Vznik osady Horný Smokovec sa podobá ostatným, ktoré sa skôr či neskôr sformovali na území Vysokých Tatier.

Horný Smokovec – začalo sa to Peknou vyhliadkou

by ČlánkyTatranské 
osady

Začalo sa to Peknou vyhliadkou. Drevenú rozhľadňu postavili v druhej polovici 19. storočia na východ od Starého Smokovca. A podčiarklo kúpeľmi pre deti a mládež. Sú najvyššie položenými u nás a ich základy položili lekár Jan Opatrný a jeho manželka Zdenka o niekoľko desaťročí neskôr. Osada Horný Smokovec.

Foto: Ivan Mišak

Vznik osady Horný Smokovec sa podobá  ostatným, ktoré sa skôr či neskôr sformovali na území Vysokých Tatier. Turisti či bádatelia si najskôr nejaké miesto obľúbia, postavia tu útulňu alebo rovno chatu a neskoršia návštevnosť podnieti vznik iných stavieb v okolí, ktorým dajú jasný obsah – nocľaháreň, oddych, liečba, služby pre návštevníkov.

V prípade Horného Smokovca bola takýmto podnetom Pekná vyhliadka. Išlo o drevenú rozhľadňu, ktorú postavili v druhej polovici 19. storočia. Časom k nej pribudlo niekoľko rodinných penziónov, ktoré postavili prevažne hoteloví zamestnanci, aby tak povzbudili záujemcov o pobyt v týchto končinách. Začali byť totiž stále známejšie svojou klímou, ktorá blahodarne pôsobila na liečbu tuberkulóznych onemocnení. Toto zoskupenie budov v roku 1930 úradne vyhlásili za novú tatranskú osadu s menom Horný Smokovec.

 V tom čase už druhým menom osady bolo: zdravie. V roku 1928 tu vyrástlo klimatoterapeutické sanatórium dr. Jana Opatrného. Meno tohto lekára je dodnes v osade pojmom. Spolu s manželkou Zdenkou, ktorá sa starala o prevádzku sanatória, tu vybudovali a prevádzkovali zariadenie nadštandardného vybavenia, ktoré sa zameriavalo predovšetkým na tuberkulózne ochorenia. Ani po druhej svetovej vojne svoju dobrú povesť nestratilo, no v roku 1948 ho znárodnili a liečebňa sa začala ako súčasť Slovenských (predtým Československých) štátnych kúpeľov špecializovať na deti a choroby horných dýchacích ciest.

Ďalším dôležitým dátum pre osud osady a tamojších kúpeľov bol rok 1997. Na základe uplatnenia reštitučného nároku bola budova liečebne vrátená dedičom pôvodných majiteľov. No vnučky manželov Opatrných Karin Frieszová a Bibiána Prokopová sa rozhodli zachovať tradíciu liečebne a pokračovať v liečbe. Urobili veľmi dobre. Jediné tatranské kúpele na liečbu nešpecifikovaných ochorení dýchacích ciest tak môžu pokračovať vo svojej činnosti.

Súčasťou kúpeľov je od roku 2001 aj pavilón pre matky s deťmi, čo znamená, že zdravotnú starostlivosť tu možno poskytnúť aj bábätkám. Základom liečby je klimatoterapia, kombinácia horskej klímy, čistého vzduchu a slnečného svitu spolu s rehabilitáciami.  Za roky existencie liečebne tu odliečili viac ako 23 tisíc pacientov. Deti tu majú materskú i základnú školu a dobré športové zázemie pre voľnočasové aktivity.

Horný Smokovec ale nie je iba o kúpeľoch. Je aj o oddychu a relaxe dospelých. Aj preto sa okolité penzióny po roku 1948 zmenili na odborárske zotavovne. Pribudli hotely: Bellevue a Šport, Juniorhotel CKM, ale aj zotavovňa výrobných družstiev Nový život. Po roku 1989 prešli do súkromného vlastníctva.

 

V ústraní od bohatšieho a rušnejšieho Starého Smokovca nájdete v Hornom Smokovci všetko to, čo hľadáte pre relax, posilnenie svojho zdravia, to všetko s vhodným zázemím dobrého východiska pre náročnejšie i menej náročné túry do našich veľhôr. Je blízko všetkých troch ostatných Smokovcov, ale i Tatranskej Lesnej či Tatranskej Lomnice. Ak zatúžite po výletoch, tak do Popradu je 14 km, do Kežmarku 17, do Ždiaru 21 a na Podbanské 30 km. Tatranci a návštevníci Vysokých Tatier vedia, že v osade má sídlo riaditeľstvo Horskej záchrannej služby.

Povedzme si teraz, kam všade sa môžete z Horného Smokovca vybrať.  Obľúbený je chodník okolo Smokovcov, blízko je na Hrebienok a odtiaľ na túry podľa výberu a takmer v susedstve je Veľká či Malá Studená dolina s ich nádhernými vodopádmi. Ak ste stúpencom adrenalínových zážitkov, vyskúšajte jazdu horských kolobežiek z Hrebienka do Starého Smokovca a vybrať si môžete aj výstup na Slavkovský štít. V zime vás do tejto osady môže prilákať aj dobrá lyžovačka, napríklad v blízkej Tatranskej Lomnici. Deťom urobíte radosť návštevou Dinoparku Tatry v Dolnom Smokovci, Poliankova – Digitálnej galérie v Tatranskej Lomnici či Tricklandu v Starom Smokovci.

Pastierske usadlosti položili základ viacerých tatranských osád, medzi nimi aj dnešných Tatranskych Matliarov.

Tatranské Matliare má v životopise aj Franz Kafka

by ČlánkyTatranské 
osady

Liečivé byliny, drevo, kožušiny, ale aj železo, meď, ba i zlato boli veľkými lákadlami Vysokých Tatier už v stredoveku. Veľkým bolo aj zelené zlato – pasienky pre dobytok a ovce. Pastierske usadlosti položili základ viacerých tatranských osád, medzi nimi aj dnešných Tatranskych Matliarov.

Foto: Ivan Mišak

Osada dostala meno po svojich zakladateľoch, ktorí prišli do podhoria Vysokých Tatier z tirolskej horskej usadlosti Matrei v 14. storočí a venovali sa tu pastierstvu. No niekedy okolo roku 1360 osada zanikla, dôvod nepoznáme. Ľudia si ale zachovali názov oblasti – horské pasienky Matreičanov. Časom ho komolili, prekladali a upravovali, dnešné meno sa ustálilo potom, čo tu postavili prvú budovu. Matlarháza – Matliarsky dom. Pastierstvo dlhé desaťročia v dnešných Tatranských Matliaroch predstavovalo hlavný zdroj obživy. Až v 19. storočí sa postupne ukázalo, že ním môže byť aj poskytovanie ubytovania či iných služieb pre cestovateľov a bádateľov, ktorí najmä po postavení Košicko-bohumínskej železnice a objavení Belianskej jaskyne začali Tatry navštevovať v hojnejšom počte.

Ako uvádza právnik, bibliograf a historik Ján Gašpar, V Matliaroch už vtedy stála aj horáreň huncovského komposesorátu, no jeden z jeho členov – Matej Loisch – správne vycítil, že čoskoro nebude tlaku návštevníkov stačiť. Dal si v jej susedstve najskôr postaviť poľovnícku chatu a neskôr (roku 1884) zrubovú vilu, ku ktorej postupne pristavoval ďalšie objekty, aby zväčšil kapacitu a služby. V roku 1889 v osade, ktorá začala byť čoraz populárnejšia, pribudol aj väčší 27-izbový turistický hotel
Studený potok, ktorý už ponúkal aj domácke jedlá a kúpeľné procedúry. Osade, ktorá je iba 1,5 km vzdialená od Veľkej Lomnice, začalo odbíjať na lepšie – kúpeľno-rekreačné časy. S nimi v Tatranských Matliaroch pribúdalo hotelov, penziónov i viliek. Ich korunou bola neskôr v roku 1938 novostavba civilného sanatória Esplanade, ktorým do zoznamu objektov určených na liečenie,
po prestavbách existujúcich hotelových budov tiež prispela rodina Loischovcov. Najväčší rozmach ale osada zaznamenala začiatkom 20. storočia. Stala sa aj obľúbeným strediskom zimných športov, sánkovania, lyžovania a v tom čase moderného skijöringu.

To už ale nad Tatrami hrmeli salvy prvej svetovej vojny. Ján Gašpar, ktorý sa celý život venoval aj regionálnej histórii uvádza, že Rakúsko-Uhorská vojenská správa v západnej časti osady zriadila vojenský lazaret s liečbou tuberkulózy. Baraky tu slúžili vojakom až do konca štyridsiatych rokov. Pomáhali pri stavbe Votrubovej chaty pod Predným Kopským sedlom, usporadúvali lyžiarske kurzy, no historici uvádzajú, že tamojšia vojenská posádka sa zaslúžila aj o urovnanie hraničných sporov s Poľskom a na ustálení štátnej hranice hrebeňom Tatier. Medzi svetovými vojnami sa československá verejnosť osade vyhýbala. Najmä počas vojnového Slovenského štátu ju navštevovali predovšetkým spišskí Nemci, maďarskí turisti a pacienti. Riaditeľom kúpeľov bol až do roku 1945 profesor Arpád Forberger zo Spišskej Novej Vsi, ktorý má veľkú zásluhu na stavebných investíciách a rozvoji kúpeľov v medzivojnovom čase.

Po roku 1945 bolo sanatórium Esplanade rýchlo skonfiškované. Vojenské baraky naďalej slúžili ako poľná nemocnica na doliečovanie zranených. A keď v roku 1956 postavili v Novej Polianke Vojenský liečebný ústav pre pľúcne choroby, v Tatranských Matliaroch sa zrušila liečba tuberkulózy. Ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, potom sa osada preorientovala na rekreáciu a na liečbu chudokrvnosti, neurasténie a respiračných chorôb. V rokoch 1982 – 1986 na mieste
vojenských barakov postavili odborárske zotavovne pre ľudí z VSŽ Košice – Metalurg a Hutník.

Do dejín osady prispeli aj slávni ľudia. Od decembra 1920 do augusta 1921 si v Tatranských

Matliaroch tuberkulózu liečil spisovateľ Franz Kafka. Býval vo vile Tatra a na jeho pamiatku na lúke povyše vojenskej zotavovne v roku 2001 odhalili pamätnú tabuľu. Umiestnili ju na žulové kamene z Veľkej Studenej doliny. V barakovom tábore istý čas ako vojak pobudol básnik a prozaik Fraňo Kráľ. Práve tu čerpal námety na svoje prózy Čenkovej deti a Jano, ktoré ho preslávili. Toto prostredie inšpirovalo aj diela významného spišského maliara a historika Elemíra Köszeghy-Winklera a zdržiaval sa tu aj profesor Viliam Forberger, ktorý na svojich grafikách zanechal verné obrazy prírody Vysokých Tatier. Osadu zvykol navštevovať aj prezident Ludvík Svoboda, oddychoval tu aj olympijský víťaz Emil Zátopek.

Rozhodnutie o zrušení liečby tuberkulózy Tatranské Matliare zmenilo. Stratili časť svojho čara. Po roku 1957 tu asanovali štyri najstaršie hrazdené budovy a dnes už pri prechádzke chodníkom vedúcim k Loischovmu prameňu a do Doliny Bielej vody a Skalnatým potokom neuvidíte z nich ani torzo. Ak by ste niekedy zašli do Tatranských Matliarov, určite si niečo naštudujte o Národnej prírodnej rezervácii Pramenište. Chráni najzachovalejší borovicovo-brezový porast v tatranskej oblasti, no nie je
prístupná verejnosti. Čo ale určite nevynechajte, to je túra chodníkmi do Skalnatej doliny, Huncovskej kotlinky a Doliny Bielej vody. Osada je východiskom pre túru k Chate pri Zelenom plese s pokračovaním k Veľkému Bielemu plesu. A ak vám to kondícia dovolí, je tu aj tip na výstup na Jahňací štít.

Dolný Smokovec sa v minulosti stal najväčším tatranským strediskom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb.

Dolný Smokovec – aj šľachta vedela, prečo je unikátny

by ČlánkyTatranské 
osady

Keď si kežmarský učiteľ Jozef Bohuš od obce Nová Lesná v roku 1881 prenajal malý pozemok na ktorom chcel postaviť útulňu pre študentov, určite netušil, že dáva podnet na založenie osady, ktorá sa stane o necelých sto rokov neskôr najväčším tatranským strediskom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb.

Foto: František Chmeliar

Jozef Bohuš so svojím plánom neuspel. Dôvodom boli peniaze. Rozostavanú študentskú chatu odkúpila Kežmarská banková účastinná spoločnosť, prikúpila ďalšie pozemky a formujúcu sa osadu, ktorá, kým sa stala Dolným Smokovcom, niesla aj meno Nižný Smokovec, zmenila na letovisko uhorskej aristokracie. Ako uvádza Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, postavila tu sedem menších, ale na svoj čas komfortne zariadených, viliek so spoločnou reštauráciou, ale aj väčší hotel (dnes vila Kollár) a kúpeľný dom. Niekoľko šľachticov tu malo aj svoje vlastné letohrádky. Takmer všetky budovy a aj drevený kostolík projektoval spišskosobotský architekt Gedeon Majunke. Je pozoruhodné, že už v roku 1883 mali kúpele lekára. Potrebovali ho. Veď na prelome 19. a 20. storočia sa z osady sformovalo známe kúpeľné stredisko s dvanástimi hrazdenými budovami, ktoré rekreantom a kúpeľným hosťom ponúkalo 204 izieb a okrem kosodrevinových a teplých uhličitých kúpeľov a zábalov z rašelinového bahna aj pitné kúry z prameňa minerálnej vody. Ten vyvieral v hale kúpeľného domu. Tečie aj dnes, ale už nie v takej sile ako kedysi.

Prvá svetová vojna túto idylu zmenila. Už na jej začiatku sa majiteľom osady stal Krajinský ústav pre zaopatrovanie invalidov a kúpele premenil na vojenskú liečebňu tuberkulózy. Namiesto aristokracie a jej radovánok sa v osade usídlil duch vojny a zaplnili ju zranení vojaci. Šľachtici sa do kúpeľov už nikdy nevrátili, lebo krátko po vytvorení Československej republiky prešlo zariadenie do vlastníctva štátu s myšlienkou zriadiť tu ústav pre liečbu detskej tuberkulózy. Stalo sa tak v roku 1920 a ústav dlhé roky potom niesol meno vtedajšieho ministra zdravotníctva Vavra Šrobára. Liečili sa tu deti nielen z českého a slovenského prostredia, ale, ako tvrdí Wikipedia, aj z Francúzska, Turecka, Estónska, Rakúska, Maďarska či Nemecka. Svoju stopu tu zanechala aj prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová, pracovala tu v rokoch 1925 – 1958.

A čo tiež stojí za zmienku, takmer od začiatku bola pri ústave zriadená aj škola. Je prvou na Slovensku založenou pri detskej liečebni a jej vznikom sa položili základy postupného zriaďovania škôl pri zdravotníckych zariadeniach u nás. V medzivojnovom období sa osada postupne rozrástla. Pribudlo do nej niekoľko rodinných penziónov a domov, ale aj moderná liečebňa s interným a chirurgickým pavilónom, ktorá je dodnes centrálnym objektom kúpeľného komplexu. Projektoval ju Josef Marek, moravský rodák, významný predstaviteľ slovenskej architektúry prvej polovice minulého storočia.

Od roku 2004 je Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb neštátnym zdravotníckym zariadením. Poskytuje špecializovanú, ústavnú a ambulantnú starostlivosť v oblasti detskej pneumoftizeológie, imunoalergológie a cystickej fibrózy. V roku 2005 tu otvorili nový liečebný pavilón, v roku 2009 ústav rozšíril činnosť o poskytovanie jednodňovej zdravotnej starostlivosti
v odbore detskej chirurgie a v roku 2010 v odbore detskej otorinolaryngológie. Dolný Smokovec ako jediný zo Smokovcov neleží pri Ceste slobody. Je situovaný bokom od cesty medzi Popradom a Starým Smokovcom a aj preto je ideálnym miestom pre liečbu detí. Napriek tomu nie je ďaleko od Hrebienka, preskúmať môžete chodníky okolo Smokovcov a urobiť si tu východisko
pre lyžovačku do blízkych centier. No osada má aj vlastné stredisko Greguška s vlekom a lyžiarskym svahom pre začiatočníkov a mierne pokročilých i trate pre bežecké lyžovanie. 

V lete je tu raj pre cyklistov. Neďaleko ústavu sa nachádza aj kamenná kaplnka, tzv. Lurdská jaskyňa s lavičkou. Možno si tu v tichu oddýchnuť a pokochať sa výhľadom na Slavkovský a Lomnický štít či Prostredný hrot. Paradoxne, výhľady ponúka preto, lebo sa nachádza v mieste bývalého lesa, ktorý zničila veľká kalamita.

História Tatranských Zrubov nie je taká členitá ako u iných tatranských osád. Je to pochopiteľné – majú „iba“ sto rokov.

Tatranské Zruby boli vojenské. Už nie sú

by ČlánkyTatranské 
osady

História Tatranských Zrubov nie je taká členitá ako u iných tatranských osád. Je to pochopiteľné –  majú „iba“ sto rokov. A z toho približne polovicu boli akoby pod kuratelou armády, takže informácie o jej formovaní neboli vždy vecou verejnou. No na vojakov nedajú dopustiť viacerí chatári či organizátori turistiky. Boli to práve oni, ktorí pomáhali budovať viacero tatranských chát a chodníkov.

Osadu založili v roku 1923 ako zrubový výcvikový tábor česko-slovenskej armády, vtedy ešte pod názvom Vojenské Zruby (resp. Vojenské Sruby). Leží na západ od Starého Smokovca pri Ceste slobody. No už pred týmto rokom tu boli vybudované poľné tábory, ktoré poskytovali zázemie pre výcvik príslušníkov armády. Ako uvádza František Mrva pre denník Korzár, práve vtedy sa objavili prvé úvahy o vybudovaní stáleho vojenského strediska v tomto priestore, pre ktoré sa dovtedy udomácnilo pomenovanie Baráky pri Slavkovskom potoku.

Sústreďovali sa tu armádni športovci – lyžiari a horolezci, no najmä príslušníci armády, pre ktorých sa tu organizoval terénny výcvik v špeciálnych horských podmienkach. A práve frekventanti kurzov, ako spomína Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, sa v spolupráci s Klubom československých turistov zúčastňovali na stavbách tatranských chodníkov a chát.

Medzitým sa osada rozrastala. Prístrešky postupne nahrádzali zrubové baráky. Podľa Mrvu prvý postavila 2. horská brigáda zo Spišskej Novej Vsi v roku 1925. O rok nato bol vybudovaný prvý murovaný dôstojnícky pavilón, neskôr ďalšie pomenované vtedy ako Ostrava, Jánošík, Detva či Dukla, ale aj veliteľská budova a iné objekty.  V roku 1940 do „výbavy“ Vojenského a rekreačného strediska Vojenské Sruby, pribudla dnešná stanička, na ktorej mohli rekreanti cestou z Popradu vystúpiť.

Ľuďom do životov už pomaly zasahovala vojna – druhá svetová. Do jej histórie sa zapísala i posádka Vojenských Srubov. Pridala sa k povstalcom. Ale známa je aj tragická udalosť, ktorú dodnes pripomína pomník v osade. Postavili ho na pamiatku 24 sovietskych letcov a československých výsadkárov, ktorí prichádzajúc na pomoc SNP zahynuli 9. októbra 1944 v troskách transportného lietadla Douglas na Zadnom Gerlachovskom štíte. 

Roky po vojne zmenili menili život vo všetkých osadách Tatier, zmenili aj Vojenské Zruby. Dostali nové meno – Tatranské Zruby (1956) a aj novú náplň. Osadu premenili na vojenskú zotavovňu pre vojsko a rodiny príslušníkov armády a časom tu vznikol aj detský tábor. Nový lesk dodal Tatranským Zrubom   v roku 1967 nový hotel a neskôr aj ďalšie objekty, ktoré z osady urobili zaujímavé stredisko reprezentujúce Slovensko najmä ako miesto s príťažlivou vojenskou históriou.

Tatranské Zruby dnes poznajú na viacerých kontinentoch. František Mrva to nezabudne zdôrazniť, lebo v ich zázemí sa na rôznych rokovaniach stretli napríklad ministri obrany Vyšehradskej štvorky, ale aj Brazílie, Juhoafrickej republiky, Mexika či iných krajín, no aj vojenskí a leteckí pridelenci takmer z celého sveta, náčelníci generálnych štábov, zástupcovia NATO, UNPROFOR či predstavitelia armád z viacerých európskych a ázijských krajín. A majú tu tiež fotky z návštevy prezidenta SR Rudolfa Schustera a iných osobností.

Z vojenskej zotavovne sa dnes stalo výnimočné rekreačné a aj liečebné zariadenie. V roku 2010 sa do Tatranských Zrubov nasťahovali zrušené Klimatické kúpele Tatranské Matliare a „Zruby“ prevzali aj ich funkciu. Liečia tu dýchacie cesty, alergie a choroby z povolania. Svoje služby poskytujú samoplatcom i pacientom zdravotníckych poisťovní, no sú vhodné aj pre rodiny s deťmi. Vojnoví veteráni sa tu môžu liečiť s výraznou zľavou, dohodlo im to Ministerstvo obrany SR.

Tatranské Zruby majú veľa fanúšikov. Sú príjemnou základňou pre výlety, lyžovačku i túry. V blízkosti je Starý Smokovec s lanovkou na Hrebienok a možnosťou vybrať si niektorú z túr, napríklad na Zbojnícku chatu, Rainerovu útulňu, alebo k vodopádom Studeného potoka. Z Hrebienka sa môžete vybrať aj na Sliezsky dom a k Velickému plesu. Blízko je aj do Nového Smokovca či Horného Smokovca, ale aj do Tatranskej Polianky či Tatranskej Lomnice. Náročnejší nepohrdnú ani výstupom na Slavkovský štít, na ktorý sa tiež môžu odhodlať po osviežujúcich procedúrach v kúpeľných domoch Tatranských Zrubov. 

Spomeňte Vyšné Hágy a naskočí vám spojnica – pľúcne choroby.

Vyšné Hágy sú pľúcami Slovenska

by ČlánkyTatranské 
osady

Spomeňte Vyšné Hágy a naskočí vám spojnica – pľúcne choroby. Uvažujete správne. Takmer od začiatkov datovania vzniku tejto osady je spojená s ambíciou jej majiteľov či neskorších správcov urobiť na jej teritóriu všetko pre to, aby sa stala kúpeľmi. No až štát, keď sa v roku 1928 stal majiteľom osady, určil pre rodiace sa kúpele nie rekreačno-liečebnú, ale čisto liečebnú úlohu. Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie, ktorý je dnes dominantou osady, toto určenie napĺňa vrchovatou mierou.

Titulná fotografia: Martin Blaťák

Vráťme sa ale o pár desaťročí späť. Kým sa z Vyšných Hágov stala jedna z najvýznamnejších kúpeľných osád vo Vysokých Tatrách, prebehli ponad jej chotár zaujímavé dejiny. Na ich začiatku je stavba jednoposchodového hotela s hosťovskými izbami, spoločnou nocľahárňou a reštauráciou. Písal sa rok 1881 a dovtedy osadu tvorili tri drevené vilky, ktoré ožívali turistami iba v letných mesiacoch, a pár týždňov tu zvykli stráviť i majitelia kaštieľa na Starých Hágoch.

Hotel, ktorý spomíname, dal na svojich pozemkoch v dolnej časti neskorších Vyšných Hágov postaviť batizovský a markušovský veľkostatkár František Mariássy. Bol určený viac pre bežných turistov ako bohatších návštevníkov a ponúkal kosodrevinové a limbové kúpele.

Pre seba a svojich hostí nechal Mariássy postaviť jednoduchší prízemný Poľovnícky dom vo švajčiarskom štýle s pozdĺžnou krytou verandou. Blízkemu Štrbskému plesu  sa veľkostatkár snažil konkurovať kvalitnou domácou a lacnejšou stravou a chcel z osady postupne vybudovať kúpele.

Bol to dobrý nápad, takto ho opisuje aj Ivan Bohuš v knihe Osudy tatranských osád. Vyšné Hágy, chránené pred severnými vetrami, návštevníci vnímali ako veľmi dobré letovisko. Výhodná poloha, domácke prostredie, nízke ceny, teplé i studené kúpele lákali bežných návštevníkov i osobných priateľov veľkostatkára k pobytu spojenému s oddychom i liečbou.

Jeho plán padol o pár rokov. Osadu v roku 1897 odkúpilo pruské knieža Christián Kraft Hohenlohe von Öhringen, ktorý už vtedy vlastnil aj Tatranskú Javorinu a Bielovodskú dolinu.  Ešte v tom roku vo Vyšných Hágoch nechal vybudovať zrubový hotel Erika a súkromný poľovnícky kaštieľ. Osadu si potom vzal do prenájmu A. Polnisch starší, ktorý ju v mieste dnešných starých Hágov za polstoročie dobudoval do stavu, aký mali pred výstavbou liečebne.

Na ďalší významný zlom čakali Vyšné Hágy do roku 1928. Majiteľom osady sa stal štát. Formujúce sa kúpele sa mali stať výlučne liečebnými. Veľké sanatórium určené na liečbu tuberkulózy sprístupnili až v roku 1941, bolo vtedy najväčšie v strednej Európe.

Škála výkonov dnešného Národného ústavu tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie, ktoré je zo stavebného hľadiska špičkovým dielom slovenského funkcionalizmu, je široká. Je dominantou osady a určuje štýl jej života.

Ústav sa postaral aj o niekoľko zaujímavostí, ktoré si mnohí pacienti pamätajú. Napríklad tunel s vlečkou, nimi sa organizovalo zásobovanie liečebného ústavu. Vlečka už dnes neexistuje, rovnako ako dve z niekdajších fontán – vodotrysk a legendárna žaba. No pozrieť si možno blízke prírodné jazierko, ktoré dobrovoľníci nedávno revitalizovali, ale aj najvyššie položenú základnú školu (1065 m n.m.). Súčasťou osady je Horáreň Zbelovo, nachádza sa na pravom brehu Malého Šumu nad traťou Tatranskej elektrickej železnice. Poprechádzať sa možno po parku, ktorý je dielom architektov Františka A. Libru a Jiřího Kana.

Osada Vyšné Hágy sa dnes rozkladá nad aj pod Cestou slobody. Ak do nej zavítate, očarí vás panoráma Končistej, Batizovského štítu a Gerlachovského štítu. Prechádzajú ňou značené turistické chodníky a končí v nej Chodník zdravia, ktorý vedie z Tatranskej Lomnice paralelne s Cestou slobody. Strmou, namáhavou turistickou trasou sa z osady môžeme dostať až na Tatranskú magistrálu a k Batizovskému plesu.

cover_článok_šablona2

Tatranská Kotlina – osada, ktorá lieči

by ČlánkyTatranské 
osady

Keď v roku 1881 sprístupnili Beliansku jaskyňu, málokto predpokladal, že práve tento počin bude základom aj pre sformovanie Tatranskej Kotliny ako letoviska, ktoré sa malo stať východiskom pre lepšie spoznávanie Belianskych Tatier.

Titulná fotografia: Wikipédia

Stalo sa. V tom čase už stála pri ceste do Lendaku mestská horáreň s mlynom a nad ždiarskou cestou kamenárska usadlosť. Pristavili sa tu nielen náhodní návštevníci tejto vtedy ešte nie veľmi známej časti Tatier, ale aj ľudia, ktorí sa profesijne venovali bádaniu Tatier, ich prírodného živého a neživého bohatstva.

Osadu založilo mesto Spišská Belá a onedlho v susedstve usadlosti ako prvá „nová“ stavba pribudol prístrešok pre strážcu jaskyne Jána Kohúta. Pre miestny názov Kotliny sa neskôr ustálilo pomenovanie Tatranská Kotlina.

Na konci 19. storočia Tatry zaznamenali neobyčajný návštevnícky, a tým aj stavebný, boom. Chaty, útulne, penzióny a hotely tu pribúdali nevídaným tempom a tento ruch sa nevyhol aj osade pri Belianskej jaskyni. Ako uvádza Ivan Bohuš vo svojej publikácii Osudy tatranských osád, do leta 1883 mesto Spišská Belá postavilo reštauráciu a dve ubytovne s 15 miestnosťami a do konca 19. storočia tu už bolo 31 budov s 254 izbami a 370 posteľami. Tento rajón, ktorý sa mal stať ďalším významným centrom nielen turistického, ale aj kúpeľného ruchu, objavili aj bohatí, ktorí tu postavili 13 menších viliek.

Kým tie sa skromnejšie túlili v zeleni tatranskej prírody, Kasíno s reštauráciou pre 500 stravníkov s divadelnou sálou bolo neprehliadnuteľné. Udávalo ráz ďalšej funkcii Tatranskej Kotliny, a to miesta pre liečbu tuberkulóznych chorôb, ktorá ho preslávila rovnako dobre ako Belianska jaskyňa. Okrem vodoliečby tu už vtedy ponúkali aj slávny Kneipov liečebný telocvik.

O Tatranskej Kotline sa v ďalších rokoch, vlastne až doteraz, hovorí ako o synonyme pre kúpeľnú liečbu. Počas prvej svetovej vojny sa tu zotavovali vojaci, po vojne Spišská Belá predala kúpele podnikateľovi Ondřichovi a ten neskôr lekárnikovi Ctiborovi Zelenému. Práve on sprístupnil liečbu tbc menej náročným a menej zámožným pacientom. Medzi dvoma svetovými vojnami po požiari vybudovaný komplex už napojili na zdravotnú poisťovňu, nové sanatórium sa na záujem pacientov  nemohol sťažovať.

Osada má dnes štatút klimatických kúpeľov. Poskytuje komplexnú ústavnú starostlivosť o dospelých chorých s prieduškovou astmou, obštrukčnou chorobou pľúc a inými netuberkulóznymi ochoreniami dýchacieho systému.

Ak sa osadu, ktorá je od Tatranskej Lomnice vzdialená iba 9 km, rozhodnete navštíviť či už ako pacient alebo turista, určite nevynechajte jaskyňu a do turistických plánov si môžete zapísať aj chatu Plesnivec (1290 m), ktorá je jedinou v Belianskych Tatrách. Mnohí ich považujú za najkrajšiu a prírodne najbohatšiu časť našich veľhôr. Určite tu nájdete jeden z najvzácnejších skvostov Tatier – plesnivec alpínsky.

Najmä pre vzácnu flóru a faunu je veľká časť územia Belianskych Tatier uzavretá. Turisticky sprístupnené sú iba okrajové doliny Zadné Meďodoly, Predné Meďodoly a Dolina Siedmich prameňov. Prejsť sa môžete aj po náučnom chodníku Monkovou dolinou, ktorý spája Ždiar so Širokým sedlom a Kopským sedlom