Tatranská osada - Podspády

Podspády ponúkajú unikátny výhľad na Belianske Tatry

by ČlánkyTatranské 
osady

Podspády sú dedinkou, skôr osadou, ktorá patrí Tatranskej Javorine. Je situovaná do rozmedzia Spišskej Magury a Belianskych Tatier a preteká ňou tatranská rieka Javorinka. Vedie cez ňu cesta na hraničný priechod Lysá Poľana.

Titulná fotografia: Vicktor Belacka

Základom osady bola horáreň z polovice 19. storočia. Zakrátko tu postavili pílu a spojili ju v roku 1922 nákladnou visutou, 13 km dlhou, lanovkou s Lendakom. Odstavili ju o štrnásť rokov neskôr a v roku 1940 úplne zrušili. Uvádza to stránka: vysoketatry.com. Dodáva, že dnes je tu niekoľko domov a lesnícke objekty TANAP-u s pílou. 

Nostalgické Tatry majú históriu Podspádov zmapovanú podrobnejšie. Podľa tejto stránky osadu založil v roku 1837 majiteľ Javoriny a dunajeckého panstva Ferdinand Horváth-Palocsay. Bolo to praktické rozhodnutie. Potreboval spracované drevo pre železiarenské hámre v Tatranskej Javorine. Pri odbočení starej štátnej cesty do Jurgova dal vedľa toku Javorinky postaviť pílu a nad ňou pánsku horáreň s hospodárskymi stavbami.

O štyridsať rokov neskôr sa osada stala majetkom nemeckého šľachtica, politika a priemyselníka Christiana Hohenloheho.  Začiatkom 80-tych rokov 19. storočia tu postavil novú horáreň, od ktorej bol pekný výhľad na hrebeň Belianskych Tatier. Začala sa nová stránka dejín Podspádov, ktorá sa už spájala aj s turistickým ruchom.

„Turisti, ktorí sa v polovici 80. rokov 19. storočia zastavili v Podspádoch, našli lepšie zaopatrenie v peknej novej horárni u správcu polesia Alojza Füzyho ako v starom prícestnom hostinci poniže horárne,“ uvádzajú Nostalgické Tatry a pokračujú. „Keď‘ knieža Hohenlohe v roku 1888 zrušil turistickú ubytovňu v Tatranskej Javorine, hostinec v Podspádoch čiastočne vylepšil jeho nájomca Engländer. V roku 1908 na jeho mieste správa veľkostatku postavila nový drevený hostinec, ktorý k spokojnosti turistov viedol nájomca Jakub Wachsberger. Poskytoval aj dobrú stravu a v dvoch čistých izbách 6 nocľahov.“

História hostinca potom pokračovala po I. svetovej vojne s nájomcom Alexandrom Rottmannom. Hostinec otváral aj počas zimy a až do konca dvadsiatych rokov minulého storočia bola jediným turistickým zariadením v tejto časti Tatier.

„Rottmann prosperujúci podnik na vlastné náklady postupne sám rozširoval a v roku 1937 tu už mohol poskytnúť 40 lôžok v 15 izbách. Z terasy hostinca bol nádherný pohľad na hrebeň Belianskych Tatier. Keď‘ boli Podspády v roku 1938 nakrátko pripojené k Poľsku, Rottmannovi koncesiu zrušili a hostinec prenajali družstvu Lešnik. Od roku 1940 do začiatku 50. rokov minulého storočia bol v prenájme miestneho občana Jána Pitoňáka,“ spomína sa na stránke Nostalgických Tatier.

Jeho históriu uzatvára v roku 1951 informáciou, že už ako ubytovací hostinec Muráň ho prevzal Slovakotour.  Neskôr už sprivatizovaná chata Muráň doteraz slúži cestovnému ruchu.

Do Podspádov je najbližšie z Tatranskej Javoriny – 3 kilometre a Ždiaru – 7 kilometrov. Pri potulkách okolím  môžete obdivovať Belianske Tatry a Spišskú Maguru.

Tatranská osada - Lysá Poľana.

Lysá Poľana je osadou dvoch štátov

by ČlánkyTatranské 
osady

Lysá Poľana – osada nachádzajúca sa na hraniciach s Poľskom – má tiež svoj unikátny prívlastok – je najsevernejšie položenou vo Vysokých Tatrách. A je aj miestom, na ktorom končí cestný okruh našich veľhôr – Cesta slobody.

Titulná fotografia: Rafal Raczyński

Ak nepatríte medzi turistov, názov Lysá Poľana vám bude najskôr evokovať medzinárodný hraničný cestný priechod do Poľska. Máte pravdu. A pravdu budú mať aj tí návštevníci Vysokých Tatier, ktorí si jej návštevu budú spájať s jednoznačným východiskom pre túry na Morské oko na poľskej strane, do Bielovodskej doliny alebo do Veľkej Studenej doliny u nás. A osada je spojená s ešte jednou výnimočnosťou – rozprestiera sa na území oboch štátov: Poľska i Slovenska.

Na slovenskú a poľskú časť Lysú Poľanu delí riečka Biela voda (Bialka). Ako uvádzajú Nostalgické Tatry, lúka na východnom brehu tejto riečky patrila k javorinskému panstvu, ktoré vlastnil knieža Hohenlohe. Neosídlenú lokalitu spájal s Tatranskou Javorinou iba kamenistý chodník, ktorým povozy neprešli.  Až v roku 1907 vybudovali cez Bielu vodu masívny železobetónový most a nato ako spojnicu s Haličou aj posledný trojkilometrový úsek vozovej cesty od Tatranskej Javoriny po Lysú Poľanu. A do Poľska sa mohlo prechádzať. Nostalgické Tatry pridávajú informáciu, že okolo roku 1908 tu knieža dal postaviť horáreň so stanovišťom pre uhorských žandárov.

Začiatkami turistického ruchu to ale nazvať nemožno. Návštevníci Tatier toto oblasť objavili až o niečo neskôr. V tridsiatych rokoch minulého storočia sa napríklad už mohli ubytovať v horárni, kde sa podávala aj jednoduchá strana. Až v roku 1956, pokračujú Nostalgické Tatry, vznikol na našej strane hranice aj štýlový objekt goralskej reštaurácie.

Na poľskej strane Lysej Poľany už v druhej polovici 19. storočia bola píla, neskôr v oblasti postavili horáreň s odpočinkom pre pohraničiarov. Po prvej svetovej vojne do turistickej výbavy našich susedov pribudla súkromná turistická chata, ktorá stojí dodnes nad cestou do Zakopaného. 

Lysú Poľanu tvoria budovy súvisiace s riadením národných parkov – Tatranský národný park a Tatrański Park narodowy, dva staré už nečinné colnice a na poľskej strane súčasný spoločný objekt colného úradu s pasovou kontrolou. Tatryblog dopĺňa, že bol postavený pred lyžiarskymi majstrovstvami sveta v Zakopanom v roku 1962. Dôležité je pripomenúť, že nad osadou sa z poľskej strany týči Lysa Skalka, z čoho táto stránka odvodzuje, že názov vrchu prešiel sekundárne na poľanu pri hraničnej riečke a z nej na osadu, ktorá sa tu sformovala.

V okolí Lysej Poľany si môžete naplánovať zaujímavé turistické trasy. Chodníkom z osady cez Bielovodskú dolinu, Prielom, Veľkú Studenú dolinu a Hrebienok sa môžete dostať až do Starého Smokovca. Bielovodskou dolinou, ktorú už v osemnástom storočí využívali na pasenie,  vedie aj cyklotrasa, no zdolať ju môžete hoci aj s detským kočiarom.  Je dlhá až desať kilometrov, patrí teda k najdlhším v našich veľhorách.

Po spevnenej ceste sa v Bielovodskej doline dostanete až k horárni. Popri riečke Biela voda stúpa lesom na Poľanu pod Vysokou, odkiaľ sa otvárajú výhľady do troch bočných dolín – Svišťovej, Kačacej a Českej, ktoré zdobia početné vodopády a plesá. Bielovodská dolina  je jednou z najtichších v našich veľhorách a môžete si tu urobiť množstvo nádherných fotografií.

Ak dávate prednosť cykloturistike, mnohí návštevníci odporúčajú trasu: Tatranská Javorina – Lysá Poľana – Zakopane.  Je dlhá 21 kilometrov a je určená pre trénovaných cyklistov.

Žampovci v Tatrách.

Bratia Žampovci: Silné emócie nás posúvajú dopredu

by Články

Výnimočné bratské trio z Vysokých Tatier reprezentuje Slovensko v zjazdovom lyžovaní. Adam pravidelne jazdí preteky Svetového pohára, na Olympiáde v Soči získal piate miesto v super kombinácii. Andreas už má tiež skúsenosti zo súťaží medzi svetovou elitou, od minulého roka sa k nim pridal aj najmladší Teo. S bratmi Žampovcami sme vďaka Tiposu strávili príjemný deň na natáčaní v Tatrách, kde vznikol aj tento rozhovor o adrenalíne, emóciách a rivalite, ktorá je u nich prítomná nielen na pretekoch a tréningoch, ale aj mimo nich.

Titulná fotografia: Martin Krystýnek

Vyhľadávate adrenalín aj v živote mimo lyžovania?

Adam: Áno, väčšinou, keď si potrebujem zresetovať hlavu. Odmalička som sníval o tom, že by som mohol byť pilotom, ale nikdy som na to nemal veľa času. Vždy bola priorita buď škola alebo tréningy. Teraz, konkrétne štyri roky dozadu, som sa rozhodol, že si tento sen splním a urobím si pilotný preukaz. To sa mi úspešne podarilo, čiže už som základný pilot. Sem-tam, keď je čas a priestor, tak si idem veľmi rád zalietať. Mamina síce so mnou do lietadla ešte nesadla, ale ja som sa párkrát ponad Tatry preletel. Je to krásny pocit, človek si takto vyčistí hlavu.

Andreas: Ja som si s Adamom do lietadla sadol, ale to je možno aj preto, že mám parašutistický kurz.

Teo: Ja mám veľmi rád horolezectvo, či už lezenie v horách alebo na lezeckej stene. Bavia ma tiež motokáry, lebo aj tam je rýchlosť, a je to veľmi podobné ako na lyžiach.

Andreas: Myslím si, že k adrenalínovým športom alebo k činnostiam, kde je trošku viac adrenalínu máme určite blízko.

Žampovci na horách

Vyzerá to tak, že medzi vami panuje aj veľká rivalita.

Adam: Je to tak, a častokrát je to medzi nami dosť divoké. Keď sme napríklad počas tréningu na štarte, dávam paličky na miesta, sústredím sa, a príde nejaká poznámka, že určite nebudem mať najlepší čas. Alebo veta, že ma niekto iný porazí. To je presne ten finálny moment, kedy sa človek sústredí a po takejto poznámke už musí dať do toho všetko. Ešte je tu slovné spojenie „stav sa“, to sa u nás spomína skoro denne.

Andreas: Niekedy, keď je celkom pokoj a ticho na obede, tak zrazu niekto povie slovíčko „stav sa“, a všetci sa hneď smejeme, lebo vieme, čo to v tíme znamená.

Žampovci na horách

Takže vám takéto podpichovanie pomáha aj pri stanovení cieľov, ktoré chcete dosiahnuť?

Adam: Určite. Pred sezónou, alebo počas nej, si dám ciele, ktoré chcem splniť. Keď ich dosiahnem alebo nedosiahnem, tak mám z toho nejaké emócie. Koniec koncov, keď cieľ splním, tak si dám ďalší a poviem si, že už to nie je to, čo som chcel, že chcem stále viac. V každom prípade, robím to, čo ma baví. Asi je to tým, že aj samotná cesta je pre mňa veľmi dôležitá. Som veľmi rád, že ma lyžovanie baví a že ma aj v mojom veku stále napĺňa. Niekedy to nie je len o výsledkoch. Aj keď, samozrejme, že by som chcel stále vyhrávať, ale to, čo robím, robím s veľkou vďakou, pretože už som bol veľakrát zranený, veľakrát som ležal v nemocnici, a vtedy som si uvedomil, aké je to lyžovanie krásne.

Andreas: Práve vtedy si človek povie, že čo by som dal za to, aby som bol na sto percent zdravý. Aby som mohol ísť na kopec a podať výkon. Niekedy je to o človeku. Hlavne, keď to nevyjde, vtedy si treba uvedomiť, že dnes to síce nešlo, ale som zdravý a mám možnosť napraviť to. Podať v ďalších pretekoch stopercentný výkon, je tu príležitosť ísť ďalej.

Teo: Ja myslím, že mňa posúva dopredu to, že sa nikdy nevzdám.

Andreas: Takže aj to, že sme zatiaľ lepší, že by si nás chcel predbehnúť?

Teo: Samozrejme, ako spomínal Andreas, bratia ma takto stále „hecujú“ pred tréningmi aj pretekmi. Je to ale zdravé, vždy som za to vďačný, pretože táto veľká rivalita ma poriadne posúva vpred. Je to pre mňa obrovská výhoda oproti ostatným súperom, že mám dvoch bratov, ktorí mi odovzdávajú svoje skúsenosti, a tiež ma motivujú svojím podpichovaním. Vtedy podám lepší výkon.

Žampovci na horách

K takémuto „hecovaniu“ určite patrí aj množstvo emócií, ako sa vám darí zvládať ich? Hlavne na pretekoch.

Andreas: Za seba musím povedať, že emócie z pretekov ma často posúvajú dopredu. Keď si prerátam, koľko hodín strávim na tréningu, či už na lyžiach alebo v kondičnej príprave, potom prídem do cieľa a vidím pri svojom mene zelené číslo, že som prvý. Tá emócia je možno len chvíľková, trvá pár sekúnd, ale potom z nej dokážem čerpať veľmi dlho. Je to zážitok, ktorý ma vie motivovať v profesionálnej kariére, ale aj ako človeka. Tento silný pocit sa nedá nikde kúpiť ani umelo vytvoriť, preto si myslím, že ma dokáže hnať ďalej.

Adam: Presne ako povedal Andy, emócia z dobre odvedenej práce je niečo, čo sa ťažko opisuje. Keď príde človek do cieľa po vydarených pretekoch a tlieskajú mu tisíce ľudí, medzi nimi aj veľa detí a mladých, pre ktorých ste vzorom, tak toto je vec, ktorá nám motivuje trénovať a súťažiť ďalej. Niekedy sa mi nechce alebo toho mám už fakt plné zuby, vtedy si spomeniem na takúto chvíľu. Poviem si, že stojí za to makať, lebo takúto emóciu je ťažké získať.

Tento krásny projekt TATRY S LEGENDAMI sa nám podarilo zrealizovať aj vďaka podpore TIPOS, národná lotériová spoločnosť, a.s. 

Paulína Fialková v Tatrách.

Paulína Fialková: Každé jedno pódiové umiestnenie je niečím výnimočné

by Články

Stráviť deň v Tatrách s našou úspešnou biatlonistkou bol zážitok. Počas nakrúcania dvoch dielov relácie Tatry s legendami sme mali dosť času na rozhovory o rôznych témach, aj o úspechoch a skúsenostiach z jej bohatej kariéry.

V súčasnosti už má Paulína za sebou štart do pretekov novej sezóny. Začala ju s novou motiváciou a odborníci jej predpokladajú vysoké umiestnenie v celkovom hodnotení Svetového pohára. Má na čo nadväzovať. Jej doterajším najväčším úspechom je piate miesto v štafete na 15 kilometrov na Olympijských hrách v juhokórejskom Pchjongčangu. Cenné sú aj štyri druhé miesta z pretekov Svetového pohára.

Titulná fotografia: Marek Hajkovský

Paulína Fialková v Tatrách.

„V tejto sezóne som sa rozhodla, že si musím začať užívať aj všetky veci okolo trénovania a pretekov. Aj na nich je veľa pekného, na čo som popri všetkom tom sústredení sa na výsledky a vrcholový výkon zabudla. Práve na to dávam dôraz tento rok, aby som nezabúdala, že trávim čas na takýchto krásnych miestach, že to nebude trvať večne, a že si to treba naozaj užiť, kým je tá možnosť,“ hodnotí Paulína Bátovská Fialková, s ktorou sme strávili deň aj vďaka Tiposu.

Medzi svoje najväčšie úspechy radí všetky pódiové umiestnenia, ktoré dosiahla. Každé jedno je niečím špeciálne a výnimočné, na všetky si pamätá. Patrí sem aj piate miesto z olympiády v Južnej Kórei, rovnako všetky umiestnenia do 10. alebo do 15. miesta.

„Svetový pohár a olympiádu, samozrejme, rozlišujem. Olympiáda je vrcholné podujatie a koná sa raz za štyri roky, ale z hľadiska konkurencie, trate, podaného výkonu a všetkého toho, čo k biatlonu patrí, je Svetový pohár presne to isté, čo olympiáda. Dokonca by som povedala, že je ešte ťažší, keďže tam môžu štartovať až šiesti pretekári z najlepších krajín a na olympiáde len štyria. Čiže konkurencia na olympiáde je dokonca nižšia,“ vysvetlila biatlonistka.

Biatlonistka Paulína Fialková vo Vysokých Tatrách.
Paulína FIalková vo Vysokých Tatrách.

Na druhej strane stoja neúspechy, ktoré sa Paulíne podarilo prekonať a nájsť v nich poučenie. Predovšetkým situácia zo štafety na olympiáde v Pchjongčangu, kde pokazila preteky celému tímu. Hneď potom to brala ako niečo hrozné, doslova ako katastrofu, ale musela sa z toho rýchlo otriasť a podať už o dva o dva dni výkon na ďalších pretekoch. Teraz, s odstupom času, to vníma ako niečo, čo ju posunulo dopredu, hlavne mentálne.

Paulína FIalková vo Vysokých Tatrách.

„Vôbec nemám pocit, že by mi v živote niečo ušlo. Skôr to vnímam tak, že šport mi dal veľmi veľa a spravil ma tým, kým som dnes. Myslím si, že všetko si môžem ešte vynahradiť, lebo viem a uvedomujem si, že šport je iba dočasný, že je to len určitá fáza života. Chcela som tomu vždy dať všetko a nikdy som nebola smutná, že som si musela niečo oddrieť. Mala som svoj cieľ, ktorý som chcela dosiahnuť a ísť za ním. Bola som tomu ochotná obetovať všetko,“ povedala Paulína o veciach, ktoré jej šport dal alebo, naopak, vzal.

Paulína Fialková vo Vysokých Tatrách.

Spolupracuje so streleckým trénerom Tomášom Kosom, ktorý jej pomáha na sústredeniach. Čo sa týka tréningových plánov, tie si robí sama. Ako dôvod označuje skutočnosť, že sa jej posledné dva roky pod vedením rôznych trénerov nedarilo tak, ako by si predstavovala. „Vždy som mala v sebe ten otáznik, že čo ak by som si to mohla urobiť sama a bolo by to lepšie. Alebo: ja by som si to dala inak, ja by som to spravila lepšie. Práve túto sezónu som dostala šancu urobiť si veci podľa seba a snažím sa počúvať svoje telo. Hlavne dávkovať si tréning podľa pocitu, čo robia mnohí výborní športovci, takže nie som jediná na svete. Uvidíme, ako to dopadne. Verím tomu, že dobre. Zatiaľ sa cítim fajn,“ zhodnotila svoj nový tréningový proces Paulína Bátovská Fialková.

Lavína v Tatrách.

O živote a smrti pod lavínou rozhoduje výbava a kamaráti

by Články

Lavíne je jedno, či si turista alebo skialpinista – upozorňuje Horská záchranná služba (HZS) na svojej webovej stránke. Vracia sa tým k nedávnej tragickej nehode dvoch vysokohorských turistov pod Priečnym sedlom. Zdôrazňuje, že hory si nevyberajú. Skúsený znalec hôr môže stáť tvárou v tvár rovnakej situácii ako menej zdatný turista. V obidvoch prípadoch o živote a smrti rozhoduje, či si uvedomujú lavínové riziko a či majú lavínovú výbavu.

Titulná fotografia: Vladimír Šterbák

Ukazuje sa, že obete lavíny pod Priečnym sedlom podcenili jedno aj druhé. Pritom, ako pripomína Horská záchranná služba, štatistiky síce vykazujú, že v prípade lavínových nehôd prevládajú tie skialpinistické, ktorých je približne 80 percent, no každú sezónu sa objavia aj pri pešej turistike.

Stránka dokladá aj niekoľko udalostí s tragickým dopadom. Koncom roka 2018 zahynul pri výstupne Soliskovým žľabom v Mlynickej doline slovenský turista. Hoci snehu bolo vtedy ešte málo, stačil na to, aby ho lavína pri traverze žľabu strhla a zasypala. Jeho dvaja kamaráti, ktorí boli mimo lavíny, ho síce videli, ale bez lavínovej výbavy mu nevedeli pomôcť. Našiel ho pes až po dvoch dňoch. Prežiť nemohol.

Alebo – pod Pekelníkom v Malej Fatre sa pri lavíne v roku 2021 ťažko zranili dvaja ľudia. Podľa HZS namiesto zimnej trasy uprednostnili trasu letného turistického chodníka, ktorá križuje lavínovú dráhu. Podcenili to. Našťastie, jedného z nich lavína nezasypala úplne, zavolal 112-tku a rozbehla sa záchranná akcia. Onedlho sa ozval aj druhý turista. Pomoc dorazila po dvoch hodinách, ťažko zranení turisti prežili. Ak by ich lavína zasypala úplne, znamenalo by to istú smrť.

Nehoda pod Priečnym sedlom (10. 12. 2022) tento fakt potvrdzuje. Zahynuli pod ňou dvaja vysokohorskí turisti. Ako upozorňuje HZS, medzi prípadmi, ktoré uviedla, je niekoľko spoločných momentov. Predovšetkým – turisti nemali lavínovú výbavu a pravdepodobne podcenili lavínové riziko. Pritom stačí sledovať výstrahy a aktuálnu lavínovú situáciu, ktorá sa aktualizuje pracovníkmi Strediska lavínovej prevencie každý deň vždy o 17. h. Záujemcovia na stránke strediska nájdu predpoveď na ďalší deň.

Horskí záchranári tiež upozorňujú na to, že pri lavínach je veľmi dôležitá kamarátska pomoc. Kým totiž k lavínisku prídu profesionáli s vrtulníkom, trvá to niekoľko desiatok minút, v prípade pozemnej akcie v závislosti od počasia aj niekoľko hodín. Šanca na prežitie v lavíne, ako uvádzajú, klesá. Do 15 minút má turista 90-percentnú šancu na prežitie, po polhodine už klesá na 30 a po hodine na 10 percent.  Ak turisti nemajú pri sebe lavínový vyhľadávač, lopatu a sondu, kamaráti im nemôžu veľmi pomôcť.  

Pre pohyb v horách v zime je veľmi dôležité aj udržiavanie bezpečných rozostupov. Horská záchranná služba túto bezpečnostnú požiadavku vysvetľuje tým, že na rozdiel od lyží sa pri pešom pohybe hmotnosť prenáša hlbšie do snehu. Toto zaťaženie môže spustiť lavínu. Aj nedostatok snehu nás v horách pred lavínou nechráni. Je to paradox, ale v úzkych žľaboch sa sneh akumuluje, začiatkom sezóny zvyčajne padá na zľadovatelý povrch, po ktorom sa lavína po uvoľnení lepšie kĺže. 

Tieto upozornenia a fakty by mali turisti podľa Horskej záchrannej služby brať vážne a nepodceniť prípravu pred túrami v horách. Pred lavínami viac chráni zdravý rozum ako šťastie. 

Lavína v Priečnom sedle.

Turisti si lavínu v Priečnom sedle uvoľnili pravdepodobne sami

by Články

Zimná sezóna na horách sa teraz iba začína a Slovensko už zaznamenalo druhú tragickú lavínovú nehodu. V Priečnom sedle zahynuli dvaja turisti, lavínu si pravdepodobne uvoľnili sami.

 Foto: Marián Gajdoš

Druhá tragická lavínová nehoda tejto sezóny sa stala v sobotu 10. decembra. Jej obeťami boli dvaja vysokohorskí turisti, ktorí sa vydali na túru cez Priečne sedlo. Na Téryho chate sa zmienili o svojich plánoch a mienili ich uskutočniť aj napriek tomu, že nedisponovali lavínovou výbavou. Hoci ich pracovníci na chate varovali pred zlými poveternostnými podmienkami, turistov od ich úmyslu neodradili. Počas výstupu do Priečneho sedla pravdepodobne uvoľnili lavínu, z ktorej sa im nepodarilo dostať. Štatistika lavínových obetí sa tak už zvýšila na štyri, čo je za minulé roky bilancia obetí za celú zimnú sezónu.

Takto o udalosti informuje na svojej webovej stránke Stredisko lavínovej prevencie. Podľa nej Horská záchranná služba (HZS) ihneď po informovaní o nezvestných osobách rozbehla pátraciu a záchrannú akciu. Pod Priečne sedlo prišli pracovník chaty, dobrovoľný záchranár HZS spolu s kolegom. Lavínu sa snažili prepátrať vizuálne i lavínovým prístrojom. No keďže zavalení turisti nemali lavínovú výbavu, veľa šancí objaviť ich nebolo.

Ako ďalej spomínaná stránka uvádza, na miesto prišli aj horskí záchranári zo Starého Smokovca a dvaja psovodi s lavínovými psami. Takmer okamžite po príchode na lavínisko jeden zo psov označil miesto zasypania turistov. Lavína sa im stala osudnou, neprežili. V tom čase oblasť Vysokých Tatier zasiahol ďalší frontálny systém, záchranná akcia prebiehala za náročných poveternostných podmienok.

Turistov zabila dosková lavína vytvorená vetrom z ubitého snehu s typickým čiarovým odtrhom. Jej dĺžka dosiahla 250 m. Momentálne je vo Vysokých Tatrách vyhlásený druhý stupeň lavínového nebezpečenstva, Stredisko lavínovej prevencie opäť upozorňuje na opatrnosť a potrebnú výbavu pri túrach.  Odporúča všetkým, ktorí chcú navštíviť naše veľhory, aby sa pred túrami oboznámili aj s hlavnými lavínovými problémami a najnebezpečnejšími svahmi. Všetky informácie sú dostupné už večer vopred s dennou periodicitou na webe laviny.sk. A boli aj pred tragickou sobotou.

Stredisko lavínovej prevencie uvádza, že na spomínanú sobotu bol vyhlásený druhý stupeň lavínového nebezpečenstva, a to na svahoch nad 1600 m n. m. Preventisti zdôrazňovali, že hlavným lavínovým problémom bol nový sneh a vetrom previevaný sneh a zvýraznili aj nebezpečné svahy, hlavne na strmých hrozilo uvoľňovanie lavín. Svah Priečneho sedla k takým patrí. Lavínu mohlo vyprovokovať veľké zaťaženie spôsobené výstupom turistov bez rozostupov či pád jedného z nich. Tragický dôsledok udalostí v Priečnom sedle zavŕšila aj absencia základnej lavínovej výbavy, čo sťažilo hľadanie turistov.

Aj preto Stredisko lavínovej prevencie varuje pred podcenením bezpečného pohybu v horskom teréne, keďže v horstvách Slovenska je momentálne veľmi silný vietor a lavínová situácia sa nebude zlepšovať. Apeluje na poučenie z tejto tragédie, aby návštevníci hôr sa mohli po relaxe v nich vrátiť v poriadku domov.  

Vysoké Tatry - lavína.

Tragédia na Kubínskej holi urýchlila vznik Strediska lavínovej prevencie

by Články
Keď 16. januára 1968 spadla na Kubínskej holi lavína a zasypala 53 českých študentov, bol to zlom v rozhodnutí  vybudovať na Slovensku špecializované pracovisko na problematiku lavín. Vzniklo Stredisko lavínovej prevencie so sídlom v Jasnej. Dali ho do užívania v novembri 1972 – pred polstoročím.

Foto: Maroš Matúš Pivarček

Jubilujúce Stredisko lavínovej prevencie má za sebou dlhý príbeh. Písal sa viac desaťročí a už pred kubínskou tragédiou mal jeho vznik svoje opodstatnenie. Ako uvádza stránka Ministerstva vnútra SR, ktoré je jeho zriaďovateľom, problematikou lavín v našich horách sa ako prví začali zaoberať lesníci v roku 1924. V tom období lavína zo svahov Krížnej vo Veľkej Fatre zničila časť horskej osady Rybô a zabila 18 jej obyvateľov.

Po druhej najväčšej lavínovej tragédii na Slovensku vo Vajskovskej doline na južných svahoch Nízkych Tatier si pozorovanie vývoja vzniku lavín osvojili viaceré skupiny odborníkov. Na Chopku – pri meteorologickej stanici SHMÚ – vznikla prvá lavínová pozorovacia stanica. Pracovala pod vedením Dušana Holého. Vo Vysokých Tatrách sa lavínami zaoberala Výskumná stanica TANAP-u pod vedením Ladislava Kňazovického a Miliča Blahouta.

Spomenúť treba tiež, že v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa začínali systematickejšie vykonávať aj profily snehovej prikrývky. Tejto činnosti sa venovali zamestnanci Horskej služby a TANAP-u v oblasti Západných, Vysokých a Belianskych Tatier. V Nízkych Tatrách túto prácu vykonávali v Jasnej, v rokoch 1964 až 1968 to bol Karol Špánik a v rokoch 1968 až 1972 Ladislav Milan, Pavol Hvorka a Štefan Hošala.

Stredisko lavínovej prevencie, ktoré je súčasťou Horskej záchrannej služby, vykonáva množstvo činností. Denne zbiera správy a vyhodnocuje lavínovú situáciu podľa medzinárodných pravidiel a odbornú i laickú verejnosť pravidelne informuje o výskyte snehovej pokrývky, výstrahách a hroziacom lavínovom nebezpečenstve. Tragickým udalostiam na horách predchádza aj preventívnymi opatreniami, ako je napríklad odstrel lavín pomocou stacionárnych a mobilných systémov.

Návštevníci hôr nájdu informácie o lavínovom nebezpečenstve jednak na stránke Horskej záchrannej služby, ale môžu ich získať aj cez rôzne aplikácie vo svojom mobilnom telefóne. Je pochopiteľné, že najviac ich zaujímajú teraz, keď hory pokryla súvislá snehová prikrývka a vývoj počasia môže vyprovokovať nebezpečenstvo lavín. Preto je práca horských záchranárov, lavínových špecialistov, kynológov a ich dobrovoľných kolegov či operátorov, ktorých činnosť zastrešuje Stredisko lavínovej prevencie, nenahraditeľná.

Dnes má Stredisko lavínovej prevencie na Slovensku osem oblastných stredísk a denne posudzuje a vydáva správy o lavínovej situácii vo Vysokých, Nízkych, Západných Tatrách, Veľkej a Malej Fatre a v Slovenskom raji, ale aj v ostatných pohoriach ako sú Stredné Beskydy, Lúčanská Malá Fatra, Poloniny, Kysucké Beskydy a Kremnické vrchy.  V medzinárodnom meradle spolupracuje na úrovni lavínových komisií ICAR s Poľskom, Nemeckom, Rakúskom, Švajčiarskom, Francúzskom, Talianskom, Slovinskom, Nórskom, USA a Kanadou.

 

Vysoké Tatry - Biela voda.

Biela Voda – nádej, ktorú pochoval požiar

by ČlánkyTatranské 
osady

Osadu menom Biela Voda v Tatrách nenájdete. Z plánov vybudovať ju ostala iba samota, nástupný bod pre túry v okolí Doliny Bielej vody a Belianskych Tatier.

Foto: Ivan Mišak

Návštevníci Tatier Bielu Vodu vnímajú cez autobusovú zastávku a miesto, kde môžu zaparkovať auto a vydať sa odtiaľ do jedného z najkrajších dolinných systémov južnej strany Vysokých Tatier. Svojím zámerom pokochať sa z tohto miesta pohľadom na hrebene Vysokých a Belianskych Tatier sa ničím nelíšia od minulých generácií turistov.

Toto miesto bolo dobre známe už v 17. storočí, medzi prvými, ktorí ho navštívili a aj nejaký čas tu pobudli, boli hľadači pokladov, zlatokopi, baníci či pastieri. No prvý zdokumentovaný výlet v doline bol o niečo skôr (jún 1565). Kežmarská spoločnosť tu sprevádzala hradnú paniu Beatu Lasku Koscielecku. Pani Laskej Tatry učarovali hneď ako so svojím manželom Albertom vstúpila do Kežmarku. Bola veľmi bohatá, Albert, majiteľ Kežmarského hradu, si ju priviezol z Poľska a najviac sa mu na nej páčili jej peniaze. Bola to na svoju dobu emancipovaná žena, chcela Tatry spoznať bližšie, no u manžela pochopenie pre ich návštevu nenašla. Jej muž sa viac venoval spoločnosti alchymistov, s ktorými chcel vyrobiť zlato.  

Výlet pani Beaty s kežmarskými mešťanmi, študentmi a pedagógmi tamojšieho lýcea nedopadol dobre. Podľa kezmarok.com sa vybrali pravdepodobne k Zelenému plesu. Albert o výprave svojej ženy nič nevedel, no keď sa o nej dozvedel, prišla mu vlastne vhod. Na výlet odišla bez svojho zákonitého manžela, a to sa priečilo prísnym pravidlám vtedajšej mravnosti. Cesta k Beatiným peniazom sa ukázala voľná.

Úbohú ženu uväznil v hladomorni. Chlieb a vodu dostávala cez malé okienko a druhým sa mohla pozerať na Tatry. Vraj tu strávila šesť rokov. Našiel ju až ďalší majiteľ hradu a pološialenú ženu vyslobodil. Onedlho ale umrela, uzatvára príbeh kezmarok.com.

Už v časoch pani Beaty viedol do doliny chodník. Postupne ho vylepšovali, no jeho skutočná výstavba sa podľa wikipedie začala až v roku 1879. To už Dolina Bielej vody kežmarskej (prívlastok spresňuje jej polohu v niekdajšom kežmarskom chotári) patrila k najnavštevovanejším vo Vysokých Tatrách. Prvú útulňu tu postavili v roku 1876. Stála v Predných Meďodoloch na ľavom brehu Napájadlového potoka. Egidovu chatu, ako ju nazvali, o štyri roky neskôr preniesli na severný breh Zeleného plesa. Neslúžila dlho, vyhorela a v roku 1884 ju nahradila dvojizbová útulňa rovnakého mena. Aj tá sa sťahovala – na výhodnejšiu južnú časť plesa. No ani ona sa v roku 1870 nevyhla ohňu, nahradila ju o sedem rokov neskôr murovaná chata. Tú niekoľkokrát prestavali a dnes nesie meno Chata pri Zelenom plese. 

Ústie Doliny Bielej vody kežmarskej, dnes je to národná prírodná rezervácia, začalo byť najmä v prvej polovici 20. storočia veľmi atraktívne. Pribúdali tu turistické chaty a prístrešia a s nimi aj plány na vybudovanie novej osady Biela Voda. Mala vzniknúť pri Ceste slobody a jej základom sa mal stať súkromný penzión kežmarského podnikateľa Rudolfa Palenčára. No tieto plány sa nikdy neuskutočnili. Penzión (1925 – 1948) vyhorel.

No obľúbenosť tohto miesta pretrvala dodnes. Samota Biela voda je vzdialená necelý kilometer pred Kežmarskými žľabmi v smere od Tatranskej Lomnice. Kto chce navštíviť Dolinu Zeleného plesa, Dolinu Bielych plies a Predné Meďodoly, nemôže ju minúť. Doliny, ktoré tu spomíname, patria v Tatrách k najnavštevovanejším. Rozvetvujú sa a spolu tvoria zaujímavý systém. Turista si príde na svoje, oči sa nasýtia prudkými skalnými stavbami, ktoré prechádzajú do miernejších útvarov. Na fotky ako stvorené.

Odporúčame turistickú tepnu – chodník prechádzajúci priamo Dolinou Bielej vody, ktorý sa začína v Tatranských Matliaroch, prechádza lesným porastom až na vozovú cestu od Bielej Vody k Šalviovmu prameňu a do Doliny Bielych plies, na hladine ktorých a trblietajú tatranské štíty, odtiaľ do Kopského sedla k Zadným Meďodolom až do Tatranskej Javoriny.    

Alebo sa vyberte od zastávky autobusu Biela Voda ponad pravý breh Bielej vody k Šalviovmu prameňu cez Kovalčíkovu poľanu ku Chate pri Zelenom plese. Ak sa na to cítite, môžete prudko vystúpať serpentínami na Jahňací štít. Fajnšmekri tvrdia, že ide o jednu z najkrajších túr vo Vysokých Tatrách.

Prechádzka zimnými Tatrami.

Tip na zimnú túru – Veľké Biele pleso

by ČlánkyVeľké Biele pleso

Aj keď v Tatrách už vládne typické zimné počasie so snehovou prikrývkou, vysokohorské chodníky sú uzavreté, stále je tu veľa možností, kam sa vybrať na túru. Tipom na nadchádzajúci víkend môže byť aj Veľké Biele pleso, ktoré možno nie je až také známe ako iné tatranské horské jazerá, ale určite stojí za pozornosť.

Ak vyrazíte napríklad k Zelenému plesu alebo k Chate Plesnivec, môžete si cestu trochu predĺžiť práve sem. Veľké Biele pleso sa nachádza v Belianskych Tatrách, východnej časti Vysokých Tatier. Trasa z Tatranskej kotliny do Bielej vody je dlhá 19 kilometrov s prevýšením 981 výškových metrov. Zvládnuť by ste ju mali asi za 8 hodín, preto je potrebné vyraziť skoro ráno. V tomto období sa stmieva veľmi skoro.

Foto: Maroš Matúš Pivarček

Začíname v osade Tatranská kotlina. Pri horárni je odbočka na stúpajúcu poľnú cestu. Dá sa ísť po modrej aj červenej turistickej značke. Od rázcestia nad Šumivým prameňom už len po zelenej. Prejdeme dolinou Siedmych prameňov, ktorú označujú aj za „záhradu Tatier“, ale kochanie sa bohatým rastlinstvom si musíme nechať na leto. Na Chate Plesnivec dobre padne malý oddych a občerstvenie, potom si z protiľahlého svahu vychutnajte výhľad na skalné galérie v doline.

Postupne sa priblížime k hornej hranici lesa, kde sa otvárajú ďalšie nádherné výhľady na skalné scenérie. Z Rakúskej poľany prejdeme na Predné Meďodoly a cez kosodrevinu k Veľkému Bielemu plesu. Späť sa ideme po modrej značke do doliny Kežmarskej Bielej vody, potom po rázcestie pod Šalviovým prameňom. Tu sa prechádza na žltú značku, ktorá nás dovedie do Bielej vody, to je cieľová stanica. Túra sa dá ukončiť aj v Tatranských Matliaroch alebo Tatranskej Lomnici.

Aj keď má pleso v názve slovo Veľké, nepatrí k najväčším tatranským jazerám. Dlhé je 195 metrov, široké 70 metrov a hlboké nie je ani jeden meter. Nachádza sa nad Chatou pri Zelenom plese v doline Bielych plies. Posedieť sa tu dá v drevenom altánku alebo na niekoľkých lavičkách. Počas pekného počasia sa od jeho hladiny odrážajú okolité tatranské štíty. Vidieť môžete Jahňací štít či Beliansku kopu. Zaujímavosťou z minulosti je, že okolo tohto plesa viedla pašerácka cesta, ktorou sa pašovali tovary z Poľska do Uhorska.

Okrem toho, že je počas zimnej turistiky dôležité si so sebou vziať poriadnu výstroj, nezabudnite ani na teplé oblečenie a pevnú obuv! Správne vrstvenie je pri zimnej turistike veľmi dôležité. Ako na to?

  • Základná termo vrstva (termo prádlo)
  • Stredná aktívna vrstva (mikina alebo syntetická bunda)
  • Vrchná zatepľovacia vrstva (najlepšie páperová bunda)
  • Vrchná membranová vrstva (membránová bunda)
  • Čiapka, čelenka, šatka, rukavice
  • Ponožky

A na čo nezabudnúť? No predsa na poriadne kvalitnú a pevnú obuv, ktorá už neraz pomohla a zachránila situáciu! My odporúčame slovenskú značku BOSP – www.bosp.sk a konkrétne URAL PRO GRIZZLY, ktoré môžete využívať celoročne!

 

Aké sú ich výhody?

  • useň: prírodná voskovaná nubuková hrúbky 2,6 mm. Vysoké hodnoty paropriepustnosti, hydrofóbne vlastnosti
  • podšívka: s membránou GORE-TEX Performance kombinovaná s koženým golierikom a jazykom
  • stielka: vymeniteľná s pamäťovou penou, s výbornou nasiakavosťou a vysýchavosťou, antibakteriálna, anatomická
  • podošva: VIBRAM so zmesou MEGAGRIP a dvojhustotnou PU medzipodošvou
  • ochrana: masívna gumená obruba po celom obvode topánky
Vianoce v Poprade.

Advent v Tatrách – Slávnostné podujatia vdychujú vianočnú náladu

by Články

Vianoce sú pre väčšinu z nás veľkolepá záležitosť. Okrem duchovného rázu zdôrazňujú aj podstatu radosti a vytvárania spoločných zážitkov. V tomto období vrcholia rôzne zábavné aktivity, ako nakupovanie, užívanie si dobrého jedla v dobrej spoločnosti, prechádzanie sa pomedzi vysvietené stánky s voňavým punčom, či stretnutia na kultúrnych podujatiach.

Foto: Martina Lepe

V decembri je v Tatrách kalendár s programom obzvlášť pestrý. Aj tento rok sa je na čo tešiť. Sviatočne naladeného ducha v nás zasadí detská radosť po príchode vyobliekaného Mikuláša, či slávnostné rozsvietenie vianočného stromčeka. Užiť si môžeme aj hudobné koncerty a divadelné predstavenia, alebo zaujímavé workshopy. Ľahko zabudneme aj na to, že nám je zima, keď nás zahrieva smiech a pocit spokojnosti.

Tí, ktorí si nevedia predstaviť advent bez tradičného vianočného jarmoku, môžu navštíviť stánky v Poprade na námestí sv. Egídia. Okrem krásnej výzdoby sa na jarmoku môžete pokochať ľudovo-umeleckou výrobou od remeselníkov, ktorá bude okrem iného prezentovaná. Na tomto námestí sa tiež počas štyroch adventných týždňov odohrávajú koncerty na veži kostola, a to každú nedeľu o 19:00.

Čo týka atrakcií, ktoré možno navštíviť len v zime, na Hrebienku je opäť otvorený ikonický Tatranský ľadový dóm, ktorý sa oplatí vidieť aspoň raz. Tohtoročná výstava je inšpirovaná Bazilikou Božieho hrobu v Jeruzaleme. Toto jedinečné umelecké dielo, do ktorého môžete vstúpiť, vám zaručene spôsobí zimomriavky.