Ako ste sa dali dokopy?
Ján: Martina som mal niekoľkokrát v reportáži ako respondenta – fotografa. Zakaždým som obdivoval jeho „skladnú“ techniku a invenčné videnie sveta, čo ho kvalifikovalo aj do úlohy kameramana. A kým som kedysi obdivoval jeho fototvorbu, o nejaký čas som postupne začal obdivovať aj jeho prácu s kamerou.
Martin: Je to tak. Janko poznal moju prácu a časom sme si sadli aj v teréne.
Čo máte na svojej práci najradšej?
Martin: Keď je všetko urobené a maže sa mi medzipamäť. Som pripravený na ďalšie témy, aktivity i zážitky.
Ján: Baví ma práca v strižni, tvorba príbehu a skĺbenie všetkého do jedného celku. Veľa ľudí uniká pred stresom do hôr.
Ako únavu, vyhorenie alebo stres riešite vy dvaja?
Ján: Práveže hory nám ponúkajú opozitum k spravodajskému stresu. Pracujeme na spojnici toho najlepšieho, čo si možno priať. Pozitívny človek spolu s tvorivou prácou a fyzickou aktivitou v krásnych horách. Podľa mňa – dream job.
Martin: Ja mám k tomu – fotenie. Stres alebo únavu kompenzujem kreativitou. A športujem, dobre to vyčistí hlavu.
Viete sa vzájomne podporiť v práci, ale aj mimo nej?
Martin: Tým, že sme denne spolu, vieme si niektoré veci povedať. Vzájomné poznanie a dôvera je v tom, čo robíme, dôležitá.
Ján: Maťo je pokojná povaha, ja viem viac stresovať. V takých dvojičkách, ako sme my, je vyrovnávanie toho balansu dôležité. Ale vieme byť voči sebe aj kritickí. Večer, kým reportáž pošleme do Bratislavy, zvyknem Maťa zavolať na projekciu. A keď vidím, že sa usmieva a povie, že zas perfektné tri minúty, tak to je zase pre mňa perfektná spätná väzba.
Hory sú aj zradné. Museli ste už zabojovať o bezpečie?
Martin: Zatiaľ sa nám to nestalo. No keď ide o extrémne trasy, máme so sebou horského vodcu, ktorý sa stará o naše bezpečie. Inak som pri nakrúcaní v úplnej pohode.
Ján: Veľakrát sú fujavice, zmení sa počasie. Ja som sprachopud, bojím sa búrky, a keď vidím, že sa blíži, prášim z Tatier čo najrýchlejšie. Ale zmoknutí do nitky sme boli veľakrát.
A naopak, vaša obľúbená vtipná príhoda z reportáží?
Martin: Vtipné veci sa nám stávajú často. Niečo vyplynie z rozhovoru, niečo zo situácie a niečo je iba tak medzi nami.
Ján: Raz sme boli na túre s mladým párom. Chalan bol darcom obličky pre priateľku, ktorej obidve obličky zlyhali. Nie každý to vie, ale zlyhané obličky lekári nechajú v tele, ony sa opuzdria, zostanú nefunkčné, ale pre telo by bola väčšia záťaž, keby sa vyberali. Dievča malo dobré tempo, aj Maťa predbehlo. A ja som si ho preto doberal. On na mňa pozrel a hovorí: „To sa jej dobre kráča s tromi obličkami.“
A podpichovačky? Fungujú medzi vami?
Martin: On si zo mňa robí žarty, že som stále hladný, a ja, že nevládze. Ak potrebujem niečo nasnímať, pýtam sa, prečo stojíme.
Ján: Maťo každého nášho respondenta na túre presviedča, že keď nebude vládať, nech sa to nebojí povedať, že on počká, a my ostatní, keď sa chceme naháňať v Tatrách, nech si ideme. Niet sa kam ponáhľať, im bude dobre aj v základnom tábore.
Kto z vás má lepšiu kondičku?
Martin: Janko. Ale iba čo sa týka lezenia. Keďže hrám hokej, čo je výbušný šport, mám lepšiu krátkodobú kondičku. Kráčam na kratších úsekoch určite rýchlejšie ako Janko.
Ján: Je to pravda. Ale zase Maťo sa vie motivovať, keď sa treba ponáhľať na obed. Cesty späť sú u nás vždy kratšie.
Sú chvíle, keď sa vám nechce obuť turistické topánky?
Martin: Každý deň, keď mám ísť do práce a na túru. Má to tak asi každý.
Ján: Nechce sa mi vstávať. Ale keď viem, že sa máme stretnúť s dobrou partiou, že nás čaká skvelý hosť a tím, rád sa premôžem. Naša robota je aj o pekných momentoch, je darom od Boha, že môžeme robiť, čo nás baví. A ešte aj v nádhernom prostredí.
Maťo, ty si skvelý fotograf. Máš veľa ocenení, fotíš ľudí, prírodu. Kedy sú Tatry pre teba najfotogenickejšie?
Martin: Radšej mám portréty. Na človeku sa vždy nájde niečo zaujímavé. Ale rád fotografujem aj krajinu, nedá sa povedať, že nie. No pravdou je, že fotka krajiny je takmer nepredajná. Preto sa sám od seba ani nevyberiem do hôr, aby som fotil kopce.
Máš obľúbený fotospot?
Martin: Mám, aj v Tatrách také sú. Vlastne všetko v tomto horstve sa dá dobre nasnímať. Som rád, keď ideme na Téryho chatu, alebo Zbojníčka je veľmi pekná, či Chata pri Zelenom plese… Nemyslím si, že chaty vznikali iba preto, že si niekto povedal, že tu budú stáť. Určite bol uchvátený prírodou okolo.
Janko, všetci ťa poznajú s mikrofónom v ruke, ale ty si známy aj tým, že si trénerom voltížneho jazdenia. Je náročné dať oboje dohromady?
Ján: Práca a kone sa v mojom prípade dopĺňajú. V stajni nikto nerieši, že som známa tvár, tam si to užívam, stíšim sa, vetrám si hlavu. Lebo v práci mám adrenalín. Takže to do seba zapasovalo ako ozubené koleso. Kone sú mojou vášňou od šiestich, venujem sa im štyri desiatky rokov a Markíza je mojou súčasťou vyše štvrťstoročia. Som bežcom na dlhú trať, uspokojujú ma veci, na ktorých výsledok treba čakať dlhšie. Potom si to o to viac vážime.
Hovorí sa, že novinárčina je poslanie, ale trénovať deti na koňoch je tiež poslaním. Ako to vnímaš?
Ján: Kone vnímam ako stretnutie s priateľmi. Konská duša je neuveriteľná, konské oko, ten pohľad, sú liečivé, pohyb koňa ešte viac. Rád sa za nimi ponáhľam. Aj za koňmi, aj do práce. Obidve vášne ma napĺňajú a robia ma šťastným.
Martin, máš fototografiu Tatier, na ktorú si obzvlášť hrdý?
Martin: Mám jednu, vznikla z vrtuľníka. Tatry ukazuje z vtáčej perspektívy, z pohľadu, ktorý nie je bežne prístupný. Keď sa človek na tú fotku pozrie, ani nevie povedať, odkiaľ to bolo fotené a či sú to vôbec Tatry.
Tatry máte doslova zlezené. Existuje miesto, kde ste ešte neboli?
Martin: Odhadujem, jedno percento mám zlezené. Hoci Tatry sú najmenšími veľhorami, potreboval by som sto životov, aby som si ich pozrel z každej strany.
Ján: A ja dvesto rokov. Je veľa miest, kde by som chcel ísť, resp. kde sa rád vraciam. Vysoká je pre mňa najkrajším štítom. Hovorí sa, že má jedinú chybu, nie je z nej vidieť Vysokú. Tam sú tie Tatry dookola a výhľady sú úžasné. Som veriaci človek, na štítoch mám pocit, že som bližšie k Bohu. Sadnem si bokom a rozjímam.
Cart is empty 
