Záchranárska akcia na SV pilieri Ganku

Desiatim ľuďom v horách už záchranári nedokázali pomôcť

by Články

Ilustračné foto: archív  Horskej záchrannej služby.

Najvyšší počet zásahov zaknihovali horskí záchranári počas uplynulej zimnej sezóny na území Nízkych Tatier a najčastejšie ich pomoc potrebovali Slováci. Desiatim ľuďom na horách a trom mimo horských oblastí už nedokázali pomôcť.

Uplynulú zimnú sezónu v slovenských horách ovplyvňovali protipandemické opatrenia Covidu-19 už iba veľmi okrajovo. Preto sa v lyžiarskych strediskách, ale aj v iných horských lokalitách pohybovalo množstvo ľudí a mnohí z nich potrebovali pomoc záchranárov. Počas zimnej sezóny 2022/23 zasahovali horskí záchranári v 2 259 prípadoch.

O tom, či je to veľa, alebo málo, netreba polemizovať, lebo ostatná sezóna sa s tými predchádzajúcimi „kovidovými“ nedá porovnávať. No pravdou je to, ako uvádza stránka Horskej záchrannej služby, že do našich hôr sa vrátili nielen domáci, ale aj zahraniční turisti, lyžiari a horolezci.

Momentka z pátrania po skialpinistovi (28. 3.) v Nízkych Tatrách v oblasti Čertovice. Zdroj: HZS

Podľa záchranárskej štatistiky najvyšší počet zásahov – až 1 123 – bol vykonaný na území Nízkych Tatier. Je to logické, pretože tam sa nachádzajú naše najväčšie lyžiarske strediská, a tam sa vyskytlo aj najviac zranení. Zásahov, ktoré súviseli s lyžiarmi, bolo v Nízkych Tatrách 840. Pre porovnanie, na druhom mieste z hľadiska počtu zásahov bolo územie Malej Fatry (337), Veľkej Fatry (296) a Vysokých Tatier (238).

„ Lyžiari a snowboardisti sa na svahoch postarali o rušnú sezónu nielen v Nízkych Tatrách, ale v strediskách všetkých slovenských pohorí. Viac ako 71 percent záchranných akcií počas celej sezóny boli výjazdy na pomoc lyžiarom,  presne 1 618,“ uvádza stránka Horskej záchrannej služby. Dopĺňa, že aj napriek narastajúcemu trendu a obľube skialpinizmu, počet zásahov horských záchranárov, ktorí pomáhali skialpinistom v teréne, bol iba 38, čo je 1,68 percent z celkového počtu.

Horskí záchranári sa 11. 4. venovali aj pomoci chlapcovi po úraze v Jasnej. Zdroj: HZS

Hoci sa položartom, polovážne uvádza, že zraňovať sa chodia do našich hôr najviac Česi, pravda je taká, že v minulej sezóne potrebovali pomoc záchranárov najčastejšie Slováci. Tvorili až 47,63 percenta z celkového počtu zachraňovaných osôb. Je to výrazné číslo v porovnaní s turistami poľskej (18,24 percent) a českej (7,88 percenta) národnosti. Je to pochopiteľné, keďže drvivú časť návštevníkov stredísk a terénov hôr z radov lyžiarov, skialpinistov a turistov boli tvorili domáci.

Väčšina záchranárskych akcií bola úspešná, no desiatim návštevníkom našich hôr a trom mimo horských oblastí záchranári nedokázali pomôcť.

Medvedia ruja 1

Počas ruje nie je o tragédie v medvedej ríši núdza

by Články

Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.

O jelenej ruji vedia milovníci prírody takmer všetko. O medvedej máločo. Pritom práve v ríši hnedých šeliem nie je o tragédie počas nej núdza.

Jedna sa stala nedávno a obeťou stretu dvoch medveďov sa stala medvedica, ktorú našli mŕtvu v oblasti Javorovej doliny pri Belianskych Tatrách. Osudným sa jej zrejme stal pád lavínovým žľabom, takto sa k príčinám úhynu asi päť rokov starej medvedice vyjadrili pracovníci Tatranského národného parku.

Približne dvesto metrov nad nehybným telom zvieraťa našli kusy srsti, ktoré mohli nasvedčovať tomu, že na starom lesníckom chodníku sa medvedica pravdepodobne stretla so samcom, ktorý sa s ňou chcel páriť, a chcela mu uniknúť.

Medvedia ruja vrcholí práve v týchto týždňoch a návštevníci hôr by mali rátať s tým, že sa môžu častejšie stretnúť s medvedicou a jej mláďatami, ktorá ich chráni pred samcom aj tým, že schádza do predhoria, alebo aj ešte bližšie k ľuďom.

Medvedia ruja vrcholí práve v týchto týždňoch

Medvede si teraz hľadajú nového partnera. Môžu schádzať až k ľudským obydliam. Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.

„Ak medveď stretne medvedicu, ktorá vodí so sebou mláďatá, má tendenciu ich zlikvidovať, aby sa medvedica skôr dostala do ruje,“ opisuje kolobeh života našej najväčšej šelmy zoologička Mária Apfelová.

A pokračuje: „Pokiaľ totiž medvedica dojčí, nie je u nej možná ovulácia a nie je ochotná páriť sa. Ak samec zabije mláďatá, medvedica príde do ruje skôr a je väčšia šanca, že medveď zabezpečí, aby sa jeho gény dostali ďalej a žili v ďalších potomkoch.“

Zoologička dodáva, že medvedice sa preto snažia opustiť priestor s dominantnými samcami, vychádzajú do predhoria, do remízok na poliach, snažia sa nájsť so svojimi mláďatami bezpečie a prichádzajú bližšie k ľudským obydliam, lebo vedia, že pri nich nájdu ochranu i potravu a že veľké samce tam za nimi neprídu.

Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.

„Zdrojom potravy blízko ľudí môžu pre nich byť nezabezpečené odpadky, vyhodené potraviny, otvorené komposty na konci pozemkov, ovocie, včely, slabo zabezpečené hospodárske zvieratá, alebo aj vyhodené zvyšky zvierat po domácich zabíjačkách. Na tom všetkom si vedia pochutiť, tam nájdu zdroj energie, ktorú práve v čase ruje pri hľadaní nového partnera a v úsilí dať zrod novej generácii, strácajú,“ dodáva M. Apfelová s tým, že práve v tom čase sa môžu naučiť na nový zdroj potravy, ktorú budú vyhľadávať aj neskôr a odovzdajú túto informáciu aj svojim mláďatám.

„To je riziko obdobia ruje,“ hovorí zoologička a upozorňuje, aby sme okolie svojich domov, či bytoviek na sídliskách, nemenili na špajzu pre medvedích návštevníkov a mysleli na prevenciu rovnako ako aj na ochranu našich zvierat.

Vo Vysokých Tatrách sa pripravte na dopravné obmedzenia

Do Tatier si v lete auto radšej neberte

by Články

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Cesty pod Tatrami prechádzajú po vyše 50 rokoch užívania bez opráv komplexnou rekonštrukciou. Podľa informácií Prešovskej župy tu modernizujú 43 kilometrov Cesty slobody od Podbanského po Tatranské Matliare.

Ide o 35 miest, ktoré rozdelili podľa polohy do siedmich úsekov. Konkrétne v častiach Podbanské – Pavúčia dolina – križovatka s cestou II/538 – Batizovský potok – Starý Smokovec – Tatranské Matliare – križovatka s cestou I/66, ako aj na mostoch a oporných múroch na ceste II/537.
Stavebné aktivity sa týkajú územia Pribiliny, Starého Smokovca, Štrby, Štrbského Plesa aj Tatranskej Lomnice. V miestach prác regulujú dopravu, osadené je dočasné dopravné značenie i viaceré semafory. „Veľké stavebné činnosti na cestách so sebou prinášajú aj dopravné obmedzenia, s ktorými tu našinci i turisti musia počítať. Ide nám o maximálnu bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky i samotného priebehu prác a ja verím, že to motoristi pochopia a budú trpezliví. Je v záujme nás všetkých, aby táto dôležitá dopravná tepna spájajúca jednotlivé mestské časti Vysokých Tatier, bola čo najskôr kvalitná a mala nový asfalt,“ vysvetlil predseda Prešovského samosprávneho kraja (PSK) Milan Majerský.

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Pri plánovaní cesty vo Vysokých Tatrách, preto počítajte pri presunoch autom s dlhšími časovými úsekmi. Prípadne využite namiesto auta verejnú dopravu. Podľa tlačovej správy PSK mali začiatkom júna na rekonštruovaných úsekoch umiestnených 21 semaforov, 19 dočasných dopravných značení, pomáhali aj regulovčíci. Tieto počty sa priebežne menia spolu s vývojom prác.
V súvislosti s dočasnými zmenami v doprave preto treba rátať s možnými uzávierkami, obmedzením do jedného jazdného pruhu a presmerovaním ciest. „Práce na Ceste slobody sú vo vysokom štádiu rozpracovanosti. Do konca roka by sa malo zrealizovať 80 % stavebných akcií a budúci rok zvyšných 20 %. Rekonštruovať sa bude celkovo 43 kilometrov ciest, 26 mostov, 96 priepustov, 26 oporných múrov a ďalšia cestná infraštruktúra,“ doplnil predseda PSK.

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Doprave pod Tatrami na ceste II/537 by mali počas rekonštrukcie pomôcť opatrenia mesta Vysoké Tatry. Plánujú tu otvoriť záchytné parkoviská a prepravu zabezpečovať kyvadlovou a hromadnou dopravou. S realizáciou projektu začal Prešovský samosprávny kraj v júni minulého roku. Na komplexnú a náročnú modernizáciu Cesty slobody preinvestuje celkovo 42 miliónov eur z európskych fondov, štátneho i vlastného rozpočtu. Projekt by mali ukončiť v roku 2024.

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Ivona Fialková vo Vysokých Tatrách

Ivona Fialková: Sústredenie v Tatrách musí byť každý rok

by Články

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Mladšia z biatlonových sestier Fialkových má momentálne po dovolenke a začína prípravu na novú sezónu. Ivona, ktorá patrí medzi najvýraznejšie osobnosti nášho športu, v rozhovore hovorí o svojom vzťahu k Tatrám, ako reaguje na ľudí, keď sa s ňou chcú na túre odfotiť, aj o oblečení na šport a do hôr, o ktorom vraj dokáže hovoriť celé hodiny.

Spomínate si, kedy ste boli prvýkrát v Tatrách? Bolo to ešte v detstve?

K Tatrám a celkovo k turistike mám vzťah od útleho detstva. S rodičmi sme ako deti absolvovali množstvo výletov po našich horách. Najviac mi v spomienkach rezonuje Štrbské Pleso, pretože sme sa sem opakovane vracali v lete na turistiku a v zime na bežky.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Máte čo-to precestované, aký je váš vzťah k našim veľhorám dnes?

Vo svete je veľa krásnych miest, ale vždy keď sa vrátim domov, poviem si tú otrepanú, ale pravdivú frázu: všade dobre doma najlepšie. Každý rok zaradím do svojho tréningového plánu jedno až dve sústredenia v Tatrách. Rada sa tam vraciam, ale musím sa priznať, že stále nemám zdolaný jeden z mojich cieľov, a tým je Gerlachovský štít. Snáď sa mi to tento rok podarí.

Hovorí sa, že neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista. Aká je tá vaša povinná výbava, bez čoho sa do hôr rozhodne nikdy nevyberiete?

To je pravda. Nikdy sa do Tatier nevyberiem bez nepremokavej vetrovky, aj keď predpoveď ukazuje celý deň slnečno. Odkedy som objavila a vyskúšala oblečenie značky Karpos, tak nemám problém s tým, čo si do hôr obliecť. Ich produkty sú prepracované do detailov a ešte nikdy ma v horách nezradili. Osobne mám vysoké nároky na prekryté uši a celkovo hlava musí byť v teple, milujem ako majú všetky vetrovky riešené kapucne. V skratke chcem povedať, že napriek tomu, aký majú ich veci krásny dizajn, prioritou ostáva funkčnosť a vysoká kvalita. To som celá ja, o oblečení by som vedela rozprávať donekonečna.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Máte nejaké obľúbené miesto v Tatrách (Vysokých, Nízkych či Západných), na ktorom ste už boli viackrát a ešte sa tam plánujete vrátiť?

Nízke Tatry mám doslova za domom. Na Chopku aj Ďumbieri som už bola toľkokrát, že to ani nedokážem spočítať, a napriek tomu ma tieto výstupy neprestali baviť. Je to srdcová záležitosť.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

A naopak, je miesto v Tatrách, ktoré sa už dlho chystáte navštíviť, ale zatiaľ sa vám to nepodarilo?

Okrem už spomínaného Gerlachovského štítu sa už dlhšie chystám navštíviť chodník korunami stromov v Bachledovej doline, no stále sa mi to nepodarilo zrealizovať. Celkovo by som chcela viac spoznať Belianske Tatry.

Spoznávajú vás ľudia v horách, chcú sa s vami fotiť? Ako na to reagujete?

V horách ma spoznáva najviac ľudí, pretože je tam vysoká koncentrácia športovcov a ľudí, ktorí šport sledujú a poznajú slovenských reprezentantov. Odfotiť sa s nimi je pre mňa príjemné, pretože viem, že takýto ľudia si vážia moju prácu a vedia oceniť tú drinu, ktorú vrcholový šport prináša.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Čo máte v pláne počas leta? Nájdete si čas aj na dovolenku na Slovensku?

Pre náš šport je dovolenkovým obdobím mesiac apríl. Vtedy máme priestor vypnúť aj na dva-tri týždne a poriadne si oddýchnuť. V lete je tvrdá príprava a dôležité sústredenia, z ktorých môžeme následne v zime čerpať. Vždy, keď sa vrátim z dlhého a ťažkého sústredenia, snažím sa načerpať sily výletmi po Slovensku. Milujem naše kúpeľné mestá, vinárske oblasti, Banskú Štiavnicu a samozrejme hory.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Zo zásahu Horskej záchrannej služby

Záchrana pre Poliakov prišla v poslednej možnej chvíli

by Články

V pondelok 26. júna si horskí záchranári vo Vysokých Tatrách zaknihovali tri zásahy. K poľským horolezcom sa dostali v poslednej možnej chvíli. Pohorie už zahaľovala hustnúca hmla.

 Poďme ale po poriadku.  Včera popoludní Horskú záchrannú službu požiadali o pomoc pre slovenských horolezcov, ktorým sa pri zlaňovaní zaseklo lano a nedokázali samostatne zostúpiť. Troch záchranárov zobrala na palubu Letka ministerstva vnútra a nasmerovali si to na Voliu vežu. Pomocou lanovej techniky, ako uvádza stránka HZS, horolezcov vyprostili zo steny a následne boli všetci letecky transportovaní na heliport v Starom Smokovci.

Vzápätí prišla prosba o pomoc pre českého horolezca. Zranil ho padajúci kameň, utrpel poranenie chrbta. Nachádzal sa tiež pod Volovou vežou. HZS požiadala o súčinnosť posádku Vrtulníkovej záchrannej zdravotnej služby, tá letela so záchranárom do Mengusovskej doliny. Horolezca na mieste ošetrili a transportovali do Starého Smokovca, kde ho odovzdali privolanej posádke RZP na prevoz do nemocnice.

Večer sa v Tatrách odohrala dráma, ktorá nemusela mať  šťastný koniec. O pomoc požiadali poľskí horolezci, ktorí uviazli pod Zadným Gerlachom. Ako upresňuje webová stránka HZS, mali v úmysle prejsť „Martinovku“ na Gerlachovský štít. Letka záchrannej zdravotnej služby spolu s horskými záchranármi im na pomoc letela v poslednej možnej chvíli. Nad veľhorami sa začala rozprestierať hmla, ktorá znásobila riziko zásahu pre všetkých, ktorí sa na ňom podieľali. Za pomoci palubného navijaka záchranári horolezcov vyprostili a transportovali ich k Batizovskému plesu, odkiaľ pokračovali so záchranou pozemne. 

Pri tragickom páde vrtuľníka zahynulo sedem záchranárov

Zahynulo sedem záchranárov, turistka zišla z hôr po svojich

by Články

Zdroj: Horská záchranná služba.

V nedeľu 25. júna uplynulo 44 rokov od tragického pádu vrtuľníka v Mlynickej doline. Zahynulo pri ňom sedem horských záchranárov.

Pri akcii – havárii, vrtuľníka Mi-8 v Mlynickej doline zahynulo päť záchranárov Horskej služby a dvaja členovia posádky. Bola to najväčšia tragédia našich horských záchranárov.

Vrtuľník Letky ministerstva vnútra letel v pondelok 25. júna 1979 krátko po poludní na pomoc nemeckej turistke smerom do Mlynickej doliny k Capiemu plesu, pri pristávacom manévri prišli o život záchranári Štefan Estočko (25), Martin Hudák (33), Pavol Húska (35), Bernard Jamnický (36), pilot Vladimír Bačák (49) a palubný mechanik Václav Dvořák (42). Na následky nehody o týždeň po nej zomrel v nemocnici horolezec Milan Kriššák (35).

Pár desiatok hodín pred nehodou sa Milan Kriššák vrátil z expedície v Himalájach na nepálsku Jannu (7 710 m), ktorú vtedy pre zlé počasie horolezci nezdolali. „Stalo sa tak až o dva roky neskôr, práve na počesť tragicky zosnulých kolegov,“ spomína pre SME významná osobnosť československého expedičného horolezectva Ivan Gálfy.

Paradoxom nehody v Mlynickej doline bolo, že zranenej turistke Ingeborg Lehmanovej, ktorá na snehovom poli urobila chybný krok, napokon pomohli priatelia a krivkajúc sama zišla do doliny. Záchranárov vôbec nemusela volať. V týždňoch po nehode sa na Slovensku veľa hovorilo o zneužívaní záchranárskych akcií.

Tragédiu pripomína pamätná tabuľa na mieste nešťastia a zopár trosiek z vrtuľníka, ktorý vybuchol vo výške približne 1 953 metrov n. m. Spomienkové dielo vytvoril akademický sochár Arpád Račko. Zvolil motív prelomenej tabule a symbol zlomenej vrtule.

Druhý pilot Svatopluk Nitsch a Ladislav Tatko Janiga z Horskej služby sa o smrti svojich kamarátov dozvedeli až o niekoľko týždňov. Po nehode boli dlho v bezvedomí, s poraneniami hlavy a početnými zlomeninami sa liečili v košickej nemocnici v Šaci. „Stihli sme si povedať medzi sebou – ahoj. Keď pozeráte smrti do očí, ste úplne pokojní,“ spomínal pri jednom z okrúhlych výročí tatranskej tragédie pre TV Joj Svatopluk Nitsch. Na viac nebol čas.

Zmenené prúdenie vzduchu udrelo stroj o skalu, a ten sa rútil asi 150 metrov dolu. Potom nastalo ticho. „Keď som sa prebral, videl som, že neďaleko planie vrtuľník, potom prišli záchranári. Ladislav Tatko Janiga si z nehody nepamätá nič. Obaja sa po vyliečení vrátili k svojim povolaniam – Svätopluk lietal, Tatko sa stal záchranárskou legendou.  

Vodopády Studeného potoka

Vodopády Studeného potoka – miesto, kde mágia visí vo vzduchu + SÚŤAŽ

by ČlánkyVodopáy Studeného potoka

FOTO: Katka Bartalová Kovařová

Na túre zo Starého Smokovca smerom na Rainerovu či Bilíkovu chatu si nenechajte ujsť pohľad na vodopády Studeného potoka. Je to jedna z najkrajších a celkom ľahko dostupných tatranských atraktivít. Zo Starého Smokovca sa sem dostanete za približne hodinu a pol, pokojne aj s menšími deťmi.

Vodopády sú najmohutnejšie na jar, keď sa topí sneh a poriadne ich zásobuje vodou, ale aj v teplom letnom období je pohľad na ne veľkým zážitkom. Nachádzajú sa v jednej z najkrajších dolín Vysokých Tatier – Veľkej Studenej doline. Silný zvuk padajúcej vody a oblaky jemnej vodnej hmly dodávajú miestu nádhernú, až tajomnú atmosféru.

Dostať sa sem je celkom jednoduché. Zo Starého Smokovca po turistickom chodníku údolím Veľkej Studenej doliny až na Hrebienok. Už tu si môžete vychutnať nádherné výhľady na okolité vrchy a lesy. Na Hrebienok sa dá vyviesť pozemnou lanovkou alebo ísť pešo. Ďalej ideme po zelenej značke k Bilíkovej chate kde pokračujeme ďalej. Na Rázcestí nad Dlhým vodopádom zídeme trochu nižšie, aby sme si mohli tento vodopád pozrieť.

Pokračujeme k pôsobivému Veľkému vodopádu, vysokému asi 20 metrov, potom okolo kaskád Studenovodského potoka k Rainerovej chate. Tá má niekoľko naj, je to najstaršia chata vo Vysokých Tatrách, a zároveň je najmenšou turistickou chatou na slovenskej strane Vysokých Tatier. Kúsok od nej je križovatka turistických chodníkov.

Od Rainerky je to asi polhodina k Zamkovského chate. Po ceste je odmenou pohľad na Obrovský vodopád. Potom sa buď vrátime naspäť na Hrebienok po červenej značke alebo môžeme pokračovať v túre na Téryho chatu alebo Skalnaté pleso. Ak sa rozhodnete vrátiť, zo Zamkovského chaty späť do Starého Smokovca okolo Rainerovej chaty cez Hrebienok by ste to mali zvládnuť aj s deťmi za necelé dve hodiny.

Po túre dobre padne oddych a zábava, napríklad vo vodnom svete. V AquaCity v Poprade môžete teraz v rámci vernostného systému MYAPLEND využiť zľavu 15 % na vstupné. Prázdniny sú pred nami a s nimi veľa možností vidieť a zažiť čo najviac. O našich veľhorách to platí dvojnásobne. S vernostným systémom MYAPLEND máte navyše výhody v podobe rôznych zliav a benefitov, ako napríklad uvítacie bonusy v ubytovacích zariadeniach a reštauráciách siete APLEND. Medzi obľúbené z nich patrí Vila Beatrice v Tatranskej Lomnici s moderným zariadením a nádhernými výhľadmi na okolité tatranské štíty, ktoré vás dostanú.

Registrácia do vernostného systému na myaplend.com vám zaberie asi minútu a môžete využívať širokú škálu benefitov. Nie je to len ubytovanie, ale aj ďalšie výhody, či ste prišli do Tatier len na jeden deň s deťmi alebo na dlhší pobyt vyčistiť si hlavu od každodenných starostí.

SÚŤAŽ: Ak sa zaregistrujete na webe www.myaplend.com do 30.6. ste v žrebovaní o trojdňovú dovolenku v Tatrách s wellness aj s vyzdvihnutím vyhliadkovým lietadlom a ďalšie zaujímavé ceny. Viac info nájdete na webe MYAPLEND.

 

vtáča vypadnuté z hniezda nikdy nezachraňujte

Ak uvidíte vtáča vypadnuté z hniezda, toto nikdy nerobte!

by Články

Ilustračné foto: Mária Apfelová.

Možno sa to stalo aj vám. Zbadali ste na zemi vtáčatko vypadnuté z hniezda a rozhodli ste sa, že ho zachránite. Nerobte to.

Najmä teraz na jar, keď sa hniezda vtákov preplnia rastúcim potomstvom, sa často stáva, že na prechádzkach či pri nástupe na túry, hoci aj v tatranských osadách, natrafíte na vtáčatko, ktoré v nejakej húštine zúfalým piskotom volá svojich rodičov. Domnievate sa, že potrebuje pomoc, vezmete ho do rúk a odnesiete k veterinárovi, do chovnej stanice či na správu národného parku. Ste presvedčení o tom, že robíte pre jeho záchranu to najlepšie. Opak je pravdou.

Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.

„V prírode je normálne, že veľká časť vtáčích mláďat skončí ako potrava pre svojich prirodzených predátorov. Preto majú vtáky veľa mláďat, lebo sa ráta s tým, že väčšina neprežije,“ vysvetľuje zoologička Mária Apfelová. „Keďže rastúce potomstvo má v hniezde čoraz menej miesta, ich stratégia je taká, že len čo mláďatám narastú prvé letky na krídlach, hniezdo opúšťajú. No ešte stále nie sú schopné samé si hľadať potravu, skrývajú sa vo  vegetácii, ozývajú sa svojím rodičom a tí ich podľa hlasu nájdu a prikrmujú,“ pokračuje a dodáva, že ľudia sa domnievajú, že vtáčiky treba zachrániť pred predátormi.

„Netreba to robiť. Ak nie je vtáča evidentne zranené, treba ho nechať tam, kam doletelo. Ak ho vezmeme preč, stratí kontakt s rodičmi, nenaučí sa, kde je jeho potrava, ako ju získať a ochudobníme ho o prirodzený spôsob života, ktorý ho naučia iba rodičia. Pre svoj život potrebujú veľké množstvo hmyzu, ktoré sa v umelých podmienkach nedá zabezpečiť,“ zdôrazňuje M. Apfelová.

Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.

Dodáva tiež, že keď vtáčatá chytíme, môže to pre nich znamenať istú smrť, lebo predátori – kuna či lasica sa riadia čuchom a ľudský pach považujú za niečo, čo treba nasledovať a nechtiac ich takto privedieme k potrave. Namiesto záchrany sa operenec stane obeťou. To neplatí pre holé vtáčatá, ktoré do hniezda, ak ho vidíme, môžeme doložiť, vtáčím rodičom náš pach nevadí.

Podľa zoologičky sa treba zmieriť s tým, že vtáčích mláďat je tak veľa, že časť z nich sa stane potravou pre predátora. V prírode to tak chodí, veľa ďalších druhov je odkázaných aj na takúto potravu a treba to prijať.

Ilustračné foto: Pixabay.

Sanatórium Tatranská Kotlina

Terapia v jaskyni? V Tatranskej Kotline je to samozrejmosťou

by ČlánkyTatranské kúpele

Foto: Asociácia slovenských kúpeľov

Špecialitou kúpeľov v Tatranskej Kotline je speleoterapia, teda cvičenie v Belianskej jaskyni. A práve unikátny jaskynný priestor stál pred približne 140 rokmi aj na prahu vzniku tejto tatranskej osady, ktorá je dnes jednou z perál na šnúre tatranského kúpeľníctva.

Jaskyňu vo snahu Kobylieho vrchu objavili Ján Britz a Július Husz zo Spišskej Belej v roku 1881, no našli v nej aj nápisy staršie o vyše 150 rokov. Zlatokopom či hľadačom iných pokladov jej priestor nebol neznámy. Sprístupnili ju o rok neskôr a jej kratšia verzia sa ihneď stala magnetom. Veľmi rýchlo prehliadkovú trasu predĺžili umelými drevenými schodíkmi a zábradliami na viac ako 5 tisíc metrov, a kotlina v jej blízkosti sa hneď vzápätí stala jedným z dôležitých východiskových miest pre poznávanie Belianskych Tatier.

Po útulniach, hoteloch, penziónoch, zámočkoch sa tu začali stavať aj kúpeľné domy. Aristokracia objavila blahodarné účinky tatranskej prírody a aj tohto miesta na liečbu tuberkulóznych chorôb a preslávila ho rovnako dobre ako Belianska jaskyňa. Už vtedy tu okrem vodoliečby ponúkali aj slávny Kneipov liečebný telocvik.

Kotlina – neskôr premenovaná na Tatranskú Kotlinu sa časom stala synonymom pre kúpeľnú liečbu. Najskôr sa odporúčala pacientom s nervovými ochoreniami, chudokrvnosťou a srdcovými chorobami. Počas prvej svetovej vojny sa tu zotavovali vojaci, po vojne Spišská Belá, na pozemkoch ktorej sa osada začala formovať, predala kúpele podnikateľovi Josefovi Ondřichovi a ten neskôr lekárnikovi Ctiborovi Zelenému. Práve on sprístupnil liečbu tbc menej náročným a menej zámožným pacientom. Medzi dvoma svetovými vojnami po požiari vybudovaný komplex už napojili na zdravotnú poisťovňu. Nové sanatórium sa na záujem pacientov nemohol sťažovať.

Belianska jaskyňa. V jej priestoroch sa uskutočňuje unikátna speleoterapia. Foto: Vladimír Ruček

Osada má dnes štatút klimatických kúpeľov. Poskytuje komplexnú ústavnú starostlivosť o dospelých chorých s prieduškovou astmou, obštrukčnou chorobou pľúc a inými netuberkulóznymi ochoreniami dýchacieho systému. Sanatórium Tatranská Kotlina funguje ako odborný liečebný ústav a aj ako prírodné klimatické kúpele. Na precíznu diagnostiku má hádam najkomplexnejšie vybavené stredisko a laboratórium vo Vysokých Tatrách.

Vzniklo ako nezisková organizácia v roku 2003, predtým ho klienti poznali pod názvom OLÚRCH Tatranská Kotlina. Zabezpečuje ústavnú i kúpeľnú starostlivosť, ale aj relaxačné pobyty pre jednotlivcov. Vďaka nízkej nadmorskej výške a priaznivej klíme môžu sa v tomto prostredí liečiť aj ľudia, ktorí trpia srdcovo-cievnymi ochoreniami či onkologickými ťažkosťami.

Už spomínaná speleoterapia v Belianskej jaskyni nie je jedinou raritou kúpeľov. Okrem inhalácií, vodoliečby, elektroliečby, dychových a relaxačných cvičení a liečebnej rehabilitácii sa tu poskytuje novinka – fotoliečba sliznice nosa (Rhinolight), ktorú vyhľadávajú hlavne ľudia trpiaci na sennú nádchu.

Veterná smršť v roku 2004 oblasť akoby zázrakom obišla, sanatórium je preto obklopené zeleňou lesov, čo znásobujú možnosti vychádzok do ihličnatých lesov. Aktívni návštevníci môže využiť aj cyklochodník z Tatranskej Kotliny do Spišskej Belej. Atraktívnou pre nich môže byť aj návšteva rázovitých obcí Lendak a Ždiar, ktoré sú blízko osady.
Zdroj: kupele.org, tatranskakotlina.kupele, tatry.sk, slovakia.travel, Nostalgické Tatry

Ján Volko na Štrbskom plese

Najrýchlejší Slovák zdolal Gerlach, čo má v pláne v lete?

by Články

Foto: Martin Krystýnek.

Vysokohorské prostredie doslova miluje. Každý rok na začiatku sezóny chodí do Tatier na sústredenie, a vždy sa sem teší. Prezradil nám, že Vysoké Tatry má prechodené takmer celé, až na kopce, kam treba ísť s horským vodcom. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Môže mať rodený Bratislavčan taký dobrý vzťah k horám?
Myslím si, že áno. Určite to závisí od konkrétneho človeka, ale ja ako Bratislavčan mám dobrý vzťah k horám, a nielen k Tatrám. Každoročne sem chodíme na začiatku sezóny na také úvodné vysokohorské sústredenie, kde robíme turistiku alebo beháme veľké množstvo úsekov, kopcov. Takže Tatry majú v mojom živote, v mojom srdci, naozaj nezastupiteľné miesto a naozaj sa sem vždy teším. Povedal by som, že som ich prechodil skoro celé okrem nejakých vrcholov, na ktoré sa musí ísť s vysokohorským vodcom. Už som vyšiel aj na Gerlach, takže jeden z hlavných cieľov mám splnený.

Vraj vás rodičia v detstve viedli k lyžovaniu?
Rodičia ma viedli k lyžovaniu aj k iným aktivitám ako je turistika a návštevy hôr. Bolo to super a som im za to veľmi vďačný, lebo nie každé dieťa má takú možnosť, nie každý môže chodiť lyžovať. Ja som začal lyžovať na Donovaloch, kde máme dom a rodinu, vždy som sa tam tešil.

Keby ste sa mohli znova rozhodnúť, stali by ste sa profesionálnym šprintérom?
Ak by som mal rovnaký talent, rovnakých ľudí okolo seba, tak určite áno. Neľutujem to, že robím vrcholový šport, že sa tým živím. Je to moja záľuba, koníček, náplň života aj práca, takže z tohto pohľadu by som naozaj nemenil.

Za čo vďačíte atletike ako športovec aj ako človek?
Dostal som veľa možností precestovať svet, dostať sa na miesta, o ktorých by som za normálnych okolností ani len nerozmýšľal, že by som tam mohol ísť. Atletika mi dala priateľstvá na celý život, skvelých ľudí okolo seba, množstvo zážitkov, takže je veľmi veľa toho, čo mi dala a oveľa menej toho, čo vzala.

Vaša trénerka Naďa Bendová povedala, že vďaka futbalovému trénerovi, ktorý vás nechával sedávať na lavičke, ste prišli k atletike. Je to pravda?
Čiastočne to je pravda, keďže som v podstate celý čas hrával s o rok staršími chalanmi, lebo ich bolo menej. Potom posledný rok, čo som hrával futbal, som prešiel k môjmu ročníku, tam ich bolo dosť a tréner mal svojich obľúbených hráčov. Napriek tomu, že som bol možno fyzicky lepšie pripravený z toho vyššieho ročníka, tak som sedával na lavičke. Nie, že by mi to nejako veľmi prekážalo, ale pre každého chalana, ktorý hrá futbal a zažil ten pocit z hry, je lepšie, keď je na ihrisku. Aj to bol jeden z dôvodov, že to bol posledný rok vo futbale. Prešiel som na atletiku, kde som našiel uplatnenie a využil svoju rýchlosť.

Ako vidíte blížiace sa šprintérske leto?
V lete sa budú konať Majstrovstvá sveta v Budapešti. Je to svetový šampionát, takže tam nie je až taká veľká šanca uspieť, lebo sa zapája celý svet a konkurencia je raz taká ako na európskych šampionátoch. Každopádne, zatiaľ sa pohybujem v rebríčku celkom dobre, mal by som sa tam dostať ak sa nič nepredvídateľné nestane. Teším sa na tento šampionát, budem sa snažiť zabojovať o čo najlepší výsledok, aby mi to pomohlo aj k olympiáde, ktorá bude na budúci rok.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili že vrcholový šprint už nie je o tom, kto viac natrénuje či správne načasuje formu, o čom teda je?
Vrcholový šport je už spojením viacerých vedných disciplín, či už biológie, biochémie, biomechaniky, takisto matematiky, fyziky, pretože sa do toho zapájajú rôzne testovania, parametre, kontaktné časy. Aj nastavenie vnútorného prostredia, či už krvného obrazu alebo nutričnej suplementácie, je veľmi náročné. Je to už naozaj o spojení takýchto detailov, ktoré celkovo dajú konečný výsledok a obraz.

Označili vás za lídra slovenskej atletiky, čo to pre vás znamená?
Je to určite aj nejaká zodpovednosť a možnosť vrátiť atletike to, čo mi dala. Možnosť prilákať k tomuto športu nové tváre, hlavne deti, ktorých tam myslím si celkovo dosť pribúda. Mám možnosť byť im pozitívnym vzorom. Šport je jedna z vecí, ktorá im môže zmysluplne vyplniť voľný čas a môžu potom lepšie uspieť v živote, byť šťastnejší a lepšie pripravení na všetko, čo ich čaká.

O vašich tréneroch opakovane hovoríte, že by ste ich nevymenili ani za svet. Prečo? V čom si s nimi rozumiete a čo si na nich ceníte?
S mojimi trénermi tvoríme naozaj veľmi dobrý tím, a nie je to len o ich vedomostiach, ktoré majú naozaj na špičkovej úrovni. Obaja sú odborníci, profesionáli, majú najvyššie vzdelanie, aké je možné dosiahnuť v športe alebo v telovýchove, a to je len jedna stránka veci. Tá druhá je ľudský prístup, to aký máme vzťah, ako sa to celé dotvára, to je častokrát dôležitejší faktor ako samotné vedomosti. Pokiaľ nie je v tíme pohoda, necítite sa dobre ako športovec, oni sa necítia dobre ako tréneri, tak jednoducho výsledok a výkon nebude taký, aký by sme očakávali. Myslím si, že moji tréneri nie sú moji nadriadení, ale sú to moji priatelia. Sú to ľudia, s ktorými trávim každý deň dosť veľa času, oni mi obetujú svoj čas, ktorý by mohli stráviť s rodinami, čo si veľmi vážim a som im za to vďačný. To je dôvod, prečo by som ich nevymenil.