Tatranské osady – Studenopotocké Kúpele nedokončili svoj príbeh, zhoreli

Studenopotocké Kúpele nedokončili svoj príbeh, zhoreli

by ČlánkyTatranské 
osady

Hneď v úvode treba povedať, že už neexistujú. Studenopotocké Kúpele (alebo Studenovodské, aj pod týmto názvom ich Tatranci poznajú),  ale urputne bojovali o svoju existenciu. Hoci, nikdy neboli kúpeľmi v pravom slova zmysle a ani nikdy nijako zvlášť neprosperovali.

Neďaleko Hrebienka, presnejšie na Kancli, na úbočí Slavkovského štítu v Studenej doline, postavil Uhorský karpatský spolok v roku 1875 Ruženinu chatu. Jednoduchý prístrešok turisti zvykli volať aj Ružanka, Ruženka či Rózanka. Mala drevený reliéf na ružovo zafarbenej ruže a na jej výstavbu, ako uvádzajú niektoré pramene, prispela populárna budapeštianska speváčka a klaviristka spišského pôvodu Ružena Gräffel – Györffyová, ktorá peniaze získala usporiadaním osobitného turné. Jej štedrosť ale upadla do zabudnutia, k chate nemala takmer nijaký vzťah. Turisti si ju spájali už iba s ružou na jej priečelí.

Chata stála desať rokov, keď popri nej začali vyrastať ďalšie objekty. Približne v tom čase sa začalo vo Vysokých Tatrách hovoriť o vzniku vysokohorského turistického strediska na Hrebienku. Nová výstavba odsunula význam Ruženinej chaty a neskôr sa z nej stala núdzová ubytovňa pre personál, potom sklad, napokon maštale. V roku 1893 úplne vyhorela.

Komplex budov okolo nej tvorili Studenopotocké Kúpele. Bol medzi nimi aj dvojpodlažný hotel Studený potok, ktorý požiar jeho ružovej susedky hodne poškodil. No obnovili ho a zakrátko k nemu pribudol hotel Spiš a o niečo ďalej hrazdená budova kúpeľného domu, ale aj nový hotel Ružena. Hoci to nebolo málo, pôvodné predstavy o kúpeľoch to nenaplnilo. Táto historická osada mala krátky príbeh. V roku 1927 tu vzbĺkol požiar a Studenopotocké Kúpele do tla zničil.

Ako uvádza Igor Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, asi rok po vyhorení Studenopotockých Kúpeľov postavila pražská Legiobanka na Hrebienku Športhotel, našinci tento komplex poznajú ako zotavovňu Hrebienok, dnes hotel Hrebienok.

Opustené neostalo ani miesto po kúpeľoch. V roku 1934 tu postavili Guhrovu chatu. Vybudovali ju na počesť lekára, priekopníka lyžovania a sánkovania vo Vysokých Tatrách. Za týmto projektom stál jeho syn Michal Guhr, ml., no jej otvorenia sa ani on nedožil. Táto turistická ubytovňa, tak ju nazýva Wikipedia, poskytovala okrem ubytovania aj jedlo a svojimi službami vyhovovala hlavne mladým nemeckým turistom, členom Karpatského spolku. Ten svojho času výstavbu chaty inicioval, keďže Michal Guhr bol niekdajším predsedom tohto spolku.

Po druhej svetovej vojne chatu prevzal Klub slovenských turistov a lyžiarov, ktorý ju premenoval na Bilíkovu chatu na počesť Pavla Bilíka, príslušníka finančnej stráže, lyžiara a pretekára, ktorého Nemci za jeho účasť v SNP pri Starom Smokovci zajali a v Kežmarku popravili. Ako uvádza Oskár Mažgút, manažér podujatí propagujúcich Vysoké Tatry, chatu postupne vylepšovali, pribudla terasa, sprchové kúty, ústredné kúrenie, neskôr vináreň, sauna a iné civilizačné vymoženosti. Po rozdelení Československa bola chata sprivatizovaná. Málokto dnes vie, že vyrástla na mieste, ktoré mohli byť príjemnými  Studenopotockými Kúpeľmi.

Chata je prístupná z Hrebienka, resp. Starého Smokovca, ale aj od Reinerovej chaty alebo z Tatranskej Lesnej a poskytuje príjemné zázemie pre oddych a občerstvenie turistov.

Tatranské osady – Nové Štrbské pleso má rovnako krásne výhľady ako jeho známejší sused

Nové Štrbské pleso má rovnako krásne výhľady ako jeho známejší sused

by ČlánkyTatranské 
osady

FOTO: Oľga Čižmárová Rajnohová

Nové Štrbské pleso možno kedysi na začiatku malo byť osadou, no život to zariadil inak. O tom, ako vzniklo, sa sporia dve legendy a dnes je už zbytočné dokazovať, ktorá verzia je správna. Dôležité je, že umelé Nové Štrbské pleso je výborným miestom, kde možno nabrať sily a obdivovať panorámu našich veľhôr.

Poďme najskôr k obom verziám. Jedna hovorí o tom, že Nové Štrbské jazero bolo vytvorené umelo v roku 1905. Z bývalého zabahneného plesa ho obnovil banskobystrický architekt Karol Móry, ktorý sa na tomto mieste rozhodol založiť osadu. Móry si v mieste Štrbského mozgroviska, ktoré bolo pozostatkom ústupu ľadovca a kde vznikla neveľká moréna nasycovaná podzemnými vodami vytekajúcimi zo Štrbského plesa, kúpil v roku 1897 pozemky s morénovým pieskom. Do neho nasmeroval potok z Mlynickej doliny.

Voda následne zaplavila močaristý terén, a tak vzniklo pleso. Móry jazierko zarybnil, na hladinu poslal člny, na brehu postavil hotel, ktorý sa stal základom osady. Chcel nižšími cenami ponúknuť návštevníkom tejto časti Vysokých Tatier rovnaké zážitky, aké si nemohli dovoliť pri susednom Štrbskom plese.

Alebo to bolo inak. Dostávame sa k druhej verzii vzniku Nového Štrbského plesa, ktorú tiež opisuje internetová encyklopédia. Pod bývalým liečebným ústavom Helios sa riečka Mlynica rozdeľuje. Popradské rameno vedie vodu do Mengusovskej doliny a vlieva sa do rieky Poprad. Druhé rameno – Štrbská Mlynica priteká do Nového Štrbského plesa. Močaristé pleso nemuselo byť pôvodne prepojené s umelo vytvoreným prítokom z Mlynice, mohlo ísť o prirodzený proces a Karol Móry urobil iba nevyhnutné rozšírenie prítoku. Jozef Sentiváni, ktorý založil Štrbské Pleso, mal v týchto miestach dve jazierka – Jozefove a Mikulášove, v ktorých choval ryby. Takže vznik Nového Štrbského plesa nemusel mať vo svojom finále iba jedného zakladateľa.

Dosť na tom, miestu sa darilo. Aj medzi vojnami. Ako uvádza stránka Nostalgické Tatry, v tridsiatych rokoch tu synovec zakladateľa osady Ján Móry postavil ďalšie penzióny, výhliadkovú kaviareň a kostolík. K hotelu zo západnej strany pristavil rodinný penzión.

Ján Móry bol hudobný skladateľ a v osade čerpal námety pre svoju tvorbu. Často ho navštevovali priatelia – medzi nimi Viliam Figuš-Bystrý, Béla Bartók, Ondřich Nový, Eugen Suchoň a ďalšie osobnosti.

Najväčšou stavebnou investíciou Jána Móryho bol 32-izbový hotel s kaviarňou, terasami a spoločenskými sálami, ktorý do rodinného portfólia pribudol v roku 1929 na východnej časti umelo vytvorenej plošiny.  

Celá osada bola po druhej svetovej vojne znárodnená a postupne urbanisticky splynula s osadou Štrbské Pleso. V roku 1950 hotel Móry zmenili na odborársku zotavovňu Baník. Ako približuje Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, časť chátrajúcich budov neskôr poslúžila na ubytovanie stavebných robotníkov v čase príprav na Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní 1970. Keď sa majstrovstvá stali minulosťou, postavili na ich mieste novú odborársku zotavovňu Baník. Po roku 1989 vrátili Móryho vdove zostávajúce menšie objekty bývalej osady. Tá ich predala. 

Nové Štrbské pleso má maximálnu hĺbku do desať metrov a stále sa mení. Kúsky rašeliny sa postupne uvoľňujú a načas pobudnú ako plávajúce ostrovčeky na hladine. Musia sa neustále odstraňovať, no tvoria zaujímavú atrakciu. Pohľady na pleso sa neustále menia a počas prechádzky ozvláštňujú výhľady na vodu.

Napriek svojej nevšednosti i tajomnej legende ostáva Nové Štrbské pleso pre mnohých návštevníkov ešte neobjavené, hoci mnohé turistické stránky odporúčajú zájsť si k nemu. Od svojho známejšieho menovca nie je pritom ďaleko. Stačí na stanici Štrbské Pleso prejsť cez koľajnice ozubnicovej železnice a pokračovať chodníkom rovno. Za päť minút sa k novému plesu dá peši dôjsť. Okolo jazierka plného rýb vedie upravený chodník s lavičkami. Miesto je ako stvorené na rodinné vychádzky. Má úplne iné čaro ako rušnejšie Štrbské Pleso, ktoré je východzím bodom mnohých turistických trás. Nové pleso hľadajú tí, ktorí chcú pohodu bez náročných športových výkonov.

No obe plesá majú jedno spoločné – výhľad na okolité tatranské štíty a prírodu. Sú rovnako krásne a rovnako sa meniace počas každého z ročných období. Móryho prvý hotel víta svojich hostí dodnes. Zrúcaninu rozhľadne, ktorú tu postavil, v roku 2013 kompletne zrekonštruovali. Celá stavba je od roku 1963 národnou kultúrnou pamiatkou. Citlivo a zároveň funkčne ju prispôsobili pre služby kaviarne a majitelia tu ponúkajú na prenájom apartmán. 

Ždiar leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru.

Ždiar bol najväčším tatranským hotelom

by ČlánkyTatranské 
osady

Leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru, obcou s originálnymi krojmi a architektúrou a pred pár desaťročiami bol najväčším tatranským hotelom.

No kým sa pozrieme na to, čo môže Ždiar ponúknuť návštevníkom dnes, urobíme si malý exkurz do minulosti. Obecná webová stránka uvádza, že vznik obce možno datovať okolo roku 1584 (prvá písomná zmienka pochádza z roku 1590). Vtedy Juraj Horvát z Plavča odkúpil od A. Laského panstvo Nedeca a toto ho urobilo najväčším feudálom na Spiši. Do vlastníctva dostal aj pozemky, na ktorých hospodárili roztrúsení osadníci, potomkovia valašského obyvateľstva. Zemepán ich prinútil obrábať pôdu na vopred vymedzených pozemkoch, ktoré mali veľkú rozlohu. Vďaka nim sa obec „roztiahla“ do dĺžky niekoľkých kilometrov.

Toto územie bolo pokryté aj lesmi a ak sa obyvatelia chceli venovať poľnohospodárstvu, museli lesy vyklčovať a vypáliť. Od toho zrejme pochádza aj názov obce – žiariť, Žiar, Ždiar. Osídlili najmä najnižšie položenú časť brázdy, no hospodárili aj na odlesnených svahoch. Dnes sú práve tieto svahy súčasťou domácej ponuky cestovného ruchu, keďže sa na nich nachádzajú lyžiarske terény a strediská. 

Čo ale preslávilo minulý Ždiar, to boli nielen legendy spojené s pašeráctvom, pytliactvom či zbojníctvom, ale najmä príklon ľudí k tradíciám. Aj dnes väčšina Ždiarčanov hovorí po goralsky, šijú a zdobia tu nádherné kroje, na ktorých vynikajú motívy rastlín a zvierat z oblasti Belianskych Tatier, a časť domov má svojskú, tradičnú architektúru odkazujúcu na bežný roľnícky život a jeho potreby. 

Stavba domov tu mala svoje rituály. Podľa Wikipedie najskôr tu boli jednopriestorové drevenice, v ktorých ľudia bývali aj s dobytkom, no na konci 19. storočia už Ždiarčania stavali domy pre veľké rodiny s povalami, oproti ktorým stáli hospodárske budovy – maštale a stodoly. Kým gazda postavil dom, vyhliadol si v lese stromy, dlho ich pozoroval a opatroval.  Vytínali ich medzi splnom a novým mesiacom, aby drevo nenapadol hmyz. Kým sa tesári chytili roboty, celá rodina pokľakla a pomodlila sa. Miesto pod základmi pokropili svätenou vodou. Proti vetru a škodám mali pomôcť vrecúška so soľou, ktoré vkladali do uhlov stavby.

Zmenilo to až uzavretie turisticky atraktívnych chodníkov v Belianskych Tatrách v roku 1978, čo sa na poklese návštevnosti Ždiaru citeľne podpísalo. Dnes ale turistický vrchol prežíva Bachledova dolina so svojimi atrakciami, napríklad Chodníkom korunami stromov, alebo bobovou dráhou a lyžiarskym vlekom, ale aj stredisko Ždiar – Strednica, či ďalšie vleky v prudkých svahoch obce. Napriek uzávere chodníkov je Ždiar výborným východiskom pre letnú turistiku. Prejsť sa môžete napríklad po chodníku Monkova dolina – Kopské sedlo – Chata pri Zelenom plese – Skalnaté pleso – Tatranská Lomnica, alebo sa môžete vybrať do Osturne či do Veľkej Frankovej, alebo, ako vyzýva stránka vysoketatry.com vyberte si Jezersko alebo vychádzku hrebeňom Spišskej Magury. Využiť možno cyklotrasy, pozrieť si blízku Beliansku jaskyňu, v obci je pestrá ponuka ubytovania v privátnych domoch a penziónoch. Okolité lesy, ktoré neboli postihnuté smršťou v roku 2004, ponúkajú mnohé zákutia na relax, ale aj liečbu, lebo je tu vynikajúca klíma.

Čas môžu návštevníci Ždiaru tráviť aj na náučnom chodníku – ako, inak, po goralsky. Na obecnej stránke nájdete jeho vyčerpávajúcu charakteristiku, preto iba stručne. Venuje sa osídľovaniu a spôsobu obživy obyvateľov, predstaví lanovku na prevoz dreva (svojho času európsky technický unikát), ktorú vybudovala česká veľkofirma J. Ph. Glesinger a tiahla sa od Podspádov cez Ždiar až po Lendak, ale ukáže aj lyžovanie či ždiarsky folklór a architektúru. V obci možno navštíviť múzeum Ždiarsky dom a na vlastnej koži si vyskúšať inscenovanú Ždiarsku svadbu, ale dá sa pozrieť aj Svetelný dom či Family Park Strachankovo.

Náučný chodník sa zastavuje aj vo filmotéke, pričom návštevník sa dozvie, že v obci nakrúcali slávne Orlie pierko a Medenú vežu, a že dvorným filmárom obce bol nemenej slávny Karel Plicka a jeho dokumenty Za slovenským ľudom, Po horách a dolách a Zem spieva. Spomína sa tu aj Rodná zem, ale aj iné filmy, v ktorých si Ždiar „zahral“, napríklad Tatranská romanca, Vivat, Beňovský či Adam Šangala.

Štôla je malá podhorská obec, necelé štyri kilometre vzdialená na juh od Vyšných Hágov.

Štôla má prívlastok tichého rodinného letoviska

by ČlánkyTatranské 
osady

Štôla je malá podhorská obec, necelé štyri kilometre vzdialená na juh od Vyšných Hágov. Na krátky čas svojej histórie bola súčasťou Mesta Vysoké Tatry, v tridsiatych rokoch minulého storočia nadobudla charakter tichého rodinného letoviska.

Encyklopédie uvádzajú, že obec sa po prvý raz spomína v roku 1330. Podobne ako jej „susedky“ – Batizovce, Gerlachov a Mengusovce vznikla kolonizáciou po tatárskom vpáde. Pôvodný názov Stola mohol byť odvodený od banskej činnosti (stollen, štôlňa), alebo od výrazu stola, čo je daň kláštoru.

Jej základom bol majer benediktínskeho kláštora, ten vznikol v roku 1314. Keď o storočie neskôr vyhorel a mnísi odišli, majetok získali batizovskí Mariássyovci a opustené pozemky dali do opatery svojim poddaným. Obecná stránka uvádza, že hádam poslednou zachovalou pamiatkou na kláštor je drevená zvonička s dvojkrížom a bronzovým zvončekom, ktorá stojí pred jednou z posledných dreveníc v obci postavených v roku 1934 Jánom Jurčom z Vyšnej.

Na dlhé storočia po zániku kláštora sa ľudia v Štôle venovali pestovaniu poľnohospodárskych plodín, chovu dobytka a domáckej výrobe náradia či práci v okolitých lesoch. Až od polovice 19. storočia sa tu udomácnil aj nový termín – turistický ruch. A tak, vidiac, že z neho plynú príjmy pre chudobné domácnosti, sa lepšie izby v mnohých chalupách v lete zmenili na jednoduché ubytovne pre turistov a domáci prespávali v šopách a stodolách. Stránka: vysoketatry.com uvádza, že v Štôle sa ľudia postupne začali venovať aj službám turistickej verejnosti a ako horskí vodcovia vynikli viacerí Rusnákovci a Rumanovci-Driečni.

Tridsiate roky minulého storočia Štôle nesmierne priali. Čiastočne tak prekryli vysťahovalectvo do mnohých európskych krajín a zámoria, ktorému Štôlania čelili v čase monarchie a prvej ČSR. Zamestnanie našli vo firme Baťa vo Svite, ale aj pri stavbách ciest, medzi nimi aj cesty Lučivná – Vyšné Hágy, ktorá bola dokončená v roku 1938.

Dedina časom nadobudla charakter tichého rodinného letoviska. Pomohla jej aj výstavba sanatória na liečbu tuberkulózy s potrebným hospodárskym servisom a budovami. Zo zabudnutej gazdovskej dediny, ako uvádza stránka obce, sa postupne stal cieľ milovníkov hôr najmä z Čiech a Moravy.

Pravidelne ju navštevoval napríklad aj známy český etnograf Jozef Vydra, autor niekoľkých monografií o ľudovej kultúre na Slovensku. V roku 1929 si tu nechal postaviť drevený zrub inšpirovaný miestnou ľudovou architektúrou. Projektoval ho známy architekt Dušan Jurkovič. Pravidelne do Štôly chodieval aj etnograf, fotograf a filmár Karol Plicka. „Mal tu aj prázdninové sídlo v murovanom dome „U Amerikánky“,“ spomína sa v historickom exkurze na obecnej stránke. Zrubové domy si tu nechali postaviť aj viacerí známi Bratislavčania.  

Nad nimi vyrástol penzión pražského podnikateľa Bedřicha Pavláta Slovenka a v strede obce pribudol aj murovaný penzión podnikateľa Ladislava Scharfsteina a neskôr aj penzión Zdravá generácia. Všetky tri boli až do vypuknutia II. svetovej vojny otvorené celoročne a, ako pripomína história obce, prosperovali. V Slovenke napríklad ešte v rokoch po vojne dovolenkovali známi herci pražských divadiel Vítěslav Vejražka, Dana Medřická, Václav Voska a iní.

Starší Štôlania si možno spomenú, že z hľadiska turistického ruchu a rozvoja obce, boli najlepšími roky 1947 – 1960. Vtedy fungovala pod Mestom Vysoké Tatry. Dôvodom bola jej výrazná orientácia na cestovný ruch a dobrá povesť, ktorá ju v tejto oblasti predchádzala. Investovalo sa v nej, stavali cesty, prispôsobila sa tomu verejná doprava a vznikli nové služby. Potom, ako dôsledok toho, že roľníci v obci nechceli založiť družstvo, štátna správa degradovala jej územie a pričlenila ju k Mengusovciam. Štatút obce Štôla znova získala až v roku 1990.

Spomínané penzióny mali smutný osud. Rodina podnikateľa Ladislava Scharfsteina neprežila Osvienčim, na Slovenku napriek dobrému chýru už po privatizácii zostali iba spomienky. Zdravá (neskôr Mladá) generácia, 80-posteľový penzión, ktorý postavil Bratislavčan Ing. Hanzík, a v ktorom sa prví hostia rekreovali už v roku 1930, neskôr odkúpila Sociálno-demokratická strana Československa. Tá mala ambíciu postaviť v Štôle aj ozdravovňu. Zrubová ozdravovňa dlhé roky slúžila liečbe dýchacích ciest so zameraním na mládež. S niekoľkými prerušeniami fungovala 63 rokov – až do roku 1998.

V rokoch „kurately“ mesta Vysoké Tatry nad obcou, v nej pribúdali nové stavby orientujúce sa na cestovný ruch, do jej výbavy pribudlo aj mnoho súkromných rekreačných chát. Do tejto podtatranskej osady si cestu našli mnohí investori, časť plánov ale odniesla voda a najmä privatizácia po roku 1993 a vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Nechala za sebou chátrajúce stavby, ktoré boli kedysi perlami v ponuke tatranskej rekreácie.

Napriek tomu dedina nerezignuje a uvedomuje si svoj pôvab, ktorý jej ako pečať vtisli predchádzajúce roky rozvoja cestovného ruchu. V zime sú v obci udržiavané bežecké trate vedúce krásnou prírodou okolo rieky Poprad s výhľadom na panorámu Vysokých Tatier. V lete ponúka cykloturistiku – napríklad aj trasu Štôla – Nová Polianka, ale aj rekreačnú jazdu na koňoch v okolí. Turistické zariadenia, chaty, penzióny, ale aj ubytovanie v súkromí môžu byť pre návštevníkov veľhôr dobrým východiskovým bodom pre poznávanie Vysokých Tatier.