Boris Michaliček

Turistika ako liek pre dušu

Boľavé nohy, chrbát, otlaky, často aj menšie odreniny – stojí to za to? A čo tak čerstvý vzduch, bzučanie hmyzu na lúke, nádherné prírodné scenérie, únik od každodenných starostí a moderných technológií – áno, stojí to za to.

Foto: Boris Michaliček

Nemusí ísť o celodennú náročnú túru, stačí vychádzka na niekoľko hodín a naše telo i duša budú na tom oveľa lepšie. Pravidelný pohyb je pre nás veľmi dôležitý, nehovoriac o tom, že turistika je vhodným druhom aktivity asi pre každého bez rozdielu veku a životného štýlu. Pomáhate napríklad svojim pľúcam. Chôdza zlepšuje dychovú kapacitu a postupne i využívanie vydychovaného kyslíka. Telo môže mať viac energie na fyzické a psychické aktivity. Turistika je prospešná aj pri úprave krvného tlaku. Pravidelné výlety do prírody posilňujú naše srdce a podporujú jeho správnu činnosť.

Okrem fyzickej stránky pobyt v prírode priaznivo vplýva aj na našu psychiku. Zmierňuje stres, pocit nervozity, napätie, negatívne myšlienky. Ak máte problémy s nespavosťou, tak práve toto je cesta, ako s ňou niečo urobiť. Mozog môže tiež trochu vypnúť, čo nám zlepšuje pamäť, schopnosť sústrediť sa i kreativitu. Ruch mesta a technológie nás vyrušujú od premýšľania, pretože sa neustále sústredíme na rôzne nové podnety. Ak si neviete rady s nejakým problémom, možno práve počas turistického pochodu nájdete správne riešenie.

Hovorí sa, že z túry sa vraciame ako úplne iný človek, a je na tom kus pravdy. Aktívny pobyt v prírode prináša veľa pozitívnych vplyvov, ktoré ocenia hlavne ľudia so zdravotnými problémami či syndrómom vyhorenia. Zásluhou turistiky sa dajú potom lepšie zvládať stresové situácie, imunita je silnejšia, predísť môžeme dokonca aj výpadkom pamäte a pocitom úzkosti. Verili by ste, že pohybom v prírode sa dá zvýšiť aj sebavedomie?

Tak, kam sa najbližšie vyberiete za zážitkami a načerpaním toľko potrebnej pozitívnej energie?

do_tatier_cover_02

„Esenpéčkara“ spoznáte na prvý pohľad

Cesta hrdinov SNP je legendárna trasa. Od Duklianskeho priesmyku na východe po Devín na západe krajiny je celá značená červenou značkou a meria približne 770 kilometrov. Najdlhšiu slovenskú turistickú magistrálu absolvoval minulý rok v apríli a máji aj herec a hudobník Michal Legíň, cesta mu trvala 33 dní.

Foto: Jozef Kadela

Kedy ste prvýkrát počuli o Ceste hrdinov SNP?

Prvýkrát som sa s touto cestou stretol už asi v dvanástich rokoch, keď sme boli v skautskom tábore v Hornej Porube. Rovno popri našom táborisku viedla Cesta hrdinov SNP, bola tam červená značka. Keď nám o tom rozprával vtedajší skautský vodca, tak som si nedokázal predstaviť, ako môže niekto prejsť peši celé Slovensko a ešte cez hory. Veď by mohol ísť, napríklad, vlakom.

Neskôr, už v teenagerskom veku, som stále častejšie a radšej chodieval do prírody na rôzne túry, prechody, prenocovania. Mali sme vtedy úžasnú partiu, tieto priateľstvá trvajú dodnes. Niektorí ma  prišli pozrieť aj počas mojej cesty po trase hrdinov SNP.

Keď sa presunieme do súčasnosti, hrám divadlo pre deti, a to je zamestnanie, ktoré vyžaduje veľa času. Častokrát, keď majú ostatní voľno, tak ja ho nemám. Preto som počas posledných rokov nemal veľa času ani na turistiku. Naším spôsobom života dosť zamával aj covid. Počas lockdownu sme si nachádzali rôzne iné koníčky, ja som oprášil turistiku. Dostali sa ku mne knihy o tejto téme, jedna z nich bola o Pacific Crest Trail (PCT), americkej hrebeňovke vedúcej od hraníc Mexika po Kanadu, ktorá meria viac ako 4 200 kilometrov. Vtedy som si povedal, že keď toto môže absolvovať 20-ročná slečna, ktorej knihu som čítal, tak prečo by som ja, akonáhle sa roztopí sneh, neabsolvoval napríklad „esenpéčku“?

Stretnutie dvoch „esenpéčkarov“. Michal Legíň (vpravo), Tomáš (vľavo) kráčal z Dukly, vzadu je Marek z horskej služby Malá Fatra, ktorý Michala sprevádzal dva dni v Nízkych Tatrách.
Stretnutie dvoch „esenpéčkarov“. Michal Legíň (vpravo), Tomáš (vľavo) kráčal z Dukly, vzadu je Marek z horskej služby Malá Fatra, ktorý Michala sprevádzal dva dni v Nízkych Tatrách.

Vyrazili ste 23. apríla minulého roku, takže naozaj hneď po opadnutí snehovej pokrývky.

Po skúsenostiach z roku 2020 som si hovoril, že v lete 2021 môžeme zas očakávať nabitú divadelnú sezónu a budeme asi hrávať. To znamenalo, že treba vyraziť čím skôr. Ešte bol lockdown a nedalo sa ubytovávať v chatách, preto som si pripravil takú výbavu, aby som mohol prečkať noc v aj chladnejších podmienkach v Nízkych Tatrách. Neniesol som všetko so sebou, ale logisticky, podľa vzoru amerických turistov na PCT, som si dohodol s mojou priateľkou, že mi pošle balík so zimnou výbavou do Banskej Bystrice a ďalší do Telgártu. Keď prejdem Nízke Tatry, tak sa zimnej výbavy zbavím a vymením ju za jarné veci. To sa aj udialo a bolo to dosť praktické.

Vy ste sa vybrali na túto trasu opačným smerom – zo západu na východ. Prečo?

Žijem už pár rokov v Bratislave a pripadalo mi to ako celkom vtipné, že ráno si dám ešte s priateľkou kávu, pripraví mi desiatu, sadnem na električku, potom na autobus a o polhodinu začínam trasu SNP. Väčšinou, keď chodia ľudia z Dukly, tak cestujú pol dňa, lebo tam do priesmyku chodia za deň asi len dva alebo tri spoje, často idú aj stopom.

Boli najnáročnejšou časťou trasy už spomínané Nízke Tatry?

Paradoxne, pre moje telo a fyzickú kondíciu boli najnáročnejšie prvé dni. Musel som si zvykať na záťaž na chrbte, lebo som niesol aj časť zimnej výbavy. Zima nebola len v Nízkych Tatrách, v noci bola teplota okolo nuly vtedy ešte prakticky všade. Mal som preto so sebou 15 až 17 kilogramov zásob a vecí, nemohlo to byť v tom období menej. Hneď počas prvých dní v Malých Karpatoch mi „odišlo“ koleno. Bol som v Myjave na röntgene, lekár mi odporučil ísť trochu pomalšie. Toto bolo asi najnáročnejšie. Nebyť priateľov, ktorí ma „hecovali“, a niektorých turistov, ktorých som po ceste stretol, tak by som to asi minimálne prerušil na pár dní.

Ako to bolo s počasím, bola vlastne ešte jar.

Na tejto trase treba počítať so všetkým. Nie je možné, aby bolo len pekne alebo len škaredo. Keď som vyrážal, vedel som, že prvý týždeň bude pekne. Potom bolo ako bolo… Nielen pre mňa, ale asi pre väčšinu účastníkov tejto cesty sú práve Nízke Tatry najsilnejším zážitkom. Týka sa to krásy prírody, výhľadov, turistického vyžitia, a tiež náročnosti. Ja som tam zažil aj prvý letný deň, fúkal silný ale teplý vietor. Keď mi fúkal do chrbta, tak som šiel doslova s jeho podporou, ťažšie to bolo, keď fúkal oproti. Na niektorých častiach boli ešte snehové jazyky, inde už plochy trávy alebo jazierka z roztopeného snehu, z ktorých sa dalo dobre napiť. Dva dni ma sprevádzal kamarát, člen Dobrovoľnej horskej služby Malá Fatra, Marek Čelko. Absolvoval som s ním časť trasy Nízkych Tatier – Ďumbiersku, nešiel so mnou úplne z Donovál, pripojil sa v priebehu dňa na Veľkej Chochuli.

Keď sa dalo, vibramy boli radšej na batohu, v šľapkách otlaky tak nebolia. Nepremokavá ponožka udržala suchú nohu aj na snehu. Ale vibramy boli nutnosťou, ich obutie na väčšine úsekov bolo neoddiskutovateľné.
Keď sa dalo, vibramy boli radšej na batohu, v šľapkách otlaky tak nebolia. Nepremokavá ponožka udržala suchú nohu aj na snehu. Ale vibramy boli nutnosťou, ich obutie na väčšine úsekov bolo neoddiskutovateľné.

Stretli ste ľudí, ktorí išli po Ceste SNP opačným smerom?

V polovici cesty, čo je práve v Nízkych Tatrách. Niektorí „esenpéčkari“ udávajú, že je to na Čertovici, iní že pod Chopkom. Ja som stretol prvého takéhoto turistu pod Ďumbierom. Bol to Tomáš a mal na celú cestu asi len 18 dní, takže on robil denne 40 až 50 kilometrov. Po absolvovaní Nízkych Tatier by som to možno už zvládol aj ja, len neviem, čo by na to povedali moje kolená.

Ešte musím povedať, že kdekoľvek som prišiel, tak ľudia videli, že tento človek je strhaný, má veľký ruksak, zodraté topánky aj palice, opálené čelo… Znalí turisti hneď vedia, že to je „esenpéčkar“. Na Chopku sme sedeli na terase vtedy zavretej Kamienky, prišiel som s Marekom, a skialpinisti, ktorí išli okolo hneď vedeli, že toto je „esenpéčkar s doprovodom“. Jeden z nich, bývalý tatranský nosič, vytiahol jedlo a dal mi ho, nech si dám, že som vychudnutý. Dal mi nejaké pečivo a nátierku, chcel ma asi trochu vykŕmiť.

Pri Ramži som stretol dvoch Košičanov, ktorí si povedali, že prejdú nízkotatranský hrebeň počas predĺženého víkendu. Vzniklo z toho také priateľstvo, že keď som neskôr prichádzal ku Košiciam, tak mi jeden z nich písal, či nepotrebujem sprchu alebo doplniť zásoby. Tak to bolo aj s často neznámymi ľuďmi. V horách to tak je, v spojitosti s prírodou a prejdenou trasou veci vyzerajú inak.

Trasu ste absolvovali sám. Nebáli ste sa niekedy, hlavne v noci?

Videl som medvedie stopy, aj čerstvé. Veľa ich bolo na Flochovej v Kremnických vrchoch. V Nízkych Tatrách som medvedích stôp veľa nevidel, možno preto, že už zliezol sneh a kráľovohoľskú časť som išiel za výdatného dažďa, ktorý všetko rozmočil. Vtedy som len šliapal v rytme a chcel som byť čo najskôr na Andrejcovej alebo v Telgárte. V tom daždi, vetre a teplote maximálne 7 stupňov Celzia som si hovoril, že nesmiem zastať, lebo telo by sa mohlo rýchlo ochladiť. Ak by som ostal stáť alebo mal nebodaj nejaký úraz, tak by to nemuselo dobre dopadnúť. Preto som stále kontroloval, či mám signál na telefóne a niektoré pasáže, kde sa dalo šmyknúť, išiel pomalšie.

Samotu som si, paradoxne, užíval. Som skôr extrovert, a možno práve preto mi padlo vhod byť mesiac odkázaný sám na seba, využiť dávne skúsenosti zo skautingu. Môj otec je poľovník, takže horu a les poznám. Viem, teoreticky, ako sa správať pri strete s medveďom, našťastie som to počas svojej cesty nemusel využiť.

Rád by som ešte spomenul, že som používal výdobytky 21. storočia. Napríklad solárny panel, lebo na časti cesty som nemal kde dobíjať mobil, chaty ešte neboli otvorené, samozrejme aj internet a GPS. Na druhej strane som sa snažil splynúť s prírodou najviac ako to šlo.

Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí uvažujú nad tým, že by sa vydali na Cestu hrdinov SNP?

Aby neváhali, dobre sa pripravili, prečítali si knihy, ktoré o tom píšu, prípadne aj o dlhších trasách, napríklad o spomínanej americkej hrebeňovke. Treba si vybrať dobré obdobie, v lete je tam najviac ľudí, ale zas je najlepšie počasie. Ale v každom ročnom období je to krásna cesta, keď má človek na to chuť a energiu.

Cesta hrdinov SNP je značená červenou značkou, skoro celá je totožná s medzinárodnou turistickou trasou E8.
Cesta hrdinov SNP je značená červenou značkou, skoro celá je totožná s medzinárodnou turistickou trasou E8.
Ivan Hutlák

Aj krásne slnečné počasie sa dokáže v priebehu sekundy zmeniť

Stalo sa vám, že ste boli v horách, počasie bolo slnečné, no v priebehu pár minút sa otočilo o 180 stupňov? Aj to je realita počas mnohých turistík na Slovensku. Čo však robiť, aby ste sa nedostali do komplikovanej situácie spôsobenej počasím?

Foto: Ivan Hutlák

Plánovať, plánovať a ešte raz plánovať
Nie nadarmo sa hovorí, že plánovaním sa nič nedá pokaziť. Rovnako to platí aj pri plánovaní turistiky. Dôležitou súčasťou prípravy na výlet je sledovanie vývoja počasia. Práve preto, že v horách sa môže zmeniť, je dobré predpoveď si pozrieť, a prispôsobiť jej výbavu batoha. Na oficiálnej webovej stránke Horskej záchrannej služby nájdete aktuálne informácie o snehovej pokrývke, stavoch chodníkov a všetko potrebné.

Varovné signály
Zmena tlaku vzduchu je istým prejavom prichádzajúcej zmeny počasia. Napriek tomu, že človek jemné odchýlky zmeny tlaku nepocíti, existujú vreckové barometre, ktoré zachytia čo i len malý výkyv. Laicky však môžeme povedať, že ak tlak vzduchu poklesne prudko, prichádza zlé počasie. Ak tlak klesá pomalým tempom znamená to, že krásne slnečné počasie vystrieda čoskoro dážď či búrka. 

Ďalším javom, ktorý je predzvesťou búrok, sú oblaky s originálnym názvom cirrocumulus. Určite ich mnohí z vás poznajú. Sú to tenké, biele oblaky, ktoré pripomínajú vankúšiky rozosiate po oblohe. Práve tieto oblaky častokrát vedú k silnej búrke.

Skvelým varovným signálom zmeny počasia sú aj zvieratá. Napríklad jelene hľadajú pred búrkou útočisko v podrastoch. Mimo lesa ich preto budete v tomto čase hľadať len veľmi ťažko.

Výrazné rýchle ochladenie či silnejúci vietor – to sú tiež jedny zo základných varovných signálov zmeny počasia. Práve v tejto chvíli oceníte, ak máte vo svojom batohu potrebnú výbavu.

Nezabúdajte na pevnú obuv, ktorá vám pomôže predísť prípadným zraneniam. 
Kvalitnú obuv s najnovšou technológiou GORE-TEX® a VIBRAM nájdete na www.bosp.sk. Tip na turistickú obuv od našej redakcie: https://bosp.sk/shop/produkty/turisticka-obuv

 

DSC01697
DSC01646-Edit
DSC01813-Edit

Ak ma búrka zastihla, čo mám robiť?
Odpoveď na túto otázku nie je vždy jednoznačná, pretože každá situácia je iná. V prvom rade je dôležité už pri prvotných náznakoch búrky hneď zostupovať z vrcholov dole. Najväčšie riziko výskytu bleskov je na najvyššie položených miestach, pri osamelých stromoch, na otvorených rovinách či v tesnej blízkosti vodných plôch. Netreba zabúdať, že vysoké riziko je stále aj na zostupových chodníkoch. Ak sa už v búrke ocitnete, lepšie je schádzať po suchom žľabe než po hrebeni. Vyhýbajte sa železným
reťaziam, ktoré sa nachádzajú na mnohých zaistených cestách. Práve reťaze slúžia ako bleskozvod. Spočítajte si čas medzi bleskom a hromom a súčet následne vydeľte číslom 3. Táto pomôcka vám napovie, ako ďaleko sa od vás búrka nachádza. Najväčšie riziko hrozí, ak je bližšie ako 3 kilometre.

Pokiaľ sa vám podarí dostať do husto zalesneného pásma, práve tu je možnosť prečkať búrku, no netreba ubrať na ostražitosti. Ak ste väčšia skupina ľudí, radšej sa rozptýľte. Potom vyhľadajte čo najsuchšie miesto, nohy dajte do klbka a kolená prikrčte k brade. Najvhodnejším úkrytom pred búrkou v horách sú horské chaty či iné uzavreté prístrešky.

A nakoniec, mobily blesky nepriťahujú 🙂

Milan Cernak

Najkrajšie výhľady si nájde každý sám

Milan: „Najkrajší výhľad v Tatrách je z Kriváňa.“

Aneta: „To je možno pravda, ale ešte krajší je z Rysov, to vám každý dosvedčí.“

Rudo: „Boli ste už niekedy na Baranci? No tak sa choďte pozrieť, čo je to poriadny výhľad.“

Júlia: „Keď sa zadívam od Skalnatého plesa smerom dole, tak vidím neskutočný kus krajiny, a to ešte nie som na vrchu žiadneho štítu.“

Foto: Milan Cernak

Napríklad taký Veľký Choč – dá sa z neho dovidieť na Nízke i Západné Tatry, Malú a Veľkú Fatru, dokonca aj na Liptovskú Maru. Rysy na slovensko-poľskej hranici, ktorá sa ťahá po hrebeni, sme už spomínali v úvodnom rozhovore. Od polovice júna budú opäť prístupné, dovtedy treba vydržať.

Medzi kopce s legendárnymi výhľadmi na všetky strany patrí aj ikonická Kráľova hoľa v Nízkych Tatrách. Viacerí nadšenci budú prisahať, že krajší pohľad na Vysoké Tatry ako z tohto miesta asi neuvidíte. Z Kráľovej hole máte ako na dlani nielen naše veľhory, ale aj Slovenské rudohorie, Muránsku planinu, Liptov, Horehronie i Spiš.

Čas, za ktorý sa dá trasa zdolať závisí od poveternostných podmienok a stavu chodníka. Mení sa od 6 do 8 hodín. Predtým treba počítať s nástupovou cestou do sedla, tá zaberie aj viac ako 4 hodiny. Máme z toho celkom slušnú porciu času, preto je potrebné vyraziť na túto túru veľmi skoro. Najlepšie je absolvovať ju v rámci viacdenného pobytu v Tatrách. Niečo ako naháňanie času v tomto teréne nepripadá do úvahy. Cestu môže skomplikovať aj veľký počet turistov na reťaziach. Ak máte možnosť, vyberte sa radšej počas pracovného dňa. Pre istotu si pozrite, či náhodou nie je v Poľsku štátny sviatok, ak áno, tak radšej zmeňte plán za niečo iné.

Zuzulka Hagarova

Orla perć – len pre skúsených a odvážnych

Vo viacerých článkoch na tejto stránke sme písali o nenáročných, aj úplne jednoduchých túrach. Teraz sa pozrieme na opačnú stranu – na najťažšiu túru v Tatrách, za ktorú sa považuje Orla perć (Orlia prť) na poľskej strane tohto pohoria.

Foto: Zuzana Hagarova

Pripravte sa na strmé či doslova vertikálne časti vybavené početnými lezeckými pomôckami, rebríkmi, reťazami i kovovými schodmi. Bez prilby to radšej neskúšajte, hrozí tu pád kameňov i lavín. Aj malý uvoľnený kamienok vás môže nepríjemne zasiahnuť do hlavy a zbytočne zraniť.

Čas, za ktorý sa dá trasa zdolať závisí od poveternostných podmienok a stavu chodníka. Mení sa od 6 do 8 hodín. Predtým treba počítať s nástupovou cestou do sedla, tá zaberie aj viac ako 4 hodiny. Máme z toho celkom slušnú porciu času, preto je potrebné vyraziť na túto túru veľmi skoro. Najlepšie je absolvovať ju v rámci viacdenného pobytu v Tatrách. Niečo ako naháňanie času v tomto teréne nepripadá do úvahy. Cestu môže skomplikovať aj veľký počet turistov na reťaziach. Ak máte možnosť, vyberte sa radšej počas pracovného dňa. Pre istotu si pozrite, či náhodou nie je v Poľsku štátny sviatok, ak áno, tak radšej zmeňte plán za niečo iné.

V roku 2006 po niekoľkých smrteľných nehodách apelovali poľskí aktivisti na Tatranský národný park, aby odstránil horolezecké pomôcky na Orlej prti a vymenil ich za ferratu. Po dlhšej výmene názorov však padlo rozhodnutie, že ide o historickú magistrálu a zostane nezmenená.

20220510_161928

Lavína strhla otca s malým synom

V popoludňajších hodinách dňa 10.5.2022 boli horskí záchranári požiadaní o pomoc pre otca so synom, ktorí spustili lavínu na Baraních rohoch. Obaja spadli spolu s masou snehu niekoľko stoviek metrov aj cez skalný prah vysoký cca 100 m

Zdroj: Horská záchranná služba

Po zastavení neboli našťastie kriticky zasypaní. Otec mal viaceré zranenia v oblasti chrbtice, bedra a stehna, jeho 10 – ročný syn bol bez vážnejších poranení. Na mieste, kde sa zastavili nebol signál mobilného telefónu. Chlapec zišiel na Téryho chatu oznámiť čo sa stalo a požiadať o pomoc. Dvaja náhodní turisti išli  z chaty na pomoc otcovi. Horskí záchranári ihneď po prijatí informácie požiadali o súčinnosť posádku leteckých záchranárov a spoločne leteli do Malej Studenej doliny. Prvého otca po ošetrení letecky transportovali do popradskej nemocnice a následne sa vrátili pre chlapca, ktorý bol podchladený a otrasený z toho čo sa stalo.

 

Vo vysokohorských polohách je stále dosť snehu a teda stále pretrváva aj lavínové nebezpečenstvo, ktoré sa vplyvom vyšších denných teplôt a priameho slnečného žiarenia môže lokálne zvýšiť. 

V závere zimnej sezóny je typickým lavínovým problémom oťažievajúci mokrý topiaci sa sneh. Možno očakávať výskyt samovoľných splazov a malých lavín z veľmi strmých svahov. Nebezpečenstvo takýchto lavín samozrejme stúpa so zvyšujúcou sa teplotou vzduchu.  Pred výletom na vysokohorskú turistiku vždy kontrolujte aktuálnu situáciu v Tatrách na stránkach Horská záchranná služba | Lavínová situácia (hzs.sk)

Zdroj článku a foto :  Horská záchranná služba

Boris Michaliček1

Boris Michaliček: Za dobrou fotografiou je často naozaj veľa driny a trpezlivosti

Starostlivo pripravené, dychberúce zábery prírodných scenérií s výraznými farbami. To sú poznávacie znamenia fotografií autora, ktorý sa venuje hlavne krajinárskej a cestovateľskej fotografii. Za svoje práce získal už nejedno ocenenie na fotografických súťažiach. Býva v Poprade, takže do Tatier to má naozaj blízko. V rozhovore sa venujeme jeho vzťahu k našim veľhorám a inšpirácii, ktorú mu prinášajú.

Foto: Boris Michaliček

V akom veku sa u vás prebudila láska k horám?

Do Tatier som chodil s mamou už na základnej škole, ale tam by som ešte o vášni nehovoril. Naozaj rád som do hôr začal chodievať na strednej škole.

Prečo práve Tatry sú častým námetom pre vaše fotografie?

Som tu doma, a teda je to prirodzené, že sa v Tatrách a ich okolí vyskytujem často. A hoc máme na Slovensku mnoho nádherných hôr a miest, predsa len Tatry sú pre mňa niečím špecifické a výnimočné. Čo sa týka fotografie, tam najviac obľubujem Belianky zo Zamaguria. To sú naozaj unikátne pohľady.

Máte obľúbené miesto v Tatrách, ktoré by ste odporučili aj našim čitateľom?

Posledné roky som si akosi našiel cestu do Západných Tatier a Roháčov. Doliny sú síce dlhšie a prístup často náročnejší, odmenou je ale menej ľudí a neskutočné výhľady. Ale veľmi rád chodievam aj na Téryho chatu, atmosféru v Malej studenej doline s Prostredným hrotom mám veľmi rád. A taktiež Bielovodská a Javorová dolina sú úžasné.

Koľko vám trvá také jedno fotografovanie v Tatrách? Určite to musia byť hodiny.

Hodiny to samozrejme sú, a hlavne to málokedy vyjde na prvý pokus. Za dobrou fotografiou je často naozaj veľa driny a trpezlivosti. V zime je to často o náročnom výstupe a následne hodinách fotografovania prakticky na mieste. A to ešte neznamená, že sa dole vrátite s dobrou fotografiou. Ale ja osobne, mám aj toto na fotografii rád.

Ktoré miesto fotografujete úplne najradšej?

Určite Zamagurie.

Máte nejaký zážitok, ktorý ste zažili počas fotografovania a vždy si naň rád spomeniete?

Tých zážitkov je naozaj veľa. Od spania v horách v zime v -20°C, kopania záhrabov či pádu do vodopádu. Ale rád spomínam aj na pohodové zážitky, a tých je určite viac.

Zažili ste počas fotografovania v Tatrách aj nejakú nebezpečnú situáciu?

Tým sa snažím vyhnúť hlavne zodpovednou prípravou a kvalitnou výbavou. Ale samozrejme, také boli. Pri zostupe z Predného Soliska v zime som si pri páde zlomil nohu, v Škótsku som sa pošmykol na skale a spadol som dole celkom hlbokým vodopádom a podobne.

 

Koľko voľného času trávite v našich horách?

Keďže momentálne sa profesionálne venujem fotografii a organizácii fotografických workshopov, tak by sa dalo povedať, že som v horách či prírode vždy, keď sú vhodné podmienky na fotografiu. A tak to mám rád.

Vladimír Ambróz

Medveď, ktorý doplatil na lavínu

Len pár metrov nad turistickým chodníkom zo Štrbského na Popradské pleso vo Vysokých Tatrách, je to úsek Tatranskej magistrály značený červenou značkou, našli pracovníci TANAPu pozostatky uhynutého medveďa. Podľa denníka spis.korzar.sme.sk bol pravdepodobne ešte v období zimného spánku, keď jeho brloh zasypala lavína. Tento príval snehu sa mu stal osudným.

Foto: Vladimír Ambróz

O jeho telo sa „postarali“ iné dravce, pravdepodobne líšky alebo iné medvede. Strážcovia prírody našli už len jeho zvyšky – ohryzené kosti a srsť. Lavíny sú teda v zimnom období nebezpečné nielen pre ľudí, ale aj pre divo žijúce zvieratá.

Podľa webovej stránky Horskej záchrannej služby je v závere zimnej sezóny typickým lavínovým problémom oťažievajúci mokrý topiaci sa sneh. Preto sa dajú očakávať samovoľné splazy a malé lavíny z veľmi strmých svahov. Lokálne lavínové nebezpečenstvo hrozí už len v najvyšších polohách hôr a aj tam výška snehu postupne klesá.

Medvede sa postupne preberajú zo zimného spánku, takže pri túre v Tatrách sa treba mať zas na pozore. V posledných rokoch je hlásených stále viac prípadov stretov turistov s týmito zavalitými všežravcami. Svedčí o tom aj prípad medvedice Miše, ktorú turisti stretávali medzi Trangoškou a Štefánikovou chatou.

Iným problémom sú „návštevy“ medveďov v blízkosti obydlí alebo hotelov. Vo večerných a nočných hodinách si hľadajú jedlo v kontajneroch, ktoré ich lákajú, a potom sa už tohto zdroja obživy nevedia vzdať. Podľa Národného lesníckeho centra vo Zvolene, ktoré vedie štatistiku početnosti medveďa hnedého u nás, ich počet stúpol od roku 2000 asi trojnásobne. Na Slovensku dnes žije približne 2 700 medveďov.

Dawid Jakubowski

Podľa povestí sú tatranské plesá morskými očami

Najväčšie z nich sa tak volá. Morské oko nájdete na poľskej strane Tatier, ale je obľúbeným cieľom aj turistov zo Slovenska. Pôvodne sa volalo Rybie pleso, lebo sa tu vyskytujú ryby, čo nie je v plesách častý jav. Súčasný názov vznikol podľa povestí, že pleso je v podzemí spojené s morom.

Foto: Dawid Jakubowski

Keď sa budete prechádzať po známej frekventovanej ulici v Zakopanom, nájdete tu množstvo magnetiek a iných propagačných predmetov s podobou Morského oka. Dostanete sa k nemu po asfaltovej ceste, autám a dokonca aj cyklistom je na ňu vstup zakázaný, ale aj tak je to vhodný tip na turistiku, aj s deťmi. Okolo jazera je pekný chodník na prechádzky, takže nudiť sa hádam nebudú. Dospelí privítajú občerstvenie v blízkej chate, ako sa asi volá, uhádnete?

Cesta zo záchytného parkoviska k plesu trvá približne dve hodiny, turistické topánky sa s asfaltkou nemajú veľmi v láske, skúste prípadne tenisky, či inú obuv. Čakajú však na vás také výhľady na okolité štíty a prírodu, že určite nebudete ľutovať. Napríklad Mickiewiczove vodopády – skladajú sa z troch väčších a niekoľkých menších kaskád na potoku, ktorý tečie z Doliny Piatich Stavov poľských. Neskôr, už takmer pri jazere, si všimnite na ľavej strane Malé Morské oko a Žabie oko.

Zaujímavou alternatívou, hlavne pre rodiny s menšími deťmi, je možnosť vyviezť sa k horskému jazeru konským povozom. Trvá to asi polhodinu a krásy prírody si vychutnáte počas pomalej jazdy. Prípadne môžete hore ísť peši a odviezť sa nadol. Tesne pre príchodom k Morskému oku už uvidíte okolitú scenériu štítov – Rysy, Žabiu vežu, ale aj Mengusovský štít, Hincovu vežu a ďalšie. Vychádza odtiaľto aj turistická cesta na Rysy z poľskej strany.

Marek Király

Kôprová dolina – pokojne aj na bicykli či s deťmi

Rozľahlá dolina ponúka množstvo tipov na rôzne druhy aktívneho trávenia voľného času.  Východiskovými bodmi sú Podbanské alebo Tri studničky. Turistické chodníky vedú ku Kmeťovmu vodopádu, Vajanskému vodopádu, Temnosmrečianskym plesám alebo k sedlu Závory. Môžete ich prejsť peši, ale niektoré pokojne aj na bicykli, či dokonca s kočíkom.

Foto: Marek Király

Ku Kmeťovmu vodopádu sa dostanete napríklad z Podbanského, stúpanie je počas väčšiny trasy pozvoľné, nemusíte prekonávať ani kopce či iné terénne nerovnosti. Kratšia a možno aj zaujímavejšia je trasa od Važeckej chaty, ale oproti ceste z Podbanského je viac kopcovitá. Ak sa chystáte prísť s bicyklom, tak použite radšej cestu z Podbanského.

Od rázcestia Horáreň Tichá po Kmeťov vodopád vedie cyklotrasa dlhá 6 kilometrov. Za pekného počasia ponúka ideálne podmienky na cykloturistiku, cestu zvládnu aj menej zdatní cyklisti. Odmenou pre vás bude pohľad na najväčší vodopád u nás, ktorým je práve Kmeťov vodopád. Turistika s deťmi sa v tejto oblasti osvedčila mnohým rodinám, zvládnu ju aj najmenšie deti.

Cez Hlinskú dolinu a Kôprovské sedlo sa dá dostať až do Mengusovskej doliny k Veľkému Hincovmu plesu, ale to si treba počkať do 15. júna, pretože Kôprová dolina je kvôli zimnej uzávere tatranských chodníkov ešte uzavretá od Kmeťovho vodopádu cez rázcestie Hlinská dolina do Vyšného Kôprovského sedla.