Cart is empty 
Foto: archív J. H.
Kontrolujú, ako dodržiavame zákon o ochrane prírody a krajiny. Okrem toho dávajú turistom informácie a rady, čo v konkrétnej situácii robiť.
Ján Hoľma je strážcom prírody Tatranského národného parku už 15 rokov, predtým pôsobil približne rovnaký čas ako lesník, takže s prírodou je v najtesnejšom spojení. V rozhovore vysvetlil, čo je náplňou jeho práce, čím ho vedia turisti prekvapiť a dozviete sa aj o podmienkach, ktoré musí splniť adept na strážcu prírody.
Čo je náplňou práce strážcu prírody?
Chránené krajinné oblasti a národné parky majú svojich profesionálnych strážcov, máme aj dobrovoľníkov, ktorí sa tomu venujú a my ich koordinujeme. Na jednej strane našej práce je kontrola návštevného poriadku podľa Zákona o ochrane prírody, veci spojené s turistickým ruchom, ale nielen s ním. Ide napríklad aj o čierne skládky, nelegálne ťažby, riešili sme už aj pokusy o pytliactvo a ďalšie veci.
To je dohľad na dodržiavanie zákona, ale väčšina strážcov prírody strávi veľa času činnosťami, ktoré majú iní ľudia ako koníčky. Ide napríklad o monitoring šeliem, dravých vtákov, sov, svišťov, kamzíkov. Opakuje sa to každý rok, na jar od vyhrabania sa svišťov cez hniezdenie orlov, sokolov. Ja sa napríklad venujem veľkým šelmám, stopovaniu vlka či rysa, nastavujem fotopasce. Je to pestrý, dobrodružný život, aj keď väčšina ľudí nás vníma tak, že strážca je skoro ako policajt. Nestaval by som to do tejto polohy, aj keď je dôležité, aby sme boli v prírode a ľudia videli, že tu majú nad sebou nejaký dozor.
Možno je to spojené s minulosťou, veľa ľudí to vníma tak, že „príde strážca a dá ti pokutu“. Myslím si, že väčšina miernejších priestupkov sa dá vyriešiť s úsmevom na tvári, pohovorom. Doba je trochu iná, ľudia, ktorí dnes chodia do prírody, vedia, prečo tam idú. Majú radi prírodu, hľadajú nejaký zážitok, nepotrebujú tam robiť zle, či už úmyselne alebo neúmyselne.
Keď to porovnám, pred pár rokmi keď som prešiel po turistických chodníkoch, tak som zniesol dole plný batoh odpadkov. Teraz sa už takéto veci nestávajú. Samozrejme, občas sa nájdu neporiadni turisti, ale nie je to na bežnom poriadku. Ľudia si dnes viac vážia prírodu.
Aké majú strážcovia prírody právomoci? Ako riešite napríklad priestupky turistov?
Ako som už naznačil, sme vlastne verejní činitelia, zhruba na úrovni policajtov čo sa týka zákona. Ak niekoho vyzvem, aby upustil od niečoho zlého, čo robí, tak by to mal urobiť. Zo zákona máme veľké právomoci, ale málokedy dôjde k tomu, aby sme museli použiť donucovacie prostriedky. Môžem človeka legitimovať, udeliť mu na mieste blokovú pokutu alebo riešiť priestupok pohovorom. Musím byť označený, mať odznak, najprv sa predstaviť, aby turista vedel, s kým hovorí.
Na druhej strane treba povedať, že úlohou strážcu prírody je pôsobiť skôr výchovne. Ak chceme niekoho získať na stranu ochrany prírody, tak by mal v nej zažiť niečo pozitívne. Nie mať negatívny zážitok zo stretnutia so strážcami prírody, ktorí by sa správali prehnane represívne. Toto tiež nie je dobré. Ja keď riešim priestupky, tak to väčšinou končí pohovorom, ak teda nejde o niečo vážnejšie. Rozídeme sa s úsmevom na tvári. Ale treba povedať, že niekedy to bez pokút nejde. Sú ľudia, pred ktorými kým nevytiahnem pokutové bloky, tak si ani neuvedomujú, čo robia. 99 percent návštevníkov hôr však stačí len upozorniť, pochopia, čo je vo veci, často sa aj ospravedlnia.
Môžete spomenúť nejaké konkrétne zážitky?
Ráznejšie riešime hlavne priestupky, keď sa ľudia snažia kúpať v plesách a napríklad aj bivakovanie. Toto sa už väčšinou nezaobíde bez pokuty. Môžem uviesť príklad, keď mladí muži vychádzali z plesa, slušne som ich upozornil, že na toto majú aquaparky alebo priehrady, a oni sa mi začali ospravedlňovať, že toto nebolo úmyselné. Nechceli tam ísť, ale spadol im do plesa dron. Vysvetlil som im, či stojí za to ten fotografický záber, ak v prírode niečo pokazia.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Máme pohyblivý pracovný čas. Ak je potrebné, vstávam za tmy aj sa za tmy vraciam. Máme k dispozícii terénne stanice, čo sú bývalé poľovnícke chatky, väčšinou v divočine mimo turistických chodníkov. Je tu možnosť prenocovať pod strechou, keď potrebujeme ísť do terénu na viac dní. Hlavne počas monitoringov, v minulosti sme mali podozrenie na pytliactvo na svište, takže sme mali viacdňové služby. Takisto keď sa robí sčítavanie kamzíkov alebo keď sa mapujú sovy či vlky, tak to zostávame na noc.
Bežne to vyzerá tak, že si napíšem týždenný plán, lokality a činnosti, ktoré budem robiť. Vedúci mi to schváli a ja sa toho držím. Ak sú nejaké zmeny, tak zavolám, čo idem riešiť. Počas turistickej sezóny trávi strážca veľa času na turistických chodníkoch, monitoruje situáciu, aby nám turistický ruch neprerástol cez hlavu. Ide hlavne o už spomínané bivakovanie, čo je tiež práca hlavne v noci alebo skoro ráno.
Ďalšou kapitolou sú drony. Na vlastné oči som videl ako dokážu vyplašiť čriedu kamzíkov, ako na to reagujú svište – pískajú a zalezú do dier. Ľudia si to možno ani neuvedomujú, chcú si urobiť pekný záber a hovoria si, že také malé lietadielko nemôže nikomu uškodiť. Ale pre prírodu sú to nebezpečné veci.
Na druhej strane, naznačili ste, že správanie ľudí v horách sa postupne zlepšuje. Môžete to porovnať s nedávnou minulosťou?
Skoro 30 rokov som v tom istom území a vidím posun k lepšiemu. Ľudia dnes reagujú trochu inak, možno sa viac zamýšľajú nad tým, že prírodu potrebujeme a treba ju chrániť aj pre ďalšie generácie. Že je vo vode, vrchoch, živočíchoch, všetkom, čo nás obklopuje, určitá hodnota, nie je to len kulisa. Ľudia dnes veľa fotia, zdieľajú svoje zážitky, aj to možno robí svoje. Na Slovensku sme sa pustili do separovania odpadu, aj deti vedia, že treba zvlášť triediť papier, plasty a ostatné materiály. Možno aj to je dôvodom, že už ten papier neodhodíme len tak na zem. Na mnohých miestach napríklad zmizli odpadkové koše, ktoré boli predtým bežne okolo turistických chodníkov. To nás tiež dosť zamestnávalo – pozvážať vrecia s odpadom. Teraz nie sú ani vrecia, ani odpadky, určite je ich menej.
Čo musí urobiť človek, ktorý by sa chcel stať strážcom prírody?
Máme zoznam čakateľov. Človek sa do neho dostane väčšinou na základe odporúčania organizácie ochrany prírody. Napríklad národný park navrhne, že toto by bol dobrý strážca prírody, už roky pomáha ako dobrovoľník, vieme o ňom, že sa venuje prírode a má srdce na správnom mieste. Potom funguje istú dobu ako čakateľ a navrhneme ho na vymenovanie, ktoré robia krajské úrady životného prostredia. Tu musia spraviť skúšky, potom dostanú oprávnenie člena Stráže prírody.
My, ako profesionálni strážcovia máme celoslovenskú pôsobnosť. Teoreticky, ak by bol problém niekde napríklad v dunajských lužných lesoch, tak profesionálny strážca prírody tam môže so svojimi oprávneniami ísť a riešiť situáciu. Väčšina, aj dobrovoľníkov, však pôsobí lokálne, kde majú svoje zverené územie.
Strážcovia prírody teda pôsobia hlavne v národných parkoch?
Ja som zamestnanec Správy TANAPu a robím strážcu na území Tatranského národného parku. Každý strážca má pridelený svoj úsek, ja konkrétne robím strážcu v oravskej časti TANAPu v Západných Tatrách. Mám na starosti asi sto kilometrov štvorcových, čo je dosť. Teraz nás popri reforme národných parkov spojili so Štátnymi lesmi TANAPu, a aj lesníci majú oprávnenia ako stráž prírody, pribudli aj pomocníci, na ktorých sa môžem obrátiť.
