Prečo musia mať tatranské zvieratá svojich „obhajcov“? A prečo nie sú psy vítanými spoločníkmi návštevníkov v Tatranskom národnom parku? Prečo sa nemáme čudovať, ak nám v tatranskej osade prebehne cez cestu vysoká zver a cez plot nakukne medveď? Aj o tom hovoríme so zoologičkou Správy Tatranského národného parku Erikou Feriancovou.
Správa Tatranského národného parku (TANAP) má vo svojej štruktúre aj profesiu zoológa? Prečo je dôležitá?
Pretože v TANAP-e, našom najstaršom národnom parku, žijú živočíchy, ktoré potrebujú svojho „obhajcu“. Zvieratá nevedia hovoriť, nevedia sa v ľudskom svete brániť. Preto potrebujú človeka-zoológa, ktorý bude obhajovať ich právo na existenciu, chrániť ich a tým im pomôže prežiť.
Čo je v pracovnej náplni zoológa TANAP-u?
Nie je toho málo. Základom našej práce by mal byť predovšetkým monitoring zvierat. To preto, aby sme mali prehľad o tom, aké druhy zvierat a v akých počtoch máme na území parku, aké majú potreby a aktuálnym požiadavkám prispôsobiť aj ich ochranu. Monitoring je dôležitý. Pomáha nám sledovať stavy zvierat a napríklad pri znižovaní ich počtov urobiť príslušné opatrenia. Súčasťou našej práce je aj analyzovať zo vzoriek trusu či tkanív uhynutých zvierat nielen ich zdravotný stav, ale predovšetkým DNA, parazity, choroby… To je práca v teréne. Nesmieme však zabúdať aj na administratívu, takže v kancelárii strávime nemálo času.
A podľa toho nastavovať parametre ochrany? Napríklad návštevný poriadok?
Áno. Na základe poznatkov z praxe vieme odzrkadliť potreby živočíchov v návštevnom poriadku alebo v legislatíve. A to je jeden z najdôležitejších spôsobov, ako zvieratá v parku ochrániť tak, aby prežili a nevyhynuli. Ale musí sa dodržiavať.
Návštevníci TANAP-u ho ale vnímajú div nie ako úradnícky výmysel…
Návštevný poriadok je vyhláška. Nevznikol preto, aby sme turistov obmedzovali a robili im napriek. Jeho zmyslom je zachovať živočíchom v parku prirodzené prostredie, v ktorom by sa cítili bezpečne. Musíme nájsť rovnováhu medzi ochranou zvierat a záujmami návštevníkov národného parku. Návštevný poriadok tvoria odborníci, ktorí životu vo voľnej prírode rozumejú, vedia, čo robia, a preto by mal byť prirodzeným návodom pre návštevníkov ako sa na území parku správať. Musíme si uvedomiť, že zvieratá sú tu doma a my sme v ich prostredí len návštevníkmi. Preto by sme mali rešpektovať ich potreby a požiadavky. A presne na to slúži návštevný poriadok.
Hlavným poslaním Tatranského národného parku je chrániť územie s našim najvýznamnejším prírodným dedičstvom. O ktoré zvieratá by sme sa mali starať najviac?
V TANAP-e žijú endemity, ktoré sa nikde inde vo svete nevyskytujú. Áno, máte pravdu, sú to naše národné poklady a je v záujme nielen Slovenska starať sa o to, aby sa zachovali. Spomeniem kamzíka vrchovského tatranského, svišťa vrchovského tatranského, či hraboša snežného tatranského. Ale okrem endemitov je tu pestrá škála iných vzácnych živočíchov. Napríklad žiabronôžka severská. Je to kôrovec, ktorý žije na Slovensku iba v jednom jedinom plese vo Vysokých Tatrách.
A okrem nich?
Spomeniem hoci vlka dravého, medveďa hnedého, rysa ostrovida, hlucháňa hôrneho či tetrova hoľniaka, alebo z dravých vtákov orla skalného, orla krikľavého, sokola sťahovavého, sokola lastovičiara, bociana čierneho, tesára čierneho, ďubníka trojprstého, či sovy kuvička vrabčieho, pôtika kapcavého, ale aj vzácne druhy plazov, obojživelníkov, motýľov a chrobákov. A to zďaleka nie je všetko. Náplňou práce zoológov TANAP-u je okrem iného neustále pripomínať ich význam nielen pre prírodu parku, ale aj pre spoločnosť a vedu.
Na akom veľkom území pôsobia zoológovia TANAP-u?
Je to asi stotisíc hektárov v piatich okresoch. Do našej starostlivosti nepatrí iba územie národného parku, ale aj maloplošné chránené územia vo voľnej krajine v podtatranskej oblasti. Spravujeme aj voľnú krajinu od Kraľovian na západe až po Lendak na východe, od poľských hraníc na severe až po Poprad-Kvetnicu na juhu. Základom štatútu ich ochrany sú práve vzácne živočíchy, ktoré tam žijú. Preto je logické, že máme dohľad aj nad nimi. TANAP má však len dvoch zoológov a je to veľmi málo na starostlivosť o takéto rozsiahle územie.
A ktorý projekt považujete z hľadiska ochrany zvierat za najvýznamnejší?
Neviem, či najvýznamnejší, ale určite najdôležitejším je monitoring kamzíkov. Spoločné poľsko-slovenské sčítacie kampane kamzíkov sa pravidelne uskutočňujú od roku 1959. Ide o najstarší monitoring prírody, na ktorom sa podieľajú dve krajiny súčasne. Okolo roku 2000 hrozilo kamzíkom takmer vyhynutie. V roku 1999 napočítali na území Tatier 162 kamzíkov. Mierny nárast nastal v roku 2000, ale len na 189 jedincov. Pri poslednom sčítaní kamzíkom na slovenskej a poľskej strane Tatier sme narátali 926 jedincov. Práve dôsledný monitoring pomohol prijať opatrenia na postupné zvyšovanie jeho počtov.
Je to podľa vás dosť?
Je to uspokojivé. Ako ideálny by sa dal hodnotiť stav nad hranicou tisíc jedincov. No nevieme, čo sa s kamzíkmi bude diať ďalej. Nedokážeme predvídať, čo s populáciou kamzíka urobí meniaca sa klíma a rôzne parazitárne či infekčné ochorenia. A to nehovorím o antropických vplyvoch, čiže celkovom vplyve človeka na toto územie. Preto musíme pristúpiť k prísnejším opatreniam na ich ochranu. Ak by počty kamzíkov klesli na úroveň zo začiatku milénia, bol by to začiatok konca jeho výskytu vo Vysokých Tatrách. Podobné obavy máme aj v súvislosti s výskytom svišťa vrchovského tatranského.
Aké konkrétne?
V tomto roku budeme robiť prvé komplexné sčítanie svišťov, ktoré nám pomôže lepšie nastaviť parametre ich ochrany. Predpokladáme, že ich je menej ako pred desaťročím. Svište sa presúvajú do vyšších nadmorských výšok vplyvom otepľovania, rozširovania sa kosodreviny, čím sa zmenšuje ich životný priestor. A do toho plašenie psami… Ľudia majú totiž pocit, že v skalách treba nechať psov vybehať a pustia ich z vôdzok.
Prečo sú voľne pustené psy nebezpečné?
Psy naháňajú nielen svište a kamzíky, ale v podstate všetko, čo sa hýbe. Často sa to končí zranením, či úhynom zvierat. Preto má zmysel zákaz vodenia psov do citlivého vysokohorského prostredia štvrtého a piateho stupňa ochrany národného parku. Ľudia by si mali uvedomiť, že oni so psom odídu, ale pre zvieratá sú Tatry nielen ich kolískou, ale aj hrobom. Tie nemajú kam odísť.
V ostatnom čase sa veľa hovorí o ochrane hlucháňov…
Hlucháňovi hôrnemu sa venujeme veľmi intenzívne. A nielen my, ale prakticky v celej Európe. V rámci kontinentu sa totiž ich počty znižujú. Snažíme sa nastaviť manažment územia, na ktorom žije tak, aby mu vyhovoval a jeho stavy naďalej neklesali. Už v súčasnosti je na hranici prežitia a hrozí mu vyhynutie. Našou prioritou je uchovať biotop pre hlucháňa, pretože tohto nášho najväčšieho lesného kurovitého vtáka nemôžeme premiestňovať.
Čo to znamená?
Hlucháň si vyberá, kde bude žiť. Je na nás, aby sme mu zachovali vhodné podmienky pre život. Závery nedávneho výskumu DNA hluchánej populácie priniesli zistenia, že tento druh je na tom veľmi zle. Populácie žijú oddelene, vo vnútri prebieha príbuzenské kríženie, čo vedie až k ich degradácii. Ale zvyšovaním počtu jedincov z umelého odchovu hlucháňovi nepomôžeme. Skôr zväčšením výmery vhodných biotopov a obnovením prepojení so susednými populáciami.
Prečo je hlucháň taký dôležitý živočích?
Hlucháňa pre svoje vysoké a špecifické nároky na kvalitu biotopu považujeme za tzv. dáždnikový druh horských lesov. Ochrana biotopu, územia, v ktorom žije, vytvára „ochranný dáždnik“ nad celým radom ďalších vzácnych a ohrozených druhov, ako sú napríklad dutinové hniezdiče, ďatlovité vtáky a podobne. Stav a vývoj jeho populácie je indikátorom stavu kvality ekosystémov, v ktorých sa prirodzene vyskytuje.
Je ochrana prírody v TANAP-e prísnejšia ako v iných národných parkoch vo svete?
Precestovala som národné parky od Austrálie cez Rusko, rôzne štáty Európy a Severnej Ameriky. Základný rozdiel medzi nami a praxou v ostatných parkoch je ten, že u nás nie sú doriešené vlastnícke vzťahy, čo predstavuje náš najväčší problém. A to nás limituje, ak chceme nastaviť manažment ochrany daného územia. V zahraničí nevedia pochopiť, prečo je to tak, lebo u nich platí, že ak ide o národný park, prioritou je ochrana prírody, nie ekonomické a vlastnícke záujmy.
Napriek tomu sa mnohí návštevníci Vysokých Tatier domnievajú, že kritéria ochrany prírody idú nad rámec toho, čo je pre park potrebné. Súhlasíte?
Určite nie. Ale rozumiem návštevníkom parku, pretože každý zákaz sa ich bytostne dotýka. No zároveň som presvedčená o tom, že ich postoj vychádza z laického pohľadu. Nie sú odborníkmi, nevedia, prečo sú kritéria nastavené tak, ako sú a prečo sú dôležité. Aj prehliadka napríklad Bojnického zámku má svoje pravidlá. Nemôžete sa dotýkať vystavených exponátov a zbierok, musíte chodiť len po sprístupnených priestoroch. Prečo by ich nemala mať i návšteva TANAP-u?! Preto je potrebné zákazy neustále vysvetľovať a učiť ľudí pozornejšie a tolerantnejšie vnímať prírodu.
Čo to v praxi znamená?
Turisti nemusia za zážitkami či výhľadom vybočovať z chodníka. Rovnaké sa im naskytnú aj z neho. No nemali by výstup na vysokohorskú chatu či štít alebo prechod dolinou vnímať ako jediný cieľ. Aj cestu samotnú lemujú rôzne pozoruhodnosti. Ja aj z chodníka pomocou ďalekohľadu vidím medvede, kamzíky či svište, nepotrebujem sa za nimi predierať húštinou. Je to riziko. Koniec koncov v Tatrách sa dá veľmi ľahké stratiť. O tom, ako vnímať, chrániť a milovať prírodu by sa mali deti viac učiť už v škole.
Z toho, čo uvádzate, nám vychádza, že v TANAP-e sa pravdepodobne nebude zmierňovať návštevný poriadok…
Z pohľadu zoológie určite nie. Treba si uvedomiť, že Tatry v roku 2023 navštívilo takmer 4 milióny návštevníkov. Je iba otázkou času, či nebudeme stáť pred úvahou regulácie návštevnosti, ako je to napríklad v Benátkach. Mesto spustilo predaj vstupeniek pre jednodňových návštevníkov počas najrušnejších dní medzi 25. aprílom a 14. júlom. Ide o súčasť snahy obmedziť negatívne následky masového turizmu v talianskom meste. Benátky sú zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO a každoročne ich navštívi niekoľko miliónov ľudí. Porovnávať Vysoké Tatry s Benátkami sa môže zdať zavádzajúce. Princíp je však rovnaký; ochrana prírodného, či kultúrneho dedičstva pre ďalšie generácie.
V poslednom čase sa hovorí, že niektoré zvieratá sú vo Vysokých Tatrách premnožené. Je to podľa vás pravda?
Počty zvierat si príroda dokáže regulovať sama. Ak by sa TANAP rozprestieral iba v prírodnom prostredí, zvieratá by sme nevnímali ako obmedzujúci faktor. No na území TANAP-u sú aj historické osady, v ktorých bývajú ľudia, a tým treba vytvoriť primerané podmienky na život a dostačujúcu infraštruktúru. Sú tu aj hotely, ubytovacie zariadenia orientované na cestovný ruch s potrebným zázemím. Je preto prirodzené, že sa zvieratá v blízkosti ľudí objavujú častejšie.
Je to v poriadku?
Určite áno. Záujmy ľudí by sa mali v tomto prípade podriadiť parku a prírode. Tak ako sa obyvatelia veľkomesta musia prispôsobiť svojmu okoliu, musia to urobiť aj obyvatelia a návštevníci tatranských osád. Zvieratá z Tatier nemajú kam odísť a človek im neustále uberá z územia, v ktorom prirodzene žijú. Ľudia žijúci v národnom parku by sa nemali čudovať, ak im cez osadu či cestu prebehne vysoká zver a cez plot nakukne medveď. Všade na svete v prírodných rezerváciách a parkoch je to tak. Iba u nás sa na tomto území zhusťuje infraštruktúra.
V našom rozhovore ste sa dotkli aj témy psov v národnom parku. Budú sa zmierňovať doterajšie obmedzenia pre ich vstup?
Hlavným dôvodom, prečo sme návštevným poriadkom obmedzili pohyb psov v národnom parku, bol ten, že väčšina majiteľov štvornohých miláčikov sa už nevie zmestiť do kože. Správajú sa ku svojim psom s neprimeranou benevolenciou a psy majú pomaly väčšie práva ako voľne divo žijúce zvieratá, ale aj ako ľudia. Kedysi sme ich pohyb neobmedzovali, nebolo ich však v Tatrách toľko. Ale dnes vidíme psov na Lomnickom štíte, Gerlachu, Kriváni, plašia a naháňajú zver a je ich čoraz viac. Dokonca sa stratia a treba ich hľadať. Ročne sa môže nachádzať na území TANAP-u 25 000 až 30 000 psov. Potom sú tu psie exkrementy…
Čo je s nimi?
Hoci majitelia psov majú povinnosť vziať ich sebou, nerobia to. Ani by nemuseli. Stačilo by nechať psa doma. Povedzme si pravdu, kto by odnášal výkaly svojho psa v batohu z osemhodinovej túry do kontajnera niekde v tatranskej osade?! Okrem toho, že psie exkrementy môžu byť príčinou prenosu chorôb a parazitov na pôvodné zvieratá, znečisťujú vysokohorského prostredia cudzorodými látkami z priemyselne vyrábaných krmív. Dusík zo psích granúl sa nachádza nielen v psích exkrementoch, ale aj v moči, fosfor najmä v exkrementoch.
A pohľad na množstvo exkrementov popri turistických chodníkoch nemusí byť príjemný ostatným návštevníkom národného parku…
Presne. Odkontrolovať obrovské množstvo psov, ktoré sa pohybuje v národnom parku, nie je v silách strážcov TANAP-u. A škody sú evidentné. Nech majiteľ tvrdí čokoľvek, prirodzenou reakciou každého zdravého psa je prenasledovať a loviť zver. Vôdzkou nezabezpečený pes stopuje, vyráža za živočíchom, vyštekáva ho, prípadne na neho zaútočí. Preto obmedzenia.
Povedzte, čo vás na práci zoologičky najviac baví?
Odmala som mala rada zvieratá. Všetko, čo malo krídla, perie, srsť mi bolo blízke. A časom som si čoraz viac začala uvedomovať nevyhnutnosť, že niekto ich musí obhajovať. Hovoriť za ne. Musíme rešpektovať kolobeh v prírode, ale zároveň je našou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby živočíchy vplyvom rôznych činností človeka nehynuli.
Toto vás motivovalo aj pri výbere povolania?
Určite. Preto som sa rozhodla pre štúdium prírodných vied, zamerala som sa na zoológiu a snažila som sa neustále, či som už pracovala doma alebo v zahraničí, naučiť sa o zvieratách čo najviac.
Aký je váš bežný pracovný deň?
Každý je iný. Hoci by som rada uprednostnila prácu v teréne, pravda je taká, že veľa času presedím v kancelárii pri vypracovávaní rôznych stanovísk. Ide o vyjadrenia k úhynom živočíchov – na cestách, elektrických vedeniach, železniciach a podobne. Keďže sme v národnom parku, musíme o uhynutých zvieratách získať čo najviac informácií a zabezpečiť, aby sa takéto prípady neopakovali. Rokujeme s distribučnými spoločnosťami či správcami komunikácii, aby urobili príslušné opatrenia na predchádzanie úhynov. Vyjadrujeme sa tiež k rôznym chráneným druhom zvierat, k ich manažmentu, poskytujeme stanoviská k zásahom do bobrích hrádzí, ku škodám na hospodárskych zvieratách, venujeme sa najrôznejším projektom starostlivosti o chránené druhy, pripravujeme správy pre Európsku komisiu k monitoringom. A je toho ešte viac.
Pestrá práca…
Áno, to je. Ale najradšej som v teréne. Tam môžem využiť to, čo som sa naučila doma aj v zahraničí. Napríklad v Severnom Írsku na veterinárnej klinike. Získala som tam veľa užitočných poznatkov i prax v ošetrovaní živočíchov. Je dôležité vedieť, ako manipulovať a chrániť samu seba, pretože pazúry a zuby zvierat dokážu veľmi ublížiť. Už viac ako pätnásť rokov sa venujem aktivitám v orliarskej skupine a táto vášeň ma drží dodnes. V našej práci je dôležité nielen ovládať teóriu, ale oveľa dôležitejšie je naučiť sa správne vnímať prírodu.
A to by ste odporúčali aj záujemcom o prácu zoológa?
V TANAP-e pracujem už desiaty rok a z mojich skúsenosti zoologičky viem, že najlepšou praxou je príroda samotná, pozorovanie všetkého, čo sa v nej deje. Pri konkurze sme museli preukázať aj istý rozsah teoretických vedomostí nielen zo zoológie, ale napríklad aj o horopise Tatier.
Je súčasťou výberového konania aj preukazovanie fyzickej zdatnosti?
Keďže si naša práca vyžaduje, aby sme sa pohybovali v horskom teréne, od alpínskeho stupňa až po podhorie Vysokých Tatier, musíme byť fyzicky zdatní a vedieť napríklad aj dobre lyžovať. Lyže či snežnice sú v zimnom období našim najosvedčenejším prostriedkom na presun.
Ak by sme to mali zhrnúť, aké dlhy, už okrem spomínaného vysporiadania vlastníckych vzťahov v TANAP-e, máme ešte voči ochrane prírody?
Jednoznačne využívanie krajiny, či už ide o park alebo aj voľnú krajinu. Nemáme limity – návštevnosti, ekonomickej činnosti, rozvoja cestovného ruchu. Toto sú naše najväčšie problémy. Záujmy v národnom parku nie sú navzájom skĺbené, prepojené, nemáme v nich stanovené jasné pravidlá. A sme v situácii, keď tento dlh ide na úkor biodiverzity, rozmanitosti živočíšnych alebo rastlinných druhov a samotného životného prostredia.najviac.
Aké máte projekty, ktoré by mohol ešte viac napomôcť ochrane živočíchov v TANAP-e?
Veľmi dobré výsledky máme so sčítaním a telemetriou kamzíkov. Je to výborný projekt, ktorý nám poskytol veľa poznatkov o populácii kamzíka vrchovského tatranského. Mojim prianím je, aby sa po rokoch znovu urobila aj genetika kamzíčej populácie. Potrebujeme mať presné informácie o tom, či nedošlo k miešaniu tatranského a alpského kamzíka, či sa zachovala jeho génová jedinečnosť. Ide však o finančne veľmi nákladný projekt. V tomto roku budeme po prvýkrát robiť monitoring svišťov. Máme dosť ľudí, aby sa ho urobili skutočne kvalitne. Profesionálne. A rovnako sa budeme venovať aj sčítaniu hlucháňa hôrneho na celom území Tatier.
Čo by ste ako zoologička odkázali návštevníkom Vysokých Tatier?
Aby rešpektovali nastavené pravidlá. Pracovníci TANAP-u nie sú ich nepriatelia. Sú hlasmi prírody. A návštevníci parku by sa mali snažiť jej viac porozumieť a dobre mienené rady či odporúčania neodmietať a nevnímať ich negatívne. Tatry patria všetkým, ale predovšetkým tatranskej faune a flóre.
Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek
Cart is empty 
