Cart is empty 
Foto: Martin Krystýnek.
Výnimočné bratské trio z Vysokých Tatier reprezentuje Slovensko v zjazdovom lyžovaní. Adam pravidelne jazdí preteky Svetového pohára, na olympiáde v Soči získal piate miesto v super kombinácii. Andreas už má tiež skúsenosti zo súťaží medzi svetovou elitou, od predminulého roka sa k nim pridal aj najmladší Teo. Bratia Žampovci.
Vyhľadávate adrenalín aj v živote mimo lyžovania?
Adam: Áno, väčšinou, keď si potrebujem zresetovať hlavu. Nedávno som získal pilotný preukaz, doteraz na to nebol veľmi čas. Odmalička som o tom sníval. Sem-tam si idem zalietať ponad Tatry. Mamina si síce do lietadla so mnou ešte nesadla, ale je to krásny pocit, človek si vyčistí hlavu.
Andreas: Ja som si s Adamom do lietadla sadol, ale možno aj preto, že mám parašutistický kurz.
Teo: Ja mám veľmi rád horolezectvo, či už lezenie v horách, alebo na lezeckej stene. Bavia ma tiež motokáry, lebo aj tam sa dá dosiahnuť veľká rýchlosť, a je to veľmi podobné tomu, čo zažívam na lyžiach.
Všetci traja ste sa upísali jednej disciplíne. Panuje medzi vami veľká rivalita?
Adam: Áno, občas je to medzi nami dosť divoké. Nie občas, ale často. Keď sme napríklad počas tréningu na štarte, dávam paličky na miesta, sústredím sa, a príde nejaká poznámka, že určite nebudem mať najlepší čas. Alebo veta, že ma niekto iný porazí. To je presne ten moment, ktorý potrebujem, aby som do toho dal všetko. Ešte je tu slovné spojenie „stav sa“, to sa u nás spomína skoro denne a všetci sa hneď smejeme, lebo vieme, čo to v tíme znamená.
Lyžiarska história vašej rodiny siaha hlboko do minulosti. Nemýlime sa, však?
Andreas: Je to pravda, sme štvrtá generácia, ktorá lyžuje. Začal to náš pradedko, potom dedko aj s babkou a takisto aj náš otec a teraz sme s lyžami spojení Adam, ja a Teo.
Adam: Z rozprávania našich viem, že môj pradedo robil lanovkára na Lomnický štít, na Skalnaté pleso, bol aj výpravca, a popri tom reprezentoval Slovensko aj Československo ako jeden z prvých. Máme po ňom krásne trofeje. Dedko bol Čech, za babkou prišiel do Vysokých Tatier. Babka sa narodila na medzistanici Štart v Tatranskej Lomnici. Do školy chodila na lyžiach a domov lanovkou, nie autobusom. U nás doma bolo lyžovanie vždy prioritné.
Teo: Keď som mal dva roky, bratia ma dotiahli na lyže na Jakubkovej lúke v Starom Smokovci. Vraj už som dosť starý, aby som lyžoval.
Andreas: Samozrejme, že sme ho spustili rovno dole. Držal sa. Takže sme to my, kto ho naučil lyžovať. A nás dvoch zase motivovali rodičia. Nikdy to nebolo o tom, že musíte pretekať. Otec sa nás opýtal, či chceme ísť do lyžiarskeho klubu. Ja som mal deväť a Adam dvanásť. Tak nás to chytilo, že najväčším trestom pre nás bolo, keď sme nemohli ísť na tréning alebo von.
Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope
Aké ste mali detstvo v Tatrách?
Andreas: Krásne. Keď nasnežilo, vždy sme leteli von, sánkovali sme sa a lyžovali. V lete to bol futbal, plno naháňačiek, schovávačiek, bicyklovania. Šport u nás patril k dennej rutine. Ale keď sme mali na výber, čo robiť profesionálne, tak zjazdové lyžovanie vyhralo. Jasný výber nadväzujúci na rodinnú tradíciu.
Adam: Teraz, po trinástich rokoch vo Svetovom pohári vidím, čo všetko pre nás rodičia robili. Mamina nás vozila na tréningy, jeden v škole, druhý už na svahu alebo naopak, a keď sa narodil Teo, tak počas pretekov nás čakala v cieli s Teom v kočíku. Do toho nám pomáhala babka s dedkom, celá rodina sa obetovala, aby sme mohli ten sveťák jazdiť. Veľký rešpekt.
Existuje vo svete podobná trojica športovcov, ako ste vy?
Teo: V lyžovaní ani nie, ale v hokeji tu boli bratia Šťastní, ktorí hrali za jeden tím a v jednej formácii.
Andreas: Nejaké dvojice určite existujú, ale trojica je už výnimočná. Fungujeme ako tím a vieme sa vždy podporiť.
Adam: Ja som bol vo sveťáku za nás prvý a som rád, že sa doň prepracoval aj Andy a Teo. Práve on nám doniesol do tímu tú svoju mládežnícku dravosť, na tréningoch nás motivuje, posúva, robíme stávky. Je to podobne, ako keď v zahraničí príde do tímu niekto mladý a podporí ho. My sa nemusíme hľadať, sme bratia. A chémia v tíme lepšie funguje.
Andreas: Musím povedať, že to takto super funguje. Páči sa nám, že Teo niekedy príde a prvá veta, ktorú povie je, že sa to nedá. A my, že áno. A zrazu to ideme dať.
Takže vám takéto podpichovanie pomáha aj pri stanovení cieľov, ktoré chcete dosiahnuť?
Adam: Určite. Pred sezónou alebo počas nej si dám ciele, ktoré chcem splniť. Keď ich dosiahnem, dám si ďalšie, lebo tiež viem, že ma k nim bratia postrčia. Robím to, čo ma baví, a dôležitá je u mňa už samotná cesta k výsledkom. Veľakrát som zranený ležal v nemocnici a vtedy som si uvedomil, aké je lyžovanie krásne.
Andreas: Všetci traja chceme ísť na kopec a podať výkon. A potom ísť ďalej a zlepšiť to. Teo: Ja myslím, že mňa posúva dopredu to, že sa nikdy nevzdám.
Andreas: Takže aj to, že sme zatiaľ lepší, a ty nás chceš predbehnúť?
Teo: Samozrejme. Rivalita je to, čo potrebujeme. Je to obrovská výhoda oproti ostatným súperom, že mám dvoch bratov, ktorí mi odovzdávajú svoje skúsenosti.
Čo pre vás teraz, keď ste dospelí, znamenajú Tatry?
Adam: Je to môj domov. Keď precestujete celý svet, uvedomíte si, ako vám chýbajú.
Andreas: Najkrajšie miesto na Slovensku. Čo môže byť krajšie, ako vyrastať v národnom parku?
Teo: Najkrajšie hory na svete. Moja srdcovka je Zelené pleso a Belianske Tatry. Ticho, pohoda.
Andreas: Chaty sú nádherné, jedlo, kamaráti, pohoda v nich. A keď sa ráno zobudíte, ste sám s prírodou.
Adam: Mne sa najviac páči, keď ideme na Zbojnícku chatu a klasickou cestou to prejdeme cez Pyšné sedlo na Téryho chatu. Zobral som tam už aj pár kamarátov. Boli uveličení.
Andreas: Najsmutnejšie nám bolo, keď v roku 2004 spadli všetky stromy. Dnes sa tešíme, že rastú nové a les možno bude ešte krajší.
Trénujete aj v Tatrách?
Teo: Kondičné tréningy máme v Tatrách – v Starom Smokovci, vo Veľkej Lomnici či na mostíkoch na Štrbskom Plese.
Andreas: Tatry sú ihrisko v prírode, bicyklom na Sliezsky dom či na Hrebienok – to je malina.
Adam: Celé Slovensko chodí do Tatier športovať a relaxovať a my ich máme pod nosom. Super! Aj vtedy, keď potrebujeme zresetovať hlavu.
Andreas: A motivovať aj deti. Pre mnohé sme vzorom. Preto organizujeme Žampa cup. Nie pre medaily, ale preto, aby mali deti zážitok a získalo ich to pre šport. Prekvapilo nás, aký bol o preteky záujem po kovidovej pauze.
