Cart is empty 
Ilustračné foto: Erik Baláž
Je jedným z mála ľudí, ktorí vedia, kde spávajú medvede, kde sa pri ruji naháňajú kamzíky, kadiaľ behajú vlčie svorky a kde tokajú vzácne hlucháne. Ochranár Erik Baláž je presvedčený, že má zmysel zachovať unikátny ekosystém pre budúce generácie.
Kedy ste sa rozhodli, že spojíte život s ochranou prírody vo Vysokých Tatrách?
Vyrastal som v Liptovskej Kokave pod Kriváňom blízko Tichej a Kôprovej doliny. Bol som len gymnazista, keď som sa v šestnástich rokoch po prvýkrát na dlhšie dostal do Tichej doliny. Začal som prespávať vonku a mal som rôzne zaujímavé zážitky. To ma veľmi ovplyvnilo. Uvedomoval som si aj negatívne veci, ktoré sa dejú, celá jedna vystrieľaná vlčia svorka, inokedy vyrúbaný kus pralesa. Nakoplo ma to až tak, že som sa začal zaoberať ochranou prírody. Začal som písať podnety, keď som videl niečo nelegálne, neskôr som sa stal členom Lesoochranárskeho zoskupenia VLK.
Vytvorili ste úchvatné filmy, ktoré ukazujú divokú, pôvodnú tatranskú prírodu. Ktoré si najviac vážite a prečo?
Pre mňa je najdôležitejší Strážca divočiny. Bol pre mňa dôležitý aj v rámci kampane na ochranu Tichej a Kôprovej doliny. Do tých dolín som dovtedy chodieval veľmi intenzívne. Dospelo to do štádia, že som dobre poznal miestne medvede, sledoval som ich rodiny trebárs aj desať rokov. Vnímal som ich osudy a natočiť film sa mi zdalo ako uzavretie jednej kapitoly života s nimi. Všetko sa zhmotnilo do filmu. Mám pocit, že aj ľudia to prijali veľmi dobre, vnímali, že je to v osobnej rovine. Aj v ďalších filmoch ukazujeme zvieratá a ich úlohu v ekosystéme, ale tam sme vedeli povedať, že táto konkrétna medvedica má osem rokov a toto je jej prvé mláďa. Vedel som to, pretože som ju poznal.
Čo treba, aby človek splynul s prírodou a videl z nej viac než len vleky a lanovky?
Neviem to povedať úplne všeobecne, ale pre mňa to bol nepretržitý kontakt s prírodou. Trávil som v nej naozaj veľmi veľa času a väčšinou sám. Zdá sa mi veľmi dôležité, ak človek vie prírodu vnímať otvorenou mysľou a bez ďalších plánov, inak, ako keď napríklad ide do lesa zbierať huby. Zaujímal som sa o všetko, čo sa v prírode deje, a nemal som žiadne ciele. Takto som dokázal vnímať, ako príroda v skutočnosti funguje, a to je podľa mňa podstatné – byť v prírode a byť tam veľa. Niekomu môže pomôcť, ak do prírody pôjde s odborníkom, lebo mu povie, ako to v nej funguje. Nie každý má čas dvadsať rokov študovať všetky deje. Keď sa do prírody dostanete s niekým, kto to vie a dokáže to pomenovať, začne to mať pre vás zmysel. Samému mi ľudia rozprávajú, že odkedy boli so mnou v lese, pozerajú sa na prírodu inak ako dovtedy. Zrazu vidia veci, ktoré nikdy predtým nevnímali.
Naozaj ste čakali s kameramanom hodiny v snehu a mraze, kým sa vám podarilo nakrútiť súboj kamzíkov?
Pri každom filme, ktorý sme doteraz nakrútili, to vychádza rádovo na stovky dní v teréne, teraz pri filme o hlucháňoch je to až okolo 200 dní. Nerobím, samozrejme, všetko sám, aktuálne sme traja filmári. Je to extrémne náročné, situácie sú rôzne. Niekedy človek čaká mesiac a nič nenakrúti, a zrazu za desať minút má najdôležitejšie časti do filmu, niečo veľmi zaujímavé. Mnohokrát je to veľa neúspešných pokusov a potom sa niečo stane. Keď však chodíte celý rok pravidelne po lesoch, už poznáte vzťahy v prírode, viete, prečo sú zvieratá na konkrétnych miestach. Všetko so sebou súvisí. Uvediem príklad: roja sa mravce, lebo je jún a týždeň je teplo, my vieme, kde sú mraveniská a kde je južný svah, a ideme tam, lebo vieme, že tam bude medveď. Tým chcem povedať, že je to o hlbšom poznaní prírody, čo si však vyžaduje čas strávený v nej.
Aké ťažké bolo nafilmovať rysa v divokej prírode? Označuje sa za ducha lesa, málokto ho uvidí naživo v prírode.
Jeden z našich filmárov, kameraman Karol Kaliský, ich má vo filme viackrát. Bolo to naozaj extrémne náročné, potrebovali sme ich do filmu Život v oblakoch. Skúšali sme rôzne metódy. Najskôr sme čakali tam, kde je veľa kamzíkov, mysleli sme si, že raz príde a bude ich loviť. To sa však nestalo. Kamzíky sa väčšinu času zdržiavajú na skalách a tam ich rys neloví. Po rôznych pokusoch nakoniec môj brat stopoval rysy asi sto dní v snehu, išiel po hornej hranici lesa, kde je bežne meter snehu, a hľadal iba stopy, ktoré idú nad les smerom do prostredia, kde žijú kamzíky. Takto vystopoval rysa. Stalo sa to okolo obeda a keďže v zime je krátky deň, rýchlo sme volali Karolovi Kaliskému, ten zobral kameru a utekal na to miesto. Postavil si maskovanie, statív, zapol kameru a ešte predtým, ako by sa stihol obliecť, prišiel prvý rys. Bola zima, nemohol sa hýbať, tak hodinu len natáčal rysy. Všetko sa podarilo, no on skončil so zápalom pľúc.
Ktoré zvieratá vo Vysokých Tatrách sú najohrozenejšie a prečo?
Ťažko to takto povedať, dá sa na to pozerať rôzne. Myslím si, že najohrozenejšie sú predsa len zvieratá, ktoré sú u nás jedinečné. Napríklad kamzík. Náš poddruh kamzík vrchovský tatranský nežije nikde inde, za posledné storočie sa trikrát dostal na hranicu vyhynutia, bol to len veľmi nízky počet, okolo 200 jedincov. Dnes ich je už viac, no je to maličké územie, na ktorom je veľmi jednoduché tento druh vyhubiť. Takže v Tatrách sú ohrozené práve tieto endemity. Dá sa na to však pozerať aj širšie v rámci Západných Karpát. Máme tu hlucháňa hôrneho, ktorý je veľmi ohrozený druh, a ak ho chceme zachrániť, aby tu vôbec prežil, tak Tatry sú kľúčové. Je v nich veľa pomerne zachovaných ihličnatých lesov a ak sa podarí ochrániť územie, hlucháň má šancu prežiť práve tu a nie v iných pohoriach, kde je menej vhodných biotopov a horských lesov. V mnohých slovenských pohoriach hlucháň v budúcnosti vyhynie, ale v Tatrách by mohol prežiť.
Prečo patria do tatranskej prírody poniklec aj vlci, kosodrevina aj medveď? Naozaj v prírode všetko so všetkým súvisí?
Jednak všetko so všetkým súvisí, ale súčasne sa dá aplikovať aj morálne hľadisko na túto tému. Každý organizmus má právo žiť na zemi a práve Tatry poskytujú útočisko pre veľa druhov, ktoré sa tu vyskytovali už počas doby ľadovej a teraz zostali v chladných podmienkach Tatier. Nemyslím si, že máme právo tieto druhy ničiť alebo vyhubiť. Na druhej strane, je tu aj funkčné hľadisko: každý ekosystém je totiž podstatný pre prežitie ľudí. Napríklad Tatry sú pre nás veľmi dôležité kvôli vode. Na tomto území padá oveľa viac zrážok, dažďových či snehových, rodia sa tu potoky a rieky. Každá jedna časť ekosystému, aj zdanlivo zbytočná, ako mŕtve stromy, je veľmi dôležitá pre zadržiavanie vody. Keď sa začnú mŕtve stromy rozkladať, stanú sa z nich „špongie“. Pri daždi nasávajú vodu, no keď je sucho, tak ju, naopak, uvoľňujú do pôdy a pomáhajú zdravým stromom prežiť obdobie sucha. Keby tam mŕtve stromy neboli, jednoducho je sucho a stromy môže napadnúť lykožrút. Laicky povedané, všetko sa navzájom v prírode vylaďuje, keď je to tak, ako to má byť.
Vy ste sa zasadzovali o bezzásahovosť v Tichej a Kôprovej doline. Prečo vlastne majú zmysel bezzásahové územia vo Vysokých Tatrách?
Tých dôvodov je veľa. Jednak národné parky všade vo svete chránia ekologické procesy na veľkých plochách. Predstavte si napríklad rieku Belá, ktorá vzniká sútokom Tichého a Kôprového potoka. Keďže sa v tejto oblasti teraz nič neťaží, vieme napríklad zistiť, ako sa tu vyskytujú povodne. Merania sú v tejto oblasti od roku 1928 a zisťujeme, že sú tu stále menšie povodne. Prečo je to tak? Pretože povodie rieky je dnes chránené, kým v minulosti sa tu ťažilo, páslo – teraz sa však pôda a les zregenerovali a znamená to, že lepšie zadržiavajú vodu. Práve národný park nám vie dať odpoveď aj na také zásadné otázky, ako reagovať na zmeny klímy, ako predchádzať povodniam či ako reagovať na sucho. Iným príkladom je populácia medveďa, ktorá potrebuje veľké teritórium. V bezzásahovej Tichej doline žijú medvede úplne prirodzeným spôsobom. Na to, aby nepotrebovali odpadky a kukuričné polia, potrebuje populácia napríklad prírodné kalamity, ktoré sú pre ňu veľmi dôležité, potrebuje staré limbové lesy, alpínske lúky a striedanie rôznych typov prostredí. Takisto je to zodpovednosť voči našej budúcnosti. Ak chceme zachrániť hlucháňa pre ďalšie generácie, aby mal niekto v budúcnosti ešte šancu ho vidieť, nemôžeme ho zachrániť na malej ploche. Pôvodné druhy ako medvede či hlucháne by vyhynuli na malých plochách, keby mali byť v maličkej rezervácii a okolo seba by mali zničené lesy. Národné parky a bezzásahové zóny sú úplne kľúčové. A posledná vec: ak chce človek zažiť divokú prírodu, ísť tam, kde môže byť obklopený len prírodou, je to niečo, čo patrí medzi naše základné práva. Pre mnoho ľudí zažiť nedotknutú prírodu je naozajstný zážitok, ktorý ich formuje.
