Cart is empty 
Výborný horolezec, špičkový skialpinistický pretekár, horský vodca a ústredná postava filmu Horský život. Róbert Gálfy. Hovoríme o jeho športovej kariére, o živote a o tom, čo ho formovalo a prečo si nevie život bez hôr predstaviť.
V sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch bolo meno Gálfy v československých médiách dosť frekventované. Váš otec – Ivan Gálfy – bol legendou slovenského horolezectva a horského záchranárstva, viedol viacero veľkých himalájskych expedícií a väčšina z nich bola úspešná. Ako ste to vtedy prežívali?
Pre mňa bolo to prostredie prirodzené. Vyrastal som v horolezeckej rodine, vedel som, kde má otec skriňu s lanami a skobami, videl som ho, ako sa precízne pripravuje, keď sa chystal na expedície. V hlave mi z tých rokov ostala aj spomienka na krásnu atmosféru, ktorú zvykli vytvoriť otcovi kolegovia po niektorej zo záchranárskych akcií. Zastavili sa u nás, rozoberali ju, spomínali. Ja som to počúval s otvorenými ústami a už vtedy som chcel byť záchranárom a liezť po skalách. Otec bol veľkou inšpiráciou. Boli to pekné roky, formovali ma. No otec nechcel, aby sme sa s bratom horolezectvu venovali.
Nechcel, ale nepomohlo to. Vtedy vznikli aj tie pamätné podmienky, ktoré vám dal…
Musel som mu sľúbiť, že nikdy nenastúpim do steny, ak nad nami už niekto bude liezť a nikdy sa nenaviažem na lano s bratom. Bolo to potom, keď som na tajnáša ako štrnásťročný odišiel na prvú horolezeckú túru s Ivanom Urbanovičom. Samozrejme, že sa to dozvedel a neprijímalo sa mu to ľahko.
Pri spätnom pohľade – boli tie podmienky na mieste?
Áno, boli odôvodnené. Otec toho zažil veľa a vedel si predstaviť, čo sa môže stať. Bál sa o nás. Preto sa nás aj s bratom snažil nasmerovať na lyžovanie. Obaja sme po skončení základnej školy išli študovať na lyžiarske gymnázium do Kežmarku.
Od chlapca ste sa venovali športu. Bola to cesta, ktorú vám predurčilo rodinné prostredie, alebo ste si ju vybrali sám? Bola pre vás iná alternatíva?
Nebola. Mne hory tak prirástli k srdcu, že to nešlo inak. Som z tej generácie, ktorá tajne pod perinou pri čelovej lampe čítala horolezecké knihy. Mal som vtedy prečítané hádam všetko, čo sa k tejto téme dalo zohnať. Pamätám si, ako sme sa raz s otcom bavili o tom, aký rôzny majú ľudia vzťah k horám. A prišli sme na to, že to musí byť v srdci. Nemôžete niekomu prikázať, aby išiel do hôr a mal ich rád. Je to o vášni. Ak vás raz chytí, už vás nikdy nepustí.
Čo urobil s vaším sebavedomím fakt, že ste synom Ivana Gálfyho?
Otec bol v čase mojej mladosti veľmi populárny. To je pravda. A ja aj väčšinou dostávam otázky, ako nás vychovával, alebo ako sme vyrastali. Vždy odpovedám, že otec nemal čas nás vychovávať. Nebýval často doma. Bol ohromný pracant. Všetko, čo robil, robil na 110 percent a dodnes je mojím vzorom. Tak skromne, ako žil a išiel za svojimi cieľmi, to je neuveriteľné! Dnes žijeme v dobe internetu, čokoľvek si môžeme dohľadať a ak niečo chceme nájsť, tak to aj nájdeme. Keď si predstavím, odkiaľ on musel čerpať informácie, aké obmedzené boli tie zdroje, aké knihy či inú literatúru musel prečítať, aké steny vyhľadať a zisťovať či, kedy a kým boli prelezené a podľa toho sa pri plánovaní expedícii riadiť, tak to je na obdiv. On nás nevychovával v takom tom bežnom význame slova, on nám bol príkladom.
Ak by ste mali dnešnú slovnú zásobu či skúseností, ako by ste sa charakterizovali na začiatku vašej športovej kariéry?
Dnes mám po šesťdesiatke a aj napriek tomu je na túto otázku ťažké odpovedať. Vtedy som bol hladný po výkonoch ako hádam každý dvadsaťročný chalan a cítil som sa ohromne výkonnostne silný. Už to neplatí. Vidím, aký je to rozdiel. Aj dnes si plánujem túry, no pravda je, že vždy mi ich absolvovanie trvá o také dve – tri hodiny dlhšie ako kedysi. Tá sila sa, pochopiteľne, postupne stráca. Keď som začínal s vrcholovým športom, bol som fyzicky na tom veľmi dobre. A nielen to. Spôsob, akým na mňa otec vplýval, ústil do toho, že som bol aj veľmi opatrný.
Ako sa to prejavovalo?
Mal panický strach z toho, že sa nám s bratom niečo stane. Takýto strach je normálny a opatrnosť opodstatnená, lebo môžete byť sebelepší horolezec či horský vodca, bohužiaľ, v horách sa môže hocičo stať. Platí, že keď sa venujete niečomu extrémnejšiemu, musíte mať aj trochu šťastia. U otca to bola aj deformácia horského záchrancu. Videl toľko nešťastia…
Rozumeli ste jeho strachu?
Vtedy som bol z neho dosť nešťastný, no časom mi došlo, že ide o prirodzený postoj každého horského záchranára. Veľmi často sa stretávajú aj s tým, že riešia záchranu ľudí v situácii, keď ku zraneniam dochádza zhodou okolností, nie vlastným zavinením, a, žiaľ, často aj s fatálnym koncom. Ale otec si našiel spôsob, ako v našom prípade predísť takýmto náhodám. Keď som už začal liezť, musel som mu povedať, kam idem, s kým idem, aké ústupové trasy mám pripravené, kam pôjdem, keď sa náhle zmení počasie, alebo sa zotmie… Alebo, aké sú náhradné varianty zostupu zo stien a ktoré a za akých okolností použijem. Vtedy som sypal zo seba opis steny, že tam je taká rampa a tam také sedlo a tam zostúpim takto a takto. Na túru som bol pripravený ako na vysokoškolskú skúšku. Dnes viem, že to bola dobrá škola.
Výkonnostnému horolezectvu ste sa v širokom zábere venovali približne do svojich tridsiatich rokov. Vo vašej bilancii je asi 200 výstupov v Tatrách, ďalšie v Alpách, na Pamíre, v Patagónii, na Aljaške, v Mexiku, Karakorume, či v Himalájach. Ktorý je váš prvý a ktorý najpamätnejší, či zlomový?
To číslo výstupov sa niekde v médiách zjavilo a preberá sa to všade. Ale v skutočnosti ich bolo výrazne viac. Keď som bol mladý, zapisoval som si každý výstup. Bola to povinnosť člena horolezeckého oddielu, lebo na konci sezóny sa hodnotili – za zimu i leto. Dlho som v tom pokračoval, lebo za našich čias horolezci, i mladí, išli hneď do stien, inú prípravu sme nemali. Rástli sme z výstupu na výstup. Dnes nadšenci horolezectva chodia najskôr na umelé steny, potom skalky a až neskôr na skaly. No každý si pamätá ten prvý.
Ten sme už spomínali…
Áno. Bola to túra s Ivanom Urbanovičom zo Sedielka hrebeňom na Širokú vežu. Dvojková vec v horolezeckej kvalifikácii, čiže nič výnimočné. Ale my sme boli tak vzrušení z toho, že sme to zvládli bez dozoru a tajne, že pre nás to bolo neobyčajné dobrodružstvo.
A tie zlomové? Pamätné?
Nedá sa z nich vybrať. Takýto prívlastok mali viaceré. Každý bol niečím pekný. Či už išlo o prvovýstupy v Patagónii alebo v Himalájach, či veľké steny v Alpách. Každý vám zareže v hlave nejakú peknú spomienku a každá je špecifická.
Ako napríklad Jannu a Himaláje?
Napríklad. Do nominácie na túto expedíciu v roku 1981 som sa dostal po tom, čo sa za mňa u otca prihovoril Milan Kriššák. Okrem iného to bol aj skvelý skialpinista, no s Ivanom Urbanovičom sa nám ho na majstrovstvách Slovenska podarilo poraziť. Povedal otcovi, že jedného do tímu má pod nosom, aby ma do Himalájí zobral, že mám dobrú formu a videl ma aj liezť. Takto som dostal zelenú kartu na svoju prvú himalájsku expedíciu a toto rozhodnutie som otcovi splatil tak, že som na vrchol Jannu (7 710 m n. m.) vyšiel aj s kamarátmi Lolom Divaldom a Ivanom Vozárikom.
Osemtisícovky ste pokúšali viackrát. Na jednu ste vyšli spolu s Františkom Šoltésom a s Ivanom Urbanovičom v roku 1988. Išlo o expedíciu na Gasherbrum I. (8 068 m) v Karakorume. Ako si na tento výkon spomínate? Bola to vlastne slovenská premiéra na tomto štíte…
Vtedy som bol členom košického horolezeckého oddielu a ten zorganizoval túto expedíciu. Viedol som ju. Boli sme veľmi dobrá partia a našim cieľom bolo rôznymi cestami vyliezť na Gasherbrum I. Podarilo sa to. Bratia Jaro a Tóno Krížovci spolu s Františkom Šoltésom liezli Messnerovu cestu a ja s Ivanom sme išli hore kuloárom – zo sedla Gasherbrum La a po výstupe na vrchol sme chceli tento kopec aj zlyžovať.
Podarilo sa?
Lyže sme vytrepali skoro pod vrchol Gasherbrumu I., ale, bohužiaľ, boli zlé podmienky. Vtedy sme už liezli alpským štýlom, boli sme dosť unavení, tá kôra, ktorá bola v kuloári, bola nad naše sily. Napokon sme zlyžovali z nejakých šesťtisíc metrov. Bolo to pekné. A aj celá expedícia. V prvom družstve to bratia Krížovci museli vzdať pre zdravotné problémy jedného z nich, Fero Šoltés na vrchol vystúpil s nami. Súčasťou výpravy boli aj dievčatá – Lívia Klembarová a Dina Štěrbová. Oni vyliezli na Gasherbrum II. Bola to úspešná výprava.
Čo pre vás táto osemtisícovka znamenala? Vnímali ste ju ako fantastickú bodku za svojou horolezeckou kariérou?
Áno, tá expedícia ju uzavrela. No rozhodnutie skončiť s výškovým horolezectvom vyplynulo z okolností. Prišlo to samo. Zmenila sa doba, a tým, že som často chodil na skialpinistické preteky do západnej Európy a časom som si tam našiel veľa kontaktov, ma postupne posunulo k rozhodnutiu začať distribuovať niektoré značky horolezeckých potrieb na Slovensko a do Čiech. Dnes hovorím, že som sa stal obchodníkom proti svojej vôli. Vtedy som si nepredstavoval, že takto skončím. Ale, stalo sa.
Keď sme spomínali rok 1988 a Gasherbrum, tak v tom čase ste sa už naplno venovali skialpinizmu. Kedy nastal ten bod zlomu, v ktorom ste sa rozhodli, že vo vašej športovej kariére prevážil? Veď boli roky, keď ste sa venovali aj horolezectvu, tomu v lete a skialpinizmu zase v zime…
To siaha ešte do rokov, keď som študoval na lyžiarskom gymnáziu. Štyri dni sme mali klasické predmety, tri dni sme lyžovali, alebo pretekali. Už v tom čase som začal s Jánom Filipským a Ivanom Urbanovičom pretekať a zlomilo sa to vtedy, keď sme s Ivanom na majstrovstvách Slovenska porazili dvojicu: Ladislav „Tatko“ Janiga a Milan Kriššák. Pre nás to boli skialpinistickí bohovia. A nám sa ich podarilo predbehnúť! Ak mám hovoriť o bode zlomu, tak to bolo práve vtedy. Skialpinizmus sa mi dostal pod kožu a nasledujúce roky som delil svoj športový čas na lezenie, horolezecké expedície a pretekársky skialpinizmus.
Vo vašej skialpinistickej kariére sa ako medzník spomína aj rok 1983…
Áno, ten rok bol naozaj medzníkom. S bratom Alexandrom sme vyhrali Rallye Brenta v Dolomitoch, ktoré sa považovali za neoficiálne majstrovstvá Európy. Stretávala sa tam celá skialpinistická elita. No a potom prišli roky, keď sa nestalo, aby niekto zo slovenských družstiev nestál po pretekoch na stupni víťazov. Roky 1983 až 1993 boli vrcholom mojej skialpinistickej kariéry. Najkrajšie časy, tak to vnímam teraz.
Pripomeňme, kto v tých časoch predstavoval špičku v skialpinizme? Pretekári ktorých krajín? Mali ste pred nimi rešpekt?
Na prvé preteky ma zobrali Paľo Rajtár s Gabom Jamnickým. To sme boli nad Leccom v Taliansku na Veľkej cene Európy a neskôr na Rallye Bernina. Skončili sme v prvej desiatke, ale pre mňa bolo najdôležitejšie, že som si „ohmatal“ zahraničie. Mňa účasť na týchto pretekoch určite motivovala. Chcel som sa do Talianska vrátiť.
Prečo Taliansko?
Paľo, ktorý patril medzi slovenskú skialpinistickú elitu, poznal Riccarda Cassinu, uznávaného talianskeho horolezca, preto naše skialpinistické ambície smerovali práve do tejto krajiny. Taliansko bola, aj spolu s Rakúskom a neskôr Francúzskom, v našich časoch európska skialpinistická zem. S Talianmi sme sa radi konfrontovali. No rešpekt sme získali postupne. I priateľstvá. My sme často nemali na hotel, medzi pretekmi sme prespávali v autách na opustených parkoviskách a počas dňa sme dvojfázovo trénovali. No časom sme sa s konkurenciou skamarátili a jednotliví pretekári nás začali pozývať aj do rodín. Dodnes si ich mená pamätám.
Kedy a čím ste si získali rešpekt vy?
Určite výsledkami. Našou výhodou bolo to, že predtým sme na lyžiach pretekali a vedeli sme si lyže perfektne pripraviť. Robili sme slalom, obrovský slalom a iné disciplíny a na pretekoch sme sa dostali medzi horolezcov, ktorí robia skialpinizmus. Oni si vtedy lyže nepripravovali na preteky ako my. My sme na lyžiarskom gympli povinne museli vedieť lyže brúsiť či voskovať, ošetrovať sklznicu… Tú alchýmiu sme mali v krvi. Vedeli sme s ňou pracovať aj na pretekoch a využívali sme ju.
Vaši konkurenti nie?
Prvé roky si naše počínanie ani nevšímali. Až potom, keď prišli výsledky, tak ich začala naša príprava zaujímať. Neskromne si myslím, že sme ňou pretekársky skialpinizmus povýšili na disciplínu vrcholového športu. A prvé roky nám zabezpečila istý náskok pred ostatnými pretekármi. Boli sme dobrí lyžiari, vedeli sme si lyže pripraviť, ale to nebolo všetko. Pozíciu v európskej elite nám pomohla vytvoriť prepracovaná kondičná príprava pred každým pretekom, náš prístup k stravovaniu, vhodnej diéte pred pretekmi a k následnej regenerácii. Ako študent Fakulty telesnej výchovy a športu UK som vedel, ako na to. Aj tým sme si získali rešpekt.
Pretekali ste aj s bratom Alexandrom. Slovenský šport má súrodenecké dvojice, no každá je iná. Aké je to súťažiť s blízkym človekom? Je tam viac obáv či viac zodpovednosti? Predsa len, ste o niečo starší… Kto z vás dvoch bol v pretekárskom skialpinizme tým, ktorý viedol, viac motivoval…
My sme boli veľmi vyrovnaní. No rozdiely tu boli. Šaňo bol lepší lyžiar a ja som bol väčší ťahúň v časovkách a vytrvalostných disciplínach. Vtedy sa skialpinizmus skladal z pretekov v obrovskom slalome a zároveň časovky. V tom slalome Šano ťahal, v časovkách som bol lepší ja. Dopĺňali sme sa. Nikdy som nemal pocit, že ako starší mám brata viesť, radiť mu. Nebolo to treba. Neriešili sme vek, ani prístup či strach. Nič také medzi nami nebolo.
Nepretekali ste iba s bratom. S kým ste ešte tvorili dvojicu?
Začal som v Ivanom Urbanovičom, to bol aj môj lezecký partner. Potom som pretekal s Jánom Filipským, spolužiakom z lyžiarskeho gymnázia. Na striedačku to boli potom Timo Zuzula, Ján Dubovský, Edo Dzuroška, ale pretekal som aj s pár ďalšími chlapcami zo Západných Tatier, no aj s Viktorom Beránkom. A na záver s Petrom Lichým z Popradu. Podarilo sa nám spolu získať tretie miesto na Pierra Menta Tivoli. Francúzi ich začali v Savojsku organizovať od roku 1986 a odvtedy patria medzi jedny z troch najznámejších a najťažších alpských pretekov.
Čím sú a čím boli pre vás významné?
Toto umiestnenie a tieto preteky sú mojím skialpinistickým Everestom. Športovci na nich musia prekonať výškový rozdiel za tri dni približne 10 tisíc metrov, a to počas stúpania i zjazdu na lyžiach. Trať absolvujú v dvojčlenných tímoch. Aj napriek tomu, že som v Taliansku povyhrával viacero pretekov, toto bola špica. Dodnes je to jeden z najťažších pretekov a môj najväčší úspech.
Hovorili sme, že vaša vrcholová skialpinistická kariéra trvala približne desať rokov. Bola to príjemná, či vydretá kariéra?
Jedno s druhým. Bola to vášeň podporená snahou robiť čo najlepší výsledok. A tá snaha vás posúva. My sme pretekali v čase totality a výsledky boli podmienkou pre vycestovanie na západ, do Álp. Pre nás to bola ohromná motivácia. Inak by sme sa tam nedostali. Dnes si to ľudia nevedia ani predstaviť, ale vtedy pre nás znamenalo sadnúť si a dať si iba tak pohár coca-coly jeden neskutočný zážitok. Platilo sa za neho tvrdým tréningom. No vnímal som to pozitívne. Už z gymnázia som bol zvyknutý trénovať, mali sme dobrých trénerov a naplánované tréningové dni. Presne som vedel, ako a kedy mám trénovať výbušnú silu či vytrvalosť, čo pritom platí, aké zásady. Myslím, že sme mali výrazne premakanejší tréning ako naši konkurenti.
Ako sa dnes líši pretekársky skialpinizmus od vašich čias? Ak by ste mali vek, chuť, ambície, venovali by ste sa mu aj dnes?
Samozrejme, že by som sa mu venoval. Ale zmenil sa, hranice sa neskutočne posúvajú. To, čo dnes dokážu skialpinisti a extrémni lyžiari zlyžovať, tak to je šialené. A tie časy…! Ja im držím palce, je to neuveriteľná sila, neuveriteľná rýchlosť. Treba tie výkony obdivovať. Ale aj okolnosti sa zmenili. Oblečenie napríklad, výstroj, výživa, veda okolo toho. Ale ja som hrozne rád, že keď som pretekal, nemali sme mobily či počítače. Ničím sme sa nerozptyľovali, a to bolo fantastické. Koncentrovali sme sa na tréning, na výkon, žili sme iba pre šport a venovali sme sa mu.
O vás je známe, že ste zlyžovali aj sedemtisícovky, nebol pre vás problém vyniesť lyže až do takej výšky, čo bežne horolezci nerobili. Čo vás na tomto extréme lákalo?
Nemusel som to robiť. To bola vtedy taká móda zlyžovať vrcholy, ktoré ešte neboli zlyžované, alebo aj také, ktoré zlyžované boli a urobiť si z toho pekný zážitok. Bola v tom aj určitá súťaživosť a chuť dokázať, že som v tom dobrý. Aj vtedy bolo a aj dnes je hodne konkurentov v tomto súťažení. Veľmi ma to bavilo.
Ktoré z týchto zjazdov považujete za najhodnotnejšie?
Tri viac ako sedemtisícovky na Pamíre. Za dva roky po sebe som ich zlyžoval.
Bariéry a prekážky vo vašom živote. Boli? Je podľa vás dôležité mať ich v kariére športovca či vôbec všeobecne človeka?
Mal som šťastie, že som vyrastal v rodine, v ktorej bol šport bežnou témou a prekonávanie prekážok sa vnímalo ako jeho súčasť. To isté sa premietlo aj do manželstva. Mám manželku, ktorá tiež lyžuje, lezie, a tieto súvislosti chápe. Prekonávanie prekážok človeka formuje a posúva ho. No je tu niečo, čo pritom nemáte celkom v rukách.
Asi zdravie…?
Samozrejme, že výkonnostný extrém, v ktorom som sa pohyboval, priniesol zdravotné problémy. V mojom prípade totálne zodreté bedrové kĺby. Keď mi ortopéd oznámil, že budeme musieť podstúpiť výmenu bedrových kĺbov, vyšlo spontánne zo mňa: „Ale ja chcem chodiť do hôr…!“. A on na to: „… no život je o tom. Budeš sa musieť prispôsobiť.“. A mal pravdu. Bolo to päť rokov, štyri operácie, kým sa endoprotézy v stehennej kosti uchytili. No a začal som úplne odznova.
Ale do hôr chodíte…
Áno, chodím, no užívam si ich úplne inak ako predtým. Pozerám sa na nich inými očami a až teraz vnímam ozajstnú krásu hôr, horolezectva a skialpinizmu. Ten pokoj, relax, slobodu a schopnosť ovládať lyže vo voľnom teréne… Kým predtým som robil výkony, sledoval som prevýšenie či rýchlosť, dnes som šťastný, že pri skialpových túrach, či lezení dokážem vnímať aj výhľady a radosť z pohybu a všetko, čo k tomu patrí. Bez toho, aby bol človek zdravý, sa v tomto športe nepohnete. No ak si to dobre uložíte v hlave a chcete sa hýbať, tak potom to ide.
Čo vám konkrétne posúvalo hranice? Rodina? Konkurencia? Vy sám?
Sám som si staval méty. Dodnes si píšem každý rok pred zimou zoznam túr a výstupov, ktoré chcem absolvovať. Mám ho v excelovej tabuľke. Súčasne si vytvorím skialpinistické kombinácie, ktoré by som chcel urobiť. A potom si to odškrtávam. V tom mi bol otec vzorom. Ak si niečo zobral do hlavy, tak po tej ceste išiel. Myslím, že nám to obom s bratom ostalo, že keď sa niečo začne, treba to aj dokončiť. Najlepšie s nejakým úspechom.
Koho rady okrem otca ste v kariére najviac rešpektovali?
To je dobrá otázka. Hovorí sa, že charakter formuje prostredie, v ktorom vyrastáte. A otec urobil jeden perfektný ťah. Ja som mal sedemnásť, brat pätnásť, keď nás zobral na Chatu pod Rysmi. Vtedy tam ešte bol chatár Peter Rajec, postupne to po ňom preberal Viktor Beránek. „Tu máte učňov, budú tu robiť dva mesiace,“ povedal im. Prišli sme tam v čase, keď chatu rekonštruovali a odvtedy som na nej odrobil asi desať sezón. Najprv len počas prázdniny, neskôr po skončení fakulty telesnej výchovy a športu ako zamestnanec chaty. Viktor a kolektív okolo neho nás formoval. Od nich máme rady i postoje, ktoré nám ostali na celý život. Úprimné priateľstvá na horách sú o niečom inom ako kamarátstva niekde inde v meste. A potom expedície a na nich super chalani! Všeličo sme zažili, aj extrémne porozumenie, ktoré iba tak hocikde nenájdete.
Mali ste pred pretekmi či horolezeckými výstupmi nejaké rituály? Neviem, či nepreháňam, ale mohlo v nich ísť aj o život…
Nie, myslím, že nie. Nič také som nikdy nemal. V tom som bol taký racionálny. Prísť, odpretekať, vyliezť horu, ísť vždy naplno a dať čo najlepší výkon. Žiadny iný „rituál“ v tom nebol.
Nedávno vznikol film o vašej kariére s názvom Róbert Gálfy: Horský život, ktorý nakrútil známy dokumentarista Rasťo Hatiar. Film získal Cenu poroty na tohtoročnom Medzinárodnom festivale horských filmov v Poprade. Musel vás dlho presviedčať? Čakali ste, že tento film takto zaujme?
Vedel som, že Rasťo je super tvorca. Vidno to aj na relácii Extrémne v horách, ktorú robí. A cez ňu sme sa aj spoznali. Oslovil ma, chcel ísť so mnou na túru. Vymyslel som vtedy takú peknú skialpinistickú kombináciu a keď som videl, ako perfektne lyžuje, akým ideálnym partnerom je na takéto kombinácie, tak som ho začal volať na ďalšie. Neboli to iba skialpinistické túry, bolo tam aj trocha lezenia, nejaké zlaňovanie, lyžovanie a znovu lezenie a jemu sa to zapáčilo. Vždy si pritom niečo nakrúcal.
Kedy vám povedal, že z toho môže byť film?
Asi po troch, štyroch rokoch. On bol ten motor, ja som ho skôr brzdil, lebo poznám mnoho šikovnejších športovcov ako som ja. Zaklincovali sme to potom tak, že po troch rokoch kamarátstva sme išli spolu do Patagónie. Ja som sa tam vrátil po dlhých rokoch od chvíle, keď som ako 22-ročný vyliezol s Michalom Orolínom a Vladom Petríkom Fitz Roy. Urobili sme tam spolu krásne skialpinistické túry. Potom mi povedal, že film už strihá.
Tí, ktorí film už videli, vedia, že obsahuje aj veľa zaujímavého archívneho materiálu…
Rasťovi som povedal, že niekde doma by som mal mať filmy, ktoré vznikli na pretekoch počas mojej kariéry. No nevedel som tie materiály nájsť a nikdy som si ich nepozrel. Až jedného dňa pri upratovaní garáže ich objavil syn. To bolo na jar, tesne predtým, ako Rasťo začal filmový materiál strihať. Zobral som k nemu tašku plnú pások, on to zdigitalizoval a časť z tejto filmovej dokumentácie použil. Urobil to veľmi citlivo, bol som dojatý, keď som videl po štyridsiatich, štyridsiatich piatich rokoch, akí sme boli vtedy silní, ako sme vedeli na tých dlhých tenkých lyžiach krásne lyžovať.
Čo vám ten film dal? Čo ste sa o sebe dozvedeli?
Z obsahu tohto filmu vyplýva, že všetci sme mali jasno v tom, čo chceme a ako to ideme dosiahnuť. Zachytáva jedinečné roky nielen mojej kariéry, ale zobrazuje aj dôležitú etapu slovenského športového skialpinizmu v osemdesiatych rokoch. Film bol pre mňa v mnohých ohľadoch prekvapením a príjemným návratom do minulosti. Rasťo ho urobil krásne, ťažko opísať, čo som cítil pri niektorých veciach v stenách, pri rozprávaní kamarátov i konkurentov zo skialpinistického prostredia. Pre mňa – veľmi milý a silný dokument. (Dokument Róbert Gálfy: Horský život odvysiela STVR v premiére 1. januára 2026 na Dvojke o 21.05 h – pozn. red.)
Fyzické starnutie neoklamete. Vy ste robili šport, ktorý sa podpisuje na zdraví. Kedy ste si uvedomili, že koniec výkonnostnej kariéry je tu? Mali ste počas aktívneho pretekania aj náhradný plán?
Nie, nemal som. Do biznisu som prešiel plynulo už počas športovej kariéry a nikdy som nerozmýšľal tak, že ho budem robiť chvíľu, a potom prejdem k niečomu inému. Mladí to dnes takto robia. Ja som sa tomu, čo robím, vždy venoval naplno, bez odbočovania. A keď som aj urobil chyby, bol som nastavený, ako aj celý môj život, na ich riešenie. V mojom svete nie je na prvom mieste finančný prospech za každú cenu.
Máte na starosti viacero športových značiek a ich etablovanie na slovenskom trhu. Bolo ťažké vymeniť hektický pretekársky život za manažovanie obchodov? V čom sú podobné? V čom sa váš život dnes líši od toho, keď ste žili pretekmi takmer každý víkend?
Stručne. Keď som pretekal, vždy som si vedel všetko dobre a dopredu naplánovať. Dnes si môžete naplánovať čokoľvek, doba je taká nečitateľná a správanie zákazníkov tiež, že plány sú často len krátkodobé a založené na improvizácii… Nemyslel som si, že v mojom veku budem takto pesimisticky naladený, lebo som bol večný optimista. Už nie som. A to ja som ešte odolný, lebo šport motivuje a prikazuje nevzdávať sa.
Ste poslancom mestského zastupiteľstva vo Vysokých Tatrách. Čo je vašou top témou?
Diskomfort domácich obyvateľov počas turistických sezón a napríklad cyklochodníky. Tatry by si zaslúžili mať ich viac. Mrzí ma, že sme vo Vysokých Tatrách v tomto volebnom období nevybudovali ani meter cyklochodníkov. Pritom oproti iným samosprávam je tá naša, čo sa týka financií, na tom lepšie, lebo má príjmy z turistického ruchu. Napriek tomu máme v tomto druhu infraštruktúry oproti iným mestám veľké rezervy. My v Tatrách bicyklujeme popri ceste a hotelieri sa sťažujú, že v mimosezóne nemajú hostí. Možno by ich mali viac, keby sme sa postarali o lepšiu cykloinfraštruktúru. Nie je to v poriadku a ide to aj proti domácim obyvateľom. Zdražela im doprava, Tatry sú plné turistov, preto nemajú kde parkovať, ak chcú čerstvé potraviny, večer ich už v predajniach nenájdu, električky sú večne preplnené. V centrách turistického ruchu nie je ľahké bežne žiť. Snažíme sa, aby mesto len minimálne navyšovalo dane a miestne poplatky.
Venujete sa aj horskému vodcovstvu. Prečo?
Klientov si už vyberám. Často podnikám vodcovské túry s mojimi lekármi. Po toľkých operáciách to má svoje rácio. Ale áno, chodím do hôr a rád, ale organizujem si to tak, aby taktická i fyzická stránka vodenia robila radosť nielen mojim klientom, ale aj mne. Aby sme sa dobre cítili, aby sme túry a výstupy zvládali v pohode a s dobrým pocitom a pekným zážitkom.
Kde vlastne relaxujete dnes vy?
V horách. Jeden deň v horách mi dá veľmi veľa. Po tom, čo mám za sebou, si ten pokoj užívam. Nemám rád nejaké masové akcie, rád som v horách aj sám. V zime na lyžiach, v lete bicykel, turistika, horolezectvo. Len tie zostupy sú komplikovanejšie. Som rád, že moji terajší lezeckí partneri sú výrazne mladší a mocnejší. Často mi pri zostupne pomáhajú tak, že si do batohu naložia viac a ja môžem absolvovať aj dlhší zostup.
Akú najdôležitejšiu radu ste odovzdali svojim deťom?
Na to neviem presne odpovedať. Kedysi som sa dcére i synovi aj snažil trochu narysovať kariéru, no manželka ma zabrzdila. Správne tvrdila, že deťom treba nechať priestor, nech sa sami rozhodnú. Dôležité je, aby z nich boli slušní ľudia a žili šťastne. Toto odkazoval môj otec aj mne.
VIZITKA
Róbert Gálfy (1960), horolezec, skialpinista, horský vodca
Najväčšie úspechy:
Pretekársky skialpinizmus: Pierra Menta Tivoli, 3. miesto (Francúzsko)
Od roku 1983 – 1990 – množstvo víťazstiev a umiestnení v prvej trojke na skialpinistických pretekoch v Taliansku.
Lyžovanie: Tri viac ako sedemtisícovky v Pamíre, Lomnický štít troma smermi – do Lomnického sedla, cez Cmiter a na sever cez Medené lávky do Medenej kotlinky
Horolezectvo:
Jannu (7 710 m), prvovýstup juhozápadným pilierom, 1981
Fitz Roy (3 375 m), prvovýstup západnou stenou, 1983
Lhotse Shar (8 383 m), prvovýstup, neúspešný pokus, návrat z výšky 8 000 m, 1984
Mt. Everest (8 848 m), neúspešný pokus o prvovýstup v juhozápadnej stene, 1987
Gasherbrum I. (8 068 m), japonským kuloárom alpským štýlom, 1988
Alpy: výstupy na Grandes Jorasses, (Croz cesta), Petit Jorasses (Contamin), Aig. Blaitiére (Brownova cesta), Mount Blanc du Tacul (Boccalate), Aig. Verte (Cuturie)
Pamír: Pik Korženevskej, opakovane Pik Somoni, Pik Lenina, Pik Achmadi Doniša
Súčasnosť: obchodovanie so športovým tovarom, najmä lyžiarskou, skialpinistickou a turistickou výbavou
Rodina: manželka Sylvia, dcéra Zuzana a syn Róbert, ml.
Autor titulnej fotografie: zdroj RG
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
