Noc pod Gerlachom má svoje čaro, spojte ju s túrou

Noc pod Gerlachom má svoje čaro, spojte ju s túrou

Na Velické pleso sa dá ísť viacerými cestami. My sme sa vybrali z Tatranskej Polianky, buď sa sem doveziete tatranskou železnicou alebo autom. Zvolili sme si druhú možnosť a zaparkovali na parkovisku v obci, dokonca bezplatne.

Je polovica apríla, von je príjemne teplo, vyrážame len v tričkách, aj keď je jasné, že počasie sa môže kedykoľvek zmeniť. Ideme po asfaltke po zelenej značke, k plesu by nám to malo trvať asi dve hodiny, nálada je výborná. Cestou stretávame veľa turistov, ale aj cyklistov a rodiny s deťmi, dokonca i s kočíkmi. Áno, k Velickému plesu sa pokojne môžete vybrať aj s malým dieťaťom v kočíku.

Na chvíľu sme zišli z asfaltovej cesty, ideme lesom. Tesne pod rozcestníkom na Velickej poľane vychádzame spomedzi stromov, k cieľu cesty to máme už len 15 minút. To je ten správny čas dať si niečo dobré. Dopĺňame chýbajúcu energiu a dávame si tyčinky Corny Protein, každý podľa svojej chuti. Betka si zobrala kokosovú, Ľudo mango, Veronika čokoládovú, Gabika neváhala a siahla po jej obľúbenej príchuti slaný karamel. Ktorá je tá vaša naj?

Rázcestie na Velickom moste. Foto: Ľudovít Andok.
Rázcestie na Velickom moste. Foto: Ľudovít Andok.

Dostali sme sa vyššie, okolitú krajinu máme ako na dlani, objavujú sa prvé stopy snehu. Postupne sme si obliekli všetky vrstvy oblečenia, ktoré nesieme so sebou. Pri Velickom plese je snehu ešte celkom dosť. Kúsok od jeho brehu je známy horský hotel Sliezsky dom, v ktorom budeme nocovať. Asi polovica vodnej hladiny plesa je ešte pokrytá ľadom, ale vyzerá, že už sa pomaly topí. Užívame si nádherné výhľady na okolitú scenériu Tatier.

Nad jazerom sa nachádza neveľká moréna, čiže skalná sutina, balvany a bloky nanesené ľadovcom. Zaujímavou je aj skutočnosť, že sa tu počas svojej návštevy Slovenska zastavil v roku 1995 pápež Ján Pavol II. Okolo plesa vedie turistický chodník po zelenej značke zo Sliezskeho domu na Poľský hrebeň. Z Velickej doliny zas výstupová cesta na Gerlachovský štít. Na náš najvyšší vrch sa dá ísť len s horským vodcom a až po skončení zimnej uzávery.

Podvečer pri Velickom plese, v pozadí je Sliezsky dom. Foto: Ľudovít Andok.
Podvečer pri Velickom plese, v pozadí je Sliezsky dom. Foto: Ľudovít Andok.

My sme zostali na noc pri Velickom plese. Večer, tesne pred zotmením, sme si užili doslova magickú atmosféru Vysokých Tatier. Zážitok, ktorému sa máločo vyrovná. Na druhý deň sme šli späť po Tatranskej magistrále na Hrebienok, odtiaľ do Starého Smokovca, potom vlakom k autu do Tatranskej Polianky, ale to už je iný príbeh.

Autor titulnej fotografie: Ľudovít Andok.

Turistický chodník vedúci z Hrebienka k Rainerovej chate zostáva uzavretý.

Riziko na chodníku k Rainerke stále trvá

Turistický chodník vedúci z Hrebienka okolo Bilíkovej chaty a Vodopádov Studeného potoka po odbočku k Rainerovej chate zostáva uzavretý. V najbližšej dobe sa to nezmení, na mieste sa zatiaľ nič nedeje.

Po zosuve, ktorý nastal v novembri minulého roka, sa situácia ešte zhoršila po páde skál. V súčasnosti prebieha riešenie tejto situácie, zabezpečenie financií na opravy. Vybavovanie potrebných výnimiek a súhlasov je náročné aj z dôvodu, že chodník sa nachádza v 5. stupni ochrany.

Podľa správ RTVS by mala oprava chodníka stáť približne 400-tisíc eur. Jeho zatvorenie obmedzuje prácu horských záchranárov, zásobovanie vysokohorských chát, aj turistov. Okrem zosunutej cesty sú nebezpečenstvom aj zvetrané skaly nad chodníkom.

Zosunutý okraj turistického chodníka z Hrebienka. Foto: Správa Tatranského národného parku.
Zosunutý okraj turistického chodníka z Hrebienka. Foto: Správa Tatranského národného parku.

Už v októbri minulého roka bola táto časť turistickej trasy označená páskami kvôli viditeľným trhlinám a dutým miestam. K zosuvu prišlo po výdatných dažďoch v nedeľu 5. novembra 2023 zhruba 200 metrov od Hrebienka smerom na Rainerovu chatu.

K uzavretiu tejto frekventovanej cesty došlo 14. novembra 2023, kedy na chodník spadli masívne skalné bloky. O dva týždne neskôr urobili pyrotechnici v tejto časti usmernený výbuch, pomocou ktorého rozpojili dva skalné bloky bez poškodenia chodníka a lesného porastu.

Od novembra minulého roku je táto časť Tatranskej magistrály zatvorená. Foto: Správa Tatranského národného parku.
Od novembra minulého roku je táto časť Tatranskej magistrály zatvorená. Foto: Správa Tatranského národného parku.

V súčasnosti vedie obchádzka z Hrebienka po zelenej značke okolo Bilíkovej chaty a Vodopádov Studeného potoka. Túra sa tak návštevníkom najstaršieho slovenského národného parku predĺži zhruba o 15 minút. Predstavitelia Správy TANAP-u apelujú na turistov, aby uzáveru a obchádzku rešpektovali, nemá zmysel pre štvrťhodinu riskovať život.
Zdroj: Správa Tatranského národného parku, Horská záchranná služba.

Autor titulnej fotografie: Správa Tatranského národného parku.

Magdaléna Bekessová, kurátorka Podtatranského múzea.

Tešia sa, keď v Tatrách prší

Pracovať v múzeu nie je až taká nudná činnosť, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Dokazuje to aj rozhovor s Magdalénou Bekessovou, bývalou kurátorkou a riaditeľkou Podtatranského múzea v Poprade, kultúrnej inštitúcie Prešovského samosprávneho kraja. Hovorí o svojej práci, nevšedných expozíciách múzea, histórii jeho vzniku, návštevníkoch a ďalších témach spojených so získavaním a prezentovaním zbierkových predmetov. A, áno, dozviete sa aj to, prečo ich v múzeu teší, keď v Tatrách prší.

Spomínate si, kedy ste boli prvýkrát v múzeu?
Je to zaujímavá otázka, ale naozaj neviem. Určite to bolo na základnej škole. Vtedajšia návšteva ma asi neinšpirovala, aby som si cielene vybrala túto prácu. Bola to skôr náhoda, keď som menila zamestnanie, jednou z možností, ktorú mi ponúkli, bola práca v múzeu. Nevedela som, do čoho idem, ale táto práca ma tak oslovila, že som jej zostala verná dlhé roky.

Čo je hlavnou náplňou vašej práce?
Som historička a zároveň kurátorka historických zbierok. Kurátor zodpovedá za tvorbu zbierkového fondu, jeho spracovanie, výskum, prezentáciu prostredníctvom výstav, expozícií, publikačnej a kultúrno-vzdelávacej činnosti.

O koľko zbierkových predmetov sa staráte?
V roku 2024 Podtatranské múzeum v Poprade eviduje viac ako 54-tisíc kusov zbierkových predmetov. Toto múzeum je to jedno z najstarších múzeí na Slovensku, najstaršie v Prešovskom samosprávnom kraji. V minulosti zodpovedalo štruktúrou zbierkového fondu charakteristike vlastivedného múzea, v súčasnosti sú tu zastúpené viaceré vedné odbory. Geológia, mineralógia, paleontológia, botanika a zoológia sú prírodné vedy. Z humanitných vied je to archeológia, história, v jej rámci numizmatika, ďalej etnografia, umelecké a galerijné zbierky. Súčasťou múzea od jeho založenia je početná, obsahovo pestrá a hodnotná muzeálna knižnica.

Budova Podtatranského múzea v Poprade prešla v rokoch 2015 a 2016 komplexnou rekonštrukciou. Foto: Ľudovít Andok.
Budova Podtatranského múzea v Poprade prešla v rokoch 2015 a 2016 komplexnou rekonštrukciou. Foto: Ľudovít Andok.

Čo je typické pre históriu regiónu pod Tatrami?
Podtatranské múzeum má jedno špecifikum. Jeho zakladateľom bol Uhorský karpatský spolok, prvý turistický spolok v Uhorsku. Jednou z jeho úloh, ktoré si stanovil vo svojej činnosti, bolo vybudovať múzeum. Prvá zmienka o ňom je z roku 1876, ktorý považujeme za rok založenia múzea. Členovia spolku sa však nevedeli dohodnúť, kde bude sídlo múzea, pretože pôvodne sa zbierky sústreďovali v Kežmarku, sídle spolku. Časom pochopili, že ak chcú tieto zbierky prezentovať verejnosti, potrebujú vhodnú budovu. Tento spor prebiehal niekoľko rokov a rozdelil členov spolku na dva tábory. Členovia z Veľkej, čo bola vtedy samostatná obec pri Poprade, chceli mať budovu vo svojej obci, členovia spolku z Popradu s tým nesúhlasili.

Ako to dopadlo?
Údajne sa dohodli, že budova by mala stáť na hranici Veľkej a Popradu v blízkosti železničnej stanice, ktorá vtedy niesla názov Poprad-Veľká. Žiaľ, nestalo sa a členovia spolku z Veľkej v roku 1881 založili vlastnú Velickú muzeálnu spoločnosť. O rok neskôr (1882), už ako Tatranské múzeum, prezentovali prvé zbierky verejnosti. Popradčania nezaostávali, najväčším podporovateľom myšlienky múzea bol Dávid Husz, významná osobnosť mesta, ktorý kúpil pozemok a finančne podporil stavbu budovy Karpatského múzea v Poprade (1885-1886).

Časom sa tieto múzeá spojili?
Áno, po konci druhej svetovej vojny v roku 1945 obe múzeá po zrušení spolkov zanikli a spojili sa do jedného, spoločného, vtedy pod názvom Tatranské múzeum okresu Popradského. Názov Podtatranské múzeum v Poprade nesie od roku 1961 až do súčasnosti.
Vráťme sa ešte k Tatranskému múzeu vo Veľkej. Bolo zamerané na získavanie zbierok s tematikou Tatier – turistika, história, etnografia, príroda. Karpatské múzeum v Poprade malo širší záber, sústreďovalo zbierky z podtatranského regiónu, Spiša a celých Karpát. Aj v tomto múzeu však boli zbierkové predmety, ktoré súviseli s Tatrami. Niektoré z nich prezentujeme v expozícii Poprad a okolie v zrkadle vekov.

Expozícia Poprad a okolie v zrkadle vekov. Foto: Gabriela Kinčoková.
Expozícia Poprad a okolie v zrkadle vekov. Foto: Gabriela Kinčoková.

Môžete v krátkosti predstaviť jednotlivé expozície a ich zaujímavosti?
Budova múzea v Poprade prešla v rokoch 2015 a 2016 komplexnou rekonštrukciou. Jej súčasťou bola úprava areálu, pribudol menší amfiteáter a objekty remeselníckych dielní. Tieto môžu návštevníci vidieť v exteriéri, v muzeálnej záhrade. Priamo v budove prezentujeme návštevníkom dve stále expozície a výstavný priestor. Od roku 2018 expozíciu Poprad a okolie v zrkadle vekov, jej obsahom je prierez históriou osídlenia okresu Poprad a podtatranského regiónu od praveku po súčasnosť.

Druhou expozíciou, ktorú sme otvorili v máji 2023, je Knieža z Popradu a jeho hrobka. Je unikátna nielen v celoslovenskom, ale aj európskom kontexte. Prezentujeme v nej archeologický nález hrobky z konca 4. storočia nášho letopočtu, ktorá sa našla v roku 2005 počas stavebných prác v Poprade-Matejovciach, počas výstavby priemyselného parku. Táto expozícia je umiestnená v piatich miestnostiach s plochou 460 metrov štvorcových. Návštevníkom prezentuje históriu regiónu, archeologický výskum nálezu, jeho konzerváciu, ale aj príbeh a pohreb významného muža – kniežaťa, ktorý tu našiel miesto posledného odpočinku pred 1 600 rokmi.

Expozícia Knieža z Popradu a jeho hrobka. Foto: Ľudovít Andok.
Expozícia Knieža z Popradu a jeho hrobka. Foto: Ľudovít Andok.

Ako získavate prírastky do múzea? Chodíte aj po povalách starých dreveníc?
Chodenie po starých pôjdoch, áno aj, ak nám to umožnia okolnosti, prípadne darujúci alebo predávajúci. K predmetom, ktoré sa postupne stanú zbierkovými predmetmi, sa dostávame viacerými spôsobmi. Nie vždy je to tak, že ich nachádzame napríklad v starých dreveniciach. Akvizičná činnosť múzeí je vymedzená v Zákone o múzeách a galériách, je tam stanovené i to, ako máme postupovať pri zbierkotvornej činnosti. V zriaďovacej listine Podtatranského múzea v Poprade je určená zberná oblasť okres Poprad a podtatranský región.

Aké sú tie spôsoby?
Spôsobov je niekoľko. Napríklad darom, ďalší spôsob je kúpou. Ten, kto chce takýto predmet predať múzeu, určí aj cenu, za ktorú chce predmet predať. Múzeum na základe ponuky zvolá zasadnutie Komisie na tvorbu zbierok, ktorej členovia posudzujú návrhy, ktoré predkladá kurátor alebo kurátori. Komisia sa vyjadruje k opodstatneniu návrhu, či je v súlade s akvizičným plánom múzea, a tiež k cene, ktorú požaduje predávajúci. S požadovanou cenou môže súhlasiť alebo nie. Zbierkové predmety získava múzeum aj vlastným výskumom. Kurátor si napríklad podľa obsahu zbierkového fondu naplánuje, čo potrebuje ešte získať na skompletizovanie niektorej kolekcie zbierok. Zbierkové predmety sa môžu získať aj zámenou, napríklad medzi jednotlivými múzeami.

Schodisko v budove Podtatranského múzea v Poprade. Foto: Ľudovít Andok.
Schodisko v budove Podtatranského múzea v Poprade. Foto: Ľudovít Andok.

Kto sú vaši návštevníci, ako by ste ich charakterizovali?
Naším zriaďovateľom je Prešovský samosprávny kraj, ale sídlo je v meste Poprad. Nosnými návštevníkmi sú obyvatelia tohto mesta, žiaci základných a stredných škôl, ktoré tu pôsobia. Sme veľmi radi, že naše expozície vyhľadávajú aj návštevníci z iných okresov a regiónov Slovenska. Počas zimných a jarných prázdnin k nám prichádzajú ľudia, ktorých kroky vedú hlavne do Tatier. V hlavnej, letnej, turistickej sezóne sú to aj návštevníci Popradu a Tatier zo Slovenska aj to zahraničia.

Vždy sa tešíme, keď prší, pretože vtedy prichádza viac návštevníkov. Sú to ľudia, ktorí sú v Tatrách, ale počas nepriaznivého počasia hľadajú náhradný program. Prichádzajú aj cielené návštevy v súvislosti s jednotlivými expozíciami a výstavami. Expozíciu Knieža z Popradu jeho hrobka vyhľadávajú okrem bežných návštevníkov aj členovia akademickej obce, študenti archeológie, histórie a ďalší odborníci. Vo veľkom počte prichádzajú žiaci základných a študenti stredných škôl z celého Slovenka. Súvisí to napríklad aj s učebnými osnovami, chodia na vyučovacie hodiny praveku kvôli neandertálcovi, tiež na vyučovacie hodiny regionálnej histórie. Teší nás záujem všetkých vekových kategórií, od detí predškolského veku, rodín s deťmi, po seniorov. Priestory sú prispôsobené aj pre imobilných návštevníkov a sme veľmi radi, keď k nám prichádzajú.

Čo plánujete do najbližšej budúcnosti?
Podtatranské múzeum v Poprade má obrovský potenciál, má čo ponúknuť návštevníkom aj bádateľom. V jeho zbierkach sú predmety a súbory predmetov s jedinečnou historickou aj odbornou hodnotou. Múzeum sa dlhoročne pravidelne uchádza o finančné prostriedky v rámci rôznych grantových schém, napríklad Fondu na podporu umenia. Takto získané financie používa okrem iného na odborné ošetrenie – reštaurovanie vybraných zbierkových predmetov, ktoré sú následne prezentované návštevníkom v expozíciách a na výstavách.

Súčasťou Podtatranského múzea v Poprade je ďalší objekt (národná kultúrna pamiatka), meštiansky dom so záhradou v Poprade-Spišskej Sobote. Práve v tomto čase sa spolu so svojím zriaďovateľom múzeum uchádza o získanie finančných prostriedkov na jeho komplexnú rekonštrukciu. Veríme, že úspešne.

Tento rozhovor vznikol vďaka spolupráci s Prešovským samosprávnym krajom.

Autorka titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková.

Príjemný víkend v Tatrách s rodinou alebo kamarátmi môže byť dobrým nápadom

Čo môžete zažiť za 24 hodín v Tatrách a okolí?

Príjemný víkend v Tatrách s rodinou alebo kamarátmi môže byť dobrým nápadom, ako si oddýchnuť od bežného pracovného či študijného života.

Vo videu vidíte, čo sme zažili my, poďte to zažiť s nami. V sobotu sme boli na Popradskom plese, v nedeľu spoznávali Kežmarok a Poprad.
Do Vysokých Tatier sme prišli v sobotu dopoludnia. Zaparkovali sme na parkovisku Štrbské pleso, kde sme zaplatili 15 eur za jeden deň. Snažili sme sa rýchlo to pustiť z hlavy a vybrali sa po asfaltke k Popradskému plesu. Príjemná prechádzka lesom nám trvala asi hodinu a pol.

Rodinný výlet na Popradské pleso
Z Chaty pri Popradskom plese sú nádherné výhľady na hladinu jazera a okolité štíty, dá sa tu aj najesť. Všimli sme si, že veľa ľudí sem prišlo práve s cieľom dať si obed. Ide o najnavštevovanejšiu chatu s celoročnou prevádzkou vo Vysokých Tatrách, presne tak to tu aj vyzeralo. Stretli sme aj horolezcov a veľa rodín s deťmi, viacerí sem prišli na bicykli.

Výhľad na mesto a Tatry z veže Kežmarského hradu. Foto: Gabriela Kinčoková.
Výhľad na mesto a Tatry z veže Kežmarského hradu. Foto: Gabriela Kinčoková.

Nesmela chýbať prechádzka okolo Popradského plesa. Chodník lemuje jeho breh až po koniec, kde pokračuje popri potoku vytekajúcemu z plesa. K neďalekému Symbolickému cintorínu sme sa nedostali, pretože sa naň vzťahuje zimná uzávera.

Z Popradského plesa sme sa vrátili späť na Štrbské pleso. Aj tu sme si dali prechádzku okolo jazera, je to už taká klasika. A potom návrat do Tatranskej Lomnice, kde sme spali.

Nedeľa v hrade a múzeu
Posledný deň v týždni sme sa vybrali na „lov pamiatok“. Začali sme na Kežmarskom hrade, kde je naozaj čo pozerať. Mali sme kompletnú prehliadku, zaujala nás hlavne červená miestnosť s množstvom obrazov a prekrásna hradná kaplnka. Z vyhliadky na najvyššom mieste hradu pekne vidieť panorámu Tatier. Na hradnom nádvorí sa prechádzali a oddychovali ľudia, deti behali, užívali si ako-tak pekný deň. Prešli sme sa aj po meste, zaujímavá je kežmarská synagóga i námestie s historickými domami.

Z Kežmarku sme sa presunuli do Popradu. V Podtatranskom múzeu je čo obdivovať, budova a jej okolie prešli rekonštrukciou a je to vidieť. A ozaj, počuli ste už o Kniežati z Popradu? Prirovnávajú ho vraj k Tutanchamónovi, lebo aj jeho hrobka sa našla dobre zachovaná. V Podtatranskom múzeu majú vo viacerých miestnostiach expozíciu venovanú práve tomuto kniežaťu a jeho hrobke, ktorá pochádza zo 4. storočia. Na vlastné oči sme si pozreli drevo z nej staré asi 1600 rokov.

Okrem tejto majú v múzeu aj ďalšiu zaujímavú expozíciu nazvanú Poprad a okolie v zrkadle vekov. Podáva informácie o osídlení mesta a okolia od pravekých čias až po súčasnosť. Tiež je tu veľa zaujímavých kúskov. Napríklad unikátna lebka neandertálskej ženy nájdená v Gánovciach, stará približne 100-tisíc rokov.

Tento článok vznikol vďaka spolupráci s Prešovským samosprávnym krajom.

Projekcia panorámy Tatier v Podtatranskom múzeu v Poprade. Foto: Gabriela Kinčoková.
Projekcia panorámy Tatier v Podtatranskom múzeu v Poprade. Foto: Gabriela Kinčoková.

Autorka titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková.

Knieža z Popradu, jeho model podľa nájdených vecí

Náš tip: Navštívte pod Tatrami hrobku kniežaťa zo 4. storočia

Pozrieť si ju môžete v pútavej a interaktívnej expozícii v Podtatranskom múzeu v Poprade, kultúrnej inštitúcii Prešovského samosprávneho kraja.

Keď počas stavebných prác v Poprade-Matejovciach v roku 2005 objavili v zemi kus dreva, spozorneli. Predpokladali, že to bude niečo z druhej svetovej vojny. Po analýze zostali prekvapení, keď zistili, že drevo pochádza zo 4. storočia nášho letopočtu.

To bol začiatok objavu, ktorý upútal pozornosť odborníkov aj širokej verejnosti nielen u nás, ale takmer v celej Európe. Pod Tatrami odhalili hrobku mladého kniežaťa, ktorý zrejme patril ku germánskemu kmeňu Vandalov.

Drevo sa konzervovalo v Nemecku
V roku 2006 pokračoval technicky náročný archeologický výskum, ktorý realizovalo Podtatranské múzeum spoločne s Archeologickým ústavom Slovenskej akadémie vied, pridali sa odborníci zo severonemeckého Schleswig-Holsteinu, kde je konzervátorské centrum na drevo, a viacero ďalších vedcov z rôznych krajín.

„Aby sa nepoškodili jednotlivé vrstvy, archeológovia ležali na visiacich doskách, a takto postupne odoberali jednotlivé vzorky. Trvalo to približne pol roka a zúčastňovali sa tu viacerí odborníci. Išlo sa až do hĺbky takmer päť metrov pod povrchom, čo už nie je ideálne pracovné prostredie. Odoberali teda celé bloky hliny, ktoré následne skúmali v laboratóriu, niektoré sú uložené v mrazničke a čakajú, aby sa mohli v budúcnosti detailne preskúmať v laboratóriách. Chceli v tomto materiáli zachytiť všetko, čo sa dá. Výskum bol dlhý a komplikovaný,“ informoval Tomáš Babura, archeológ Podtatranského múzea v Poprade.

Pôvodné drevené časti hrobky. Foto: Gabriela Kinčoková.
Pôvodné drevené časti hrobky. Foto: Gabriela Kinčoková.

Za zachovanie hrobky vďačia zlodejom
Je to naozaj tak. Hrobku po určitom čase od pohrebu kniežaťa vykradli. Zlodeji vnikli vrchom dnu a nechali po sebe otvor, cez ktorý začala vnikať voda, hlina, a v rámci toho sa začal objekt konzervovať. Nie všetko naraz, napríklad drevo vydrží dlhšie ako látky či kože, ktoré sa nezachovali. Zostali však fragmenty látok, ktoré neboli vystavené vzduchu. Drevo sa zachovalo vďaka dobrým klimatickým podmienkam. Dnes si môžete v Podtatranskom múzeu na vlastné oči pozrieť pôvodné drevené časti z hrobky. Roky predtým ich konzervovali a ošetrovali v odbornom pracovisku v Nemecku.

Lôžko z hrobky kniežaťa z Popradu, originál vystavený v Podtatranskom múzeu. Foto: Gabriela Kinčoková.
Lôžko z hrobky kniežaťa z Popradu, originál vystavený v Podtatranskom múzeu. Foto: Gabriela Kinčoková.

Tesárske značky zo 4. storočia
V roku 2022 sa posledné kusy tohto dreva vrátili na Slovensko. Opätovné poskladanie celej zrubovej komory nebolo technicky možné. V Podtatranskom múzeu môžete vidieť autentickú repliku pôvodnej neporušenej hrobky v sugestívnom podzemnom priestore, dokonca sa ponad ňu aj poprechádzať po sklenej podlahe.

Originálne sú však kresané brvná vonkajšej komory, v úplnosti zachovaná vnútorná komora – sarkofág a predmety spojené so stavbou a vybavením hrobky. Prevedenie tesárskych prác je veľmi presné, sú tu aj značky, ktoré si robili do dreva, keďže vtedy ešte nemali ceruzky. Archeológovia objavili mnohé detaily budovania domu zomrelého a častí jeho výbavy.

Kožené puzdro na luk. Foto: Gabriela Kinčoková.
Kožené puzdro na luk. Foto: Gabriela Kinčoková.

Vedci rozlúštili aj záhadu pôvodu, telesnej stavby a zdravotného stavu kniežaťa. Mal približne 20 rokov a uložili ho na honosnom lôžku. Mal so sebou bohatú výbavu – osobné veci, ale aj jedlo, nádoby na stolovanie i spoločenskú hru pripomínajúcu dnešnú dámu, jej pravidlá však dnes už nepoznáme. K vzniku expozície Knieža z Popradu a jeho hrobka významne prispel Prešovský samosprávny kraj, ktorý do záchrany tohto historického artefaktu investoval viac ako 900-tisíc eur.

Tento článok vznikol vďaka spolupráci s Prešovským samosprávnym krajom.

Autorka titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková.

Nález výliatku mozgovne neandertálskej ženy so zvyškami kostného tkaniva v Gánovciach-Hrádku

História Tatier na jednom mieste. Navštívte toto múzeum.

Dejiny našich veľhôr a hlavne podtatranskej oblasti sú bohaté a siahajú hlboko do minulosti. Svedčí o tom aj nález výliatku mozgovne neandertálskej ženy so zvyškami kostného tkaniva v Gánovciach-Hrádku starý približne 100-tisíc rokov.

Pozrieť si ho môžete v Podtatranskom múzeu v Poprade, kde je súčasťou expozície nazvanej Poprad a okolie v zrkadle vekov. Nachádza sa v zrekonštruovaných priestoroch a dozviete sa v nej veľa vecí o spoločenskom, hospodárskom i kultúrnom živote mesta a jeho okolia od praveku až po súčasnosť. V priebehu mladšej a neskorej doby kamennej (5700 – 2200 pred n. l.) sa v tejto oblasti vyskytovali spoločenstvá ľudí, ktoré tu zanechali výrazné stopy.

V kameni je odtlačok ľudskej kosti. Patrí medzi najstaršie na našom území. Foto: Ľudovít Andok.
V kameni je odtlačok ľudskej kosti. Patrí medzi najstaršie na našom území. Foto: Ľudovít Andok.

Rozvoj pokračoval aj v dobe bronzovej (2200 – 750 pred n. l.), tu sa už dá dokázať kontakt tunajších ľudí s vyspelými civilizáciami východného Stredomoria. Naopak, temné zvyky prezrádza nález studne z Gánoviec svedčiaci o ľudských obetiach.

Pracovné náradie pravekých ľudí pod Tatrami. Foto: Ľudovít Andok.
Pracovné náradie pravekých ľudí pod Tatrami. Foto: Ľudovít Andok.

V 6. a 7. storočí nášho letopočtu už boli pod Tatrami Slovania. Najstaršie doklady o ich osídlení na tomto území odkryli v rokoch 2009 až 2011 v úseku Jánovce-Jablonov v Spišskom Štvrtku a Iliašovciach. Sú to sídliskové objekty s jednoduchou keramikou pražskej kultúry, zemnicové príbytky s kamennými pieckami v rohoch obydlí. Predpokladá sa, že jedno z hradísk bolo aj v okolí Popradu. Vo Veľkej Lomnici našli viaceré železné hrivny v tvare sekery, ktorými sa platilo pred používaním mincí

Pracovné náradie a veci osobnej potreby s obdobia osídlenia Slovanmi. Foto: Ľudovít Andok.
Pracovné náradie a veci osobnej potreby s obdobia osídlenia Slovanmi. Foto: Ľudovít Andok.

Stredovek sa na Spiši spája s nemeckou kolonizáciou. Jeho obyvatelia bohatli z rozvíjajúceho sa obchodu a remesiel. Spolu s touto produkciou si remeselníci zakladajú cechy. V mestách sa konali pravidelné trhy a jarmoky, ktoré povoľoval panovník.

Fragment z pôvodného južného portálu kostola sv. Egídia v Poprade. Foto: Ľudovít Andok.
Fragment z pôvodného južného portálu kostola sv. Egídia v Poprade. Foto: Ľudovít Andok.
Stredoveké zbrane, náradie a nádoby. Foto: Ľudovít Andok.
Stredoveké zbrane, náradie a nádoby. Foto: Ľudovít Andok.

Okrem najstaršej histórie podtatranskej oblasti si v expozícii Poprad a okolie v zrkadle vekov môžete pozrieť aj exponáty týkajúce sa zrodu mesta a jeho histórie až po súčasnosť. Ide o príbeh premeny územia s drsnými klimatickým podmienkami v dávnej minulosti na moderné mesto s potenciálom do budúcnosti. Ak počasie v Tatrách práve nepraje turistike či inej aktivite vonku, skúste Podtatranské múzeum v Poprade.

Prospekt prvej Loveckej výstavy pre Slovensko v Karpatskom múzeu v Poprade v roku 1926. Foto: Gabriela Kinčoková.
Prospekt prvej Loveckej výstavy pre Slovensko v Karpatskom múzeu v Poprade v roku 1926. Foto: Gabriela Kinčoková.
Kronika Tatranského pohára v ľadovom hokeji. Foto: Gabriela Kinčoková.
Kronika Tatranského pohára v ľadovom hokeji. Foto: Gabriela Kinčoková.
Plagáty Medzinárodného festivalu horských filmov. Foto: Ľudovít Andok.
Plagáty Medzinárodného festivalu horských filmov. Foto: Ľudovít Andok.

Autorka titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková.

Dospelý rys neprežil zrážku s autom

Dospelý rys neprežil zrážku s autom

Vo štvrtok 4. apríla večer na ceste medzi mestskou časťou Poprad-Kvetnica a obcou Hranovnica si na ceste jeden z motoristov všimol ležať zraneného rysa ostrovida.

Polícia a miestne poľovnícke združenie kontaktovali Správu Tatranského národného parku. Na miesto prišiel veterinár, ktorý zraneného rysa uspal a pripravil na prevoz na veterinárnu stanicu. Podľa informácií Správy TANAPu sa však už samca vo veku štyri až päť rokov nepodarilo zachrániť.

Stretnutie divo žijúcich zvierat s autami na našich cestách nie je výnimočné. Napríklad v sobotu 6. apríla ráno sme videli na diaľnici D1 okolo Liptovskej Mary na približne 5-kilometrovom úseku dve zrazené vydry.

Zrazeného rysa sa už nepodarilo zachrániť. Foto: Správa TANAPu.
Zrazeného rysa sa už nepodarilo zachrániť. Foto: Správa TANAPu.

Dávajte preto pri šoférovaní pozor, najmä po zotmení. Divoká príroda je neraz blízko cesty a zviera sa môže ocitnúť rovno pred vami úplne nečakane. Aj v komentároch na sociálnych sieťach ľudia upozorňujú, že vodiči by mali byť opatrnejší hlavne večer a skoro ráno.

Ak dôjde k incidentu so zvieraťom, neodchádzajte z miesta činu. Odstavte auto a zavolajte políciu, ak zviera nie je mŕtve, nemanipulujte s ním, mohol by vás zraniť. Oblečte si reflexnú vestu, postavte výstražný trojuholník, ak je to potrebné dajte ostatným vodičom znamenie o tejto situácii.

V žiadnom prípade sa nesnažte naložiť si zviera do auta a odísť s ním. Kým pri zrážke so zverou ide o nehodu nezavinenú vodičom a pokutu by ste nemali dostať, v tomto prípade už porušujete zákon a hrozí vám až trest odňatia slobody.

Zvieratá, ktoré zahynú na cestách väčšinou končia u preparátorov. Tí ich po vyšetrení všetkých okolností nehody a spísaní potrebných úkonov odborne pripravia pre niektoré z múzeí alebo zberateľov. Pri dobrej starostlivosti vydrží preparované zviera aj sto rokov.

Autor titulnej ilustračnej fotografie: Roman Gregorec.

Spišský hrad patrí k najväčším hradným komplexom v strednej Európe

Sedem vecí, ktoré ste o Spišskom hrade možno nevedeli

V širokom okolí tvorí dominantu, cestou autom po diaľnici určite neunikne vašej pozornosti. Ak je pekné počasie, máte z neho výhľad doslova na celý región, vrátane magických Vysokých Tatier.

Patrí k najväčším hradným komplexom v strednej Európe, mnohí ho považujú za najväčší hrad na Slovensku. Môžeme ho zaradiť k najnavštevovanejším pamiatkam u nás, od piatku 29. marca je opäť otvorený pre verejnosť. Tu sú ďalšie zaujímavosti o Spišskom hrade, ktoré ste možno nevedeli:

1. Dávno pred vznikom hradu bol kopec osídlený. Na prelome letopočtov tu žili ľudia takzvanej púchovskej kultúry. Ich masívne opevnené hradisko bolo pravdepodobne centrom vo východnej časti Šariša. O päť storočí neskôr sa na susednej planine vyvýšeného Dreveníka usadili Slovania, aj oni si vybudovali opevnené hradisko.

2. Veža, ktorá už nie je. Na prelome 11. a 12. storočia sa vrátil na hradný kopec život. Začala rozsiahla stavebná činnosť. Hlavným objektom vtedajšieho ešte hradiska bola mohutná kruhová veža na najvyššom bode brala. Krátko po svojom vzniku však spadla a nahradila ju veža postavená hneď vedľa, ktorú môžeme vidieť aj dnes.

3. Nikdy nebol dobytý. Spišský hrad odolal ničivému mongolskému vpádu v roku 1241. Vojensky sa ho nepodarilo dobyť ani Matúšovi Čákovi Trenčianskemu v 14. storočí či bratríkom Jána Jiskru z Brandýsa o viac ako sto rokov neskôr, hrad získali až po dohode s vtedajším hradným kapitánom.

4. Pamiatka už v 19. storočí. Hrad bol opustený od odchodu cisárskych vojakov v druhej polovici 18. storočia. Nepriaznivo sa na jeho stave podpísal ničivý požiar v roku 1780, ako aj miestni obyvatelia, ktorí používali kamene z neho ako stavebný materiál. V roku 1865 sa už stal predmetom záujmu cisársko-kráľovskej komisie pre výskum a záchranu stavebných pamiatok. Už vtedy sem chodili bádatelia objavovať jeho minulosť.

5. Hrad vo filmoch. Atraktívne prostredie a mohutné zrúcaniny neušli ani pozornosti tvorcov filmov. Spišský hrad ste mohli vidieť napríklad vo filme Dračie srdce (aj Dračie srdce 2), ale aj Kull dobyvateľ a Posledná légia, oba tieto filmy si vyslúžili u kritiky nízke hodnotenia. Ešte v roku 1968 tu natáčali anglický film Lev v zime, v ktorom si zahrali Peter O´Toole, Katharine Hepburn či Anthony Hopkins.

6. Akcie na nádvorí. Návštevníci Spišského hradu sa môžu hlavne v letných mesiacoch tešiť na množstvo akcií s rôznou tematikou. Vystupujú tu skupiny historického šermu, divadelné súbory, pravidelne sa konajú akcie pre deti, dobové sprievody, ale aj koncerty populárnej hudby. Minulý rok v auguste tu vystúpil napríklad Richard Müller.

7. Pozriete si len dolné a stredné nádvorie. Kvôli prebiehajúcej rekonštrukcii hradu je jeho najvyššia časť, takzvaná hradná akropola, v súčasnosti pre turistov uzavretá. Nič to však nemení na skutočnosti, že po výstupe na hradný vrch zistíte, aké prekvapenia a neopakovateľné výhľady si odtiaľto môžete vychutnať. Spišský hrad je národnou kultúrnou pamiatkou, v roku 1993 bol zaradený na Zoznam svetového dedičstvo UNESCO.

Autor titulnej fotografie: Depositphotos.

Kostolík v Starom Smokovci je z najhoršieho vonku

Kostolík v Starom Smokovci je z najhoršieho vonku

Je jednou z najkrajších pamiatok vo Vysokých Tatrách. Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Starom Smokovci cestou k lanovke na Hrebienok určite neprehliadnete.

Postavili ho v roku 1888 v alpskom štýle s charakteristickým hrazdeným murivom. Zaujme na prvý pohľad zdobenými štítmi, pekne ladí s okolitým prostredím.

V súčasnosti prebieha jeho rekonštrukcia, ktorú už nevyhnutne potreboval. Za sebou má kompletnú výmenu šindľov na streche. Záchranné a rekonštrukčné práce realizuje občianske združenie Zachráňme poklady Tatier. V septembri 2023 po demontáži vrchných kameňov vstupného schodiska zistili, že južné nosné stĺpy veže kostola sú vo veľmi zlom stave a môže dôjsť k nakloneniu alebo až zrúteniu veže.

Oceľové podpery pomáhajú držať vežu kostola pred výmenou nosných hranolov. Foto: autor.
Oceľové podpery pomáhajú držať vežu kostola pred výmenou nosných hranolov. Foto: autor.

Tento rok vo februári namontovali k veži oceľové podpery, aby sa predišlo najhoršiemu. Zhnité časti konštrukcie vymenia za nové, opraviť bude treba aj zhnitý prah a časť drevenej podlahy v podveží. Hranoly z červeného smreka, ktoré nahradia nefunkčnú konštrukciu, sú už usušené. Od novembra minulého roka sa sušili v kaplnke farského kostola v Novom Smokovci.

Rozpočet na opravu stĺpov je takmer 50-tisíc eur. OZ Zachráňme poklady Tatier sa uchádza o podporu v rámci výzvy Obnov si svoj dom, financie sa snaží získať aj pomocou transparentného účtu na záchranu tejto pamiatky vo Vysokých Tatrách. Po oprave veže kostola majú v pláne pokračovať opravou hlavnej lode a interiéru.

Vo vnútri kostola sa na oltári nachádza faksimile sochy gotickej madony z Ruskinoviec, jej originál je v Národnom múzeu v Bratislave. V roku 1981 tu postavili nový píšťalový organ. Vitráže okien kostolíka zhotovil uznávaný akademický maliar Vincent Hložník so svojou manželkou a dcérou.

Vedľa kostola bol donedávna altánok s lavičkou, na ktorej sa na Sliezskom dome modlil pápež Ján Pavol II. Tatry navštívil počas svojej druhej návštevy Slovenska 3. júla 1995. O tejto významnej udalosti svedčí pamätná tabuľa na stene kostola.

Pamätná tabuľa na stene kostola pripomínajúca návštevu pápeža Jána Pavla II. vo Vysokých Tatrách. Foto: autor.
Pamätná tabuľa na stene kostola pripomínajúca návštevu pápeža Jána Pavla II. vo Vysokých Tatrách. Foto: autor.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek.

Skalnatá chata patrí k najnavštevovanejším lokalitám vo Vysokých Tatrách

Výstupom na túto chatu spálite zemiakový šalát či údené

Dá sa na ňu dostať viacerými spôsobmi. Z Hrebienka a Zeleného plesa po červenej, z Tatranskej Lomnice po zelenej a z Kovalčíkovej poľany po modrej značke. V jej blízkosti vedie najdlhšia tatranská zjazdovka z Lomnického sedla do Tatranskej Lomnice.

Samozrejme, hovoríme o Skalnatej chate, ktorá patrí k najnavštevovanejším lokalitám vo Vysokých Tatrách. Môže za to aj možnosť dostať sa k nej lanovkou, veľmi obľúbené sú však turistické výstupy z miest, ktoré sme spomenuli v úvode článku. Okolo chaty prechádza Tatranská magistrála na trase Hrebienok – Zamkovského chata – Skalnaté pleso.

Skalnatá chata je obľúbeným miestom turistov a skialpinistov. Zo Starého Smokovca ideme na Hrebienok, potom na Zamkovského chatu. Na rázcestí pri Zamkovského chate sa napojíme na červenú značku – Tatranskú magistrálu. Prejdeme pásmo lesa a otvoria sa pred nami nádherné výhľady na scenériu tatranských štítov. Postupne sa dostaneme až ku Skalnatej chate, od Zamkovského chaty by nám to malo trvať niečo cez hodinu. Táto stredne náročná túra je ideálnym tipom na spálenie energie po veľkonočných sviatkoch.

Pokračovať môžete po červenej značke ešte kúsok vyššie k Skalnatému plesu na stanicu lanovky. Toto horské jazero sa vodou naplní najmä na jar, vtedy pôsobí majestátne. V lete sa voda priesakmi v dne stráca. Okolo plesa vedie náučný chodník. Zaujímavosťou je aj sídlo Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied na Skalnatom plese, ak budete mať šťastie, môžete si pozrieť 1,3-metrový zrkadlový ďalekohľad na pozorovanie Slnka.

Skalnatá chata je známa aj tým, že tu organizujú rôzne netradičné podujatia ako Sympózium snehuliakov alebo Deň lyžiarskych legiend. Neopakovateľné je aj pozorovanie hviezd nerušené svetelným smogom. Po rekonštrukcii tu vznikla najvyššia galéria na Slovensku s čitárňou a kaviarňou. Legendou je chatár a nosič Laco Kulanga známy svojimi výkonmi. Pripomenúť môžeme napríklad, ako vyniesol na Zamkovského chatu 207,5 kilogramu, zo Skalnatej chaty na medzistanicu Štart zniesol 211-kilogramový náklad.

Autor titulnej fotografie: Lubos Popovic.