Cart is empty 
Tomuto zimnému športu sa venovala od svojich 15 rokov, odvtedy potešila fanúšikov viacerými významnými úspechmi. Anastasia Kuzminová získala pre Slovensko tri zlaté olympijské medaily, zvíťazila aj na svetovom šampionáte vo Švédsku. V roku 2010 sa stala víťazkou ankety o najlepšieho športovca Slovenska. My sme sa s Nasťou a jej manželom Danielom stretli vďaka Tiposu vo Vysokých Tatrách, kde sme s nimi strávili príjemný deň na natáčaní. Našli sme si aj čas, aby sme sa porozprávali o rôznych témach. Prinášame rozhovor o úspechoch, tréningu, motivácii v športe i vážnych rozhodnutiach.
Titulná fotografia: Martin Krystýnek
Ste známa aj tým, že sa vám podarilo obhájiť olympijské zlato. Čo sa skrýva za týmto výnimočným úspechom?
Anastasia: Povedala by som to asi tak, že pre úspech v ďalších pretekoch treba na ten predchádzajúci zabudnúť. Na toto som prišla až časom, ako som postupne získavala športové skúsenosti. Vždy, keď sa mi podarilo niečo vyhrať, tak na jednej strane to bolo niečo vytúžené, ale na druhej strane aj emócia, ktorá dokáže človeka okrem radosti aj vyčerpať. Ďalší deň treba ísť do súťaže opäť naplno a neohliadať sa za tým, čo bolo. Aj keď je to veľký úspech, treba na to zabudnúť a začať akoby odznova.
Daniel, vy ste boli Nastiným trénerom. Ako ste to videli z toho pohľadu, že ste zároveň jej manželom?
Daniel: Už som to hovoril v nejakých rozhovoroch, pri Nasti som nebol takým klasickým trénerom v plnom rozsahu a zmysle slova. Nebolo to tak, že tréner povie, aby urobila to a to a bude to vyžadovať. Nasťa je športovec, ktorý si nájde svoju cestu a sama navrhne, že by tréning spravila trochu inak, urobila niečo navyše alebo niečo menej. Je to rozmýšľajúci športovec, takýchto je dosť málo – športovcov, ktorí rozmýšľajú, keď idú na tréning, ako sa pripraviť na súťaž. Toto je veľmi dôležité. Práca s ňou bola pre mňa ako trénera v niečom náročnejšia, v niečom ľahšia, ako keby to bolo len o nejakom vykonávaní úloh. Preto boli aj výsledky.
Obohatilo to aj vás ako trénera?
Daniel: Myslím, že áno. Naučil som sa pri nej veľmi veľa a aj teraz využívam skúsenosti, ktoré som získal s Nasťou. Vlastne v tom pokračujem s mladými športovcami. Myslím, že Nasťa ma naučila veľa vecí, mnohé sme sa naučili navzájom. Šport je súčasťou nášho života, dnes už ho ale nedávame na prvé miesto, pretože máme deti a rodinu, ktoré sú pre nás najdôležitejšie. Dá sa to ale skĺbiť, aby všetko pekne fungovalo.
Anastasia: Je to o plánovaní istých krokov, vždy po dohode. Je to o riadení vecí, ale dôležitá je aj vzájomná podpora. Vedieť si správne rozdeliť úlohy, aby ani jeden nebol veľmi unavený a dokázali sme si užívať pozitívne emócie. Počas športovej kariéry bol Daniel tým iniciátorom, ktorý produkuje nápady, prichádza s myšlienkami, dokáže vysloviť odvážne nápady, nájsť niečo nové. Vždy nás to posúvalo dopredu. Dá sa povedať, že v tom pokračuje aj teraz. Stále hľadá nejaké projekty, aby sme boli aktívni, a zároveň, aby nám to dávalo zmysel.
Ako sa udržiavate v kondícii po ukončení aktívnej kariéry?
Daniel: Dávame si rôzne súťaže a výzvy v rámci tréningu. Posledné roky to väčšinou vyhráva Nasťa, ja už som „postarší človek“, ale súťaženie u nás v rodine stále musí byť. Samozrejme, v dobrom zmysle slova.
Anastasia: A aj preto, aby sme sa ťahali navzájom, prináša to trochu adrenalínu a aj emócie, ktoré sa snažíme preklopiť do bežného života. Dá sa povedať, že návyky, ktoré sme získali ako profesionálni športovci využívame aj v bežnom živote. Ťahá sa to s nami ďalej, asi sa toho nevieme zbaviť, obaja sme súťaživé typy. Také to vzájomné „hecovanie“ asi patrí k nášmu vzťahu.
Ukončenie športovej kariéry asi nebol jednoduchý krok, čo všetko pre vás znamenal biatlon?
Anastasia: Najprv som sa venovala bežeckému lyžovaniu, biatlon bol pre mňa niečím novým, čomu sa chcem naučiť. Nadchýnal ma, obdivovala som tento šport, lebo je komplikovanejší a zdal sa mi náročnejší ako bežecké lyžovanie. Biatlon pre mňa znamenal veľmi veľa. Po získaní zlatých medailí som pochopila, že mi dáva oveľa viac ako len dosahovať výsledky. Týmto spôsobom môžem potešiť nielen seba, ale aj svojich blízkych, trénera, realizačný tím a množstvo fanúšikov v rôznych krajinách. Cítila som podporu, neboli to len ľudia od biatlonu, ale aj ľudia, ktorí o ňom až tak veľa nevedeli, ale mali radi šport. Videla som v tom svoje poslanie, úspešné momenty aj chvíle prehry. O to viac som si vážila každú chvíľu, ktorú som s týmto športom zažívala, dávalo mi to veľký zmysel.
Robíte teda aj veci, ku ktorým ste sa počas aktívnej športovej kariéry nedostali?
Anastasia: Áno, vtedy sme ich nedokázali uskutočniť, lebo by nás obmedzovali. Dnes hľadáme spôsoby, ako odovzdať naše skúsenosti ďalej, aby nezostali „zaprášené“ na nejakej poličke. Za dôležité považujeme aj to, aby sa rozhýbali ďalšie a ďalšie rodiny. Možno, aby sme vytvorili okolo seba komunitu ľudí, ktorých sme priviedli k aktívnemu pohybu. Pomôcť k tomu môže aj moja športová kariéra ako motivácia alebo inšpirácia. Počas športovej kariéry som dostávala veľa rád. Najprv boli žiadané, potrebovala som ich, aby som sa
zdokonaľovala, ale postupne som získala pocit, že si viem poradiť sama. Dokonca, že aj ja dokážem poradiť iným, ak to potrebujú. Spomeniem si, že som chodila po rady k mame, ktorá bola tiež športovkyňa. Nie vždy boli také, aké som chcela počuť. Neskôr sme sa s manželom dostali do stavu, že mi vedel poradiť a ja jemu. Vytvárali sme silný pár a posúvali sa dopredu, aj o tom to je.
