Vysoké Tatry - Štrba.

Štrba geograficky patrí k Popradu, folklórom k Liptovu

by ČlánkyTatranské 
osady

Meno má pravdepodobne podľa svojej polohy – štrbiny medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami. Jej chotárom je dlhý úzky obdĺžnik siahajúci až pod tatranské štíty s osadami Tatranská Štrba a časť Štrbského Plesa, ktoré sú k nej pričlenené. Geograficky patrí do okresu Poprad, no históriou a folklórom k Liptovu. Podtatranská obec Štrba.

Titulná fotografia: Estera Lukačková

Poďme trochu do histórie. Prvé zmienky o Štrbe pochádzajú z roku 1280 a sú spojené so šľachticom Bohumírom a jeho tromi synmi, ktorí sú zakladateľmi rodov Bány, Smerčány a Szentiványi. Chotár obce sa časom rozrástol od tatranských štítov cez Štrbské Pleso, Tatranskú Štrbu, Štrbu až po Čierny Váh. V katastri obce, ako približuje obecná stránka, sa zachovali dokumenty a vykopávky zo zaniknutej stredovekej osady Hrachovisko a Šoldov, ale aj kamenný kríž z roku 1667, ktorý je dokladom remeselnej vyspelosti obyvateľov Štrby.

Uvádza sa v nej tiež, že v Štrbe sa narodili aj také významné osobnosti, ako boli Juraj Curiani, osobný priateľ Jána Amosa Komenského, ďalej Ľudovít Markušovský, ktorý objavil nosové zrkadlo, ale aj básnik a aktivista v celoslovenskom hnutí evanjelickej mládeže Pavel Tomko a významný etnograf a múzejník Peter Švorc.

Ľudia sa v obci po stáročia venovali roľníctvu, remeslám a práci v lesoch. Pálili uhlie i vápno a vyrábali kvalitný ovčí syr a vlnené kožuchy. Ich život ale výrazne poznačilo dokončenie Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871. Priblížila svetu Tatry a kým dovtedy hory poznali hádam iba pastieri, zberači bylín, poľovníci a hľadači rúd, zrazu do veľhôr začali prúdiť návštevníci s iným cieľom. Chceli tu tráviť leto, liečiť sa, spoznávať tatranské doliny a tešiť sa z výhľadu na panorámu Tatier. Toto zmenilo i ich podhorie. I Štrbu.

Ženy i dievčatá si našli prácu v liečebných domoch a hoteloch Štrbského Plesa, muži sa osvedčili ako furmani či kočiši. Vozili turistov do hôr, ale aj kusy tatranského ľadu až do Pešti. Stránka spomína aj známe osobnosti. V obci pôsobili aj učiteľ a propagátor turistiky v Tatrách Miloš Janoška, ktorý je autorom prvého turistického sprievodcu pre túto oblasť, inšpiráciu pre svoje diela tu našli hudobný skladateľ Eugen Suchoň a maliar, národný umelec, Martin Benka. K čestným občanom obce patrí aj slávny džezmen Gustáv Brom, legendárny komentátor Karol Polák, ale aj architekt a archeológ Alfréd Piffl, ktorý sa zaslúžil o odhalenie náleziska v Šoldove.

Postupnú premenu Štrby ako jedno z východísk pre túry vo Vysokých Tatrách podporilo rozhodnutie zorganizovať na Štrbskom Plese Majstrovstvá sveta v lyžovaní v severských disciplínach v roku 1970. Podľa obecných historikov i pamätníkov toto rozhodnutie znamenalo nebývalý rozvoj Štrby a najmä budovania zázemia v tejto obci pre turistiku a lyžovanie v Tatrách, čo jej zostalo vlastné aj po odchode účastníkov majstrovstiev. Veď v jej chotári sú štíty ako Solisko, Furkotský štít, Hrubý vrch, Štrbský štít, Hliniská veža, Capie veže, Zadná Bašta, Diablvina a Satan.

Prirodzený príklon k službám pre turistov a horolezcov je dnes obci vlastný. Čoraz väčšia časť obyvateľov nachádza uplatnenie v v cestovnom ruchu, turistike, rekreácii a s tým spojenými službami. A to najmä po rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorý v roku 2007 pričlenil časť územia Štrbského Plesa späť do katastra Štrby. Ako sa dozvedáme z dobovej tlače, v tom istom roku obec získala titul Dedina roka v kategórii Dedina ako hospodár a Dedina ako hostiteľ. Porota ocenila okrem iného aj celoročnú ponuku služieb v cestovnom ruchu.

Rozvoju Štrby ako jedného z východísk pre turistiku v Tatrách praje aj dobrá poloha. V blízkej Tatranskej Štrbe sa nachádza najvyššie položená rýchliková zastávka, odkiaľ vedie ozubnicová trať na Štrbské Pleso. Prepája tak východ Slovenska so západom. Iba 15 km od nej sa nachádza letisko Poprad-Tatry a hoci obcou prechádza stará cesta prepájajúca Liptov a Spiš, hlavný tranzit sa presunul na diaľnicu D1, čo Štrbe pomohlo. Návštevníkov neruší hluk áut a môžu počas prechádzky ňou nerušene obdivovať panorámu Vysokých a Nízkych Tatier. Ale napríklad aj pôvodnú štrbskú dreveničku. Spolu s lokalitou Šoldovo, zaniknutou stredovekou osadou, bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Drevenička pochádza z roku 1893, slúži ako múzeum dobového nábytku a tradičných pracovných nástrojov.

Turistickí sprievodcovia uvádzajú, že Štrba je vstupnou bránou pre lyžovačku, turistiku a iné rekreačné  aktivity v našich veľhorách. Blízko je odtiaľ na lyžovačku do strediska pod Predným Soliskom, na prechádzky ku Štrbskému plesu a na jeho náučný chodník, k Jazierkam lásky, Novému Štrbskému plesu, ale aj do Važeckej jaskyne či Veveričieho lanového parku pri Štrbskom plese, ale aj do známeho Aquacity Poprad. Deti ocenia napríklad aj blízky Mini Tatralandia park.

Vyžijú sa aj turisti. V blízkosti Štrby je veľké množstvo možností. Záleží iba na čase a kondícii. Absolvovať možno výlet Furkotskou dolinou s Nižným a Vyšným Wahlenbergovým plesom, alebo Mlynickou dolinou s vodopádom Skok. Alebo si vybrať Mengusovskú dolinu s Popradským plesom a Symbolickým cintorínom či výlet až k Chate pod Soliskom, kam sa dá svedomito vystúpať, alebo sa nechať vyviezť lanovkou. V lete turistov láka aj člnkovanie na Štrbskom plese.

Tatranská osada - Podspády

Podspády ponúkajú unikátny výhľad na Belianske Tatry

by ČlánkyTatranské 
osady

Podspády sú dedinkou, skôr osadou, ktorá patrí Tatranskej Javorine. Je situovaná do rozmedzia Spišskej Magury a Belianskych Tatier a preteká ňou tatranská rieka Javorinka. Vedie cez ňu cesta na hraničný priechod Lysá Poľana.

Titulná fotografia: Vicktor Belacka

Základom osady bola horáreň z polovice 19. storočia. Zakrátko tu postavili pílu a spojili ju v roku 1922 nákladnou visutou, 13 km dlhou, lanovkou s Lendakom. Odstavili ju o štrnásť rokov neskôr a v roku 1940 úplne zrušili. Uvádza to stránka: vysoketatry.com. Dodáva, že dnes je tu niekoľko domov a lesnícke objekty TANAP-u s pílou. 

Nostalgické Tatry majú históriu Podspádov zmapovanú podrobnejšie. Podľa tejto stránky osadu založil v roku 1837 majiteľ Javoriny a dunajeckého panstva Ferdinand Horváth-Palocsay. Bolo to praktické rozhodnutie. Potreboval spracované drevo pre železiarenské hámre v Tatranskej Javorine. Pri odbočení starej štátnej cesty do Jurgova dal vedľa toku Javorinky postaviť pílu a nad ňou pánsku horáreň s hospodárskymi stavbami.

O štyridsať rokov neskôr sa osada stala majetkom nemeckého šľachtica, politika a priemyselníka Christiana Hohenloheho.  Začiatkom 80-tych rokov 19. storočia tu postavil novú horáreň, od ktorej bol pekný výhľad na hrebeň Belianskych Tatier. Začala sa nová stránka dejín Podspádov, ktorá sa už spájala aj s turistickým ruchom.

„Turisti, ktorí sa v polovici 80. rokov 19. storočia zastavili v Podspádoch, našli lepšie zaopatrenie v peknej novej horárni u správcu polesia Alojza Füzyho ako v starom prícestnom hostinci poniže horárne,“ uvádzajú Nostalgické Tatry a pokračujú. „Keď‘ knieža Hohenlohe v roku 1888 zrušil turistickú ubytovňu v Tatranskej Javorine, hostinec v Podspádoch čiastočne vylepšil jeho nájomca Engländer. V roku 1908 na jeho mieste správa veľkostatku postavila nový drevený hostinec, ktorý k spokojnosti turistov viedol nájomca Jakub Wachsberger. Poskytoval aj dobrú stravu a v dvoch čistých izbách 6 nocľahov.“

História hostinca potom pokračovala po I. svetovej vojne s nájomcom Alexandrom Rottmannom. Hostinec otváral aj počas zimy a až do konca dvadsiatych rokov minulého storočia bola jediným turistickým zariadením v tejto časti Tatier.

„Rottmann prosperujúci podnik na vlastné náklady postupne sám rozširoval a v roku 1937 tu už mohol poskytnúť 40 lôžok v 15 izbách. Z terasy hostinca bol nádherný pohľad na hrebeň Belianskych Tatier. Keď‘ boli Podspády v roku 1938 nakrátko pripojené k Poľsku, Rottmannovi koncesiu zrušili a hostinec prenajali družstvu Lešnik. Od roku 1940 do začiatku 50. rokov minulého storočia bol v prenájme miestneho občana Jána Pitoňáka,“ spomína sa na stránke Nostalgických Tatier.

Jeho históriu uzatvára v roku 1951 informáciou, že už ako ubytovací hostinec Muráň ho prevzal Slovakotour.  Neskôr už sprivatizovaná chata Muráň doteraz slúži cestovnému ruchu.

Do Podspádov je najbližšie z Tatranskej Javoriny – 3 kilometre a Ždiaru – 7 kilometrov. Pri potulkách okolím  môžete obdivovať Belianske Tatry a Spišskú Maguru.

Tatranská osada - Lysá Poľana.

Lysá Poľana je osadou dvoch štátov

by ČlánkyTatranské 
osady

Lysá Poľana – osada nachádzajúca sa na hraniciach s Poľskom – má tiež svoj unikátny prívlastok – je najsevernejšie položenou vo Vysokých Tatrách. A je aj miestom, na ktorom končí cestný okruh našich veľhôr – Cesta slobody.

Titulná fotografia: Rafal Raczyński

Ak nepatríte medzi turistov, názov Lysá Poľana vám bude najskôr evokovať medzinárodný hraničný cestný priechod do Poľska. Máte pravdu. A pravdu budú mať aj tí návštevníci Vysokých Tatier, ktorí si jej návštevu budú spájať s jednoznačným východiskom pre túry na Morské oko na poľskej strane, do Bielovodskej doliny alebo do Veľkej Studenej doliny u nás. A osada je spojená s ešte jednou výnimočnosťou – rozprestiera sa na území oboch štátov: Poľska i Slovenska.

Na slovenskú a poľskú časť Lysú Poľanu delí riečka Biela voda (Bialka). Ako uvádzajú Nostalgické Tatry, lúka na východnom brehu tejto riečky patrila k javorinskému panstvu, ktoré vlastnil knieža Hohenlohe. Neosídlenú lokalitu spájal s Tatranskou Javorinou iba kamenistý chodník, ktorým povozy neprešli.  Až v roku 1907 vybudovali cez Bielu vodu masívny železobetónový most a nato ako spojnicu s Haličou aj posledný trojkilometrový úsek vozovej cesty od Tatranskej Javoriny po Lysú Poľanu. A do Poľska sa mohlo prechádzať. Nostalgické Tatry pridávajú informáciu, že okolo roku 1908 tu knieža dal postaviť horáreň so stanovišťom pre uhorských žandárov.

Začiatkami turistického ruchu to ale nazvať nemožno. Návštevníci Tatier toto oblasť objavili až o niečo neskôr. V tridsiatych rokoch minulého storočia sa napríklad už mohli ubytovať v horárni, kde sa podávala aj jednoduchá strana. Až v roku 1956, pokračujú Nostalgické Tatry, vznikol na našej strane hranice aj štýlový objekt goralskej reštaurácie.

Na poľskej strane Lysej Poľany už v druhej polovici 19. storočia bola píla, neskôr v oblasti postavili horáreň s odpočinkom pre pohraničiarov. Po prvej svetovej vojne do turistickej výbavy našich susedov pribudla súkromná turistická chata, ktorá stojí dodnes nad cestou do Zakopaného. 

Lysú Poľanu tvoria budovy súvisiace s riadením národných parkov – Tatranský národný park a Tatrański Park narodowy, dva staré už nečinné colnice a na poľskej strane súčasný spoločný objekt colného úradu s pasovou kontrolou. Tatryblog dopĺňa, že bol postavený pred lyžiarskymi majstrovstvami sveta v Zakopanom v roku 1962. Dôležité je pripomenúť, že nad osadou sa z poľskej strany týči Lysa Skalka, z čoho táto stránka odvodzuje, že názov vrchu prešiel sekundárne na poľanu pri hraničnej riečke a z nej na osadu, ktorá sa tu sformovala.

V okolí Lysej Poľany si môžete naplánovať zaujímavé turistické trasy. Chodníkom z osady cez Bielovodskú dolinu, Prielom, Veľkú Studenú dolinu a Hrebienok sa môžete dostať až do Starého Smokovca. Bielovodskou dolinou, ktorú už v osemnástom storočí využívali na pasenie,  vedie aj cyklotrasa, no zdolať ju môžete hoci aj s detským kočiarom.  Je dlhá až desať kilometrov, patrí teda k najdlhším v našich veľhorách.

Po spevnenej ceste sa v Bielovodskej doline dostanete až k horárni. Popri riečke Biela voda stúpa lesom na Poľanu pod Vysokou, odkiaľ sa otvárajú výhľady do troch bočných dolín – Svišťovej, Kačacej a Českej, ktoré zdobia početné vodopády a plesá. Bielovodská dolina  je jednou z najtichších v našich veľhorách a môžete si tu urobiť množstvo nádherných fotografií.

Ak dávate prednosť cykloturistike, mnohí návštevníci odporúčajú trasu: Tatranská Javorina – Lysá Poľana – Zakopane.  Je dlhá 21 kilometrov a je určená pre trénovaných cyklistov.

Vysoké Tatry - Biela voda.

Biela Voda – nádej, ktorú pochoval požiar

by ČlánkyTatranské 
osady

Osadu menom Biela Voda v Tatrách nenájdete. Z plánov vybudovať ju ostala iba samota, nástupný bod pre túry v okolí Doliny Bielej vody a Belianskych Tatier.

Foto: Ivan Mišak

Návštevníci Tatier Bielu Vodu vnímajú cez autobusovú zastávku a miesto, kde môžu zaparkovať auto a vydať sa odtiaľ do jedného z najkrajších dolinných systémov južnej strany Vysokých Tatier. Svojím zámerom pokochať sa z tohto miesta pohľadom na hrebene Vysokých a Belianskych Tatier sa ničím nelíšia od minulých generácií turistov.

Toto miesto bolo dobre známe už v 17. storočí, medzi prvými, ktorí ho navštívili a aj nejaký čas tu pobudli, boli hľadači pokladov, zlatokopi, baníci či pastieri. No prvý zdokumentovaný výlet v doline bol o niečo skôr (jún 1565). Kežmarská spoločnosť tu sprevádzala hradnú paniu Beatu Lasku Koscielecku. Pani Laskej Tatry učarovali hneď ako so svojím manželom Albertom vstúpila do Kežmarku. Bola veľmi bohatá, Albert, majiteľ Kežmarského hradu, si ju priviezol z Poľska a najviac sa mu na nej páčili jej peniaze. Bola to na svoju dobu emancipovaná žena, chcela Tatry spoznať bližšie, no u manžela pochopenie pre ich návštevu nenašla. Jej muž sa viac venoval spoločnosti alchymistov, s ktorými chcel vyrobiť zlato.  

Výlet pani Beaty s kežmarskými mešťanmi, študentmi a pedagógmi tamojšieho lýcea nedopadol dobre. Podľa kezmarok.com sa vybrali pravdepodobne k Zelenému plesu. Albert o výprave svojej ženy nič nevedel, no keď sa o nej dozvedel, prišla mu vlastne vhod. Na výlet odišla bez svojho zákonitého manžela, a to sa priečilo prísnym pravidlám vtedajšej mravnosti. Cesta k Beatiným peniazom sa ukázala voľná.

Úbohú ženu uväznil v hladomorni. Chlieb a vodu dostávala cez malé okienko a druhým sa mohla pozerať na Tatry. Vraj tu strávila šesť rokov. Našiel ju až ďalší majiteľ hradu a pološialenú ženu vyslobodil. Onedlho ale umrela, uzatvára príbeh kezmarok.com.

Už v časoch pani Beaty viedol do doliny chodník. Postupne ho vylepšovali, no jeho skutočná výstavba sa podľa wikipedie začala až v roku 1879. To už Dolina Bielej vody kežmarskej (prívlastok spresňuje jej polohu v niekdajšom kežmarskom chotári) patrila k najnavštevovanejším vo Vysokých Tatrách. Prvú útulňu tu postavili v roku 1876. Stála v Predných Meďodoloch na ľavom brehu Napájadlového potoka. Egidovu chatu, ako ju nazvali, o štyri roky neskôr preniesli na severný breh Zeleného plesa. Neslúžila dlho, vyhorela a v roku 1884 ju nahradila dvojizbová útulňa rovnakého mena. Aj tá sa sťahovala – na výhodnejšiu južnú časť plesa. No ani ona sa v roku 1870 nevyhla ohňu, nahradila ju o sedem rokov neskôr murovaná chata. Tú niekoľkokrát prestavali a dnes nesie meno Chata pri Zelenom plese. 

Ústie Doliny Bielej vody kežmarskej, dnes je to národná prírodná rezervácia, začalo byť najmä v prvej polovici 20. storočia veľmi atraktívne. Pribúdali tu turistické chaty a prístrešia a s nimi aj plány na vybudovanie novej osady Biela Voda. Mala vzniknúť pri Ceste slobody a jej základom sa mal stať súkromný penzión kežmarského podnikateľa Rudolfa Palenčára. No tieto plány sa nikdy neuskutočnili. Penzión (1925 – 1948) vyhorel.

No obľúbenosť tohto miesta pretrvala dodnes. Samota Biela voda je vzdialená necelý kilometer pred Kežmarskými žľabmi v smere od Tatranskej Lomnice. Kto chce navštíviť Dolinu Zeleného plesa, Dolinu Bielych plies a Predné Meďodoly, nemôže ju minúť. Doliny, ktoré tu spomíname, patria v Tatrách k najnavštevovanejším. Rozvetvujú sa a spolu tvoria zaujímavý systém. Turista si príde na svoje, oči sa nasýtia prudkými skalnými stavbami, ktoré prechádzajú do miernejších útvarov. Na fotky ako stvorené.

Odporúčame turistickú tepnu – chodník prechádzajúci priamo Dolinou Bielej vody, ktorý sa začína v Tatranských Matliaroch, prechádza lesným porastom až na vozovú cestu od Bielej Vody k Šalviovmu prameňu a do Doliny Bielych plies, na hladine ktorých a trblietajú tatranské štíty, odtiaľ do Kopského sedla k Zadným Meďodolom až do Tatranskej Javoriny.    

Alebo sa vyberte od zastávky autobusu Biela Voda ponad pravý breh Bielej vody k Šalviovmu prameňu cez Kovalčíkovu poľanu ku Chate pri Zelenom plese. Ak sa na to cítite, môžete prudko vystúpať serpentínami na Jahňací štít. Fajnšmekri tvrdia, že ide o jednu z najkrajších túr vo Vysokých Tatrách.

Tatranská osada Tri studničky.

Tri Studničky a Kriváň v nezameniteľnej symbióze

by ČlánkyTatranské 
osady

Ničivá kalamita v roku 2004 Vysoké Tatry zmenila. Niečo z nich odišlo nenávratne do histórie spolu so starými pohľadnicami veľhôr, ktoré zrazu nadobudli patinu vzácnosti. No život v nich pokračoval. A ľudia zrazu na troskách nostalgie našli nové momentky obdivu k nim. Napríklad krásny výhľad na Kriváň z Troch Studničiek.

Foto: Marek Minarik

Už mu „neprekážajú“ stromy. Stojíte pod špičkou národného symbolu a vidíte pred sebou cieľ  – vrchol zdobený dvojitým krížom je o 1 300 metrov vyššie. Cesta k nemu trvá asi tri hodiny. Akoby ste boli už tam.

Tri Studničky návštevníci Vysokých Tatier dobre poznajú. Je východiskom pre túry do Kôprovej doliny a na Kriváň, lokalita sa nachádza pri Ceste slobody medzi Podbanským a Štrbským Plesom. Tri studničky, z ktorých vyviera voda, a ktoré tomuto miestu dali meno, sa nachádzajú pod magistrálou. Nejde o osadu v pravom zmysle slova, ale o dôležité rázcestie, ktoré nevynechá žiaden turista pred výstupom na Kriváň. Má svoj príbeh.

Kedysi tu stála horáreň. A predtým neveľký prístrešok. Ako uvádzajú viaceré pramene, v roku 1806 ho tu postavila liptovskohrádocká lesná správa pred plánovaným, no neuskutočneným výletom na Kriváň, ktorý mal absolvovať arciknieža Jozef  Anton Habsburg-lotrinský. Nachádzal sa na Podkrivánskej Poľane a slúžil aj turistom. O sto rokov neskôr tu vybudovali horáreň, pre ktorú sa ujal názov – Tri Studničky.

Zhruba 600 metrov od nej Jozef Kertész s priateľmi a miestnymi tesármi postavil v doline Belianskeho potoka v roku 1933 Važeckú chatu. Je známa aj tým, že ju počas Slovenského národného povstania obsadili nemeckí vojaci a vypálili ju. Pri jej obrane padol kpt. Ján Raša, ktorý bol pred povstaním veliteľom žandárskej stanice na Štrbskom Plese. Jeho meno potom niesla chata, ktorú na bývalom zhorenisku po štyroch rokov stavebných prác dali do užívania v roku 1961.

No toto miesto akoby oheň priťahoval. Aj túto chatu zničil ničivý požiar – v roku 1999. Vtedy bola vo vlastníctve spoločnosti Prior Košice, ktorá ju otvorila aj voľnému cestovnému ruchu. Jej prevádzku už potom neobnovila. Parcely pod zhoreniskom  naposledy menili majiteľov v roku 2009, momentálne, uvádzajú aktuality.sk, sa predávajú. 

Ako sme už spomínali, Tri Studničky neobíde žiadny z turistov, ktorí majú v pláne vyjsť najznámejšou cestou na legendárny Kriváň. Najmä v lete je chodník na vrchol plný návštevníkov. Výstup na Kriváň sa oplatí. Pri dobrej viditeľnosti je to zážitok nad zážitky. Na západe sa nám otvára panoráma Liptova, vpravo na rozkladajú krásne Západné Tatry s Bystrou. Obraz krajiny na východnej strane tvorí záľaha vysokotatranských štítov a na severe sa rozprestierajú poľské Tatry. Keď sa obrátime na juh, máme pred očami chrbát Nízkych Tatier s Ďumbierom a Chopkom, vľavo zbadáme Kráľovu hoľu.

Ak si chcete poznávanie tejto časti Vysokých Tatier ešte viac ozvláštniť, odporúčame túru ku Kmeťovmu vodopádu, ktorý je so svojimi 80 metrami najvyšším na Slovensku. Ukrýva sa v Kôprovej doline a je dobre dostupný aj z Troch Studničiek. Leží síce tak trochu za rohom najznámejším turistických centier Vysokých Tatier, no stojí za to vidieť ho.    

Podbanské s nádherným výhľadom na Kriváň.

Podbanské stavilo na ticho a čistú prírodu

by ČlánkyTatranské 
osady

Všadeprítomné ticho a čistá príroda. To sú najčastejšie argumenty pre rozhodnutie, navštíviť Podbanské. No nebolo tomu tak vždy. Už názov osady, ktorej časť administratívne patrí do Vysokých Tatier a časť obci Pribylina, napovedá, že sa tu kedysi ťažilo a obchodovalo.

Foto: Viktor Beličák

Najzápadnejšia tatranská turistická osada, ktorá sa nachádza na rozhraní Západných a Vysokých Tatier, bola známa približne od 15. storočia a súviselo to s krivánskym baníctvom. Ťažila sa tu železná ruda, zlato, striebro, ale najmä meď. Práve z latinského názvu meď – cuprum sa odvodzuje aj meno blízkej Kôprovej doliny.  Dodnes sú v brale Kriváňa a na lúkach pod Surovým hrádkom viditeľné stopy po baníckej činnosti s množstvom jám a zásekov.

Iniciátorom ťažby, ako uvádza oficiálna stránka obce Pribylina, ktorej bola v roku 2000 vrátená časť územia osady Podbanské, bol uhorský kráľ Ferdinand I., ktorý svojimi nariadeniami prakticky znárodnil uhorské baníctvo. Peniazmi, ktoré získal za vyťaženú rudu, chcel financovať cisárske vojsko bojujúce proti Turkom a uhorskej šľachte. Naplno sa ale ťažba rozbehla až za vlády cisára Maximiliána.

Cez Tomanovské sedlo, Tichú dolinu a Podbanské viedla obchodná cesta z Poľska, prevážali po nej soľ, no do histórie Slovenska sa zapísala aj tým, že bola rajom pašeráctva. Pašovali tu nielen kone a statok, ale aj iné tovary. Od 17. storočia sa lúkach dnešného Podbanského pásli pribylinské stáda. V pastierskych kolibách nachádzali nocľah aj prví turisti.  

Ako uvádza stránka Nostalgické Tatry, zrejme najstaršou budovou v priestore dnešného Podbanského bola horáreň Pod Kamenistou zo začiatku 19. storočia. Patrila zemianskej rodine Pongráczovcov. Stála na pravom brehu riečky Belá a po roku 1887 zanikla. V jej blízkosti v 70. a 90. rokoch stála aj vodná píla a mlyn na drvenie smrekovej kôry pre továreň v Liptovskom Hrádku. Z nej liptovskí garbiari vyrábali trieslo na spracovanie koží.    

Za rok vzniku osady Podbanské sa ale považuje rok 1871. Vtedy tu postavili štátnu horáreň – na vyvýšenine nad ľavým brehom Belej. Pôsobil v nej chýrny Ján Harman, horár, horský vodca, znalec Vysokých Tatier, ktorý, podľa Nostalgických Tatier, dal horármi aj meno. Hovorili jej Harmanova.  Poskytovala turistom lacnú domácku stravu a núdzový nocľah. Približne o dve desaťročia neskôr k nej pristavili ďalšiu budovu a dve izby vyčlenili iba pre turistov – nocľažníkov. 

Koncom 19. storočia chceli mikulášski turisti v oblasti Podbanského propagovať budovanie liptovských kúpeľov, no až po prvej svetovej vojne sa tu podarilo presadiť výstavbu prvej skromnej turistickej nocľahárne. Niekedy v tom istom čase upravili aj lesnú cestu zo Štrbského Plesa cez Tri studničky na Podbanské.

Na svoju chvíľu potom osada čakala niekoľko desaťročí. Medzitým prehrmeli salvy druhej svetovej vojny. Podbanské sa počas SNP stalo významným strediskom partizánskej aktivity oddielu Vysoké Tatra, priebeh bojov dnes znázorňuje kovová plastická mapa na ústrednom parkovisku.  

Po druhej svetovej vojne v osade postavili v rámci projektu lesného závodu desať drevených domcov s murovanými základmi a elektrickým osvetlením. V jednom z nich urobili jedáleň, ostatné slúžili ako ubytovacie baraky. V auguste 1956 sa tu uskutočnil II. celoštátny zraz turistov, na ktorý prišlo okolo 4 tisíc účastníkov.

Propagácii osady to veľmi pomohlo a pred majstrovstvami sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970, ktorých dejiskom sa stalo Štrbské Pleso, tu predĺžili Cestu slobody z Podbanského do Liptovského Hrádku a na svahu Hliny pribudol lyžiarsky vlek. Vzápätí otvorili hotel Kriváň a v roku 1981 zotavovňu Permon.  Od roku 1995 medzi hotelmi Permon a Kriváň (dnes Pieris) vyrástli štyri lyžiarske vleky s prepravnou kapacitou, ktorá takmer vylučuje čakanie. Pri nich ponúka svoje služby kvalitná lyžiarska snowbordová škola.

Podbanské sa stalo vyhľadávaným strediskom pre letnú a zimnú turistiku. Pribudlo tu množstvo ubytovacích zariadení a služieb pre návštevníkov. Okrem toho, že je dopravne veľmi dobré prístupné, tvorí východisko pre množstvo túr vo Vysokých Tatrách a záujemcovia o aktívny oddych tu môžu využiť aj rafting a splav na rieke Belá, a to v dĺžke niekoľkých kilometrov až do Liptovského Hrádku. Osade dominuje majestátny tatranský štít Kriváň spojený s ďalšími vrcholmi. Veľmi rýchlo sa odtiaľto dostanete do Múzea liptovskej dediny v Pribyline.

Ľahšie túry poskytuje Tichá a Kôprová dolina, Liptovské kopy či Kamenistá dolina. Tichou dolinou vedie aj cyklotrasa, podobne aj Kôprovou až ku Kmeťovmu vodopádu. Môžete si vyšliapať na Vyšné Kôprovské sedlo, do Sedla Závory a Hladkého sedla, ale aj na Kasprov vrch. Cyklotrasa vedie aj Cestou slobody.

Detské nôžky zvládnu chodník k Lavičke s dokonalým panoramatickým výhľadom, môžete si vybrať edukatívnu Čarovnú lesnú cestičku, ale aj Chodník sovích strážcov a Údolie permoníkov s domčekom na strome. A keď sme  už pri zaujímavostiach, tak jednou z najväčších je nález odtlačku chodidla dinosaura v Tichej doline. Jeho kópia je vystavená v Múzeu TANAP-u.   

pleso

Štrbské Pleso je symbolom turistiky a lyžovania

by ČlánkyŠtrbské plesoTatranské 
osady

Za zakladateľa osady Štrbské Pleso sa považuje Jozef Szentiványi z Liptovského Jána, ktorý si v roku 1872 dal postaviť na južnom brehu morénového plesa dva zruby. Keďže nebol poľovníkom, jeden z nich sprístupnil verejnosti. Zrub mu poskytoval útočište počas jeho potuliek Vysokými Tatrami.

 Nebol sám, ktorého očarili. Naše veľhory propagoval aj Uhorský karpatský spolok, ktorý vznikol v roku 1873, a ktorého hlavným cieľom bola podpora a rozšírenie cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách. Szentiványi bol jedným z jeho spoluzakladateľov.

Foto: Katka Pastorová

Budúca osada, inak po Starom Smokovci a Tatranskych Matliaroch tretia najstaršia vo Vysokých Tatrách, sa aj napriek dokončeniu košicko-bohumínskej trate (1782) so zastávkou v Štrbe len pomaly vzmáhala. Dopravu hostí zo štrbskej stanice k plesu a chatám robili štrbskí fiakristi a cestu využívali aj na prevoz ľadu na chladenie nápojov. Ľad sa vtedy ťažil v plese vo veľkom a vyvážal sa až do Viedne, Vroclavi či Budapešti. Ako uvádza webová stránka Štrby, Štrbské Pleso bolo až do roku 1904 odkázané na Poštový úrad v Štrbe a transport zásielok oboma smermi zaobstarával lesník Ján Sýkora zo Štrby. Aj v zime – a ako prvý šrbskopleský lyžiar na vlastnoručne zhotovených lyžiach.

Jozef Szentiványi osadu vlastnil a spravoval až do roku 1901, potom ju predal uhorskému štátu. Niet sa preto čo diviť, že najpočetnejšími hosťami osady s cieľom športu, turistiky či rekreácie bola na prelome storočí prevažne šľachta. Aj Štrbské Pleso sa stalo obľúbenou destináciou pre Maďarov, Nemcov i Rakúšanov a z malých loveckých chát sa prebudovávaním postupne stali väčšie hotely s vyšším štandardom služieb. Po roku 1918 Vysoké Tatry a aj Štrbské Pleso postupne objavili Česi.

Fanúšikovia hokeja si iste spomenú, že v roku 1925 bolo pleso, okolo ktorého sa osada rozkladá, dejiskom majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji. Štatistiky uvádzajú, že priemerne 155 dní v roku je pokryté ľadom. Po Veľkom Hincovom plese je druhé najväčšie vo Vysokých Tatrách. Dnes si astmosféru jazera možno vychutnať z Náučného chodníka Štrbské pleso alebo aj z vodnej hladiny. Člnkovanie na ňom má viac ako 130-ročnú tradíciu. Kedysi sa v ňom ľudia i kúpali, chytali ryby, na juhovýchodnom okraji plesa bola plaváreň, neskôr lodenica. V zime sa tu hral hokej, bola tu výborná korčuľovačka. Toto je už minulosť.

Parnú ozubnicovú železnicu medzi Tatranskou Štrbou a Štrbským Plesom vybudovali v roku 1896. Znamenala prudký rozvoj cestovného ruchu na štrbskom území, jazdila až do roku 1933. Na prelome storočí, ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, tvorilo Štrbské Pleso 15 budov so 72 hosťovskými izbami. Začiatkom storočia, potom ako sa vlastníkom osady stal uhorský štát, vybudovala Wagons Lits Cook prvú časť plánovaného komplexu hotelov na južnom brehu plesa.  Položil sa tak základ rozvoja lyžovania v osade. Stala sa tak najatraktívnejším strediskom zimných športov vo Vysokých Tatrách. Spojenie so Starým Smokovcom sa vyriešilo elektrickou železnicou (1912).

Prvá svetová vojna, podobne ako v iných tatranských osadách, zmenila hotely, penzióny a chaty na liečbu rekonvalescentov. Potom osadu prevzalo československé ministerstvo zdravotníctva. Prevádzka v nej bola potom predovšetkým hotelová, no pribudli klimatoterapeutické zariadenia, ktoré pracovali pod lekárskym dozorom. 

Po druhej svetovej vojne sa orientácia osady zmenila na liečbu prieduškovej astmy a alergických chorôb horných dýchacích ciest, čo bol dôsledok krutých vojnových čias. V roku 1976 pribudol do portfólia kúpeľníctva nový liečebný dom Helios, inak najvyššie položený na Slovensku. Ešte aj po privatizácii v roku 1990 nejaký čas poskytoval služby, no po zmenách majiteľov v roku 2005 bol opustený a začal chátrať.  Aj strata tohto objektu znamenala zánik kúpeľno-liečebného charakteru Štrbského Plesa.

Trochu sme predbehli čas a rok 1970. Vtedy zažila osada najväčší rozmach. Štrbské Pleso sa stalo dejiskom Majstrovstiev sveta FIS v klasických lyžiarskych disciplínach. Osada sa musela na stovky športovcov a tisíce návštevníkov pripraviť. V Mlynickej doline vyrástol lyžiarsky športový areál, bývalú parnú ozubnicovú železnicu nahradila nová elektrická. Po prvých ubytovniach vyrástli postupne luxusné budovy, hotely FIS, Panoráma, Baník, Patria a iné, palác spojov, veľké poschodové parkovisko, ktoré neskôr začali slúžiť aj voľnému turistickému ruchu. Dobudovala sa tu aj obchodná sieť.

Dnes je Štrbské Pleso najvyššie položenou osadou Vysokých Tatier, v roku 2007 bol ukončený dlhoročný spor o vrátenie osady Štrbe, keďže dovtedy bola po násilnom odčlenení súčasťou vytvoreného mesta Vysoké Tatry. Rozvíja sa teda v kontinuite s podhorím. Obec dokončuje sochu Szentiványiho, ktorú chcú umiestniť na čestné miesto blízko brehov jazera na pripomenutie toho, kto bol na začiatku vzniku osady. Žije tu necelá stovka obyvateľov, dnes je synonymom turistiky a lyžovania.

Štrbské Pleso je zaručene dobrým východiskovým bodom pre túry do širokého okolia. Dostanete sa z neho na Symbolický cintorín, ku Chate pri Popradskom plese, na Sliezsky dom cez Ostrvu, na Chatu pod Rysmi a Rysy, na Chatu pod Soliskom i na Predné Solisko. Dá sa z neho dôjsť na Kriváň, prejsť sa Tatranskou magistrálou, ale aj k vodopádu Skok, do Mlynickej, Mengusovej či Furkotskej doliny i k Hincovým plesám, ale aj na Kôprovský štít či k Batizovskému plesu.

A ak vás túry unavia, môžete si ísť pozrieť blízke múzeum vo Važci, Važeckú jaskyňu, alebo sa prejsť okolo plesa, ktoré odráža končiare Vysokých Tatier a návštevníci ho považujú za najfotografovanejšie v našich veľhorách.

Zaujímavosti o Tatranskej Lomnici, ktoré ste možno nevedeli.

Tatranská Lomnica, miesto, ktoré si užijete

by ČlánkyTatranské 
osady

Tatranská Lomnica je jedna z najväčších a najkrajších osád Vysokých Tatier, ideálna pre zimné športy, je vyhľadávanou vstupnou bránou k túram a cyklotúram v našich veľhorách. Je sídlom vedenia Tatranského národného parku a sídlom jeho múzea. Ubytovať sa tu môžete od kempingu po luxusné hotely, fungujú tu kasína, fitnescentrá, kultúrne a zábavné zariadenia.

No aj ona začínala podobne ako jej známejšie či menej známe susedky. Jej zárodok tvorila štátna horáreň a niekoľko letohrádkov. Písal sa rok 1892. V tom roku rodinný veľkostatok v tejto oblasti, rozdrobený komplikovanými dedičskými vzťahmi viacerých rodín, kúpil Uhorský štát. Motívom kúpy bola snaha využiť toto atraktívne miesto na rozvoj návštevnosti Vysokých Tatier. Pôdu štát rozdelil na 69 stavebných parciel a tie rozpredal. Začalo sa stavať. Už v roku 1893 bol postavený hotel Lomnica – vtedy najväčší na území Vysokých Tatier, o niečo neskôr pozoruhodný Kúpeľný Dom s bazénom a vodoliečbou a v roku 1905 reprezentačný
Grandhotel, v roku 1919 premenovaný na Grandhotel Praha.

Foto: Martin Mafo Jankura

Ako pripomína Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, Uhorský štát chcel z Tatranskej Lomnice urobiť konkurenta Starého Smokovca, preto podporoval jej rozvoj. Zaviedli sa letné a zimné sezóny a popri golfe, tenise a konských dostihoch sa tu v zime rozvíjalo lyžovanie, sánkovanie i korčuľovanie. V smere k Skalnatej doline postavili v roku 1909 sánkársku i bobovú dráhu s drevenými bariérami , mechanickým výťahom a elektrickým časomerným zariadením. Na tie časy išlo o výnimočné rozhodnutie i realizáciu. Rozvoj Tatranskej Lomnice potom pribrzdili nové nájomné podmienky, ktoré si začal štát uplatňovať od roku 1908. Stavebný boom opadol. A dovŕšila to prvá svetová vojna. Počas nej časť kapacity Tatranskej Lomnice slúžila uhorskej armáde na rekonvalescenciu vojakov a lyžiarske kurzy. Po rozpade Rakúsko-Uhorska, ako tvrdí Ivan Bohuš, odviezli uhorské orgány časť zariadenia erárnych hotelov do Budapešti.

Rozvoj Tatranskej Lomnice nezastavili. V medzivojnovom období pribudlo do strediska množstvo rodinných a súkromných rezidencií. No vyrástla tu aj moderná a veľká zotavovňa Morava, ktorá patrila Zemskej životnej poisťovni v Brne. Výstavbou unikátnej visutej lanovky na Skalnaté pleso a Lomnický štít (1937 – 1940) získala osada hlavnú turistickú atrakciu, ktorá jej dodala pečať rarity aj za hranicami Slovenska. Okrem iného umožnila aj výstavbu astronomických a meteorologických pracovísk na Skalnatom plese a Lomnickom štíte. Boli to roky, ktoré Tatranskej Lomnici priali. No nepriala jej druhá svetová vojna. Na jej sklonku ustupujúci fašisti zničili údolnú stanicu lanovky a jej technické zariadenia. No po vojne rozvoju osady už nebránilo nič. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa stala centrom odborárskej rekreácie a množstvo objektov na jej území odborári vlastnia dodnes. A ešte niečo sa zapísalo do dejín Tatranskej Lomnice výraznými písmenami. V súvislosti s organizáciou svetového zrazu medzinárodnej asociácie karavanistov (FICC) bola južne od osady v roku 1974 ukončená výstavba Eurocampu FICC pre autocamping s množstvom športových a rekreačných zariadení.

Už pár rokov predtým počas príprav na Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní, ktoré sa vo Vysokých Tatrách konali v roku 1970, sa začalo s prestavbou lanovky na kabínkovú, postupne nahradila tú starú. Stredisko sa začalo meniť na medzinárodné centrum cestovného ruchu a rekreácie a tomu zodpovedali aj služby v ňom a formovanie podmienok pre rekreačný, ale aj poznávací
program.

Tatranská Lomnica sa svojou dopravnou prístupnosťou stala východiskom pre návštevu Skalnatého plesa, Lomnického štítu, Vodopádov Studeného potoka, možno sa odtiaľ vybrať do Tatranských Matliarov, Tatranskej či Starej alebo Novej Lesnej či inde a využiť turistické trasy v okolí týchto osád. V okolí je Skalnatá dolina, Skalnatá chata, Lomnické sedlo, Kežmarský štít, Veľká Svišťovka a iné známe miesta, ktoré sa môžu stáť cieľom športového programu. No stredisko najviac láka lyžiarov. Je najvyššie položeným na Slovensku a ponúka aj najvyššie prevýšenie. Celková dĺžka zjazdoviek presahuje 12 kilometrov. Veľká Lomnica má aj iné možnosti, ako stráviť voľný čas. Ponúka sa tu napríklad návšteva Múzea TANAP-u. Patrí medzi najnavštevovanejšie na Slovensku. K jeho vysunutým expozíciám patrí sezónne otvorená Tatranská botanická záhrada. Ak máte dobrodružnejšiu povahu, nevynechajte Tatrabob na Slnečnej lúke. S deťmi choďte do Galérie Dobrá hračka. Nájdete v nej množstvo hlavolamov, hudobné
i kreatívne hračky a dopravné ihrisko. V stredisku si môžete pozrieť aj Ski múzeum, ktoré zachytáva históriu vzniku a vývoja zimných športov vo Vysokých Tatrách.

Nový Smokovec bol prvou osadou vo Vysokých Tatrách, v ktorej sa liečilo aj v zime.

Nový Smokovec bol prvou osadou, v ktorej sa liečilo aj v zime

by ČlánkyTatranské 
osady

Historici nemajú úplne jasno v tom, ktorý rok pripísať vzniku osady Nový Smokovec. Časť z nich sa prikláňa k roku 1875, lebo počas neho si lekár Mikuláš Szontágh prenajal od obce Veľký Slavkov 20 hektárov pozemkov v blízkosti dnešného Starého Smokovca. Chcel tam vybudovať prvé klimatické sanatórium vo Vysokých Tatrách. O rok (1. júla 1876) najstaršie z nich otvorili. A to bol podľa lekára deň D vzniku osady.

Dokladá to aj mohutný žulový balvan pri rodinnej vile zakladateľa s vytesaným rokom – 1876. Mikuláš Szontágh, rodák z Dolného Kubína, pôsobil najskôr ako lekár v blízkom Starom Smokovci. No ako uvádza oficiálna webová stránka Kúpeľov Nový Smokovec, bol sklamaný z pomerov, aké tam vládli. Napriek dezilúziám, ostal tam tri roky, aby si zarobil a nadobudol skúsenosti. Mimo letných sezón pracoval v niekoľkých prímorských i horských kúpeľoch Nemecka, Švajčiarska, Anglicka, Francúzska, Talianska i balkánskych štátov, najmä tam, kde sa špecializovali na liečbu tuberkulózy.

Foto: Miroslav Nagy

Chcel, aby tie jeho kúpele, o ktorých po celý čas sníval, boli na takej úrovni ako zahraničné. Sen si začal plniť v spomínanom roku 1875. S výkopmi základovej jamy prišlo prekvapenie. Robotníci objavili strieborniak z rokov panovania cisára Marca Aurelia.

Prizvaný viedenský archeológ Ignác Spöttl potom odhalil na ľavom brehu Slavkovského potoka, pod Cestou slobody, metalurgické pracovisko, kde laténski hutníci tavili železnú rudu aj v čase, keď rímske vojská prenikli až po Trenčín. Ako uvádza Wikipédia, stopy po príbytkoch sa síce nenašli, no objavená bola relatívne dobre zachovaná taviaca pec, mohutná žulová nákova, grafitové kokily na odlievanie rudy a „pagáče“ kujného železa, haldy vytavenej trosky a zásoba netavenej rudy, ale aj železná plastika brodivého vtáka, ktorá je dnes vystavená v Múzeu Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici. Rímske platidlo mohlo byť dôkazom obchodných kontaktov tatranských hutníkov s rímskymi légiami.

Najstaršie sanatóriá, ktoré doktor Szontágh dal do prevádzky v roku 1876, boli prvými špeciálizovanými na liečbu tuberkulózy v Uhorsku.  A ešte jedno zaujímavé prvenstvo sa spája s osadou.  Nový Smokovec bol prvou tatranskou osadou, ktorá bola v prevádzke aj v zime (začalo to v sezóne 1881-82).  Podľa autora publikácie Osudy tatranských osád Ivana Bohuša M. Szontágh bol jedným z priekopníkov zimných športov, pacientom predpisoval lyžovanie i sánkovania ako dôležitú liečebnú procedúru. A tomu aj stavebne prispôsoboval ďalšiu výstavbu či dostavbu sanatória a služby pre pacientov.

Celoročná prevádzka znamenala aj rozsiahly stavebný boom Nového Smokovca. Ivan Bohuš tvrdí, že v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia tu pribudlo množstvo víl bohatých ľudí, predovšetkým z radov maďarskej šľachty, ktorí sa nechali ambulantne liečiť v szontaghovských sanatóriách. Na prelome storočí mal Nový Smokovec 38 budov, 26 z nich tvorilo komplex sanatórií s hospodárskym zázemím.

Prvá svetová vojna zmenila „klientelu“ szontághovských sanatórií. Premenili sa na vojenské lazarety. Ale ani dunenie vojnového konfliktu nezastavilo budovanie osady. Začalo sa tu stavať veľké sanatórium účastinnej spoločnosti. Nazvali ho Palace a odovzdali do užívania v roku 1925. Neskôr ho návštevníci poznali pod názvom Penzák. Priekopnícky čin zaznamenal Československý Červený kríž založením protituberkulózneho preventória. V roku 1930 v Novom Smokovci dali do užívania prvý Parkhotel a neskôr – v roku 1933 – moderný liečebný dom so staronovým názvom Palace. A časom pribúdali ďalšie a ďalšie.  

Takmer o všetkých budovách osady, by sa dali napísať samostatné príbehy. Boli by dramatické, lebo menili majiteľov a tí zase mali svoje osudy, ktoré popísala druhá svetová vojna, následné znárodňovanie, odborárska anabáza s jej zotavovňami a na konci minulého storočia aj reštitúcie a privatizácia. Čo desaťročie, to nové popisné číslo hotela, liečebne, penzióny, zotavovne, chaty… Spomenúť ešte treba, že na západnom okraji osady vyrástlo rozsiahle obytné sídlisko Sibír.

Niekdajšie rozhranie medzi Starým a Novým Smokovcom už zaniklo. Kým osadu v prvých desaťročiach existencie návštevníci vyhľadávali predovšetkým pre liečbu, postupne sa jej funkcia rozšírila aj na služby turizmu a vyrástol tu tiež lyžiarsky areál s menej náročnými terénmi. Osada leží na úpätí Slavkovského štýlu, čo ju favorizuje ako východiskový bod pre túry do dolín. Kúpele Nový Smokovec ponúka zase komplexné služby pre individuálne pobyty a skupinové podujatia. Okrajom osady cez Jakubkovu lúku, ktorá sa v zime mení na lyžiarsky areál, vedie chodník do Velickej doliny.

Ak si potrebujete oddýchnuť od ruchu Tatier, navštívte v Novom Smokovci evanjelický kostolík. Vyrástol v roku 1887 asi 100 metrov poniže Szontaghových sanatórií aj so štedrým prispením zakladateľa osady. Jeho projektantom a staviteľom bol Gedeon Majunke, ktorý nechal svoju pečať na množstve stavieb vo Vysokých Tatrách. Nostalgické Tatry uvádzajú, že pod kostolom je krypta rodiny Szontagh a je tam pochovaný aj Mikuláš Szontagh starší.

 

Tatranská Polianka má mnoho unikátov, no jeden ju predsa len prevyšuje.

Tatranská Polianka spojila liečbu s básnikmi

by ČlánkyTatranské 
osady

Tatranská Polianka má mnoho unikátov, no jeden ju predsa len prevyšuje. Spája sa nám s hodinami literatúry a českým básnikom Jiřím Wolkrom. Je ikonou tohto miesta aj pre svoj tragický osud. Talentovaný český básnik si v roku 1923 liečil v sanatóriu Michala Guhra tuberkulózu. Býval na izbe č. 23 a často chodil k jazierkam neďaleko sanatória a pri tom severnom, 36 dní pred svojou smrťou, napísal známy epitaf.

Dnes je tam osadená pamätná tabuľa a epitaf na nej všetkým pripomína tragédiu mladíka, ktorý miloval život, ale osud mu nedovolil ho naplniť.  S Tatranskou Poliankou sú výrazne spojené mená ďalších dvoch mužov. Prvý – Pavol Weszter – ju založil, druhý – MUDr. Michal Gur – stál pri zlomových udalostiach, ktoré naplnili jej ďalší osud ako dôležitého strediska klimatoterapie.

Foto: Julia Chreňová

Osada leží v ústi Velickej doliny a rozkladá sa na oboch stranách Cesty slobody medzi Starým Smokovcom a Štrbským Plesom. Patrí medzi najstaršie v Tatrách, podľa archeologických nálezov bolo jej okolie osídlené už v praveku. Priestor, na ktorom Tatranská Polianka neskôr vyrástla, sa volalo Polianka, hodne zaužívaný bol aj názov podľa jej zakladateľa – Weszterovo. Osade dnešný názov úradne priznali v roku 1919.

Polianka bola lúka, ktorú v roku 1881 od potomkov Mariášiovcov kúpili veľkoslavkovskí gazdovia Pavol Weszter, Michal Guhr a Samuel Nitsch z Veľkej Lomnice. Už vtedy na nej stála gerlachovská obecná horáreň. Pavol Weszter neďaleko nej dal postaviť poľovnícku chatu, ktorá sa stala obľúbeným miestom vtedajších turistov, lebo sa v nej dalo kúpiť občerstvenie. Chata po prestavbách slúži na rekreáciu dodnes. Turisti ju poznajú ako Sosnu.

Čoskoro tu pribudli ďalšie turistické domy, no fakt, že osada bola iba akýmsi odpočinkovým bodom na ceste medzi Smokovcami a Štrbským Plesom Pavla Wesztera neuspokojovalo. Nechal sa inšpirovať liečebnými výsledkami Nového Smokovca a postaral sa o to, aby jeho synovec – Michal Guhr mladší vyštudoval medicínu a po potrebnej praxi už viedol od roku 1902 v klimatické sanatórium. Jeho zvuk má svoj odraz aj v súčasnosti. Liečba sa zameriavala na klimatoterapiu, vodoliečbu a elektroliečbu. Vyhľadávaným sa stalo pre ľudí s chorobami štítnej žľazy, trpiacimi na nervové ochorenia a chudokrvnosť.

Osada sa postupne rozrastala, zariadenia v nej modernizovali, rekreačnú funkciu niektorých z nich nahrádza liečebná. Najmä po prvej svetovej vojne sa zariadenie i služby v nich čoraz viac podriaďovali liečbe pacientov, najmä tých, ktorí mali tuberkulózu. Dr. Guhr zomrel v roku 1933, sanatórium prevzal Dr. Nitsch a po ňom národná správa. Znárodnenie po roku 1948 znamenalo aj zmenu funkcie sanatória.

Premenovali ho na Wolkerov odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. Po úbytku pacientov s TBC sa v ňom liečili pacienti s nešpecifikovanými respiračnými chorobami, ako sú astma, chronická bronchitída, rôzne alergie a podobne.  K pôvodnému názvu sa Sanatórium Dr. Guhra vrátilo v roku 2003, a to po transformácii štátnej príspevkovej organizácie na neziskovú poskytujúcu všeobecne prospešné služby.

Osada nezabúda ani na svojho básnika. Pomenovala po ňom jazierka, ktoré sa nachádzajú približne 100 metrov nad sanatóriom. Vedie k nim parkový chodník s lavičkami a je od nich nádherný výhľad na Gerlachovských štít. Každú jeseň sa tu stretávajú aj  mladí básnici na Wolkrovej Polianke, súťaži v pôvodnej básnickej tvorbe.

No Tatranská Polianska sa stala aj dôležitým východiskom aj pre túry a výstupy vo Vysokých Tatrách. Blízko je odtiaľ na Sliezsky dom či Chatu pri Popradskom plese. Vydať sa môžete na Východnú Vysokú cez Sliezsky dom a Poľský hrebeň. Je najnavštevovanejším štítom Vysokých Tatier s podmanivými výhľadmi na veľkú časť našich veľhôr. Z Tatranskej Polianky sa môžete dostať aj do sedla Prielom. Je jedným z mála turisticky prístupných sediel hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. Oddeľuje Divú vežu a štít Východná Vysoká a zároveň spája Veľkú Studenú a Bielovodskú dolinu, ktorú zdobí aj Hviezdoslavov vodopád. A ak máte dosť odvahy a guráže, tak si naplánujte so sprievodcom výstup na Gerlachovský štít.

Pre mladších návštevníkov Tatranskej Polianky môže byť zaujímavá Digitálna galéria Poliankovo, ale aj  Zverofarma Hubert v Gerlachove.