Cart is empty 
Ak chcete siahnuť po publikácii, ktorá načiera do dejín našich veľhôr, zaiste natrafíte na takú, ktorej autorom je Ivan Bohuš starší, alebo mladší. Svojím autorským záberom na Tatry sú čo do množstva titulov a aj ich vedeckej hĺbky či obrazovej dokumentačnej práce takmer bezkonkurenční. Hovoríme s Ivanom Bohušom, ml.
Medzi menom Ivan Bohuš a Tatrami možno dať pokojne znamienko – rovná sa. Život, prácu i tvorbu vo vašej rodine nemožno od nich oddeliť. Kedy vznikol a čo formovalo váš vzťah, resp. vzťah vášho otca k Tatrám?
Bohušovci pochádzajú z Liptova, môj otec sa narodil v dnes už neexistujúcich Dechtároch a vyrastal v Levoči. Často spomínal, že z okna Župného domu, kde bývali, mali výhľad aj na Tatry, ktoré ho fascinovali a priťahovali. Isto nie náhodou prijal miesto tajomníka na riaditeľstve Kúpeľov Starý Smokovec.
Úradníkom ale neostal…
Isteže nie. Tatry začal spoznávať aj ako turista, horolezec a lyžiar. Bol členom Dobrovoľného záchranného zboru Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Aj keď mu neskôr úraz znemožnil aktívne sa venovať týmto činnostiam, angažoval sa za vznik profesionálnej Tatranskej horskej služby. V päťdesiatych rokoch minulého storočia zakladal Múzeum TANAP-u. Ako jeho prvý riaditeľ dostal byt v Tatranskej Lomnici, kde sme sa nasťahovali v roku 1959.
Ako si spomínate na tie časy?
Ja som mal vtedy dva roky. A Lomnica mala charakter tichej osady vsadenej do prírodného prostredia. Väčšiu časť intravilánu tvoril les, čo bolo ideálne miesto na detské hry, spoznávanie „sveta“ detskými očami a formovanie osobnosti. Nemám pocit, že by ma rodičia cieľavedome viedli ku vzťahu s prírodou a Tatrami, prišlo to akosi prirodzene, samo… Tiež som neskôr začal robiť horské športy a hlbšie sa zaujímať o prírodu a históriu Tatier.
Do histórie Tatier sa Ivan Bohuš, st. zapísal hlavne ako historik, vedec, muzeológ a publicista. Zoznam jeho kníh o Tatrách i výpočet miest jeho pôsobenia na kľúčových pozíciách vo Vysokých Tatrách je naozaj dlhý. Ako to všetko stíhal? Ako si na neho spomínate?
Ako na neobyčajne usilovného človeka. Jeho hlavným pracovným nástrojom bol písací stroj. Bývali sme vo vile Széchenyi, kde boli okrem zamestnaneckých bytov kancelárie a expozície pôvodného Múzea TANAP-u. Klopkanie na písací stroj sme počuli z jeho kancelárie počas pracovného času, aj potom – doma. Napriek návalu práce si našiel aj čas na rodinu. Mám o dva roky staršiu sestru a o osem rokov staršieho brata, ktorí sa ale neusadili v Tatrách. Zakotvili v Levoči a Dunajskej Strede.
Ktoré jeho dielo je podľa vás najvýznamnejšie?
Môjho otca vníma verejnosť najmä ako autora a spoluautora desiatok popularizačných kníh o Tatrách. No jeho najvýznamnejším dielom je anotovaná Bibliografia tatranskej literatúry od najstarších čias do roku 1966. Pre TANAP spracoval dejiny vlastníckych vzťahov na území pred vznikom národného parku, dejiny lesníctva, vývoj názvoslovia a podobné témy. O význame jeho diela svedčí množstvo ocenení, ktoré získal, a to aj napriek tomu, že pracoval na pomerne vysokých postoch ako zarytý nestraník.
Čo predstavovalo v jeho živote najvyššiu hodnotu? A ako ste sa na ňu napojili vy, jeho syn?
Najvyššou hodnotou bola preňho rodina, neskôr najmä vnúčatá a pravnúčatá. Ale vráťme sa k téme. Nikdy sme o tom nehovorili, ale predpokladám, že to bol pocit z dobre vykonanej práce, keď vyšla niektorá z jeho kníh. Spomínam si, že časť honoráru zvykol investovať do nákupu svojich knižiek, pretože autorské výtlačky nestačili na obdarovanie všetkých priateľov a známych.
A vy? Ako ste sa dostali k publikačnej činnosti?
Ako fotograf – v osemdesiatych rokoch. Otec spolupracoval s rôznymi knižnými vydavateľstvami a články pravidelne publikoval v niekoľkých periodikách. A tak som sa stal aj jeho dvorným fotografom. Vtedy som netušil, že raz budem aj ja písať.
Čo motivovalo vznik rodinného vydavateľstva orientovaného na Tatry?
Nespomínam si na nejaký rozhodujúci medzník, ale táto potreba v nás, aj s manželkou Ivetou, postupne dozrievala. V prvých rokoch sme vydávali len pohľadnice, o ktoré bol v deväťdesiatych rokoch ešte veľký záujem. Prvú knihu, bola o tatranských štítoch, sme vydali v roku 2003. Jej autorom bol, prirodzene, môj otec, ktorý pre nás najviac tvoril. V nasledujúcich rokoch sme spolupracovali na rôznych témach aj s ďalšími autormi.
Ktoré z kníh patria medzi klenoty v portfóliu vášho vydavateľstva?
O tom by mal hovoriť niekto nezaujatý, preto spomeniem len niektoré tituly, ocenené rôznymi porotami. V roku 2012 získala naša kniha Tatranské chaty majáky v mori skál a snehu ocenenie Najkrajšia kniha, ktoré udelil Klub fotopublicistov Slovenského syndikátu novinárov a Štátna vedecká knižnica Banská Bystrica. Edícia Osobnosti Tatier získala cenu Alexiusa Austa, udeľovanú Združením vydavateľov a kníhkupcov Slovenskej republiky. Na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Krakove bolo niekoľko našich knižiek ocenených čestnými uznaniami v súťaži o najlepšiu knihu o horách a v rokoch 2019 a 2021 sme získali druhé miesto za publikácie História dopravy vo Vysokých Tatrách a za Lexikón osobnosti v názvoch Vysokých Tatier.
A ktorý z titulov patrí medzi vašu topku?
Z pohľadu fotografa možno Vysoké Tatry – miesta a čas, kde som sa vyhral pri hľadaní a snímaní miest, ktoré zachytili fotografi v minulosti. Aj názov vyjadruje môj autorský zámer zachytiť obrazmi metamorfózy Vysokých Tatier. Ak mám vybrať z pohľadu autora textov, tak hádam by to mohol byť Lexikón osobností v názvoch Vysokých Tatier. Samého ma prekvapilo, že sa mi podarilo zosumarizovať až 262 osobností, podľa ktorých boli pomenované geografické objekty, chaty alebo chodníky. Niektoré z týchto názvov bežne používame bez toho, aby sme čo – to vedeli o osobnostiach, ktoré im dali meno. Pri zostavovaní publikácie som vo veľkej miere používal otcov Biografický lexikón osôb s tatranskými vzťahmi, ktorý zatiaľ ostal len v rukopise.
Existujú nedopovedané tematické okruhy vo vydavateľskom diele vášho otca, ktorým sa venujete, resp. chceli by ste sa venovať?
Otec sa dožil 94 rokov a do posledného dňa bol činný. Vtedy sme sa zaoberali najmä históriou dopravy. Ja si nemyslím, že vo svojom diele zanechal nedopovedané okruhy. Svoju úlohu vidím najmä v dopĺňaní jeho diela o aktuálne udalosti. Najmä v ostatných rokoch sa mení charakter tatranských osád, chát, prichádzajú noví ľudia, dokonca sa čiastočne mení aj názvoslovie Vysokých Tatier, ktoré veľmi podrobne spracoval ako historik i člen názvoslovnej komisie pri bývalej Správe TANAP-u.
Dajú sa ešte vo vašom vydavateľskom zameraní nájsť nepoznané miesta, ktoré by bolo treba vydavateľsky pokryť?
Pokryli sme už tematiku tatranských štítov, dolín, osád, chát, tatranského nosičstva, tatranského vodcovstva, filatelie s motívom Tatier, pohľadníc, skialpinizmu, horskej záchrany, dopravy, názvoslovia… A s veľkou chuťou sme sa pustili aj do edície o osobnostiach Tatier. Doposiaľ sme vydali v sérii šesť titulov, ale menší záujem trhu nás presvedčil, že s vydaním ďalšej publikácie s týmto zameraním, hoci sa na ňu tešíme, musíme počkať. Veľmi si vážime našich čitateľov, s mnohými sa aj osobne stretávame. Aj oni majú pre nás podnetné návrhy. To čo sa nám niekedy zdá samozrejmé a nezaoberáme sa tým, mnohí žiadajú. Tak vznikla napríklad edícia menších slovensko – anglických publikácií, ktorú sme nazvali Potulky po Tatrách.
A osobne vy, máte v pláne, na papieri či vo fotoaparáte námet na úplne novú knihu o Tatrách? Kedy sa na ňu môžu čitatelia tešiť?
S touto otázkou sa stretávam často. Väčšinou odpovedám, že neviem, pretože vždy zbieram podklady pre viaceré témy a do tlače sa niekedy dostane to, čo práve nebolo plánované. Samozrejme, rozhodnutie závisí aj od finančných možností. Pre nás je vydávanie kníh koníčkom, neživí nás to. Obaja s manželkou sme zamestnaní, ja 35 rokov ako pozorovateľ na meteorologickom observatóriu. Dcéra, ktorá je nám z roka na rok nápomocnejšia, pracuje ako novinárka. Nie sme žiadni „profíci“ čo sa týka vydavateľského fachu. Ale otázkou ste trafili „klinec po hlavičke“, pretože už dlhší čas premýšľam o vydaní publikácie, ktorá by vznikla najmä prostredníctvom objektívu fotoaparátu.
Autor titulnej fotografie: Katarína Bohušová
