20221107-0034

Nasťa Kuzminová: Biatlon je pre mňa viac ako len dosahovanie úspechov

Tomuto zimnému športu sa venovala od svojich 15 rokov, odvtedy potešila fanúšikov viacerými významnými úspechmi. Anastasia Kuzminová získala pre Slovensko tri zlaté olympijské medaily, zvíťazila aj na svetovom šampionáte vo Švédsku. V roku 2010 sa stala víťazkou ankety o najlepšieho športovca Slovenska. My sme sa s Nasťou a jej manželom Danielom stretli vďaka Tiposu vo Vysokých Tatrách, kde sme s nimi strávili príjemný deň na natáčaní. Našli sme si aj čas, aby sme sa porozprávali o rôznych témach. Prinášame rozhovor o úspechoch, tréningu, motivácii v športe i vážnych rozhodnutiach.

Titulná fotografia: Martin Krystýnek

Ste známa aj tým, že sa vám podarilo obhájiť olympijské zlato. Čo sa skrýva za týmto výnimočným úspechom?

Anastasia: Povedala by som to asi tak, že pre úspech v ďalších pretekoch treba na ten predchádzajúci zabudnúť. Na toto som prišla až časom, ako som postupne získavala športové skúsenosti. Vždy, keď sa mi podarilo niečo vyhrať, tak na jednej strane to bolo niečo vytúžené, ale na druhej strane aj emócia, ktorá dokáže človeka okrem radosti aj vyčerpať. Ďalší deň treba ísť do súťaže opäť naplno a neohliadať sa za tým, čo bolo. Aj keď je to veľký úspech, treba na to zabudnúť a začať akoby odznova.

Daniel, vy ste boli Nastiným trénerom. Ako ste to videli z toho pohľadu, že ste zároveň jej manželom?

Daniel: Už som to hovoril v nejakých rozhovoroch, pri Nasti som nebol takým klasickým trénerom v plnom rozsahu a zmysle slova. Nebolo to tak, že tréner povie, aby urobila to a to a bude to vyžadovať. Nasťa je športovec, ktorý si nájde svoju cestu a sama navrhne, že by tréning spravila trochu inak, urobila niečo navyše alebo niečo menej. Je to rozmýšľajúci športovec, takýchto je dosť málo – športovcov, ktorí rozmýšľajú, keď idú na tréning, ako sa pripraviť na súťaž. Toto je veľmi dôležité. Práca s ňou bola pre mňa ako trénera v niečom náročnejšia, v niečom ľahšia, ako keby to bolo len o nejakom vykonávaní úloh. Preto boli aj výsledky.

Obohatilo to aj vás ako trénera?

Daniel: Myslím, že áno. Naučil som sa pri nej veľmi veľa a aj teraz využívam skúsenosti, ktoré som získal s Nasťou. Vlastne v tom pokračujem s mladými športovcami. Myslím, že Nasťa ma naučila veľa vecí, mnohé sme sa naučili navzájom. Šport je súčasťou nášho života, dnes už ho ale nedávame na prvé miesto, pretože máme deti a rodinu, ktoré sú pre nás najdôležitejšie. Dá sa to ale skĺbiť, aby všetko pekne fungovalo.

Anastasia: Je to o plánovaní istých krokov, vždy po dohode. Je to o riadení vecí, ale dôležitá je aj vzájomná podpora. Vedieť si správne rozdeliť úlohy, aby ani jeden nebol veľmi unavený a dokázali sme si užívať pozitívne emócie. Počas športovej kariéry bol Daniel tým iniciátorom, ktorý produkuje nápady, prichádza s myšlienkami, dokáže vysloviť odvážne nápady, nájsť niečo nové. Vždy nás to posúvalo dopredu. Dá sa povedať, že v tom pokračuje aj teraz. Stále hľadá nejaké projekty, aby sme boli aktívni, a zároveň, aby nám to dávalo zmysel.

Ako sa udržiavate v kondícii po ukončení aktívnej kariéry?

Daniel: Dávame si rôzne súťaže a výzvy v rámci tréningu. Posledné roky to väčšinou vyhráva Nasťa, ja už som „postarší človek“, ale súťaženie u nás v rodine stále musí byť. Samozrejme, v dobrom zmysle slova.

Anastasia: A aj preto, aby sme sa ťahali navzájom, prináša to trochu adrenalínu a aj emócie, ktoré sa snažíme preklopiť do bežného života. Dá sa povedať, že návyky, ktoré sme získali ako profesionálni športovci využívame aj v bežnom živote. Ťahá sa to s nami ďalej, asi sa toho nevieme zbaviť, obaja sme súťaživé typy. Také to vzájomné „hecovanie“ asi patrí k nášmu vzťahu.

Ukončenie športovej kariéry asi nebol jednoduchý krok, čo všetko pre vás znamenal biatlon?

Anastasia: Najprv som sa venovala bežeckému lyžovaniu, biatlon bol pre mňa niečím novým, čomu sa chcem naučiť. Nadchýnal ma, obdivovala som tento šport, lebo je komplikovanejší a zdal sa mi náročnejší ako bežecké lyžovanie. Biatlon pre mňa znamenal veľmi veľa. Po získaní zlatých medailí som pochopila, že mi dáva oveľa viac ako len dosahovať výsledky. Týmto spôsobom môžem potešiť nielen seba, ale aj svojich blízkych, trénera, realizačný tím a množstvo fanúšikov v rôznych krajinách. Cítila som podporu, neboli to len ľudia od biatlonu, ale aj ľudia, ktorí o ňom až tak veľa nevedeli, ale mali radi šport. Videla som v tom svoje poslanie, úspešné momenty aj chvíle prehry. O to viac som si vážila každú chvíľu, ktorú som s týmto športom zažívala, dávalo mi to veľký zmysel.

Robíte teda aj veci, ku ktorým ste sa počas aktívnej športovej kariéry nedostali?

Anastasia: Áno, vtedy sme ich nedokázali uskutočniť, lebo by nás obmedzovali. Dnes hľadáme spôsoby, ako odovzdať naše skúsenosti ďalej, aby nezostali „zaprášené“ na nejakej poličke. Za dôležité považujeme aj to, aby sa rozhýbali ďalšie a ďalšie rodiny. Možno, aby sme vytvorili okolo seba komunitu ľudí, ktorých sme priviedli k aktívnemu pohybu. Pomôcť k tomu môže aj moja športová kariéra ako motivácia alebo inšpirácia. Počas športovej kariéry som dostávala veľa rád. Najprv boli žiadané, potrebovala som ich, aby som sa

zdokonaľovala, ale postupne som získala pocit, že si viem poradiť sama. Dokonca, že aj ja dokážem poradiť iným, ak to potrebujú. Spomeniem si, že som chodila po rady k mame, ktorá bola tiež športovkyňa. Nie vždy boli také, aké som chcela počuť. Neskôr sme sa s manželom dostali do stavu, že mi vedel poradiť a ja jemu. Vytvárali sme silný pár a posúvali sa dopredu, aj o tom to je.

Baby, čo tak skialp na Babky? Aj keď sa nám do nadpisu nevošli muži, tento asi dvojhodinový výstup v Západných Tatrách je vhodný aj pre nich.

Baby, čo tak skialp na Babky?

Aj keď sa nám do nadpisu nevošli muži, tento asi dvojhodinový výstup v Západných Tatrách je vhodný aj pre nich.

Ide o nenáročnú trasu v jednom z mála povolených skialpových areálov u nás. Ak patríte v tejto pohybovej aktivite medzi začiatočníkov, Babky sú presne pre vás. Ako východiskový bod slúži rázcestie turistických značiek na Bobroveckej vápenici. V prvej polovici idete po modrej značke mierne stúpajúcou zvážnicou.

Po dvoch kilometroch narazíte na križovatku chodníkov – doľava na Babky, doprava na Chatu pod Náružím. Podľa stránky visitliptov.sk, od tejto križovatky trasa kopíruje letný turistický chodník a ide o najproblematickejšiu časť výstupu. Je to aj preto, že sklon chodníka sa zvyšuje a cesta pomedzi stromy je pomerne úzka.

V druhej časti vedie cesta po ľavej strane, pretože na hrebeni je často riadne veterno. Aj vrchol je častokrát poriadne vyfúkaný. Po ceste môžete odbočiť doprava ku Chate pod Náružím alebo pokračovať na vrchol. Medzi zaujímavosti na trase patrí partizánsky bunker z obdobia Slovenského národného povstania asi v strede výstupu po pravej strane. Je to skalný previs, v ktorom prežilo v zime roku 1945 osem mužov z Bobrovca niekoľko týždňov.

Z vrcholu na vás čakajú nádherné výhľady na Liptovskú kotlinu, Nízke Tatry, ak je dobrá viditeľnosť, tak zahliadnete aj Kráľovu hoľu.

Zjazd si treba užiť hlavne vo vrchnej časti, máme dostatok snehu, tak to musí byť paráda. Svahy Babiek sú holé s riedkym lesom, čo je pre lyžiarov dobrý terén. Nebezpečenstvo lavín je tu minimálne. Po vstupe do lesa už treba dávať pozor na protiidúcich lyžiarov a ide skôr o presun ako o lyžovačku.

Osada začala vyrastať krátko po druhej svetovej vojne podľa projektov známeho architekta Milana M. Harminca z Bratislavy a od roku 1956 slúži ako vojenská liečebňa tuberkulózy respiračných chorôb.

Nová Polianka so značkou architekta Harminca

Osada začala vyrastať krátko po druhej svetovej vojne podľa projektov známeho architekta Milana M. Harminca z Bratislavy a od roku 1956 slúži ako vojenská liečebňa tuberkulózy  respiračných chorôb.

Je najmladšou tatranskou osadou. Vznikla okolo vojenského liečebného ústavu, ktorý dal charakter jej rozvoju. Nemožno hovoriť o veľkom rozvoji, lebo osada nie je východiskom pre turistické aktivity, nemá ubytovacie, ani stravovacie zariadenia, od začiatku sa formovala striktne ako moderná vojenská liečebňa. Neďaleko osady je lokalita Danielov dom, ktorá je jedným z centier ochrany prírody v strednej časti Vysokých Tatier. Pôvodne tu stále poľovnícka chata Daniela Rolanda Diergardta, ktorý tu v rokoch 1898 – 1929 vlastnil okolité lesy.

Ak by ste Novú Polianku chceli nájsť, leží na úbočiach Gerlachovského štítu, približne na polceste medzi Vyšnými Hágami a Tatranskou Poliankou, v katastri Starého Smokovca. Cyklisti ju poznajú možno lepšie, lebo cez ňu prechádza cyklotrasa do Štôle. Základný kameň prvého objektu bol položený v roku 1952, liečebný ústav ako základ osady má v rodnom liste rok 1956.

Raritou osady bol plavecko-rekreačný bazén s vyhrievanou vodou, ktorý bol umiestnený v nadmorskej výške 1 060 m n. m. pod holým nebom a bol súčasťou materskej školy v areáli liečebného domu, ale bez prístupnosti verejnosti.

Pred pár rokmi sa Ministerstvo obrany SR rozhodlo pre veľkú rekonštrukciu liečebne s cieľom vrátiť historické klimatické kúpele rekreácii vojakov, ale aj civilnej verejnosti.  Kultúrnu pamiatku revitalizovala spoločnosť Horezza s cieľom špecializovať ju na poskytovanie liečby nešpecifických chorôb najmä dýchacích ciest. Zrekonštruovaný bývalý vojenský ústav na liečbu pľúcnych chorôb sa stal súčasťou siete hotelov Granit. Po komplexnej prestavbe a modernizácii, vrátane služieb nadobudol štatút klimatických kúpeľov.

Do Novej Polianky sa tak vrátil život, rekreanti ocenia možnosti turistiky, cyklisticky, bežkovania, môžu holdovať skialpinizmu alebo prechádzkam a kochať sa výhľadmi na končiare hôr. Blízko je Starý i Nový Smokovec alebo aj Štrbské pleso, presun za ďalšími atrakciami Vysokých Tatier je nekomplikovaný. Hotel disponuje aj zdravotným úsekom s lekárom, fyzioterapeutom a mnohými procedúrami. Stráviť čas možno aj v Retro kine.

A ak budete na dovolenke s deťmi, nezabudnite si pozrieť Pedal Planet – Galériu šliapacích autíčok, ktorá je súčasťou Novej Polianky. Jedna z najväčších súkromných zbierok šliapacích autíčok v Európe obsahuje viac ako 110 exponátov.

Máme pred sebou najnebezpečnejší týždeň roka.

Máme pred sebou najnebezpečnejší týždeň roka

Najviac nešťastí je v horách po výdatnom snežení. Aj v Tatrách napadlo 100 až 150 cm nového snehu, čo spôsobilo veľké lavínové nebezpečenstvo, lavíny môžu padnúť aj tam, kde sa obyčajne nevyskytujú. Horská záchranná služba varuje, že nás čaká najnebezpečnejší týždeň roka.

Zopakujme si najdôležitejšie momenty. V uplynulých dňoch v Tatrách padlo viac ako 100 až 150 cm snehu, horskí záchranári vyhlásili veľké lavínové nebezpečenstvo – 4. stupeň z päťstupňovej medzinárodnej stupnice. Pridal sa k tomu silný vietor, ktorý svojou rýchlosťou premiestnil veľké množstvo snehu. Ten vytvoril vankúše, preveje a dosky.

Horská záchranná služba varuje pred veľkými a strednými lavínami. Tie sa môžu uvoľniť samovoľne už pri malom dodatočnom zaťažení. Upozorňuje, že môžu padať aj tam, kde sa bežne neuvoľňujú či neočakávajú. Ako uvádza stránka Horskej záchrannej služby, veľký problém môžu spôsobiť aj malé lavíny s krátkou dráhou, končiace v terénnych pascách. 

No je tu aj lepšia správa, a síce, že v ďalších dňoch sneženie aj vietor postupne utíchnu. Ale – horskí záchranári upozorňujú, že z dlhodobej štatistky vyplýva aj to, že najviac nešťastí v horách nastáva v prvých dňoch po veľkom snežení. Dlhodobá predpoveď naznačuje, že presne takáto situácia nastáva, a to už od dnes – pondelka 6. februára. Očakáva sa príchod studeného frontu a v nočných hodinách majú klesnúť teploty na -20 stupňov Celzia. Počas dňa bude -7 stupňov Celzia a v priebehu týždňa slnečné počasie.

„Bude lákať ľudí do hôr,“ uvádza stránka Horskej záchrannej služby. Horskí záchranári ale upozorňujú, že všetky športové aktivity v horách bude komplikovať množstvo snehu a bez snežníc alebo lyží neodporúčajú pohyb ani na krátke vzdialenosti. „Za pár desiatok minút dokáže človeka brodenie s snehu veľmi vyčerpať,“ dôvodia. Udávajú ďalej, že v horách treba mať povinnú výbavu, lavínový vyhľadávací prístroj, lavínovú sondu a lopatu, lekárničku a nabitý telefón s číslami na záchranné zložky. Na privolanie pomoci možno využiť aj aplikáciu Horskej záchrannej služby.

„Otvorené zjazdové trate sú bezpečné, ale dôrazne neodporúčame opúšťať ich a skúšať lyžovať vo voľnom teréne. Mnohé lyžiarske strediská majú v mapách tzv. freeridové zóny, do ktorých zásadne neodporúčame akýkoľvek vstup,“ upozorňuje Horská záchranná služba.

PODCASTY_COVER_CLANOK_1

Po stopách tatranskej víchrice

Bolo to v sobotu 19. novembra 2004, keď sa územím Slovenska prehnala veterná smršť. Spôsobila ju tlaková níž presúvajúca sa z Britských ostrovov do stredu Európy. U nás najviac zasiahla Vysoké Tatry. Vietor, ktorého rýchlosť sa pohybovala okolo 200 km/h, zničil lesný porast na rozlohe takmer 13-tisíc hektárov. Na druhý deň po víchrici zatarasili popadané stromy takmer všetky cesty v Tatrách, na viacerých miestach bolo poškodené elektrické vedenie.

„Cez okná reštaurácie sme videli, že začal fúkať dosť silný vietor, upozornenia už vysielali aj v rádiu. Videli sme, ako sa ohýbajú stromy, počas večere vietor stále viac zosilňoval. Zrazu som si všimol, ako z jedného stromu odletel vrcholec. Akoby ho nejaká neviditeľná ruka odtrhla a zahodila do diaľky. Z ďalšieho stromu sa odlomila časť a padla medzi autá. Bol tam aj karavan, ktorý asi nebol pripevnený k autu, lebo vietor ho doslova nosil po parkovisku,“ opísal svoje zážitky s osudného dňa pre stránku cezhory.sk Braňo Šindel, ktorý bol ubytovaný v Tatranských Matliaroch.

Začalo to podvečer a vietor sa vracal vo vlnách takmer počas celej noci. Za tých pár hodín sa krajina zmenila na nepoznanie. Hlavne ihličnaté stromy nevydržali nápor silného vetra a popadali doslova celé pásy lesov. Okrem Vysokých Tatier narobila víchrica škody aj v Nízkych Tatrách, na Horehroní, hornej Orave i v Slovenskom raji.

Pamätnú víchricu v Tatrách sme zvolili ako tému prvého podcastu z novej série S batohom cez hory. Po predstavení tatranských chát sa tentoraz pozrieme na zaujímavé miesta a príbehy z Vysokých, Západných, Nízkych i Belianskych Tatier. Vladka už určite dobre poznáte z predchádzajúcej série podcastov. Teraz sa k nemu pripojila Tánička, ktorá zo všetkého najradšej dýcha horský vzduch, a keď nájde v lese nejaké odpadky, bleskovo ich pozbiera. Záleží jej na tom, aby Tatry zostali pekné a čisté.

Okrem spomienky na víchricu sa v podcaste vyberieme so sympatickou dvojicou aj na Rakytovské plieska. Knihomoľa Vladka potešil náučný chodník a Táničku parádne výhľady. Tatranská víchrica zasiahla toto územie v menšej miere ako centrálnu časť Vysokých Tatier, ale zasiahla. Dnes tu môžeme pozorovať dva spôsoby obnovy lesa – jeden rukou človeka, druhý samotnou prírodou. Tam, kde nezasiahol človek, tam si príroda poradila sama.

Osada, ktorá je dnes známa najmä ako východisko túr do Doliny Zeleného plesa a tiež ako centrum pre vzdelávanie a rekreáciu.

Kežmarské Žľaby sú najmenšou osadou Vysokých Tatier

Osada, ktorá je dnes známa najmä ako východisko túr do Doliny Zeleného plesa a tiež ako centrum pre vzdelávanie a rekreáciu odborárov školstva a vedy, je najmenšou v našich veľhorách. Budovali ju ako turistickú základňu, no v konkurencii ostatných tatranských stredísk jej význam nedosiahol takú úroveň, ako si jej zakladatelia naplánovali.

 

Napriek tomu je príbeh Kežmarských Žľabov zaujímavý. Nachádza sa na Ceste slobody medzi Tatranskými Matliarmi a Tatranskou Kotlinou. Osadu obklopuje les, turistickí sprievodcovia ju najčastejšie spomínajú v súvislosti s Dolinou Bielej vody. Je situovaná v dolnej časti tejto doliny a spomínať sa začala od roku 1885, keď tu vyrástla kežmarská mestská horáreň. Príležitostne poskytovala aj ubytovanie pre turistov.

Oblasť vtedy patrila Kežmarku, preto ten prívlastok. A Žľaby v jej názve sa spájajú s dopravou vody, ktorá kedysi  tiekla po žľaboch k salašu a pastierom mestských stád. Až v roku 1947 sa osada stala súčasťou mesta Vysoké Tatry.

 

Ale to sme pár desaťroční predbehli. Názov Kežmarské Žľaby miestni poznali oveľa skôr, ako sa tu začala formovať osada.Viedol tade starý pašerácky chodník a rozsiahlu poľanu mesto využívalo ako pastiereň s napájadlami pre dobytok. Tatranský nadšenec Oto Jalčovik uvádza, že oproti horárni o tri roky neskôr postavili na podnet advokátov Ferdinanda Cserépiho, Pavla Kélera a Kežmarského streleckého spolku turistický hostinec. Návštevníci tejto časti Tatier si ho obľúbili, najmä v rokoch pred prvou svetovou vojnou sem prichádzali z Mlynčekov aj na saniach. O. Jalčovik spomína, že to bolo možné po 6,5 km dlhej promenáde Pavla Kélera, ale aj preto, že v oblasti už stál aj 27-izbový turistický dom prispôsobený zimnej prevádzke. Dal ho postaviť Rudolf Palencsár z Kežmarku.  

Ďalšou zaujímavou postavou Kežmarských Žľabov bol obuvník z Ľubice Gustáv Frank. Keď prehrmeli salvy prvej svetovej vojny prenajal si turistický dom a rozhodol sa investovať. „Severovýchodne od hostinca začal Frank v roku 1930 s pomocou mesta Keržmarok stavať zrubový penzión. Pri svojom vzniku mal 25 izieb s 50 posteľami, v ktorých bolo lokálne kúrenie, vodovod, kúpeľňa a splachovacie záchovy,“ uvádza vo svojom článku pre stránku Nostalgické Tatry milovník tatranskej histórie O. Jalčovik.

No to nebolo všetko. Penzión dokončili v roku 1931. Keď o dva roky neskôr v osade vypukol požiar, ktorý zničil starý výletný hostinec i priľahlé stavby, Frank na ich mieste nechal postaviť moderný objekt novej reštaurácie. Ten po druhej svetovej vojne a po rekonštrukciách a rozšírení najskôr slúžil pre potreby školy v prírode, po prebudovaní je celoročným rekreačným objektom pre odborárov školstva a vedy. Vzdelávacie centrum a centrum regenerácie pracovnej sily je prepojené s rekreačným zariadenímm Crocus. Dostalo meno podľa kvetu, ktorý na jar zafarbí okolité lúky do svetlofialova. V osade popri dvoch starších horárňach pribudli aj nové budovy Štátnych lesov TANAP-u (v tomto roku bola táto organizácia začlenená do vzniknutej Správy TANAP-u).

Ak ste si túto časť Vysokých Tatier obľúbili, viete, že je vhodná aj pre rodinnú rekreáciu. Z osady vedie chodník do Tatranskej Kotliny, ktorým sa môžete ďalej dostať až k Belianskej jaskyni, ale vedie odtiaľ  aj cyklotrasa do obce Mlynčeky. Vybrať sa môžete aj do Doliny Kežmarskej Bielej vody či Doliny Siedmich prameňov. Nezabudnite, necelý kilometer pred Kežmarskými Žľabmi v smere od Tatranskej Lomnice je samota Biela Voda. Práve ona je nástupným bodom pre túry v celej oblasti Doliny Bielej Vody a Belianskych Tatier.

V roku 2018 zúril v Tatranských Žľaboch ničivý požiar. Zničil vtedy plochu približne 30 hektárov lesa, ktoré sú odvtedy bez života. Vzácna lokalita, súčasť Tatranského národného parku, sa bude spamätávať ešte niekoľko desiatok rokov.

Spálená dolina je ako stvorená na skialpové výlety. Pozor však na zvýšené lavínové nebezpečenstvo. Noste vždy lavínovú výbavu.

S napadaným snehom sa zvyšuje riziko lavín

Po období chudobnom na sneh, kedy boli lyžiarske strediská aj vo vyšších polohách nútené zasnežovať umelým snehom, sa situácia od víkendu zmenila. Podmienky na lyžovanie sú v súčasnosti veľmi dobré. Cez víkend ešte trčali na viacerých svahoch v Tatrách skaly a kosodrevina, teraz to už neplatí.

 

Väčší pozor si treba dať v otvorenom teréne. Týka sa to hlavne skialpinistov, ktorí vyhľadávajú jazdu na neupravených svahoch na miestach, kde bežných lyžiarov nestretnú. Množstvo nového snehu však v súčasnosti zvyšuje lavínové nebezpečenstvo. V neupravenom teréne, mimo zjazdovky, platí, že čím je svah strmší, tým je riziko lavíny vyššie.

FOTO: Radka Zimková

Sneh je previaty vetrom, nie je rovnomerne rozmiestnený, už pri malom zaťažení sa môžu uvoľňovať doskové lavíny. Akýkoľvek terén mimo udržiavanej lyžiarskej zjazdovky je preto potenciálne nebezpečný. Odborníci radia po výdatnom snežení počkať dva až tri dni, kým si sneh „sadne“ a toto riziko sa zníži.

V pondelok 31. januára bol vo Vysokých a Západných Tatrách vyhlásený tretí stupeň lavínového nebezpečenstva. Znamená to, že pohyb vo vysokohorskom teréne sa neodporúča. Skialpinistov môže okrem veľkého lavínového rizika ohroziť aj hmla a silný vietor, ktorý sa v horách dokáže zmeniť na víchricu. Pohyb vo vysokohorskom prostredí silno nedoporučovala aj Horská záchranná služba.

Mierne lavínové nebezpečenstvo platí aj v oblasti Nízkych Tatier. Aj tu pribudlo okolo 30 centimetrov nového snehu, ktorý je nerovnomerne rozmiestnený. Môže vytvárať preveje a prípadní turisti ho budú len ťažko zdolávať.

Ak sa pohybujete v neupravenom vysokohorskom teréne, treba mať so sebou základnú lavínovú výbavu – lopatku, sondu, lavínový vyhľadávač. Bez nej je pohyb nebezpečný, nevedeli by ste nikomu pomôcť, a takisto by nevedeli pomôcť vám. Ak máte so sebou lavínový vyhľadávač, nemajte blízko neho mobilný telefón, lebo by sa signály mohli čiastočne rušiť. Pred každou túrou zvážte podmienky, výstrahy, predpoveď počasia a svoju momentálnu kondíciu. Preceňovať schopnosti a odhad sa nevypláca, svedčia o tom aj nedávne tragické prípady spojené s uvoľnením lavín vo Vysokých Tatrách.

Krásne výhľady zo Západných Tatier z vrcholu Plačlivô. Skialpová sezóna je v plnom prúde.

Skialp na víkend? Čo napríklad Plačlivé

Skialpinistická túra je dobrým tipom na dni voľna, napríklad na Plačlivé (alebo aj Plačlivô). Ide o vrch na centrálnom hrebeni Západných Tatier, pripomína pyramídu a uvidíte ho už zďaleka. Na jeho vrchole je križovatka viacerých turistických ciest a poskytuje výhľady na Ostrý Roháč, Volovec, Smutnú dolinu alebo Roháčske plesá. A tie výhľady sú doslova dychberúce.

Začíname na parkovisku v ústí Žiarskej doliny. Počas prvých piatich kilometrov na nás čaká mierne stúpanie, asi päť kilometrov po Žiarsku chatu. Tu je príležitosť oddýchnuť si a občerstviť sa pred náročnejšou časťou výstupu. Ak bol doteraz terén upravený ratrakom alebo prešliapaný od iných skialpinistov, teraz už ide o neupravený povrch. Mierny sklon kopca sa postupne zvyšuje až do 30 stupňov. Strmšie úseky sa striedajú s miernejšími.

FOTO: Ján Ruček

Ak ste boli na Plačlivom v lete, teraz pôjdete prakticky po tej istej trase. Vo vyšších polohách sa stráca aj kosodrevina, ale otvárajú na výhľady na celé okolie. Najvyšším vrchom doliny je Baranec, uvidíte ho dokonale. Vidno už aj vrchol Plačlivého, zdá sa, že to už nie je až tak ďaleko, ale pred záverečným výstupom ešte treba načrieť do svojich síl.

Po strmšom stúpaní sa dostanete na plošinu Žiarskeho sedla, je to miesto, kde začína „útok“ na vrchol. O výhľadoch sme už v tomto článku písali, netreba ich preto znova spomínať. Ak je dobré počasie a viditeľnosť, sú neskutočné. Západné verzus Vysoké Tatry? Do ktorej skupiny obdivovateľov výhľadov patríte?

Na vrchol je to ešte asi polhodinka alebo 208 výškových metrov a hlavnú časť tejto vysokohorskej túry budete mať za sebou. Keď si pozriete Liptov, Oravu, časť Vysokých a Západných Tatier, je na rade zjazd. Svah je široký, prerušovaný skalami, ale je dosť priestoru na manévre, hlavne v dolnej časti. Hrozí však nebezpečenstvo lavín, najviac asi na pravej strane nad rázcestím pod Homôlkou. Sklon svahu je 30 až 40 stupňov, tí, ktorí si to vyskúšali hovoria o výbornej lyžovačke. Celkový zážitok z tejto už trochu náročnejšej skialpovej túry závisí od počasia, kvality a množstva snehu. Nezabudnite na lavínový výstroj, v prípade potreby aj na mačky a cepín.

Bežkovanie v Nízkych Tatrách je zážitok. Krásne bežkárske trasy v okolí Chopku. Jasná a bežky sú skvelá voľba.

V Jasnej si prídu na svoje aj bežkári

V našom najznámejšom centre zjazdového lyžovania majú miesto pre svoju obľúbenú aktivitu aj vyznávači bielej stopy. Po vianočnom a novoročnom období, ktoré bolo u nás bez snehu aj v mnohých horských polohách, sa fanúšikovia tohto druhu lyžovania nemusia obávať, v Demänovskej doline sú na bežkovanie v súčasnosti ideálne podmienky.

V lokalite Jasná – Zadné vody sú udržiavané bežkárske trasy v celkovej dĺžke 3 kilometre. Najdlhší je červený Športový okruh, ktorý meria 2 300 metrov. Modrý okruh je má 2 000 metrov, nazývajú ho Turistický, a väčšinou kopíruje červenú trasu. Na okruhoch prekonáte prevýšenie 92 metrov. Nachádza sa tu aj zelená cesta, takzvaná Chaletová spojka, dlhá 700 metrov, ktorá vás privedie k spomínaným dvom bežkárskym okruhom z lokality Otupné. K začiatku zelenej spojky sa dá dostať po zjazdových trasách, ktoré nie sú vo svojich spodných častiach veľmi strmé.

Na okruhoch v nadmorskej výške 1 200 m n. m. sa nachádza len prírodný sneh, takže garancia bežkovania tu je až do skorej jari. Stopy upravujú ratrakom, vstup je bezplatný, môžete však podporiť údržbu tratí dobrovoľným príspevkom. K bežeckým trasám, ktoré nie sú náročné a sú vhodné aj pre rodiny s deťmi, sa dostanete z parkoviska na ceste pod Tromi vodami.

Bežkári, pre ktorých je trojkilometrový okruh málo, majú v tejto časti Nízkych Tatier k dispozícii známu Bielu púť dlhú takmer 30 kilometrov. Je to trasa aj pre peších turistov s nádhernými prírodnými scenériami.

Bežecké lyžovanie je stále populárne ako alternatíva k zjazdovému lyžovaniu a skialpinizmu. Práve na bežkách máme dostatok času vychutnať si prírodné krásy okolo seba. V Nízkych Tatrách je toho na obdivovanie naozaj dosť, hlavne počas pekného zimného počasia je zasnežená scenéria okolitých lúk, lesov a kopcov doslova rozprávková.

Tatranské osady. Tatranská Javorina. Návšteva Tatranskej Javoriny. Ubytovanie v Tatranskej Javorine.

Tatranská Javorina a knieža Hohenlohe patria k sebe

Tatranskej Javorine dali meno javory. Vyrastala uprostred lesov, v ktorých mali tieto stromy vysoké zastúpenie. Spája sa aj s menom nemeckého princa a podnikateľa Christiana Krafta Hohenlohe – Öhringen. To on z nej urobil stredisko správy svojich majetkov a v Tatranskej Javorine nechal viditeľnú stopu. 

Osada, do správy ktorej dnes patria aj Lysá Poľana a Podspády, sa vyvinula zo sezónneho majera lendackého veľkostatku. Poľany a hole spásali najskôr iba stáda, až v roku 1759, ako uvádza Wikipedia, založili v Javorine majitelia veľkostatku Horváthovci železné huty a hámre. A to bol aj koniec javorov v horách naokolo. Zamestnanci železiarní  a uhliari podnik zásobovali dreveným uhlím a hoci dnes vieme, že boli prvými obyvateľmi Javoriny, pálením dreveného uhlia vlastne zlikvidovali javorové lesy v okolí.

Časom sa železiarne dostali do úpadku, preto sa ich vlastníci – vtedy už rodina Salomonovcov – snažili prebudovať ich na lepenkárne. A tu sa dostáva na scénu Christian Hohenlohe. V roku 1879 od nich majetky odkúpil. Javorinská oblasť patrila pruskému kniežaciemu rodu až do roku 1936, keď prešla do vlastníctva československého štátu.

Ani potom sa jej nevyhli prudké výkyvy dejín. Po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži severné Slovensko obsadilo Poľsko. Poľskej republike patrilo územie severných svahov Vysokých a Belianskych Tatier a ich bezprostredné okolie. To sa zmenilo po prvom septembri 1939, Slovensko získalo späť územia stratené v roku 1938, ale aj v roku 1920. Medzi nimi aj Javorinu. Tá dostala prívlastok – Tatranská v roku 1993.

Vráťme sa ale o niekoľko desaťročí v histórii osady späť. V čase, keď Christan Hohenlohe zainvestoval v Javorine, bol jedným z najbohatších nemeckých šľachticov. K oblasti Javoriny a Lendaku neskôr prikúpil aj Vyšné Hágy s priľahlými dolinami. Okrem majetku v Nemecku a Sliezsku, vlastnil aj vinice v Uhorsku (medzi inými aj na Zemplíne), ale aj polia a liehovar v Krížovej Vsi. Wikipedia sa zmieňuje, že v Javorine zriadil pekáreň, v ktorej piekol „chlieb“ pre zver z rôznych dovážaných komponentov.

Chov a hájenie zveri sú osobitnou kapitolou jeho života. Na poľovačkách v Javorine sa schádzala aristokracia z celej Európy a o zemepánovi sa traduje, že veľmi rád poľoval aj na kamzíky. V Javorine zriadil správu svojich európskych revírov, v lete 1885 ako uvádzajú Nostalgické Tatry, tu dostaval podľa projektu Gedeona Majunkeho svoj poľovnícky zámoček.

Mal aj oboru s chovom cudzokrajnej zveri a na svoje územie v roku 1887 zakázal vstup turistom. No po spore s Uhorským karpatským spolkom stanovil turistické trasy a termíny návštevnosti, no vylúčil budovanie chát. Útulne a hotelíky tak vyrastali na okrajoch jeho revíru. Sám ale dal postaviť chatu pri Popradskom plese.

Bol síce evanjelikom, ale v úlohe patróna dal v roku 1903 vysvätiť novopostavený katolícky drevený Kostol sv. Anny v Javorine, ktorý je dnes klenotom tejto osady. Ak ho navštívite, odhalia sa vám nádherné výhľady na Belianske Tatry. Aj interiér kostolíka je pastvou pre oči, uvádza stránka severovýchod Slovenska. Najmä keď sa do jeho stien oprie slnko. Na počesť kniežaťa je v kostole umiestnený erb rodu Hohenlohe.  

Ako uvádzajú historické pramene, pamätníci knieža vykresľovali ako človeka, ktorý si je vedomý svojho postavenia, ale v podstate bol prístupný a spravodlivý. Zo socialistickej historiografie ale vyznieva ako spupný magnát a lovec. No pravdou je aj to, že hoci poznatky o ochrane prírody odrážali vtedajšiu dobu a jeho hlavným záujmom bolo poľovníctvo, ním spravované územie dnes predstavuje prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti TANAP-u. Zaužívané prírodoochranné opatrenia plynule prešli do prírodoochranných zásad nielen TANAP-u, ale aj iných národných parkov. Tatranskú Javorinu aj pre toto dedičstvo zaradili medzi významné lesnícke miesta.

Niektoré pramene uvádzajú, že knieža celý život prežil so svojou mladšou družkou – neurodzenou poľskou umelkyňou  Otýliou Lubraniec – Dambskou. Iné tvrdia, že si ju vzal za manželku. Každopádne, bol to ukážkový vzťah, prežitý v ústraní pred jeho urodzenými príbuznými. Traduje sa, že miestnym  mnohokrát pomohla. Keď v roku 1922 zomrela, CH. Hohenlohe ju dal pochovať na javorinskom cintoríne. On sám ďalšie štyri roky prežil v Szomogyszobe, kde v roku 1926 vo veku 78 rokov zomrel. Wikipedia upresňuje, že jeho posledným želaním bolo, aby ho pochovali vedľa Otýlie. Na jeho pohrebe sa zišla nielen európska aristokracia, ale aj zástupcovia československej štátnej moci a rôznych spolkov. V krojoch sa s ním rozlúčili aj miestni – z Jurgova, Podspádov, Javoriny, Ždiaru, Lendaku, Štôly a ďalších osád Vysokých Tatier.

Christiánov majetok potom nemal kto zveľaďovať. Vlastné deti nemal, majetok zdedil jeho bratranec August Hohenlohe, no keďže k nemu nemal vzťah, predával ho postupne až do roku 1936 Československej republike.

Dnes sa Tatranskú Javorinu oplatí navštíviť. Niekdajší poľovnícky zámok je po úpravách reprezentačným sídlom Slovenskej republiky, prezident Andrej Kiska ho otvoril aj pre verejnosť, ktorá si ho môže pozrieť každý štvrtok. Kostol sv. Anny je obklopený cintorínom s veľkou hrobkou. Tú dal knieža postaviť na znak úcty správcovi svojho majetku Eduardovi Kégelovi. Vľavo nad hrobkou je miesto posledného odpočinku Christiana a Otýlie. Na cintoríne odpočíva aj známy maliar Tatier Jaroslav Votruba.   

Turistickí sprievodcovia upozorňujú  návštevníkov osady na prechádzku bezbariérovým turistickým chodníkom vhodnú aj pre ľudí so zníženou mobilitou a imobilných. Začína sa v Tatranskej Javorine a končí pri horárni Podmuráň. Stránka vysoketatry.com pozýva trochu zdatnejších turistov na prechod Javorovou a Malou Studenou dolinou s cieľom v Tatranskej Lesnej, ale aj na trasu cez Zadné Meďolody a dolinou Kežmarskej Bielej vody do Tatranskej Kotliny. Administrátori stránky tatrami.sk zase dávajú do pozornosti „modrý“ chodník vedúci z Lysej Poľany až na južnú stranu Tatier, a to cez Veľkú Studenú dolinu.