Osada začala vyrastať krátko po druhej svetovej vojne podľa projektov známeho architekta Milana M. Harminca z Bratislavy a od roku 1956 slúži ako vojenská liečebňa tuberkulózy respiračných chorôb.

Nová Polianka so značkou architekta Harminca

by ČlánkyTatranské 
osady

Osada začala vyrastať krátko po druhej svetovej vojne podľa projektov známeho architekta Milana M. Harminca z Bratislavy a od roku 1956 slúži ako vojenská liečebňa tuberkulózy  respiračných chorôb.

Je najmladšou tatranskou osadou. Vznikla okolo vojenského liečebného ústavu, ktorý dal charakter jej rozvoju. Nemožno hovoriť o veľkom rozvoji, lebo osada nie je východiskom pre turistické aktivity, nemá ubytovacie, ani stravovacie zariadenia, od začiatku sa formovala striktne ako moderná vojenská liečebňa. Neďaleko osady je lokalita Danielov dom, ktorá je jedným z centier ochrany prírody v strednej časti Vysokých Tatier. Pôvodne tu stále poľovnícka chata Daniela Rolanda Diergardta, ktorý tu v rokoch 1898 – 1929 vlastnil okolité lesy.

Ak by ste Novú Polianku chceli nájsť, leží na úbočiach Gerlachovského štítu, približne na polceste medzi Vyšnými Hágami a Tatranskou Poliankou, v katastri Starého Smokovca. Cyklisti ju poznajú možno lepšie, lebo cez ňu prechádza cyklotrasa do Štôle. Základný kameň prvého objektu bol položený v roku 1952, liečebný ústav ako základ osady má v rodnom liste rok 1956.

Raritou osady bol plavecko-rekreačný bazén s vyhrievanou vodou, ktorý bol umiestnený v nadmorskej výške 1 060 m n. m. pod holým nebom a bol súčasťou materskej školy v areáli liečebného domu, ale bez prístupnosti verejnosti.

Pred pár rokmi sa Ministerstvo obrany SR rozhodlo pre veľkú rekonštrukciu liečebne s cieľom vrátiť historické klimatické kúpele rekreácii vojakov, ale aj civilnej verejnosti.  Kultúrnu pamiatku revitalizovala spoločnosť Horezza s cieľom špecializovať ju na poskytovanie liečby nešpecifických chorôb najmä dýchacích ciest. Zrekonštruovaný bývalý vojenský ústav na liečbu pľúcnych chorôb sa stal súčasťou siete hotelov Granit. Po komplexnej prestavbe a modernizácii, vrátane služieb nadobudol štatút klimatických kúpeľov.

Do Novej Polianky sa tak vrátil život, rekreanti ocenia možnosti turistiky, cyklisticky, bežkovania, môžu holdovať skialpinizmu alebo prechádzkam a kochať sa výhľadmi na končiare hôr. Blízko je Starý i Nový Smokovec alebo aj Štrbské pleso, presun za ďalšími atrakciami Vysokých Tatier je nekomplikovaný. Hotel disponuje aj zdravotným úsekom s lekárom, fyzioterapeutom a mnohými procedúrami. Stráviť čas možno aj v Retro kine.

A ak budete na dovolenke s deťmi, nezabudnite si pozrieť Pedal Planet – Galériu šliapacích autíčok, ktorá je súčasťou Novej Polianky. Jedna z najväčších súkromných zbierok šliapacích autíčok v Európe obsahuje viac ako 110 exponátov.

Máme pred sebou najnebezpečnejší týždeň roka.

Máme pred sebou najnebezpečnejší týždeň roka

by Články

Najviac nešťastí je v horách po výdatnom snežení. Aj v Tatrách napadlo 100 až 150 cm nového snehu, čo spôsobilo veľké lavínové nebezpečenstvo, lavíny môžu padnúť aj tam, kde sa obyčajne nevyskytujú. Horská záchranná služba varuje, že nás čaká najnebezpečnejší týždeň roka.

Zopakujme si najdôležitejšie momenty. V uplynulých dňoch v Tatrách padlo viac ako 100 až 150 cm snehu, horskí záchranári vyhlásili veľké lavínové nebezpečenstvo – 4. stupeň z päťstupňovej medzinárodnej stupnice. Pridal sa k tomu silný vietor, ktorý svojou rýchlosťou premiestnil veľké množstvo snehu. Ten vytvoril vankúše, preveje a dosky.

Horská záchranná služba varuje pred veľkými a strednými lavínami. Tie sa môžu uvoľniť samovoľne už pri malom dodatočnom zaťažení. Upozorňuje, že môžu padať aj tam, kde sa bežne neuvoľňujú či neočakávajú. Ako uvádza stránka Horskej záchrannej služby, veľký problém môžu spôsobiť aj malé lavíny s krátkou dráhou, končiace v terénnych pascách. 

No je tu aj lepšia správa, a síce, že v ďalších dňoch sneženie aj vietor postupne utíchnu. Ale – horskí záchranári upozorňujú, že z dlhodobej štatistky vyplýva aj to, že najviac nešťastí v horách nastáva v prvých dňoch po veľkom snežení. Dlhodobá predpoveď naznačuje, že presne takáto situácia nastáva, a to už od dnes – pondelka 6. februára. Očakáva sa príchod studeného frontu a v nočných hodinách majú klesnúť teploty na -20 stupňov Celzia. Počas dňa bude -7 stupňov Celzia a v priebehu týždňa slnečné počasie.

„Bude lákať ľudí do hôr,“ uvádza stránka Horskej záchrannej služby. Horskí záchranári ale upozorňujú, že všetky športové aktivity v horách bude komplikovať množstvo snehu a bez snežníc alebo lyží neodporúčajú pohyb ani na krátke vzdialenosti. „Za pár desiatok minút dokáže človeka brodenie s snehu veľmi vyčerpať,“ dôvodia. Udávajú ďalej, že v horách treba mať povinnú výbavu, lavínový vyhľadávací prístroj, lavínovú sondu a lopatu, lekárničku a nabitý telefón s číslami na záchranné zložky. Na privolanie pomoci možno využiť aj aplikáciu Horskej záchrannej služby.

„Otvorené zjazdové trate sú bezpečné, ale dôrazne neodporúčame opúšťať ich a skúšať lyžovať vo voľnom teréne. Mnohé lyžiarske strediská majú v mapách tzv. freeridové zóny, do ktorých zásadne neodporúčame akýkoľvek vstup,“ upozorňuje Horská záchranná služba.

PODCASTY_COVER_CLANOK_1

Po stopách tatranskej víchrice

by Články

Bolo to v sobotu 19. novembra 2004, keď sa územím Slovenska prehnala veterná smršť. Spôsobila ju tlaková níž presúvajúca sa z Britských ostrovov do stredu Európy. U nás najviac zasiahla Vysoké Tatry. Vietor, ktorého rýchlosť sa pohybovala okolo 200 km/h, zničil lesný porast na rozlohe takmer 13-tisíc hektárov. Na druhý deň po víchrici zatarasili popadané stromy takmer všetky cesty v Tatrách, na viacerých miestach bolo poškodené elektrické vedenie.

„Cez okná reštaurácie sme videli, že začal fúkať dosť silný vietor, upozornenia už vysielali aj v rádiu. Videli sme, ako sa ohýbajú stromy, počas večere vietor stále viac zosilňoval. Zrazu som si všimol, ako z jedného stromu odletel vrcholec. Akoby ho nejaká neviditeľná ruka odtrhla a zahodila do diaľky. Z ďalšieho stromu sa odlomila časť a padla medzi autá. Bol tam aj karavan, ktorý asi nebol pripevnený k autu, lebo vietor ho doslova nosil po parkovisku,“ opísal svoje zážitky s osudného dňa pre stránku cezhory.sk Braňo Šindel, ktorý bol ubytovaný v Tatranských Matliaroch.

Začalo to podvečer a vietor sa vracal vo vlnách takmer počas celej noci. Za tých pár hodín sa krajina zmenila na nepoznanie. Hlavne ihličnaté stromy nevydržali nápor silného vetra a popadali doslova celé pásy lesov. Okrem Vysokých Tatier narobila víchrica škody aj v Nízkych Tatrách, na Horehroní, hornej Orave i v Slovenskom raji.

Pamätnú víchricu v Tatrách sme zvolili ako tému prvého podcastu z novej série S batohom cez hory. Po predstavení tatranských chát sa tentoraz pozrieme na zaujímavé miesta a príbehy z Vysokých, Západných, Nízkych i Belianskych Tatier. Vladka už určite dobre poznáte z predchádzajúcej série podcastov. Teraz sa k nemu pripojila Tánička, ktorá zo všetkého najradšej dýcha horský vzduch, a keď nájde v lese nejaké odpadky, bleskovo ich pozbiera. Záleží jej na tom, aby Tatry zostali pekné a čisté.

Okrem spomienky na víchricu sa v podcaste vyberieme so sympatickou dvojicou aj na Rakytovské plieska. Knihomoľa Vladka potešil náučný chodník a Táničku parádne výhľady. Tatranská víchrica zasiahla toto územie v menšej miere ako centrálnu časť Vysokých Tatier, ale zasiahla. Dnes tu môžeme pozorovať dva spôsoby obnovy lesa – jeden rukou človeka, druhý samotnou prírodou. Tam, kde nezasiahol človek, tam si príroda poradila sama.

Osada, ktorá je dnes známa najmä ako východisko túr do Doliny Zeleného plesa a tiež ako centrum pre vzdelávanie a rekreáciu.

Kežmarské Žľaby sú najmenšou osadou Vysokých Tatier

by ČlánkyTatranské 
osady

Osada, ktorá je dnes známa najmä ako východisko túr do Doliny Zeleného plesa a tiež ako centrum pre vzdelávanie a rekreáciu odborárov školstva a vedy, je najmenšou v našich veľhorách. Budovali ju ako turistickú základňu, no v konkurencii ostatných tatranských stredísk jej význam nedosiahol takú úroveň, ako si jej zakladatelia naplánovali.

 

Napriek tomu je príbeh Kežmarských Žľabov zaujímavý. Nachádza sa na Ceste slobody medzi Tatranskými Matliarmi a Tatranskou Kotlinou. Osadu obklopuje les, turistickí sprievodcovia ju najčastejšie spomínajú v súvislosti s Dolinou Bielej vody. Je situovaná v dolnej časti tejto doliny a spomínať sa začala od roku 1885, keď tu vyrástla kežmarská mestská horáreň. Príležitostne poskytovala aj ubytovanie pre turistov.

Oblasť vtedy patrila Kežmarku, preto ten prívlastok. A Žľaby v jej názve sa spájajú s dopravou vody, ktorá kedysi  tiekla po žľaboch k salašu a pastierom mestských stád. Až v roku 1947 sa osada stala súčasťou mesta Vysoké Tatry.

 

Ale to sme pár desaťroční predbehli. Názov Kežmarské Žľaby miestni poznali oveľa skôr, ako sa tu začala formovať osada.Viedol tade starý pašerácky chodník a rozsiahlu poľanu mesto využívalo ako pastiereň s napájadlami pre dobytok. Tatranský nadšenec Oto Jalčovik uvádza, že oproti horárni o tri roky neskôr postavili na podnet advokátov Ferdinanda Cserépiho, Pavla Kélera a Kežmarského streleckého spolku turistický hostinec. Návštevníci tejto časti Tatier si ho obľúbili, najmä v rokoch pred prvou svetovou vojnou sem prichádzali z Mlynčekov aj na saniach. O. Jalčovik spomína, že to bolo možné po 6,5 km dlhej promenáde Pavla Kélera, ale aj preto, že v oblasti už stál aj 27-izbový turistický dom prispôsobený zimnej prevádzke. Dal ho postaviť Rudolf Palencsár z Kežmarku.  

Ďalšou zaujímavou postavou Kežmarských Žľabov bol obuvník z Ľubice Gustáv Frank. Keď prehrmeli salvy prvej svetovej vojny prenajal si turistický dom a rozhodol sa investovať. „Severovýchodne od hostinca začal Frank v roku 1930 s pomocou mesta Keržmarok stavať zrubový penzión. Pri svojom vzniku mal 25 izieb s 50 posteľami, v ktorých bolo lokálne kúrenie, vodovod, kúpeľňa a splachovacie záchovy,“ uvádza vo svojom článku pre stránku Nostalgické Tatry milovník tatranskej histórie O. Jalčovik.

No to nebolo všetko. Penzión dokončili v roku 1931. Keď o dva roky neskôr v osade vypukol požiar, ktorý zničil starý výletný hostinec i priľahlé stavby, Frank na ich mieste nechal postaviť moderný objekt novej reštaurácie. Ten po druhej svetovej vojne a po rekonštrukciách a rozšírení najskôr slúžil pre potreby školy v prírode, po prebudovaní je celoročným rekreačným objektom pre odborárov školstva a vedy. Vzdelávacie centrum a centrum regenerácie pracovnej sily je prepojené s rekreačným zariadenímm Crocus. Dostalo meno podľa kvetu, ktorý na jar zafarbí okolité lúky do svetlofialova. V osade popri dvoch starších horárňach pribudli aj nové budovy Štátnych lesov TANAP-u (v tomto roku bola táto organizácia začlenená do vzniknutej Správy TANAP-u).

Ak ste si túto časť Vysokých Tatier obľúbili, viete, že je vhodná aj pre rodinnú rekreáciu. Z osady vedie chodník do Tatranskej Kotliny, ktorým sa môžete ďalej dostať až k Belianskej jaskyni, ale vedie odtiaľ  aj cyklotrasa do obce Mlynčeky. Vybrať sa môžete aj do Doliny Kežmarskej Bielej vody či Doliny Siedmich prameňov. Nezabudnite, necelý kilometer pred Kežmarskými Žľabmi v smere od Tatranskej Lomnice je samota Biela Voda. Práve ona je nástupným bodom pre túry v celej oblasti Doliny Bielej Vody a Belianskych Tatier.

V roku 2018 zúril v Tatranských Žľaboch ničivý požiar. Zničil vtedy plochu približne 30 hektárov lesa, ktoré sú odvtedy bez života. Vzácna lokalita, súčasť Tatranského národného parku, sa bude spamätávať ešte niekoľko desiatok rokov.

Spálená dolina je ako stvorená na skialpové výlety. Pozor však na zvýšené lavínové nebezpečenstvo. Noste vždy lavínovú výbavu.

S napadaným snehom sa zvyšuje riziko lavín

by Články

Po období chudobnom na sneh, kedy boli lyžiarske strediská aj vo vyšších polohách nútené zasnežovať umelým snehom, sa situácia od víkendu zmenila. Podmienky na lyžovanie sú v súčasnosti veľmi dobré. Cez víkend ešte trčali na viacerých svahoch v Tatrách skaly a kosodrevina, teraz to už neplatí.

 

Väčší pozor si treba dať v otvorenom teréne. Týka sa to hlavne skialpinistov, ktorí vyhľadávajú jazdu na neupravených svahoch na miestach, kde bežných lyžiarov nestretnú. Množstvo nového snehu však v súčasnosti zvyšuje lavínové nebezpečenstvo. V neupravenom teréne, mimo zjazdovky, platí, že čím je svah strmší, tým je riziko lavíny vyššie.

FOTO: Radka Zimková

Sneh je previaty vetrom, nie je rovnomerne rozmiestnený, už pri malom zaťažení sa môžu uvoľňovať doskové lavíny. Akýkoľvek terén mimo udržiavanej lyžiarskej zjazdovky je preto potenciálne nebezpečný. Odborníci radia po výdatnom snežení počkať dva až tri dni, kým si sneh „sadne“ a toto riziko sa zníži.

V pondelok 31. januára bol vo Vysokých a Západných Tatrách vyhlásený tretí stupeň lavínového nebezpečenstva. Znamená to, že pohyb vo vysokohorskom teréne sa neodporúča. Skialpinistov môže okrem veľkého lavínového rizika ohroziť aj hmla a silný vietor, ktorý sa v horách dokáže zmeniť na víchricu. Pohyb vo vysokohorskom prostredí silno nedoporučovala aj Horská záchranná služba.

Mierne lavínové nebezpečenstvo platí aj v oblasti Nízkych Tatier. Aj tu pribudlo okolo 30 centimetrov nového snehu, ktorý je nerovnomerne rozmiestnený. Môže vytvárať preveje a prípadní turisti ho budú len ťažko zdolávať.

Ak sa pohybujete v neupravenom vysokohorskom teréne, treba mať so sebou základnú lavínovú výbavu – lopatku, sondu, lavínový vyhľadávač. Bez nej je pohyb nebezpečný, nevedeli by ste nikomu pomôcť, a takisto by nevedeli pomôcť vám. Ak máte so sebou lavínový vyhľadávač, nemajte blízko neho mobilný telefón, lebo by sa signály mohli čiastočne rušiť. Pred každou túrou zvážte podmienky, výstrahy, predpoveď počasia a svoju momentálnu kondíciu. Preceňovať schopnosti a odhad sa nevypláca, svedčia o tom aj nedávne tragické prípady spojené s uvoľnením lavín vo Vysokých Tatrách.

Krásne výhľady zo Západných Tatier z vrcholu Plačlivô. Skialpová sezóna je v plnom prúde.

Skialp na víkend? Čo napríklad Plačlivé

by ČlánkyPlačlivé

Skialpinistická túra je dobrým tipom na dni voľna, napríklad na Plačlivé (alebo aj Plačlivô). Ide o vrch na centrálnom hrebeni Západných Tatier, pripomína pyramídu a uvidíte ho už zďaleka. Na jeho vrchole je križovatka viacerých turistických ciest a poskytuje výhľady na Ostrý Roháč, Volovec, Smutnú dolinu alebo Roháčske plesá. A tie výhľady sú doslova dychberúce.

Začíname na parkovisku v ústí Žiarskej doliny. Počas prvých piatich kilometrov na nás čaká mierne stúpanie, asi päť kilometrov po Žiarsku chatu. Tu je príležitosť oddýchnuť si a občerstviť sa pred náročnejšou časťou výstupu. Ak bol doteraz terén upravený ratrakom alebo prešliapaný od iných skialpinistov, teraz už ide o neupravený povrch. Mierny sklon kopca sa postupne zvyšuje až do 30 stupňov. Strmšie úseky sa striedajú s miernejšími.

FOTO: Ján Ruček

Ak ste boli na Plačlivom v lete, teraz pôjdete prakticky po tej istej trase. Vo vyšších polohách sa stráca aj kosodrevina, ale otvárajú na výhľady na celé okolie. Najvyšším vrchom doliny je Baranec, uvidíte ho dokonale. Vidno už aj vrchol Plačlivého, zdá sa, že to už nie je až tak ďaleko, ale pred záverečným výstupom ešte treba načrieť do svojich síl.

Po strmšom stúpaní sa dostanete na plošinu Žiarskeho sedla, je to miesto, kde začína „útok“ na vrchol. O výhľadoch sme už v tomto článku písali, netreba ich preto znova spomínať. Ak je dobré počasie a viditeľnosť, sú neskutočné. Západné verzus Vysoké Tatry? Do ktorej skupiny obdivovateľov výhľadov patríte?

Na vrchol je to ešte asi polhodinka alebo 208 výškových metrov a hlavnú časť tejto vysokohorskej túry budete mať za sebou. Keď si pozriete Liptov, Oravu, časť Vysokých a Západných Tatier, je na rade zjazd. Svah je široký, prerušovaný skalami, ale je dosť priestoru na manévre, hlavne v dolnej časti. Hrozí však nebezpečenstvo lavín, najviac asi na pravej strane nad rázcestím pod Homôlkou. Sklon svahu je 30 až 40 stupňov, tí, ktorí si to vyskúšali hovoria o výbornej lyžovačke. Celkový zážitok z tejto už trochu náročnejšej skialpovej túry závisí od počasia, kvality a množstva snehu. Nezabudnite na lavínový výstroj, v prípade potreby aj na mačky a cepín.

Bežkovanie v Nízkych Tatrách je zážitok. Krásne bežkárske trasy v okolí Chopku. Jasná a bežky sú skvelá voľba.

V Jasnej si prídu na svoje aj bežkári

by Biela PúťČlánkyJasná

V našom najznámejšom centre zjazdového lyžovania majú miesto pre svoju obľúbenú aktivitu aj vyznávači bielej stopy. Po vianočnom a novoročnom období, ktoré bolo u nás bez snehu aj v mnohých horských polohách, sa fanúšikovia tohto druhu lyžovania nemusia obávať, v Demänovskej doline sú na bežkovanie v súčasnosti ideálne podmienky.

V lokalite Jasná – Zadné vody sú udržiavané bežkárske trasy v celkovej dĺžke 3 kilometre. Najdlhší je červený Športový okruh, ktorý meria 2 300 metrov. Modrý okruh je má 2 000 metrov, nazývajú ho Turistický, a väčšinou kopíruje červenú trasu. Na okruhoch prekonáte prevýšenie 92 metrov. Nachádza sa tu aj zelená cesta, takzvaná Chaletová spojka, dlhá 700 metrov, ktorá vás privedie k spomínaným dvom bežkárskym okruhom z lokality Otupné. K začiatku zelenej spojky sa dá dostať po zjazdových trasách, ktoré nie sú vo svojich spodných častiach veľmi strmé.

Na okruhoch v nadmorskej výške 1 200 m n. m. sa nachádza len prírodný sneh, takže garancia bežkovania tu je až do skorej jari. Stopy upravujú ratrakom, vstup je bezplatný, môžete však podporiť údržbu tratí dobrovoľným príspevkom. K bežeckým trasám, ktoré nie sú náročné a sú vhodné aj pre rodiny s deťmi, sa dostanete z parkoviska na ceste pod Tromi vodami.

Bežkári, pre ktorých je trojkilometrový okruh málo, majú v tejto časti Nízkych Tatier k dispozícii známu Bielu púť dlhú takmer 30 kilometrov. Je to trasa aj pre peších turistov s nádhernými prírodnými scenériami.

Bežecké lyžovanie je stále populárne ako alternatíva k zjazdovému lyžovaniu a skialpinizmu. Práve na bežkách máme dostatok času vychutnať si prírodné krásy okolo seba. V Nízkych Tatrách je toho na obdivovanie naozaj dosť, hlavne počas pekného zimného počasia je zasnežená scenéria okolitých lúk, lesov a kopcov doslova rozprávková.

Tatranské osady. Tatranská Javorina. Návšteva Tatranskej Javoriny. Ubytovanie v Tatranskej Javorine.

Tatranská Javorina a knieža Hohenlohe patria k sebe

by ČlánkyTatranské 
osady

Tatranskej Javorine dali meno javory. Vyrastala uprostred lesov, v ktorých mali tieto stromy vysoké zastúpenie. Spája sa aj s menom nemeckého princa a podnikateľa Christiana Krafta Hohenlohe – Öhringen. To on z nej urobil stredisko správy svojich majetkov a v Tatranskej Javorine nechal viditeľnú stopu. 

Osada, do správy ktorej dnes patria aj Lysá Poľana a Podspády, sa vyvinula zo sezónneho majera lendackého veľkostatku. Poľany a hole spásali najskôr iba stáda, až v roku 1759, ako uvádza Wikipedia, založili v Javorine majitelia veľkostatku Horváthovci železné huty a hámre. A to bol aj koniec javorov v horách naokolo. Zamestnanci železiarní  a uhliari podnik zásobovali dreveným uhlím a hoci dnes vieme, že boli prvými obyvateľmi Javoriny, pálením dreveného uhlia vlastne zlikvidovali javorové lesy v okolí.

Časom sa železiarne dostali do úpadku, preto sa ich vlastníci – vtedy už rodina Salomonovcov – snažili prebudovať ich na lepenkárne. A tu sa dostáva na scénu Christian Hohenlohe. V roku 1879 od nich majetky odkúpil. Javorinská oblasť patrila pruskému kniežaciemu rodu až do roku 1936, keď prešla do vlastníctva československého štátu.

Ani potom sa jej nevyhli prudké výkyvy dejín. Po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži severné Slovensko obsadilo Poľsko. Poľskej republike patrilo územie severných svahov Vysokých a Belianskych Tatier a ich bezprostredné okolie. To sa zmenilo po prvom septembri 1939, Slovensko získalo späť územia stratené v roku 1938, ale aj v roku 1920. Medzi nimi aj Javorinu. Tá dostala prívlastok – Tatranská v roku 1993.

Vráťme sa ale o niekoľko desaťročí v histórii osady späť. V čase, keď Christan Hohenlohe zainvestoval v Javorine, bol jedným z najbohatších nemeckých šľachticov. K oblasti Javoriny a Lendaku neskôr prikúpil aj Vyšné Hágy s priľahlými dolinami. Okrem majetku v Nemecku a Sliezsku, vlastnil aj vinice v Uhorsku (medzi inými aj na Zemplíne), ale aj polia a liehovar v Krížovej Vsi. Wikipedia sa zmieňuje, že v Javorine zriadil pekáreň, v ktorej piekol „chlieb“ pre zver z rôznych dovážaných komponentov.

Chov a hájenie zveri sú osobitnou kapitolou jeho života. Na poľovačkách v Javorine sa schádzala aristokracia z celej Európy a o zemepánovi sa traduje, že veľmi rád poľoval aj na kamzíky. V Javorine zriadil správu svojich európskych revírov, v lete 1885 ako uvádzajú Nostalgické Tatry, tu dostaval podľa projektu Gedeona Majunkeho svoj poľovnícky zámoček.

Mal aj oboru s chovom cudzokrajnej zveri a na svoje územie v roku 1887 zakázal vstup turistom. No po spore s Uhorským karpatským spolkom stanovil turistické trasy a termíny návštevnosti, no vylúčil budovanie chát. Útulne a hotelíky tak vyrastali na okrajoch jeho revíru. Sám ale dal postaviť chatu pri Popradskom plese.

Bol síce evanjelikom, ale v úlohe patróna dal v roku 1903 vysvätiť novopostavený katolícky drevený Kostol sv. Anny v Javorine, ktorý je dnes klenotom tejto osady. Ak ho navštívite, odhalia sa vám nádherné výhľady na Belianske Tatry. Aj interiér kostolíka je pastvou pre oči, uvádza stránka severovýchod Slovenska. Najmä keď sa do jeho stien oprie slnko. Na počesť kniežaťa je v kostole umiestnený erb rodu Hohenlohe.  

Ako uvádzajú historické pramene, pamätníci knieža vykresľovali ako človeka, ktorý si je vedomý svojho postavenia, ale v podstate bol prístupný a spravodlivý. Zo socialistickej historiografie ale vyznieva ako spupný magnát a lovec. No pravdou je aj to, že hoci poznatky o ochrane prírody odrážali vtedajšiu dobu a jeho hlavným záujmom bolo poľovníctvo, ním spravované územie dnes predstavuje prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti TANAP-u. Zaužívané prírodoochranné opatrenia plynule prešli do prírodoochranných zásad nielen TANAP-u, ale aj iných národných parkov. Tatranskú Javorinu aj pre toto dedičstvo zaradili medzi významné lesnícke miesta.

Niektoré pramene uvádzajú, že knieža celý život prežil so svojou mladšou družkou – neurodzenou poľskou umelkyňou  Otýliou Lubraniec – Dambskou. Iné tvrdia, že si ju vzal za manželku. Každopádne, bol to ukážkový vzťah, prežitý v ústraní pred jeho urodzenými príbuznými. Traduje sa, že miestnym  mnohokrát pomohla. Keď v roku 1922 zomrela, CH. Hohenlohe ju dal pochovať na javorinskom cintoríne. On sám ďalšie štyri roky prežil v Szomogyszobe, kde v roku 1926 vo veku 78 rokov zomrel. Wikipedia upresňuje, že jeho posledným želaním bolo, aby ho pochovali vedľa Otýlie. Na jeho pohrebe sa zišla nielen európska aristokracia, ale aj zástupcovia československej štátnej moci a rôznych spolkov. V krojoch sa s ním rozlúčili aj miestni – z Jurgova, Podspádov, Javoriny, Ždiaru, Lendaku, Štôly a ďalších osád Vysokých Tatier.

Christiánov majetok potom nemal kto zveľaďovať. Vlastné deti nemal, majetok zdedil jeho bratranec August Hohenlohe, no keďže k nemu nemal vzťah, predával ho postupne až do roku 1936 Československej republike.

Dnes sa Tatranskú Javorinu oplatí navštíviť. Niekdajší poľovnícky zámok je po úpravách reprezentačným sídlom Slovenskej republiky, prezident Andrej Kiska ho otvoril aj pre verejnosť, ktorá si ho môže pozrieť každý štvrtok. Kostol sv. Anny je obklopený cintorínom s veľkou hrobkou. Tú dal knieža postaviť na znak úcty správcovi svojho majetku Eduardovi Kégelovi. Vľavo nad hrobkou je miesto posledného odpočinku Christiana a Otýlie. Na cintoríne odpočíva aj známy maliar Tatier Jaroslav Votruba.   

Turistickí sprievodcovia upozorňujú  návštevníkov osady na prechádzku bezbariérovým turistickým chodníkom vhodnú aj pre ľudí so zníženou mobilitou a imobilných. Začína sa v Tatranskej Javorine a končí pri horárni Podmuráň. Stránka vysoketatry.com pozýva trochu zdatnejších turistov na prechod Javorovou a Malou Studenou dolinou s cieľom v Tatranskej Lesnej, ale aj na trasu cez Zadné Meďolody a dolinou Kežmarskej Bielej vody do Tatranskej Kotliny. Administrátori stránky tatrami.sk zase dávajú do pozornosti „modrý“ chodník vedúci z Lysej Poľany až na južnú stranu Tatier, a to cez Veľkú Studenú dolinu.

Starý Smokovec

Starý Smokovec je najstaršou osadou v našich veľhorách

by ČlánkyTatranské 
osady

Keď sa povie Vysoké Tatry, väčšina ľudí si ihneď spomenie na Starý Smokovec. Najstaršia tatranská osada, dnes aj administratívne centrum Vysokých Tatier, patrí medzi najvýznamnejšie strediská cestovného ruchu v našich veľhorách.

Titulná fotografia: Michaela Adamovičová

Príbeh Starého Smokovca sa začal vďaka vode pri kedysi výdatných prameňoch. Ale aj vďaka železnej hute situovanej v lokalite Hámor, ktorá podľa historikov na prelome nášho letopočtu obchodovala s rímskymi obchodníkmi. Odtiaľ pochádza aj možný názov osady. A ako uvádza známy tatranský autor Anton Marec, jeho korenie siahajú k jazyku starogermánskych kmeňov k slovu „smeik“ či „smeuk“ a iným podobným, ktoré sa dajú preložiť ako dym či dymiť. No podľa neho to môže byť aj spojenie „zum Schmeks“, ktorým spišskí Nemci označovali cieľ svojej cesty. Huty tu stáli ešte v polovici 15. storočia.  

No mohlo to byť aj inak. Pripúšťa to aj A. Marec. V pôvodnej oblasti Starého Smokovca bolo veľa hadov, preto sa sídlo mohlo volať aj Smokovec (Hadovo – v staroslovienskom jazyku Zmok(ovec). Zmokovcom nazývali aj okolitý les. Zmokovec sa mohol premenovať na Smokovec a mohlo to mať aj inú prozaickú príčinu. Keď Nemci ochutnávali kyselku, navzájom sa pýtali: Schmeckt’s? Od toho k „šmeksu“ už nebolo ďaleko.

Ale nechajme domnienky domnienkami. Dôležité je uviesť že osada okolo prameňov sa najskôr menovala Czákyho osada, neskôr Tatranské kúpele, resp. Staré Tatranské kúpele, čo prešlo aj do uhorského názvoslovia. Ako uvádza Wikipedia, názov Schmeks sa začal používať až okolo roku 1830, keď výstavba v obci prerástla až k potoku Schuttergraben tvoriaci hranicu medzi dnešným Starým a Novým Smokovcom. Starým sa náš Smokovec začal nazývať až vtedy, keď v jeho susedstve vyrástla nová osada (1875) – Nový Smokovec. Oficiálne sa osada ako Starý Smokovec začala aj úradne nazývať po roku 1918.

Vráťme sa ešte o pár desaťročí do minulosti.  Internetová encyklopédia nás poučuje, že koncom 18. storočia les, v ktorom Starý Smokovec vyrástol, vlastnil iliašovský veľkostatkár Štefan Csáky. Kúpil ho od rodiny Zápoľských. Pri prameni kyselky si v roku 1783 postavil poľovnícky domček. Miesto mu odporučil evanjelický kazateľ, prírodovedec a milovník Tatier Tomáš Mauksch, pôvodom z Kežmarku. Žil vo Veľkom Slavkove a aj na jeho podnet vybudoval Csáky okolo prameňa tri drevené ubytovne pre letných návštevníkov a kaplnku.

Položil tak základ prvého tatranského letoviska. A hoci po rodinných nezhodách stratil o neho záujem, pravda je taká, že bol to on, ktorý nasmeroval orientáciu novej osady na kúpeľníctvo. Dozvedáme sa, že kúpeľní hostia sa liečili v kyselke, časom tam pribudli nové kóje, jedáleň, tanečná sála, taverna a kočiareň so stajňou.  Gróf Csáky podpísal v roku 1883 nájomnú zmluvu so spišskosobotským hostinským Jánom Jurajom Rainerom a jeho manželkou. Práve oni v neskorších rokoch letovisko a aj kúpele zveľadili a podporili ich hydroterapeutické procedúry. Klienti tu mali možnosť liečiť sa tzv. Priessnitzovou metódou a v tom čase sa začal riešiť aj prístup do horskej osady rozšírením cesty.

V roku 1841 sa osada stala majetkom mlynických urbárnikov, Mlynica časom nadviazala na nájomnú zmluvu s Reinerovcami. Zlatý vek osady pokračoval.

Rozvoj Tatier i Starého Smokovca podporilo dokončenie Košicko-bohumínskej železnice (1871). Ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, v posledných rokoch 19. storočia bolo v osade 23 budov s 300 posteľami v 214 izbách. Štyri z budov boli súkromné šľachtické letohrádky. To už mala osada za sebou šok v podobe nevyhnutnej akceptácie rovnako rýchlo sa vzmáhajúcich susedných osád a stratila lesk výlučnosti. O svoje pozície a klientelu sa musela uchádzať rovnako ako všetky ostatné turistické či kúpeľné strediská Vysokých Tatier.

Návštevnosť Starého Smokovca oživilo dokončenie prvého tatranského veľkohotela Grand (1904), ktorého projektantom bol budapeštiansky architekt Quido Hoepfner, a zavedenie pravidelných zimných sezón s propagáciou zimných športov. O štyri roky neskôr, pokračuje I. Bohuš, spojila Poprad so Starým Smokovcom elektrická železnica. V roku 1911 ju predĺžili do Tatranskej Lomnice a v roku 1912 po Štrbské Pleso. Koncom roku 1908 pribudla do dopravnej výbavy strediska pozemná lanovka na Hrebienok.

Už v roku 1905 mal Starý Smokovec prvé prírodné klzisko a o desať rokov neskôr sa tu uskutočnili majstrovstvá Uhorska v krasokorčuľovaní. Prvé auto prišlo do osady v roku 1900.

Snobský Starý Smokovec sa dlho bránil menším a lacnejším penziónom. Tento postoj prelomila až prvá svetová vojna. Ako prvý cenovo prístupnejší hotel vyrástol Hoepfnerov dom, uvádza I. Bohuš, neskôr bol známejší ako Úderník či hotel Smokovec.

Obdobie medzi svetovými vojnami bolo v Starom Smokovci poznamenané rôznymi prestavbami budov a pribúdaním nových, aby sa zlepšili služby pre širokú turistickú i kúpeľnú klientelu. Rozšírili a vyasfaltovali úsek cestnej magistrály od Štrbského Plesa po Tatranskú Kotlinu – vznikla Cesta slobody. V osade pribudli obchody, škola, rozvíjali športové súťaže. Svoje stredisko tu mali horskí vodcovia. V závere druhej svetovej vojny si osada zažila aj priame boje partizánov a jednotiek fašistického wehrmachtu.

Po vojne sa Starý Smokovec stal administratívnym strediskom Vysokých Tatier s pôsobnosťou od Podbanského po Tatranskú Kotlinu. Hoci ho vojna najviac poškodila, rekonštrukcia osady postupovala veľmi rýchlo. Internetová encyklopédia sa zmieňuje napríklad aj o tom, že okrem ubytovacích kapacít pribudli administratívne budovy, obchody, amfiteáter, cesty, parkoviská, zdravotné strediská, požičovne, cestovné kancelárie, expozitúry bánk, pošta, služby… Rozvoju osady pomohli aj Majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach, ktorých dejiskom boli Vysoké Tatry v roku 1970. Po roku 1989 boli mnohé objekty a rekreačné zariadenia sprivatizované.    

Osada, ktorú založili v roku 1793, je dnes obľúbeným turistickým miestom. Viaceré turistické stránky oceňujú skutočnosť, že okrem štandardnej ponuky, ku ktorej patrí možnosť túr do blízkych dolín či magistrál alebo na vrcholy štítov a v zime zase lyžovania a sánkovania, je tu možné navštíviť bludisko v Tricklandii či Kvantárium,  prezrieť si Tatry vnútri, blízke Vodopády Studeného potoka a známe chaty, ale vybehnúť aj na Peknú vyhliadku či vyjsť na krížovú cestu alebo ponoriť sa do seba v Kostole Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Blízko je na Slavkovský štít, k Piatim Spišským plesám, do Priečneho sedla, na Skalnaté pleso, ale s rodinou aj do Dinoparku Tatry. Vyskúšať si možno sankársky štartovací trenažér, ale aj letný tubing. Na bicykli si môžete prejsť celú Cestu slobody. Stačí prísť – v Starom Smokovci možno relaxovať na desiatky rôznych spôsobov.

Nízke Tatry počasie

Skialp na Ďumbier z Liptova i Horehronia

by ČlánkyĎumbierĎumbier

V horských oblastiach už máme súvislú snehovú pokrývku, ktorá pravidelne pribúda. Vyznávači skialpu preto nemusia čakať na vhodné podmienky, ale naplánovať si výlet a vyraziť. Medzi zaujímavé tipy patrí aj výstup na prekrásny Ďumbier, najvyšší vrch Nízkych Tatier.

Titulná fotografia: Dana Dubcova Nemcokova

Na jeho vrchol sa dá ísť z Liptova aj z Horehronia. Na liptovskej strane je začiatočným bodom parkovisko v obci Lúčky. Sklon zjazdovky s názvom Turistická našu výkonnosť veľmi nepreverí, patrí medzi najmiernejšie v Jasnej. Po približne dva a pol kilometri sa napojíme na červený turistický chodník. Cesta sa otáča doľava do lesa, ideme mierne dole kopcom, potom do ústia Širokej doliny. Práve tu na vás čakajú prvé výhľady, pretože dovtedy im bráni les.

Pokračujeme zeleným turistických chodníkom na Krúpovu hoľu, sklon kopca sa začína postupne zvyšovať. Hore na Krúpovej holi prejdeme na červenú značku, na hlavný hrebeň Nízkych Tatier. To už je na vrchol Ďumbiera len asi kilometer. Čaká na vás kruhový výhľad – scenéria takmer všetkých horstiev stredného a severného Slovenska.

Späť sa zvezieme po hrebeni, nasleduje zjazd z Krúpovej hole. Menej skúsení skialpinisti môžu ísť ďalej po hrebeni až na Chopok a odtiaľ sa spustiť po upravených zjazdovkách. Snehu je už teraz dosť, takže problémy s prípadným prenášaním lyží na niektorých úsekoch odpadajú.

Obľúbené sú aj skialpové trasy na Ďumbier z druhej strany – z Horehronia. Z Trangošky na vrchol je to približne 4,5 kilometra s prevýšením 940 m. Po zelenej značke k Jaskyni mŕtvych netopierov, pri Chate M. R. Štefánika potom červeným značením k Rázcestiu na Krúpovo sedlo a až hore na Ďumbier.

Na tento vrchol ležiaci na hlavnom hrebeni pohoria medzi Králičkou a Krúpovou hoľou sa dostanete na skialpových lyžiach aj z Mýta pod Ďumbierom alebo z Čertovice. Prípadne môžete začať v Mýte pod Ďumbierom, vyjsť hore a dole zísť na Čertovicu.

Pripomíname, že pri každom pohybe v neupravenom horskom teréne by sme mali mať so sebou lavínovú výbavu. Sneh stále pribúda a nie je ešte pevne zviazaný s podložkou, preto netreba podceňovať situáciu a vychutnávať si pobyt v prírode čo najbezpečnejšie.