V Poliankove sa dostanete na neprístupné miesta

V Poliankove sa dostanete na neprístupné miesta, hoci aj na Severný pól

by Turistické 
atrakcie

Foto: poliankovo.sk

Tatranská Polianka je východiskovým bodom túry na Sliezsky dom, prípadne ďalej na Gerlach, ale nájdete tu aj digitálnu galériu a kaviareň s názvom Poliankovo.

Otvorili ju v marci 2019 s cieľom vytvoriť pekný vizuálny zážitok a pomocou moderných technológií priblížiť návštevníkom umenie. Ak hľadáte vo Vysokých Tatrách oddychový program pre deti, aj pre dospelých, ste na správnom mieste.

Digitálnu galériu a kaviareň nájdete v Tatranskej Polianke nad železničnou stanicou. Je to zážitková prehliadka nedostupných miest našej planéty. Mladší i starší návštevníci sa dozvedia veľa zaujímavých informácií a zažijú aj klasické umenie zábavnou formou. Za ideovým obsahom jednotlivých expozícií je od začiatku známy dokumentarista Pavol Barabáš.

Medzi aktuálne výstavy patrí aj jeho Dialóg s Planétou. Pomocou digitálnych projekcií si môžete vyskúšať, aký je to pocit stáť na najvyššom vodopáde na Zemi, ako splaviť neznámu rieku či prejsť cez Severný pól. Cieľom je, aby ste si vo svojom vnútri odniesli pocit, ktorý motivuje k hlbšiemu poznávaniu našej planéty a vzťahu k nej.

Navštíviť môžete aj neprístupné časti jaskyne Domica, najznámejšej a najdlhšej jaskyne v Slovenskom krase. Pomocou virtuálnej reality sa dostanete do nedostupnej siene s názvom Klenotnica alebo si pozriete Samsonove stĺpy. Stačí si nasadiť virtuálne okuliare.

V Poliankove sa spája umenie s modernými technológiami, ako je už spomenutá virtuálna realita, 3D projekcie, rozšírená realita, hologram, tieňohra a ďalšie. Inštalácie sa nachádzajú na ploche približne 600 metrov štvorcových, ponúkajú 140 m2 projekčných plôch a 120 m2 zrkadiel. Výstava je doplnená o rôzne interaktívne prvky.

Súčasťou galérie je aj obchod s originálnymi suvenírmi a kaviareň. V nej si môžete nechať vytvoriť svoj obrázok alebo fotografiu priamo na káve.
Zdroj: poliankovo.sk

Kežmarský hrad

Kežmarok nie sú iba remeslá, tamojšie múzeum ponúka aj iné rarity

by Turistické 
atrakcie

Foto:  Mesto Kežmarok

Podtatranské mesto Kežmarok Slováci poznajú predovšetkým cez júlový jarmok tradičných remesiel. No ich pozornosť si určite zaslúži aj Múzeum v Kežmarku. Jeho súčasťou je aj Kežmarský hrad.

Otvorme jeho brány a nazrime, čo si v ňom návštevník môže pozrieť.  K jeho stálym expozíciám patrí prehliadka historických vozidiel a hasičskej techniky. Unikátne autá a motorky fascinujú návštevníkov, obdiv vzbudzuje hlavne hasičské auto Škoda 154 z roku 1929, ktoré je jediné svojho druhu v Európe.

Expozícia historických vozidiel

Veterány na Kežmarskom hrade. Foto:  Múzeum v Kežmarku

Návštevníci si ale môžu vybrať aj z ďalších stálych expozícií hradu. Napríklad tú, ktorá sa venuje cechom a remeslám, keďže v meste kedysi existovalo až 36 samostatných cechov.

Zaujímavá je aj radničná miestnosť so zariadením niekdajšej kežmarskej radnice so symbolmi privilégií Kežmarku. Alebo si treba pozrieť expozíciu zbraní či streleckého bratstva v Kežmarku, ale aj expozíciu venovanú rodine Tököli, keďže kedysi vlastnila hrad a patrilo do nej i knieža Imrich Tököli, vodca jedného z protihabsburgských povstaní.

Dobová lekáreň v Kežmarku

Dobová lekáreň v Múzeu Kežmarok. Foto:  Múzeum v Kežmarku

Milovníkov histórie možno nadchne prehliadka lekárne venovaná spolku spišských lekárov a lekárnikov, alebo hoci aj expozícia venovaná životu a dielu Dr. Vojtecha Alexandra, ktorý si ako prvý lekár na Slovensku zaobstaral röntgenový prístroj.

Romantici zase ocenia prehliadku hladomorne a vyhliadkovej veže, čo pripomína nešťastný osud bohatej hradnej panej Beaty Laskej. Šľachtičná absolvovala prvý zdokumentovaný výlet do Vysokých Tatier bez dovolenia manžela, a ten ju kruto potrestal dlhoročným väzením. 

Na hrade návštevníci nájdu aj expozíciu dokumentujúcu politický rozvoj mesta, galériu s historickými portrétmi, hradnú kaplnku, ktorú postavili pre Máriu Gyulaffy a v tamojšej hrobke je pochovaná, ale aj expozíciu venovanú vzťahom Kežmarčanov k Vysokým Tatrám a lapidárium s kamennými článkami pochádzajúcimi zo sakrálnych a svetských stavieb.

Múzeum bytovej kultúry

Múzeum bytovej kultúry v Kežmarku. Foto:  Múzeum v Kežmarku

Druhou časťou Múzea v Kežmarku je Múzeum bytovej kultúry so sídlom v meštianskom dome, ktorý patril rodine zlatníka Daniela Haltza. Je v ňom expozícia dokumentujúca vývoj nábytku z obdobia 17. až 20. storočia. Medzi exponátmi sú aj hodiny, bytový textil, osobné predmety a odevné doplnky. K unikátom patrí napríklad pec so soškou „holohlavého“ havrana, vyhynutého vtáka z tatranskej oblasti, ktorá pochádza z kaštieľa v Huncovciach.

Móda 19. storočia

Múzeum v Kežmarku má aj výstavnú sieň a v tej je momentálne inštalovaná výstava Móda 19. storočia. Pozrieť si ju môžete ešte do 9. februára 2024. Výstavy sa pravidelne obmieňajú. Výstavná sieň sídli v Kežmarku na Ulici Dr. Alexandra 11.

Pred rokom tragédia v Groszovom ľadopáde

Dvaja horolezci zahynuli, tretí zázrakom vyviazol

by Články

Ilustračné foto:  HZS

V lavíne pod Groszovým ľadopádom pred rokom zahynuli dvaja horolezci, tretí akoby zázrakom vyviazol. Tragédia doplnila štatistiku minulej zimy, ktorá bola plná rekordov spojených s lavínami. Memento aj dnešných dní.

Hory sú krásne, ale i zradné. Opakovane sa potvrdzuje, že sa ich neoplatí podceňovať. Ani provokovať. Pred rokom – 29. januára 2023 – bolo vyhlásené iba mierne lavínové nebezpečenstvo, no to sa koncentrovalo najmä na severných svahoch, pod skalnými stenami, kde mohol vietor naviať väčšie množstvo snehu.

Pád lavíny v Groszových ľadopádoch

Lavína v Groszovom ľadopáde. Foto: Stredisko lavínovej prevencie  

A to bol aj prípad, ktorý sa už zapísal do histórie tragédií Vysokých Tatier. Ako uvádza v bilancii lavínovej sezóny časopis Horolezec, podľa očitých svedkov sa okolo obeda začal dvíhať vietor, ktorý premiestnil veľké množstvo snehu do kotla medzi prvý a druhý Groszov ľadopád. Sneh bol slabo previazaný s tvrdou snehovou pokrývkou, ktorá sa tu vytvorila stabilným počasím v predchádzajúcich dňoch.

Cez Groszove ľadopády vtedy liezla dvojica slovenských a trojica poľských horolezcov. Magazín Horolezec popisuje nasledujúce udalosti takto:

„Poliaci sa vybrali do Veľkej Studenej doliny s cieľom liezť cez Groszove ľadopády. Pod ľad sa dostali poobede. Po vylezení prvého ľadopádu sa stretli s dvojicou slovenských lezcov, ktorí zostupovali dolu. Pri zostupe napriek dodržaniu bezpečných rozostupov uvoľnili krátko po sebe dve doskové lavíny. Podarilo sa im zachytiť na cepínoch a neprepadnúť cez skalný prah. Poľskí lezci pokračovali vo výstupe a liezli na druhý Grosz až do večera. Na zostupe pri čelovkách boli strhnutí lavínou a prepadli cez spodný ľadopád. Nános ich následne unášal ešte 150 m úzkym žľabom. Bola to terénna pasca, nemal sa kde rozliať.“

Horskej záchrannej službe pád lavíny nahlásil jeden z poľských horolezcov. Aj jeho čiastočne zasypalo, ale so svojimi spolulezcami nemal žiaden kontakt. Záchranári ihneď vyrazili do terénu. Na snežných skútroch sa dostali na miesto pádu lavíny a okamžite začali lavínisko prehľadávať.

Masa snehu pri Groszovom ľadopáde

Lavína pod Groszovým ľadopádom.
Ilustračné foto: HZS

Ako uvádza Horská záchranná služba v správe z miesta nehody, pomocou lavínového vyhľadávača sa im podarilo obidvoch nezvestných horolezcov lokalizovať a vyhrabali ich. No pre nich už bolo neskoro. Nenašli ich živých. Následne pomohli aj nekriticky zasypanému tretiemu horolezcovi a zostúpili s ním do Starého Smokovca. Nemal vážne zranenia.

V sezóne 2022/23 podľa údajov z magazínu Horolezec pod lavínami zahynulo 6 ľudí, čo je nadpriemerné číslo. Zranenia v lavínach utrpelo 8 ďalších a aj tento údaj je nárastom oproti predchádzajúcej sezóne. Všetky obete sa dostali do štatistiky Vysokých Tatier. Lavínové správy sa v tejto sezóne vydávali šesť mesiacov. Informácií mali návštevníci veľhôr dosť.

Viera Legerská, vierka@cezhory.sk

Tatranská galéria v Poprade

Sídlom Tatranskej galérie je skvost – rekonštruovaná parná elektráreň

by Turistické 
atrakcie

Foto:  Prešovský samosprávny kraj

Tatranská galéria vznikla v roku 1960 a jej prvým sídlom bol Starý Smokovec a dodnes fungujúca výstavná sieň – Vila Flóra. Svojou akvizičnou, vedeckovýskumnou a výstavnou činnosťou spracováva a verejnosti približuje tvorbu najmä výtvarných umelcov Spiša a širšieho východoslovenského regiónu, ale prezentuje aj významné osobnosti slovenského výtvarného diania.

Po viacerých miestach pôsobenia sa definitívne usídlila v Poprade a dnes svoju činnosť prezentuje v bývalej parnej elektrárni na Hviezdoslavovej ulici, ale aj v iných kultúrnych inštitúciách podtatranského regiónu.

Budova Elektrárne je rovnako príťažlivá pre náhodných okoloidúcich, návštevníkov galérie, ale aj pre profesionálnych tvorcov v oblasti architektúry, záchrany technických pamiatok, či technického inžinierstva.

Zaujmú ich predovšetkým dokonalé detaily stavby, veľkorysé priestorové riešenie i jej celkový architektonický dojem, ktorý vyžaruje dobovú atmosféru. 

Jedna z výstavných hál Tatranskej galérie.

Foto:  Tatranská galéria Poprad

Galéria v bývalých surových priemyselných priestoroch organizuje celoslovenské a medzinárodné výstavné akcie s presahmi do netradičných kultúrnych aktivít. Kredit galérii získala už prvá výstava v týchto priestoroch Severné Anglicko na severnom Slovensku a galéria začala postupne získavať cveng aj vo svete. Návštevníci v nej zakaždým nájdu zaujímavé výstavy.

Do portfólia Tatranskej galérie stále patrí Vila Flóra v Starom Smokovci, ktorú pred niekoľkými rokmi rekonštruovali a jej priestory patria výtvarnému umeniu spojenému s témou Tatier.

Ďalšou zo stálych expozícií Tatranskej galérie je Galéria Ferdinanda Kleinbergera Katonu v Spišskej Starej Vsi umiestnená v budove Ľudovej banky. Nachádza sa v nej približne polstovka olejomalieb a tridsať kresieb tohto autora. Katona bol významný maďarský majster krajinomalieb, ktorý sa narodil v Spišskej Starej Vsi a ako začínajúci umelec sa inšpiroval Ladislavom Medňanským.  

V Tatrách bude víchrica.

Postaviť sa orkánu čelom určite nie je dobrý nápad

by Aktuálne v TatráchČlánky

Ilustračné foto:  Eva Danišová

Vyjsť dnes v Tatrách nad hranicu lesa, sa rovná vedomému hazardu so životom. Takýto plán si treba nechať na dni, keď sa počasie upokojí. Postaviť sa čelom orkánu, lebo o veľmi silnom vetre je reč, určite nie je dobrý nápad.

Začínajúci víkend prichádza s vážnymi varovaniami Horskej záchrannej služby. Pre celú oblasť Tatier platia výstrahy zvýšeného lavínového nebezpečenstva, silného vetra tretieho stupňa, snehu a ľadu.

Vo vysokých polohách nad 1 800 m sa dnes očakáva výskyt mimoriadne silného vetra, ten krátkodobo v nárazoch dosiahne rýchlosť  110 – 120 km/h, čo je mohutná víchrica až orkán.

„Po oteplení a následnom ochladení je povrch snehu na mnohých miestach tvrdý až zľadovatený, čo znamená nebezpečenstvo úrazu,“ varuje Horská záchranná služba na svojej webovej stránke. Okrem toho pripomína, že prevádzka Chaty Plesnivec je obmedzená iba na víkendy a vo Vysokých Tatrách stále platí, že riziko úrazu trvá na chodníku medzi Hrebienkom a Rainerovou chatou, ktorý sa v jednej časti zosunul. Dá sa obísť spodným chodníkom na Bílikovu chatu. 

Netreba riskovať, v Tatrách nebude vľúdne počasie

Ilustračné foto:  Jozef Kubáni

Modrý chodník v Pieninskom národnom parku z Lesnice cez sedlo Cerla do Červeného Kláštora je ťažko priechodný, a stále to platí. Vo Vysokých Tatrách má v piatok a sobotu snežiť a najmä v sobotu sa výrazne ochladí. Lúče slnka pozlátia veľhory až v nedeľu, príjemne bude v osadách, vo vyšších polohách sa treba pripraviť na zimu.

Výstrahy pred silným vetrom, snehom a ľadom i lavínami platia aj pre Západné a Nízke Tatry. Varovania horských záchranárov treba brať vážne. V sobotu sa aj tu výrazne ochladí a v Západných Tatrách, rovnako ako vo Vysokých, bude v piatok a sobotu snežiť. Slnko nad končiarmi vyjde až v nedeľu.

Nízke Tatry budú mať slnka viac – v piatok i nedeľu, no v sobotu aj tu pribudne dávka nového snehu. Stále platí, že  pre popadané stromy sú ťažko priechodné: červený TZCH z Ludrovej na Salatín. Ani GPS súradnice sa nemusia zhodovať s mapovými podkladmi. Niektoré trasy v Nízkych Tatrách boli pre schodnosť pozmenené.

Viera Legerská, vierka@cezhory.sk

Obľúbené bežkárske trate v Tatranskej Lomnici

Na bielych stopách pod majestátnym Lomnickým štítom

by ČlánkyTuristika 
v zime

Ilustračné foto:  Matúš Jančík.

Ak našinec spomenie pred cudzincom Vysoké Tatry, zaručene dostane odpoveď: Štrbské Pleso, Starý Smokovec a Tatranská Lomnica. Posledné z vymenovaných stredísk za svoju pozíciu v rebríčku najznámejších lokalít našich veľhôr vďačí najmä polohe.

Leží pod majestátnym Lomnickým štítom, ktorý je jedným zo symbolov Vysokých Tatier. No čoraz viac je známe aj vďaka svojej povesti významného centra zimných športov. A mnohí naň nedajú dopustiť. Okrem zjazdárov, ktorí toto stredisko považujú za svoju mekku, si v ňom na svoje môžu prísť aj vyznávači bielej stopy. No treba jedným dychom dodať, že trate pre bežkárov v tomto našom najvyššie položenom stredisku sa odporúčajú prevažne zdatnejším športovcom.

Foto: Depositphotos.

Zaujímavý okruh s korčuliarskou aj klasickou stopou vedie cez areál Kolbiska, v blízkosti futbalového ihriska a budovy Štátnych lesov TANAP-u. Meria 2,4 km a je to skvelý zážitok, znásobený aj starostlivou úpravou trate. Je vhodná aj pre deti. Navyše, v požičovni Slnečný dom sa dajú požičať detské lyže. V blízkosti Tatranskej Lomnice sa nájde trať s prívlastkom – ľahká. Vybehnúť na 8 kilometrov dlhú klasickú stopu sa dá, ak sa vydáte z Tatranskej Lomnice smerom na Starú Lesnú. Po starolesnianskych lúkach sa dostanete až k náučnému chodníku pri Astronomickom ústave SAV. Ak je dostatok prírodného snehu, bežkovať môžete aj v známom golfovom areáli vo Veľkej Lomnici.

A to sa hocikde iba tak nenájde. Je to trasa pre klasických vyznávačov bielej stopy, ktorí sa netrhajú za výkonom, pohyb si vychutnávajú, dokážu sa zastaviť a kochať sa pohľadmi do okolia. V tomto prípade sú to nádherné výhľady na Vysoké Tatry, čo deň na bežkách urobia nezabudnuteľným. Trasa je upravená. Rovnako sa upravuje aj chodník z Tatranskej Lomnice až do Tatranskej Kotliny. Aj vás lyžovanie baví a chcete o ňom vedieť viac, navštívte v Tatranskej Lomnici Ski Museum. Uvidíte atrakciu – 3,07 metra dlhé lyže, ale aj dielňu na výrobu lyží, palíc a topánok a môžete ich porovnať s tými, ktoré tvoria dnešnú lyžiarsku výbavu.

Výstrahy na Chopku

Jedna tragédia a dvadsaťdva zásahov na Chopku za deň

by Články

Ilustračné foto:  HZS

Toto je bilancia iba jedného dňa na severnej strane Chopku. Spomíname ju preto, lebo tohtotýždňový pondelok sa zapísal aj do štatistík smrteľných úrazov. Lyžiarka v lokalite Konský grúň narazila do stromu a po prevoze do nemocnice zraneniam podľahla.

Horská záchranná služba upozorňuje na náročné podmienky v Nízkych Tatrách. Tamojší terén je pokrytý ľadom, čo spôsobuje najmä silný vietor nielen na severnej, ale aj južnej strane, preto sa momentálne neodporúča pohyb po lyžiarskych tratiach, ani vo voľnom horskom teréne v tejto lokalite.

Ako uvádza na svojej stránke Horská záchranná služba: „Bez dostatočných skúseností a vhodného výstroja je pohyb v tomto teréne nebezpečný, dokonca život ohrozujúci.“

Na lyžiarskej trati sa treba riadiť Bielym kódexom

Lyžiari a snoubordisti sa na tratiach musia riadiť Bielym kódexom.  Ilustračné foto: Pixabay  

V priebehu spomínaného pondelka záchranári upozornili prevádzkovateľa lyžiarskeho strediska Jasná na nevhodné podmienky na zjazdových tratiach a ten rozhodol o uzatvorení najvyššie položených zjazdoviek na severnej strane Chopka pre náhle zhoršenie počasia a slabšiu viditeľnosť. Ako uviedli Správy RTVS zranenú lyžiarku našli pracovníci strediska mimo svahu. Privolaní horskí záchranári jej poskytli prvú pomoc a zariadili letecký transport do nemocnice. Tam, žiaľ, na následky zranení zomrela.  

V priebehu dňa zasahovali záchranári v tomto stredisku ešte 22-krát pri zraneniach lyžiarov. Ďalších asi osemdesiat lyžiarov bolo v stredisku zvážaných zo svahov pokrytých ľadom snežnými pásovými vozidlami.

Takýto deň nie je na Chopku výnimočný. Ako prízvukovali záchranári z tamojšieho strediska v spravodajstve verejnoprospešnej televízie, niekedy je to aj tridsať zásahov i viac  za deň k ťažkým úrazom, pričom príčinou je predovšetkým precenenie schopností, nedisciplinovanosť lyžiarov, nerešpektovanie pokynov a alkohol.

Za deň zasahovali záchranári na severnej strane Chopku 23-krát

Horskí záchranári tvrdia, že pribúda lyžiarov, ktorí zle odhadnú svoje schopnosti, čo je dôvod ťažkých úrazov na tratiach.   
Ilustračné foto: Pixabay

Ako sa treba správať na lyžiarskej trati? Pravidlá ohraničuje Biely kódex. Zdôrazňuje, že k iným osobám sa treba správať ohľaduplne, ovládať rýchlosť i spôsob jazdy a prispôsobiť ju stave trate i počtu lyžiarov na nej. Jazdu treba smerovať tak, aby nedošlo k ohrozeniu pred i okolo jazdiacich lyžiarov a snoubordistov. Predbiehať treba s dostatočným priestorom, vchádzať na trať až potom, keď je jasné, že sa zhora či zdola nepribližuje iná osoba.

Nebezpečné je i bezdôvodné zastavenie či státie na zúžených a neprehľadných častiach trate, preto sa tomu treba vyhnúť. Pri páde treba miesto čo najskôr opustiť. 

Biely kódex prikazuje, že na stúpanie alebo schádzanie po lyžiarskej trati treba použiť jej okraj, nevyhnutné rešpektovanie označenia a pokynov prevádzkovateľov trate. Pri úraz je každý lyžiar a snoubordista povinný poskytnúť prvú pomoc podľa svojich schopností a oznámiť úraz prevádzkovateľovi alebo HZS a zostať na mieste. Ten, kto lyžuje, či snouborduje, mal byť mať bezpečnú lyžiarsku výstroj, lyžiari do 15 rokov sú povinní nosiť prilbu. Ak dôjde k nehode, každý jej účastník i svedok je povinný preukázať základné údaje o sebe.

Dôležité je poistenie, ale aj aplikácia Horskej záchrannej služby, ktorú si treba pre každý prípad inštalovať do mobilu.

Viera Legerská, vierka@cezhory.sk

Podtatranské múzeum patrí k Popradu už takmer 150 rokov

Podtatranské múzeum patrí k Popradu už takmer 150 rokov

by Turistické 
atrakcie

Foto: Podtatranské múzeum v Poprade.

Ak hľadáte počas návštevy Vysokých Tatier okrem športového vyžitia a aktívneho oddychu aj možnosti dozvedieť sa niečo viac o regióne pod našimi veľhorami, skúste Podtatranské múzeum v Poprade.

V historickej budove na vás čakajú dve stále expozície. Prvá z nich – Knieža z Popradu a jeho hrobka, vychádza z archeologického nálezu európskeho významu, keď v roku 2005 objavili počas stavebných prác v Poprade – Matejovciach dokonale zachovanú hrobku germánskeho kniežaťa z prelomu 4. a 5. storočia nášho letopočtu. Na výskume tohto nálezu sa spolu so slovenskými vedcami podieľajú špecialisti z nemeckého Schleswigu a bádatelia z ďalších štátov (Dánsko, Belgicko, USA, Česká republika, Maďarsko a iné).

Druhá stála expozícia má názov Poprad a okolie v zrkadle vekov. Je rozdelená do piatich častí podľa časových úsekov a poskytuje návštevníkom informácie o živote a prírodnom prostredí mesta a okolia od praveku po súčasnosť. Na webových stránkach múzea si môžete pozrieť tieto expozície aj formou virtuálnej prehliadky s komentárom.

V Podtatranskom múzeu spravujú približne 52 500 kusov zbierkových predmetov, v knižnici majú viac ako 18 000 zväzkov vzácnych kníh. Pobočku má v Spišskej Sobote, kde sú štyri stále expozície: Cechy a remeslá, Meštianske bývanie, Vznešenosť a pokora a Osobnosti Spišskej Soboty.

Múzeum v Poprade prešlo počas mnohých desaťročí rôznymi etapami vývoja. Jeho predchodcami boli Karpatské múzeum v Kežmarku a Tatranské múzeum vo Veľkej. Muzeálna spoločnosť Velického Tatranského múzea sprístupnila svoju prvú expozíciu v roku 1882. Pre Karpatské múzeum v Poprade postavil Uhorský karpatský spolok samostatnú budovu, v roku 1887 v nej otvorili expozície pre verejnosť. Po roku 1945 zlúčili obe samostatné spolkové múzeá do jedného so sídlom v Poprade. Svoj dnešný názov má od roku 1967.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek.

Exkluzívne s novým riaditeľom horských záchranárov: Pri zmenách rozhodnú dáta, nie pocity

by Články

Foto: archív Martina Matúška.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby (HZS) Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia, no horským záchranárom sa stal v roku 1996. Je lavínovým špecialistom a psovodom lavínového psa, zdravotným záchranárom, viacnásobným víťazom medzinárodných horských súťaží doma i v zahraničí, železným mužom Ozbrojených síl SR, známym skialpinistom a horským vodcom s osvedčením UIAGM. Hovoríme s ním o jeho plánoch na novej pracovnej pozícii.

S akými víziami ste nastúpili na svoj nový pracovný post?
Mojím cieľom je zlepšiť spoluprácu so všetkými zložkami integrovaného záchranného systému, a to aj mimo zásahových oblastí Horskej záchrannej služby, prehlbovať spoluprácu s vrtuľníkovou záchrannou zdravotnou službou či správami národných parkov. Chcem pokračovať v materiálno-technickom vybavení oblastných stredísk, HZS by mala pokračovať v trende čerpania prostriedkov z európskych fondov. A najmä, plánujem obnoviť preventívnu a naštartovať edukačnú činnosť vo všetkých oblastiach záchrany.

Poďme nadviazať. Aké kroky už máte za sebou?
Rozbehli sme rozsiahle analýzy zamerané na zisťovanie stavu záchranárstva v porovnaní s minulosťou. Do leta by sme mali dostať výsledky, teda nielen pocity, ale aj dáta. A na ich základe budeme reorganizovať horskú záchrannú službu. Už teraz vieme, že sme v situácii, keď treba niektoré procesy urýchliť a zoptimalizovať.

Nie je to všetko, predpokladám…
Za tých niekoľko týždňov, čo som vo funkcii, som už nadviazal kontakty s takmer všetkými zložkami, s ktorými chcem spolupracovať, či už je to ochrana prírody, štátne inštitúcie, značkári, viaceré zväzové či klubové organizácie, ktoré pôsobia najmä vo Vysokých Tatrách. Nasledovať budú ostatné národné parky. Chcem nájsť prieniky vo vzájomnej spolupráci tak, aby sme našli riešenie napríklad aj pre optimálne uzávery chodníkov, a to nielen z hľadiska ochrany prírody, ale aj bezpečnosti návštevníkov.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia.

Na čo z toho sa najviac tešíte a z čoho máte už teraz vrásky?
Vrásky mi pribúdajú najmä z množstva administratívnych povinností, ktoré mám na pracovnom stole, a ktoré treba v rozumných termínoch zvládnuť a zžiť sa s nimi. Administratíva, ktorú treba rešpektovať, zaberá mnohokrát viac času ako záchranársky výkon v teréne.

A čo radosť?
Momentálne mi robí najväčšiu radosť to, keď si stihnem ráno pred prácou alebo po nej zašportovať. No tú ozajstnú radosť budem mať až potom, keď sa mi podarí niektorý z mojich plánov aj zrealizovať. Na bilancovanie je teraz ešte skoro, až o pár mesiacov budem múdrejší. Budeme mať hotové analýzy a budeme vedieť, ako nastaviť nový systém práce a zaviesť ho do praxe. Zatiaľ ma teší najmä to, že tých plánov je dosť a že mám chuť ich aj realizovať.

Váš názor na nový návštevný poriadok Tatranského národného parku?
Vstúpil do platnosti iba nedávno a už sú voči nemu vážne výhrady. Ani z pohľadu turistu – pešieho, lyžiara, bežkára či skialpinistu, lezca, horolezca a iných návštevníkov nie je poriadok nastavený ideálne. No treba ho, lebo v horách si nemôžeme robiť všetko, čo chceme. Pravidlá musia byť, rovnako aj ich zmeny, ak sa ukáže, že prax potrebuje niečo inak, ako sú nastavené. Ani návštevný poriadok nemusí byť nemenný, potrebuje väčší súlad záujmov ochranárov a záujmov návštevníkov našich veľhôr.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia.

Vo viacerých vystúpeniach zdôrazňujete potrebu výchovy a vzdelávania návštevníkov hôr. Aká je vaša predstava, aby sa prehĺbila?
Mám na mysli široký záber činností. Od prednášok, besied až po múzeá, od najmenších detí až po reálnu edukačnú, kontrolnú a represívnu činnosť v teréne. Ich praktickým výstupom môžu byť cykly prednášok určených verejnosti pri stretnutia alebo vo virtuálnom priestore, alebo hoci aj informačné tabule v teréne, ktoré by sa osadzovali v spolupráci s tými inštitúciami, ktoré majú v danej lokalite pôsobnosť. V tom, ako na to, sa nám treba vrátiť možno o štvrťstoročie dozadu a nadviazať na to pozitívne, čo sa už dosiahlo. Mám osobnú skúsenosť s takýmto pôsobením v Centre lavínovej prevencie. Treba tu viac spolupráce, napríklad aj medzi HZS a národnými parkami. No nielen to, na vyššiu úroveň je nevyhnutné nastaviť aj vzdelávanie v rámci jednotlivých zložiek integrovaného záchranného systému až po reálny výkon v našich zásahových lokalitách.

Máte nejaké rady z hľadiska prevencie úrazov voči návštevníkom hôr?
Ak sú už v horách, dávať rady je neskoro. To, ako sa majú správať voči prírode a sebe navzájom sa treba naučiť skôr. Musíme sa vrátiť späť k zdravému sedliackemu rozumu, pristupovať k prírode a športovaniu v nej s pokorou, pokojom a pripraviť sa na to, čo nás v horách môže stretnúť.

Čo konkrétne to znamená?
Túry si treba naplánovať, hľadať informácie tam, kde ich uverejňujú odborníci a nenechať sa učičíkať komentármi na sociálnych sieťach, že to či ono bola „brnkačka“ a že to dáte tiež. Nikdy neviete, či človek, ktorý takto zľahčene komentuje svoju túru, bol, či nebol kondične dobre alebo výborne zdatný, akú mal výbavu a akú podporu. Dnes je o trasách, výstupoch, výkonoch popísané veľa, ale zakaždým platí, že aktuálne počasie môže úplne zmeniť situáciu a aj najľahšia túra sa stane bojom o život. V horách dvojnásobne platí, že najďalej sa dá zájsť pomaly. Ak mám dať radu, tak treba sa púšťať iba do takého výkonu, ktorý sa dá zvládnuť a na ktorý máte sily a výbavu.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia.
Sympózium snehuliakov

Ľudia majú sympóziá v meste, snehuliaky na Skalnatej chate

by Články

Ilustračné foto: Pixabay

Ak majú sympóziá ľudia, prečo by ich nemohli mať snehuliaky. Toto si povedali pred siedmimi rokmi na Skalnatej chate a založili tradíciu, ktorá má dodnes veľký ohlas.

O čo ide? Treba prísť ku Skalnatej chate, postaviť snehuliaka, odfotografovať ho a fotografiu poslať na adresu Skalnatej chaty (info@skalnatachata.sk). Môže to urobiť ktokoľvek – veľkí či malí návštevníci, starí alebo mladí, môžu postaviť malého i veľkého snehuliaka a vyzdobiť ho, čím chcú – najlepšie tým, čo príroda dala. Dôležité je, aby krásavec zo snehu stál v blízkosti chaty.

Jednoduchý nápad, chytá sa ho každý, kto má čo i len maličký zmysel pre recesiu. Aktuálny ročník Sympózia snehuliakov má časové rozmedzie: 28. december 2023 – 10. marec 2024.

Stavať a posielať fotografie treba teda stihnúť do záveru prvej marcovej dekády. Každú fotografiu spolu s menom autora organizátori „vešajú“ na FB Skalnatej chaty, kde je možné k jednotlivým fotografiám pripojiť hlas. Súťaž má totiž dve kategórie – štyroch najlepších určí počet lajkov verejnosti a štyroch odborná porota zo Skalnatej chaty.

Sympózium snehuliakov na Skalnatej chate

Pohľad do minulých ročníkov recesistickej súťaže. Ilustračné foto: Lukáš Šichta  

Mená výhercov zverejnia vyhlasovatelia na webovej  a FB stránke Skalnatej chaty. Snehomaniaci dostanú ceny od sponzorov súťaže.

Tak čo, zaujalo vás to? Mnohých návštevníkov legendárnej Skalnatej chaty áno. Stačí pozrieť spomínanú FB stránku. A ako sa na chatu dostanete?  

Skalnatú chatu (1 751 m) nájdete v strede Skalnatej doliny, okolo vedie známa Tatranská magistrála. Chata má nenápadný tvar, akoby chcela splynúť s prírodou a kameňmi naokolo. Stretávajú sa tu chodníky k Skalnatému plesu, do Malej a Veľkej Studenej doliny i k Zelenému plesu.

Päť minút od chaty je stanica sedačkovej lanovky z Tatranskej Lomnice. V blízkosti je najvyššie položená a najdlhšia tatranská zjazdovka z Lomnického sedla do Tatranskej Lomnice, meria 12 kilometrov. Vysokohorské chodníky v Tatrách sú do polovice júna uzavreté, na Skalnatú chatu sa však dostanete celoročne.

Ak chcete celodennú túru, je to dobrý tip. Vybrať si môžete medzi lanovkou a túrou.  Z Tatranskej Lomnice by ste to mali po zelenej značke zvládnuť za necelé štyri hodiny. Ak sa rozhodnete pre lanovku, dostanete sa ňou až k Skalnatému plesu, odkiaľ je to na Skalnatú chatu pár minút.

Skalnatá chata sa nachádza v nadmorskej výške 1 751 m

Skalnatú chatu (1 751 m) nájdete v strede Skalnatej doliny.   
Ilustračné foto: Severovýchod Slovenska

Ponúka sa aj iná možnosť. Vyraziť zo Starého Smokovca, na Skalnaté pleso sa dostanete po červenej značke. Najprv na Hrebienok, odtiaľ na Zamkovského chatu a potom po magistrále k cieľu.

Pri Skalnatej chate vás čaká terasa, môžete si oddýchnuť a vychutnať krásne výhľady na okolie. Keďže výstup až sem sa považuje za stredne náročnú túru, zoberte na ňu aj deti.

Plány na stavbu chaty sa začali rodiť v Skalnatej doline pod Skalnatým ohniskom. Bol to balvan, pod ktorým sa zvykli ukrývať návštevníci doliny. Jednoduchú útulňu, volali ju kaverna, tu postavili v roku 1877. O viac ako polstoročie k nej pribudla chata s ubytovaním. Mala vychýrenú atmosféru a kuchyňu, stala sa jednou z najobľúbenejších v Tatrách.

Odvtedy prešla prestavbami, ale aj obavami, či nezanikne. Pôvodné poslanie jej vrátila legenda horského nosičstva Laco Kulanga. Zničenú a opustenú chatu s citom zrekonštruoval. Chatárčil tu donedávna. Dnes v tom pokračuje jeho syn Pavol a ďalej ju zveľaďuje. Má osem lôžok, jedáleň s teplými a studenými jedlami a otvorenými dverami pre každého turistu. Či už príde peši, alebo lanovkou. A v rámci recesie pri nej postavte snehuliaka.         

Viera Legerská