Vysoké Tatry - víchrica

V sobotu 19. novembra si pripomíname 18 rokov od veternej smršte, ktorá sa prehnala územím Slovenska a najviac zasiahla Vysoké Tatry. Okrem nich narobila škody aj v Nízkych Tatrách, na Horehroní, hornej Orave i v Slovenskom raji. Vietor, ktorého rýchlosť sa pohybovala okolo 200 km/h, zničil lesný porast na rozlohe takmer 13-tisíc hektárov. Na druhý deň po víchrici zatarasili popadané stromy takmer všetky cesty v Tatrách, na viacerých miestach bolo poškodené elektrické vedenie. Počas tejto veternej smršte bol v Tatranských Matliaroch, v zariadení Sorea Hutník, ubytovaný aj Braňo Šindel, ktorý sa na ďalší deň chystal domov. V rozhovore opisuje, čo zažil počas večera a noci, ktoré poznamenali tvár našich veľhôr na dlhé roky.

Foto: Braňo Šindel

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.

Kedy ste zistili, že sa deje niečo nezvyčajné?
Boli sme akurát v hoteli na večeri. Cez okná reštaurácie sme videli, že začal fúkať dosť silný vietor, upozornenia už vysielali aj v rádiu. Videli sme, ako sa ohýbajú stromy, počas večere vietor stále viac zosilňoval. Zrazu som si všimol, ako z jedného stromu odletel vrcholec. Akoby ho nejaká neviditeľná ruka odtrhla a zahodila do diaľky. Z ďalšieho stromu sa odlomila časť a padla medzi autá. Bol tam aj karavan, ktorý asi nebol pripevnený k autu, lebo vietor ho doslova nosil po parkovisku. Bol to piatok, my sme tento večer končili pobyt, mali sme mať rozlúčkovú párty a ráno odísť domov. Mal som už zistený vlak do Popradu a potom do Žiliny.

Tušili ste vtedy, že to nebude len obyčajná búrka?
Už počas večere sa začal v telocvični hotela schádzať krízový štáb – horská služba, hasiči, záchranári, hovorili, že budú mať asi nočnú pohotovosť. Vysielačkami si dávali informácie, našu rozlúčkovú párty sme museli predčasne ukončiť. Až potom v noci v izbe som si poriadne uvedomil, čo sa vonku deje. Z druhej strany hotela bol brezový háj a za ním smrekový les. V tme som presne nevidel, čo sa deje s tým lesom, ale brezy ohýbalo tak, že sa skláňali skoro až k zemi. Na druhý deň som zistil, že brezy to vydržali, ale ihličnatý les bol celý zvalený. Bývali sme na druhom poschodí, dovtedy sme pre les nevideli na Lomnický štít, a teraz sme ho mali pred sebou.

Ten vietor ste museli poriadne počuť?
V noci prichádzal vietor v takých návaloch. Vnímal som to, ako keby sa blížil do stanice vlak, zvuk sa pomaly zosilňoval, ale potom akoby ten vlak nezastavil, ale preletel stanicou v plnej rýchlosti. Triaslo oknami, možno aj celým hotelom. Trvalo to približne 20 minút, potom akoby ten vlak postupne odišiel. Asi 20 minút bolo ticho, a potom sa to vrátilo. Občas som počul rinčanie skla v hoteli. Z voľných postelí, gauča a foteliek som povyberal matrace, do okien sa nedali dať, tak sme si z nich urobil také provizórne „múriky“ okolo postelí ako ochranu proti prípadným črepom alebo niečomu, čo by vletelo oknom dnu. Takto to trvalo skoro až do rána. Samozrejme, nespal som ani chvíľu.

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.

Čo sa dialo ráno, keď ste videli tú spúšť?
Išiel som ráno do hotelovej reštaurácie a videl som, že personál má na rukách čierne pásky. Pýtali sme sa, čo sa stalo. Povedali nám, že údržbár z hotela, ktorý mal dennú službu, išiel večer za rodinou a cestou domov mu priamo na auto spadol strom.
V reštaurácii sme mali ešte deň predtým výhľad len na les, teraz sme videli z jednej strany Poprad a z druhej Lomnický štít. Zo zeme trčali pahýle stromov, všetky ihličnaté stromy boli preč, niektoré vytrhané aj s koreňmi. Skoro ako mesačná krajina. Dostali sme správy, že celé Tatry sú neprejazdné, že sa z hotela nikam nedostaneme. Parkovisko bolo zasypané troskami stromov, majitelia áut sa len neveriacky pozerali.

Koľko ste sa zdržali v hoteli oproti plánovanému odchodu?
V hoteli stále fungoval krízový štáb. Na raňajkách nám riaditeľ povedal, že pri tejto situácii sa nikam nedostaneme. Hasiči a záchranári, že pracujú na sprejazdnení ciest. Čakali sme do obeda, nechceli nás pustiť ani von z hotela. Volali sme rodinám, aby mali o nás informácie, viacerí si dohodli odvoz. Aj pre mňa prišla kamarátka autom, podarilo sa jej doraziť k hotelu okolo 14.00 popoludní, to už boli hlavné cesty v Tatrách sprejazdnené. Cestou domov som sa len neveriacky pozeral, aké veľké škody narobila nočná víchrica – stromy popadané na strechy domov a chát, z lesov len torzá stromov, vyvrátené z koreňov alebo zvyšky kmeňov. Je to jeden z mojich najsilnejších zážitkov, ešte teraz, keď si na to spomeniem, tak mi naskakujú zimomriavky.

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.
Ďakujeme za zdieľanie článku
Facebook
Twitter
LinkedIn
Páči sa vám článok?

0 / 5. 0

Ďalšie zaujímavé články pre vás

Mohlo by sa vám páčiť z nášho e-shopu