Cart is empty 
Vypočuť článok
Dokumentárna séria Lebo medveď, ktorej prvé dve časti si už môžete pozrieť na platforme Voyo, predstavuje príbehy postáv spojených s týmito majestátnymi zvieratami.
Medzi hlavné hrdinky dokumentu patrí Vladimíra Fabriciusová, riaditeľka Chránenej krajinnej oblasti Poľana, ktorá sa snaží nájsť rovnováhu medzi ochranou prírody a bezpečnosťou jej obyvateľov. V rozhovore nám povedala viac o svojej nevšednej práci, aj o účasti v dokumentárnej sérii.
Ako ste sa dostali do tohto projektu?
Ešte asi tri roky pred natáčaním nás oslovil pán Remo starší. Vtedy sa nás pýtal, či by mohli požiadať o financie na dokument, ktorý pripravujú a či by mohli točiť na území Chránenej krajinnej oblasti Poľana.
A vy ste sa rozhodli, že do toho pôjdete.
Áno, vtedy bola vyhrotená situácia na Podpoľaní, boli sme pod tlakom vtedajšieho ministerstva životného prostredia, aj ľudí, ktorí tam žijú. Prišlo mi v tom čase veľmi vhodné, aby sa tento dokument točil, aby verejnosť mala možnosť vidieť realitu vidieckeho života.
V dokumente ste sa pomerne hlboko dotkli takmer celého svojho života s radostnými aj tienistými stránkami. Bolo pre vás náročné sa takto otvoriť?
Bolo to spontánne. Myslím si, že to bolo hlavne preto, že som chcela poukázať, aká dôležitá je láska k deťom. To je kľúč k nášmu šťastiu. Detstvo nás formuje a bremeno očakávaní dospelých na dieťa si nesieme po celý život. Ak sa snažíme, aby nás mali iní radi, je to do veľkej miery sizyfovské úsilie. Len v tom momente, keď máme radi samých seba, sa stáva náš život ozajstný a podstatne ľahší. Ja som si myslela, že zmením svet k lepšiemu a jediné, čo sa dá je meniť k lepšiemu seba.
Celoživotné snaženie ma priviedlo do bodu, v ktorom som stratila zmysel a energiu života. Až tvrdý reštart mi umožnil ísť cestou autenticity, vytvorenia si hraníc a pokoja. Na tej ceste je dôležité spoznať samého seba, svoje silné aj slabé stránky, a prijať sa taká, aká som. Myslím, že terapia prírodou a možnosť sledovať medvede v ich prirodzenom prostredí mi pomohli pochopiť, kým naozaj som.
Ako ste sa vyrovnávali s tým, že vás často natáčala kamera? Asi ste s takýmto niečím dovtedy nemali skúsenosti.
Väčšinou to bolo tak, že kamera bola so mnou v pohybe. Stacionárnych momentov, kedy som stála a kamera ma natáčala, bolo málo oproti tým v akčnom prostredí. Zo začiatku som bola z toho trochu nervózna. Niekedy som mala kameru doslova pri tvári, čo bola pre mňa nová situácia. Ale väčšinou sa točilo v akčnom prostredí, tak som si to veľakrát neuvedomovala. Niekedy som mala pocit, že som si ani nevšimla, že ma točia. Videla som zopár záberov, z ktorých som bola prekvapená, že kedy to natočili.
Pamätáte sa, kedy ste prvýkrát stretli v prírode medveďa? Ako vznikol váš vzťah k týmto zvieratám?
Bolo to v detstve, mala som možno osem alebo desať rokov. A bolo to asi tým prostredím, v ktorom som vyrastala, v Korytnici, v lone prírody. Takže to bolo také prirodzené.
S medveďmi ste v kontakte od detstva. Dá sa o nich povedať, že majú rozdielne povahy?
Určite áno, majú rozdielne povahy. Vedia byť veľmi milí alebo naopak, agresívni. Sú náladoví, takisto ako ľudia. Tieto zvieratá ma vždy fascinovali, veľa ma naučili.
Vaša práca rozhodne nie je jednoduchá, určite ste zažili aj viaceré nebezpečné situácie.
V hore ide vždy o život. Treba si uvedomiť, že hora má moc a pánom je tam niekto iný. Keď idem do hory, idem síce ako domov, ale s veľkým rešpektom. To je základ mojej životnej filozofie, keď chodím do hôr. A čo sa týka druhej časti otázky, keď som bola v nebezpečných situáciách, vždy ma zachránila intuícia. To je to, čo máme hlboko v sebe, to používam. Teraz vo veľkom aj v bežnom živote, tam ide niekedy tiež o život.
Téma medveďov na Slovensku rezonuje už dlhšie. Čo je podľa vás hlavným dôvodom polarizácie spoločnosti a čo by pomohlo upokojiť situáciu?
Téma rezonovala, rezonuje, a myslím si, že dôvodom polarizácie je práve to, že do diskusií nie sú prizývaní skutoční odborníci, ktorí sa tejto téme venujú dlhodobo. Nemyslím laikov, ktorí sa tým zaoberajú dva roky a nemajú problém prednášať na národných a medzinárodných konferenciách, poskytovať informácie na sociálnych sieťach. Mnohí ľudia, ktorí prezentujú, že chcú chrániť tento druh, sú na sociálnych sieťach veľmi agresívni.
Myslím si, že riešením by mala byť väčšia informovanosť, vzdelávanie, možno aj formou kreslených filmov a krátkych reportáží pre deti, mládež a širokú verejnosť, ako aj odborné diskusie s naozajstnými expertmi. Pevne verím, že séria Lebo medveď prispeje k osvete aj k tomu, že sa ľudia zamyslia a budú sa pozerať na celú problematiku trošku inak.
Počítate s tým, že po odvysielaní série vás môžu ľudia spoznávať na ulici?
Tak s tým nepočítam. Myslím si, že ľudia dnes majú iné hviezdy a vzory ako bežného človeka.
Autor titulnej fotografie: Voyo.
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas
