Hovorí, že žije svoj sen. Má prácu, ku ktorej ju pritiahlo srdce a inštinkt a v magazíne Televíkend pre nás objavuje krásne miesta na Slovensku. Moderátorka, scenáristka a režisérka Martina Kacinová.
Aká bola vaša cesta za pozíciou redaktorky a režisérky turistickej relácie?
Relácia Televíkend vznikla ešte v roku 1990, takže okrem Správ a Večerníčkov je zrejme jediným takto dlho vysielaným programom. Reláciu som poznala a sledovala od mala. A keď som sa v dospelosti intenzívnejšie vrátila k turistike a objavila veľa nádherných miest, o ktorých mnoho ľudí nemá tušenia, uvedomila som si, že je to veľká škoda. Vtedy niekedy sa vo mne sformovalo presvedčenie, že ak by som mala šancu, určite by som urobila niečo pre ich propagáciu. No netušila som, ako, či kedy sa mi to môže podariť.
Ale, podarilo sa. Ako sa to stalo?
Dnes, v dobe rozmachu sociálnych sietí by to bolo možno inak, ale vtedy som sa rozhodla osloviť Štúdio RTVS Banská Bystrica, či by bolo možné nadviazať nejakú formu spolupráce. Vyzerá to tak, že som sa ozvala v najsprávnejší čas. Hoci som nikdy nemala ambíciu stáť pred kamerou, už na prvom pohovore ma presvedčili, že potrebujú iba človeka, ktorý bude aj redaktor a moderátor. Tak som to skúsila. Ale bol to iba začiatok dlhej cesty.
Vybrali ste sa na ňu. Prečo?
Ten okamih doslovného výberu a rozhodnutia prišiel až potom, ako som s kameramanom nakrútila dve skúšobné reportáže. Asi sa páčili, lebo zo strany RTVS mi napokon na osobnom pohovore povedali, žeby som sa relácii mohla venovať naplno. Bol to pre mňa šok, lebo ja som plánovala občasnú externú spoluprácu popri mojom zamestnaní. V ňom som bola pokojná, cítila som istotu.
Takže to nebolo ľahké rozhodovanie…
Nebolo jednoduché. Vedela som, že sa mi ide život otočiť o 180 stupňov, ale výzvu som prijala. Dnes viem, že sa stala najväčším dobrodružstvom môjho života a za ten výber je zodpovedné srdce a inštinkt.
Napĺňa vás? Čím? Čo vás na práci redaktorky a ežisérky najviac baví?
Každá reportáž má za sebou jedinečný príbeh. Začína ako veľká detektívka pri objavovaní lokality, ktorá bude vhodná, a pri pátraní po sprievodcovi, ktorý by bol schopný a ochotný venovať sa nám. Nie je to jednoduché, lebo nie každý túži po mediálnej sebaprezentácii. Umením je aj vybrať vhodný deň na nakrúcanie, lebo počasie nie je vždy kamarát, a skombinovať kolegov do štábu, keďže každý z nich sa venuje aj inej práci. Dať dokopy dobrý tím v jednom čase a na jednom mieste je niekedy alchýmia.
A to ešte nie sme pri nakrúcaní…
To je tá najkrajšia časť mojej práce. Vďaka skvelým sprievodcom sme sa dostali na množstvo nádherných miest Slovenska a som za to vďačná. A aj za chvíle, kedy aj bežná prechádzka obyčajným lesom prinesie vďaka sprievodcovi také informácie a kontexty, že človek začne hľadieť na prírodu inými očami. Vnorí sa do dejov a harmónie v nej, alebo sa mu napríklad poodhalia zaujímavé udalosti, ktoré sa v tých miestach odohrali… Často mám počas kráčania ťažšiu hlavu ako nohy, lebo treba vymyslieť, aby sme so štábom čo najvernejšie sprostredkovali informácie a emócie divákom.
No ešte stále je to iba „surovina“.
Niekedy aj hodina „suroviny“, pritom štandardný priestor na reportáž je šesť minút. Hoci spracovanie materiálu je posledným bodom príbehu o vzniku reportáže, je to veľmi dôležitá časť. Je to niečo podobné ako hubárčenie. Byť vonku a hľadať huby je tá nádherná fáza, ale potom si prinesiete domov plné košíky a práca ešte len začne. Pre mňa je to často práca, na ktorú „potrebujem“ umelé svetlo, takže ju riešim nerušene večer či v noci. Je to síce práca za počítačom, ale ide o tvorivý proces, ktorý vie povzniesť dušu.
Televíkend vysiela RTVS (STV) niekoľko desiatok rokov. Predpokladám, že ste nasadli do osvedčenej koncepcie. Boli ste s ňou spokojná?
Relácia vznikla krátko po Nežnej revolúcii na podporu cestovného ruchu. Hlavná myšlienka relácie sa v toku času nemení, no jej prípravu ovplyvnil napríklad aj prudký rozvoj technológií. Ten ale rozšíril i možnosti tvorby, priniesol miniaturizáciu filmovej techniky, začali sa používať akčné kamery i drony, a to všetko išlo ruka v ruke s možnosťami vyberať náročnejšie trasy a autentickejšie sprostredkovať divákom zážitok. Išlo to rýchlo a už v čase, keď som vstúpila do relácie, sme fungovali naplno digitálne. Kolegovia predtým museli inak premýšľať, ako si pripraviť záber, kým nakrúcali na filmový pás, ktorý sa následne fyzicky manuálne strihal. Všetci predchádzajúci tvorcovia relácie majú môj obrovský obdiv!
Takže sme sa dostali k inováciám. Neovplyvnila ich iba technika. Alebo?
V titulkoch relácie si môžete všimnúť aj pozíciu dramaturga. Je to človek, s ktorým na obsahu relácie intenzívne spolupracujeme. Mal by dobre poznať potreby a očakávania verejnoprávneho diváka a našej cieľovej skupiny a obsah relácie odzrkadľuje aj našu vzájomnú spoluprácu. Mali sme obdobie, kedy sme sa viac venovali najmä prírode a turistike, ale aj v súvislosti s nástupom sociálnych sietí sa snažíme prinášať pestrejší obsah s rôznymi formami turistiky, teda nielen pešej, ale aj cyklistickej, vodáckej, či lyžiarskej, spolu rôznymi turistickými atrakciami, ktoré sú v dnes veľkým lákadlom.
Čo je dnes náplňou Televíkendu?
K dispozícii máme časovú dotáciu 26 minút v programe Dvojky RTVS. Reláciu tvoria štyri reportáže z rôznych lokalít Slovenska, prevažne z prírody a z oblasti turistiky, ale pridávame aj kultúrno-historické tipy a pozvania. Dramaturgiu sa vždy snažíme koncipovať tak, aby si v každej relácii každý divák mohol nájsť niečo pre seba. Znamená to, že ponúkame trasy rôznej náročnosti a z rôznych častí krajiny, aby si divák aspoň pri jednej téme mohol povedať, že je to plus-mínus práve pre neho.
Podľa čoho si vyberáte témy do relácie?
Snažíme sa, aby bola čo najpestrejšia a aby zároveň zodpovedala súčasným turistickým trendom, ročnému obdobiu, podmienkam a počasiu. Ak máme so sebou univerzálneho sprievodcu, ktorý dobre pozná región, môžeme si dovoliť aj improvizovať podľa počasia. Už sa nám stalo, že sme sa ráno stretli a až na mieste podľa aktuálneho vývoja, radaru a predpovedí sme rozhodli, ktorý z predbežných variantov ideme realizovať.
Aby to bola pastva pre oči, nielen fakty?
Keďže väčšinu podnetov spracúvame zrakom, snažíme sa o ňu. Aby bola čo najlepšia. Hoci často treba v priebehu týždňa nakrútiť tri reportáže, termíny musíme vyberať s predstihom a je nereálne, aby sa nám vždy podaril dokonalý vizuálny zážitok.
Predstavte nám svoj štáb… Vybrali ste si ho vy? Alebo štáb si vybral vás?
Štandardne sme v teréne traja – najužšie spolupracujem s kameramanom a zvukárom. V prípade svetelne náročného nakrúcania občas privoláme osvetľovača, ale máme šikovných zvukárov, ktorí sa často profesionálne zhostia aj osvetľovania. Zloženie štábu je dynamické, ale naďalej spolupracujeme s dvoma kolegami, ktorí v magazíne pracovali ešte pred mojím nástupom. Ostatní kameramani sa priebežne menia.
A ako ste sa našli?
Tak, to je celkom pestré. Istý čas s nami spolupracoval aj Rasťo Hatiar, v medzičase sa už venuje autorskej relácii Extrémne v horách. Zopár reportáží pre nás nakrútil aj Patrik Paulínyi, no neskôr sa začal venovať svojim projektom. Som ale rada, že sa nám v ostatnom čase darí stabilizovať tím nadšených milovníkov prírody a turistiky, ktorí nejdú do práce iba preto, že je to ich zamestnanie, ale spoločne žijeme témami, ktoré spracúvame.
Viete spočítať, koľko dní v roku ste v teréne?
Za ostatné roky sme mali 37 premiér relácie do roka, čo je v mojom prípade 111 dní v teréne. A toľko dní v roku určite nie je ideálnych na nakrúcanie! Takže sme vďační aj za nakrúcanie v jaskyniach, či v interiéri kultúrno-historických pamiatok.
Koľko reportáží máte za sebou?
Presný počet nepoznám. Nedávno som však oslávila výročie 10 rokov v Televíkende. Viem len to, že ich je viac ako tisíc.
Sú medzi nimi také, na ktoré nezabudnete?
Rozhodne! Nikdy nezabudnem na cesty do „exotickejších“ regiónov, kam ma zavial až Televíkend a celé prostredie, jeho atmosféra a energia boli pre mňa celkom nové. Takými miestami sú aj lokality, ktoré nie sú verejnosti bežne prístupné, ale my máme to veľké šťastie spoznať ich – napríklad s ochranármi prírody, horskými vodcami, sprievodcami alebo s jaskyniarmi. Nedá sa zabudnúť ani na jeden z veľkých letných prechodov krížom cez Tatry, kedy sme mali možnosť zostať v objatí štítov aj v noci na vysokohorských chatách.
Asi sa to nedá všetko ani vymenovať…
Naozaj nie. Vracajú sa mi spomienky aj na nakrúcanie v dokonalých podmienkach, a, naopak, v extrémnych podmienkach. Vždy zostanú v pamäti prvé reportáže s novými kolegami alebo s veľmi podnetnými sprievodcami. Nevyblednú ani reportáže, ktoré som nakrúcala so sadrou na ruke a cestovala som za nimi hromadnou dopravou. Mimoriadne silné boli aj emócie po Trnavskej stovke, kedy sme v priebehu 24 hodín prešli sto kilometrov. Je ich naozaj nesmierne veľa.
Čo je podľa vás na vašej práci najťažšie?
Viete, že nad tým som sa nikdy nezamyslela?! (smiech). Niekedy je to skoré ranné vstávanie, inokedy neskoré nočné šoférovanie domov po náročnom dni. Zažili sme aj kruté zimné nakrúcania s extrémnou pocitovou teplotou alebo naopak filmovačky počas búrok v horách. Ale najťažší je napokon pocit zodpovednosti. Prichádzať každý týždeň, s výnimkou poslednej soboty v mesiaci, kedy namiesto Televíkendu vysielame reláciu Extrémne v horách, s novými témami, „objednať“ pekný deň, vytvoriť štáb ľudí, zabezpečiť sprievodcu, dúfať, že všetko v teréne „klapne“, že technika nezlyhá a že sa podarí postaviť pekný scenár a sfinalizovať reportáž pri strihu.
A čo najkrajšie?
Pre mňa osobne to vždy bude objavovanie nových tém a pobyt v prírode. A keď sa podarí spojiť tie najlepšie energie nás všetkých a usmeje sa na nás aj počasie, je to tá najlepšia odmena.
Mali ste aj smutné momenty?
Za vyslovene smutné viem označiť iba prípady, kedy sme sa dozvedeli, že niektorí naši sprievodcovia alebo členovia turistického komparzu už opustili tento svet.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
Veľmi rôznorodo, lebo každý deň nakrúcania je jedinečný. Ak nie som v teréne, obyčajne prežívam deň pri telefóne a za počítačom, keď hľadám nové témy a možných sprievodcov, alebo spolu s kolegami skladáme scenáre na reportáž. Sú pri tom aj minútky radosti z postrihaného diela, ale aj hodiny tvorby komentárov a úvodného moderátorského slova, finalizácie relácie a podobne.
A marketing…
Aj ten. Je to komunikácia so sponzormi súťaže, žrebovanie, tvorba avíz na sociálne siete… Nie všetko možno považovať za súčasť mojej práce, ale kľúčovo to k nej patrí. Napríklad, keď nás čaká nakrúcanie vo vysokohorskom prostredí a počasie je veľmi premenlivé, som schopná aj desaťkrát denne otvoriť meteorologické portály, či zatelefonovať meteorológom a hľadať s nimi čo najlepšie „okná“ dobrého počasia alebo varianty našich trás.
Vie sa o vás, že pochádzate z Považia, no bývate pod Tatrami. Čím si vás naše veľhory získali?
Ak mám byť racionálna, tak by som mohla odpovedať, že Vysoké Tatry si ma získali svojím nezameniteľným vysokohorským prostredím, drsnosťou i materskosťou súčasne, dominanciou, mohutnosťou, skalami. Ale je v tom niečo omnoho viac..
Napríklad…?
Už v detstve sme chodievali niekoľkokrát ročne do Tatier a každý návrat domov bol pre mňa mimoriadne ťažký a oplakaný. Zaujímavé bolo, že mne samej nenapadla možnosť presťahovať sa pod štíty. Až následne si ma Tatry pritiahli k sebe vývojom životných okolností a veľmi hladko a rýchlo som tu našla pravý pocit prijatia a domova. Ako medzi miestnymi, tak aj tam hore.
Trávite v nich čas iba pracovne, alebo v nich aj relaxujete?
Každý jeden voľný deň na Tatry je dar. Či len relaxovať v pásme lesa pri energiou nabitých horských bystrinách a stromoch, cítiť s miestnymi lesnými obyvateľmi vôňu pôdy, ihličia, kvetov alebo snehu. Alebo sa presunúť vyššie, kráčať po chodníkoch dolinami a objavovať vysokohorskú flóru a faunu a stúpať až na vrcholky Snežných hôr, ako vraj kedysi Vysokým Tatrám hovorili. Rozhodne dobre mi je aj v prostredí, kde už sú len skaly a živly. Takže akonáhle môžem, so skúsenými kamarátmi sa nadšene vyberám aj na vysokohorské alebo ľahšie lezecké túry na štíty a hrebene.
Skúste si spomenúť na ľudí či situácie, ktoré na vás v súvislosti s Tatrami najviac zapôsobili?
Každá reportáž z Tatier má v sebe emóciu príbehu, ktorý je za ňou. Má v sebe čistejšiu energiu vysokohorského prostredia, lebo sa odohráva ďalej od civilizácie. Spolu s kolegami určite nezabudneme ani na jednu z nich.
Trebárs…
Či už sme chceli ísť na Jahňací štít a v septembri nasnežilo, alebo sme nakrúcali 6-dňový prechod cez Tatry a v predpovedi počasia bola na každý deň búrka, ale napokon nás nezastihla ani jedna z nich. Zakvitnuté Belianske Tatry pri prechode z Tatranskej Javoriny do Ždiaru alebo snehom obsypaný a námrazami vyzdobený Svišťový štít, kde sme v zime aj trochu liezli cez SOS stienku. Vrcholom dobrodružstva bol snežný splaz, ktorý sme zažili pri výstupe na Gerlach začiatkom októbra a nástupom následných teplých dní sneh úplne zmizol. Bolo to počas nakrúcania cesty z najnižšieho bodu Slovenska na najvyšší, teda z Klinu nad Bodrogom na bicykli na Sliezsky dom, a potom s horskými vodcami na Gerlach. Štíty, sedlá, doliny, chaty, ľudia… Všetky majú v našich spomienkach miesto, ktoré nevybledne.
Niekto povie: Mám dream job. Hovoríte si to aj vy?
Určite. Momentálne nepoznám inú prácu, ktorá by natoľko harmonizovala s mojou dušou, osobnosťou a skúsenosťami. Robím to najkrajšie, čo si viem predstaviť. Divák síce vidí vo finále iba to najlepšie, čo sa nám podarilo nakrútiť a za tým je ako v každej inej práci veľa starostí, prebdetých nocí a obáv, koordinácie množstva ľudí, keďže ide o kolektívnu tvorbu, a teda aj riziko, že niečo môže zlyhať, no je to v poriadku. Ak má divák z našej práce pocit, že sme na výlete, vtedy to funguje tak, ako má.
Aké vlastnosti by mal mať dobrý redaktor, tvorca a režisér relácie takého typu, akú robíte?
V prvom rade by mal byť nadšený a riešiť povinnosti nielen hlavou, ale aj srdcom. Mal by byť všeobecne rozhľadený a výborný motivátor a organizátor, ale pritom kúsok v duši aj umelec s pochopením pre umeleckú audio-vizuálnu tvorbu. Mal by vedieť hľadieť na prírodu inými očami, mať rád ľudí a byť aj dobrý psychológ – pri interakcii s kolegami, ale najmä našimi sprievodcami v teréne.
Ste s turistickým magazínom spokojná? Kam by sa dal či mohol posunúť a čo k tomu treba?
Keďže reláciu pripravujeme pre verejnoprávnu televíziu, vždy sa snažíme okrem zážitku pridať aj informačnú hodnotu. Je to vždy výzva, ako ju „ukryť“ do zážitku alebo príbehu tak, aby bola prijateľná aj pre publikum zvyknuté najmä na zábavu. Toto je scenáristická otázka, s ktorou sa dá určite ešte pracovať. Rada by som prinášala aj viac reportáží na pokračovanie a seriálov, ktoré si vedia získať diváka.
Dávate ľuďom tipy na víkend. Aká je vaša predstava krásneho víkendu?
Na prežitie krásneho víkendu mi stačí priestor pre seba a najbližších a k tomu nerušené prírodné prostredie. Ale ten najideálnejší víkend by sa mohol v sobotu odohrávať vysoko v horách na skialpinistických lyžiach, v nedeľu na slnkom vyhriatych skalách a medzitým v saune.
Je na Slovensku miesto, ktoré si nechávate pre seba a nepustili by ste do jeho blízkosti kameru?
Keďže naša príroda je nesmierne pestrá, určite sa oplatí objavovať ju naprieč celou krajinou. Práve o tom je turistika. Ale okrem nej mám rada aj túlanie sa a pobyt v prírode bez cieľa. A vtedy ma skutočne teší, že sú stále miesta, ktoré patria iba úzkej skupine návštevníkov. Určite aj vy máte lokality, ktoré korešpondujú s vaším „ja“, kde sa nemusí nachádzať žiadna zaujímavá atrakcia, torá by vás len zbytočne rušila o zážitku a jednoduchého „bytia v prírode“. A tam sa kamery dostať nemusia.
Autorka titulnej fotografie: archív MK
Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.
Cart is empty 
