Fotografovi Jozefovi Antolovi sa podaril životný úlovok – nafotil v Tatrách rysiu rodinku a nakrútil aj video. Bola to veľká náhoda. Ale, ako sa hovorí, náhoda i šťastie praje pripraveným. A on pripravený bol. Celé roky fotografuje zvieratá v ich prirodzenom prostredí a bez fotoaparátu v hore neurobí ani krok.
Aj v ten deň ho mal. „Bol som s rodinou a kamarátmi na víkend na chate v Tatrách. S kamarátmi sme sa vybrali k rieke Belá pozrieť medvede. Akosi ma to tam nebavilo, tak sme sa rozhodli isť do jednej doliny na rúbaniská, či ich tam nenájdeme. Šliapali sme hore dolinou, keď sme počuli nejaké zvuky,“ začína opisovať zážitok Jozef Antol.
Išiel to preskúmať a pri potoku zbadal rysie mláďa. „Tichučko som si sadol a nerušene obdivoval tú krásu. Po chvíľke sa ukázala aj rysica, ktorá sa predtým ozvala hlasom. Vzala ho do tlamy a odniesla. V živote som niečo také nevidel, ani nezažil. Nepozorovane som sa za nimi chcel vydať, či niečo zaujímavé ešte neuvidím. Keď tu zrazu niečo za mnou spadlo, alebo skočilo zo stromu,“ opisuje fotograf.
Otočil sa nechcel veriť vlastným očiam. Maličké rysíčatko? „Bolo odo mňa hádam meter a pustilo sa za mnou ako mača. Akoby sa chcelo pohrať. Nielen fotografie som urobil, ale stihol som aj videjko nakrútiť. Celé to pozorovanie trvalo takmer pol hodinu a video tridsať sekúnd. Bolo to niečo neuveriteľné. Potom som odkráčal preč, začali sa ukazovať prví turisti a nechcel som ich upozorniť na rysiu rodinku. Potrebovala pokoj,“ uzavrel opis zážitku J. Antol.
Celý život fotografuje zvieratá. „Baví ma to, fascinuje ma ich život, zvyky, hry, zákony prírody, ktorým sa prispôsobujú. Učia ma pokore, trpezlivosti a rešpektu. Samozrejme, vo svojom archíve mám aj fotografie prírodných scenérií, ale zvieratá dominujú. Medvede, svište, kamzíky, jelene, … – to je moje,“ opisuje svoj koníček.
A čo je podľa neho základom dobrej fotografie? „Fotograf musí mať, samozrejme, isté zručnosti, dobre poznať lokality, v ktorých aký druh zveri žije, jeho aktivitu, kde sa zvieratá chodia pásť, kde majú chodníčky a prechody. A najmä, treba mať dobrý vietor, aby som ich mohol nerušene pozorovať. Platí tiež, že fotograf v teréne potrebuje aj trochu toho príslovečného šťastia, ktoré rozdá karty na správnom mieste a v správnom čase,“ zdôrazňuje.
Pri stretnutí s rysou rodinkou také šťastie mal. A zrejme aj preto, lebo vie, ako sa má v prírode správať. No vedia to aj všetci návštevníci hôr?
„ Natrafiť na rysa, či jeho mláďa, je skutočne rarita. Skôr sa to nestane, ako stane,“ hovorí zoologička Tatranského národného parku Erika Feriancová. „Ale keby predsa len, tak odporúčam opatrnosť,“ pokračuje. „Aj mláďa, hoci sa zdá, že sa chce hrať, má ostré pazúry a ľuďom by mohlo vážne ublížiť. Spravidla je blízko aj rysica, ktorá čaká na vhodnú príležitosť, aby svoje mláďa odpratala do bezpečia.“
Čo ak je na chodníku alebo v jeho blízkosti poranené alebo neprirodzene sa správajúce rysie mláďa? „Ani vtedy neodporúčam dotýkať sa ho,“ upozorňuje zoologička.
„Ak mu chceme pomôcť, najlepšie je zavolať na správu národného parku alebo chráneného územia podľa toho, kde sa nachádzame. Mohlo sa stratiť, alebo sa o neho matka nevie postarať. Odborníci ho vedia odchytiť, rehabilitovať, vážnejšie prípady skončia v Záchrannej a rehabilitačnej stanici Zázrivá. Keď sa jeho liečba skončí, vrátia ho do voľnej prírody,“ uzatvára Erika Feriancová.
Autor titulnej fotografie: Jozef Antol