publisher_2022_b0fbc10a-0d7a-455c-813d-4950d8945a56

V Tatrách už počítajte aj so snehom

by Články

Je to viac ako mesiac, čo zaznamenali v našich veľhorách prvý sneh v nadchádzajúcej zimnej sezóne. Bolo to ešte pred polovicou septembra na Lomnickom štíte. Aj keď v tom období sme mali stále astronomické leto, na tomto vrchu namerali podľa stránky imeteo.sk počas niektorých nocí teplotu až -6 stupňov Celzia.

Foto: Rafał Raczyński

Už vtedy meteorológovia predpovedali, že sneženie môžeme v Tatrách očakávať aj v ďalších dňoch. Okrem toho treba počítať na hrebeňoch s prudkým vetrom až víchricami. Dôležité je sledovať informácie meteorológov alebo horských záchranárov. Podľa aktuálnej správy Horskej záchrannej služby platí výstraha pred snehom a ľadom vo vysokých polohách nad 1 800 metrov. Tu už sa nachádza snehová pokrývka, jej hrúbka stúpa s pribúdajúcou nadmorskou výškou. Veľký pozor treba dávať aj na to, že v žľaboch a terénnych depresiách môže byť nafúkaný sneh vysoký aj viac ako 40 centimetrov.

V nižších polohách v mestách a obciach máme v týchto dňoch krásne babie leto, ale ak sa chystáte na niektorú z vyšších vysokohorských chát, tak určite nezabudnite na kvalitnú obuv. Je to základ úspešného výletu do hôr a v Tatrách to platí dvojnásobne. Kvalitné turistické topánky vám pomôžu vyšliapať na vrchol a späť v zdraví a pohodlí. Naša redakcia odporúča turistické topánky od slovenskej značky BOSP, ktoré sú vybavené 3 a 4-vrstvovými podšívkami s membránou, ktorá je trvalo nepremokavá.

Nájdete ich TU: https://bosp.sk/produkt/ural-pro-grizzly

Obzvlášť to platí, ak plánujete ešte počas tejto sezóny navštíviť Chatu pod Rysmi v nadmorskej výške 2 250 metrov nad morom. Tú zatvoria už o pár dní, konkrétne od 1. novembra tu bude platiť zimná uzávera až do polovice júna budúceho roku. Už v týchto dňoch je tu súvislá snehová pokrývka. Podľa fotografií, ktoré pridávajú návštevníci chaty na sociálne siete, je vidieť tvrdý sneh na chodníkoch v jej okolí, ale aj priamo na terase. Okolité štíty sú snehom akoby posypané, je ho už celkom dosť.

Podľa webovej stránky chatapodrysmi.com je chodník od Popradského plesa na Rysy čiastočne pod snehom, hlavne úsek Žabie plesá – Rysy. Sneh na chodníkoch je tvrdý, cez deň kašovitý. Potrebné sú protišmykové návleky – nesmeky, výrazne uľahčia pohyb na tomto nebezpečnom povrchu.

Medzi ďalšie najvyššie položené chaty u nás patria: Téryho chata (2 015 m n. m.), Kamenná chata pod Chopkom (2 000 m n. m.), Zbojnícka chata (1 960 m n. m.) a Chata pod Soliskom (1 840 m n. m.). Tieto budú otvorené pre turistov aj počas zimnej uzávery. Práve túry na vysokohorské chaty patria v zime medzi najobľúbenejšie ciele milovníkov hôr.

Andrej Meško

Jesenná turistika v Tatrách, ktorá vám vyrazí dych

by ČlánkyVolovec

Zdolať dvojtisícovku, to už môže niečo znamenať, je to skúsenosť, aj téma na rozhovor s kamarátmi. Naším dnešným tipom je očarujúci vrch Volovec – dvojtisícovka, meria presne 2 063 m n. m. Môžeme povedať, že jeho poloha je ideálna. Kopíruje slovensko-poľskú hranicu a patrí medzi obľúbenú zastávku pre tých, ktorí prechádzajú časťou Roháčov na Ostrý Roháč a Plačlivé.

Foto: Andrej Meško

Z jeho najvyšších častí máte nádherné, doslova panoramatické, výhľady, asi najkrajšie v Západných Tatrách. Ak je dobrá viditeľnosť, tak okrem štítov Vysokých Tatier môžete vidieť Baranec, Plačlivé, Ostrý Roháč, Kasprový vrch, ale aj Brestovú s Roháčskymi plesami. Prechod Roháčmi, ale aj samotný výstup na Volovec, nie sú úplne jednoduché túry, treba mať kondíciu. Začíname od Chaty Zverovka približne hodinu a pol Roháčskou dolinou po asfaltovej ceste. Je to len mierne stúpanie, spestriť si ho môžeme pohľadom na neopakovateľnú panorámu Roháčov pred nami alebo pozorovaním lavínových dráh, ktoré zľava zasahujú niekedy až k ceste.

Pri Ťatliakovom plese končí červená značka, prejdeme na zelenú, ktorá odbočuje doľava. Tu už prichádza stúpanie v serpentínach, asi za trištvrte hodinu vyjdeme do pásma kosodreviny a potom do sedla Zábrať. Ak sa tešíte na výhľady, tak už tu máte možnosť vychutnať si ich plným dúškom. Pred stúpaním na Rákoň si môžete dať krátku prestávku. Je to príjemný výstup, postupne sa dostaneme na hrebeň, ktorý tvorí hranicu medzi Slovenskom a Poľskom. Tu už sú výhľady doslova dychberúce, na dohľad je aj vrchol Volovca. Treba však absolvovať ešte poriadny „stupák“ a odmena stojí za to. Túra sa dá predĺžiť na Ostrý Roháč či Plačlivé alebo sa vrátiť späť po rovnakej trase na Zverovku.

Vedeli ste, že Roháče sú súčasťou Tatranského národného parku? Pozostávajú zo 14 vrcholov, z ktorých 10 je vyšších ako 2 000 m n. m. Aj Baníkovské sedlo má výšku prekračujúcu túto hranicu. Volovec spolu s ostatnými štítmi lemujú Roháčsku dolinu. Najvyšším vrchom je tu Baníkov, nasledujú Volovec so svojím susedom Ostrým Roháčom. Práve Volovec je spomedzi svojich susedov najľahšie prístupným kopcom. Na rozdiel od ostatných je pokrytý zeleňou a kosodrevinou. Prístup je po bezpečnom chodníku bez náročných skalných prekážok.

IMG_2799

S parťákom cez hory – na Chatu pod Rysmi

by Chata pod RysmiČlánky

September a október sú najkrajšími mesiacmi na turistiku. Pre Vysoké Tatry to platí dvojnásobne. Nádherné výhľady sú ešte krajšie, je síce trochu chladnejšie, ale neprekvapia vás typické letné zmeny počasia. Aj preto sme sa rozhodli vyraziť na najvyššie položenú chatu v našich veľhorách.

Treba to stihnúť do konca októbra, lebo potom je Chata pod Rysmi, ako jediná z našich vysokohorských chát, počas zimnej uzávery zatvorená. Nevieme sa dočkať, z Tatranskej elektrickej železnice vystupujeme na zastávke Popradské pleso a napájame sa na modrú značku. Opäť sme vyrazili už pred ôsmou ráno, ide o celodennú túru a netreba zabúdať ani na skorší západ slnka. K Chate pri Popradskom plese ideme po asfaltovej ceste, už tu sme uchvátení nádhernými scenériami okolo horského jazera. Opäť, ktovie už koľký krát?

Opúšťame pleso, mierime k Rázcestiu nad Žabím potokom už po lesnom chodníku s kameňmi. Z modrej značky „presedlávame“ na červenú, stúpanie je prudšie, chodník sa kľukatí. Po ceste si vychutnávame výhľad na Žabie plesá, potom trochu adrenalínu v časti istenej reťazami, kramľami a kovovými roštmi. Konečne vidíme náš cieľ – Chatu pod Rysmi. Je čas vytiahnuť Zlatý bažant Radler 0,0 Tmavý citrón a osviežiť sa. V tejto chvíli sa dokonale hodí. Ako odmena po náročnej práci alebo zvládnutí ťažkej úlohy.

Pozorujeme skupiny turistov, ktorí mieria až na vrchol Rysov, my sme na dnes svoj cieľ splnili. Motáme sa pri chate, fotíme vo veľkom a pomaly sa chystáme na cestu späť. Vedeli ste, že po hrebeni Rysov vedie slovensko-poľská hranica? Ich severozápadný vrchol je najvyšším bodom Poľska.

Cestou späť asi po hodine zostupu obdivujeme od Žabích plies výhľad na legendárneho Žabieho koňa. Výstup naň patrí k najnáročnejším túram s množstvom reťazí a nebezpečných úsekov. Vtipkujeme, že niekedy by sme si to mali vyskúšať, ale až niekedy inokedy. Teraz smerujeme nadol k Popradskému plesu a užívame si klesanie, ktoré dokáže preveriť kondíciu tak isto ako stúpanie.

Celodennú túru máme za sebou. Nádherné slnečné septembrové počasie nás nabilo vitamínom D a množstvom pozitívnej energie po príjemnej fyzickej námahe. Jesenný cieľ sme splnili, na ďalšiu z tatranských vysokohorských chát sa môžeme vybrať aj v čase zimnej uzávery.

Pastierske usadlosti položili základ viacerých tatranských osád, medzi nimi aj dnešných Tatranskych Matliarov.

Tatranské Matliare má v životopise aj Franz Kafka

by ČlánkyTatranské 
osady

Liečivé byliny, drevo, kožušiny, ale aj železo, meď, ba i zlato boli veľkými lákadlami Vysokých Tatier už v stredoveku. Veľkým bolo aj zelené zlato – pasienky pre dobytok a ovce. Pastierske usadlosti položili základ viacerých tatranských osád, medzi nimi aj dnešných Tatranskych Matliarov.

Foto: Ivan Mišak

Osada dostala meno po svojich zakladateľoch, ktorí prišli do podhoria Vysokých Tatier z tirolskej horskej usadlosti Matrei v 14. storočí a venovali sa tu pastierstvu. No niekedy okolo roku 1360 osada zanikla, dôvod nepoznáme. Ľudia si ale zachovali názov oblasti – horské pasienky Matreičanov. Časom ho komolili, prekladali a upravovali, dnešné meno sa ustálilo potom, čo tu postavili prvú budovu. Matlarháza – Matliarsky dom. Pastierstvo dlhé desaťročia v dnešných Tatranských Matliaroch predstavovalo hlavný zdroj obživy. Až v 19. storočí sa postupne ukázalo, že ním môže byť aj poskytovanie ubytovania či iných služieb pre cestovateľov a bádateľov, ktorí najmä po postavení Košicko-bohumínskej železnice a objavení Belianskej jaskyne začali Tatry navštevovať v hojnejšom počte.

Ako uvádza právnik, bibliograf a historik Ján Gašpar, V Matliaroch už vtedy stála aj horáreň huncovského komposesorátu, no jeden z jeho členov – Matej Loisch – správne vycítil, že čoskoro nebude tlaku návštevníkov stačiť. Dal si v jej susedstve najskôr postaviť poľovnícku chatu a neskôr (roku 1884) zrubovú vilu, ku ktorej postupne pristavoval ďalšie objekty, aby zväčšil kapacitu a služby. V roku 1889 v osade, ktorá začala byť čoraz populárnejšia, pribudol aj väčší 27-izbový turistický hotel
Studený potok, ktorý už ponúkal aj domácke jedlá a kúpeľné procedúry. Osade, ktorá je iba 1,5 km vzdialená od Veľkej Lomnice, začalo odbíjať na lepšie – kúpeľno-rekreačné časy. S nimi v Tatranských Matliaroch pribúdalo hotelov, penziónov i viliek. Ich korunou bola neskôr v roku 1938 novostavba civilného sanatória Esplanade, ktorým do zoznamu objektov určených na liečenie,
po prestavbách existujúcich hotelových budov tiež prispela rodina Loischovcov. Najväčší rozmach ale osada zaznamenala začiatkom 20. storočia. Stala sa aj obľúbeným strediskom zimných športov, sánkovania, lyžovania a v tom čase moderného skijöringu.

To už ale nad Tatrami hrmeli salvy prvej svetovej vojny. Ján Gašpar, ktorý sa celý život venoval aj regionálnej histórii uvádza, že Rakúsko-Uhorská vojenská správa v západnej časti osady zriadila vojenský lazaret s liečbou tuberkulózy. Baraky tu slúžili vojakom až do konca štyridsiatych rokov. Pomáhali pri stavbe Votrubovej chaty pod Predným Kopským sedlom, usporadúvali lyžiarske kurzy, no historici uvádzajú, že tamojšia vojenská posádka sa zaslúžila aj o urovnanie hraničných sporov s Poľskom a na ustálení štátnej hranice hrebeňom Tatier. Medzi svetovými vojnami sa československá verejnosť osade vyhýbala. Najmä počas vojnového Slovenského štátu ju navštevovali predovšetkým spišskí Nemci, maďarskí turisti a pacienti. Riaditeľom kúpeľov bol až do roku 1945 profesor Arpád Forberger zo Spišskej Novej Vsi, ktorý má veľkú zásluhu na stavebných investíciách a rozvoji kúpeľov v medzivojnovom čase.

Po roku 1945 bolo sanatórium Esplanade rýchlo skonfiškované. Vojenské baraky naďalej slúžili ako poľná nemocnica na doliečovanie zranených. A keď v roku 1956 postavili v Novej Polianke Vojenský liečebný ústav pre pľúcne choroby, v Tatranských Matliaroch sa zrušila liečba tuberkulózy. Ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, potom sa osada preorientovala na rekreáciu a na liečbu chudokrvnosti, neurasténie a respiračných chorôb. V rokoch 1982 – 1986 na mieste
vojenských barakov postavili odborárske zotavovne pre ľudí z VSŽ Košice – Metalurg a Hutník.

Do dejín osady prispeli aj slávni ľudia. Od decembra 1920 do augusta 1921 si v Tatranských

Matliaroch tuberkulózu liečil spisovateľ Franz Kafka. Býval vo vile Tatra a na jeho pamiatku na lúke povyše vojenskej zotavovne v roku 2001 odhalili pamätnú tabuľu. Umiestnili ju na žulové kamene z Veľkej Studenej doliny. V barakovom tábore istý čas ako vojak pobudol básnik a prozaik Fraňo Kráľ. Práve tu čerpal námety na svoje prózy Čenkovej deti a Jano, ktoré ho preslávili. Toto prostredie inšpirovalo aj diela významného spišského maliara a historika Elemíra Köszeghy-Winklera a zdržiaval sa tu aj profesor Viliam Forberger, ktorý na svojich grafikách zanechal verné obrazy prírody Vysokých Tatier. Osadu zvykol navštevovať aj prezident Ludvík Svoboda, oddychoval tu aj olympijský víťaz Emil Zátopek.

Rozhodnutie o zrušení liečby tuberkulózy Tatranské Matliare zmenilo. Stratili časť svojho čara. Po roku 1957 tu asanovali štyri najstaršie hrazdené budovy a dnes už pri prechádzke chodníkom vedúcim k Loischovmu prameňu a do Doliny Bielej vody a Skalnatým potokom neuvidíte z nich ani torzo. Ak by ste niekedy zašli do Tatranských Matliarov, určite si niečo naštudujte o Národnej prírodnej rezervácii Pramenište. Chráni najzachovalejší borovicovo-brezový porast v tatranskej oblasti, no nie je
prístupná verejnosti. Čo ale určite nevynechajte, to je túra chodníkmi do Skalnatej doliny, Huncovskej kotlinky a Doliny Bielej vody. Osada je východiskom pre túru k Chate pri Zelenom plese s pokračovaním k Veľkému Bielemu plesu. A ak vám to kondícia dovolí, je tu aj tip na výstup na Jahňací štít.

Dolný Smokovec sa v minulosti stal najväčším tatranským strediskom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb.

Dolný Smokovec – aj šľachta vedela, prečo je unikátny

by ČlánkyTatranské 
osady

Keď si kežmarský učiteľ Jozef Bohuš od obce Nová Lesná v roku 1881 prenajal malý pozemok na ktorom chcel postaviť útulňu pre študentov, určite netušil, že dáva podnet na založenie osady, ktorá sa stane o necelých sto rokov neskôr najväčším tatranským strediskom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb.

Foto: František Chmeliar

Jozef Bohuš so svojím plánom neuspel. Dôvodom boli peniaze. Rozostavanú študentskú chatu odkúpila Kežmarská banková účastinná spoločnosť, prikúpila ďalšie pozemky a formujúcu sa osadu, ktorá, kým sa stala Dolným Smokovcom, niesla aj meno Nižný Smokovec, zmenila na letovisko uhorskej aristokracie. Ako uvádza Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, postavila tu sedem menších, ale na svoj čas komfortne zariadených, viliek so spoločnou reštauráciou, ale aj väčší hotel (dnes vila Kollár) a kúpeľný dom. Niekoľko šľachticov tu malo aj svoje vlastné letohrádky. Takmer všetky budovy a aj drevený kostolík projektoval spišskosobotský architekt Gedeon Majunke. Je pozoruhodné, že už v roku 1883 mali kúpele lekára. Potrebovali ho. Veď na prelome 19. a 20. storočia sa z osady sformovalo známe kúpeľné stredisko s dvanástimi hrazdenými budovami, ktoré rekreantom a kúpeľným hosťom ponúkalo 204 izieb a okrem kosodrevinových a teplých uhličitých kúpeľov a zábalov z rašelinového bahna aj pitné kúry z prameňa minerálnej vody. Ten vyvieral v hale kúpeľného domu. Tečie aj dnes, ale už nie v takej sile ako kedysi.

Prvá svetová vojna túto idylu zmenila. Už na jej začiatku sa majiteľom osady stal Krajinský ústav pre zaopatrovanie invalidov a kúpele premenil na vojenskú liečebňu tuberkulózy. Namiesto aristokracie a jej radovánok sa v osade usídlil duch vojny a zaplnili ju zranení vojaci. Šľachtici sa do kúpeľov už nikdy nevrátili, lebo krátko po vytvorení Československej republiky prešlo zariadenie do vlastníctva štátu s myšlienkou zriadiť tu ústav pre liečbu detskej tuberkulózy. Stalo sa tak v roku 1920 a ústav dlhé roky potom niesol meno vtedajšieho ministra zdravotníctva Vavra Šrobára. Liečili sa tu deti nielen z českého a slovenského prostredia, ale, ako tvrdí Wikipedia, aj z Francúzska, Turecka, Estónska, Rakúska, Maďarska či Nemecka. Svoju stopu tu zanechala aj prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová, pracovala tu v rokoch 1925 – 1958.

A čo tiež stojí za zmienku, takmer od začiatku bola pri ústave zriadená aj škola. Je prvou na Slovensku založenou pri detskej liečebni a jej vznikom sa položili základy postupného zriaďovania škôl pri zdravotníckych zariadeniach u nás. V medzivojnovom období sa osada postupne rozrástla. Pribudlo do nej niekoľko rodinných penziónov a domov, ale aj moderná liečebňa s interným a chirurgickým pavilónom, ktorá je dodnes centrálnym objektom kúpeľného komplexu. Projektoval ju Josef Marek, moravský rodák, významný predstaviteľ slovenskej architektúry prvej polovice minulého storočia.

Od roku 2004 je Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb neštátnym zdravotníckym zariadením. Poskytuje špecializovanú, ústavnú a ambulantnú starostlivosť v oblasti detskej pneumoftizeológie, imunoalergológie a cystickej fibrózy. V roku 2005 tu otvorili nový liečebný pavilón, v roku 2009 ústav rozšíril činnosť o poskytovanie jednodňovej zdravotnej starostlivosti
v odbore detskej chirurgie a v roku 2010 v odbore detskej otorinolaryngológie. Dolný Smokovec ako jediný zo Smokovcov neleží pri Ceste slobody. Je situovaný bokom od cesty medzi Popradom a Starým Smokovcom a aj preto je ideálnym miestom pre liečbu detí. Napriek tomu nie je ďaleko od Hrebienka, preskúmať môžete chodníky okolo Smokovcov a urobiť si tu východisko
pre lyžovačku do blízkych centier. No osada má aj vlastné stredisko Greguška s vlekom a lyžiarskym svahom pre začiatočníkov a mierne pokročilých i trate pre bežecké lyžovanie. 

V lete je tu raj pre cyklistov. Neďaleko ústavu sa nachádza aj kamenná kaplnka, tzv. Lurdská jaskyňa s lavičkou. Možno si tu v tichu oddýchnuť a pokochať sa výhľadom na Slavkovský a Lomnický štít či Prostredný hrot. Paradoxne, výhľady ponúka preto, lebo sa nachádza v mieste bývalého lesa, ktorý zničila veľká kalamita.

Iveta Prextová

A čo tak cyklotúra v Západných Tatrách?

by ČlánkyPo Tatrách 
na bicykli

Tento tip je určený pre skúsenejších horských cyklistov. Známa Podtatranská cyklomagistrála patrí podľa náročnosti do kategórie 5, teda veľmi ťažká. Ale ak počas jesenných mesiacov svieti slnko, tak to doslova zvádza na túru alebo cyklovýlet. Ak si netrúfate na celú viac ako 36-kilometrovú cestu, môžete prejsť niektorú z jej častí.

Foto: Iveta Prexterová

Trasa začína v liptovskej obci Kvačany na križovatke s Oravskou cyklomagistrálou. Ak ste prišli autom, v tejto obci môžete aj zaparkovať. Za Liptovskými Matiašovcami už pôjdete po dobrej lesnej ceste, ale začne aj stúpanie nad obce Horného Liptova. Už tu zistíte, že výlet sa oplatil, hlavne pre výhľady na romantickú scenériu Liptova a za ním stojace tatranské štíty. Stačí sa zastaviť, zhlboka nadýchnuť a vychutnávať si vône jesennej prírody.

Plní krásnych dojmov sa dostanete do obce Bobrovec, tu v lokalite Bobrovecká Vápenica sa trasa na chvíľu spája so zelenou cykloturistickou trasou a spolu vedú do lokality Tokariny, kde Podtatranská trasa pokračuje smerom doprava. Pri vstupe do Jaloveckej doliny prejdeme cez potok a pokračujeme popod Tatry. Jalovecká dolina je zaujímavá tým, že v nej nie je žiadna lesná cesta. Spôsobila to veľká povodeň, ktorá v roku 1958 zničila cestu prechádzajúcu dolinou, a tým pomohla obnoviť pôvodnú divokú prírodu.

Dôležitým bodom na trase je aj ústie Žiarskej doliny, križujú sa tu hneď tri značené cykloturistické trasy. Červená, ktorou sa môžete dostať späť do Kvačian, zelená smeruje do Smrečian a potom do Liptovského Mikuláša, žltá do Konskej a Liptovského Ondreja.

Ďalšou z lokalít, do ktorej sa dostaneme, je ústie Bystrej doliny, odtiaľ potom po lesných cestách popod Západné Tatry až do Podbanského, ktoré je cieľovou stanicou cesty. Zdatní cykloturisti by mali celú trasu zvládnuť približne za štyri hodiny. Ak by ste si naplánovali túto cyklomagistrálu na viac etáp, v jednotlivých obciach (Kvačany, Liptovské Matiašovce, Bobrovec, Jalovec, Žiar, Podbanské a ďalších) môžete využiť možnosti ubytovania a stravovania v penziónoch, menších hoteloch alebo v súkromí.

História Tatranských Zrubov nie je taká členitá ako u iných tatranských osád. Je to pochopiteľné – majú „iba“ sto rokov.

Tatranské Zruby boli vojenské. Už nie sú

by ČlánkyTatranské 
osady

História Tatranských Zrubov nie je taká členitá ako u iných tatranských osád. Je to pochopiteľné –  majú „iba“ sto rokov. A z toho približne polovicu boli akoby pod kuratelou armády, takže informácie o jej formovaní neboli vždy vecou verejnou. No na vojakov nedajú dopustiť viacerí chatári či organizátori turistiky. Boli to práve oni, ktorí pomáhali budovať viacero tatranských chát a chodníkov.

Osadu založili v roku 1923 ako zrubový výcvikový tábor česko-slovenskej armády, vtedy ešte pod názvom Vojenské Zruby (resp. Vojenské Sruby). Leží na západ od Starého Smokovca pri Ceste slobody. No už pred týmto rokom tu boli vybudované poľné tábory, ktoré poskytovali zázemie pre výcvik príslušníkov armády. Ako uvádza František Mrva pre denník Korzár, práve vtedy sa objavili prvé úvahy o vybudovaní stáleho vojenského strediska v tomto priestore, pre ktoré sa dovtedy udomácnilo pomenovanie Baráky pri Slavkovskom potoku.

Sústreďovali sa tu armádni športovci – lyžiari a horolezci, no najmä príslušníci armády, pre ktorých sa tu organizoval terénny výcvik v špeciálnych horských podmienkach. A práve frekventanti kurzov, ako spomína Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, sa v spolupráci s Klubom československých turistov zúčastňovali na stavbách tatranských chodníkov a chát.

Medzitým sa osada rozrastala. Prístrešky postupne nahrádzali zrubové baráky. Podľa Mrvu prvý postavila 2. horská brigáda zo Spišskej Novej Vsi v roku 1925. O rok nato bol vybudovaný prvý murovaný dôstojnícky pavilón, neskôr ďalšie pomenované vtedy ako Ostrava, Jánošík, Detva či Dukla, ale aj veliteľská budova a iné objekty.  V roku 1940 do „výbavy“ Vojenského a rekreačného strediska Vojenské Sruby, pribudla dnešná stanička, na ktorej mohli rekreanti cestou z Popradu vystúpiť.

Ľuďom do životov už pomaly zasahovala vojna – druhá svetová. Do jej histórie sa zapísala i posádka Vojenských Srubov. Pridala sa k povstalcom. Ale známa je aj tragická udalosť, ktorú dodnes pripomína pomník v osade. Postavili ho na pamiatku 24 sovietskych letcov a československých výsadkárov, ktorí prichádzajúc na pomoc SNP zahynuli 9. októbra 1944 v troskách transportného lietadla Douglas na Zadnom Gerlachovskom štíte. 

Roky po vojne zmenili menili život vo všetkých osadách Tatier, zmenili aj Vojenské Zruby. Dostali nové meno – Tatranské Zruby (1956) a aj novú náplň. Osadu premenili na vojenskú zotavovňu pre vojsko a rodiny príslušníkov armády a časom tu vznikol aj detský tábor. Nový lesk dodal Tatranským Zrubom   v roku 1967 nový hotel a neskôr aj ďalšie objekty, ktoré z osady urobili zaujímavé stredisko reprezentujúce Slovensko najmä ako miesto s príťažlivou vojenskou históriou.

Tatranské Zruby dnes poznajú na viacerých kontinentoch. František Mrva to nezabudne zdôrazniť, lebo v ich zázemí sa na rôznych rokovaniach stretli napríklad ministri obrany Vyšehradskej štvorky, ale aj Brazílie, Juhoafrickej republiky, Mexika či iných krajín, no aj vojenskí a leteckí pridelenci takmer z celého sveta, náčelníci generálnych štábov, zástupcovia NATO, UNPROFOR či predstavitelia armád z viacerých európskych a ázijských krajín. A majú tu tiež fotky z návštevy prezidenta SR Rudolfa Schustera a iných osobností.

Z vojenskej zotavovne sa dnes stalo výnimočné rekreačné a aj liečebné zariadenie. V roku 2010 sa do Tatranských Zrubov nasťahovali zrušené Klimatické kúpele Tatranské Matliare a „Zruby“ prevzali aj ich funkciu. Liečia tu dýchacie cesty, alergie a choroby z povolania. Svoje služby poskytujú samoplatcom i pacientom zdravotníckych poisťovní, no sú vhodné aj pre rodiny s deťmi. Vojnoví veteráni sa tu môžu liečiť s výraznou zľavou, dohodlo im to Ministerstvo obrany SR.

Tatranské Zruby majú veľa fanúšikov. Sú príjemnou základňou pre výlety, lyžovačku i túry. V blízkosti je Starý Smokovec s lanovkou na Hrebienok a možnosťou vybrať si niektorú z túr, napríklad na Zbojnícku chatu, Rainerovu útulňu, alebo k vodopádom Studeného potoka. Z Hrebienka sa môžete vybrať aj na Sliezsky dom a k Velickému plesu. Blízko je aj do Nového Smokovca či Horného Smokovca, ale aj do Tatranskej Polianky či Tatranskej Lomnice. Náročnejší nepohrdnú ani výstupom na Slavkovský štít, na ktorý sa tiež môžu odhodlať po osviežujúcich procedúrach v kúpeľných domoch Tatranských Zrubov. 

IMG_2782

S parťákom cez hory – na Žabie plesá

by ČlánkyŽabie plesá

Veľké, Malé a Vyšné Žabie pleso ležia v Mengusovskej doline, a práve k nim máme dnes namierené. Tieto horské jazerá vraj dostali svoje meno podľa kamenných ostrovčekov v strede toho Veľkého, ktoré pripomínajú žabu. No, uvidíme.

Opäť vyrážame zo Štrbského plesa. Po červenej značke mierime Tatranskou magistrálou k Popradskému plesu. Stretávame tu viacero skupiniek i sólo turistov. Táto cesta je dosť frekventovaná, nevadí, slnko príjemne hreje, vyzerá to na pekný deň s dobrou viditeľnosťou.

Od Popradského plesa sa napájame na modrú značku, dovedie nás k Rázcestiu nad Žabím potokom, potom sa vraciame na červenú, čo vedie na Rysy. Snažíme sa zahliadnuť nejakého svišťa, v tejto nadmorskej výške by už mali byť. Zatiaľ sme nemali šťastie na týchto hlodavcov, ale ešte nekončíme. Zato máme pred sebou hlavný hrebeň Tatier, do doliny sa zvažujú južné steny Volej veže, svahy Žabej veže a skalný útvar Žabí kôň, ktorý patrí medzi najťažšie horolezecky dostupné vrcholy v Tatrách.

Samozrejme, vyťahujeme telefóny a snažíme sa čo najvernejšie zachytiť to, čo vidíme na vlastné oči. Robíme selfíčka aj skupinové fotky, treba niečo dať na sociálne siete, zdravíme turistov, ktorí mieria na Rysy a vyrážame k cieľu našej cesty v Kotline Žabích plies. O kúsok nižšie je Malé Žabie pleso, vyteká z neho Žabí potok. Nad ním vidíme Veľké Žabie pleso s typickými balvanmi v strede, ktoré vyčnievajú nad hladinu. Je čas osviežiť sa po výstupe, vyťahujeme Zlatý Bažant Radler 0,0 % Jahoda Rebarbora, v tejto chvíli sa dokonale hodí.

Trochu sa rozprávame o Vyšnom Žabom plese v kotlinke pod stenami Volej veže, ale je turisticky neprístupné, takže sa vraciame späť po tej istej ceste. A neuveríte, aké sme mali šťastie. Svišťov sme síce nevideli, ale jasne sme počuli ich typické pískanie. Možno si dávali znamenie o blížiacom sa nebezpečenstve v podobe nás – turistov, a možno sa len tak „rozprávali“. Kto vie?

Pri Žabom potoku opäť obdivujeme neskutočnú scenériu Tatier. Je to pohľad, ktorého sa asi nedá nabažiť. Je odmenou, za ranné vstávanie, prípravu a námahu, ktorú treba dať do celej túry. Vždy sa oplatí vrátiť a znova sa kochať touto scenériou, vdychovať svieži vzduch a vôňu lesa. V poslednej časti cesty od Popradského plesa k tomu Štrbskému už plánujeme ďalšiu túru. Vyzerá to na Chatu pod Rysmi, uvidíme. Už teraz sa tešíme, september je vraj najlepší mesiac na turistiku v Tatrách.

C0095T01

Tip na výlet – Štefánička, to je križovatka ciest a tradícia

by Chata M. R. ŠtefánikaČlánky

Ak ste si skúsili niektorú z hrebeňoviek v Nízkych Tatrách určite ste aspoň išli okolo. Prípadne uvažovali o občerstvení v tejto legendárnej vysokohorskej chate, ktorej už veľa nechýba k okrúhlej storočnici. Bola základom, od ktorého sa postupne budoval turistický ruch v tejto oblasti. Dnes tu prespáva veľa turistov, ktorí prechádzajú hlavným hrebeňom Nízkych Tatier.

Medzi zaujímavosti patrí aj fakt, že tovar a materiál na prevádzku chaty stále vynášajú nosiči. Konalo sa tu aj niekoľko pretekov horských nosičov Šerpa Rallye. Najrýchlejší vyšiel z Trangošky so 60-kilogramovým nákladom za 55 minút, pričom podľa turistického smerovníka by to malo trvať dve hodiny.

Ak by sme išli z Trangošky, tak ide o nenáročnú túru po hrebeni Nízkych Tatier. Od začiatku na nás čaká stúpanie popri potoku Bystrianka po zelenej turistickej značke. Z lesa sa dostaneme na rozľahlé lúky s krásnym výhľadom do Trangošskej doliny. Pri Hornom Salaši je odbočka k Jaskyni mŕtvych netopierov. Je to jediná vysokohorská jaskyňa prístupná verejnosti. Pokračujeme ďalej po zelenej po hrebeni vrchu Veľký Gápeľ.

Ako sme už v článku spomínali, približne po dvoch hodinách by sme mali doraziť na Štefáničku. Ak máte radi čapované pivo, tak podľa stránky chatamrs.sk práve tu dostanete najvyššie čapované nosičské pivo na strednom Slovensku.

Chata je prístupná celoročne, v zime sa tu okrem turistov často ohrejú aj skialpinisti. Je tu rozcestník ukazujúci na viaceré turistické trasy. Ak máte chuť pokračovať na Ďumbier, tak po červenej značke. Výstup by ste mali zvládnuť približne za hodinu a späť z Ďumbiera k Trangoške za dve a pol hodiny.

K Chate Milana Rastislava Štefánika pod Ďumbierom, to je jej celý názov, sa dá dostať okrem Trangošky aj z ďalších smerov. Modro značeným traverzom od chaty Kosodrevina pri vrcholovej stanici lanovky na Srdiečko, po žltej značke z Vyšnej Boce cez Starobociansku dolinu a Bocianske sedlo, ale aj z Mýta pod Ďumbierom cez Mlynnú dolinu po žltej značke či z východu od sedla Čertovica červeno značenou hrebeňovkou, prípadne zo západu od Chopka. Štefánička je najdlhšie prevádzkovaná vysokohorská chata v Nízkych Tatrách, v súčasnosti je majetkom Klubu slovenských turistov.

IMG_6290

S parťákom cez hory – túra na Ostrvu

by ČlánkyOstrva

Vraj ide o mierne náročný výstup, ale v týchto horúčavách určite preverí naše sily. Po ceste na nás čakajú parádne výhľady, veď preto chodíme do Tatier. Nikde inde na Slovensku také nenájdete.

Stretávka je zas na Štrbskom plese, napájame sa na červenú značku a vyrážame. Slnko pomaly vytláča prízemnú hmlu, ešte je celkom príjemne, nasadili sme také stredné tempo a naším prvým cieľom je Popradské pleso. Táto časť cesty vedie horským chodníčkom a je veľmi príjemná, žiadne prudké stúpanie, to má prísť až neskôr. Stretávame veľa turistov, čo len potvrdzuje skutočnosť, že tento chodník je veľmi obľúbený. Zdravíme sa „Dobrý deň“ a usmievame sa na seba popri tom, ako sa navzájom vyhýbame.

Asi o hodinu a pol sme pri Popradskom plese, a tu začína skutočný výstup. Od turistického smerovníka sa držíme červenej značky, ktorá je súčasťou Tatranskej magistrály. Trvalo pár minút, kým sme sa dostali k drevenej lávke ponad Ľadový potok, odtiaľto je to už len do kopca. Chodník je typický tatranský – kamenistý. Prevýšenie nám pomáhajú prekonávať serpentíny. Občas sa zastavíme, aby sme si trochu vydýchli a pokochali sa výhľadmi na Mengusovskú a Zlomiskovú dolinu. Zhora sa dá pekne obdivovať aj Popradské pleso, okolo ktorého sme išli.

Smerovník oznamoval, že od Popradského plesa by sme sa mali dostať do Sedla pod Ostrvou za hodinu. Trvalo nám to asi o 20 minút dlhšie, ale to bolo tými výhľadmi, ktoré sme si každú chvíľu vychutnávali. Pred cieľom cesty vidíme Vysokú, Dračí štít, Mengusovské štíty a ďalšie končiare. Len stojíme a pozeráme a nemôžeme sa vynadívať. Okrem neskutočných výhľadov je pre nás zaslúženou odmenou Zlatý Bažant Radler 0,0 % Jahoda Rebarbora. Dokonale osviežil a dodal energiu.

Zo Sedla je to na Ostrvu už len kúsok, možno 200 metrov. Je to však neznačený turistický chodník, a tak sa delíme na polovice. Jedna zostáva v Sedle, druhá ide hore. Keď sme sa dostali až sem, tak si to nechceme nechať ujsť. Výhľady sú také isté ako zo Sedla pod Ostrvou, ale cieľ je splnený.

Zostupovali sme po tej istej trase, pozreli sme si Symbolický cintorín kúsok od Popradského plesa. Je to spomienka na ľudí, ktorí zahynuli v Tatrách. Chvíľu sme tu postáli a vyrazili smerom na Štrbské pleso. Celkovo môžeme zhodnotiť, že v prípade Sedla pod Ostrvou ide o dobre dostupný a na kondíciu nie až tak náročný výstup. Keďže sme si užívali výhľady na okolité scenérie, a veľmi veľa sme fotili, z túry sme sa vrátili až neskoro popoludní.