Starý Smokovec

Starý Smokovec je najstaršou osadou v našich veľhorách

by ČlánkyTatranské 
osady

Keď sa povie Vysoké Tatry, väčšina ľudí si ihneď spomenie na Starý Smokovec. Najstaršia tatranská osada, dnes aj administratívne centrum Vysokých Tatier, patrí medzi najvýznamnejšie strediská cestovného ruchu v našich veľhorách.

Titulná fotografia: Michaela Adamovičová

Príbeh Starého Smokovca sa začal vďaka vode pri kedysi výdatných prameňoch. Ale aj vďaka železnej hute situovanej v lokalite Hámor, ktorá podľa historikov na prelome nášho letopočtu obchodovala s rímskymi obchodníkmi. Odtiaľ pochádza aj možný názov osady. A ako uvádza známy tatranský autor Anton Marec, jeho korenie siahajú k jazyku starogermánskych kmeňov k slovu „smeik“ či „smeuk“ a iným podobným, ktoré sa dajú preložiť ako dym či dymiť. No podľa neho to môže byť aj spojenie „zum Schmeks“, ktorým spišskí Nemci označovali cieľ svojej cesty. Huty tu stáli ešte v polovici 15. storočia.  

No mohlo to byť aj inak. Pripúšťa to aj A. Marec. V pôvodnej oblasti Starého Smokovca bolo veľa hadov, preto sa sídlo mohlo volať aj Smokovec (Hadovo – v staroslovienskom jazyku Zmok(ovec). Zmokovcom nazývali aj okolitý les. Zmokovec sa mohol premenovať na Smokovec a mohlo to mať aj inú prozaickú príčinu. Keď Nemci ochutnávali kyselku, navzájom sa pýtali: Schmeckt’s? Od toho k „šmeksu“ už nebolo ďaleko.

Ale nechajme domnienky domnienkami. Dôležité je uviesť že osada okolo prameňov sa najskôr menovala Czákyho osada, neskôr Tatranské kúpele, resp. Staré Tatranské kúpele, čo prešlo aj do uhorského názvoslovia. Ako uvádza Wikipedia, názov Schmeks sa začal používať až okolo roku 1830, keď výstavba v obci prerástla až k potoku Schuttergraben tvoriaci hranicu medzi dnešným Starým a Novým Smokovcom. Starým sa náš Smokovec začal nazývať až vtedy, keď v jeho susedstve vyrástla nová osada (1875) – Nový Smokovec. Oficiálne sa osada ako Starý Smokovec začala aj úradne nazývať po roku 1918.

Vráťme sa ešte o pár desaťročí do minulosti.  Internetová encyklopédia nás poučuje, že koncom 18. storočia les, v ktorom Starý Smokovec vyrástol, vlastnil iliašovský veľkostatkár Štefan Csáky. Kúpil ho od rodiny Zápoľských. Pri prameni kyselky si v roku 1783 postavil poľovnícky domček. Miesto mu odporučil evanjelický kazateľ, prírodovedec a milovník Tatier Tomáš Mauksch, pôvodom z Kežmarku. Žil vo Veľkom Slavkove a aj na jeho podnet vybudoval Csáky okolo prameňa tri drevené ubytovne pre letných návštevníkov a kaplnku.

Položil tak základ prvého tatranského letoviska. A hoci po rodinných nezhodách stratil o neho záujem, pravda je taká, že bol to on, ktorý nasmeroval orientáciu novej osady na kúpeľníctvo. Dozvedáme sa, že kúpeľní hostia sa liečili v kyselke, časom tam pribudli nové kóje, jedáleň, tanečná sála, taverna a kočiareň so stajňou.  Gróf Csáky podpísal v roku 1883 nájomnú zmluvu so spišskosobotským hostinským Jánom Jurajom Rainerom a jeho manželkou. Práve oni v neskorších rokoch letovisko a aj kúpele zveľadili a podporili ich hydroterapeutické procedúry. Klienti tu mali možnosť liečiť sa tzv. Priessnitzovou metódou a v tom čase sa začal riešiť aj prístup do horskej osady rozšírením cesty.

V roku 1841 sa osada stala majetkom mlynických urbárnikov, Mlynica časom nadviazala na nájomnú zmluvu s Reinerovcami. Zlatý vek osady pokračoval.

Rozvoj Tatier i Starého Smokovca podporilo dokončenie Košicko-bohumínskej železnice (1871). Ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, v posledných rokoch 19. storočia bolo v osade 23 budov s 300 posteľami v 214 izbách. Štyri z budov boli súkromné šľachtické letohrádky. To už mala osada za sebou šok v podobe nevyhnutnej akceptácie rovnako rýchlo sa vzmáhajúcich susedných osád a stratila lesk výlučnosti. O svoje pozície a klientelu sa musela uchádzať rovnako ako všetky ostatné turistické či kúpeľné strediská Vysokých Tatier.

Návštevnosť Starého Smokovca oživilo dokončenie prvého tatranského veľkohotela Grand (1904), ktorého projektantom bol budapeštiansky architekt Quido Hoepfner, a zavedenie pravidelných zimných sezón s propagáciou zimných športov. O štyri roky neskôr, pokračuje I. Bohuš, spojila Poprad so Starým Smokovcom elektrická železnica. V roku 1911 ju predĺžili do Tatranskej Lomnice a v roku 1912 po Štrbské Pleso. Koncom roku 1908 pribudla do dopravnej výbavy strediska pozemná lanovka na Hrebienok.

Už v roku 1905 mal Starý Smokovec prvé prírodné klzisko a o desať rokov neskôr sa tu uskutočnili majstrovstvá Uhorska v krasokorčuľovaní. Prvé auto prišlo do osady v roku 1900.

Snobský Starý Smokovec sa dlho bránil menším a lacnejším penziónom. Tento postoj prelomila až prvá svetová vojna. Ako prvý cenovo prístupnejší hotel vyrástol Hoepfnerov dom, uvádza I. Bohuš, neskôr bol známejší ako Úderník či hotel Smokovec.

Obdobie medzi svetovými vojnami bolo v Starom Smokovci poznamenané rôznymi prestavbami budov a pribúdaním nových, aby sa zlepšili služby pre širokú turistickú i kúpeľnú klientelu. Rozšírili a vyasfaltovali úsek cestnej magistrály od Štrbského Plesa po Tatranskú Kotlinu – vznikla Cesta slobody. V osade pribudli obchody, škola, rozvíjali športové súťaže. Svoje stredisko tu mali horskí vodcovia. V závere druhej svetovej vojny si osada zažila aj priame boje partizánov a jednotiek fašistického wehrmachtu.

Po vojne sa Starý Smokovec stal administratívnym strediskom Vysokých Tatier s pôsobnosťou od Podbanského po Tatranskú Kotlinu. Hoci ho vojna najviac poškodila, rekonštrukcia osady postupovala veľmi rýchlo. Internetová encyklopédia sa zmieňuje napríklad aj o tom, že okrem ubytovacích kapacít pribudli administratívne budovy, obchody, amfiteáter, cesty, parkoviská, zdravotné strediská, požičovne, cestovné kancelárie, expozitúry bánk, pošta, služby… Rozvoju osady pomohli aj Majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach, ktorých dejiskom boli Vysoké Tatry v roku 1970. Po roku 1989 boli mnohé objekty a rekreačné zariadenia sprivatizované.    

Osada, ktorú založili v roku 1793, je dnes obľúbeným turistickým miestom. Viaceré turistické stránky oceňujú skutočnosť, že okrem štandardnej ponuky, ku ktorej patrí možnosť túr do blízkych dolín či magistrál alebo na vrcholy štítov a v zime zase lyžovania a sánkovania, je tu možné navštíviť bludisko v Tricklandii či Kvantárium,  prezrieť si Tatry vnútri, blízke Vodopády Studeného potoka a známe chaty, ale vybehnúť aj na Peknú vyhliadku či vyjsť na krížovú cestu alebo ponoriť sa do seba v Kostole Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Blízko je na Slavkovský štít, k Piatim Spišským plesám, do Priečneho sedla, na Skalnaté pleso, ale s rodinou aj do Dinoparku Tatry. Vyskúšať si možno sankársky štartovací trenažér, ale aj letný tubing. Na bicykli si môžete prejsť celú Cestu slobody. Stačí prísť – v Starom Smokovci možno relaxovať na desiatky rôznych spôsobov.

Nízke Tatry počasie

Skialp na Ďumbier z Liptova i Horehronia

by ČlánkyĎumbierĎumbier

V horských oblastiach už máme súvislú snehovú pokrývku, ktorá pravidelne pribúda. Vyznávači skialpu preto nemusia čakať na vhodné podmienky, ale naplánovať si výlet a vyraziť. Medzi zaujímavé tipy patrí aj výstup na prekrásny Ďumbier, najvyšší vrch Nízkych Tatier.

Titulná fotografia: Dana Dubcova Nemcokova

Na jeho vrchol sa dá ísť z Liptova aj z Horehronia. Na liptovskej strane je začiatočným bodom parkovisko v obci Lúčky. Sklon zjazdovky s názvom Turistická našu výkonnosť veľmi nepreverí, patrí medzi najmiernejšie v Jasnej. Po približne dva a pol kilometri sa napojíme na červený turistický chodník. Cesta sa otáča doľava do lesa, ideme mierne dole kopcom, potom do ústia Širokej doliny. Práve tu na vás čakajú prvé výhľady, pretože dovtedy im bráni les.

Pokračujeme zeleným turistických chodníkom na Krúpovu hoľu, sklon kopca sa začína postupne zvyšovať. Hore na Krúpovej holi prejdeme na červenú značku, na hlavný hrebeň Nízkych Tatier. To už je na vrchol Ďumbiera len asi kilometer. Čaká na vás kruhový výhľad – scenéria takmer všetkých horstiev stredného a severného Slovenska.

Späť sa zvezieme po hrebeni, nasleduje zjazd z Krúpovej hole. Menej skúsení skialpinisti môžu ísť ďalej po hrebeni až na Chopok a odtiaľ sa spustiť po upravených zjazdovkách. Snehu je už teraz dosť, takže problémy s prípadným prenášaním lyží na niektorých úsekoch odpadajú.

Obľúbené sú aj skialpové trasy na Ďumbier z druhej strany – z Horehronia. Z Trangošky na vrchol je to približne 4,5 kilometra s prevýšením 940 m. Po zelenej značke k Jaskyni mŕtvych netopierov, pri Chate M. R. Štefánika potom červeným značením k Rázcestiu na Krúpovo sedlo a až hore na Ďumbier.

Na tento vrchol ležiaci na hlavnom hrebeni pohoria medzi Králičkou a Krúpovou hoľou sa dostanete na skialpových lyžiach aj z Mýta pod Ďumbierom alebo z Čertovice. Prípadne môžete začať v Mýte pod Ďumbierom, vyjsť hore a dole zísť na Čertovicu.

Pripomíname, že pri každom pohybe v neupravenom horskom teréne by sme mali mať so sebou lavínovú výbavu. Sneh stále pribúda a nie je ešte pevne zviazaný s podložkou, preto netreba podceňovať situáciu a vychutnávať si pobyt v prírode čo najbezpečnejšie.

Vysoké Tatry - Štrba.

Štrba geograficky patrí k Popradu, folklórom k Liptovu

by ČlánkyTatranské 
osady

Meno má pravdepodobne podľa svojej polohy – štrbiny medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami. Jej chotárom je dlhý úzky obdĺžnik siahajúci až pod tatranské štíty s osadami Tatranská Štrba a časť Štrbského Plesa, ktoré sú k nej pričlenené. Geograficky patrí do okresu Poprad, no históriou a folklórom k Liptovu. Podtatranská obec Štrba.

Titulná fotografia: Estera Lukačková

Poďme trochu do histórie. Prvé zmienky o Štrbe pochádzajú z roku 1280 a sú spojené so šľachticom Bohumírom a jeho tromi synmi, ktorí sú zakladateľmi rodov Bány, Smerčány a Szentiványi. Chotár obce sa časom rozrástol od tatranských štítov cez Štrbské Pleso, Tatranskú Štrbu, Štrbu až po Čierny Váh. V katastri obce, ako približuje obecná stránka, sa zachovali dokumenty a vykopávky zo zaniknutej stredovekej osady Hrachovisko a Šoldov, ale aj kamenný kríž z roku 1667, ktorý je dokladom remeselnej vyspelosti obyvateľov Štrby.

Uvádza sa v nej tiež, že v Štrbe sa narodili aj také významné osobnosti, ako boli Juraj Curiani, osobný priateľ Jána Amosa Komenského, ďalej Ľudovít Markušovský, ktorý objavil nosové zrkadlo, ale aj básnik a aktivista v celoslovenskom hnutí evanjelickej mládeže Pavel Tomko a významný etnograf a múzejník Peter Švorc.

Ľudia sa v obci po stáročia venovali roľníctvu, remeslám a práci v lesoch. Pálili uhlie i vápno a vyrábali kvalitný ovčí syr a vlnené kožuchy. Ich život ale výrazne poznačilo dokončenie Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871. Priblížila svetu Tatry a kým dovtedy hory poznali hádam iba pastieri, zberači bylín, poľovníci a hľadači rúd, zrazu do veľhôr začali prúdiť návštevníci s iným cieľom. Chceli tu tráviť leto, liečiť sa, spoznávať tatranské doliny a tešiť sa z výhľadu na panorámu Tatier. Toto zmenilo i ich podhorie. I Štrbu.

Ženy i dievčatá si našli prácu v liečebných domoch a hoteloch Štrbského Plesa, muži sa osvedčili ako furmani či kočiši. Vozili turistov do hôr, ale aj kusy tatranského ľadu až do Pešti. Stránka spomína aj známe osobnosti. V obci pôsobili aj učiteľ a propagátor turistiky v Tatrách Miloš Janoška, ktorý je autorom prvého turistického sprievodcu pre túto oblasť, inšpiráciu pre svoje diela tu našli hudobný skladateľ Eugen Suchoň a maliar, národný umelec, Martin Benka. K čestným občanom obce patrí aj slávny džezmen Gustáv Brom, legendárny komentátor Karol Polák, ale aj architekt a archeológ Alfréd Piffl, ktorý sa zaslúžil o odhalenie náleziska v Šoldove.

Postupnú premenu Štrby ako jedno z východísk pre túry vo Vysokých Tatrách podporilo rozhodnutie zorganizovať na Štrbskom Plese Majstrovstvá sveta v lyžovaní v severských disciplínach v roku 1970. Podľa obecných historikov i pamätníkov toto rozhodnutie znamenalo nebývalý rozvoj Štrby a najmä budovania zázemia v tejto obci pre turistiku a lyžovanie v Tatrách, čo jej zostalo vlastné aj po odchode účastníkov majstrovstiev. Veď v jej chotári sú štíty ako Solisko, Furkotský štít, Hrubý vrch, Štrbský štít, Hliniská veža, Capie veže, Zadná Bašta, Diablvina a Satan.

Prirodzený príklon k službám pre turistov a horolezcov je dnes obci vlastný. Čoraz väčšia časť obyvateľov nachádza uplatnenie v v cestovnom ruchu, turistike, rekreácii a s tým spojenými službami. A to najmä po rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorý v roku 2007 pričlenil časť územia Štrbského Plesa späť do katastra Štrby. Ako sa dozvedáme z dobovej tlače, v tom istom roku obec získala titul Dedina roka v kategórii Dedina ako hospodár a Dedina ako hostiteľ. Porota ocenila okrem iného aj celoročnú ponuku služieb v cestovnom ruchu.

Rozvoju Štrby ako jedného z východísk pre turistiku v Tatrách praje aj dobrá poloha. V blízkej Tatranskej Štrbe sa nachádza najvyššie položená rýchliková zastávka, odkiaľ vedie ozubnicová trať na Štrbské Pleso. Prepája tak východ Slovenska so západom. Iba 15 km od nej sa nachádza letisko Poprad-Tatry a hoci obcou prechádza stará cesta prepájajúca Liptov a Spiš, hlavný tranzit sa presunul na diaľnicu D1, čo Štrbe pomohlo. Návštevníkov neruší hluk áut a môžu počas prechádzky ňou nerušene obdivovať panorámu Vysokých a Nízkych Tatier. Ale napríklad aj pôvodnú štrbskú dreveničku. Spolu s lokalitou Šoldovo, zaniknutou stredovekou osadou, bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Drevenička pochádza z roku 1893, slúži ako múzeum dobového nábytku a tradičných pracovných nástrojov.

Turistickí sprievodcovia uvádzajú, že Štrba je vstupnou bránou pre lyžovačku, turistiku a iné rekreačné  aktivity v našich veľhorách. Blízko je odtiaľ na lyžovačku do strediska pod Predným Soliskom, na prechádzky ku Štrbskému plesu a na jeho náučný chodník, k Jazierkam lásky, Novému Štrbskému plesu, ale aj do Važeckej jaskyne či Veveričieho lanového parku pri Štrbskom plese, ale aj do známeho Aquacity Poprad. Deti ocenia napríklad aj blízky Mini Tatralandia park.

Vyžijú sa aj turisti. V blízkosti Štrby je veľké množstvo možností. Záleží iba na čase a kondícii. Absolvovať možno výlet Furkotskou dolinou s Nižným a Vyšným Wahlenbergovým plesom, alebo Mlynickou dolinou s vodopádom Skok. Alebo si vybrať Mengusovskú dolinu s Popradským plesom a Symbolickým cintorínom či výlet až k Chate pod Soliskom, kam sa dá svedomito vystúpať, alebo sa nechať vyviezť lanovkou. V lete turistov láka aj člnkovanie na Štrbskom plese.

Medveď na horách.

Na túre si dajte pozor aj na medvede

by ČlánkyUžitočné tipy
 na hory

Staré príslovie: „Nečakaj v zime medveďa“, tento rok neplatí. Vysoké teploty a príroda bez snehu spôsobili, že tieto veľké zvieratá chodia po lesoch a hľadajú si potravu. Svedčia o tom skúsenosti turistov v rôznych oblastiach Slovenska. Na sociálnych sieťach kolujú fotografie a videá, ktoré tento stav priamo dokumentujú.

Titulná fotografia: Milos Monka

Liptov, Nízke a Vysoké Tatry

Pri túre preto buďte obozretní, aj v tomto zimnom období sa môžete stretnúť s medveďom. Konkrétne na Liptove, v Nízkych i Vysokých Tatrách, ale aj v iných pohoriach, napríklad vo Veľkej Fatre. Hlavne na miestach, kde lesníci prikrmujú zver obilím, kukuricou, prípadne zeleninou a ovocím. To sú zdroje, ktorými medveď nepohrdne, naopak, seno pre neho nie je zaujímavé.

Pre turistov platí to isté, čo v letných mesiacoch – treba sa držať turistického chodníka, nevzďaľovať sa od neho. V prípade, že uvidíme medvedie stopy, netreba hneď podliehať panike. Ukazujú nám, že tadeto medveď išiel, ale stopy môžu byť staré aj niekoľko dní. Nemali by sme sa pohybovať v hustých porastoch pri zdrojoch potravy, hlavne ráno, večer a v noci, ale aj počas dňa. Ak si nie sme istí, mali by sme sa rozprávať alebo pískať, a takto oboznámiť medveďa o našej prítomnosti. Ak o nás vie, väčšinou sa nám vyhne.

Ak sa už nedá vyhnúť stretu s medveďom, odborníci odporúčajú byť pasívny. Ľahnúť si na zem na brucho, rukami si kryť hlavu. Medveď vycíti, že nie ste nebezpečný a zvyčajne odíde. Určite sa s ním nesnažte nejakým spôsobom bojovať alebo pred ním utekať.

Podľa stránky enviroportal.sk je zimná hibernácia pre medvede veľmi dôležitá, ak však v nižších polohách nenapadne počas zimy sneh, môžu sa potulovať v okolí svojich brlohov a hľadať si potravu. Napriek mnohým výskumom ešte nie sú viaceré otázky z tejto oblasti zodpovedané. Každý medveď je iný, aj okolnosti, počas ktorých sa pohybuje v našej blízkosti. Je preto potrebné snažiť sa znížiť možnosť stretu s týmto pánom našich hôr.

Pád niekoľkých lavín v Tatrách.

Tri lavíny v Tatrách za deň. Tentoraz bez obetí

by Články

V štatistike pádu lavín bol 11. január na Slovensku mimoriadny. Jedna lavína padla v Západných, dve v Nízkych Tatrách. Pritom práve na toto riziko upozorňovali aj výstrahy Horskej záchrannej služby.

Titulná fotografia: Milos Monka

Horská záchranná služba prijala žiadosť o pomoc najskôr z Nízkych Tatier. Ako uvádza na svojej stránke, dopoludnia v centrálnom žľabe Chopku došlo k pádu lavíny. Tá strhla 36-ročného Poliaka. Lyžiar si ale stihol aktivovať lavínový batoh. Záchranári HZS, ktorí boli okamžite vyslaní na miesto udalosti aj s lavínovými psami, našli lyžiara čiastočne zasypaného v čele lavíny. Druhý z lyžiarov, ktorý išiel za ním, zlyžoval bezpečne k nemu a do príchodu záchranárov začal s kamarátkou pomocou.  

Následne spadla v Meteorologickom žľabe druhá lavína, tá do Lukového kotla strhla ďalšieho lyžiara a zastavila sa blízko prvého čiastočne zasypaného muža. Napriek tomu, že ho lavína zasiahla, nič sa mu nestalo.

Poľskému lyžiarovi záchranári poskytli neodkladnú zdravotnú starostlivosť, zraneného muža nabalili a pripravili na letecký transport, keďže o súčinnosť boli požiadaní aj leteckí záchranári. Tí ho odviezli do nemocnice. Podľa prvých informácií z terénu mal poranenia hlavy, lopatky a panvy.

Aj popoludní mali horskí záchranári čo robiť. Medzi Hrubou a Prvou kopou v Madajovom žľabe v Západných Tatrách padla tretia lavína. Pomoc potrebovali dvaja Slováci, ktorí pri výstupe odtrhli doskovú lavínu. Ako konštatujú záchranári na svojej stránke, obaja si následne aktivovali lavínový batoh a zostali na povrchu lavíny. Jeden z nich nebol zranený vôbec, druhý mal po páde v lavíny poranené rameno.

Na miesto prišli záchranári HZS z Oblastného strediska Západné Tatry a leteckí záchranári z Popradu. Kamarátsku pomoc, ktorá je po páde lavíny pre záchranu veľmi dôležitá, poskytla lyžiarom aj horská skupina príslušníkov 5. pluku špeciálneho určenia, ktorí boli neďaleko a pád lavíny a lyžiarov videli. Ihneď sa k nim vybrali.  Zateplili ich a zostali s nimi na mieste až do príchodu záchranárov. Zraneného lyžiara letecky transportovali do nemocnice. 

Opäť je tu na mieste upozorniť lyžiarov a najmä skialpinistov, aby sledovali podrobnú predpoveď počasia a snehových podmienok, ktoré sa uverejňujú deň vopred a pripravuje ich Stredisko lavínovej prevencie HZS. Na spomínanú stredu 11. januára vyhlásili tretí stupeň lavínového nebezpečenstva, a to pre celú oblasť Tatier.

Našťastie, ľudia tentoraz prežili. No nie vždy je to takto. V minulom roku podľa štatistiky, ktorú uverejnila nedávno Horská záchranná služba,  zahynulo v slovenských horách 56 ľudí. Pritom priemerný počet úmrtí je obyčajne okolo štyridsať ročne. Zdá sa, že návštevníci viac riskujú, mnohí prichádzajú do hôr nepripravení, nedostatočne vybavení, nemajú skúsenosti a spoliehajú sa šťastie.

Najmä v zime ide doslova o zahrávanie sa so životom. Práve výstroj a skúsenosti sú kľúčové, lebo aj bežný pád na zľadovatelom chodníku môže mať fatálne následky, nehovoriac o lavínach. Tie pripravili v minulom roku o život piatich ľudí. Je istou raritou, že v ostatnom čase sa obeťami lavín stávajú aj skúsení horskí profesionáli či skialpinisti. O to viac platí, ako to zdôrazňuje aj spomínaná štatistika Horskej záchrannej služby, že nič v horách nemožno preceňovať a ani podceňovať. Opatrnosť je potrebná vždy.    

Skialp v Tatrách.

Skialp na Žiarsku chatu pokojne aj večer s čelovkou

by ČlánkyŽiarska chata

Na sneh je táto zima zatiaľ veľmi chudobná. Podľa predpovedí by sa však situácia mala pomaly meniť, hlavne v horských polohách, kde hlásia sneženie. Mnohí po minuloročnej nádielke stále čakajú na tie správne skialpové podmienky. Aby sme si tento čas trochu skrátili, prinesieme vám niekoľko tipov na skialpové trasy v Tatrách.

Titulná fotografia: Radomír Bednár

Začneme v Západných Tatrách, konkrétne v Žiarskej doline. Ak so skialpovaním začínate, trasa z ústia Žiarskej doliny na Žiarsku chatu je pre vás ako stvorená. Využívajú ju aj celé rodiny, je to typická krátka túra v Tatrách. Pokojne ju môžete absolvovať aj večer potme a svietiť si čelovkou. Hlavne v januári a februári sú dni krátke, a toto je možnosť, ako si zašportovať na čerstvom vzduchu aj pri časovom vyťažení. Takýto výstup má svoje čaro hlavne pri jasnom počasí.

Keď napadne sneh, môžete začať priamo na parkovisku v ústí Žiarskej doliny. Prípadne si lyže vynesiete do trochu vyššej polohy. Idete stále mierne do kopca, dolina má na približne 5 kilometroch prevýšenie niečo viac ako 400 metrov. Ak je vaším cieľom Žiarska chata, tak si počas pekného počasia určite poseďte na terase a vychutnajte slnečné lúče. Hlavne cez víkendy však treba počítať s tým, že toto obľúbené miesto navštívi viac turistov. Niektorí ho majú ako cieľ prechádzky, iní pokračujú v túre na okolité kopce.

My môžeme ísť ďalej napríklad na Žiarske sedlo. Táto trasa je tiež vhodná pre menej skúsených skialpinistov. Od Žiarskej chaty pokračujeme po modrej značke. Teraz v zime sa orientujeme podľa tyčového značenia. Oceníme ho hlavne v prípade, keď napadne viac snehu alebo padne hustá hmla.

Postupne obchádzame les a asi do hodiny by sme mali prísť k rázcestníku pod Homôľkou. Tu sa dá odbočiť doľava do Smutného sedla alebo pokračovať rovno do Žiarskeho sedla, čo je cieľ našej cesty. Ľavou stranou traverzujeme Plačlivé. V tejto časti hrozí nebezpečenstvo lavíny, preto si treba pred túrou pozrieť predpoveď počasia, lavínové spravodajstvo a zobrať lavínový výstroj. Pred cieľom cesty čaká ešte prudšie stúpanie, úsek s kosodrevinou je už pred pádom lavíny bezpečnejší.

Ak by ste počas cesty zistili, že dnes už vaša kondícia na výstup nestačí, kedykoľvek sa môžete otočiť, pripraviť lyže na zjazd a pustiť sa po tej istej ceste späť k chate. Výstup od chaty na Žiarske sedlo by ste mali zvládnuť za jeden a pol hodiny. Záleží aj od toho, ako často si dávate prestávky a vychutnávate nádherné výhľady.

Zima v Tatrách.

Tyčové značenie v zime

by ČlánkyUžitočné tipy
 na hory

Turistické chodníky v Tatrách, na ktoré na nevzťahuje zimná uzávera, sú v tomto období vyznačené  zimným tyčovým značením. Hlavným dôvodom je skutočnosť, že pod snehovou prikrývkou zmizla väčšina turistických značiek a orientácia na trasách by nebola možná.

Titulná fotografia: Radka Zimková

Tyče vám pomôžu s navigáciou ku všetkým v zime otvoreným vysokohorským chatám. Na iných chodníkoch po miesta, na ktorých platí zimná uzávera. Základom je, aby boli turistické cesty v horách aj v zime bezpečné a čo najďalej od lavínových oblastí.

V zimnom období treba venovať príprave na túru v Tatrách viac času. Samozrejmosťou by malo byť sledovanie predpovedí počasia, meteorologických výstrah a oboznámenie sa s trasou. Náročnosť by mala byť primeraná kondícii a skúsenostiam. Základom je držať sa svojho plánu, nemeniť trasu, neschádzať z nej. Hlavne zime môže byť orientácia kvôli snehovej prikrývke oveľa ťažšia, preto treba pozorne sledovať tyčové značenie. Pre každý prípad majte svoj telefón nabitý. Ak si nie ste istý trasou, ktorou idete, radšej sa vráťte na miesto, odkiaľ ste vyrazili.

Dôležitým faktorom, ktorý v zime určite nepodceňujte, je správne oblečenie. Dnes už asi všetci návštevníci hôr vedia, že najefektívnejšie je mať na sebe viac vrstiev. Majú svoje funkcie pri udržiavaní tepla a odvádzaní vlhkosti z potenia. Úplným základom je vhodná a kvalitná obuv. Podcenenie by sa vám mohlo v zime naozaj vypomstiť. Topánky majú mať pevný vysoký členok, teplú podšívku a kvalitnú podrážku, ktorá vás nesklame ani v náročnom teréne.

Dobrým tipom môžu byť: https://bosp.sk/produkt/ural-pro-grizzly

Niektoré tyče ostávajú aj v lete

Okrem Vysokých Tatier osádzajú tyčové značenie v zime aj v Nízkych Tatrách i v ďalších našich pohoriach. Ak značiace tyče nevidíte, môže to znamenať, že chodník v zime nie je udržiavaný. Na niektorých miestach nechávajú správcovia chodníkov tyče počas celého roka. Je to hlavne preto, že prvý sneh zakryje značku a ostatné tyče ešte nie sú osadené. Takto vzniká v teréne aspoň hrubá orientácia a turisti ju ocenia hlavne v nepriaznivom počasí.

Tyče, ktoré sa používajú na značenie chodníkov, sú dlhé asi štyri metre, aspoň polovica z nich by mala byť nad snehovou prikrývkou. Pracovníci TANAPu ich pravidelne kontrolujú, hlavne po silnom vetre a výdatnom snežení. Najdlhšou trasou v zime vyznačenou tyčovým značením je Veľká a Malá Studená dolina. Tento druh značenia vám ukáže cestu aj v Mlynickej a Mengusovskej doline, na trase z Tatranskej Polianky po Sliezsky dom, zo Smokovca po Velickú poľanu, ale aj zo Sliezskeho domu smerom na Hrebienok a na ďalších miestach.

Tatranská osada - Podspády

Podspády ponúkajú unikátny výhľad na Belianske Tatry

by ČlánkyTatranské 
osady

Podspády sú dedinkou, skôr osadou, ktorá patrí Tatranskej Javorine. Je situovaná do rozmedzia Spišskej Magury a Belianskych Tatier a preteká ňou tatranská rieka Javorinka. Vedie cez ňu cesta na hraničný priechod Lysá Poľana.

Titulná fotografia: Vicktor Belacka

Základom osady bola horáreň z polovice 19. storočia. Zakrátko tu postavili pílu a spojili ju v roku 1922 nákladnou visutou, 13 km dlhou, lanovkou s Lendakom. Odstavili ju o štrnásť rokov neskôr a v roku 1940 úplne zrušili. Uvádza to stránka: vysoketatry.com. Dodáva, že dnes je tu niekoľko domov a lesnícke objekty TANAP-u s pílou. 

Nostalgické Tatry majú históriu Podspádov zmapovanú podrobnejšie. Podľa tejto stránky osadu založil v roku 1837 majiteľ Javoriny a dunajeckého panstva Ferdinand Horváth-Palocsay. Bolo to praktické rozhodnutie. Potreboval spracované drevo pre železiarenské hámre v Tatranskej Javorine. Pri odbočení starej štátnej cesty do Jurgova dal vedľa toku Javorinky postaviť pílu a nad ňou pánsku horáreň s hospodárskymi stavbami.

O štyridsať rokov neskôr sa osada stala majetkom nemeckého šľachtica, politika a priemyselníka Christiana Hohenloheho.  Začiatkom 80-tych rokov 19. storočia tu postavil novú horáreň, od ktorej bol pekný výhľad na hrebeň Belianskych Tatier. Začala sa nová stránka dejín Podspádov, ktorá sa už spájala aj s turistickým ruchom.

„Turisti, ktorí sa v polovici 80. rokov 19. storočia zastavili v Podspádoch, našli lepšie zaopatrenie v peknej novej horárni u správcu polesia Alojza Füzyho ako v starom prícestnom hostinci poniže horárne,“ uvádzajú Nostalgické Tatry a pokračujú. „Keď‘ knieža Hohenlohe v roku 1888 zrušil turistickú ubytovňu v Tatranskej Javorine, hostinec v Podspádoch čiastočne vylepšil jeho nájomca Engländer. V roku 1908 na jeho mieste správa veľkostatku postavila nový drevený hostinec, ktorý k spokojnosti turistov viedol nájomca Jakub Wachsberger. Poskytoval aj dobrú stravu a v dvoch čistých izbách 6 nocľahov.“

História hostinca potom pokračovala po I. svetovej vojne s nájomcom Alexandrom Rottmannom. Hostinec otváral aj počas zimy a až do konca dvadsiatych rokov minulého storočia bola jediným turistickým zariadením v tejto časti Tatier.

„Rottmann prosperujúci podnik na vlastné náklady postupne sám rozširoval a v roku 1937 tu už mohol poskytnúť 40 lôžok v 15 izbách. Z terasy hostinca bol nádherný pohľad na hrebeň Belianskych Tatier. Keď‘ boli Podspády v roku 1938 nakrátko pripojené k Poľsku, Rottmannovi koncesiu zrušili a hostinec prenajali družstvu Lešnik. Od roku 1940 do začiatku 50. rokov minulého storočia bol v prenájme miestneho občana Jána Pitoňáka,“ spomína sa na stránke Nostalgických Tatier.

Jeho históriu uzatvára v roku 1951 informáciou, že už ako ubytovací hostinec Muráň ho prevzal Slovakotour.  Neskôr už sprivatizovaná chata Muráň doteraz slúži cestovnému ruchu.

Do Podspádov je najbližšie z Tatranskej Javoriny – 3 kilometre a Ždiaru – 7 kilometrov. Pri potulkách okolím  môžete obdivovať Belianske Tatry a Spišskú Maguru.

Tatranská osada - Lysá Poľana.

Lysá Poľana je osadou dvoch štátov

by ČlánkyTatranské 
osady

Lysá Poľana – osada nachádzajúca sa na hraniciach s Poľskom – má tiež svoj unikátny prívlastok – je najsevernejšie položenou vo Vysokých Tatrách. A je aj miestom, na ktorom končí cestný okruh našich veľhôr – Cesta slobody.

Titulná fotografia: Rafal Raczyński

Ak nepatríte medzi turistov, názov Lysá Poľana vám bude najskôr evokovať medzinárodný hraničný cestný priechod do Poľska. Máte pravdu. A pravdu budú mať aj tí návštevníci Vysokých Tatier, ktorí si jej návštevu budú spájať s jednoznačným východiskom pre túry na Morské oko na poľskej strane, do Bielovodskej doliny alebo do Veľkej Studenej doliny u nás. A osada je spojená s ešte jednou výnimočnosťou – rozprestiera sa na území oboch štátov: Poľska i Slovenska.

Na slovenskú a poľskú časť Lysú Poľanu delí riečka Biela voda (Bialka). Ako uvádzajú Nostalgické Tatry, lúka na východnom brehu tejto riečky patrila k javorinskému panstvu, ktoré vlastnil knieža Hohenlohe. Neosídlenú lokalitu spájal s Tatranskou Javorinou iba kamenistý chodník, ktorým povozy neprešli.  Až v roku 1907 vybudovali cez Bielu vodu masívny železobetónový most a nato ako spojnicu s Haličou aj posledný trojkilometrový úsek vozovej cesty od Tatranskej Javoriny po Lysú Poľanu. A do Poľska sa mohlo prechádzať. Nostalgické Tatry pridávajú informáciu, že okolo roku 1908 tu knieža dal postaviť horáreň so stanovišťom pre uhorských žandárov.

Začiatkami turistického ruchu to ale nazvať nemožno. Návštevníci Tatier toto oblasť objavili až o niečo neskôr. V tridsiatych rokoch minulého storočia sa napríklad už mohli ubytovať v horárni, kde sa podávala aj jednoduchá strana. Až v roku 1956, pokračujú Nostalgické Tatry, vznikol na našej strane hranice aj štýlový objekt goralskej reštaurácie.

Na poľskej strane Lysej Poľany už v druhej polovici 19. storočia bola píla, neskôr v oblasti postavili horáreň s odpočinkom pre pohraničiarov. Po prvej svetovej vojne do turistickej výbavy našich susedov pribudla súkromná turistická chata, ktorá stojí dodnes nad cestou do Zakopaného. 

Lysú Poľanu tvoria budovy súvisiace s riadením národných parkov – Tatranský národný park a Tatrański Park narodowy, dva staré už nečinné colnice a na poľskej strane súčasný spoločný objekt colného úradu s pasovou kontrolou. Tatryblog dopĺňa, že bol postavený pred lyžiarskymi majstrovstvami sveta v Zakopanom v roku 1962. Dôležité je pripomenúť, že nad osadou sa z poľskej strany týči Lysa Skalka, z čoho táto stránka odvodzuje, že názov vrchu prešiel sekundárne na poľanu pri hraničnej riečke a z nej na osadu, ktorá sa tu sformovala.

V okolí Lysej Poľany si môžete naplánovať zaujímavé turistické trasy. Chodníkom z osady cez Bielovodskú dolinu, Prielom, Veľkú Studenú dolinu a Hrebienok sa môžete dostať až do Starého Smokovca. Bielovodskou dolinou, ktorú už v osemnástom storočí využívali na pasenie,  vedie aj cyklotrasa, no zdolať ju môžete hoci aj s detským kočiarom.  Je dlhá až desať kilometrov, patrí teda k najdlhším v našich veľhorách.

Po spevnenej ceste sa v Bielovodskej doline dostanete až k horárni. Popri riečke Biela voda stúpa lesom na Poľanu pod Vysokou, odkiaľ sa otvárajú výhľady do troch bočných dolín – Svišťovej, Kačacej a Českej, ktoré zdobia početné vodopády a plesá. Bielovodská dolina  je jednou z najtichších v našich veľhorách a môžete si tu urobiť množstvo nádherných fotografií.

Ak dávate prednosť cykloturistike, mnohí návštevníci odporúčajú trasu: Tatranská Javorina – Lysá Poľana – Zakopane.  Je dlhá 21 kilometrov a je určená pre trénovaných cyklistov.

Žampovci v Tatrách.

Bratia Žampovci: Silné emócie nás posúvajú dopredu

by Články

Výnimočné bratské trio z Vysokých Tatier reprezentuje Slovensko v zjazdovom lyžovaní. Adam pravidelne jazdí preteky Svetového pohára, na Olympiáde v Soči získal piate miesto v super kombinácii. Andreas už má tiež skúsenosti zo súťaží medzi svetovou elitou, od minulého roka sa k nim pridal aj najmladší Teo. S bratmi Žampovcami sme vďaka Tiposu strávili príjemný deň na natáčaní v Tatrách, kde vznikol aj tento rozhovor o adrenalíne, emóciách a rivalite, ktorá je u nich prítomná nielen na pretekoch a tréningoch, ale aj mimo nich.

Titulná fotografia: Martin Krystýnek

Vyhľadávate adrenalín aj v živote mimo lyžovania?

Adam: Áno, väčšinou, keď si potrebujem zresetovať hlavu. Odmalička som sníval o tom, že by som mohol byť pilotom, ale nikdy som na to nemal veľa času. Vždy bola priorita buď škola alebo tréningy. Teraz, konkrétne štyri roky dozadu, som sa rozhodol, že si tento sen splním a urobím si pilotný preukaz. To sa mi úspešne podarilo, čiže už som základný pilot. Sem-tam, keď je čas a priestor, tak si idem veľmi rád zalietať. Mamina síce so mnou do lietadla ešte nesadla, ale ja som sa párkrát ponad Tatry preletel. Je to krásny pocit, človek si takto vyčistí hlavu.

Andreas: Ja som si s Adamom do lietadla sadol, ale to je možno aj preto, že mám parašutistický kurz.

Teo: Ja mám veľmi rád horolezectvo, či už lezenie v horách alebo na lezeckej stene. Bavia ma tiež motokáry, lebo aj tam je rýchlosť, a je to veľmi podobné ako na lyžiach.

Andreas: Myslím si, že k adrenalínovým športom alebo k činnostiam, kde je trošku viac adrenalínu máme určite blízko.

Žampovci na horách

Vyzerá to tak, že medzi vami panuje aj veľká rivalita.

Adam: Je to tak, a častokrát je to medzi nami dosť divoké. Keď sme napríklad počas tréningu na štarte, dávam paličky na miesta, sústredím sa, a príde nejaká poznámka, že určite nebudem mať najlepší čas. Alebo veta, že ma niekto iný porazí. To je presne ten finálny moment, kedy sa človek sústredí a po takejto poznámke už musí dať do toho všetko. Ešte je tu slovné spojenie „stav sa“, to sa u nás spomína skoro denne.

Andreas: Niekedy, keď je celkom pokoj a ticho na obede, tak zrazu niekto povie slovíčko „stav sa“, a všetci sa hneď smejeme, lebo vieme, čo to v tíme znamená.

Žampovci na horách

Takže vám takéto podpichovanie pomáha aj pri stanovení cieľov, ktoré chcete dosiahnuť?

Adam: Určite. Pred sezónou, alebo počas nej, si dám ciele, ktoré chcem splniť. Keď ich dosiahnem alebo nedosiahnem, tak mám z toho nejaké emócie. Koniec koncov, keď cieľ splním, tak si dám ďalší a poviem si, že už to nie je to, čo som chcel, že chcem stále viac. V každom prípade, robím to, čo ma baví. Asi je to tým, že aj samotná cesta je pre mňa veľmi dôležitá. Som veľmi rád, že ma lyžovanie baví a že ma aj v mojom veku stále napĺňa. Niekedy to nie je len o výsledkoch. Aj keď, samozrejme, že by som chcel stále vyhrávať, ale to, čo robím, robím s veľkou vďakou, pretože už som bol veľakrát zranený, veľakrát som ležal v nemocnici, a vtedy som si uvedomil, aké je to lyžovanie krásne.

Andreas: Práve vtedy si človek povie, že čo by som dal za to, aby som bol na sto percent zdravý. Aby som mohol ísť na kopec a podať výkon. Niekedy je to o človeku. Hlavne, keď to nevyjde, vtedy si treba uvedomiť, že dnes to síce nešlo, ale som zdravý a mám možnosť napraviť to. Podať v ďalších pretekoch stopercentný výkon, je tu príležitosť ísť ďalej.

Teo: Ja myslím, že mňa posúva dopredu to, že sa nikdy nevzdám.

Andreas: Takže aj to, že sme zatiaľ lepší, že by si nás chcel predbehnúť?

Teo: Samozrejme, ako spomínal Andreas, bratia ma takto stále „hecujú“ pred tréningmi aj pretekmi. Je to ale zdravé, vždy som za to vďačný, pretože táto veľká rivalita ma poriadne posúva vpred. Je to pre mňa obrovská výhoda oproti ostatným súperom, že mám dvoch bratov, ktorí mi odovzdávajú svoje skúsenosti, a tiež ma motivujú svojím podpichovaním. Vtedy podám lepší výkon.

Žampovci na horách

K takémuto „hecovaniu“ určite patrí aj množstvo emócií, ako sa vám darí zvládať ich? Hlavne na pretekoch.

Andreas: Za seba musím povedať, že emócie z pretekov ma často posúvajú dopredu. Keď si prerátam, koľko hodín strávim na tréningu, či už na lyžiach alebo v kondičnej príprave, potom prídem do cieľa a vidím pri svojom mene zelené číslo, že som prvý. Tá emócia je možno len chvíľková, trvá pár sekúnd, ale potom z nej dokážem čerpať veľmi dlho. Je to zážitok, ktorý ma vie motivovať v profesionálnej kariére, ale aj ako človeka. Tento silný pocit sa nedá nikde kúpiť ani umelo vytvoriť, preto si myslím, že ma dokáže hnať ďalej.

Adam: Presne ako povedal Andy, emócia z dobre odvedenej práce je niečo, čo sa ťažko opisuje. Keď príde človek do cieľa po vydarených pretekoch a tlieskajú mu tisíce ľudí, medzi nimi aj veľa detí a mladých, pre ktorých ste vzorom, tak toto je vec, ktorá nám motivuje trénovať a súťažiť ďalej. Niekedy sa mi nechce alebo toho mám už fakt plné zuby, vtedy si spomeniem na takúto chvíľu. Poviem si, že stojí za to makať, lebo takúto emóciu je ťažké získať.

Tento krásny projekt TATRY S LEGENDAMI sa nám podarilo zrealizovať aj vďaka podpore TIPOS, národná lotériová spoločnosť, a.s.