Štefánička je obľúbený názov pre Chatu M. R. Štefánika v Nízkych Tatrách

Na Štefáničku robia vynášky aj turisti, odmenou je dobrý pocit

Foto: Matúš Jančík.

Ak ste si skúsili niektorú z hrebeňoviek v Nízkych Tatrách, určite ste išli okolo. Alebo ste aspoň uvažovali o občerstvení v tejto legendárnej vysokohorskej chate, ktorej už veľa nechýba k storočnici.

Bola základom, od ktorého sa postupne budoval turistický ruch v tejto oblasti. Chata M. R. Štefánika pod Ďumbierom (1 740 m n. m.). Dostať sa k nej dá z Trangošky, ide o nenáročnú túru po hrebeni Nízkych Tatier. Od začiatku na nás čaká stúpanie popri potoku Bystrianka po zelenej turistickej značke. Z lesa sa dostaneme na rozľahlé lúky s krásnym výhľadom do Trangošskej doliny. Pri Hornom salaši je odbočka k Jaskyni mŕtvych netopierov. Je to jediná vysokohorská jaskyňa prístupná verejnosti. Pokračujeme po zelenej po hrebeni k vrchu Veľký Gápeľ. Približne po dvoch hodinách by sme mali doraziť na Štefáničku. Ak máte radi pivo, tak práve tu vám ponúknu najvyššie čapované nosičské pivo na strednom Slovensku.

Chata je prístupná celoročne, a to nielen od Trangošky. Rozcestník pri nej nasmeruje na viaceré trasy. Ak máte chuť pokračovať na Ďumbier, tak po červenej. Výstup by ste mali zvládnuť približne za hodinu a cesta späť z Ďumbiera ku Trangoške trvá dve a pol hodiny. Štefánička je najdlhšie prevádzkovaná vysokohorská chata v Nízkych Tatrách. Turisti ju volajú aj Chata pod Ďumbierom, Štefánikova chata či Štefánička, dokonca Mrška. Postavili ju v roku 1928, jej predchodkyňou bola Karlova útulňa. Šéfuje jej Igor Fabricius, patrí k nosičským legendám. Vyskúšať sa tu dá vynález – vyhrievaný sušiak topánok – a vyspať sa tu môžete na izbách či v nocľahárni nielen vy, ale v drevárni aj váš psík. Sprchu tu ponúknu aj neubytovaným hosťom.

Chatu zásobuje 5 – 6 nosičov, medzi nimi aj ženy. Aj preto je miestom pretekov horských nosičov Šerpa Rallye. Najrýchlejší vyšiel z Trangošky so 60-kilogramovým nákladom za 55 minút, normálne to trvá dve hodiny. Tovar sa nosí Trangošskou dolinou, v zime nosičom vypomáhajú štvorkolky so snežnými pásmi. No aj turisti ročne vynesú na chatu 25-tisíc kilogramov dreva. Odmenou je dobrý pocit a čaj.

Letecký záchranách, horský vodca, lekár, Ján Kořínek.

Lekára z vrtuľníka hory neskutočne bavia

Foto: archív Jána Kořínka.

Dnes sa tomu smeje, ale medicínu vlastne vyštudoval preto, lebo chcel ísť s kamarátom lyžovať. A z Prahy bolo bližšie do Álp. Dnes má bližšie do Tatier, ktoré považuje za najkrajšie hory na svete. Letecký záchranár, horský vodca, skialpinista a horolezec Ján Kořínek.

Ste z Liptova, od Tatier na skok. Kedy ste si uvedomili, že sú vaším osudom?
Pochádzam zo Smrečian, obce na južnej časti Západných Tatier, pod Žiarskou dolinou. Na Tatry som sa pozeral každý deň a zaujímalo ma, ako vyzerá Liptov z druhej strany – od nich, zhora. Začalo sa mi to plniť v čase, keď som trávil prázdniny so starou mamou, pracovala v lesnej škôlke. Stromčeky sme sadili čoraz vyššie a tie pohľady dolu boli stále krajšie. Neskôr som to už mal v rukách sám – začal som s bežkami, bavil ma skialpinizmus a k horolezectvu som sa dostal cez manželku, ktorá je dcérou legendárneho Vladimíra Tatarku. Po návštevách v jeho dome, kde na vás padne všetko, čo s ním súvisí, sa už nedalo inak – cesta bola jasná.

Čo vám Tatry dali a dávajú?
Som presvedčený o tom, že sú to najkrajšie hory na svete. Je to miesto, kam vodím klientov, kde pracujem, sú pre mňa miestom, kde si oddýchnem a ešte stále si v nich viem naplniť športové ciele – skialpinistické či horolezecké.

Zachraňujete ľudí na vrtuľníku ako lekár leteckej záchrannej služby, zároveň ste medzinárodným horským vodcom. Nebijú sa medzi sebou tieto pozície?
Viem to skĺbiť, lebo presne toto som v živote chcel. Chcel som byť lekár a pracovať v teréne, chcel som lietať a zároveň liezť či chodiť po horách ako certifikovaný medzinárodný horský vodca. Pripravoval som sa na to, preto sa to vo mne nebije.

Kam najčastejšie mierite s klientmi?
Do Tatier aj do zahraničných hôr. Trebárs do Álp na Mont Blanc, Matterhorn či iné štvortisícovky, vodím lyžiarske túry do Álp alebo na sever Škandinávie. A v Tatrách? Hádam najčastejšie vystupujem na Gerlach.

Takže vkus slovenských turistov sa nemení…
Čo sa týka Gerlachu, tak nie. Niekedy mi to pripadá tak, že ľudia si povedia: mám za sebou bungee jumping, ruské kolo, ešte Gerlach mi chýba. A vystúpia naň a už nikdy sa v horách neukážu. Kedysi sa ľudia tešili z výstupu, výhľadov. Dnes si mnohí vyberú mobil, urobia selfíčka, vyťukajú esemesky alebo vytočia pár známych a pokecajú si. Akoby ten výstup nerobili pre seba, ale aby sa mohli pochváliť. Toto nechápem.

Ale nie všetci sú takí.
Určite nie. Asi polovicu turistov, ktorých vyvediem na vrchol, vysokohorská turistika chytí, alebo Gerlach bol pre nich ďalším ohnivkom reťaze náročných túr, ktoré si už vydreli. Chodia na túry so mnou aj ďalej, vyberám pre nich ďalšie zaujímavé miesta. Teší ma, keď môžem s takýmito turistami pracovať a posúvať ich k novým cieľom.

Ako horský vodca nesiete za ľudí, ktorých vezmete na túru, zodpovednosť. Ako si ich „preklepnete“?
Záleží na náročnosti túry a očakávaní turistov. Sú aj takí, ktorí na prvú zdolajú Matterhorn. A sú iní, ktorí to v polovici cesty vzdajú. Väčšinou sa s ľuďmi, ktorých mám brať do terénu, stretnem dopredu. Po pár otázkach zistím motív, pochopím potenciál, oni pochopia, či na to majú. Pripadalo by mi nefér, keby som im neodhalil riziká túry a zobral ich na ňu, lebo si to zaplatili. Každá túra musí mať zmysel, lepšie je odložiť ju a po tréningu sa o vytúžený cieľ pokúsiť opäť.

Čo bolo prvé vo vašom rozhodnutí, byť lekárom alebo byť záchranárom, a preto vyštudovať medicínu?
Nemal som vysnívané, že budem lekárom. Viac som inklinoval k prírodovede, geografii, biológii. A v čase, keď som sa rozhodoval, čo ďalej po strednej škole, vybral som si prírodovedu. No vtedy som sa už venoval aj skialpinizmu a kamarát, s ktorým som tohto koníčka pestoval, ma jedného dňa prehovoril, aby som išiel s ním študovať medicínu do Prahy. Vraj budeme mať odtiaľ bližšie na lyžovačku do Álp. Počas šiestich rokov štúdia sme tam boli raz. Dnes sa smejem, že sa mi ju podarilo vyštudovať preto, lebo som chcel ísť s kamarátom lyžovať. Ale neľutujem.

Kedy ste sa rozhodli, že biely plášť niekde v ordinácii vymeníte za vetrovku, batoh, zimu, dážď, adrenalín v záchranárskom tíme?
Už počas vysokej školy som chodil s mojou terajšou manželkou a hory boli to, čo ma ťahalo najviac. Nastúpil som síce na ARO do nemocnice v Liptovskom Mikuláši, ale napriek tomu, že tam bol výborný kolektív a práca ma bavila, vedel som, že nie je pre mňa. Jedinou cestou, ako to skĺbiť, bolo robiť lekára – záchranára.

No prax na ÁRE nebola zbytočná…
Bola to tá najlepšia prax pre leteckého záchranára. V teréne potrebujete robiť presne to, čo robí anestéziológ v nemocnici.

V horách zachraňujete životy. Aj vám išlo niekedy o život?
Leteckého záchranára robím štrnásť rokov a za ten čas zahynuli počas zásahov dve posádky vrtuľníkov. Áno, máme nebezpečnú prácu, ale nejde nám o život tak, ako to ľudia vidia v seriáloch. Máme zásadu – vylietame traja, späť sa musíme vrátiť štyria aj s pacientom. Moji kolegovia – pilot a záchranár – sú profesionáli, musíme si pripraviť také podmienky na zásah, aby sme to pravidlo naplnili.

Aký je bežný deň záchranára vo vašej pracovnej pozícii?
Vždy začíname o 6.45 h. Urobíme si prípravu – venujeme sa počasiu a jeho predpovedi, musíme skontrolovať vrtuľník, koľko kyslíka máme, aby sme vedeli pacienta ventilovať, dopĺňame lieky, kontrolujeme si materiál, s ktorým budeme pracovať, preskúšame komunikáciu. A keď to všetko je za nami, dáme si raňajky, kávu a čakáme na pokyn na zásah.

Čo robíte, keď ten pokyn nechodí?
Úprimne? Ja spím. U lekárov je to bežné. Kompenzujem si tak nedostatok spánku. No viem rýchlo vyskočiť a skoncentrovať sa.

Má aj vrtuľníková záchranná zdravotná služba časové limity na štart?
U nás platí pravidlo, radšej stratiť minútu na zemi ako vo vzduchu. Tým, že si dôkladne zistíme informácie od pacienta v teréne, aby sme poznali rozsah jeho zranenia, čo najpresnejšie miesto, kde sa nachádza, čo má oblečené, vysvetlíme mu, ako má na seba upozorniť, keď sa priblížime a následne vyberieme z vrtuľníka veci, ktoré nebudeme potrebovať, lebo ľahší je ovládateľnejší, tak vieme byť efektívnejší pri zásahu.

Aký musí byť človek, ktorý sa chce stať lekárom v leteckej záchrane?
Musí to byť tímový hráč. Nejaké egá sa u nás neuchytia. Musí to byť človek, ktorý sa vie rýchlo rozhodnúť a vedieť si poradiť v teréne bez špekulovania nad detailmi. Naša úloha je jednoduchá. Človeku zachraňujeme život tým, že ho dostaneme rýchlo do nemocnice.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Pixabay

Toto nie, v národnom parku určite nie!

Ilustračné  foto: Pixabay

Možno aj vy si silvestrovskú zábavu a vítanie nového roka neviete predstaviť bez petárd a ohňostrojov. V národných parkoch, aj tých tatranských, si ich ale musíte odpustiť. Hrozia vysoké pokuty.

Správy národných parkov v oblasti Tatier apelujú na návštevníkov, domácich obyvateľov i podnikateľov, aby na vítanie nového roku nepoužívali zábavnú pyrotechniku. Hluk, ktorý sa tým vyvolá, pôsobí na zvieratá ohlušujúco a horskom prostredí s hlbokými dolinami vyvoláva efekt ozveny, ktorý počuť na veľké vzdialenosti, pričom jeho intenzita klesá od zdroja iba veľmi pomaly.

Zákon o ochrane prírody a krajiny nedovoľuje v národných parkoch používať svetelné a zvukové efekty a jeho porušenie sa trestá blokovou pokutou do výšky 300 eur, v priestupkovom konaní to môže byť až nad tritisíc eur a u právnických osôb nad deväťtisíc eur.

„Mnoho silvestrujúcich v Tatrách si stále nedokáže oslavu predstaviť bez zábavnej pyrotechniky, hoci vedia, že napríklad aj v domácich podmienkach hluk veľmi sužuje psy. Rovnako trpia aj voľne žijúce zvieratá,“ uvádza Správa Národného parku Vysoké Tatry. „U chráneného živočícha, ako je kamzík vrchovský tatranský, môže nadmerný hluk v podobe výbuchov, ešte umocnený efektom odrazov od skalných útvarov, spôsobiť stres, ktorý má za následok jeho nekontrolované správanie sa,“ pripomína Erika Feriancová, zoologička Správy TANAP-u. 

Dodáva, že celé čriedy často utekajú a dostávajú sa do kritickej situácie, napríklad do hlbokého snehu, kde ich pobyt vysiľuje, alebo do exponovaných žľabov, v ktorých im hrozí pád či odrhnutie lavíny. Námaha v zimnom období znižuje schopnosť kamzíkov, ale i ostatných druhov žijúcich v Tatranskom národnom parku čeliť nepriaznivým podmienkam. Ilustruje to aj príkladom z prelomu rokov 2017 a 2018 pre telemetricky monitorovanú kamzicu Jesicu. Pravdepodobne silvestrovská zábava pri ubytovacom zariadení vo Velickej doline spôsobila, že utiekla do lavinózneho terénu, kde na extrémne zľadovatenom povrchu zahynula.

Správa TANAP-u apeluje na ľudskosť a tolerantnosť, keďže reštrikčné opatrenia nie sú vždy účinné. „V tatranskej prírode sme iba návštevníkmi. Domácimi sú tu zvieratá, ktoré v nej žijú po celý rok,“ uzatvára Feriancová.

Vhodnou alternatívou oslavy sú prskavky a sviečky. Zvieratá nerušia a nenarobia škody na životnom prostredí. Ilustračné foto: Pixabay

Pripomeňme, že odpaľovanie ohňostrojov nie je zakázané iba na území národných parkov, ale aj v ich ochrannom pásme. Každoročne sú najviac problémovými miestami, kde sa zákaz porušuje vo veľkom, Donovaly, Demänovská Dolina, Tatranská Lomnica, ale aj iné tatranské osady, pričom sa vie, že pyrotechniku najčastejšie používajú pri súkromných chatách a hoteloch. Na oslavu sa odporúčajú jemnejšie alternatívy, napríklad prskavky alebo sviečky.

Používanie ohňostrojov a petárd sa obmedzuje aj v bežnom prostredí, nielen v horách. Tento Silvester bude zrejme posledný, ktorý strávime v ich „spoločnosti“. Od 2. januára 2024 začnú platiť zmeny v zákone, ktoré celoročne zakážu predaj a používanie pyrotechniky určenej na výrobu hluku, pyrotechnika s vizuálnym efektom do tohto zákazu nespadá.

Určené sú aj hodiny, kedy sa v závere roka bude môcť používať a súčasťou obmedzení je aj to, že sa zábavná pyrotechnika nesmie odpaľovať v blízkosti nemocníc, hospicov, rôznych zariadení sociálnych služieb, zoologických záhrad, zvieracích útulkov, hospodárskych budov so zvieratami. 

Zjazd skialpinistu vo Veľkej studenej doline

Veľká Studená dolina je skialpinistická klasika

Foto: Martin Krystýnek.

Vyznávačom skialpinizmu ponúkame do ich športového kalendára aj túru Veľkou Studenou dolinou. Je známa silným vetrom, ktorý hlavne pri severných smeroch na začiatku sezóny znepríjemňuje výstup.

Je určená pre skúsenejších lyžiarov. Tu sú základné usmernenia. Východiskovým bodom pre vstup do doliny je Hrebienok, na ktorý sa dostanete zo Starého Smokovca buď pozemnou lanovkou, alebo po zjazdovke, či sánkarskej dráhe. Z Hrebienka sa vydajte po magistrále, za rázcestím nad Rainerovou chatou sa treba držať zimnej trasy, ktorá vedie popod značkovaný chodník, bližšie k potoku.

Ak chcete podrobnejšiu orientáciu, tak domáci to volajú Húpačky. O tom, že ide o výstižné meno, sa presvedčíte pri zjazde dole. Pri výstupe z lesa sa vrátite na značkovaný chodník. V týchto miestach budete križovať viacero lavínových dráh zo žľabov, napríklad Veverkov vodopád, Kráľovský vodopád, preto sa radšej zastavte až vyššie v doline. Prvý výstup budete zdolávať po zimnom tyčovom značení, ktoré vás privedie po zasneženom potoku do úžiny Brány.
Tento úsek býva v zime naviaty snehom po ľavej strane a aj pre vás môže znamenať lavínovú pascu. Potom je tu výber z dvoch možností – buď sa vydáte rovno dolinou na jej koniec, alebo doľava po chodníku na Zbojnícku chatu. Ak sa k nej dostanete, môžete po krátkom občerstvení pokračovať do záveru doliny a po trase letného chodníka.

Ak by ste mali chuť ešte na jeden výstup a snehové podmienky by boli vhodné, vyšliapnite si do sedla Malý Závrat. Určite ste už o ňom počuli, je častým cieľom lyžiarskych túr, patrí medzi najpopulárnejšie medzi skialpinistami. Odmenou bude zjazd Generálom a dolinou až k rázcestiu nad Rainerovou chatou. O nádherných výhľadoch nemusíme ani hovoriť.
V závere vás čaká rovinatý úsek po magistrále, kde si budete môcť preskúšať korčuľovanie a tiež, či ešte vládzete. Veľká Studená dolina je veľmi obľúbeným cieľom skialpinistov. Ku klasike patria zjazdy okrem sedla Závrat aj zo Svišťového štítu či Priečneho sedla a cez Strelecké polia. Možno niekedy nabudúce, čo poviete?

Horskí záchranári pri zásahu

Extrém – šesťdesiat lyžiarskych úrazov za deň

Foto:  HZS

Včerajšok dal horským záchranárom zabrať. V stredu 27. decembra zasahovali v horských strediskách pri šesťdesiatich lyžiarskych úrazoch. Viaceré majú domicil v Tatrách.  

Horskí záchranári informovali, že včerajšok bol pre nich extrémne náročným dňom. V lyžiarskych strediskách na Slovensku zasahovali pri šesťdesiatich lyžiarskych úrazoch, pričom v prevažnej miere išlo o vážnejšie zranenia. Ako sa uvádza na stránke Horskej záchrannej služby, išlo prevažne o dôsledky zrážok lyžiarov a snowboardistov a po pádoch na zjazdovkách pribúdali aj zranenia končatín.

Extrémne veľa výjazdov mali horskí záchranári z Nízkych Tatier, ktorí ošetrili počas jedného dňa mimoriadny počet lyžiarskych úrazov. „Na severnej strane Chopka si lyžiari na svahoch privodili až 30 úrazov, ktoré bolo potrebné ošetriť a zranených následne zo zjazdovky transportovať. Na južnej strane Chopka bolo spolu 14 úrazov,“ uvádza sa na spomínanom portáli.  Jeden z úrazov si dokonca vyžiadal súčinnosť s posádkou Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby a letecký transport do nemocnice.

Vážnu štatistiku úrazov majú aj Roháče – Spálená a Tatranská Lomnica, v týchto strediskách zasahovali horskí záchranári v stredu po tri razy.

Ako príčinu veľkého množstva úrazov uviedla Horská záchranná služba veľký počet návštevníkov lyžiarskych stredísk, náročnejšie zľadovatené podmienky na svahoch, ktoré podľa nej sviatkujúcich lyžiarov zaskočili. Natopená vrstva snehu z vianočného oteplenia z predchádzajúcej chladnej noci prituhla a počas slnečnej  stredy spôsobovala problémy najmä technicky menej zdatným lyžiarom.

Keďže lyžiarov bude v prázdninovom čase ešte pribúdať, horskí záchranári apelujú na návštevníkov lyžiarskych stredísk, aby boli ohľaduplní, nepreceňovali svoje schopnosti, jazdu prispôsobovali podmienkam na zjazdovkách a plne rešpektovali pravidlá správania Bieleho kódexu.

Bežkárske trate na Štrbskom plese

Na Štrbské Pleso idú bežkári na profesionálne upravené trate

Foto: Matúš Jančík.

Najobľúbenejšie bežkárske trate v Tatranskom národnom parku sú v okolí Štrbského Plesa.

Táto významná osada sa do hľadáčika bežkárov postupne dostávala po roku 1970, vtedy bola dejiskom majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní a vtedy došlo aj k budovaniu bežkárskych tratí v tomto stredisku. V širšom okolí prekrásneho horského jazera je dnes 20 až 30 km tratí. Tie okolo jazera sa už neupravujú, prednostne ide o chodník pre peších. V Areáli bežeckého lyžovania Snow na Štrbskom Plese je osem bežeckých okruhov v dĺžke od 1,5 – 5 km. Štadión, ale aj okruhy do 2,5 km je možné využívať počas celej zimnej sezóny, lebo sú umelo zasnežované.

Niektoré z tratí sú homologizované FIS certifikátom, väčšina z nich vedie horským terénom vrátane prevýšenia, čo umožňuje aj kondičné a športové lyžovanie. K nim patrí aj Šprintérska trať, Andelova trať, ale aj séria okruhov do Furkotskej doliny, ktoré patria k top bežkárskym zážitkom. Najkratšia z profilovo ťažkých trás (2,5 km) s prevýšením 90 m vedie okolo slepého plesa. Areál je pravidelným dejiskom majstrovstiev SR v behu na lyžiach, konajú sa tu medzinárodné súťaže FIS Cup, k nedávnym významným podujatiam patrí Svetová zimná univerziáda 2015.

Pre bežných bežkárov, začiatočníkov i deti je v Areáli Snow určená predovšetkým trať na štadióne s prívlastkom – ľahká. Výhodou areálu, ktorého trate sa už spoplatňujú, sú požičovňa lyží, bežecká lyžiarska škola, stan na úschovu oblečenia či prezliekanie. Prosto, vybrať sa dá z veľkej ponuky a treba dodať, že všetky trate sú vhodné na klasickú aj voľnú techniku.
Poďme však von z neho a spomeňme tiež bežkársku trať starou cestou zo Štrbského Plesa do Tatranskej Štrby. Jej štart je pod Móryho vyhliadkou a odporúča sa pre prípad priaznivých snehových podmienok namiesto jazdy zubačkou. Ide o zjazd dlhý okolo štyroch kilometrov, určený pre bežkárov, ktorí si vedia vychutnať aj rýchlu jazdu. Na bežky môžete vyraziť aj do podhoria – do areálu Mengusovský bežkár, ale aj do okolia Štrby či do Lopušnej doliny.

Bachledka, chodník korunami stromov s výhľadom

7 tipov, čo robiť v Bachledke

Keď sa povie Bachledova dolina, väčšine z nás sa vybaví Chodník korunami stromov. Toto najrýchlejšie sa rozvíjajúce celoročné rodinné horské stredisko ponúka omnoho viac.

1. Výborné podmienky pre všetkých lyžiarov
Dostatok snehu na začiatku zimy umožnil, že stredisko Bachledka spustilo novú lyžiarsku sezónu už 8. decembra. Na lyžiarov je pripravených 8,5 km perfektne upravených zjazdoviek všetkých typov náročností. Na hrebeň, kde sa spájajú všetky zjazdovky, sa z Bachledovej doliny vás vyvezie 10-miestna kabínková lanovka. K dispozícii je aj 4-sedačková lanovka Jezersko a ďalších šesť lyžiarskych vlekov. Začiatočníci môžu rozvíjať svoje lyžiarske schopnosti na modrých zjazdovkách ako na hrebeni, tak aj v doline.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

2. Najväčšia lyžiarska škola pre deti v okolí
Svoje deti môžete zveriť do rúk profesionálnych inštruktorov v najväčšej lyžiarskej škole v okolí – ohradenom areáli Bachledka Detský svet na zjazdovke Hrebeň. Trasa je postavená z rozprávkových postavičiek a ďalšie zábavné pomôcky pre staršie i najmenšie deti. Okrem výučby si tu deti užijú sánkovanie a minikolotoč. Ak je von veľká zima, môžu sa ohriať a vyšantiť vo vnútornom detskom kútiku.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

3. Bežkovanie s krásnymi výhľadmi
Bežecké lyžovanie spojené s nádhernými výhľadmi na hrebeň Belianskych Tatier, to je trasa hrebeňom Spišskej Magury. Pri slnečnom počasí a dobrej viditeľnosti ide o naozaj silný zážitok. Trať začína na vrchole Spišskej Magury, pokračuje na Ždiar – Príslop. Dlhá je 7 kilometrov, ak pôjdete aj späť, prejdete dvojnásobnú vzdialenosť. Trať upravujú ratrakom, nie je na nej bežkárska stopa, je vhodná na klasický aj korčuliarsky štýl bežkovania.

4. Populárny skialp
Vedeli ste, že preteky vojenských hliadok na lyžiach, podobné dnešnému skialpinizmu, boli v programe už prvých zimných olympijských hier v roku 1924? Odvtedy tento druh aktívneho pohybu na snehu prešiel veľkým vývojom nabral na popularite. V Bachledovej doline začnete pri Aprés Ski reštaurácii, koniec je na vrchole Spišskej Magury pri Chodníku korunami stromov. Zjazd absolvujete po zjazdovke Bachledka I. Trasa meria 2,3 kilometra s prevýšením 254 metrov, mali by ste ju zvládnuť približne za polhodinu.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

5. Výhľad, ktorý neomrzí v žiadnom ročnom období
Chodník korunami stromov môžeme zaradiť medzi jednu z najväčších turistických atrakcií celých Tatier. Trasa je dlhá viac ako 600 metrov a vedie doslova až nad korunami stromov. Je na nej množstvo informačných tabúľ o živote v miestnych lesoch, aj o ničivej sile počasia. Neskutočným zážitkom je výhľad z 32 metrov vysokej vyhliadkovej veže. Les okolo seba, štíty Belianskych Tatier, ale aj Pieniny a Zamagurie budete mať ako na dlani.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

6. Výborná kuchyňa s panoramatickými výhľadmi
Po aktívnom pohybe dobre padne obed či večera v príjemnom podniku. V Bachledovej doline nájdete viaceré druhy gastro zariadení – reštaurácia Panorama s ponukou rôznych jedál a vonkajšou terasou, reštaurácia La Gamba je zameraná skôr na taliansku kuchyňu, má aj aprés ski bar. Ak dáte prednosť rýchlemu občerstveniu a teplému varenému jedlu, je tu napríklad bistro Jezersko alebo bistro Furmanec.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

7. Zážitkový večerný program pre celú rodinu
Ak máte večer chuť zažiť ešte niečo zaujímavé, opäť si môžete vybrať z viacerých možností. Stredisko Bachledka pripravilo trikrát týždenne Čarovnú krajinku. Každú stredu, piatok a sobotu čaká návštevníkov večerná prechádzka Chodníkom korunami stromov za svitu mesiaca a zábavná večerná sánkovačka na 2,5 kilometra dlhej sánkarskej trati. Stredisko ponúka aj hudobný program, snežné párty i koncerty živej ľudovej hudby.

Tak čo? Navnadili sme vás na dobrodružstvo v Bachledke?

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

Autor titulnej fotografie: Bachledka Ski & Sun

Jasná je pre Petru Vlhovú domovom

Jasná je pre Petru domov

Foto: Martin Krystýnek.

Taška v kúte po návrate zo školy a potom svah na sídlisku. Takto sa začala kariéra našej najúspešnejšej slalomárky Petry Vlhovej. Až keď bola v žiackej kategórii, rodičia si všimli, že je lepšia ako jej rovesníčky. No ešte stále o veľkom lyžovaní neuvažovali. Hoci na Slovensku vyhrala šestnásť zo šestnástich pretekov, boli realisti. Prvé signály na zmenu prichádzali z medzinárodných žiackych pretekov a z prvých stupňov víťazov. Zrodila sa pretekárka.

Lyžovanie jej bolo predurčené. Keď prišla zo školy, hodila tašku do kúta a poďho na sídlisko. V Liptovskom Mikuláši na Podbrezinách mala svah hneď za domom. Cez víkend zase Petra Vlhová chodila s bratom Borisom do Jasnej. Ich rodičia tam na Záhradkách prevádzkovali bufet.„Kým rodičia pracovali, s bratom sme boli stále na kopci a lyžovali,“ spomína na svoje začiatky Vlhová.
„Boli samostatná jednotka. Zalyžovali si, potom si dali hotdog a pokračovali. Nikto neriešil vážne lyžovanie. Brali to ako zábavu a formu hry,“ približuje Vlhovej otec Igor.

Z postele ich vyhnal chlieb vo vajci
Prvé lyžiarske oblúky začala jeho dcéra kresliť pod dohľadom brata Borisa staršieho o štyri roky. Mala tri, keď jej rodičia kúpili prvé „papučkové“ lyže. Kým sa spustila na snehu, skúšala si ich v obývačke na koberci. Postupne nabrala odvahu a popri Borisovi začala jazdiť aj na svahu. Nemala žiadneho inštruktora. Stačil jej starší brat, po ktorom všetko opakovala. Lyžovanie ich bavilo. Chodili do hlbokého snehu, stavali si skoky, vymýšľali prekážky. Ešte nemala ani päť rokov, keď ju rodičia prihlásili do klubu, kam chodil aj Boris. „V začiatkoch som neuvažoval, že by mohla športovať vrcholovo. Chodila na lyžiarsky krúžok, ktorý mala popri škole. Až neskôr sa to pozvoľne začalo rozbiehať,“ naznačil Vlha. Preteky boli vždy v okolí. Martinské hole, Kubínska hoľa, Donovaly či Brezno. To bola výhoda. Tak či tak museli vstávať ráno aj o piatej. „Niekedy ich nebolo jednoduché vyhnať z postele, tak som im musel každé ráno vypražiť chlieb vo vajci. Boli od neho závislí,“ dodáva.

Byť superhviezdou na Slovensku nič neznamená
V zime sa naháňala na lyžiach a v lete hľadala útočisko v chalupe pri Liptovskej Mare. S bratom a dvoma kamarátmi tam mali svoj vlastný svet. Na stromoch si stavali bunkre, jazdili na štvorkolke či skákali do vody na Liptovskej Mare. „Som šťastná za svoje detstvo. Boli sme stále v pohybe. Teraz majú deti telefóny, tablety, ale my sme tieto veci neriešili,“ vraví Vlhová. Už v žiackej kategórii rodičia vnímali, že ich dcéra je ďalej ako jej rovesníčky. Stále však neuvažovali o veľkom lyžovaní. Hoci na Slovensku vyhrala šestnásť zo šestnástich pretekov, boli realisti. „Vedeli sme, že byť superhviezdou na Slovensku ešte nič neznamená. Skutočné zrkadlo nám nastavia až medzinárodné súťaže,“ poznamenal Vlhovej otec. Postupne prichádzali ďalšie signály. Na medzinárodných žiackych pretekoch sa Vlhová začala dostávať na stupne víťazov. Niektoré aj vyhrala.

Jasná je pre Petru Vlhovú domovom

Zapadnutý jazyk a na trikrát zdrôtovaná sánka
Sľubne sa rozvíjajúcu kariéru mohlo zabrzdiť nepríjemné zranenie. Stalo sa v Jasnej. Počas tréningu sa mladučká Petra zrazila na svahu so starším pánom. Mala otras mozgu, zapadnutý jazyk a na trikrát zdrôtovanú sánku. „Bola to moja najvážnejšia nehoda na lyžiach. Zachránila ma prilba. Na kopci ju majte, prosím, vždy na hlave,“ odporúča Vlhová. Mala desať či jedenásť rokov. Rodičia mali o ňu vtedy najväčší strach v živote. „To bol horor, vtedy som si povedal, že končíme. Bolo to dosť vážne. Keď vidíte dieťa na áre s drôtmi, neubránil som sa slzám,“ spomína Vlha. Možno iné deti či dospelí by sa po takomto zážitku už nikdy nepostavili na lyže. Vlhová je z iného cesta. Ukázala svoju nepoddajnosť i lásku k lyžovaniu. „Veľa si z nehody nepamätám. Viem len, že som chcela ďalej lyžovať. Hoci som mala zdrôtovanú sánku, prosila som rodičov, aby ma pustili na preteky,“ načrtla.

Oci, musím začať poriadne trénovať
V Jasnej prežila aj ďalšie nezabudnuteľné momenty. Už v pätnástich tam štartovala v Európskom pohári. V osemnástich získala v stredisku v Nízkych Tatrách titul juniorskej majsterky sveta v slalome. Po prvom kole slalomu bola tretia. Už vtedy sa musela vyrovnávať s tlakom. „Po prvom kole som od každého počula len medaila, medaila, víťazstvo, víťazstvo. Na psychiku to veľmi dobré nebolo, ale zvládla som to,“ priznala Vlhová. „Už keď bola druhý rok juniorka, povedali sme si, že to asi má význam. Prišla vtedy za mnou a hovorí: „Oci, musím už začať poriadne trénovať,“ spomína Igor Vlha. V roku 2016 si v Jasnej prvýkrát vyskúšala preteky Svetového pohára. Bolo to v prelomovej sezóne, v ktorej vo švédskom Aare prvýkrát v kariére vyhrala slalom na takejto úrovni. V Jasnej bola po prvom kole slalomu na výbornom treťom mieste. V druhej jazde sa nevyhla menším chybám a napokon skončila deviata.

V Jasnej si vytvorila vlastnú bublinu
Keď sa do svojho domovského stánku vrátila v Európskom pohári v roku 2019 ako čerstvá majsterka sveta v obrovskom slalome z Aare, zažila nevídané šialenstvo. Ľudia boli ako v tranze. Každý jej pohyb sledovali tisícky fanúšikov. Túžili sa s ňou odfotografovať alebo sa jej dotknúť. Dokonca si chceli kupovať vstupenky, hoci na podujatie sa dalo dostať zdarma. „Ešte som ani neodštartovala z búdky a už kričali. Potom kričali ešte viac. Bol to veľký ošiaľ,“ opisuje Vlhová.
Počas Svetového pohára v roku 2021 bola atmosféra pokojnejšia pre opatrenia súvisiace s COVID-19. „Doma je doma. Vyrastala som tu odmalička a chcela v Jasnej zvíťaziť. Bohužiaľ, sa to nepodarilo. Taký je šport,“ povedala po treťom mieste v slalome. Na druhý deň zvíťazila v obrovskom slalome, čím urobila dôležitý krok k zisku veľkého glóbusu za celkové prvenstvo vo Svetovom pohári. „Úplne som sa uvoľnila a vytvorila si cez víkend vlastnú bublinu, v ktorej som sa sústredila sama na seba a neriešila vonkajší svet,“ doplnila.

Vystúpila až na Gerlachovský štít
Hoci počas roka slovenská lyžiarka cestuje po celom svete, domov sa vracia vždy s veľkou radosťou. V rámci prípravy si viackrát odskočila do Vysokých Tatier, kde pod dohľadom svojho kondičného trénera Šimona Klimčíka trénovala v skalnatom teréne s vysokohorskými plesami a s krásnou prírodou. Raz spolu s kamarátmi a priateľom Michalom vystúpili na najvyšší vrch Slovenska – Gerlachovský štít, ktorý meria 2 655 metrov. „Najlepší výstup, najlepšia partička a skoro najlepšie počasie,“ napísala Vlhová na svojej sociálnej sieti. Na Liptove si rada oddýchne aj preto, že sú na ňu ľudia zvyknutí a napriek veľkej popularite si môže vychutnávať aj svoj bežný život. Stávajú sa jej aj vtipné momenty, keď ide po meste. „Pozri, Peťa,“ vykríknu, potom sa akoby spamätajú a povedia: „Dobrý deň, Petra.“ Je milé sledovať ich reakcie. Najčastejšie chcú fotku alebo sa porozprávať,“ prezrádza Vlhová.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Záber z filmu Šťastný nový rok

Medenej veži dal čas najvyššiu známku

Slovenská herečka, ktorej tvorba sprevádza už niekoľko generácií fanúšikov filmu a divadla. V Tatrách nakrúcala veľakrát, no jednoznačným klenotom jej filmografie je Medená veža. Film, ktorý aj po rokoch divákov dostane svojím príbehom a sladkou nostalgiou. Emília Vášáryová.

Aký máte vzťah v Tatrám?
Mám ich rada a viaže ma k nim veľa spomienok. Ako dieťa som k nim blízko nemala, lebo aj v Banskej Štiavnici sme mali veľa snehu a veľhory sme nepotrebovali. Tatry som potom viac spoznávala cez filmovačky a rodinné vianočné dovolenky. To bol vždy darček od mojej rodiny, hovorili mi, že nemusím doma vypekať ryby, že sneh a spoločný čas je dôležitejší. To bolo dávno, deti už vyrástli, ale na tie vianočné dovolenky do Tatier chodím stále.

Ak niekto prelistuje vašu filmografiu, určite narazí na Medenú vežu. Aj po polstoročí má vo filmovej databáze 84-percentnú podporu fanúšikov. To je dosť vysoké číslo. Vedeli ste vtedy pri nakrúcaní, že vzniká niečo výnimočné?
Rada to počujem. Mne sa veľmi páčil scenár filmu. Ivan Bukovčan ho nám štyrom – Štefanovi Kvietikovi, Ivanovi Mistríkovi, Ivanovi Rajniakovi a mne – písal na mieru. Poznal nás z Národného divadla. Vtedy sme v ňom už všetci štyria hrali, fungovalo nám to spolu, preto vznikla predloha, ktorá nám sadla. Je duchaplná, milá, dnes aj krásne nostalgická. Páčil sa mi ten mužský humor, ktorý do nej vložil, ako sa mu podarilo rozvinúť vzťahy medzi postavami. Na nakrúcanie som sa veľmi tešila.

Autor fotografie: M KREO, s.r.o.
Autor fotografie: M KREO, s.r.o.

Do nádhernej tatranskej prírody je vsadený príbeh troch kamarátov pracujúcich na horskej chate, ktorých nerozlučné priateľstvo vystaví vážnej skúške príchod manželky jedného z nich. Ako si spomínate na filmovanie?
Bolo to náročné. Museli sme sa vyviezť na Skalnaté pleso, potom do Lomnického sedla. Zakaždým nás pritom dobre rozhojdalo. Pod Lomnickým štítom bola postavená drevená chata, kde mal štáb materiál, a zvykli sme sa pod jej strechu ukryť, keď sa zhoršilo počasie. Nakrúcalo sa aj inde v Tatrách, ale tam vznikla podstatná časť filmu. Pri náročných scénach nás istili chlapci z horskej služby, boli moje všetko, starali sa o mňa, cítila som sa s nimi bezpečne. Bolo to príjemné filmovanie.

Nezväzovalo vás to, že predlohu písal Ivan Bukovčan takpovediac rovno pre vás štyroch?
O to väčšiu zodpovednosť sme cítili, aby sme to nepokazili. Čas potvrdil, že ten film sa vydaril. Nikto z nás vtedy netušil, akú prenádhernú kameru urobí Karol Krška, ktorý sa stal jedným zo zakladateľov kameramanskej školy na Slovensku. Nevedeli sme, že prekopávame slovenskú filmovú históriu. Vtedy sme chceli iba urobiť dobrý film a robili sme ho najlepšie, ako sme vedeli a cítili. A to sa podarilo aj preto, že sme boli všetci súčasťou dobrého tímu, ktorý spoluformoval filmový režisér Martin Hollý.

Ani on, rovnako ako autor predlohy, ale ani mnohí z hercov Medenej veže už nie sú medzi nami. Nakoniec, od nakrúcania ubehlo 55 rokov. Čím je osobne pre vás tento film mimoriadny?
Režisér Martin Hollý mal jednu úžasnú vlastnosť. Vedel takým zvláštnym charizmatickým spôsobom dať ľudí dokopy. A ten pocit spolupatričnosti z Medenej veže pretrval až dodnes. Tuším to bolo pri 30. výročí začiatku nakrúcania filmu, keď ľudia zo štábu zorganizovali prvé stretnutie všetkých, ktorí sme sa na filmovačke zúčastnili. A robili to potom každý rok. Naposledy sme sa zišli pred kovidom. Už na tom prvom nebol Ivan Mistrík, potom postupne odchádzali Ivan Rajniak a iní. Vždy sme si pospomínali, poobjímali sme sa všetci, pozreli fotografie, vypočuli novinky, obdarili sme sa.

Autor fotografie: M KREO, s.r.o.
Autor fotografie: M KREO, s.r.o.

Deje sa to takto aj pri iných filmoch, ktorých ste boli súčasťou?
Nie. Toto je absolútne výnimočná situácia a podobnú by ste nenašli ani v Česku. Aj preto má i po rokoch pre mňa tento film zmysel, vnímam ho ako niečo mimoriadne. A vždy som si priala, aby som v termíne stretnutia nemala predstavenie, cestovanie či iné povinnosti, lebo som sa neskutočne tešila.

Je pravda, že ste Medenú vežu videli až po štyridsiatich rokoch od premiéry?
Na plátne áno – až po toľkých rokoch. Počas nakrúcania som bola tehotná, čakala som syna a nebola som ani na premiére. Už sa nedalo. V roku 2010 nás s pánom Štefanom Kvietikom pozvali na premiéru zdigitalizovanej verzie filmu do Popradu. Sedeli sme v hľadisku, ja som to celé preplakala a aj on mal slzy v očiach. Ľudia, ktorí film robili, už boli mnohí preč. Uvedomila som si, ako je to krásne nakrútené, aká je krásna kamera a aké krásne sú Tatry.

Toto pohorie „hralo“ jednu z úloh aj vo vianočnej komédii Šťastný nový rok. Aj vy ste jej súčasťou. Ale Tatry boli aj miestom iných filmov vo vašej filmografii…
Bolo ich viac, napríklad trojdielna komédia Štipku soli. Možno si na ňu diváci spomenú. Hrám v nej učiteľku, o ktorú sa uchádzajú dvaja muži. Stvárňovali ich Josef Abrhám a Jiří Krampol.

Čo sa za tie roky medzi Medenou vežou a Šťastným novým rokom v Tatrách zmenilo?
Veľa sa tu stavia a keď nenapadne sneh a nezakryje to, je tam smutnejšie. Už som v nich prežila niekoľko Vianoc bez snehu, ba i v daždi. Neteší ma to, lebo do Tatier som vždy chodila s istotou, že tam sneh bude. Žili sme v krajine, v ktorej sa normálne striedali ročné obdobia, neboli tu hurikány či vážne zemetrasenia. Ale to už neplatí. Držme si palce, aby sa počasie úplne nezbláznilo.

Autor fotografie: Šťastný nový rok
Autor fotografie: Šťastný nový rok

Ale pri nakrúcaní Šťastného nového roka vám počasie prialo…
To teda áno. Snehu naváľalo, nič sa nemuselo pretáčať, na nič čakať. Navyše, ja mám zimu rada, tie metelice a víchrice… Vtedy musím ísť von. S rodinou sme boli celé štedré dni vonku, nepozerali sme rozprávky, nechrúmali koláčiky… Radšej sme sa sánkovali z Hrebienka dolu do Smokovca. Nádhera! A pred Grandom v Smokovci bolo veľké klzisko, korčuľovanie som milovala.

Ktorú svoju vlastnosť máte rada?
Moji predkovia, ktorí mali ťažké životy a vedeli statočne bojovať s prekážkami, ma zrejme obdarili veľmi dobrou vlastnosťou – silou. Vždy, keď sa niečo ťažké deje, viem to prekonať. Nepoznám slová depresia či vyhorenosť. Nepotrebujem obtelefonovať ľudí, sťažovať sa, ale snažím sa zmobilizovať fyzické i vnútorné sily, aby som si poradila sama a zbytočne neobťažovala. V živote som sa veľa narobila, vychovala som tri deti, ja som na depresiu nemala čas. Dúfam, že som to naučila aj moje deti a že hádam niektoré z nich túto vlastnosť zdedilo po mne.

Žijeme v turbulentnej dobe, máte z niečoho strach?
Samozrejme, len blázni sa neboja ničoho. Veľmi ma napríklad znepokojuje, ba sa až hrozím vulgarizmov, ktoré vychádzajú z úst našich politikov, tá nehanebnosť, ktorou sa niekedy až chvália, tá neúcta voči vzdelaniu a ľuďom, ktorí niečo v živote dokázali. Vari si myslia, že nevzdelaný a nekultúrny národ prežije? Držme si palce, aby sme sa spamätali a toto temné obdobie prekonali. Raz nás sínusoida vyvedie v oblúku opäť nahor, no obávam sa, že za dnešné pomery budeme draho pykať.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Autor titulnej fotografie: Šťastný nový rok

Kamzíky v zasnežených Tatrách.

Volanie tatranskej divočiny

Foto: Jozef Antol.

Divé, záhadné, plaché, prítulné, majestátne i hravé. Tatranské zvieratá. Fascinuje nás ich život, hry, zvyky, rituály, a ak to dovolia, urobia aj z obyčajnej túry neobyčajný zážitok.

Kamzík vrchovský tatranský je symbolom Tatier. Na ich slovenskej i poľskej strane v lete 2023 sčítali 816 jedincov. Najväčšie čriedy sú už tradične v Belianskych Tatrách. Zimná uzávera tejto vzácnej lokality im zabezpečuje pokoj na rozmnožovanie.

Rožky majú kamzík i kamzica. Rozoznať sa dajú – kamzica je menšia. Privádza na svet koncom jari iba jedného jedinca. No predtým – v zime – musia kamzíky zvádzať tuhý boj o život. Bývajú korisťou predátorov. Len vo Vysokých Tatrách žije endemický poddruh kamzík vrchovský tatranský, v Nízkych Tatrách sú umelo vysadené a premiešané s alpskými. Ich ochrana má dlhú históriu, začiatky siahajú do polovice 19. storočia. Ako prvý sa ňou zaoberal Uhorský karpatský spolok.

Na bielo sfarbená srsť je dôsledkom poruchy organizmu. Vyskytuje sa najviac u cicavcov, môže aj u kamzíkov. Je unikátom, ale pre samotné zviera nepredstavuje výhodu. Skôr naopak. Ľahko sa stane úlovkom. Medzi ďalších typických obyvateľov tatranskej prírody patrí medveď hnedý, svišť vrchovský tatranský, líška, rys, jelene a lane, ale aj orol skalný, sokol sťahovaný, jastrab lesný i tetrov hlucháň ako najväčší lesný kurovitý vták.