Cart is empty 
Cesta hrdinov SNP je legendárna trasa. Od Duklianskeho priesmyku na východe po Devín na západe krajiny je celá značená červenou značkou a meria približne 770 kilometrov. Najdlhšiu slovenskú turistickú magistrálu absolvoval minulý rok v apríli a máji aj herec a hudobník Michal Legíň, cesta mu trvala 33 dní.
Foto: Jozef Kadela
Kedy ste prvýkrát počuli o Ceste hrdinov SNP?
Prvýkrát som sa s touto cestou stretol už asi v dvanástich rokoch, keď sme boli v skautskom tábore v Hornej Porube. Rovno popri našom táborisku viedla Cesta hrdinov SNP, bola tam červená značka. Keď nám o tom rozprával vtedajší skautský vodca, tak som si nedokázal predstaviť, ako môže niekto prejsť peši celé Slovensko a ešte cez hory. Veď by mohol ísť, napríklad, vlakom.
Neskôr, už v teenagerskom veku, som stále častejšie a radšej chodieval do prírody na rôzne túry, prechody, prenocovania. Mali sme vtedy úžasnú partiu, tieto priateľstvá trvajú dodnes. Niektorí ma prišli pozrieť aj počas mojej cesty po trase hrdinov SNP.
Keď sa presunieme do súčasnosti, hrám divadlo pre deti, a to je zamestnanie, ktoré vyžaduje veľa času. Častokrát, keď majú ostatní voľno, tak ja ho nemám. Preto som počas posledných rokov nemal veľa času ani na turistiku. Naším spôsobom života dosť zamával aj covid. Počas lockdownu sme si nachádzali rôzne iné koníčky, ja som oprášil turistiku. Dostali sa ku mne knihy o tejto téme, jedna z nich bola o Pacific Crest Trail (PCT), americkej hrebeňovke vedúcej od hraníc Mexika po Kanadu, ktorá meria viac ako 4 200 kilometrov. Vtedy som si povedal, že keď toto môže absolvovať 20-ročná slečna, ktorej knihu som čítal, tak prečo by som ja, akonáhle sa roztopí sneh, neabsolvoval napríklad „esenpéčku“?
Vyrazili ste 23. apríla minulého roku, takže naozaj hneď po opadnutí snehovej pokrývky.
Po skúsenostiach z roku 2020 som si hovoril, že v lete 2021 môžeme zas očakávať nabitú divadelnú sezónu a budeme asi hrávať. To znamenalo, že treba vyraziť čím skôr. Ešte bol lockdown a nedalo sa ubytovávať v chatách, preto som si pripravil takú výbavu, aby som mohol prečkať noc v aj chladnejších podmienkach v Nízkych Tatrách. Neniesol som všetko so sebou, ale logisticky, podľa vzoru amerických turistov na PCT, som si dohodol s mojou priateľkou, že mi pošle balík so zimnou výbavou do Banskej Bystrice a ďalší do Telgártu. Keď prejdem Nízke Tatry, tak sa zimnej výbavy zbavím a vymením ju za jarné veci. To sa aj udialo a bolo to dosť praktické.
Vy ste sa vybrali na túto trasu opačným smerom – zo západu na východ. Prečo?
Žijem už pár rokov v Bratislave a pripadalo mi to ako celkom vtipné, že ráno si dám ešte s priateľkou kávu, pripraví mi desiatu, sadnem na električku, potom na autobus a o polhodinu začínam trasu SNP. Väčšinou, keď chodia ľudia z Dukly, tak cestujú pol dňa, lebo tam do priesmyku chodia za deň asi len dva alebo tri spoje, často idú aj stopom.
Boli najnáročnejšou časťou trasy už spomínané Nízke Tatry?
Paradoxne, pre moje telo a fyzickú kondíciu boli najnáročnejšie prvé dni. Musel som si zvykať na záťaž na chrbte, lebo som niesol aj časť zimnej výbavy. Zima nebola len v Nízkych Tatrách, v noci bola teplota okolo nuly vtedy ešte prakticky všade. Mal som preto so sebou 15 až 17 kilogramov zásob a vecí, nemohlo to byť v tom období menej. Hneď počas prvých dní v Malých Karpatoch mi „odišlo“ koleno. Bol som v Myjave na röntgene, lekár mi odporučil ísť trochu pomalšie. Toto bolo asi najnáročnejšie. Nebyť priateľov, ktorí ma „hecovali“, a niektorých turistov, ktorých som po ceste stretol, tak by som to asi minimálne prerušil na pár dní.
Ako to bolo s počasím, bola vlastne ešte jar.
Na tejto trase treba počítať so všetkým. Nie je možné, aby bolo len pekne alebo len škaredo. Keď som vyrážal, vedel som, že prvý týždeň bude pekne. Potom bolo ako bolo… Nielen pre mňa, ale asi pre väčšinu účastníkov tejto cesty sú práve Nízke Tatry najsilnejším zážitkom. Týka sa to krásy prírody, výhľadov, turistického vyžitia, a tiež náročnosti. Ja som tam zažil aj prvý letný deň, fúkal silný ale teplý vietor. Keď mi fúkal do chrbta, tak som šiel doslova s jeho podporou, ťažšie to bolo, keď fúkal oproti. Na niektorých častiach boli ešte snehové jazyky, inde už plochy trávy alebo jazierka z roztopeného snehu, z ktorých sa dalo dobre napiť. Dva dni ma sprevádzal kamarát, člen Dobrovoľnej horskej služby Malá Fatra, Marek Čelko. Absolvoval som s ním časť trasy Nízkych Tatier – Ďumbiersku, nešiel so mnou úplne z Donovál, pripojil sa v priebehu dňa na Veľkej Chochuli.
Stretli ste ľudí, ktorí išli po Ceste SNP opačným smerom?
V polovici cesty, čo je práve v Nízkych Tatrách. Niektorí „esenpéčkari“ udávajú, že je to na Čertovici, iní že pod Chopkom. Ja som stretol prvého takéhoto turistu pod Ďumbierom. Bol to Tomáš a mal na celú cestu asi len 18 dní, takže on robil denne 40 až 50 kilometrov. Po absolvovaní Nízkych Tatier by som to možno už zvládol aj ja, len neviem, čo by na to povedali moje kolená.
Ešte musím povedať, že kdekoľvek som prišiel, tak ľudia videli, že tento človek je strhaný, má veľký ruksak, zodraté topánky aj palice, opálené čelo… Znalí turisti hneď vedia, že to je „esenpéčkar“. Na Chopku sme sedeli na terase vtedy zavretej Kamienky, prišiel som s Marekom, a skialpinisti, ktorí išli okolo hneď vedeli, že toto je „esenpéčkar s doprovodom“. Jeden z nich, bývalý tatranský nosič, vytiahol jedlo a dal mi ho, nech si dám, že som vychudnutý. Dal mi nejaké pečivo a nátierku, chcel ma asi trochu vykŕmiť.
Pri Ramži som stretol dvoch Košičanov, ktorí si povedali, že prejdú nízkotatranský hrebeň počas predĺženého víkendu. Vzniklo z toho také priateľstvo, že keď som neskôr prichádzal ku Košiciam, tak mi jeden z nich písal, či nepotrebujem sprchu alebo doplniť zásoby. Tak to bolo aj s často neznámymi ľuďmi. V horách to tak je, v spojitosti s prírodou a prejdenou trasou veci vyzerajú inak.
Trasu ste absolvovali sám. Nebáli ste sa niekedy, hlavne v noci?
Videl som medvedie stopy, aj čerstvé. Veľa ich bolo na Flochovej v Kremnických vrchoch. V Nízkych Tatrách som medvedích stôp veľa nevidel, možno preto, že už zliezol sneh a kráľovohoľskú časť som išiel za výdatného dažďa, ktorý všetko rozmočil. Vtedy som len šliapal v rytme a chcel som byť čo najskôr na Andrejcovej alebo v Telgárte. V tom daždi, vetre a teplote maximálne 7 stupňov Celzia som si hovoril, že nesmiem zastať, lebo telo by sa mohlo rýchlo ochladiť. Ak by som ostal stáť alebo mal nebodaj nejaký úraz, tak by to nemuselo dobre dopadnúť. Preto som stále kontroloval, či mám signál na telefóne a niektoré pasáže, kde sa dalo šmyknúť, išiel pomalšie.
Samotu som si, paradoxne, užíval. Som skôr extrovert, a možno práve preto mi padlo vhod byť mesiac odkázaný sám na seba, využiť dávne skúsenosti zo skautingu. Môj otec je poľovník, takže horu a les poznám. Viem, teoreticky, ako sa správať pri strete s medveďom, našťastie som to počas svojej cesty nemusel využiť.
Rád by som ešte spomenul, že som používal výdobytky 21. storočia. Napríklad solárny panel, lebo na časti cesty som nemal kde dobíjať mobil, chaty ešte neboli otvorené, samozrejme aj internet a GPS. Na druhej strane som sa snažil splynúť s prírodou najviac ako to šlo.
Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí uvažujú nad tým, že by sa vydali na Cestu hrdinov SNP?
Aby neváhali, dobre sa pripravili, prečítali si knihy, ktoré o tom píšu, prípadne aj o dlhších trasách, napríklad o spomínanej americkej hrebeňovke. Treba si vybrať dobré obdobie, v lete je tam najviac ľudí, ale zas je najlepšie počasie. Ale v každom ročnom období je to krásna cesta, keď má človek na to chuť a energiu.
