Cart is empty 
Na Velické pleso sa dá ísť viacerými cestami. My sme sa vybrali z Tatranskej Polianky, buď sa sem doveziete tatranskou železnicou alebo autom. Zvolili sme si druhú možnosť a zaparkovali na parkovisku v obci, dokonca bezplatne.
Je polovica apríla, von je príjemne teplo, vyrážame len v tričkách, aj keď je jasné, že počasie sa môže kedykoľvek zmeniť. Ideme po asfaltke po zelenej značke, k plesu by nám to malo trvať asi dve hodiny, nálada je výborná. Cestou stretávame veľa turistov, ale aj cyklistov a rodiny s deťmi, dokonca i s kočíkmi. Áno, k Velickému plesu sa pokojne môžete vybrať aj s malým dieťaťom v kočíku.
Na chvíľu sme zišli z asfaltovej cesty, ideme lesom. Tesne pod rozcestníkom na Velickej poľane vychádzame spomedzi stromov, k cieľu cesty to máme už len 15 minút. To je ten správny čas dať si niečo dobré. Dopĺňame chýbajúcu energiu a dávame si tyčinky Corny Protein, každý podľa svojej chuti. Betka si zobrala kokosovú, Ľudo mango, Veronika čokoládovú, Gabika neváhala a siahla po jej obľúbenej príchuti slaný karamel. Ktorá je tá vaša naj?
Dostali sme sa vyššie, okolitú krajinu máme ako na dlani, objavujú sa prvé stopy snehu. Postupne sme si obliekli všetky vrstvy oblečenia, ktoré nesieme so sebou. Pri Velickom plese je snehu ešte celkom dosť. Kúsok od jeho brehu je známy horský hotel Sliezsky dom, v ktorom budeme nocovať. Asi polovica vodnej hladiny plesa je ešte pokrytá ľadom, ale vyzerá, že už sa pomaly topí. Užívame si nádherné výhľady na okolitú scenériu Tatier.
Nad jazerom sa nachádza neveľká moréna, čiže skalná sutina, balvany a bloky nanesené ľadovcom. Zaujímavou je aj skutočnosť, že sa tu počas svojej návštevy Slovenska zastavil v roku 1995 pápež Ján Pavol II. Okolo plesa vedie turistický chodník po zelenej značke zo Sliezskeho domu na Poľský hrebeň. Z Velickej doliny zas výstupová cesta na Gerlachovský štít. Na náš najvyšší vrch sa dá ísť len s horským vodcom a až po skončení zimnej uzávery.
My sme zostali na noc pri Velickom plese. Večer, tesne pred zotmením, sme si užili doslova magickú atmosféru Vysokých Tatier. Zážitok, ktorému sa máločo vyrovná. Na druhý deň sme šli späť po Tatranskej magistrále na Hrebienok, odtiaľ do Starého Smokovca, potom vlakom k autu do Tatranskej Polianky, ale to už je iný príbeh.
Autor titulnej fotografie: Ľudovít Andok.
