Ilustračné foto: Janka Ďurajková
Rainerka. Kto by ju nepoznal… Útulná útulňa, najstaršia tatranská chata. O jej vybudovanie sa zaslúžil Ján Juraj Rainer. Tomuto zdatnému obchodníkovi vďačíme aj za rozvoj Starého Smokovca.
Jedným z jeho cieľov bolo naštartovať vysokohorskú turistiku. Stál za uľahčením prístupu na Hrebienok, ale aj za budovaním niektorých turistických chodníkov a aj turistického prístrešku, prvého na slovenskej strane Tatier.
Interiér Rainerky nadchne každého návštevníka. Ilustračné foto: Ewa Jurkiewicz Dlutek
Nič náročné, nič veľké, len útulná, kamenná stavba bez základov, s malými okienkami na vetranie a ohniskom uprostred. Postavili ju v roku 1863 v nadmorskej výške 1 301 m na Starolesnianskej poľane. Turisti si v nej podávali kľučku, no po Rainerovej smrti začala chátrať. A po postavení chaty Kamzík (1884) si na ňu už nikto ani nespomenul.
Pár pokusov o jej oživenie síce tatranské dejiny zaznamenali, no pre vstávanie útulne z popola je najdôležitejšie rozhodnutie chatára, bývalého horského nosiča Petra Petrasa, ktorý si spustnutú Rainerku v roku 1997 prenajal a časom jej vdýchol dušu. Premenil ju na malé nosičské minimúzeum a zároveň príjemný bufet s občerstvením a podujatiami, ktoré sa stali legendami. Spomeňme Betlehem zo snehu. Keď sa v útulni zastavíte, s úsmevom vám naleje čaj, prehodí pár slov.
Peter Petras, chatár na Rainerke. Foto: Ľuboš Popovič
Prístup k nej je jednoduchý. Zo Starého Smokovca môžete vyjsť na Hrebienok (alebo sa nechajte vyviezť pozemnou lanovkou). Potom treba zbehnúť po červenej značke okolo Bilíkovej chaty dolu po chodníčku k Rainerke. Trvá to polhodinku. Ide o túru s prívlastkom – špecifická, lebo ju môžu absolvovať aj mamičky s kočíkmi či turisti s deťmi v nosičoch. K útulni vedie aj cesta vrchom, na ktorej vôbec nie sú kamene.
Neďaleký náučný chodník veľa povie o vodopádoch Studeného potoka, ktoré sú iba kúsok od útulne. Alebo si na rázcestí nad Rainerovou útulňou naplánujte túru. No možno až v lete, teraz platí na veľkej časti tatranských chodníkov zimná uzávera. Ale pripomeňme, že na Skalnaté pleso je odtiaľto dve hodiny, k Chate pri Zelenom plese takmer päť a k Veľkému Bielemu plesu o polhodinu viac. Za fotku stojí aj socha sediaceho horského nosiča pri útulni. Akoby tam patrila odjakživa. A tú si môžete „cvaknúť“ aj teraz.
Ilustračné foto: Vladimír Filo