Romantika v Tatrách

6 tipov na romantické rande v Tatrách

Foto: Vicktor Belicak

Valentín je obľúbeným sviatkom medzi mladými, no nezaostávajú ani staršie generácie. Čo tak stráviť tento sviatok zaľúbených v našich veľhorách? Prinášame vám tipy na 6 top miest, ktorých romantická atmosféra je prudko návyková.

  1. Jazierka lásky

 Tip pre tých, ktorí majú radi nenáročné prechádzky, romantickú atmosféru a samozrejme krásu nášho Štrbského plesa. Jazierka lásky nájdete pomerne rýchlo. Sú riadne značené už priamo od parkoviska, ktoré sa nachádza v bezprostrednej blízkosti. Ak budete mať chuť, prechádzku si môžete predĺžiť až na Štrbské pleso.

2. Popradské pleso

 Ak sa vám Jazierka lásky zdajú príliš ľahko prístupné, potom máme pre vás druhú možnosť, ktorá jednoznačne stojí za to. Popradské pleso má počas zimy neskutočné čaro. Vedie sem plynulá asfaltová cesta, ktorá vám značne uľahčí celú prechádzku. V cieli vás čakajú aj dve horské chaty, a to Chata pri Popradskom plese a Majláthova chata. Na oboch si môžete vychutnať vynikajúce jedlo, teplý čaj a kochať sa pohľadom na Popradské pleso v pozadí s mohutnými tatranskými štítmi.

3. Lavička lásky s výhľadom na Kriváň (Podbanské)

Rozhranie Vysokých a Západných Tatier ponúka turistom či návštevníkom niekoľko nádherných miest. To najromantickejšie je však len jedno. Je ním lavička, z ktorej sa vám naskytne dychberúci pohľad na samotný symbol nášho Slovenska – Kriváň. Tomu sa povie romantika. Okrem iného je to aj skvelý fotopoint. 

4. Srdiečko v Jasnej

 Nezabudli sme ani na tých, ktorí to majú bližšie do Nízkych Tatier. Čo tak prechádzka Demänovskou dolinou s cieľom v obľúbenej Jasnej? Tam na vás čaká ďalší vyhľadávaný fotopoint, takzvané Srdiečko.

srdiečko v jasnej

5. Chodník korunami stromov

Večerná prechádzka po Chodníku korunami stromov je romantika sama osebe. Ligotajúce sa svetielka, vrcholky stromov a výhľad na Belianske Tatry – to všetko vás čaká počas návštevy tohto magického miesta. Navyše, v stredu, piatok a v sobotu môžete zažiť na tomto chodníku aj večernú prechádzku priamo pod hviezdami.

chodník v korunách stromov

6. Podtatranské múzeum v Poprade

 Tí, ktorí radi objavujú a spoznávajú históriu si prídu na svoje v Podtatranskom múzeu v Poprade, kde na nich čaká okrem iných zaujímavých exponátov aj unikátna expozícia Kniežaťa z Popradu a jeho hrobka. Ide o archeologický nález európskeho významu. Prehliadku môžete spojiť s večernou prechádzkou po meste.

Zbojnícka chata

Keď budem veľký, chcel by som byť chatárom v Tatrách

Zbojnícka chata  v zime. Foto: Attila László Péntek

Čo robia tatranskí chatári v zime? Napríklad na Zbojníčke? Tak na túto otázku vám odpovie najnovší diel podcastu S batohom cez hory. Vladko a Tánička tentoraz hovoria o Zbojníckej chate a tamojšom chatárovi. Nahrali pre vás jubilejný – päťdesiaty diel podcastov venovaných Tatrám.

Témami podcastov, ktoré sa začali nahrávať v júli 2021, boli doposiaľ tatranské chaty, doliny, štíty, plesá, udalosti, záhady, patróni, zaujímavosti, jaskyne, špeciality, pravidlá a bezpečnosť návštevníkov v Tatrách, ale Vladko a Tánička nahrali aj niekoľko špeciálov. Všetky si môžete vypočuť, keď kliknete na stránku www.cezhory.sk/podcasty. V archíve je päťdesiat častí.

Tánička a Vladko

Tánička a Vladko v podcaste S batohom cez hory o povolaní – horský chatár. Foto: MKreo

Pozývame vám vyspočuť si jubilejný – päťdesiaty diel. Témou je Zbojnícka chata, jej chatár Miki Knižka. Vladko a Tánička rozoberajú, čo taký chatár robí – v lete aj v zime, kedy má najviac práce, čo všetko musí vedieť a v čom všetkom sa musí vyznať, ak má byť chata príťažlivá pre turistov, skialpinistov a horolezcov.

Chatár na Zbojníckej chate Miki Knižka

Miki Knižka – chatár na Zbojníckej chate. Foto: archív MK

Miki Knižka je zaujímavá tatranská osobnosť. Okrem chatárčenia sprevádza turistov po horách, nielen u nás, ale aj v ďalekom zahraničí a keď bol mladší, patril medzi najlepších tatranských nosičov.

Viac neprezradíme. Ak máte pár voľných minút a chcete poznať bližšie prácu chatára na Zbojníčke, vyhľadajte si najnovší diel podcastov S batohom cez hory na www.cezhory.sk.    

Počasie ovplyvní športové aktivity v Tatrách

Tatry počas víkendu zaleje dážď, športové aktivity poznačí vietor a ľad

Ilustračné foto: Andrea

Ak počas víkendu plánujete športové aktivity v Tatrách, treba sa pripraviť na dážď. Pršať bude v celej oblasti, vyhlásené je aj mierne lavínové nebezpečenstvo a horskí záchranári varujú pred silným vetrom, snehom a ľadom.

Už dnes – v piatok 9. 2., sa na horách očakáva výskyt vetra, ktorý krátkodobo v nárazoch dosiahne rýchlosť až 135 km/h, teda silu víchrice. V celej oblasti Tatier hrozí na chodníkoch nebezpečenstvo úrazu, lebo povrch snehu je tvrdý až zľadovatený. Ak sa rozhodnete pre turistiku, nevyhnutná je kompletná zimná výstroj.

Varovanie platí aj na víkendové dni, keď sa vo Vysokých, Západných i Nízkych Tatrách navyše aj rozprší.  Ako uvádza Horská záchranná služba na svojom webovom portáli, platiť bude mierne lavínové nebezpečenstvo a aktuálne sú aj výstrahy pred vetrom a ľadom.  

erik baláž

Baláž: Mám sfilmovaný súboj kamzíkov

Ilustračné foto: Erik Baláž

Je jedným z mála ľudí, ktorí vedia, kde spávajú medvede, kde sa pri ruji naháňajú kamzíky, kadiaľ behajú vlčie svorky a kde tokajú vzácne hlucháne. Ochranár Erik Baláž je presvedčený, že má zmysel zachovať unikátny ekosystém pre budúce generácie.

Kedy ste sa rozhodli, že spojíte život s ochranou prírody vo Vysokých Tatrách?

Vyrastal som v Liptovskej Kokave pod Kriváňom blízko Tichej a Kôprovej doliny. Bol som len gymnazista, keď som sa v šestnástich rokoch po prvýkrát na dlhšie dostal do Tichej doliny. Začal som prespávať vonku a mal som rôzne zaujímavé zážitky. To ma veľmi ovplyvnilo. Uvedomoval som si aj negatívne veci, ktoré sa dejú, celá jedna vystrieľaná vlčia svorka, inokedy vyrúbaný kus pralesa. Nakoplo ma to až tak, že som sa začal zaoberať ochranou prírody. Začal som písať podnety, keď som videl niečo nelegálne, neskôr som sa stal členom Lesoochranárskeho zoskupenia VLK.

Vytvorili ste úchvatné filmy, ktoré ukazujú divokú, pôvodnú tatranskú prírodu. Ktoré si najviac vážite a prečo?

Pre mňa je najdôležitejší Strážca divočiny. Bol pre mňa dôležitý aj v rámci kampane na ochranu Tichej a Kôprovej doliny. Do tých dolín som dovtedy chodieval veľmi intenzívne. Dospelo to do štádia, že som dobre poznal miestne medvede, sledoval som ich rodiny trebárs aj desať rokov. Vnímal som ich osudy a natočiť film sa mi zdalo ako uzavretie jednej kapitoly života s nimi. Všetko sa zhmotnilo do filmu. Mám pocit, že aj ľudia to prijali veľmi dobre, vnímali, že je to v osobnej rovine. Aj v ďalších filmoch ukazujeme zvieratá a ich úlohu v ekosystéme, ale tam sme vedeli povedať, že táto konkrétna medvedica má osem rokov a toto je jej prvé mláďa. Vedel som to, pretože som ju poznal.

Čo treba, aby človek splynul s prírodou a videl z nej viac než len vleky a lanovky?

Neviem to povedať úplne všeobecne, ale pre mňa to bol nepretržitý kontakt s prírodou. Trávil som v nej naozaj veľmi veľa času a väčšinou sám. Zdá sa mi veľmi dôležité, ak človek vie prírodu vnímať otvorenou mysľou a bez ďalších plánov, inak, ako keď napríklad ide do lesa zbierať huby. Zaujímal som sa o všetko, čo sa v prírode deje, a nemal som žiadne ciele. Takto som dokázal vnímať, ako príroda v skutočnosti funguje, a to je podľa mňa podstatné – byť v prírode a byť tam veľa. Niekomu môže pomôcť, ak do prírody pôjde s odborníkom, lebo mu povie, ako to v nej funguje. Nie každý má čas dvadsať rokov študovať všetky deje. Keď sa do prírody dostanete s niekým, kto to vie a dokáže to pomenovať, začne to mať pre vás zmysel. Samému mi ľudia rozprávajú, že odkedy boli so mnou v lese, pozerajú sa na prírodu inak ako dovtedy. Zrazu vidia veci, ktoré nikdy predtým nevnímali.

erik baláž

Naozaj ste čakali s kameramanom hodiny v snehu a mraze, kým sa vám podarilo nakrútiť súboj kamzíkov?

Pri každom filme, ktorý sme doteraz nakrútili, to vychádza rádovo na stovky dní v teréne, teraz pri filme o hlucháňoch je to až okolo 200 dní. Nerobím, samozrejme, všetko sám, aktuálne sme traja filmári. Je to extrémne náročné, situácie sú rôzne. Niekedy človek čaká mesiac a nič nenakrúti, a zrazu za desať minút má najdôležitejšie časti do filmu, niečo veľmi zaujímavé. Mnohokrát je to veľa neúspešných pokusov a potom sa niečo stane. Keď však chodíte celý rok pravidelne po lesoch, už poznáte vzťahy v prírode, viete, prečo sú zvieratá na konkrétnych miestach. Všetko so sebou súvisí. Uvediem príklad: roja sa mravce, lebo je jún a týždeň je teplo, my vieme, kde sú mraveniská a kde je južný svah, a ideme tam, lebo vieme, že tam bude medveď. Tým chcem povedať, že je to o hlbšom poznaní prírody, čo si však vyžaduje čas strávený v nej.

Aké ťažké bolo nafilmovať rysa v divokej prírode? Označuje sa za ducha lesa, málokto ho uvidí naživo v prírode.

Jeden z našich filmárov, kameraman Karol Kaliský, ich má vo filme viackrát. Bolo to naozaj extrémne náročné, potrebovali sme ich do filmu Život v oblakoch. Skúšali sme rôzne metódy. Najskôr sme čakali tam, kde je veľa kamzíkov, mysleli sme si, že raz príde a bude ich loviť. To sa však nestalo. Kamzíky sa väčšinu času zdržiavajú na skalách a tam ich rys neloví. Po rôznych pokusoch nakoniec môj brat stopoval rysy asi sto dní v snehu, išiel po hornej hranici lesa, kde je bežne meter snehu, a hľadal iba stopy, ktoré idú nad les smerom do prostredia, kde žijú kamzíky. Takto vystopoval rysa. Stalo sa to okolo obeda a keďže v zime je krátky deň, rýchlo sme volali Karolovi Kaliskému, ten zobral kameru a utekal na to miesto. Postavil si maskovanie, statív, zapol kameru a ešte predtým, ako by sa stihol obliecť, prišiel prvý rys. Bola zima, nemohol sa hýbať, tak hodinu len natáčal rysy. Všetko sa podarilo, no on skončil so zápalom pľúc.

Ktoré zvieratá vo Vysokých Tatrách sú najohrozenejšie a prečo?

Ťažko to takto povedať, dá sa na to pozerať rôzne. Myslím si, že najohrozenejšie sú predsa len zvieratá, ktoré sú u nás jedinečné. Napríklad kamzík. Náš poddruh kamzík vrchovský tatranský nežije nikde inde, za posledné storočie sa trikrát dostal na hranicu vyhynutia, bol to len veľmi nízky počet, okolo 200 jedincov. Dnes ich je už viac, no je to maličké územie, na ktorom je veľmi jednoduché tento druh vyhubiť. Takže v Tatrách sú ohrozené práve tieto endemity. Dá sa na to však pozerať aj širšie v rámci Západných Karpát. Máme tu hlucháňa hôrneho, ktorý je veľmi ohrozený druh, a ak ho chceme zachrániť, aby tu vôbec prežil, tak Tatry sú kľúčové. Je v nich veľa pomerne zachovaných ihličnatých lesov a ak sa podarí ochrániť územie, hlucháň má šancu prežiť práve tu a nie v iných pohoriach, kde je menej vhodných biotopov a horských lesov. V mnohých slovenských pohoriach hlucháň v budúcnosti vyhynie, ale v Tatrách by mohol prežiť.

Prečo patria do tatranskej prírody poniklec aj vlci, kosodrevina aj medveď? Naozaj v prírode všetko so všetkým súvisí?

Jednak všetko so všetkým súvisí, ale súčasne sa dá aplikovať aj morálne hľadisko na túto tému. Každý organizmus má právo žiť na zemi a práve Tatry poskytujú útočisko pre veľa druhov, ktoré sa tu vyskytovali už počas doby ľadovej a teraz zostali v chladných podmienkach Tatier. Nemyslím si, že máme právo tieto druhy ničiť alebo vyhubiť. Na druhej strane, je tu aj funkčné hľadisko: každý ekosystém je totiž podstatný pre prežitie ľudí. Napríklad Tatry sú pre nás veľmi dôležité kvôli vode. Na tomto území padá oveľa viac zrážok, dažďových či snehových, rodia sa tu potoky a rieky. Každá jedna časť ekosystému, aj zdanlivo zbytočná, ako mŕtve stromy, je veľmi dôležitá pre zadržiavanie vody. Keď sa začnú mŕtve stromy rozkladať, stanú sa z nich „špongie“. Pri daždi nasávajú vodu, no keď je sucho, tak ju, naopak, uvoľňujú do pôdy a pomáhajú zdravým stromom prežiť obdobie sucha. Keby tam mŕtve stromy neboli, jednoducho je sucho a stromy môže napadnúť lykožrút. Laicky povedané, všetko sa navzájom v prírode vylaďuje, keď je to tak, ako to má byť.

Vy ste sa zasadzovali o bezzásahovosť v Tichej a Kôprovej doline. Prečo vlastne majú zmysel bezzásahové územia vo Vysokých Tatrách?

Tých dôvodov je veľa. Jednak národné parky všade vo svete chránia ekologické procesy na veľkých plochách. Predstavte si napríklad rieku Belá, ktorá vzniká sútokom Tichého a Kôprového potoka. Keďže sa v tejto oblasti teraz nič neťaží, vieme napríklad zistiť, ako sa tu vyskytujú povodne. Merania sú v tejto oblasti od roku 1928 a zisťujeme, že sú tu stále menšie povodne. Prečo je to tak? Pretože povodie rieky je dnes chránené, kým v minulosti sa tu ťažilo, páslo – teraz sa však pôda a les zregenerovali a znamená to, že lepšie zadržiavajú vodu. Práve národný park nám vie dať odpoveď aj na také zásadné otázky, ako reagovať na zmeny klímy, ako predchádzať povodniam či ako reagovať na sucho. Iným príkladom je populácia medveďa, ktorá potrebuje veľké teritórium. V bezzásahovej Tichej doline žijú medvede úplne prirodzeným spôsobom. Na to, aby nepotrebovali odpadky a kukuričné polia, potrebuje populácia napríklad prírodné kalamity, ktoré sú pre ňu veľmi dôležité, potrebuje staré limbové lesy, alpínske lúky a striedanie rôznych typov prostredí. Takisto je to zodpovednosť voči našej budúcnosti. Ak chceme zachrániť hlucháňa pre ďalšie generácie, aby mal niekto v budúcnosti ešte šancu ho vidieť, nemôžeme ho zachrániť na malej ploche. Pôvodné druhy ako medvede či hlucháne by vyhynuli na malých plochách, keby mali byť v maličkej rezervácii a okolo seba by mali zničené lesy. Národné parky a bezzásahové zóny sú úplne kľúčové. A posledná vec: ak chce človek zažiť divokú prírodu, ísť tam, kde môže byť obklopený len prírodou, je to niečo, čo patrí medzi naše základné práva. Pre mnoho ľudí zažiť nedotknutú prírodu je naozajstný zážitok, ktorý ich formuje.

Na Rysy vystupujú Slováci z poľskej strany

Na Rysy vystupujú Slováci z poľskej strany, u nás platí uzávera

Foto: Richard Vicena.

Vo Vysokých Tatrách je v týchto mesiacoch zimná uzávera (od 1. novembra do 15. júna), ale viacerí návštevníci hôr ju napriek tomu úmyselne porušujú. Idú na miesta, na ktoré by v tomto čase vstupovať nemali.

Nielen, že vchádzajú na zakázané miesta, ale ešte sa tým aj pochvália na sociálnych sieťach. „Obľúbeným“ cieľom je napríklad Chata pod Rysmi na slovenskej strane Tatier. Pod príspevkom sa často objavujú komentáre, ktoré takéto konanie bez výhrad schvaľujú, dokonca obhajujú.

Uzávery sú pritom vyznačené priamo v teréne na turistických chodníkoch, za ich porušenie hrozia pokuty. Aj v zime je vo Vysokých Tatrách množstvo možností, kam sa vybrať na túru a neporušiť pritom zimné obmedzenia. Obľúbené sú napríklad cesty k vysokohorských chatám, okrem spomenutej Chaty pod Rysmi, na ktorú sa vzťahuje zimná uzávera.

Poplatky i obmedzenia
Ak sa rozhodnete vystúpiť na Rysy aj v tomto období, a patríte medzi skúsených turistov, môžete to skúsiť z poľskej strany. Poľský a slovenský Tatranský národný park sa v niekoľkých veciach odlišujú. Medzi asi najväčšie patrí skutočnosť, že v poľských Tatrách neplatí zimná uzávera chodníkov. Na druhej strane, vyberá sa tu poplatok za vstup do areálu poľského Tatranského národného parku (Tatrzański Park Narodowy).

V období od 1. decembra do 15. mája sú v poľských Tatrách pre turistov uzatvorené úseky chodníkov: Priesmyk v Grzybowieci – Wyżnia Kondracka Przełęcz, Tomanowa dolina – Chuda PrzeŁączka, Dolina Pięciu Stawów Polskich – Świstówka Roztocka – Morskie Oko. Poľská strana nepristúpila k uzatvoreniu Tatier pri štvrtom a piatom stupni lavínového nebezpečenstva, ale kladie dôraz na precíznu informovanosť, na základe ktorej sa každý jednotlivec rozhodne.

Poľský Tatranský národný park vo svojom návštevnom poriadku upozorňuje, že pobyt môže byť nebezpečný z hľadiska ohrozenia zdravia a života, preto rozhodnutia návštevníkov musia prihliadať na bezpečnosť a potrebu nevyhnutnej kondičnej prípravy, prípadne zabezpečenia kvalifikovaného horského sprievodcu.

Na Rysy sa treba poriadne pripraviť
Výstup na Rysy z poľskej strany je fyzicky náročný, trasa je strmšia ako u nás, na hrebeni je zabezpečená reťazami. O to viac sa treba na túto túru pripraviť v zimnom období, oboznámiť sa s aktuálnym stavom snehovej pokrývky a predpoveďou počasia. Sledujte aj výstrahy Poľskej tatranskej horskej služby, pretože je tu možnosť lavín. Vo výbave treba mať zimnú turistickú výbavu, dostatok tekutín a jedla.

Z parkoviska v Lysej Poľane (kde sa dá zaplatiť poplatok za vstup do národného parku) vyrazte skoro ráno. V lete sa dostanete hore asi za šesť hodín, v zime to bude trvať dlhšie. Na cestu hore a späť treba počítať minimálne 12 hodín.

Najťažšie je to asi tesne pod vrcholom, kde sa lezie po exponovanom hrebeni až na úzky vrchol. Veľa skupín turistov si tu dáva „preteky“, kto bude hore prvý, v zime to radšej nerobte. Zato výhľady sú neuveriteľné. Na poľskej strane vidno ďalej, lebo v rozhľade nebránia takmer žiadne kopce. Na slovenskej strane vidno Žabie plesá a celú scenériu tatranských vrchov.

Rysy sú najvyšším štítom v Tatrách, na ktorý môžete vystúpiť bez horského vodcu. Skladá sa z troch vrcholov, severozápadný, vysoký 2 499 metrov, je najvyšším vrchom Poľska, prechádza cez neho hranica medzi Slovenskom a Poľskom.

Ikonická Kamenná chata v Nízkych Tatrách.

Hitovkou na tomto mieste v Nízkych Tatrách je parená buchta

Foto: Martin Krystýnek.

Kamenná chata, Kamienka. Nachádza sa v Nízkych Tatrách, je ikonická. Treba na ňu vyšliapať do nadmorskej výšky 1 985 m n. m. Nájdete ju tesne pod vrcholom Chopku, takže najlepšie je túru začať z parkoviska Biela Púť smerom hore po zjazdovke.

Obísť treba Priehybu a pokračovať na Chopok. Prístup je možný aj zo severnej strany – zo Záhradok. Núka sa aj južná strana – od parkoviska Krupová. Ak držíte za ruku malé deti, rozhodnite sa pre lanovku. A práve lanovka urobila z Chopku najväčšie lákadlo všetkých rekreantov a lyžiarov. Aj kvôli nim bolo treba Kamienku rozšíriť a zväčšiť. Pôvodne ju vybudovali v roku 1950, mala poskytovať útočisko pre robotníkov stavajúcich lanovku, ale aj občerstvenie pre návštevníkov tejto časti Nízkych Tatier. K rekonštrukcii došlo v roku 1959, chata získala aj dvanásť lôžok na núdzové ubytovanie.

Potom fungovala aj ako útulňa pre vysokoškolákov, tí stavali chodníky na hrebeni Nízkych Tatier. Po revolúcii jej pomohli nadšenci. Do rúk si ju vzala dobrá partia ľudí a pod vedením chatárov Anky Pažitnej a Marcela Melicherčíka ju drží dodnes. Z nadšencov sa stali profesionáli a z Kamienky vytvorili novú vysokohorskú chatu s celoročnou prevádzkou, v ktorej život rozhýbalo najmä prepojenie Chopka lanovkami z oboch strán. Hore k nej sa bežný návštevník, hoci aj taký, ktorý ešte nemá občiansky preukaz, dostane asi za dve hodinky.

Pohľad na nedávno vynovenú chatu stojí za to. Je ako nová, s moderným vybavením i zázemím. Výrazná stavebná rekonštrukcia podľa projektu Emila Kríža nadviazala na všetko pôvodné, čo Kamienku robilo Kamienkou. No dostala nový strešný pancier, okná sporiace energiu, zabudovanú rekuperáciu, zväčšená bola jedáleň, ktorá je už dnes rozdelená na bar, jedáleň a obývačku. Dajte si Maxi buchtu Chopok. Je to mňamka. Nocľaháreň pojme 20 ľudí, k dispozícii je sušiareň i sprcha. A majú tu aj pec s otvoreným ohňom. Obľúbený cieľ turistov, hrebenárov, bežcov, skialpinistov, lyžiarov, ale aj detí so sladkými chúťkami.

Štrbské pleso

WAU, toto je ten najlajkovanejší príspevok v spojení s Tatrami!

Foto: Tomasz Mazuga Fotografia

Tatry majú svoje nezameniteľné čaro aj počas zimy. Dôkazom je niekoľko stoviek fotografií, ktoré nám týždenne pribúdajú do obľúbenej facebookovej skupiny Vysoké Tatry. Pozrite sa na tie najobľúbenejšie za posledné týždne.

Zobúdzať sa tak každý deň s výhľadom na Tatry. Túto vetu si určite povedal nejeden turista. Jeden náš fanúšik toto šťastie má. Takýto nádherný pohľad sa mu naskytol zo sídliska v Poprade už o 8:45. Neskutočná scenéria Tatier, ktorá sa týči nad mestom Poprad. Nečudo, že tento príspevok získal obľúbenie medzi stovkami tisíc fanúšikov v našej skupine, a stal sa tak najlajkovanejším zo všetkých. 

Obdobie lavín v Tatrách už dorazilo a úraduje v plnej sile. Takáto lavína sa spustila v uplynulých dňoch v Mlynickej doline. 

Počas minulého víkendu sa v Tatrách konala obľúbená súťaž TATRY ICE MASTER. Sochári či umelci si zmerali sily a súťažili o to, kto z 50 ton ľadu vytvorí čo najkrajšiu ľadovú sochu. 

Naša fanúšička Gabika Kullová pridala do skupiny Vysoké Tatry naozaj zaujímavú a pre mnohých nostalgickú fotografiu z Majstrovstiev sveta v Lyžovaní z rok 1970. Vtedajšie majstrovstvá sa konali na Štrbskom plese a vyžiadali si na mieste pozornosť vyše 140 – tisíc divákov.

Koniec januára bol v Tatrách doslova rozprávkový. Atmosféru môžete vidieť aj na videu nižšie. Zamkovského chata je celá pokrytá bielou perinou. 

Nebezpečné severné svahy Chopku

Riziko úrazu, severné freeridové zóny pod Chopkom sú vyfúkané a zľadovatené

Dnes má v celej oblasti Tatier snežiť, počas víkendu zase pršať. Horskí záchranári upozorňujú na mierne lavínové nebezpečenstvo a riziko úrazu, pretože povrch snehu je na mnohých miestach na turistických chodníkoch i skialpinistických trasách tvrdý až zľadovatený.

Hory ukazujú návštevníkom v týchto dňoch svoju nevľúdnejšiu tvár. Dnes celú oblasť Tatier zasype nový sneh, no v sobotu a nedeľu ich zaleje dážď. Počasie zmení túry a mal by zmeniť aj skialpinistické plány, pretože sneh bude mokrý, miestami tvrdý a zľadovatený, čo znamená aj nebezpečenstvo úrazu. Horskí záchranári upozorňujú na nevyhnutnosť kompletného zimného výstroja a varujú pred miernym lavínovým nebezpečenstvom.

Poľský lyžiar padol z Meteorologického žľabu do Lukového kotla. Foto: HZS
Poľský lyžiar padol z Meteorologického žľabu do Lukového kotla. Foto: HZS

Mnohí návštevníci hôr ale varovania neberú vážne. Dokladajú to aj výjazdy záchranárov. Už v pondelok 29. 1. museli pomáhať poľskému lyžiarovi, ktorý padol z hornej tretiny Meteorologického žľabu do Lukového kotla. Mal vážny úraz hlavy a krátkodobo bol aj v bezvedomí. Záchranári k nemu zlyžovali z Chopka a pripravili ho na letecký transport.

V ten istý deň popoludní zasahovali aj v hornej tretine Retranslačného žľabu. V zľadovatenom teréne tam uviazol maďarský snowboardista. Poskytli mu mačky a čakan a spolu vystúpili na Chopok.

Aj na základe týchto dvoch zásahov, Horská záchranná služba upozorňuje všetkých lyžiarov a snowboardistov, že severné freeridové zóny pod Chopkom, v Derešskom a Lukovom kotle sú vyfúkané a zľadovatené, pohyb v lokalitách sa neodporúča.

Dôležité je aj odhadnúť sily a kondíciu. V stredu napríklad na Hrebienku zasahovali záchranári tri razy a zakaždým išlo o seniorov. V jednom prípade si 63-ročná žena poranila hornú končatinu, vzápätí 59-ročná turistka potrebovala pomoc po kolapse a nakoniec 68-ročná turistka pre vyčerpanosť nedokázala zostúpiť po zelenom chodníku z Hrebienka do Starého Smokovca.

Poľského snowboardistu hľadali naši i poľskí záchranári. Foto: HZS
Poľského snowboardistu hľadali naši i poľskí záchranári. Foto: HZS

Zle mohlo skončiť aj pátranie po 46-ročnom poľskom snowboardistovi. Zišiel na slovenskú stranu Piľska  a naposledy dal o sebe vedieť kamarátom popoludní počas posledného januárového dňa, keď zdieľal polohu v hornej časti Bystrej doliny. Keď sa nevracal, požiadali o pomoc záchranárov. Tí sa do terénu vybrali až večer a v nočných hodinách sa k nim do pátrania pridali aj ich poľskí kolegovia. Snowboardistu našli až nad ránom – vyčerpaného a mierne podchladeného. Transportovali ho ku kamarátom ku Mlynickej píle.

Autor titulnej fotografie:  HZS

súťaž o knihu

Na papier chcel dať iba pár príhod. Netušil, že čitateľov nadchnú

Jeho dve knihy Ako som vozil Nórov sú bestsellermi. Potom sa k nim priradila ďalšia, rovnako výborná  – Ako som vozil Kórejcov. Všetky tri spája láskavý humor a briskné glosátorské diamanty zo sedadla vodiča autobusu. Slovo má ich autor Ondrej Sokol.

Na konci článku nájdete súťaž o knihu „Ako som vozil Kórejcov“ od Ondreja Sokola.

V akej pozícii sa lepšie cítite? Ako vodič, či ako spisovateľ?

Stále sa necítim úplne ako spisovateľ. K písaniu knižiek som prišiel ako slepé kura k zrnu. Rozhodne to nebolo plánované, pôvodne som iba chcel hodiť na papier pár príhod, pretože môjmu obľúbenému internetovému portálu chýbali články. Ale teraz mám napísaný môj prvý román, mal by vyjsť niekedy v polovici roka. Tak uvidíme, ako a či vôbec ho čitatelia prijmú. Ak áno, možno si aj na titul „spisovateľ“ zvyknem.

O pracovný post vodičov dnes nie je veľký záujem. Z vašich knižiek ale vyplýva, že napriek všetkým peripetiám, ktoré táto profesia prináša, ju máte rád. Mýlim sa?

K doprave som mal vzťah odmala.  Pre mňa je to ale vyložene koníček, za ktorý mi ešte aj je niekto ochotný platiť. Preto som zobral aj u slovenských dopravcov brigádu, ktorá by inak z finančného hľadiska nedávala zmysel. Ale podobne postihnutých magorov   veľa nie je, takže si dopravné spoločnosti musia hľadať , a následne udržať,  ľudí, ako najlepšie vedia. A, bohužiaľ, mnohé z nich to veľmi nevedia.

Už vám niektorá slovenská prepravná spoločnosť poďakovala za reklamu?

Nie, ale zato som bol niekoľkokrát na koberčeku. Občas som si nedal pozor na jazyk, a bolo to po zásluhe. Ale viackrát sa stalo, že aj keď som potom až úzkostlivo kontroloval každé slovo, ľudia nejaký môj výrok vytrhli z kontextu, alebo kontext úplne odignorovali, ako keby len hľadali zámienku uraziť sa. Naposledy mi takto pokazili prvý deň dovolenky. Vtedy som sa aj rozhodol, že už brigády na Slovensku brať nebudem.

Čo vás najviac nakoplo v rozhodnutí dať svoje postrehy na papier? A potom neskôr ich aj knižne vydať?

Nemalo to špecifický impulz. Ako som spomínal, môj obľúbený portál vyšiel s výzvou, nech im niekto pošle hoci aj hlúposť. Povedal som si, že takto nízko nastavené kritéria hádam zvládnem, hodil som na papier zopár článkov a tie sa uchytili. Neskôr som stretol môjho vydavateľa, ktorý vtedy ešte nebol vydavateľ, ale videl v mojich textoch potenciál. Mne sa do toho síce nechcelo, lebo písať knihu znelo ako strašne veľa roboty, ale prehovoril ma. Iba na okraj, potvrdilo sa to. Keby som vedel, koľko roboty to v skutočnosti je, asi by som sa do toho dotlačiť nedal.  Prvá kniha mala úspech, začal do mňa hučať, žeby možno nebolo zlé napísať ešte jednu, a ešte jednu… A už to šlo.

Autor fotografie: Ondrej Sokol
Autor fotografie: Ondrej Sokol
Autor fotografie: Ondrej Sokol
Autor fotografie: Ondrej Sokol

Vozili ste Nórov i Kórejcov. Bol to veľký rozdiel?

Hlavne v tom, že s Nórmi komunikujem priamo, zatiaľ čo medzi mnou a Kórejcami bol okrem jazykovej bariéry ešte medzičlánok ich sprievodcu/sprievodkyne. Takže reálne som s nimi mal obmedzený kontakt. V Nórsku som dovtedy vozil bežných ľudí na ich každodenných cestách do práce, školy a podobne. Kórejci boli turistické skupiny.

Dá sa s humorom sadnúť aj za volant slovenského autobusu?

Ale dá, čoby nie. Občas je to humor cez slzy, ale tá práca už zďaleka nie je to, čo to bývala. Vozový park sa modernizuje, štandardom je klimatizácia, aj platy išli hore, hoci inflácia posledných rokov ten nárast do veľkej miery znegovala. A hlavne, aj dopravným firmám už začína dochádzať, že by prístup k personálu mali zmeniť. Samozrejme, na západný štandard sa nechytáme a ani tak skoro nebudeme, ale nemôžem povedať, že by som sa vo firmách, kde som brigádoval, cítil vyslovene zle.

Čo vás príjemne prekvapilo na cestujúcej verejnosti v Nórsku a čím boli pre vás príjemné cesty s Kórejcami?

U Nórov ma príjemne prekvapila ich zdvorilosť a slušnosť – aj vo veľkomeste vás kopa ľudí pozdraví, pri výstupe poďakuje… To sa u nás nevidí, ani v prevádzkach, kde má vodič priamy kontakt s cestujúcimi. A čo sa týka Kórejcov, spoznal som s nimi kus Európy, videl mnohé nové a zaujímavé miesta, na ktoré by som sa inak nedostal. A ešte mi za to platili.

A čím vám na druhej strane najviac brnkli na glosátorskú strunu?

Páčilo sa mi ich nadšenie zo všetkého, čo videli. Občas boli doslova ako malé deti, natešení z každej maličkosti, všetko pre nich bolo nové a iné.  Boli schopní fotiť si smetné koše alebo reklamné bilbordy. Bolo to zlaté.

 

Plánujete rozprávačsko-humorne voziť aj iné národy?

Páčilo by sa mi dostať sa na Island. Prípadne Fínsko alebo severné časti Švédska by tiež neboli úplne márne, ale ten Island je zatiaľ nesplnený sen.

Keď majú vodiči v cudzej krajine voľno, čím si ho zvyknú vyplniť?

To závisí od človeka a aj od toho, ako do danej krajiny zapadne, respektíve či vôbec chce zapadnúť. Toto bolo vidieť hlavne v Osle, kde žije veľké množstvo Slovákov. Niektorí sa socializovali s domácimi, chodili s nimi na rôzne spoločenské akcie, na túry a podobne, a niektorí sedeli v izbe, pozerali na notebooku slovenskú televíziu a občas vyliezli do supermarketu po pivo. Podľa toho človek vedel aj dopredu určiť, kto sa v krajine asimiluje a kto sa zbalí a odíde domov.

Patríte medzi túto voľnočasovú vzorku? Alebo máte iné obľúbené a overené možnosti, ako sa zresetovať?

Ja nie som úplne sociálny typ, ľudí znášam iba v menších dávkach. Ale snažím sa nebyť úplný odľud. Okrem toho veľa chodím von, či už na celodenné túry a výlety, alebo len krátke prechádzky po práci. Snažím sa nachodiť každý deň aspoň 10-15 tisíc krokov, aby som nejako vykompenzoval fakt, že v práci celý deň sedím. Keď počasie nepraje, čo je v Nórsku veľmi  často, veľa čítam. Nórsko mám pochodené celkom slušne. Kopu času mi zaberie aj písanie.

Narodili ste sa síce v Trenčíne, ale vyrastali  na Liptove. Ľudia z tohto regiónu majú spravidla hory v DNA. Ako ste na tom vy?

Asi áno, na rovine som sa nikdy necítil dobre a vždy ma to ťahalo do kopcovitejších častí planéty. Škandinávia, Kanada, Aljaška, Patagónia, to sú moje destinácie snov.

Kto vo vás tento vzťah vypestoval?

Obaja rodičia pracovali v Jasnej – otec na Stredisku lavínovej prevencie pri Horskej záchrannej službe, mama ako prevádzkarka v hoteli. V Nízkych Tatrách som strávil, myslím, viac času ako doma. V tej dobe tam bolo iba niekoľko hotelov, sedačková lanovka na Chopok a kabínková na Brhliská, takže ani na vrchole sezóny sa to tam turistami nehemžilo tak ako dnes.

Pamätáte si na svoje prvé ozajstné horské dobrodružstvo?

Asi to bola prvá cesta starou sedačkovou lanovkou z Kolieska na Chopok. Veľa si z toho nepamätám, mal som možno päť rokov, na sedačke som sa skoro prešmykol popod bezpečnostnú tyč,  čo ma mala udržať na sedadle. Ale dokonale si vybavujem ten pocit, keď sme sa dostali nad hranicu stromov a zrazu som mal celú dolinu pod sebou ako na dlani, až úplne dolu po Liptovský Mikuláš a Liptovskú Maru. A hory naokolo sa zdali byť na dotyk.

Ktoré pohorie či miesta u nás najviac testovali váš vzťah k turistike či športom v horách? Ako často sa tam vraciate?

Momentálne bývam u priateľky v Bratislave, ak práve nie som v práci. No snažím sa vracať na Liptov aspoň občas. Ale už to nie je ono. Možno som konzerva, ale Demänovská dolina v dnešnej podobe mi pripadá hrôzostrašná, tie okolité sa zatiaľ držia, ale tiež mám pocit, že niektorí ľudia nebudú spokojní, kým tam zostane stáť jediný strom.

Keď Slováci idú domov po nejakom dlhšom pobyte v cudzine, obyčajne tvrdia, že sa tešia na náš chlieb, halušky a Tatry. Máte to tak aj vy?

Ja sa teším hlavne na priateľku a naše dva psy, ale každému podľa jeho gusta. Výhodou sezónnej práce v zahraničí je, že som doma celú jeseň. Podľa mňa, suverénne najkrajšie ročné obdobie. Plus, aj tie najprefláknutejšie turistické miesta v Tatrách sú prázdnejšie. Môžem si ich vychutnať bez toho, aby som sa stresoval, či budem mať kde zaparkovať, nekráčam po turistických chodníkoch v zástupe, aj ceny sú trochu prijateľnejšie.

Podobajú sa naše Tatry niečomu, čo ste videli, navštívili? Napríklad v Nórsku….

Ani nie. Tatry sú veľmi kompaktné veľhory, autom ich obídete dookola za nejaké dve hodiny. V Nórsku sa hory tiahnu v podstate stredom krajiny od juhu až na sever. Preto tam ani nezažijete také davy turistov ako u nás, keď sa napríklad na Kriváň od júna do septembra ide doslova v zástupe. V Nórsku sa  ľudia na celej ploche hôr nejako rozptýlia.

Čo vás tam najviac prekvapilo, príjemne naladilo, inšpirovalo?

Prístup a správanie sa ľudí v službách, na úradoch, všade, kde prichádzajú do styku s verejnosťou. V drvivej väčšine sú priateľskí, usmiati, ochotní… U nás mám niekedy pocit, akoby niektorí trpeli nejakým komplexom a silou-mocou museli zákazníkovi dávať najavo, že oni ho vôbec nepotrebujú. Človeku ten kontrast udrie do očí hneď, ako prekročí hranice.

Keby ste mohli, presťahovali by ste tú vľúdnosť aj k nám?

Keby som mohol… Hoci nechápem, prečo v čase otvorených hraníc a nízkym číslam nezamestnanosti  niekto zostáva v práci, ktorá ho očividne obťažuje a trpí v nej.

Ako je to s ich či našim vzťahom k horám? Vážime si viac (či menej) to, čo u nás unikátne v prírode máme? Vy už môžete porovnávať…

Práveže mám pocit, že si to vôbec nevážime. Akoby jediné, čo vieme, je rúbať, píliť, betónovať a unifikovať. Kamkoľvek idem, stretávam kamióny naložené drevom, uprostred lesov sú turistické chodníky rozjazdené nákladniakmi a lesnými traktormi, hory sú pokryté holorubmi. Na jednej strane sa bijeme do pŕs, aký máme turistický potenciál a ako sem chceme lákať turistov, a na druhej si v mene krátkodobého zisku ničíme presne to, za čím by k nám ľudia mali prísť.

Nórsko je kráľovstvo, Slovensko republika. V čom inom zásadnom sú tieto krajiny odlišné? A v čom podobné?

Nórsko je síce na papieri monarchia, ale kráľ je iba ceremoniálna funkcia bez reálneho vplyvu. Reálnu moc má vláda na čele s ministerským predsedom/predsedníčkou, podobne ako u nás. Systém je v podstate veľmi podobný nášmu, akurát že v Nórsku nie je tolerovaný extrémizmus, ani korupcia. Ak niekoho pristihnú prijímať ani nie úplatok, ale len službičku, ktorá by mohla byť vnímaná ako konflikt záujmov, dotyčný končí. Dopláca na to napríklad bývalá premiérka, ktorej manžel v čase jej pôsobenia vo funkcii zarobil na obchodovaní s akciami firiem, ktoré mali vládne zákazky, nejakých 180 tisíc eur. Bude trestne stíhaný. Rozdiel je aj vo vyjadreniach na verejnosti.  Politik si o prisťahovalcoch, LGBT ľuďoch a podobne môže myslieť, čo chce, a nerobím si ilúzie, že niektorí si to nemyslia, ale skúsil by čokoľvek neprístojné povedať nahlas. Jeho kariéra by sa skončila. Jeho vlastná strana by mu to spočítala, pretože keby nie, vo voľbách by to voliči spočítali jej.

Nóri vraj patria medzi najšťastnejšie národy sveta. Ako ste to vnímali?

Majú jedny z najvyšších platov na svete, kvalitné zdravotníctvo, bezplatné školstvo, päť  týždňov plne platenej dovolenky a obrovský penzijný fond tvorený príjmami z predaja ropy a zemného plynu. Bolo by na počudovanie, keby boli nešťastní.

A sú tam šťastní aj vodiči autobusov?

Väčšina áno. No aj tam sú také typy ľudí, ktorí sa programovo rozhodnú byť nešťastnými  mrzútmi a následne gánia na celý svet. Ale takí sa asi nájdu všade a niet im pomoci.

Ondrej Sokol nórsko
Autor fotografie: Ondrej Sokol
Autor fotografie: Ondrej Sokol
Autor fotografie: Ondrej Sokol

Autor titulnej fotografie: Ondrej Sokol

Zapojte sa do súťaže o knihu „Ako som vozil kórejcov“ od spisovateľa a najznámejšieho autobusára široko-ďaleko – Ondreja Sokola. Stačí, ak si prečítate článok vyššie a vyberiete správnu odpoveď z ponúkaných možností v súťažnom formulári. Zo správnych odpovedí žrebujeme už vo štvrtok 08.01.2024. Výhercu budeme kontaktovať po uskutočnení žrebovania na zadaný e-mail.

Sledujte nás na našich sociálnych sieťach pre viac podobných súťaží o atraktívne ceny.

    Gratulujeme výhercovi našej súťaže ste**n.f****19**@gmail.com


    Veža na Štrbskom plese je najvyššia a najvyššie položená veža na Slovensku

    Výhľad z veže na Štrbskom plese je autentickým zážitkom z Vysokých Tatier

    Foto: Michal Druga.

    Najvyššia a najvyššie položená veža na Slovensku vám sprostredkuje nádherný výhľad na tatranské štíty – Kriváň, Veľké Solisko, Predné Solisko, Štrbský štít, Satan, Patriu či Krátku.

    Prostredníctvom zážitkovej prehliadky predstaví tatranskú prírodu, históriu vzniku Vysokých Tatier, ich jedinečnú faunu a flóru a zapojí návštevníkov do environmentálnej výchovy. Ak vaším cieľom práve nie je vysokohorská turistika, máte príležitosť vychutnať si panoramatické výhľady z tejto veže.

    Na svoje si prídu aj tí, ktorí majú radi adrenalínové dobrodružstvo. Svoje limity môžete otestovať na atrakciách vysunutých do voľného priestoru. Tí najodvážnejší sa prejdú po visutej sieti vo výške 43 metrov nad zemou. Tento pocit si určite zapamätáte, ale aj ostatní, ktorí vás budú napäto sledovať, ako sa pasujete s týmto dobrodružstvom.

    Iným druhom zážitku je jazda v 61 metrov dlhom tobogane, ktorou si môžete skrátiť cestu nadol. Táto jazda nie je súčasťou vstupného na vežu, treba si zakúpiť vstupenku. Tobogan je v prevádzke, len keď je vonkajšia teplota vyššia ako 5 °C.

    Tatras Tower je mierne naklonená veža vysoká 53 metrov, s nástupom v nadmorskej výške 1 367 m.n.m. Obvodový nosný plášť tvorí 24 oceľových stĺpov, ktoré sú vinuté v dvoch smeroch, náklon veže je 15°. Pochôdzna časť je drevená, lávka v hornej časti veže je ukončená vyhliadkovou plošinou so sieťou. Najvzdialenejší cíp plošiny je presklený.

    Výstup na vyhliadkovú vežu je bezbariérový, takže výhľady si vychutnajú aj tí, ktorým sú Tatry inak nedostupné. Sklon chodníka je od 6 do 8 percent.
    Zdroj: vezasnov.sk