Jeho život je spätý s horami. Od 80. rokov je aktívnym horolezcom, v súčasnosti vedie k tejto činnosti aj deti.

Jeho život je spätý s horami. Od 80. rokov je aktívnym horolezcom, v súčasnosti vedie k tejto činnosti aj deti. Peter Čaplický sa okrem vysokohorského lezenia venuje cestovaniu, fotografovaniu, na základe svojich zážitkov a skúseností zo života v Číne vydal niekoľko kníh. V rozhovore okrem iného prezradil, k čomu vedú deti v horolezeckom klube pri poznávaní prírody a hôr, aj čo by mali ľudia vedieť predtým ako sa vyberú na vysokohorskú túru.

Ako ste sa dostali k horolezectvu?
Začal som s vysokohorskou turistikou, ktorá bola v čase mojej mladosti veľmi populárna. Časom sme zistili, že už sme pochodili skoro všetky vysokohorské túry, a chceli sme niečo viac. Ďalším krokom bolo lezenie, začali sme sa pohybovať po skalách. Najprv v okolí Žiliny, v Porúbke, nasledovala výzva, ktorou bolo lezenie v Tatrách. Začali sme s ľahkými skalnými cestami. V tej dobe bol systém výkonnostných tried. Každá mala svoje postupnosti, najprv sme museli prekonať čakateľskú triedu, dobu čakateľa, postupne sme sa dostali k tomu, že sme mohli začať liezť ťažké cesty v severných stenách. To bola výzva, za ktorou sme išli.

Išli ste teda postupne, krok za krokom po výkonnostných stupňoch?
Áno, a dobré na tom bolo, že sme si prešli všetky stupne náročnosti. Dnes ich väčšina horolezcov preskakuje a nemajú pritom skúsenosti s pohybom vo vysokohorskom teréne, horách, odhad počasia. Tento systému umožňoval postupne pochopiť hory, veľké steny, fungovanie vo Vysokých Tatrách. Vtedy bol systém výkonnostných tried rozdelený na skalné a zimné lezenie. Zimné lezenie bolo akceptované len vo východných a severných stenách a len v období kalendárnej zimy. Liezli sme severnú stenu Javora, Hrubô a ďalšie. Steny, ktoré sa dnes už nelezú, lebo sú dlhé a ťažko dostupné, čo nezodpovedá dnešnému trendu lezenia. Dnes sa lezú klasifikačne veľmi náročné cesty, ale blízko alebo na južných stenách aj počas zimného obdobia.

V horolezeckom klube sú deti od 10 do 16 rokov. Foto: archív Petra Čaplického.
V horolezeckom klube sú deti od 10 do 16 rokov. Foto: archív Petra Čaplického.

K horolezectvu vediete v klube aj deti, ako to funguje?
Sme jeden z najväčších klubov v meste – JAMES SHS Žilina. Sú u nás dve kategórie – športové lezenie a lezenie v horách. Každé dieťa má niečo vo svojom vnútri, nejaký talent. Buď je to atlét, tí sa venujú športovému lezeniu na lezeckých stenách, iní majú v sebe horolezca. Našou úlohou je objaviť u detí, čo majú v sebe a orientovať ich správnym smerom.

Od akého veku u vás deti začínajú liezť?
Je to od 10 do 16 rokov, to je najlepší vek na formovanie, s mladšími deťmi je to zložité. Zaujímavá je skutočnosť, že horolezci sa necítia až tak dobre na umelých lezeckých stenách, športovým lezcom zas prekážajú prírodné vplyvy, napríklad nepriaznivé počasie. Deti sa formujú samy a potom je na nás, aby sme ich viedli na ich ceste.

Kam chodíte liezť?
V okolí Žiliny došlo k obmedzeniu lezeckých možností, Súľov je zavretý, tak nám ostávajú len dve lezecké oblasti, to je Porúbka a Belá. Skalné lezenie s deťmi robíme hlavne na týchto miestach. V zime chodíme trénovať aj do Tatier. Snažíme sa naučiť deti liezť na ľade, kde je väčšia možnosť športového vyžitia. Robíme s nimi prechody zo severnej do južnej doliny, čo bol kedysi základ pohybu vo Vysokých Tatrách. Učíme ich pohybovať sa vo vysokohorskom teréne – v strmom snehu, aby sa naučili cítiť nebezpečenstvo, kedy sa blíži lavína, kedy vám hory ponúknu „ľahkú cestu“, po ktorej sa dá ísť, a kedy je to naopak.

Deti učia pohybovať sa v relatívne ľahkom teréne a postupne prechádzať do náročných podmienok. Foto: archív Petra Čaplického.
Deti učia pohybovať sa v relatívne ľahkom teréne a postupne prechádzať do náročných podmienok. Foto: archív Petra Čaplického.

Takže niečo ako rozumieť horám…
Deti učíme od prvej fázy pohybovať sa v relatívne ľahkom teréne a postupne prechádzať do náročných podmienok, aby pochopili správanie sa hôr voči človeku. To je dôležité. Dnes sú návštevníci hôr materiálne veľmi dobre pripravení, ale na druhej strane nevedia posúdiť ten bod, kedy začína riziko. Často nevedia správne vyhodnotiť ani relatívne ľahké situácie. Skúsený návštevník hôr by to jednoducho vyriešil, ale oni sa dostávajú do komplikácií. Problém teda nie je vo fyzickej príprave, ani vo výstroji, ale v tom, že ľudia sa nevedia správne pohybovať vo vysokohorskom prostredí. Učíme to deti a na tom môžu potom stavať ďalej. Naučia sa pohybovať v strmom a hlbokom snehu, v takmer lavinóznom prostredí a vedia posúdiť situáciu. Ak túto skúsenosť nemajú, tak idú vlastne do neznáma.

Majú deti o lezenie v horách záujem?
Náš klub má 130 členov, čo je na horolezectvo veľká základňa, z toho detí je viac ako 50. Takže polovica je mladšia ako 16 rokov. Aj keď radi prijímame nových členov, momentálne na to nemáme kapacity, ani trénerské a inštruktorské. Ešte treba povedať, že deti, ktoré podchytíme, získajú lásku k horám a budú sa k nim správať tak, ako sa má. Budú mať aj túžbu liezť, pohybovať sa v horách, vidieť nové cesty, nové končiare, krásu hôr. Nie je to len o športovom vyžití, ale aj o vzťahu k horám. Každé dieťa má vo svojom vnútri začarovanú dušu, a je na nás, aby sme ju odkryli.

Návštevníci hôr dnes často nevedia posúdiť ten bod, kedy začína riziko. Foto: archív Petra Čaplického.
Návštevníci hôr dnes často nevedia posúdiť ten bod, kedy začína riziko. Foto: archív Petra Čaplického.

Autor titulnej fotografie: archív Petra Čaplického.

Ďakujeme za zdieľanie článku
Facebook
Twitter
LinkedIn
Páči sa vám článok?

4.5 / 5. 13

Mohlo by sa vám páčiť z nášho e-shopu