vedeli ste, že preteky vojenských hliadok na lyžiach, podobné dnešnému skialpinizmu, boli v programe už prvých zimných olympijských hier v roku 1924? Odvtedy tento druh aktívneho pohybu na snehu prešiel veľkým vývojom nabral na popularite. V Bachledovej doline začnete pri Aprés Ski reštaurácii, koniec je na vrchole Spišskej Magury pri Chodníku korunami stromov. Zjazd absolvujete po zjazdovke Bachledka I. Trasa meria 2,3 kilometra s prevýšením 254 metrov, mali by ste ju zvládnuť približne za polhodinu.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

5. Výhľad, ktorý neomrzí v žiadnom ročnom období
Chodník korunami stromov môžeme zaradiť medzi jednu z najväčších turistických atrakcií celých Tatier. Trasa je dlhá viac ako 600 metrov a vedie doslova až nad korunami stromov. Je na nej množstvo informačných tabúľ o živote v miestnych lesoch, aj o ničivej sile počasia. Neskutočným zážitkom je výhľad z 32 metrov vysokej vyhliadkovej veže. Les okolo seba, štíty Belianskych Tatier, ale aj Pieniny a Zamagurie budete mať ako na dlani.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

6. Výborná kuchyňa s panoramatickými výhľadmi
Po aktívnom pohybe dobre padne obed či večera v príjemnom podniku. V Bachledovej doline nájdete viaceré druhy gastro zariadení – reštaurácia Panorama s ponukou rôznych jedál a vonkajšou terasou, reštaurácia La Gamba je zameraná skôr na taliansku kuchyňu, má aj aprés ski bar. Ak dáte prednosť rýchlemu občerstveniu a teplému varenému jedlu, je tu napríklad bistro Jezersko alebo bistro Furmanec.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

7. Zážitkový večerný program pre celú rodinu
Ak máte večer chuť zažiť ešte niečo zaujímavé, opäť si môžete vybrať z viacerých možností. Stredisko Bachledka pripravilo trikrát týždenne Čarovnú krajinku. Každú stredu, piatok a sobotu čaká návštevníkov večerná prechádzka Chodníkom korunami stromov za svitu mesiaca a zábavná večerná sánkovačka na 2,5 kilometra dlhej sánkarskej trati. Stredisko ponúka aj hudobný program, snežné párty i koncerty živej ľudovej hudby.

Tak čo? Navnadili sme vás na dobrodružstvo v Bachledke?

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

Autor titulnej fotografie: Bachledka Ski & Sun