Pri Kmeťovom vodopáde

Boli ste už pri najvyššom vodopáde na Slovensku?

Po úspešnom komunitnom výstupe na Kriváň sme pokračovali na ďalší deň menej náročnou túrou –  Kôprovou dolinou ku Kmeťovmu vodopádu. Aj ten organizovala partia ľudí zo stránky cezhory.sk.

Zraz bol na parkovisku v Podbanskom. Kmeťov vodopád sme si chceli vychutnať čo najskôr, a tak sme vyrazili bez dlhých rečí. Šliapali sme po asfaltovej ceste, ktorá vedie až takmer k vodopádu.

Je zároveň aj cyklotrasou, preto sme si už po prvých krokoch na tomto komunitnom výstupe museli zvyknúť, že sa treba vyhýbať aj cyklistom. Túra má dĺžku približne 8 kilometrov, času na vzájomné spoznávanie partie bolo teda dosť.  

Počas cesty Kôprovou dolinou sme mali nádherný výhľad na Kriváň
Počas cesty Kôprovou dolinou sme mali nádherný výhľad na Kriváň. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Po trase je viacero miest, ktoré doslova lákajú, aby si človek oddýchol. Občas sme ani my neodolali a oddýchli sme si na typických drevených lavičkách, ktoré na viacerých miestach dopĺňajú altánky s príjemným posedením v tieni. Na Rázcestí pod Grúnikom sme si dali malú desiatu a doplnili sme ju tentoraz jahodovým radlerom Zlatý Bažant.

Kôprová dolina je nádherná asi počas všetkých ročných období. Samozrejme, platí to aj o lete. Dokonale sme videli okolité tatranské štíty a pred sebou sme mali aj majestátny Kriváň. Ani sa nám veriť nechcelo, že ešte nedávno sme vystúpili na jeho vrchol. No boli sme na ceste k ďalšiemu unikátu, najvyššiemu vodopádu na Slovensku.

Na mostíku cez Kôprovský potok
Na mostíku cez Kôprovský potok. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Pod Kmeťovým vodopádom končí asfaltka, takže sme nastúpili na asi 300 metrov dlhý, úzky lesný chodník. Rázcestník nám síce ukazoval, že nás čakajú tri minúty chôdze, ale bolo to rozhodne menej. No viac sme museli pozerať pod nohy.

Chodník tvoria nepravidelné kamene, ideálne miesto aj pre hady, ktoré sa radi vyhrievajú na skalách. Isteže, turistov nechceme strašiť, veď aj plazy patria k Tatrám, ale my sme videli vretenicu a slepúcha práve na tomto krátkom úseku.

Na trase sme sa míňali aj s ďalšími turistami. Nielen ich, aj nás príjemne osviežil lesný chládok, a to sme ešte neboli pri vode. Vodopád je nádherný, trochu sme pri ňom pobudli a pridali sa k nám aj ďalší turisti. A keďže sme dobrá partia, podelili sme sa s nimi o radler Zlatý Bažant, ktorý nám v batohoch zostal.

Osvieženie im padlo vhod, čakala ich ešte dlhá cesta. Nevracali sa totiž späť na Podbanské, ale pokračovali na Vyšné Kôprovské sedlo.

Ku Kmeťovmu vodopádu treba vyjsť z cesty ešte niekoľko sto metrov po lesnom chodníku
Ku Kmeťovmu vodopádu treba vyjsť z cesty ešte niekoľko sto metrov po lesnom chodníku. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

My sme sa po troche oddychu vybrali na cestu nadol. Ubiehala príjemne, držali sme sa pohromade a porozprávali sme si zážitky z túr v Tatrách. Hovorili sme o tatranských nosičoch, o ich práci, ale aj o miestach, ktoré máme v našich veľhorách najradšej. Kôprová a Tichá dolina k nim patria tiež.

Na Rázcestí pod Grúnikom sa niektorí členovia našej skupiny oddelili a vybrali sa smerom na Tri studničky. Zvyšok partie sa šťastlivo vrátil domov. A keď sa stretneme, zvykneme si povedať, že víkend sa nám vydaril. Zážitkov máme dosť. 

Autor titulnej fotografie:  Vladimír Tošovec

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Medvede nám možno budú v budúcnosti užitočnejšie, ako si vieme predstaviť

Medvede nás nebudú iba naháňať, možno nás budú aj liečiť

Pred prvým medveďom, ktorého ako chlapec v hore videl, utiekol. S kamarátmi reagoval presne tak, ako sa nemá. Dnes je vedúcim Zásahového tímu medveďa hnedého JUH a šelmu za jej silu, inteligenciu a prispôsobivosť obdivuje. No za dôležité považuje aj to, aby sa spoločnosť na medveďa mala pozerať aj cez optiku bezpečnosti ľudí. Nielen o tom je náš rozhovor s Jaroslavom Slašťanom.

Aká bola vaša cesta za terajšou pozíciou v Zásahovom tíme medveďa hnedého? Vybrali ste si ju vy, alebo ona si vybrala vás?

Ponuku viesť Zásahový tím medveď hnedého som dostal v roku 2020. Zúčastnil som sa  výberového konania a uspel som. Od apríla 2021 som sa stal zamestnancom Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky a mal som zásahový tím na starosti.

Pamätáte si ešte na moment, keď ste prvý raz stretli medveďa?

Pochádzam zo stredného Slovenska, detstvo a mladosť som prežil v Kremnici a u starých rodičov v neďalekej obci Ihráč. K prírode som bol vedený od detstva, úplnou samozrejmosťou bol pohyb a pobyt v lesoch Kremnických vrchov, ktoré boli a sú prirodzeným areálom medveďov. Na krátku vzdialenosť som prvýkrát videl medveďa, keď som mal dvanásť. Bolo to vrchu Jarabica pri Kremnici. No a spoločne s kamarátmi sme zareagovali presne tak, ako sa nemá – útekom.

Jaroslav Slašťan, vedúci Zásahového tímu medveďa hnedého JUH
Jaroslav Slašťan, vedúci Zásahového tímu medveďa hnedého JUH . Autor fotografie: archív JS

Čo vás na medveďoch fascinuje?

Ich sila, inteligencia a prispôsobivosť. Ale aj neha a starostlivosť medvedíc pri výchove a obrane svojich mláďat. Ale je toho viac, čo možno na nich obdivovať.

Napríklad?

Nedávno som bol na pracovnom stretnutí, na ktorom nám docent Ladislav Molnár sprostredkoval najnovšie informácie týkajúce sa medveďa. Vlani sa zúčastnil v Taliansku na prvej  svetovej konferencii imobilizácie a odchytu voľne žijúcich zvierat. Boli na nej prítomní mnohí odborníci, svetové autority ako Slaven Reljić, Giovanna Miani, Alexandra Thiel, Lorenzo Frangini, či nórsky profesor Jon Arnemo, ktorý sa venuje takým oblastiam, ako sú imobilizácia, fyziológia stresu či ekofyziológia. V škandinávskych krajinách totiž intenzívne a systematicky prebieha projekt, ktorého cieľom je aj výskum, ktorý má pomôcť pri výrobe humánnych liečiv.

Ako to súvisí s medveďmi?

Potrebné látky sa získavajú z krvi medveďov, pretože vďaka hibernácii sa u týchto šeliem spúšťajú  procesy, ktoré blokujú enzymatické pochody a bránia tkanivá pred negatívnymi vplyvmi. Výskumný projekt si vyžiadal odchyt 2 482 medveďov. Pochopenie mechanizmov, ktoré blokujú neurodegeneratívne procesy,  by malo v budúcnosti zabezpečiť nielen liečbu niektorých ochorení,  napríklad Alzaimerovej a Parkinsonovej choroby, ale skúma sa aj možnosť uviesť človeka do dlhodobého spánku, ktorý by nemal negatívne dôsledky na jeho organizmus a bol by zárukou cestovania na veľmi dlhé vzdialenosti. Najoptimistickejšie úvahy hovoria aj o možnosti medziplanetárnych letov.

Vráťme a na zem a na Slovensko. Vie sa, koľko medveďov žije u nás?

 Nebudem opakovať všetkým známe čísla, ktoré roky všetci verklíkujú. Pozrime sa na to cez štatistiky, na to ako u nás stúpa počet útokov, stúpa počet medveďov zrazených na našich cestách, stúpa počet hlásení, problémov, konfliktných situácií. Pozrieme sa na toleranciu tejto šelmy v očiach verejnosti, na ekonomické aspekty, a hlavne cez optiku bezpečnosti obyvateľstva.

Čo máte konkrétne na mysli?

Hovorme o tom, koľko škôd medvede spôsobujú. Hovorme o tom, či sú náhrady za škody ním spôsobené adekvátne a či sú poškodení s ich výškou spokojní. Hovorme o tom, prečo na Slovensku klesá akceptácia našej najväčšej šelmy. Pýtajme sa, aká je socioekonomická únosnosť krajiny, koľko medveďov sú ľudia schopní akceptovať tak, aby sa nebáli o svoj majetok, zdravie a životy. Na tieto otázky treba nájsť odpovede.

Čo spôsobuje, aké zásahy či rozhodnutia ľudí, že medveďov je u nás viac ako tomu bývalo napríklad na konci minulého storočia?

Môže za to najmä dlhodobá a striktná ochrana medveďa, ktorá znamenala postupné obmedzovanie lovu na výnimku. Okrem ochrany medveďa hnedého prispeli k nárastu populácie aj iné faktory, napríklad priaznivé prírodné podmienky, klimatické zmeny, ktoré majú za následok zlepšovanie úživnosti prostredia. Tieto všetky faktory viedli k postupnému nárastu hustoty a veľkosti populácie.

Zásahovým tímom pre medveďa hnedého bolo v minulom roku usmrtených od jeho vzniku zatiaľ najviac - desať jedincov medveďa
Zásahovým tímom pre medveďa hnedého bolo v minulom roku usmrtených od jeho vzniku zatiaľ najviac - desať jedincov medveďa. Autor fotografie: archív JS

A aj k sformovaniu pracovísk Zásahového tímu medveďa hnedého. Čo motivovalo ich vznik? Aký majú význam?

 Už dlhodobo je problematika škôd spôsobených medveďom hnedým na hospodárskych zvieratách, včelstvách, poľnohospodárskych plodinách, ovocných, lesných drevinách a majetku pomerne citlivo vnímaná zo strany odbornej, ale hlavne laickej verejnosti. Najviac však na Slovensku rezonuje otázka stretov človeka a medveďa. Z uvedených dôvodov vznikla na Slovensku potreba a spoločenská objednávka riešiť konfliktné situácie vyplývajúce z koexistencie človeka a medveďa. Keďže medveď hnedý je celoročne chránený živočích, problematiku rieši Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky prostredníctvom svojej odbornej organizácie, a to Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky.

Čo všetko môže v súvislosti s medveďmi zásahový tím urobiť?

 Na základe § 65a, ods. 5 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny má oprávnenie zabezpečovať plašenie, odchyt alebo usmrtenie chránených živočíchov, ktoré svojim správaním mimo miest ich prirodzeného výskytu bezprostredne ohrozujú zdravie alebo bezpečnosť obyvateľov obcí.

Kde všade na Slovensku pôsobia zásahové tímy medveďa hnedého?

Zásahový tím od svojho vzniku v roku 2014 prešiel reorganizáciou a v ostatnom čase potrebnou profesionalizáciou. Od decembra 2022  je zriadený ako samostatné oddelenie na Riaditeľstve Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky  a je rozdelený do piatich úsekov: Juh, Podpoľanie, Západ, Sever a Ponitrie.

Bežný človek by si mohol myslieť, že v súvislosti s medveďmi môžu zásahové tímy všetko. Aké zákony rámcujú ich prácu?  

V prvom rade je to zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, potom  sú to zákony o strelných zbraniach a strelive, o veterinárnej starostlivosti, zákon o poľovníctve, o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, o ochrane osobných údajov, o civilnom letectve, o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci ale aj trestný zákon. Riadime sa aj smernicami. Zásadnými sú smernice o ochrane biotopov, voľne žijúcich živočíchov a rastlín, nariadenie o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a rastlín a regulácii obchodu s nimi, nariadenie o ochrane zvierat počas prepravy, a rôzne interné smernice a metodické postupy štátnej ochrany prírody. 

Čo je pre Slovensko z hľadiska výskytu medveďa hnedého charakteristické? Možno aj výnimočné…

Pomôžem si štatistikou za minulý rok. Ten bol rekordný, a to vo všetkých smeroch a ukazovateľoch. Zásahové tímy prijali  až 1 644 hlásení, ktoré súviseli s medveďom hnedým, jeho výskytom v intraviláne, stretmi s človekom a útokmi na človeka, škodami na ovocných drevinách, majetku, hospodárskych zvieratách a poľnohospodárskych plodinách. Rozšírením územia,na ktorom sa medveď dnes vyskytuje, sa pochopiteľne zvýšil aj zoznam miest a obcí, z ktorých hlásenia o výskyte, stretoch, incidentoch a škodách, ktoré medveď spôsobil prichádzali.

Buďme konkrétni.

Pohotovostné čísla zásahových tímov kontaktovalo vlani viac ako  330 obcí zo 60 okresov. V minulom roku sme zaznamenali 76 usmrtení medveďa hnedého. Prvenstvo si opäť pripísali úmrtia na železničných tratiach a cestnej komunikácii. Pod kolesami dopravných prostriedkov a na následky kolízie v minulom roku zahynulo 52 medveďov. Zásahovým tímom pre medveďa hnedého bolo v minulom roku usmrtených od jeho vzniku zatiaľ najviac – desať jedincov medveďa.

Autor titulnej fotografie:  Jaroslav Slašťan

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Slovenskí záchranári počas akcie na pomoc poľským jaskyniarom

Príbeh tatranskej jaskyne, ktorá pred piatimi rokmi pochovala jaskyniarov

Na Veľkú Snežnú jaskyňu v poľských Tatrách sa pred piatimi rokmi upierali oči celej svetovej jaskyniarskej komunity. Za chodbou, ktorú náhle zaplavila voda, uviazli dvaja poľskí jaskyniari.

Pôvodne bolo speleológov šesť, chodba, v ktorej sa nachádzali, sa za polhodinu naplnila vodou, von sa podarilo dostať iba štyrom, potom už s kolegami nedokázali nadviazať kontakt. Veľká Snežná jaskyňa je najhlbšia v Poľsku, jej chodbový systém meria 23 kilometrov. Uviaznutí jaskyniari sa nachádzali v hĺbke asi 500 metrov od úrovne vchodu.

V sobotu, 17. augusta 2019, sa začal boj o ich záchranu. Bola takmer polnoc, keď dispečerka Horskej záchrannej služby kontaktovala vedúceho jaskynnej záchrannej skupiny Petra Nemca s odkazom: „Vo Veľkej Snežnej jaskyni uviazli speleológovia, sú asi päť hodín od vchodu. Prosím ťa, pripravuj chalanov, ráno sa ti ozvem, pôjdete do Poľska.“

Záchranári sa veľmi snažili, ale dvoch uviaznutých jaskyniarov sa vyslobodiť nepodarilo
Záchranári sa veľmi snažili, ale dvoch uviaznutých jaskyniarov sa vyslobodiť nepodarilo. Autor fotografie: Reuters

Takto začína spomínať na dramatickú záchranu ľudí pod zemou Peter Nemec v publikácii Horská záchranná služba 2010 – 2020. Celú akciu sa rozhodol riadiť z Liptovského Hrádku. Najskôr si zisťoval, s koľkými záchranármi z radov jaskyniarov môže rátať. Trinásti potvrdili okamžitú možnosť ísť do akcie. Medzitým zo Zakopaného prišla žiadosť, že potrebujú pyrotechnikov.

„Ihneď som volal Igorovi Žiakovi, vedúcemu pyrotechnikov a následne som začal robiť na výjazde prvej skupiny. Nabalil som materiál, skontroloval batérie akumulátorových vŕtačiek a vybral vhodné laná,“ spomína P. Nemec.

To už na Školiace stredisko HZS prichádzali záchranári: Martin Konfala, Ján Kostka, Tomáš Dikoš, Jozef Konštiak, Michal Stano, Pavel Brnčal, Dušan Borsík, Zdenko Jurík, Tomáš Kúcik, Michal Pipta a Jozef Knurovský. Nastúpili do áut a vyrazili.

Naši záchranári sa s poľskými párkrát ročne zúčastňujú spoločných cvičení v prostredí poľských jaskynných systémov. Nešli teda k cudzím ľuďom, ani do neznámeho prostredia. Veľká Snežná jaskyňa je súčasťou masívu Maloločniaka v hrebeňovej časti Červených vrchov poľských Západných Tatier, tesne susedia so Slovenskom. K jaskyni našich záchranárov dopravil vrtuľník, prví do nej vošli pyrotechnici Pipta, Knurovský, Brnčal a Jurík. Neskôr k jaskyni doleteli aj ostatní.

Vo vnútri jaskyne išlo aj záchranárom o život
Vo vnútri jaskyne išlo aj záchranárom o život. Autor fotografie: TV noviny

Ako uvádza P. Nemec, bolo treba spriechodniť chodbu dlhú tridsať metrov, aby sa ňou dokázal pohybovať človek alebo pacient na jaskyniarskych nosidlách. Tá bola ale vzdialená asi 5 hodín od vchodu v jednej z najťažších jaskýň v Tatrách. „V tej chvíli som vedel, že naši budú v jaskyni aj nocovať,“ uvedomil si.

To sa potvrdilo. Na druhý deň dostal informáciu, že chalani sú stále v jaskyni a pomáhajú s transportom dýchačov, fliaš do lokality rozširovania i jedla. Medzitým do Liptovského Hrádku prišli ďalší pyrotechnici, do Zakopaného vyslal Jozefa Richnavského a Igora Žiaka. Po príchode na miesto zistili, že situácia je veľmi zložitá a nebezpečná. Ľudia pod zemou našli veci jaskyniarov – vŕtačku, výstroj a jedlo Poliakov.

Záchranári a pyrotechnici bojovali s nedostatkom prirodzeného prúdenia vzduchu v jaskyni, opotrebovali sa im postupové laná a neskôr došlo aj k zrúteniu vchodu do jaskyne, ktorý tvoril sneh a ľad. Voda v jaskyni neklesla. Situácia sa zhoršovala. Pod zemou bola zima, ťažko sa tu dýchalo.

Išlo im o život. Toho sa obával aj Peter Nemec. Pred polnocou mu zazvonil telefón. V publikácii to opísal takto: „Zavolal mi Igor. Peťo, sme von, náš postup pre slabé prúdenie vzduchu nemôžeme použiť, išlo by o život. Zostupujeme pešo do Zakopaného.“ Ozvali sa odtiaľ o druhej po polnoci. Prenocovali u tamojších hasičov.

Ráno bol krátky brífing. Náčelník poľského TOPR-u Janko Kryzstof im poďakoval za nasadenie. Dohodli sa ešte na pomoci v prípade, ak telá nebohých jaskyniarov nájdu a bude ich treba transportovať. „To sa aj stalo. Pár dní na to, mi Janko volal a niekoľko našich záchranárov sa do jaskyne vrátilo a pomohlo telá nebohých vyniesť,“ zakončil spomínanie na dramatické hodiny Peter Nemec.

Dodal ešte, že následne boli Jozef Knurovský a Michal Pipta navrhnutí na Pamätnú medailu ministra vnútra SR druhého stupňa za osobitný prínos pri plnení služobných úloh. Prebrali si ju na Bratislavskom hrade v januári 2020.

Smutné okamihy. Našli telo jedného z poľských jaskyniarov
Smutné okamihy. Našli telo jedného z poľských jaskyniarov. Autor fotografie: TV JOJ

Vráťme sa ešte do Veľkej Snežnej jaskyne. 22. augusta bol objavený jeden z dvojice jaskyniarov. No bez známok života. Záchranári z TOPR-u, ako uvádza na svojom portáli Horská záchranná služba, dospeli k záveru, že prežiť nemohol ani druhý.

Podľa dobových správ druhé telo našli po ďalších piatich dňoch. Už predtým ale bolo rozhodnuté, že pátranie sa preruší a poľskí záchranári sa sústredia na operáciu, ktorej cieľom bolo vytiahnuť nebohé telá speleológov z jaskyne.

Autor titulnej fotografie:  archív HZS

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

tatry záchranári

Každý to vie, no napriek tomu sú záchranári v plnej pohotovosti aj v lete

Napriek varovaniam a všeobecnej informovanosti zostávajú záchranári v Tatrách v plnej pohotovosti. Aj v lete zasahujú takmer každý deň. Dodržiavanie základných pravidiel, správne plánovanie a primeraná výbava sú kľúčové pre bezpečný a príjemný zážitok v horách. Pozrime sa na niekoľko dobre známych dôvodov, ktoré často končia zásahom horskej služby.

S búrkou v lete treba počítať

Hory sú nevyspytateľné a počasie sa môže rýchlo zmeniť. Letné búrky prichádzajú náhle a sú sprevádzané silným vetrom, dažďom, neraz aj krúpami. Podceňovanie predpovede počasia môže viesť k nebezpečným situáciám, kedy sa turisti ocitnú uprostred búrky bez možnosti úniku.

Častým problémom je podchladenie, ktoré môže nastať pri náhlom poklese teploty aj v lete, najmä vo vyšších nadmorských výškach. Turisti často zanedbávajú skutočnosť, že na kopcoch môže byť výrazne chladnejšie než v údolí, čo môže viesť k hypotermii, obzvlášť ak sa stratia alebo sa zdržia v teréne dlhšie, než plánovali.

Nevhodná výbava môže v horách výrazne skomplikovať situáciu. Foto: Depositphotos.
Nevhodná výbava môže v horách výrazne skomplikovať situáciu. Foto: Depositphotos.

Odbočky zo značených chodníkov sa nevyplácajú

Turistické značenie v našich horách je na veľmi vysokej úrovni, viaceré rozvinuté krajiny sa inšpirujú v značení chodníkov práve u nás. Na druhej strane, nerešpektovanie značených trás môže viesť k strate orientácie, pádom alebo iným nebezpečným situáciám.

Napriek tomu mnohí turisti ignorujú značky a odbočujú na neznáme chodníky, čo zvyšuje riziko úrazu alebo napríklad stretu s medveďom či inými zvieratami. Záchranári často zasahujú v prípadoch, keď turisti zablúdili mimo značených trás a nedokázali sa vrátiť. Dodržiavanie značení a plánovaných trás je základným pravidlom, ktoré môže zachrániť život.

Každý rok dochádza k mnohým záchranným operáciám, ktorým by sa dalo predísť. Foto: archív HZS.
Každý rok dochádza k mnohým záchranným operáciám, ktorým by sa dalo predísť. Foto: archív HZS.

Naložte si len toľko, koľko zvládnete

Mnohí turisti preceňujú svoje schopnosti a vydávajú sa na trasy, ktoré sú nad ich fyzické alebo technické možnosti. Častým problémom je podcenenie náročnosti trasy alebo dĺžky túry, čo môže viesť k vyčerpaniu, dehydratácii alebo dokonca k vážnym úrazom. Rovnako riskantné je ísť na túru osamote, pretože v prípade úrazu nie je nikto, kto by pomohol či privolal pomoc.

Pripravenosť robí majstra

Mnohí podceňujú význam kvalitnej obuvi, nepremokavého oblečenia, dostatočného množstva vody a základnej lekárničky. Nevhodná výbava môže výrazne skomplikovať situáciu v prípade zhoršenia počasia, zranenia alebo inej nepredvídateľnej udalosti.

Nezabúdajme, že hory si zaslúžia rešpekt, a každý výlet by mal byť pripravený s ohľadom na našu bezpečnosť. Preto je dôležité mať pri dobrodružstvách uzatvorené cestovné poistenie, ktoré máte od zdravotnej poisťovne Dôvera so zľavou.

Záchranári často zasahujú v prípadoch, keď turisti zablúdili mimo značených trás a nedokázali sa vrátiť. Foto: archív HZS.
Záchranári často zasahujú v prípadoch, keď turisti zablúdili mimo značených trás a nedokázali sa vrátiť. Foto: archív HZS.

Autor titulnej fotografie:  archív HZS

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Kriváň z trochu netypického uhla

Zoberte si pláštenky, Tatry prestriedajú zamračenú a upršanú oblohu

V Tatrách sa počas víkendu prestrieda zamračená s upršanou oblohou. Ak plánujete stráviť voľné dni na túrach, určite si pribaľte nepremokavé oblečenie. Využijete ho.

Počasie turistom priať nebude. V sobotu má byť v celej oblasti Tatier zamračené počasie, v nedeľu ho nahradí podľa predpovede dážď. Preto treba na turistických chodníkoch rátať s tým, že budú mokré, miestami šmykľavé a nebo nebude vľúdne.

Stále platí, že červeno značený chodník v Monkovej doline je nepriechodný a rovnako Horská záchranná služba upozorňuje na možný zosuv skál na chodník z Hrebienka k Rainerovej chate. Odporúča radšej využiť zelený značený chodník z Hrebienka okolo Bilíkovej chaty. Turisti a cyklisti by nemali rátať ani s cestou na Sliezsky dom. V tomto čase ju opravujú, okolité turistické chodníky ale nemajú žiadne obmedzenia.

V Západných Tatrách stále platí, že zelený TZCH Svorad – Špania – Lomnô (Lomné) je zle značený, s obmedzenou priechodnosťou (množstvo popadaných stromov a zarastený krami). Strhnuté a v zlom technickom stave sú mostíky v Bobroveckej doline, Hlbokej doline a Bystrej doline. V Nízkych Tatrách treba rátať s tým, že niektoré turistické trasy boli pre schodnosť pozmenené, preto sa nemusia zhodovať ich GPS súradnice s mapovými podkladmi.

Autor titulnej fotografie: Roman Gregorec

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Momentka, aká sa pritrafí hádam iba cestou na Jahňací štít

Vedeli ste, že názov tomuto štítu dali pytliaci?

Je vysoký 2 229 metrov, leží nad osadou Tatranské Matliare asi 17 km severozápadne od Kežmarku. Zbadáte ho v Doline Zeleného plesa, týči sa nad Chatou pri Zelenom plese a dodáva tomuto miestu charakteristický vzhľad. Na jeho vrchol vedie značený turistický chodník. Jahňací štít.

Kým vás pozveme na túru, pristavme sa pri názve štítu. Zdá sa, že mu ho nedali belianski či kežmarskí pastieri oviec, ktorí svoje čriedy pásli v jeho okolí. Boli to pravdepodobne pytliaci. Tí totiž jahňatami volali aj mladé kamzíky. Aj preto sa v dnešnom nemeckom či maďarskom názvosloví Jahňací štít nazýva Kamzičím štítom. V nemčine je to Gemsenspitze a v maďarčine Zerge-csúcs.

Za ustálenie dnešného názvu Jahňacieho štítu, ako uvádza odborná literatúra, zrejme treba ďakovať Uhorskému karpatskému spolku, ktorý bol na konci 19. storočia veľmi aktívny v tvorbe názvov v tatranskom prostredí.

Z túry na vrchol Jahňacieho štítu
Z túry na vrchol Jahňacieho štítu. Autor fotografie: archív GK

Nezabudnúť treba ešte jeden termín súvisiaci s dnešným Jahňacím štítom. Vrch sa po prvý raz spomína v roku 1793 v itinerári Roberta Townsona. Zdá sa, že práve tento Angličan bol tým turistom, ktorého dejiny spomínajú v súvislosti s prvým doloženým výstupom na tento štít. Nazval ho White Lake Peak. No, neujal sa.

Kamzíkov je v týchto oblastiach aj dnes hojne. Dokladajú to aj ich stretnutia s turistami. Takýto zážitok má za sebou aj vášnivá turistka Gabriela zo Žiliny, ktorá sa na Jahňací štít vybrala s priateľom Slavom minulú stredu.

Cestou na Jahňací štít kamzíky vôbec neprejavovali plachosť
Cestou na Jahňací štít kamzíky vôbec neprejavovali plachosť. Autor fotografie: archív GK

„Stúpali sme so skupinou turistov hore a kamzíky prišli až k nám na chodník. Vôbec sa nesprávali placho, ani náznak odháňania ich nevyrušil,“ povedala nám. Dodala, že mala pocit, akoby boli zvyknuté na kŕmenie z rúk ľudí a očakávali to, preto sa držali blízko chodníka.

„My sme im, samozrejme, nič nenúkali, vieme, že sa to nemá, ale bolo to také zvláštne, lebo keď niekedy na túre vidím kamzíka v diaľke, pokladám to za šťastie. A tu sme ich mali tak blízko, že sa takmer dali pohladiť. Dokonca za jedným turistom predo mnou sa aj kamzík vydal a nedal sa odplašiť. Zážitok, aký sa bežne nestáva,“ pokračovala Gabriela.

Výhľady, ktoré oklieštila zamračená obloha
Výhľady, ktoré oklieštila zamračená obloha. Autor fotografie: archív GK

Túru na Jahňací štít si veľmi pochvaľovala. Ide o celodenný výlet a je určený najmä pre náročnejších a zdatnejších turistov. Dá sa na neho vyjsť po žltom značkovanom chodníku od Chaty pri Zelenom plese cez Červenú dolinu. Vrchol sa odtiaľto dá dosiahnuť za 2,5 hodiny. K chate sa dá dostať zo Skalnatého plesa cez Veľkú Svišťovku alebo Dolinou Kežmarskej Bielej vody z Kežmarských žľabov. Inou možnosťou je chodník zo Ždiaru cez Široké a Kopské sedlo.

„My sme išli od Bielej vody. Ku chate nám to trvalo asi 1,40 h a prišli sme k nej ešte pred návalom turistov, takže ani na kofolu sme nemuseli dlho čakať,“ opisuje Žilinčanka.

Od chaty ale ide o strmé stúpanie kamenným chodníkom a kamennými schodíkmi a občas pomôžu aj ruky až do Červenej doliny a Kolového sedla. No cestou sa dá pokochať pohľadom na Červené i Belasé pleso. Od Kolového priechodu čaká turistu exponovaný terén istený reťazami a úzky kamenný chodník popretkávaný ľahkým lezením až na vrchol.

Urobiť takúto fotografiu sa bežnému turistovi nepodarí každý deň
Urobiť takúto fotografiu sa bežnému turistovi nepodarí každý deň. Autor fotografie: archív GK

„Je to pravda. Ide o náročný výstup a každý by si mal zvážiť, či na neho má,“ konštatuje pani Gabriela, ktorá je fanúšičkou aj našej stránky cezhory.sk. „My sme problém nemali, na vrchol sme vyšli za asi dve hodiny, no pred nami dlho išiel turista, ktorý to v Kolovom sedle vzdal. Zhodnotil svoje sily a hore už nešliapal. To oceňujem, lebo poznám turistov, ktorí sa hoci aj s deťmi obutými v sandálikoch dokážu nerozmyslene vybrať aj do veľmi náročného terénu, kde ich potom treba ratovať,“ komentuje.

Škoda, že nemali s priateľom šťastie na dobré počasie a vo výhľadoch na vrchole Jahňacieho štítu im bránili oblaky. Ak by to šťastie mali, za námahu by dostali väčšiu odmenu. Nielen pohľady na kamzíky, ale aj výhľad na Belianske Tatry, Lomnický štít, Kolovú dolinu, Dolinu Bielych pliec a Dolinu Kežmarskej Bielej vody a možno aj na Oravské Beskydy, Levočské vrchy, Slanské vrchy, Branisko či Volovské vrchy.

No aj tak boli s túrou spokojní. Hore i dole, teda aj s návratom na Bielu vodu to zvládli za asi 6,20 h, čo je úctyhodný výkon a večer sa ešte vybrali doma na thajskú masáž. Čo poviete, nádherný deň!

Autor titulnej fotografie:  archív BK

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

V Novej Lesnej je Park horských vodcov

Viete, kde je park horských vodcov?

Okrem prívlastku Obec s najkrajším výhľadom na panorámu Vysokých Tatier sa Nová Lesná hrdí aj zaujímavým titulom: Kolíska horských vodcov. Pochádza z nej totiž najviac horských vodcov a záchranárov na Slovensku. Je ich osemdesiatdva, vrátane žien.

Túto zaujímavú štatistiku, ktorá môže smelo konkurovať alpským dedinám, v obci aj návštevnícky využili. Zriadili tu Park horských vodcov. Otcom tejto myšlienky bol starosta Peter Hritz a so svojimi spoluobčanami sa pokúsili na pamiatku horského vodcovstva a ľudí, ktorí k jeho dobrému menu v Tatrách prispeli,  sformovať miesto, kde by sa na nich dobre spomínalo. Rozmýšľať o tom začali v roku 2013, park sprístupnili v lete 2017.

Takto si skrášlili obec
Takto si skrášlili centrum dedidny. Autor fotografie: obec Stará Lesná

„Chceli sme vytvoriť miesto, na ktorom by sme predstavili ich prácu. Ľudia si môžu prečítať napríklad aj to, na akej expedícii boli a čo dosiahli,“ povedal pre agentúru SITA starosta v čase otvorenia parku.

V parku, ktorý sa nachádza v centre obce, je pätnásť lavičiek v tvare horolezeckej skoby a každá je venovaná konkrétnej osobnosti. Na dvoch blízkych informačných tabuliach sú fakty o všetkých sprievodcoch a záchranároch pochádzajúcich z tejto tatranskej obce. Významnejší tu majú aj životopisy. Príjemnú atmosféru dotvára malé jazierko.

Súčasťou parku sú aj drevené sochy horských vodcov a nosičov
Súčasťou parku sú aj drevené sochy horských vodcov a nosičov. Autor fotografie: obec Nová Lesná

Jeho vybudovanie, ako uviedla SITA, stálo 15 tisíc eur, obec ich získala z Programu obnovy dediny so spoluúčasťou 5 percent zo spomínanej sumy. Starosta tiež vysvetlil, že lavičky do parku venovali organizátori bežeckého podujatia Memoriál Jána Stilla, ktorý sa v obci každý rok koná na počesť tohto známeho horského vodcu.

Inštalovali tu aj drevené sochy znázorňujúce staršiu generáciu horských vodcov a nájdete tu aj lávku pápeža Jána Pavla II., ktorá má symbolický význam a spojený s prepájaním ľudí a brehov Novolesnianskeho potoka. 

„Pápež je patrónom Horskej záchrannej služby a v našom Kostole Zvestovania Pána máme jeho relikvie. Keď išiel v roku 1995 na Sliezsky dom, prechádzal cez katastrálne územie Novej Lesnej,“ pripomenul P. Hritz pre spomínanú agentúru.

Lávka pápeža Jána Pavla II.
Lávka pápeža Jána Pavla II. Autor fotografie: obec Nová Lesná

Návšteva Novej Lesnej môže byť príjemným zážitkom každej tatranskej dovolenky. Vyberte si ale lepšie počasie, výhľad na Lomnický, Slavkovský a Gerlachovský štít je z obce naozaj neodolateľný. V dedine vyznačili aj dve trasy. Jeden smeruje k pamätníku Jána Počúvaja, horského vodcu, horolezca a záchranára, v Malom Smokovci do hornej časti Novej Lesnej a druhý na cintorín k hrobu Jána Stilla s krátkym opisom jeho výstupov a životného diela.

Autor titulnej fotografie:  Visit Tatry

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Tatranská Javorina. Navonok čistý potôčik, ale, ktovie?

Prečo nepiť vodu z tatranských potokov?

Ak človeku ide o život, a horský potok je poruke, tak prečo do neho nenačrieť?!. No pravda je taká, že nie všetko tatranské, je zároveň aj čisté.

Horskí záchranári radia pitný režim určite nepodceňovať, ale odporúčajú požiť tekutinu radšej zo známeho zdroja. Teda zobrať si minerálku či iný nápoj so sebou, vypýtať si tekutiny v horskej chate a vystríhajú pred improvizáciou, ktorá sa v prípade vody z horských zdrojov nemusí vždy vyplatiť.

„Strata veľkého množstva tekutín môže spôsobiť rozvrat vnútorného prostredia, a ak ju nemáte poruke, potok je záchrana,“ uviedla Horská záchranná služba pre TV JOJ. „No aj pri pití tejto vody platia určité pravidlá. Ak vodička vyteká z pramienka spod sutiny a nad ním nie je žiadna chata, ale napríklad iba snehové pole, môže to byť v poriadku.“

Zo Štrbského plesa na Vodopád Skok. Vypili by ste vodu z tohto potoka?
Zo Štrbského plesa na Vodopád Skok. Vypili by ste vodu z tohto potoka? Autor fotografie: Rasťo Mjakiš

Ale naberať si vodu z potoka, o ktorom nič nevieme, nie je dobré riešenie. Taká je skúsenosť horských záchranárov. Môže sa v ňom povyše kúpať nejaký chytrák, lebo sa to tiež stáva, alebo preteká okolo nejakej horskej chaty, dotýka sa ho civilizácia, a teda aj možné znečistenie. Hygienici tiež varujú, že nebezpečná môže byť aj kombinácia studenej vody a extrémne teplého počasia, pitie tatranskej vody môže spôsobiť veľký tepelný šok.

Čo sa ale určite neodporúča, to je pitie vody z tatranských plies. „Je to stojatá voda, teda priestor pre rozmnožovanie organizmov,“ varujú horskí záchranári. Nakoniec, k plesu, ale aj k horskému potoku, by sme sa nemali ani priblížiť, lebo podľa zákona o ochrane prírody a krajiny by turisti nemali opustiť značkovaný chodník.

Turistické weby pripúšťajú, že riečky a potoky či overené studničky môžu byť v prírode dobrým zdrojom potrebných tekutín, no tiež odporúčajú použiť filter na vodu či tabletu, alebo, ak je takáto možnosť, vodu prevariť. 

Pred líškou hrdzavou pozor! Pásomnicou je v Tatrách nakazených 40 percent z nich.
Pred líškou hrdzavou pozor! Pásomnicou je v Tatrách nakazených 40 percent z nich. Autor fotografie: Daniel Navrátil

Väčším mementom pred neuváženým konzumovaním vody z horských potokov a plies je echinokokóza. Je to choroba, ktorá sa správa ako zhubný nádor a účinná liečba proti nej neexistuje. Na jej začiatku je pásomnica líščia (echinococcus multilocularis), ktorá sa u nás vyskytuje najmä v Žilinskom a Prešovskom kraji, Tatry nevynímajú.

Odborníci tvrdia, že týmto parazitom je v spomínaných krajoch nakazená každá druhá líška. Ak sa parazitom infikuje človek, môže sa u neho nenápadne rozvinúť echinokokóza, ktorá sa usídli v pečeni. Veľa rokov, udáva sa, že päť až pätnásť, o nej ani nemusíme vedieť, malé cysty nezachytí ani ultrazvuk. Až keď sa cysty zväčšia, tlačia na okolité orgány, človek cíti nepohodu.

O tom, že je nakazený, sa ale často dozvie aj úplne náhodou, keď absolvuje iné vyšetrenie, röntgen, USG a podobne, a tam mu zistia útvar na pečeni. Liečba je doživotná, neliečené ochorenie zabíja.

Ako sa môžete nakaziť. Pásomnica líščia žije v čreve líšky hrdzavej. Spolu s trusom sa do okolia dostávajú tisíce vajíčok. Tie zaschnú a vetrom či vodou sa šíria. Ak teda zjete neumytú čučoriedku, jahodu, zbierate huby, alebo sa napijete z horského prameňa či potoka, môžete sa nakaziť. V Tatranskom národnom parku je na líščiu pásomnicu pozitívnych 40 percent líšok.  

Kmeťov vodopád. Návštevníci našej FB stránky odporúčajú tatranskú vodu prefiltrovať alebo použiť tabletu
Kmeťov vodopád. Návštevníci našej FB stránky odporúčajú tatranskú vodu prefiltrovať alebo použiť tabletu. Autor fotografie: Veronika Bromová

Hoci sú tieto informácie už pomerne známe, aj návštevníci našej FB skupiny sa nezriedka vyjadrujú dosť ľahkovážne, keď sa položí otázka, či piť z tatranských potokov je poriadku.

 „S filtrom či tabletami určite,“ upozorňujú Marián, Robert či Lukáš.  „Pil som vodu z mnohých plies a potokov a nič sa mi nestalo,“ zveruje sa Jaroslav Švorc. „Ale nie z tých, pri ktorých je veľká frekvencia turistov.“

„Piť vodu z plesa je nebezpečné, akákoľvek stojatá voda sa piť nemá. Ale keď dôjde na hraničnú situáciu a človek má skolabovať, tak to risknúť treba. Záleží od situácie, piť vodu z plies je možnosť, nie automatické spoliehanie sa na tento zdroj,“ pripája sa do diskusie Tonček. „Ak máš so sebou tri deti a päť litrov vody a všetko vypijú, tak aj voda z plesa je dobrá,“ nedá sa Vladěna.

Bystrá lávka
Bystrá lávka. Čo sa týka vody v plesách, pitie sa neodporúča. Autor fotografie: Roman Smutný

„Ja si beriem z Tatier vodu z potokov domov. Určite je zdravšia ako tá chlórová, ktorá tečie z vodovodu,“ pridáva názor Robo. „Pramene s pitnou vodou sú označené, z potoka by som nepil. Asi si ľudia chcú trochu zabehať,“ pripojil sa do diskusie Martin. „Raz som to skúsil, nikdy viac!“ upozorňuje Stanislav. „A ja pijem roky vodu z horských potokov a nič mi nie je,“ odporuje Ľudo. „A ja sa neopovážim,“ pridáva sa Matúš. „Baktérie tam môžu byť, nevidíš za zákrutu, či tam nie je zdochlina.“

„A odkiaľ berú vodu chaty? Majú tam vodovod?“ pýtajú sa ďalší diskutéri. „Majú tam čistiarne odpadových vôd,“ reaguje Peter.

Čo odpoveď, to iný názor, iná skúsenosť. Takže to uzavrime. Ak nejde o život, pitie vody z tatranských potokov a plies je tak trochu každého vec. No ak mu niekto holduje, mal by vziať do úvahy aj riziká. A tie sme sa pokúsili v tomto článku zhrnúť.

Autor titulnej fotografie:  Ján Marko

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Symbol Slovenska - legendárny Kriváň

Hore na Kriváni je to v lete často ako na mravenisku

Cesta na Kriváň je veľkou výzvou aj pre skúsených turistov. Neodolali sme jej a začiatkom júla zorganizovala skupina ľudí zo stránky cezhory.sk komunitný výstup na tento kamenný symbol Slovákov.

Sami sme boli zvedaví, ako to dopadne a či to zvládneme. Na sociálnych sieťach sme zverejnili výzvu pre všetkých, ktorí majú čas a chuť, aby sa k nám pridali. Zraz bol ráno o siedmej na parkovisku Tri studničky. Akurát čas vyraziť na celodennú túru.

Prvá časť trasy výstupu na Kriváň prechádza lesom.
Prvá časť trasy výstupu na Kriváň prechádza lesom. Autor fotografie: Vladimír Tošovec

Je všeobecne známe, že smerom na Kriváň nie je žiadna horská chata. Preto treba všetko jedlo a pitie na cestu tam aj späť zobrať so sebou. My sme okrem vody, ktorá je pri takejto túre dôležitá, mali so sebou aj plechovky citrónového a jahodového radlera Zlatý Bažant 0,0%. Keďže túra je dlhá, zásoby sa začali míňať už tesne za kosodrevinou.

Na komunitný výstup sme si vybrali jeden deň predĺženého víkendu. A tak sme mali početnú spoločnosť. Mnohí ľudia rozmýšľali rovnako, na chodníku nás bolo veľa. Okrem Slovákov sme sa zdravili hlavne s Čechmi, Poliakmi i Maďarmi.

Oddych nad pásmom kosodreviny.
Oddych nad pásmom kosodreviny. Autor fotografie: Vladimír Tošovec

S pribúdajúcimi metrami výstupu začal fúkať silnejší vietor, teplota vzduchu sa znižovala. Výhľady, na ktoré sme sa v tejto fáze túry tešili, neprichádzali. Tatry zahalila hmla i oblaky. Postupne sme pridávali ďalšie vrstvy oblečenia, a nakoniec mal každý na sebe asi všetko, čo si priniesol. Niektorí aj ľutovali, že si bundy nechali v autách.  

Na Krivánskom žľabe sme sa spojili s turistami, ktorí sa rozhodli vydať na štít od Štrbského Plesa. Nálada bola výborná, hoci občas ju zakalil mráčik povzdychu, že nemáme výhľad. Stále sme videli hlavne hmlu. V skalnatom teréne bolo potrebné čoraz viac zapájať aj horolezecké zručnosti – okrem nôh sa do akcie občas dostali aj ruky. Začal sa útok na vrchol a pred nami bol najťažší úsek. Veru sme si počas neho robili častejšie prestávky.

Rázcestie v Krivánskom žľabe – miesto, kde sa spájajú cesty z Troch studničiek a zo Štrbského plesa.
Rázcestie v Krivánskom žľabe – miesto, kde sa spájajú cesty z Troch studničiek a zo Štrbského plesa. Autor fotografie: Vladimír Tošovec

Šťastie si na nás predsa len spomenulo. Hmla sa pomaly rozpadla, zazreli sme vrchol. Hrebeň pod Kriváňom ale pripomínal mravenisko. Ľudí na ňom bolo neúrekom. Pri posledných metroch výstupu sme museli viac dávať pozor. Veľa turistov už zostupovalo, hľadali sme cesty, ako sa navzájom vyhneme.

Skupinová fotka pred záverečným útokom na vrchol.
Skupinová fotka pred záverečným útokom na vrchol. Autor fotografie: Vladimír Tošovec

Necelých sto metrov pod vrcholom sme znova potrebovali oddych. Ale stál za to. Očarení sa pozeráme okolo seba. Dokázali sme to! Hore nás ale ešte čakal rad na fotku. Ako všetci, aj my sme ju chceli mať od známeho kríža. Pre hmlu to nebolo celkom ono, ale v tej chvíli nám to neprekážalo. A to sme ešte nevedeli, že nás čaká odmena. Zostup z Kriváňa nám spestrilo vyjasnenie, vykuklo slnko a ukázali sa nádherné výhľady na okolité kopce, krajinu i na typicky zakrivený vrchol štítu.

Pohľad zvrchu na časť Zeleného Krivánskeho plesa.
Pohľad zvrchu na časť Zeleného Krivánskeho plesa. Autor fotografie: Vladimír Tošovec

Máme na čo spomínať. A niektorí z nás aj na cestu späť. Pre viacerých z nás bola ťažšia ako výstup na vrchol. Keď sme dorazili na Krivánsky žľab, dali sme si väčšiu prestávku. A tu sme sa konečne mohli vyhriať na slnku. Nabilo nás ako baterky, a tak sme mohli posledné stovky metrov k parkovisku zvládnuť s úsmevom.

Cestou späť na nám odkryli výhľady do širokého okolia.
Cestou späť na nám odkryli výhľady do širokého okolia. Autor fotografie: Vladimír Tošovec

A tam sme si to zbilancovali. Bolo nás dvadsať, vypili sme za deň 39 radlerov Zlatý Bažant 0,0%, urobili každý po 30 000 krokov, iba dvom z nás odišli kolená, odchodili sme jednu pracovnú zmenu, teda osem hodín, zvládli sme prevýšenie 280 podlaží a napočítali sme niekoľko desiatok otlakov na chodidlách. Tak čo, idete nabudúce s nami? 

Autor titulnej fotografie:  Peter Tobis

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Parkovisko pred Grandhotelom v Starom Smokovci ja takmer vždy plné

Koľko vás vyjde parkovanie v Tatrách?

Je to rôzne. Za parkovanie môžete v Tatrách zaplatiť aj tri desiatky eur na deň. A treba zdatného a rozhľadeného motoristu, ak by chcel parkovať lacnejšie. Verte, dá sa to. No do Tatier treba ísť pripravený. Lebo všeobecne platí, čím bližšie k nástupným trasám na túru zaparkujete, tým je to drahšie.

Poďme najskôr k ponuke mesta Vysoké Tatry. Ním zriadená organizácia Všeobecne prospešné služby Vysoké Tatry, ktorá má v náplni práce aj statickú dopravu, inkasuje na svojich parkoviskách jednotný poplatok. Celodenné lístky platia 24 hodín a sú prenosné, môžete ich použiť na všetkých parkoviskách tejto spoločnosti.

Ktoré sú to parkoviská? V Starom Smokovci ide o parkoviská Ihrisko, Koliba, Tatra, Grand, Jakubkova lúka, ďalej parkoviská CIZS a PRIMO a Autobuska. V Tatranskej Lomnici sú to parkoviská Urán a Jamy, Slalom, Pod lanovkou, Kostoly a ÚĽUV, ale aj parkoviská SINTRA a ŽSR, pri Múzeu TANAP-u a autobusovej stanici.

Zaparkovať pri Múzeu TANAP-u v Tatranskej Lomnici možno bežne
Zaparkovať pri Múzeu TANAP-u v Tatranskej Lomnici možno bežne. Autor fotografie: Visit Tatry

Za osobné auto a motocykel/deň zaplatíte 15 eur, za autobus a nákladné auto/deň 100 eur, hodinové parkovanie osobného auta a motocykla vás vyjde 5 eur, autobusu a nákladného auta 10 eur a celodenné parkovanie obytných vozidiel nad 5 m stojí 50 eur. Prevádzkovú dobu majú tieto parkoviská stanovené ako dennú od 6. do 18. h.

Trochu lacnejšie je to na parkoviskách, ktoré spravuje na Štrbskom Plese obec Štrba. Stará sa o päť parkovísk, jedno je momentálne mimo prevádzky. Celodenný lístok na nich stojí 10 eur pri osobnom vozidle, za autobusy a karavány zaplatíte 20 eur na deň. No jedno zo štyroch prevádzkovaných parkovísk je ešte lacnejšie – to pri predajných stánkoch, tam za 3 a viac hodín parkovania zaplatíte 6 eur. Obec Štrba má aj rôzne zľavy určené pre isté skupiny motoristov, medzi nimi ZŤP, ale s nimi sa môžete podrobnejšie zoznámiť na stránke obce.

Iné sumy za parkovanie inkasujú súkromné spoločnosti a hotely. Tie podľa toho, či ste, alebo nie ich hosťami. Hoci 30 eur za celodenné parkovanie sa môže zdať veľa, ak si to prerátate, že ste na túre desať i viac hodín, rozmenené na hodiny, sa možno priblížite aj cenám parkovania inde v Tatrách. Každopádne, pri vstupe na každé parkovisko je cenník a ak ste za rampou, predpokladá sa, že zverejnený cenník akceptujete.

Parkovanie za kostolom v Novom Smokovci veľa ľudí neobjavilo
Parkovanie za kostolom v Novom Smokovci veľa ľudí neobjavilo. Autor fotografie: Visit Tatry

Najviac sa za parkovanie platí v známych strediskách, tamojšie parkoviská sú paradoxne vždy plnšie ako tie lacnejšie, vzdialenejšie. Ak chcete ušetriť, vyberte si to menej známe a k nástupnej trase sa odvezte hromadnou dopravou. Napríklad v Tatranskej Štrbe môžete zaparkovať zdarma a využiť zubačku. Alebo zaparkujte auto v Poprade a na presun do Tatier využite železnicu. V nedeľu je tam parkovanie zadarmo, v iné dni (pracovné od 8. – 18. h, v sobotu od 8. – 13. h) podľa zóny a spôsobu úhrady zaplatíte od 1 eura po 50 centov za 30 minút parkovania.

V Tatranskej Lomnici môžete dokonca využiť bezplatné parkovanie pri niekdajšom Eurocampe. Do centra Tatranskej Lomnice a ďalej na Bielu Vodu a späť sa potom môžete počas letnej sezóny odviezť kyvadlovou dopravou, ktorá premáva v intervale každých 30 minút za pár centov. Do prvého septembra je tento servis organizovaný každý deň, do 15. septembra počas víkendov. V tomto stredisku veľké kaskádové parkovisko priamo vedľa nástupnej stanice lanovky prevádzkuje spoločnosť TMR, za celodenné parkovanie tu zaplatíte 15 (24 hodín), resp. 10 (12 hodín) eur.

Ak sa chcete na parkovanie v Tatrách lepšie pripraviť, navštívte ešte doma webovú stránku Združenia cestového ruchu Vysoké Tatry (www.tatry.sk), kde nájdete aj informácie o parkovaní a cenník.

Autor titulnej fotografie:  Visit Tatry

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.