Cart is empty 
Chodíte s deťmi na túry a nútite ich napriek protestom do výkonov, na ktoré nemajú? Čítajte, aké škody to môže priniesť. Na túto tému hovoríme s terapeutkou Tatianou Brnovou.
Prečo majú rodičia často tendenciu plniť si svoje sny cez deti?
Rodičia si často prenášajú svoje nenaplnené sny na deti z viacerých psychologických a sociálnych dôvodov. Nejde pritom o zlý úmysel – väčšinou ide o kombináciu prirodzených túžob, obáv a nevedomých mechanizmov. Ak rodič v mladosti niečo nedosiahol vo svojom povolaní, v športe či rozvíjaní talentu alebo spoločenskom statuse, môže sa nevedome snažiť „napraviť to“ cez dieťa. Deti tak vníma ako šancu na druhý pokus.
Spomínate, že tieto ambície sa väčšinou týkajú výberu povolania, druhu umenia či športu, ale aj voľnočasových aktivít. Prečo sú škodlivé?
Keď rodič presadzuje svoje sny či predstavy namiesto potrieb dieťaťa, môže to pôsobiť škodlivo, najmä preto, že zasahujú do psychického vývinu dieťaťa, jeho identity a duševnej pohody. Namiesto rozvoja samostatného, sebavedomého človeka sa z dieťaťa stáva vykonávateľ cudzej predstavy o živote.
A môžu byť takéto ambície aj v poriadku? Užitočné či výchovné?
Ambície rodičov môžu byť aj v poriadku, dokonca užitočné a výchovné, pokiaľ sú vedené zdravým spôsobom a rešpektujú potreby dieťaťa. Kľúčový rozdiel je medzi podporou a tlakom, znamená, že sú motivované starostlivosťou, nie egom, vedú k rozvoju dieťaťa, nie k jeho preťaženiu. Nechávajú priestor pre slobodné rozhodovanie a radosť.
Ak sa pristavíme pri voľnočasových aktivitách, môže byť aj turistika, ktorá je v zásade bežnou formou trávenia voľného času v rodine, a nútenie do výkonov, na ktoré dieťa nemá, alebo ho nenapĺňajú, na príčine frustrácie detí?
Áno, môže. Aj voľnočasové aktivity, ktoré sú za normálnych okolností príjemné a prospešné, napríklad turistika, sa môžu stať zdrojom frustrácie, ak sú spojené s nátlakom, nadmernými očakávaniami alebo ignorovaním potrieb dieťaťa. Hranica medzi radosťou a sklamaním je veľmi tenká. Rodič môže byť nabudený z prírody, kontaktu dieťaťa s ňou, ale nie vždy berie do úvahy premenné. Napríklad rodičia plánujú trasu alebo tempo podľa seba, dieťa môže mať pocit fyzického preťaženia, keď nedokáže „stíhať“. Tak isto čas, ktorý sa rozhodneme venovať turistiky, by mal byť priamo úmerne zohľadnený vo veku a pohodliu dieťaťa.
Na turistických chodníkoch stretávame aj vysmiate deti, ktoré pohyb v horách zbožňujú, ale aj úplne malé, i iba niekoľkomesačné, deti v nosičoch, ktoré rodičia berú aj na náročné túry. Tie protestovať nevedia. Je z vášho hľadiska v poriadku, ak rodičia takto riskujú?
Z môjho pohľadu tak malinké deti na náročné túry a hlavne na rizikové trasy nepatria. Myslím, že sa zhodneme na tom, že dlhé hodiny v nosiči alebo sedačke nie je úplne to naj ani pre rodiča ani pre dieťa. Existuje viacero teoretických rámcov, ktoré môžu vysvetľovať správanie rodičov vystavujúcich malé deti neprimerane náročným aktivitám. Vychádzajúc z dostupných poznatkov sa dá predpokladať, že u týchto rodičov sa prejavuje silná orientácia na vlastné potreby a zachovanie predchádzajúceho životného štýlu. Rodič si nechce priznať obmedzenia dieťaťa a uprednostňuje vlastnú identitu a komfort pred jeho bezpečím a pohodou.
Ak dieťa niečo nechce a rodičia ho do toho nútia, čo sa vtedy v „dušičke“ dieťaťa deje?
Nútenie dieťaťa podkopáva jeho autonómiu, vyvoláva frustráciu, hnev a úzkosť. Môže viesť k dlhodobému znižovaniu vnútornej motivácie a negatívnym emocionálnym asociáciám s vybranou aktivitou.
Na turistických chodníkoch nezriedka zažijeme plačúce deti a kričiacich rodičov, ktorí ich nútia pridať, počujeme nadávky do padaviek a podobne. Aké škody na rozvoji osobnosti a vzťahoch v rodine to môže spôsobiť?
Takéto situácie, kde rodičia nútia deti a používajú pri tom krik, nadávky či ponižovanie, môžu mať vážne negatívne dôsledky na psychický vývin dieťaťa aj na rodinné vzťahy. Zvyšujú úzkosť a môžu viesť k dlhodobému vyhýbaniu sa nielen spoločným zážitkom, ale aj naštrbujú rodinné väzby.
Stretávate sa v praxi s tým, že riešite takto pokazené vzťahy v rodinách?
Áno, stretávam sa s rodinami, kde sú vzťahy narušené tým, že rodičia dieťa nútia, používajú krik, nadávky alebo ponižovanie. Takéto správanie sa často odráža u detí v podobe úzkosti, plačlivosti, strachu z autority, nízkej sebaúcty či pocitov nedostatočnosti, ako aj vo forme vzdoru, agresivity alebo pasivity. Deti sa môžu začať vyhýbať spoločným rodinným aktivitám, ktoré by inak mohli byť zdrojom radosti.
Sú takéto prípady sporadické, alebo sa im venujete často?
V praxi sa s takýmito prípadmi stretávame pomerne často, nie len sporadicky. Tlak na výkon s krikom a nadávkami alebo ponižovanie sa v rôznych formách objavujú v mnohých rodinách, najmä pri konfliktných situáciách alebo pri aktivitách, kde rodičia očakávajú viac od dieťaťa. Napríklad pri športe, alebo spomínanej turistike či iných voľnočasových aktivitách. Často nejde o izolované incidenty, ale o opakujúce sa vzorce správania, ktoré sa postupne upevňujú a môžu mať dlhodobý dopad na emocionálny vývin dieťaťa, jeho sebahodnotu a kvalitu vzťahov v rodine.
Máte radu, ako by mali rodičia krotiť svoje ambície vo vzťahu k očakávaniam, ktoré majú plniť ich deti?
Rodičia by mali svoje ambície vo vzťahu k očakávaniam voči deťom regulovať tak, aby uprednostnili potreby a tempo dieťaťa pred vlastnými túžbami po výkone či úspechu. Je dôležité uvedomiť si, že to, čo rodič miluje alebo považuje za dôležité, nemusí dieťa baviť, a preto je potrebné rozlišovať medzi vlastnými cieľmi a cieľmi dieťaťa. Namiesto zamerania sa na výsledok, umiestnenie alebo výkon by sa rodič mal sústrediť na proces, snahu a zapojenie dieťaťa, čím podporuje jeho vnútornú motiváciu a radosť z aktivity. Rovnako je kľúčové rešpektovať autonómiu dieťaťa a umožniť mu rozhodovať sa, či sa aktivity zúčastní a akým spôsobom, pričom rodič ponúka podporu a bezpečný rámec, ale nenúti dieťa robiť niečo proti jeho vôli. Rodič by mal pravidelne hodnotiť prežívanie dieťaťa a prispôsobovať očakávania tomu, čo dieťa zvládne a čo ho napĺňa, čím sa rozlišuje medzi vhodným povzbudením a nútením.
Možno súhlasiť s tým, že rodičia by mali vedieť motivovať svoje deti. Ale, ako na to?
Pozitívne povzbudenie je účinnejšie než kritika alebo hrozby. Aktivitu je možné spájať s príjemnými zážitkami, hrou či spoločným časom s rodičom, aby sa dieťa naučilo vnímať ju ako zdroj radosti, nie ako povinnosť. Dieťa by malo mať možnosť vybrať si úlohu, tempo alebo spôsob riešenia.
VIZITKA
PhDr. Tatiana Brnová, PhD., riaditeľka Občianskeho združenia ŽENA V TIESNI a terapeutka špecializujúca sa na traumu a násilie na ženách, vrátane práce s deťmi. V odbore má 23-ročnú prax.
Autor titulnej fotografie: zdroj TB
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
