Veľa vašich dokumentov je o neporušenej prírode, ľuďoch a kultúre prírodných národov, film o splave Colorada je to niečom inom. Prečo ste do toho išli?
Kaňon je zárez do hĺbky, do vnútra našej Zeme. Predstavte si, že naša planéta má 4 – 4,5 miliardy rokov a vy sa dostávate k horninám, ktoré sú staré dve miliardy rokov. Riekou sa plavíte tri týždne a vidíte jednotlivé vrstvy Zeme. Zrazu si uvedomíte, že bytie človeka je iba také mihnutie okom. Tá stabilita Zeme prechádza aj na vás, cítite z toho taký pokoj. A po troch týždňoch bez kontaktu s civilizáciou vychádzate z kaňonu ako úplne iný človek – pokojný, vyrovnaný, akoby ste patrili tej Zemi, ste jej dieťaťom.
Uvedomujete si pri takomto filmovaní okrem adrenalínu a záujmu o dobrý materiál aj krajinu, miesto, kde práve ste a vnímate aj pocit, ktorý z tejto zmesi máte?
Preto som tvorca a režisér, aby som si to uvedomoval. Mojou úlohou je to všetko vnímať a nejakým spôsobom sprostredkovať, hoci to často nebýva jednoduché. Práve pri takýchto rýchlych plavbách a rýchlych perejách a rýchlej vode to jednoduché nebolo.
Poďme domov, do Tatier. Akým odkazom pre Slovensko a Slovákov je film Horský vodca?
Prešiel som hádam všetky najvyššie pohoria sveta na všetkých svetadieloch. A myslím si, že hoci Tatry sú malé, vyžarujú niečo svoje, úplne iné ako hory vo svete. A pýtal som sa na to aj iných ľudí, ktorí sú s nimi spätí – vodcov, horolezcov, či to bol Ferko Kele alebo Ivan Gálfy, že je to tak. Tatry sú horami, do ktorých sa veľmi radi vraciame. Platí to aj o mne. Nech som kdekoľvek vo svete, keď prídem domov z expedícií, moje prvé kroky vedú do Vysokých Tatier. Lebo sú niečím vzácne, krásne. Nevieme to ani presne pomenovať, ale cítime, že je to taký drahokam na našej planéte.
Horský vodca je film o profesii, podobnej ste sa už venovali v prípade tatranských nosičov. Čím bola pre vás téma vodcov nová, iná? Prečo ste sa jej rozhodli venovať?
Mojím zámerom bolo predstaviť horských vodcov inak ako to bolo u nosičov. Nosiči kráčajú údolím na chaty, vnímajú svet z tatranských chodníkov. No pohľad horských vodcov vo Vysokých Tatrách je pohľadom orla z hrebeňov a výšok. Je to sen mnohých ľudí vidieť naše veľhory z tohto pohľadu a horskí vodcovia sú tí, ktorí im ukazujú tú krásu, veľkoleposť, tie steny, vrcholy, hrebene. Sú to podľa mňa vzácni ľudia. Poznám hádam všetkých horských vodcov vo Vysokých Tatrách a som presvedčený o tom že túto robotu môže robiť iba dobrý človek.
Ako dlho ste sa tejto téme venovali?
Dlho sa to vo mne zbieralo. Mám rád hrebene, štíty a bol to môj sen urobiť o ľuďoch, ktorí sprevádzajú iných po týchto krásnych miestach, film. Chcel som to už urobiť v seriáli, ktorý som začal nakrúcať v roku 2011. No vtedy z toho vznikol projekt Príbehy tatranských štítov, ktorý nakoniec nebol o horských vodcoch, ale o histórii dobývania Vysokých Tatier. Takže téma mi ostala na neskoršie. Okrúhle výročie horského vodcovstva bolo dobrým motívom na jej zrealizovanie.
Z filmu divák vycíti, že profesiu horských vodcov vnímate nielen ako veľmi krásnu, prínosnú, nezastupiteľnú, ale aj náročnú…
Je to tak. Keď som spomínal, že táto téma vo mne žila od roku 2011, tak to bolo aj preto, že som sa nevedel dostať horským vodcom pod kožu. Je to preto, lebo horský vodca musí byť už od základu svojej profesie veľmi sebavedomým človekom, s potrebnou autoritou, ktorý nemôže na sebe nechať badať neistotu. Musí vyžarovať silu, rozhodnosť, musí vedieť, kadiaľ vedie cesta, či sa tadiaľ dá zlaniť alebo prejsť, aké počasie môže nastať a ako sa s ním vyrovnať. A dostať sa pod kožu takýmto ľuďom, aby povedali aj niečo o sebe, s čím možno doma zápasia, keď hodnotia tú túru, to chcelo mať vybudovanú veľkú dôveru medzi nami. Museli mi jednoducho veriť, že nezneužijem to, čo mi povedali, lebo by, samozrejme, mohli prísť o klientov.
Cart is empty 
