Zasadené do nádherného prostredia Vysokých Tatier ponúka dokonalú kombináciu relaxu, dobrodružstva a zážitkov.

7 vecí, ktoré môžete robiť na Štrbskom plese

Kto by toto ikonické pleso nepoznal? Zasadené do nádherného prostredia Vysokých Tatier ponúka dokonalú kombináciu relaxu, dobrodružstva a zážitkov. Tu je 7 tipov na aktivity, z ktorých si môžete vybrať, ak navštívite toto miesto:

1. Prechádzka okolo jazera
Je stredobodom obce, ktorá má podľa neho meno. Chodník okolo Štrbského plesa ponúka úžasné výhľady na každom kroku. Urobte si pokojnú prechádzku okolo vodnej hladiny, na ktorej sa odrážajú tatranské štíty. Aj keď ste ju už možno absolvovali, svoje čaro má v každom ročnom období.

Štrbské pleso ponúka dokonalú kombináciu relaxu, dobrodružstva a zážitkov. Foto: Gabriela Kinčoková.
Štrbské pleso ponúka dokonalú kombináciu relaxu, dobrodružstva a zážitkov. Foto: Gabriela Kinčoková.

2. Člnkovanie na Štrbskom plese
Od piatku 7. júna máte opäť možnosť využiť jednu z najromantickejších atrakcií na tomto horskom jazere. Ak chcete zážitok na, ktorý len tak nezabudnete, prenajmite si loďku a povozte sa po jeho hladine. Vychutnajte si čaro okamihu, dych berúce výhľady na okolité štíty a doprajte si niečo dobré – tyčinku Corny Big v legendárnej kombinácii banán a mliečna čokoláda alebo novinku slaný karamel. Zaženú vám hlad aj chuť na niečo dobré. A čo ďalej?

3. Chodník okolo Jazierok lásky
Cesta k nim vedie od parkoviska a je označená tabuľkami. Ide o obľúbené miesto na oddych a prechádzku. Je tu upravený chodník a lavičky, kde si môžete posedieť a tešiť sa výhľadmi na okolitú prírodnú scenériu. Možno neviete, že dnešné Jazierka lásky v minulosti využíval zakladateľ Štrbského plesa Jozef Szentiváni ako rybníky.

Jazierka lásky sú obľúbeným miestom na oddych a prechádzku. Foto: Gabriela Kinčoková.
Jazierka lásky sú obľúbeným miestom na oddych a prechádzku. Foto: Gabriela Kinčoková.

4. Výlet na lanovke
Ak vám výhľady od Štrbského plesa nestačia, vyvezte sa lanovkou na Solisko. Nástupná stanica je pri areáli FIS neďaleko skokanských mostíkov. Dostanete sa k Chate Pod Soliskom, odkiaľ na vás čakajú panoramatické pohľady na tatranskú krajinu. Z Predného Soliska sa dá vychutnať výhľad na Štrbské pleso, Mlynickú a Furkotskú dolinu.

5. Túra k Popradskému plesu
Štrbské Pleso je východiskovým bodom pre množstvo turistických trás rôznej náročnosti. Túra k Popradskému plesu, ďalšiemu krásnemu horskému jazeru, patrí medzi najväčšie klasiky. Trasa je stredne náročná a je súčasťou Náučného chodníka Štrbské pleso – Popradské pleso – Hincovo pleso. Trvá približne tri hodiny, cestou späť sa môžete zastaviť v Symbolickom cintoríne, pietnom mieste v limbovom háji.

Štrbské Pleso je východiskovým bodom pre množstvo turistických trás. Foto: Alžbeta Kucbelová.
Štrbské Pleso je východiskovým bodom pre množstvo turistických trás. Foto: Alžbeta Kucbelová.

6. Fotografovanie
Štrbské Pleso je rajom aj pre fotografov. Úžasná príroda, od zrkadlového jazera po majestátne vrcholy, ponúka nekonečné príležitosti na zachytenie nezabudnuteľných záberov v rôznych ročných obdobiach, cez deň i v noci. Či už ste amatér alebo profesionál, nájdete tu veľa inšpirácie. Vtipným doplnením prechádzky môže byť fotka so sochou „strážcu“ Štrbského plesa.

Fotka so sochou „strážcu“ Štrbského plesa môže byť dobrým spestrením prechádzky. Foto: Gabriela Kinčoková.
Fotka so sochou „strážcu“ Štrbského plesa môže byť dobrým spestrením prechádzky. Foto: Gabriela Kinčoková.

7. Wellness a relax
Po aktívnom dni si doprajte oddych v jednom z miestnych wellness centier. Priamo pri jazere aj v blízkom okolí nájdete v hoteloch a ubytovacích zariadeniach sauny, vírivky a masáže, ktoré vám pomôžu zregenerovať telo a myseľ. Wellness centrá na Štrbskom Plese ponúkajú širokú škálu procedúr, ktoré vás nabijú novou energiou.
Nech už sa vyberiete kdekoľvek do Tatier, vezmite si so sebou Corny BIG, plnohodnotný snack na vaše potulky prírodou.

Autorka titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Hlasujte za podcast roka

Hlasujte za náš podcast S BATOHOM CEZ HORY v ankete podcast roka 2024. Podcast sa venuje Tatrám a všetkým témam s nimi spojenými. Učíme mladších, ale i starších láske k horám, ktorá je dnes veľmi dôležitá. Podporte nás v tejto významnej ankete a ukážte spoločne celému Slovensku, že na Tatrách záleží. 

Ako môžete hlasovať?

  1. Navštívte stránku https://bit.ly/podcast_roka_hlasovanie
  2. V kategórii Miláčik hlasujte za podcast S batohom cez hory
  3. V ostatných kategóriách môžete/nemusíte hlasovať
  4. Vyplňte meno a e-mailovú adresu
  5. Potvrďte svoj hlas cez e-mail

Ďakujeme veľmi pekne!

Zelené pleso je jedným z najobľúbenejších turistických cieľov v našich veľhorách

Tip na túru s deťmi: Objavte s nami smaragdový poklad Tatier

Zelené pleso je jedným z najobľúbenejších turistických cieľov v našich veľhorách. Svoje meno údajne získalo podľa zelených škvŕn na dne jazera, ktoré podľa legendy spôsobuje drahokam.

Ten vraj kedysi spadol z Jastrabej veže. V každom prípade, toto nádherné ľadovcové jazero, nachádzajúce sa na konci najvýchodnejšej vysokotatranskej doliny, priťahuje každoročne množstvo návštevníkov. Možno ste už pri ňom boli viackrát, ale aj tak sa oplatí dať tip na tento výlet. Atmosféra v našich veľhorách je každý deň iná, a tak to určite bude aj pri Zelenom plese.

Túra k nemu začína na parkovisku Biela voda, kde rázcestník ukazuje približne tri hodiny chôdze k Chate pri Zelenom plese. Túru, ktorá sa radí medzi stredne náročné a zvládnete ju aj s deťmi, možno absolvovať aj z Tatranských Matliarov či Tatranskej Lomnice.

Rázcestie Šalviový prameň, na Chatu pri Zelenom plese sú to ešte dve hodiny. Foto: Monika Janigová.
Rázcestie Šalviový prameň, na Chatu pri Zelenom plese sú to ešte dve hodiny. Foto: Monika Janigová.

Po približne polhodine chôdze sa dostanete na Rázcestie nad Matliarmi, kde sa držte vpravo. O ďalšiu polhodinu by ste mali byť pri Šalviovom prameni, ideálnom mieste na krátke občerstvenie v drevenom altánku. Od Kovalčíkovej poľany pokračuje trasa lesom po žltej značke. Postupne sa otvoria výhľady na končiare Belianskych Tatier. Po ďalšej hodine a pol je tu cieľová rovinka a typická drevená fasáda chaty pri Zelenom plese, známej aj ako Brnčalka. Otvorená je celoročne a ponúka možnosť občerstvenia.

Je obľúbeným miestom nielen pre turistov, ale aj pre horolezcov, ktorí tu často nocujú. Nachádza sa totiž blízko nástupov na horolezecké trasy. Pohľad na pleso obklopené vrcholmi je balzamom na dušu. Na južnej strane sa týči Malý Kežmarský štít, na západnej Jastrabia veža. Môžete si vychutnať výhľady aj na Veľkú Svišťovku, Predné a Zadné Jatky či Bujačí vrch.

Tí, ktorým túra k Zelenému plesu nestačí, môžu pokračovať k Veľkému Bielemu plesu, čo je asi polhodina chôdze. Ďalšou alternatívou je výstup na Jahňací štít alebo pokračovanie na Skalnaté pleso a návrat cez Folvarskú dolinu.

Autorka titulnej fotografie: Monika Janigová.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Hlasujte za podcast roka

Hlasujte za náš podcast S BATOHOM CEZ HORY v ankete podcast roka 2024. Podcast sa venuje Tatrám a všetkým témam s nimi spojenými. Učíme mladších, ale i starších láske k horám, ktorá je dnes veľmi dôležitá. Podporte nás v tejto významnej ankete a ukážte spoločne celému Slovensku, že na Tatrách záleží. 

Ako môžete hlasovať?

  1. Navštívte stránku https://bit.ly/podcast_roka_hlasovanie
  2. V kategórii Miláčik hlasujte za podcast S batohom cez hory
  3. V ostatných kategóriách môžete/nemusíte hlasovať
  4. Vyplňte meno a e-mailovú adresu
  5. Potvrďte svoj hlas cez e-mail

Ďakujeme veľmi pekne!

Milan Kornajčík z Múzea TATANP-u sa venuje preparátorstvu zvierat veľkú časť svojho života.

Viete, čo sa nachádza v telách preparovaných zvierat?

Nie je to práve najrozšírenejšia profesia. Milan Kornajčík z Múzea TANAP-u sa venuje preparátorstvu zvierat veľkú časť svojho života. Mnohé jeho práce môžete vidieť v expozíciách v Tatranskej Lomnici. Hovorí, že každý preparát je výzva, nikdy neviete, ako to skončí.

Pamätáte sa, kedy ste boli prvýkrát v múzeu? Ako ste sa dostali k tejto práci?
Prvýkrát som bol v múzeu ešte ako chlapec, myslím, že to bolo Podtatranské múzeum, keďže som z Popradu. Ale to ma nepriviedlo k tejto profesii. Môj otec spracovával kože ako garbiar a popri tom som sa aj ja začal učiť základy tejto práce. Neskôr som išiel na Strednú poľnohospodársku technickú školu, odbor veterinárny technik, tam som trochu „pričuchol“ k pitvám. Potom som si spravil preparátorský kurz v Košiciach a začal pracovať ako preparátor súkromne. Robil som to 13 rokov, potom som nastúpil do bývalých Štátnych lesov v Tatranskej Lomnici, a tu pracujem dodnes. Dnes je to Správa Tatranského národného parku.

Takže nebolo to tak, že by ste videli nejakú vypreparovanú loveckú trofej v múzeu a zaujalo vás to.
Nie, išlo to postupne. Ako som spomínal, otec pracoval ako garbiar a ľudia mali záujem, aby im spracoval nejakú trofej s hlavou. Začal som sa tým tiež zaoberať. Neviem, ako sa iní dostávajú k preparovaniu, každý má svoju cestu. Niekto začne tak, že si doma bieli lebky, niekto možno tak, ako ja.

Čo všetko ste museli zvládnuť na preparátorskom kurze?
Sú tam základy preparácie, od preparovania vtákov a cicavcov, každé sa robia zvlášť. Základy, napríklad, ako stiahnuť kožu, ako vymodelovať telo, ako to celé dať dohromady, akú chémiu použiť…

Ako vnútro preparovaných zvierat sa dnes už používajú polyuretánové modely. Foto: Jaroslav Kizek.
Ako vnútro preparovaných zvierat sa dnes už používajú polyuretánové modely. Foto: Jaroslav Kizek.

Čo je vo vnútri preparovaných zvierat?
Dnes sa už používajú polyuretánové modely. Je to dvojzložková polyuretánová pena, tá sa prispôsobí, obrúsi, polohuje podľa pózy zvieraťa. Pri menších vtáčikoch sa používa drevitá vlna, z ktorej sa modeluje telíčko. Funguje to aj tak, že kúpim hotový model a poskladám ho do polohy, akú potrebujem. Musím vedieť, kde bude umiestnený, a podľa toho si model prispôsobím – rozrežem, otočím, olepím, ošetrím, potom to celé zbrúsim a na to ide vypracovaná koža. Z pôvodného zvieraťa ide na model len koža. Na hlavu používame odliatky lebky, pretože samotná lebka zvieraťa ostáva v múzeu ako časť zbierky.

Ako sa dostávate k zvieratám, ktoré budete preparovať?
U nás je to väčšinou úhynom, hlavne na cestách, alebo pri kamzíkoch sú to lavíny. Preparujeme len tatranské zvieratá, nerobíme africké ani iné exotické živočíchy. Ide o predstavu, kde to zviera bude. Pri inštalácii (dioráme) si najprv musím predstaviť, čo všetko tam bude, napríklad medvedia rodina, a tomu sa prispôsobujú pracovné činnosti.

Ako dlho trvá, kým sa dopracujete k takémuto výsledku?
Záleží to od financií, z akých zdrojov idú a ako rýchlo sa k tomu vieme dopracovať. Pri tvorbe diorámy spolupracujeme s ďalšími kolegami, ktorí robia ako umelci. Reštaurátori pripravujú prírodné pozadie, ja robím preparáty zvierat. Ak majú takéto preparáty dobrú starostlivosť, vydržia aj sto rokov. Treba ich ošetrovať proti hmyzu, nepriateľmi sú aj vlhkosť a chlad. Ak má koža stabilnú vlhkosť a teplotu, tak nepracuje. Ak by bola v nejakom teplom prostredí, tak ju začne napínať a môže sa potrhať.

Ak majú preparáty zvierat dobrú starostlivosť, vydržia aj sto rokov. Foto: Jaroslav Kizek.
Ak majú preparáty zvierat dobrú starostlivosť, vydržia aj sto rokov. Foto: Jaroslav Kizek.

Ak túto prácu porovnáte s časmi napríklad pred 20 rokmi, čo je dnes iné?
Chémia je dnes oveľa bezpečnejšia, v prvom rade pre nás. Kedysi sa robilo s arzénom ako s jedom. Mal výhodu, že v starých preparátoch sa neudržal žiaden hmyz. Teraz to musíme nahrádzať inými prostriedkami, ktoré sú ekologickejšie, ale nevydržia takú dlhú dobu. Exponáty si potom vyžadujú plynovanie a stálu údržbu. Zmeny nastali aj v oblasti chémie, kedysi sa robilo s dubovou kôrou, ktorá obsahuje triesloviny na vyčiňovanie kože, používali sa rôzne šalviové odvary a iné veci, dnes je to všetko o chemických prípravkoch.

Čo je náročnejšie na preparáciu? Malé zvieratá, napríklad vtáčiky, alebo veľké medvede?
To záleží na jednotlivých preparátoroch, kto čo radšej robí. Niekto má rád drobné veci, ja radšej tie väčšie. My ako múzeum robíme zbierky, sme aj výskumná stanica, takže robím nielen preparáty, ale aj morfologické merania zvierat. Keď zrazí auto napríklad medveďa, tak najprv ide k nám do mrazničky, ja ho musím celého pomerať, všetky miery, kompletne celé telo. Potom sa robí pitva, kde sa odvážia a odmerajú vnútorné orgány, odoberú vzorky na výskum. Je toho viac, a až potom stiahnem kožu.
V tejto súvislosti môžem povedať, že medzi preparátormi sú rozdiely, niekto robí pre poľovníkov, niekto sa viac venuje africkým zvieratám, niekto robí pre múzeá. Väčšinou sa poznáme, ale neviem, koľko preparátorov je na Slovensku. Múzejní sme štyria alebo piati.

Pri tvorbe inštalácií spolupracujú preparátori s ďalšími profesiami, napríklad reštaurátormi. Foto: Jaroslav Kizek.
Pri tvorbe inštalácií spolupracujú preparátori s ďalšími profesiami, napríklad reštaurátormi. Foto: Jaroslav Kizek.

Čo musí urobiť mladý človek, keby sa chcel stať preparátorom zvierat?
Niekde sa to musí naučiť, dnes je to trochu problém. Školenia sa už veľmi nerobia, čo je škoda. Možno by bolo dobré, keby si múzeá školili preparátorov pre seba. Myslím, že základy vyučujú na lesníckych školách, potom sú kurzy, ktoré treba absolvovať. Nasleduje prax, kde sa človek učí celý život. Dá sa učiť aj od skúsenejších. Mal som jednu študentku z Košíc, ktorá tu absolvovala krátkodobú prax, neviem však, či v tom pokračuje. Bolo by dobre, keby sa ľudia o túto prácu viac zaujímali. Nie je škola, kde by sa dalo vyštudovať za preparátora zvierat, len na základe kurzov a potom praxou.

Máte nejaký sen, čo by ste chceli urobiť a zatiaľ ste to nerobili?
Ani nie, každý preparát je výzva, nikdy neviete, ako to skončí. Predstava je jedna vec a druhá, čo sa dá v praxi urobiť, kam vás pustí model a koža zvieraťa. Individuálne je aj to, čo sa ľuďom v múzeu páči. Napríklad deti lepšie reagujú na mláďatá. Teraz chceme spraviť srnku, ktorá kojí mláďa.

Sú všetky preparované zvieratá v Múzeu TANAP-u výsledkom vašej práce?
Nie, sú tu aj staršie práce po mojom predchodcovi a aj po jeho predchodcoch. Ja tu pracujem 17 rokov. Dnes už prichádzajú rôzne 3D modely z tlačiarní a pomaly nahrádzajú skutočné práce. V Amerike je už teraz trend, že preparáty rýb a plazov už nie sú originálne. Uvidíme, kam to pôjde ďalej. Zo skutočného preparátu sa dajú aj v budúcnosti využiť vzorky DNA na vedeckú a výskumnú činnosť, zatiaľ čo z umelých modelov to nejde.

Na akej úrovni je preparátorstvo u nás v porovnaní napríklad s okolitými krajinami?
V Poľsku majú napríklad výhodu, že ich je viac, majú väčšie možnosti na odbyt svojej práce. Aj múzeá tam majú na svoju činnosť viac financií ako u nás. Na špici sú Spojené štáty americké, tam je to otázka materiálov a technológií, ktoré používajú, aj financií. Je to dosť o financiách, ja môžem kúpiť a použiť všeličo, ale musí mi to niekto zaplatiť. Keď získa múzeum granty, tak financie sú, ale je to obmedzené. Musíme robiť hospodárne, viem, že nemôžem mať všetko, čo je na trhu.

Zaujímate sa aj o minulosť tejto profesie? Kedysi preparátori údajne spájali dohromady časti rôznych zvierat a predstavovali to ako atrakciu.
Viem o tom, že v minulosti sa robili rôzne podivné veci, ale v dnešnej dobe ľudia najviac oceňujú, keď preparované zviera vyzerá najskutočnejšie ako sa dá. Dnes keby niekto prišiel s kombináciou viacerých zvierat, tak všetci vedia, že nič také neexistuje.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Hlasujte za podcast roka

Hlasujte za náš podcast S BATOHOM CEZ HORY v ankete podcast roka 2024. Podcast sa venuje Tatrám a všetkým témam s nimi spojenými. Učíme mladších, ale i starších láske k horám, ktorá je dnes veľmi dôležitá. Podporte nás v tejto významnej ankete a ukážte spoločne celému Slovensku, že na Tatrách záleží. 

Ako môžete hlasovať?

  1. Navštívte stránku https://bit.ly/podcast_roka_hlasovanie
  2. V kategórii Miláčik hlasujte za podcast S batohom cez hory
  3. V ostatných kategóriách môžete/nemusíte hlasovať
  4. Vyplňte meno a e-mailovú adresu
  5. Potvrďte svoj hlas cez e-mail

Ďakujeme veľmi pekne!

Rozhodli sme sa navštíviť Bachledovu dolinu

Z tohto miesta v Tatrách sa vám roztrasú kolená

Rozhodli sme sa navštíviť Bachledovu dolinu a známy Chodník korunami stromov, o ktorom sme už veľa počuli. Skutočným zážitkom bola aj vyhliadková veža so sieťou vo výške sídliskového paneláku.

Hore sme sa vyviezli kabínkovou lanovkou. Už počas jazdy sme mali výhľady na scenériu Belianskych Tatier. Bolo ešte ráno, nestretli sme skoro žiadnych ľudí. Je to príjemný pocit, mať celú Bachledku akoby len pre seba. 

Neváhame a rovno ideme hore na Chodník korunami stromov. Sme 24 metrov nad zemou, pozeráme sa zhora na vrcholce ihličnanov, hlavne smrekov. Z lesa sa ozýva spev vtákov, je to akoby sme sa stali súčasťou tohto spoločenstva. Po ceste sa často zastavujeme, vdychujeme čerstvý vzduch a neopakovateľnú atmosféru.

Z chodníka 24 metrov nad zemou vidíme vrcholce stromov. Foto: Gabriela Kinčoková.
Z chodníka 24 metrov nad zemou vidíme vrcholce stromov. Foto: Gabriela Kinčoková.

Zastávky robíme aj pri tabuliach, kde sú informácie o zvieratách, rastlinách a živote v lesoch pod nami, ale aj o ich ochrane a sile počasia, ktorá sa v Tatrách už veľakrát prejavila. Tam hore sme si urobili aj malé občerstvenie. Sadli sme si a vytiahli tyčinky Corny Big, chutia dokonale, či už slaný karamel, čokoláda s banánom alebo čistá čokoláda.

Na ďalšej ceste zdolávame lanové prekážky. Treba si dávať pozor, aby človek nezakopol a nespadol, ale je to veľká zábava, samozrejme, riadne zabezpečená. Neopakovateľný je aj výhľad na Belianske Tatry, v peknom počasí, aké sme mali, je to nádhera. Scenériu štítov vidíme z opačnej strany, veď nie sme ďaleko od hranice s Poľskom.

Výhľady na Belianske Tatry sú neopakovateľné. Foto: Gabriela Kinčoková.
Výhľady na Belianske Tatry sú neopakovateľné. Foto: Gabriela Kinčoková.

Na konci cesty ponad koruny stromov čaká odmena v podobe vyhliadkovej veže vysokej 32 metrov. Neváhame a kráčame točiacim sa chodníkom na jej vrch. O výhľadoch sme už v tomto článku párkrát písali, takže sa nebudeme opakovať. Sieť, ktorá sa nachádza nad otvoreným stredom vyhliadkovej veže, je však veľkou výzvou. Nie každý sa odváži vstúpiť akoby do prázdna, aj keď vie, že táto sieť je úplne bezpečná. Niektorým z nás sa roztriasli kolená, iným sa to po chvíli podarilo, aj keď to trochu hojdá. Michal si dokonca vychutnával tyčinku Corny Big poležiačky rovno v jej strede.

Na konci cesty ponad koruny stromov čaká odmena v podobe vyhliadkovej veže. Foto: Gabriela Kinčoková.
Na konci cesty ponad koruny stromov čaká odmena v podobe vyhliadkovej veže. Foto: Gabriela Kinčoková.

Ak by ste mali po návšteve tejto atrakcie chuť spoznať ešte niečo v okolí, dobrým tipom môže byť návšteva obce Ždiar s typickou ľudovou architektúrou a múzeom, kde sa dozviete veľa o tradíciách a folklóre tejto podtatranskej oblasti. V Belianskych Tatrách je aj známa Monkova dolina medzi Ždiarskou vidlou a Hlúpym vrchom. Počkajte však do júna, pretože v máji tu ešte platí zimná uzávera. Zo Ždiaru sa dá ísť aj na Kopské sedlo a odtiaľ do doliny Zeleného plesa.

Autork titulnej koláže: Roman Lončík.

Tento text do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Ešte jeden pohľad na Sliezsky dom.

Zima aj leto počas jednej túry? Na Tatranskej magistrále sa to teraz dá

Po krásnej noci v Sliezskom dome sa vraciame späť. Najprv po Tatranskej magistrále na Hrebienok, odtiaľ do Starého Smokovca, potom do cieľa našej cesty v Tatranskej Polianke.

Opäť ideme okolo Velického plesa, v druhej polovici apríla je tu stále dosť snehu. Vonku je chladno, máme na sebe všetky vrstvy oblečenia, ktoré sme si zobrali. Hladina horského jazera je stále na jednej polovici zamrznutá. Ešte jeden pohľad na budovu horského hotela v diaľke a pokračujeme po úzkom kamenistom chodníku. Treba sa pozerať pod nohy, aby niekto nespadol, prípadne sa nezosunul dole stráňou.

V pásme kosodreviny si opäť užívame prekrásne výhľady do diaľky, vidíme dokonca Poprad a okolité obce. Počas následnej cesty lesom sa výhľady stratili, ale naplno si vychutnávame krásu a vôňu tatranskej prírody. Spomedzi stromov vychádzame na typický tatranský turistický chodník, čiže lesnú cestičku s kameňmi. Zostupujeme, a zas si treba dávať pozor pod nohy.

V pásme kosodreviny sme si užili krásne výhľady do diaľky. Foto: Gabriela Kinčoková.
V pásme kosodreviny sme si užili krásne výhľady do diaľky. Foto: Gabriela Kinčoková.

Pri Vodopádoch Studeného potoka sme sa odmenili tyčinkami Corny Protein s príchuťou čokoláda a slaný karamel, sú fajn na doplnenie energie na ďalšiu cestu. Ak sme písali, že pri Velickom plese bolo chladno a sneh, tak na Hrebienku sme už len v krátkych tričkách. Je krásny slnečný deň, typické počasie na turistiku. Na chvíľu sme sa zastavili aj pri Bilíkovej chate v Studenej doline, ani tu sa nedá odolať výhľadom na okolité štíty, a pokračujeme nadol.

Na chvíľu sme sa zastavili aj pri Bilíkovej chate v Studenej doline. Foto: Gabriela Kinčoková.
Na chvíľu sme sa zastavili aj pri Bilíkovej chate v Studenej doline. Foto: Gabriela Kinčoková.

Chvíľku po červenej, potom po zelenej značke schádzame do Starého Smokovca. Trochu sme váhali nad možnosťou zviezť sa dole pozemnou lanovkou, ale nakoniec vyhrala možnosť ísť peši. Tatranskú železnicu sme využili pri presune zo Starého Smokovca do Tatranskej Polianky, vo vlaku ešte vyťahujeme posledné tyčinky Corny Protein, dobre padnú po dvoch dňoch strávených v horách. Na parkovisku v Tatranskej Polianke nesmú chýbať posledné selfíčka a fotky a potom už návrat do každodennej reality.

Autorka titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková.

Tento text do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Polárna žiara nad Tatrami.

Polárne divadlo, na ktoré mnohí nezabudnú

V noci z piatku na sobotu sme mali na celom Slovensku možnosť sledovať na vlastné oči polárnu žiaru. Toto dychberúce divadlo zvlášť vyniklo spolu so scenériou tatranských štítov.

Počasie bolo priaznivé, oblačnosť postupne ustupovala, a tak nič nebránilo pozorovať ružovočervené, fialové, miestami až zelené sfarbenie na oblohe. Pre mnohých je to splnený sen a udalosť, na ktorú tak skoro nezabudnú.

Podľa stránky imeteo.sk v piatok Zem zasiahla veľmi silná geomagnetická búrka, najsilnejšia za posledných 19 rokov. Pôvodom nebývalo jasnej polárnej žiary je mimoriadne silná eurptívna aktivita Slnka v posledných dňoch. Naposledy sa búrky v takejto sile vyskytli v rokoch 2003 a 2005.

Polárna žiara nad Ždiarom. Foto: Bohuš Bedruň.

O tom, že polárna žiara na chvíľu takmer zatienila v pozornosti aj začínajúce sa Majstrovstvá sveta v hokeji svedčí množstvo fotografií a komentárov na sociálnych sieťach zo všetkých regiónov Slovenska. V našej skupine Vysoké Tatry pribúdajú pod príspevkom Bohuša Bedruňa, ktorý zverejnil zábery na polárnu žiaru nad obcou Ždiar, v komentároch ďalšie nádherné fotografie nočného divadla z rôznych oblastí Slovenska.

Uvidieť polárnu žiaru v našich podmienkach nie je jednoduché. Často je slabá a dá sa pomýliť so svetelným smogom. O to vzácnejšie to bolo minulú noc, kedy sme si mohli toto nebesné divadlo pekne odfotiť aj mobilným telefónom. Stačilo pozerať na sever a hľadať, kedy sa objavia ružové až fialové farby. Podľa odborníkov by sme mali mať možnosť vidieť polárnu žiaru aj v noci zo soboty na nedeľu.

Autor titulnej fotografie: Bohuš Bedruň.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Nový evanjelický kostol v Kežmarku určite neprehliadnete.

Navštívte netradičný kostol pod Tatrami

Ak pôjdete okolo, určite si ho všimnete. Možno si pomyslíte, že je to synagóga, svojou architektúrou ju trochu pripomína. Má aj nejaké orientálne prvky, je červenej farby so zelenými doplnkami, ide o Nový evanjelický kostol v Kežmarku.

Nevšednú stavbu dopĺňa scenéria Vysokých Tatier v pozadí. Skutočne upúta svojím vzhľadom, je k nemu pripojená vysoká veža s tromi zvonmi. Od roku 1909 je tu pristavené mauzóleum Imricha Thökölyho, majiteľa Kežmarského hradu, veliteľa proticisárskeho povstania uhorskej šľachty v 17. storočí.

Podľa stránky Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku v Kežmarku panuje vo vnútri kostola dostavaného v roku 1894 prísna symetria. Sú tu dve kazateľnice, dva rady lavíc, v minulosti sedávali vľavo muži a vpravo ženy. Strop je delený klenbovými pásmi, zdobia ho arabesky, vysoké okná.

Netradične je otočený aj hlavný vchod. Nachádza sa na východnej strane, zatiaľ čo oltár na západnej, väčšinou to býva naopak. V tomto prípade je možno príčinou to, aby hlavný vchod viedol z námestia a nie od majerov a stodôl.

Známy je aj organ, ktorý je v zadnej časti kostola na chóre, má 1 869 píšťal, okrem bohoslužieb ho využívajú aj pri rôznych koncertoch. Od roku 1981 patrí Nový evanjelický kostol v Kežmarku medzi národné kultúrne pamiatky. Slúžia sa tu pravidelné bohoslužby, v stanovených hodinách je otvorený pre turistov.

Po návšteve Nového evanjelického kostola si môžete pozrieť neďaleký Drevený artikulárny kostol, zapísaný medzi pamiatky UNESCO, alebo známy Kežmarský hrad.

Autor titulnej fotografie: Depositphotos.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Budovu Sliezskeho domu vidieť už z diaľky

Aká bola noc v najvyššie položenom hoteli v Tatrách?

Ak hovoríme o najvyššie položenom hoteli u nás, tak ide o Sliezsky dom. Unikátny je svojou architektúrou i polohou, ktorá umožňuje výstup odtiaľto priamo na náš najvyšší vrch – Gerlachovský štít.

Takisto je dobrým tipom pre menej skúsených turistov. Výstup z Tatranskej Polianky k Velickému plesu sa dá absolvovať aj s dieťaťom v kočíku. V súčasnosti je Sliezsky dom prebudovaný na štvorhviezdičkový horský hotel, budovu vidno už z diaľky.

Po vstupe dovnútra
Po kompletnej rekonštrukcii ponúka ubytovanie niekoľkých štandardov, od turistickej izby až po apartmány. Vychádzajú z pôvodnej historickej dispozície budovy, izby sú pekné, útulné, majú nádych slovenského folklóru. Noc v najvyššie položenom hoteli u nás má svoje čaro, či ste prišli len prespať a ráno pokračujete ďalej alebo máte v pláne užiť si jeho komfort.

Čo budeme jesť?
Štvorhviezdičkový Sliezsky dom disponuje na rozdiel od vysokohorských chát hotelovou reštauráciou, kde sa môžete tešiť na špeciality šéfkuchára i na bravčový kotlíkový guláš s čerstvým tatranským chlebom, ktorý dostáva výborné referencie. Reštaurácia sa nachádza hneď na prízemí, raňajky a večere majú hostia formou bufetových stolov. Výber je veľký, nielen ráno, ale aj na obed a večer. Počas letnej sezóny je otvorená terasa, z ktorej máte nádherné výhľady na okolie, k dispozícii je tu aj bufet.

Autom alebo peši?
Ak to dovoľujú podmienky, majú ubytovaní hostia možnosť dostať sa za poplatok hore autom. Hotel ponúka aj bezplatný vývoz vlastným vozidlom z parkoviska v Tatranskej Polianke. Počas zimnej sezóny sa dá do hotela dostať na snežnom skútri, ktorý zabezpečí pre prichádzajúcich hostí hotelový personál. Turisti sa na Sliezsky dom dostanú len peši. Prevádzka hotela je náročná aj v bežných podmienkach, nie to ešte takto vysoko v horách, kde je aj obyčajné zásobovanie poriadnou výzvou. Snáď aj preto je ubytovanie v Sliezskom dome takým jedinečným zážitkom.

Večer v hoteli
Ak milujete ticho, ste na správnej adrese. Večer a noc sú tu práve také, pokojné. Toto v tradičnom turistickom stredisku nezažijete. V čase písania tohto článku je na úrovni Sliezskeho domu hranica, kde je ešte snehová pokrývka. Medzi nezabudnuteľné zážitky patrí aj pozorovanie hviezdnatej oblohy. Výhľad na Velické pleso si vychutnáte aj z priestorov príjemného wellnessu.

Budovu Sliezskeho domu vidieť už z diaľky. Foto: Gabriela Kinčoková.
Budovu Sliezskeho domu vidieť už z diaľky. Foto: Gabriela Kinčoková.

Okolo Velického plesa
Je to najväčšie horské jazero vo Velickej doline a ide okolo neho turistický chodník. Určite neprehliadnete 15 metrov vysoký Velický vodopád. Je pri ňom lavička, kde sa dá príjemne posedieť a kochať sa okolím. Sliezsky dom využívajú firmy aj na teambuildingy, práve prechádzky okolo plesa, či aktivity v prírode patria medzi obľúbené aktivity.

Lokalitou prechádza Tatranská magistrála. Vysokohorský hotel je dostupný z rôznych častí – z Popradského plesa, z Hrebienka aj z Tatranskej Polianky. Z Tatranskej Polianky vedie k Sliezskemu domu priama trasa, je to asi 5 kilometrov, ktoré sa dajú zvládnuť za dve hodiny.

Terasa pri Velickom plese môže byť dobrým miestom aj na jógu. Foto: Gabriela Kinčoková.
Terasa pri Velickom plese môže byť dobrým miestom aj na jógu. Foto: Gabriela Kinčoková.

Autorka titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
Noc pod Gerlachom má svoje čaro, spojte ju s túrou

Noc pod Gerlachom má svoje čaro, spojte ju s túrou

Na Velické pleso sa dá ísť viacerými cestami. My sme sa vybrali z Tatranskej Polianky, buď sa sem doveziete tatranskou železnicou alebo autom. Zvolili sme si druhú možnosť a zaparkovali na parkovisku v obci, dokonca bezplatne.

Je polovica apríla, von je príjemne teplo, vyrážame len v tričkách, aj keď je jasné, že počasie sa môže kedykoľvek zmeniť. Ideme po asfaltke po zelenej značke, k plesu by nám to malo trvať asi dve hodiny, nálada je výborná. Cestou stretávame veľa turistov, ale aj cyklistov a rodiny s deťmi, dokonca i s kočíkmi. Áno, k Velickému plesu sa pokojne môžete vybrať aj s malým dieťaťom v kočíku.

Na chvíľu sme zišli z asfaltovej cesty, ideme lesom. Tesne pod rozcestníkom na Velickej poľane vychádzame spomedzi stromov, k cieľu cesty to máme už len 15 minút. To je ten správny čas dať si niečo dobré. Dopĺňame chýbajúcu energiu a dávame si tyčinky Corny Protein, každý podľa svojej chuti. Betka si zobrala kokosovú, Ľudo mango, Veronika čokoládovú, Gabika neváhala a siahla po jej obľúbenej príchuti slaný karamel. Ktorá je tá vaša naj?

Rázcestie na Velickom moste. Foto: Ľudovít Andok.
Rázcestie na Velickom moste. Foto: Ľudovít Andok.

Dostali sme sa vyššie, okolitú krajinu máme ako na dlani, objavujú sa prvé stopy snehu. Postupne sme si obliekli všetky vrstvy oblečenia, ktoré nesieme so sebou. Pri Velickom plese je snehu ešte celkom dosť. Kúsok od jeho brehu je známy horský hotel Sliezsky dom, v ktorom budeme nocovať. Asi polovica vodnej hladiny plesa je ešte pokrytá ľadom, ale vyzerá, že už sa pomaly topí. Užívame si nádherné výhľady na okolitú scenériu Tatier.

Nad jazerom sa nachádza neveľká moréna, čiže skalná sutina, balvany a bloky nanesené ľadovcom. Zaujímavou je aj skutočnosť, že sa tu počas svojej návštevy Slovenska zastavil v roku 1995 pápež Ján Pavol II. Okolo plesa vedie turistický chodník po zelenej značke zo Sliezskeho domu na Poľský hrebeň. Z Velickej doliny zas výstupová cesta na Gerlachovský štít. Na náš najvyšší vrch sa dá ísť len s horským vodcom a až po skončení zimnej uzávery.

Podvečer pri Velickom plese, v pozadí je Sliezsky dom. Foto: Ľudovít Andok.
Podvečer pri Velickom plese, v pozadí je Sliezsky dom. Foto: Ľudovít Andok.

My sme zostali na noc pri Velickom plese. Večer, tesne pred zotmením, sme si užili doslova magickú atmosféru Vysokých Tatier. Zážitok, ktorému sa máločo vyrovná. Na druhý deň sme šli späť po Tatranskej magistrále na Hrebienok, odtiaľ do Starého Smokovca, potom vlakom k autu do Tatranskej Polianky, ale to už je iný príbeh.

Autor titulnej fotografie: Ľudovít Andok.

Turistický chodník vedúci z Hrebienka k Rainerovej chate zostáva uzavretý.

Riziko na chodníku k Rainerke stále trvá

Turistický chodník vedúci z Hrebienka okolo Bilíkovej chaty a Vodopádov Studeného potoka po odbočku k Rainerovej chate zostáva uzavretý. V najbližšej dobe sa to nezmení, na mieste sa zatiaľ nič nedeje.

Po zosuve, ktorý nastal v novembri minulého roka, sa situácia ešte zhoršila po páde skál. V súčasnosti prebieha riešenie tejto situácie, zabezpečenie financií na opravy. Vybavovanie potrebných výnimiek a súhlasov je náročné aj z dôvodu, že chodník sa nachádza v 5. stupni ochrany.

Podľa správ RTVS by mala oprava chodníka stáť približne 400-tisíc eur. Jeho zatvorenie obmedzuje prácu horských záchranárov, zásobovanie vysokohorských chát, aj turistov. Okrem zosunutej cesty sú nebezpečenstvom aj zvetrané skaly nad chodníkom.

Zosunutý okraj turistického chodníka z Hrebienka. Foto: Správa Tatranského národného parku.
Zosunutý okraj turistického chodníka z Hrebienka. Foto: Správa Tatranského národného parku.

Už v októbri minulého roka bola táto časť turistickej trasy označená páskami kvôli viditeľným trhlinám a dutým miestam. K zosuvu prišlo po výdatných dažďoch v nedeľu 5. novembra 2023 zhruba 200 metrov od Hrebienka smerom na Rainerovu chatu.

K uzavretiu tejto frekventovanej cesty došlo 14. novembra 2023, kedy na chodník spadli masívne skalné bloky. O dva týždne neskôr urobili pyrotechnici v tejto časti usmernený výbuch, pomocou ktorého rozpojili dva skalné bloky bez poškodenia chodníka a lesného porastu.

Od novembra minulého roku je táto časť Tatranskej magistrály zatvorená. Foto: Správa Tatranského národného parku.
Od novembra minulého roku je táto časť Tatranskej magistrály zatvorená. Foto: Správa Tatranského národného parku.

V súčasnosti vedie obchádzka z Hrebienka po zelenej značke okolo Bilíkovej chaty a Vodopádov Studeného potoka. Túra sa tak návštevníkom najstaršieho slovenského národného parku predĺži zhruba o 15 minút. Predstavitelia Správy TANAP-u apelujú na turistov, aby uzáveru a obchádzku rešpektovali, nemá zmysel pre štvrťhodinu riskovať život.
Zdroj: Správa Tatranského národného parku, Horská záchranná služba.

Autor titulnej fotografie: Správa Tatranského národného parku.