Kolonizácia tatranského úpätia pokračovala aj v šestnástom a sedemnástom storočí. Obyvateľstvo už existujúcich obcí posilnili valaskí novousadlíci. Hustejšie osídlenie a podstatné rozšírenie poľnohospodárskej pôdy sa prejavilo vo zvýšenom nápore na tatranské lesy. Spočiatku majitelia lesov umožňovali voľnú ťažbu dreva s podmienku, že sa nebude ďalej speňažovať. Od šestnásteho storočia sa však predaj a spracovanie dreva stalo výnosným podnikaním. Lesné hospodárstvo bolo na nízkej úrovni a tak sústredený nápor na niektoré druhy drevín spôsobil ich takmer úplné vymiznutie.

Foto: Paul Oravec

V sedemnástom storočí sa veľmi rozmohlo aj pastierstvo, ktoré využívalo takmer všetok vegetačný kryt na území Vysokých Tatier, kde priemerná výška hornej hranice pasienkov dosahovala až 2 000 metrov. Vypaľovanie kosodreviny s cieľom rozšírenia pastvy vážne narušilo pôvodný ekosystém, čím došlo k erózii pôdneho krytu a porušeniu vodného režimu so všetkými negatívnymi následkami. Počas tureckej invázie do strednej Európy a s tým súvisiace zvýšenie výdavkov na armádu, sa z podnetu Habsburgovcov začalo na území Vysokých Tatier rozvíjať aj baníctvo. Banská technika bola však veľmi primitívna a výsledky ťažobných pokusov takmer mizivé. Hlavné ťažobné strediská sa nachádzali v oblasti Kriváňa a Važeckej doliny.

Prvá polovica sedemnásteho storočia je obdobím vedeckého skúmania Tatier. Do poznávania Tatier sa veľkou mierou zapojil aj Matej Bel., ktorý vlastivedu liptovských Tatier zahrnul do druhého zväzku jeho diela. Okrem textu, obsahuje aj cennú mapu, ktorú vypracoval slávny slovenský kartograf Samuel Mikovíny. Vedecké diela M. Bela a ďalších domácich autorov prenikli za hranice Uhorska, a tak svet objavil Tatry. Do neznámej časti Karpát sa vydalo veľa európskych učencov. Turistika sa však do Tatier dostala oveľa neskôr ako do Álp. Do konca osemnásteho storočia ešte prakticky neexistovala. Hlavnou príčinou oneskoreného príchodu turistov do Karpát boli ťažkosti spojené s namáhavým cestovaním. Nepohodlnosť a nízka rýchlosť zastaraných foriem dopravy, ktoré navyše viedli po zlých cestách, odrádzali potenciálnych návštevníkov príťažlivých Tatier.

Na konci osemnásteho storočia bola síce založená najstaršia tatranská osada Starý Smokovec, ale skutočný rozvoj turistiky na území Vysokých Tatier sa začal až po ukončení výstavby Košicko – bohumínskej železnice, ktorou Tatry získali dopravné spojenie s Budapešťou, Prahou, Wroclawom a po dokončení Považskej železnice aj s Bratislavou a Viedňou. Ako druhá v poradí vyrástla na území dnešného mesta Vysoké Tatry osada Štrbské Pleso a potom nasledovali Nový Smokovec, Dolný Smokovec, Tatranská Kotlina, Tatranské Matliare, Kežmarské Žľaby, Tatranská Polianka, Vyšné Hágy a Tatranská Lomnica. V roku 1900 mohli všetky tatranské ubytovacie zariadenia prijímať hostí a Tatry sa postupne stávali vyhľadávanou turisticko – rekreačnou oblasťou. Hlavným centrom kúpeľníctva sa v roku 1875 stal Nový Smokovec. Ďalšie liečebne a sanatóriá vznikali postupne na Štrbskom Plese, v Tatranskej Polianke a vo Vyšných Hágoch.

Dňa 1. januára 1949 bol na celom území Mesta Vysoké Tatry vyhlásený Tatranský národný park (TANAP) a ochrana prírody sa tak stala neoddeliteľnou súčasťou rozvoja tohoto unikátneho územia.

Mohlo by sa vám páčiť z nášho e-shopu