Skialpinizmus v Mlynickej doline

Mlynická dolina je známa extrémnym lyžovaním

Foto: Martin Krystýnek.

Ak ste si za svoj skialpinistický cieľ vybrali šesť kilometrov dlhú Mlynickú dolinu a vodopád Skok, zaiste viete, že do doliny sa treba dostať zo Štrbského Plesa.

A do tejto osady zase docestovať zubačkou či autom k hotelu Panoráma a odtiaľ sa treba vybrať peši smerom k Areálu Snow a k údolnej stanici lanovky na Chatu pod Soliskom. Vydajte sa po žltej značke, približne po polhodinke šliapania sa dostanete nad hranicu lesa a odtiaľ je 25 metrov vysoký vodopád Skok, od ktorého štartuje trasa vyhradená pre potreby skialpinistov, dosiahnuteľný zhruba po pätnásťminútovej chôdzi. Mlynická dolina v zime poskytuje veľmi dobré terény pre horolezectvo spojené s extrémnym lyžovaním.

Skialpinisti si v nej najčastejšie vyberajú ciele ako Soliskové sedlo, Patria, Štrbský štít či prechod cez Bystré sedlo do Furkotskej doliny. Niektoré si vyžadujú horských vodcov. My sme dali prednosť okružnej túre vedúcej k Soliskovému sedlu a späť, ktorá je určená pre pokročilých skialpinistov. No ak nestačí a máte dosť energie a guráže, dá sa predĺžiť o putovanie k Chate pod Soliskom (1 840 m n. m.). Následne sa spustíte zjazdovkou dolu kopcom a ste späť pri Štrbskom plese, teda na mieste, kde ste výpravu začínali. Alebo je tu iná možnosť – skialpinistická trasa s náročným zjazdom od Soliskového sedla. Nástup na túru je od Chaty pod Soliskom, kam sa vyveziete lanovkou.

Následná cesta si vyžaduje dosť námahy a skúseností. Od chaty stúpate až na vrchol Predného Soliska a skalným hrebeňom pokračujete ďalej. Miniete Sedlo za Predným Soliskom, už odtiaľ sa dá zísť dolu, ale zjazd je nebezpečný a aj ohrozený lavínami. Z hrebeňa vystupuje Soliskový zub, ten prekonáte nenáročným skalným lezením a zostúpite do širokého Soliskového sedla. Ak máte istotu, že nehrozí lavínové nebezpečenstvo, pustíte sa do ťažkej vrchnej pasáže, kde lyžovanie komplikujú preveje. Zjazd potom je už menej obťažný, zídete do Mlynickej doliny pod vodopád Skok. A po turistickej ceste s tyčovým značením sa vrátite na Štrbské Pleso.

Pixabay

Toto nie, v národnom parku určite nie!

Ilustračné  foto: Pixabay

Možno aj vy si silvestrovskú zábavu a vítanie nového roka neviete predstaviť bez petárd a ohňostrojov. V národných parkoch, aj tých tatranských, si ich ale musíte odpustiť. Hrozia vysoké pokuty.

Správy národných parkov v oblasti Tatier apelujú na návštevníkov, domácich obyvateľov i podnikateľov, aby na vítanie nového roku nepoužívali zábavnú pyrotechniku. Hluk, ktorý sa tým vyvolá, pôsobí na zvieratá ohlušujúco a horskom prostredí s hlbokými dolinami vyvoláva efekt ozveny, ktorý počuť na veľké vzdialenosti, pričom jeho intenzita klesá od zdroja iba veľmi pomaly.

Zákon o ochrane prírody a krajiny nedovoľuje v národných parkoch používať svetelné a zvukové efekty a jeho porušenie sa trestá blokovou pokutou do výšky 300 eur, v priestupkovom konaní to môže byť až nad tritisíc eur a u právnických osôb nad deväťtisíc eur.

„Mnoho silvestrujúcich v Tatrách si stále nedokáže oslavu predstaviť bez zábavnej pyrotechniky, hoci vedia, že napríklad aj v domácich podmienkach hluk veľmi sužuje psy. Rovnako trpia aj voľne žijúce zvieratá,“ uvádza Správa Národného parku Vysoké Tatry. „U chráneného živočícha, ako je kamzík vrchovský tatranský, môže nadmerný hluk v podobe výbuchov, ešte umocnený efektom odrazov od skalných útvarov, spôsobiť stres, ktorý má za následok jeho nekontrolované správanie sa,“ pripomína Erika Feriancová, zoologička Správy TANAP-u. 

Dodáva, že celé čriedy často utekajú a dostávajú sa do kritickej situácie, napríklad do hlbokého snehu, kde ich pobyt vysiľuje, alebo do exponovaných žľabov, v ktorých im hrozí pád či odrhnutie lavíny. Námaha v zimnom období znižuje schopnosť kamzíkov, ale i ostatných druhov žijúcich v Tatranskom národnom parku čeliť nepriaznivým podmienkam. Ilustruje to aj príkladom z prelomu rokov 2017 a 2018 pre telemetricky monitorovanú kamzicu Jesicu. Pravdepodobne silvestrovská zábava pri ubytovacom zariadení vo Velickej doline spôsobila, že utiekla do lavinózneho terénu, kde na extrémne zľadovatenom povrchu zahynula.

Správa TANAP-u apeluje na ľudskosť a tolerantnosť, keďže reštrikčné opatrenia nie sú vždy účinné. „V tatranskej prírode sme iba návštevníkmi. Domácimi sú tu zvieratá, ktoré v nej žijú po celý rok,“ uzatvára Feriancová.

Vhodnou alternatívou oslavy sú prskavky a sviečky. Zvieratá nerušia a nenarobia škody na životnom prostredí. Ilustračné foto: Pixabay

Pripomeňme, že odpaľovanie ohňostrojov nie je zakázané iba na území národných parkov, ale aj v ich ochrannom pásme. Každoročne sú najviac problémovými miestami, kde sa zákaz porušuje vo veľkom, Donovaly, Demänovská Dolina, Tatranská Lomnica, ale aj iné tatranské osady, pričom sa vie, že pyrotechniku najčastejšie používajú pri súkromných chatách a hoteloch. Na oslavu sa odporúčajú jemnejšie alternatívy, napríklad prskavky alebo sviečky.

Používanie ohňostrojov a petárd sa obmedzuje aj v bežnom prostredí, nielen v horách. Tento Silvester bude zrejme posledný, ktorý strávime v ich „spoločnosti“. Od 2. januára 2024 začnú platiť zmeny v zákone, ktoré celoročne zakážu predaj a používanie pyrotechniky určenej na výrobu hluku, pyrotechnika s vizuálnym efektom do tohto zákazu nespadá.

Určené sú aj hodiny, kedy sa v závere roka bude môcť používať a súčasťou obmedzení je aj to, že sa zábavná pyrotechnika nesmie odpaľovať v blízkosti nemocníc, hospicov, rôznych zariadení sociálnych služieb, zoologických záhrad, zvieracích útulkov, hospodárskych budov so zvieratami. 

Zjazd skialpinistu vo Veľkej studenej doline

Veľká Studená dolina je skialpinistická klasika

Foto: Martin Krystýnek.

Vyznávačom skialpinizmu ponúkame do ich športového kalendára aj túru Veľkou Studenou dolinou. Je známa silným vetrom, ktorý hlavne pri severných smeroch na začiatku sezóny znepríjemňuje výstup.

Je určená pre skúsenejších lyžiarov. Tu sú základné usmernenia. Východiskovým bodom pre vstup do doliny je Hrebienok, na ktorý sa dostanete zo Starého Smokovca buď pozemnou lanovkou, alebo po zjazdovke, či sánkarskej dráhe. Z Hrebienka sa vydajte po magistrále, za rázcestím nad Rainerovou chatou sa treba držať zimnej trasy, ktorá vedie popod značkovaný chodník, bližšie k potoku.

Ak chcete podrobnejšiu orientáciu, tak domáci to volajú Húpačky. O tom, že ide o výstižné meno, sa presvedčíte pri zjazde dole. Pri výstupe z lesa sa vrátite na značkovaný chodník. V týchto miestach budete križovať viacero lavínových dráh zo žľabov, napríklad Veverkov vodopád, Kráľovský vodopád, preto sa radšej zastavte až vyššie v doline. Prvý výstup budete zdolávať po zimnom tyčovom značení, ktoré vás privedie po zasneženom potoku do úžiny Brány.
Tento úsek býva v zime naviaty snehom po ľavej strane a aj pre vás môže znamenať lavínovú pascu. Potom je tu výber z dvoch možností – buď sa vydáte rovno dolinou na jej koniec, alebo doľava po chodníku na Zbojnícku chatu. Ak sa k nej dostanete, môžete po krátkom občerstvení pokračovať do záveru doliny a po trase letného chodníka.

Ak by ste mali chuť ešte na jeden výstup a snehové podmienky by boli vhodné, vyšliapnite si do sedla Malý Závrat. Určite ste už o ňom počuli, je častým cieľom lyžiarskych túr, patrí medzi najpopulárnejšie medzi skialpinistami. Odmenou bude zjazd Generálom a dolinou až k rázcestiu nad Rainerovou chatou. O nádherných výhľadoch nemusíme ani hovoriť.
V závere vás čaká rovinatý úsek po magistrále, kde si budete môcť preskúšať korčuľovanie a tiež, či ešte vládzete. Veľká Studená dolina je veľmi obľúbeným cieľom skialpinistov. Ku klasike patria zjazdy okrem sedla Závrat aj zo Svišťového štítu či Priečneho sedla a cez Strelecké polia. Možno niekedy nabudúce, čo poviete?

Horskí záchranári pri zásahu

Extrém – šesťdesiat lyžiarskych úrazov za deň

Foto:  HZS

Včerajšok dal horským záchranárom zabrať. V stredu 27. decembra zasahovali v horských strediskách pri šesťdesiatich lyžiarskych úrazoch. Viaceré majú domicil v Tatrách.  

Horskí záchranári informovali, že včerajšok bol pre nich extrémne náročným dňom. V lyžiarskych strediskách na Slovensku zasahovali pri šesťdesiatich lyžiarskych úrazoch, pričom v prevažnej miere išlo o vážnejšie zranenia. Ako sa uvádza na stránke Horskej záchrannej služby, išlo prevažne o dôsledky zrážok lyžiarov a snowboardistov a po pádoch na zjazdovkách pribúdali aj zranenia končatín.

Extrémne veľa výjazdov mali horskí záchranári z Nízkych Tatier, ktorí ošetrili počas jedného dňa mimoriadny počet lyžiarskych úrazov. „Na severnej strane Chopka si lyžiari na svahoch privodili až 30 úrazov, ktoré bolo potrebné ošetriť a zranených následne zo zjazdovky transportovať. Na južnej strane Chopka bolo spolu 14 úrazov,“ uvádza sa na spomínanom portáli.  Jeden z úrazov si dokonca vyžiadal súčinnosť s posádkou Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby a letecký transport do nemocnice.

Vážnu štatistiku úrazov majú aj Roháče – Spálená a Tatranská Lomnica, v týchto strediskách zasahovali horskí záchranári v stredu po tri razy.

Ako príčinu veľkého množstva úrazov uviedla Horská záchranná služba veľký počet návštevníkov lyžiarskych stredísk, náročnejšie zľadovatené podmienky na svahoch, ktoré podľa nej sviatkujúcich lyžiarov zaskočili. Natopená vrstva snehu z vianočného oteplenia z predchádzajúcej chladnej noci prituhla a počas slnečnej  stredy spôsobovala problémy najmä technicky menej zdatným lyžiarom.

Keďže lyžiarov bude v prázdninovom čase ešte pribúdať, horskí záchranári apelujú na návštevníkov lyžiarskych stredísk, aby boli ohľaduplní, nepreceňovali svoje schopnosti, jazdu prispôsobovali podmienkam na zjazdovkách a plne rešpektovali pravidlá správania Bieleho kódexu.

Bežkárske trate na Štrbskom plese

Na Štrbské Pleso idú bežkári na profesionálne upravené trate

Foto: Matúš Jančík.

Najobľúbenejšie bežkárske trate v Tatranskom národnom parku sú v okolí Štrbského Plesa.

Táto významná osada sa do hľadáčika bežkárov postupne dostávala po roku 1970, vtedy bola dejiskom majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní a vtedy došlo aj k budovaniu bežkárskych tratí v tomto stredisku. V širšom okolí prekrásneho horského jazera je dnes 20 až 30 km tratí. Tie okolo jazera sa už neupravujú, prednostne ide o chodník pre peších. V Areáli bežeckého lyžovania Snow na Štrbskom Plese je osem bežeckých okruhov v dĺžke od 1,5 – 5 km. Štadión, ale aj okruhy do 2,5 km je možné využívať počas celej zimnej sezóny, lebo sú umelo zasnežované.

Niektoré z tratí sú homologizované FIS certifikátom, väčšina z nich vedie horským terénom vrátane prevýšenia, čo umožňuje aj kondičné a športové lyžovanie. K nim patrí aj Šprintérska trať, Andelova trať, ale aj séria okruhov do Furkotskej doliny, ktoré patria k top bežkárskym zážitkom. Najkratšia z profilovo ťažkých trás (2,5 km) s prevýšením 90 m vedie okolo slepého plesa. Areál je pravidelným dejiskom majstrovstiev SR v behu na lyžiach, konajú sa tu medzinárodné súťaže FIS Cup, k nedávnym významným podujatiam patrí Svetová zimná univerziáda 2015.

Pre bežných bežkárov, začiatočníkov i deti je v Areáli Snow určená predovšetkým trať na štadióne s prívlastkom – ľahká. Výhodou areálu, ktorého trate sa už spoplatňujú, sú požičovňa lyží, bežecká lyžiarska škola, stan na úschovu oblečenia či prezliekanie. Prosto, vybrať sa dá z veľkej ponuky a treba dodať, že všetky trate sú vhodné na klasickú aj voľnú techniku.
Poďme však von z neho a spomeňme tiež bežkársku trať starou cestou zo Štrbského Plesa do Tatranskej Štrby. Jej štart je pod Móryho vyhliadkou a odporúča sa pre prípad priaznivých snehových podmienok namiesto jazdy zubačkou. Ide o zjazd dlhý okolo štyroch kilometrov, určený pre bežkárov, ktorí si vedia vychutnať aj rýchlu jazdu. Na bežky môžete vyraziť aj do podhoria – do areálu Mengusovský bežkár, ale aj do okolia Štrby či do Lopušnej doliny.

Bachledka, chodník korunami stromov s výhľadom

7 tipov, čo robiť v Bachledke

Keď sa povie Bachledova dolina, väčšine z nás sa vybaví Chodník korunami stromov. Toto najrýchlejšie sa rozvíjajúce celoročné rodinné horské stredisko ponúka omnoho viac.

1. Výborné podmienky pre všetkých lyžiarov
Dostatok snehu na začiatku zimy umožnil, že stredisko Bachledka spustilo novú lyžiarsku sezónu už 8. decembra. Na lyžiarov je pripravených 8,5 km perfektne upravených zjazdoviek všetkých typov náročností. Na hrebeň, kde sa spájajú všetky zjazdovky, sa z Bachledovej doliny vás vyvezie 10-miestna kabínková lanovka. K dispozícii je aj 4-sedačková lanovka Jezersko a ďalších šesť lyžiarskych vlekov. Začiatočníci môžu rozvíjať svoje lyžiarske schopnosti na modrých zjazdovkách ako na hrebeni, tak aj v doline.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

2. Najväčšia lyžiarska škola pre deti v okolí
Svoje deti môžete zveriť do rúk profesionálnych inštruktorov v najväčšej lyžiarskej škole v okolí – ohradenom areáli Bachledka Detský svet na zjazdovke Hrebeň. Trasa je postavená z rozprávkových postavičiek a ďalšie zábavné pomôcky pre staršie i najmenšie deti. Okrem výučby si tu deti užijú sánkovanie a minikolotoč. Ak je von veľká zima, môžu sa ohriať a vyšantiť vo vnútornom detskom kútiku.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

3. Bežkovanie s krásnymi výhľadmi
Bežecké lyžovanie spojené s nádhernými výhľadmi na hrebeň Belianskych Tatier, to je trasa hrebeňom Spišskej Magury. Pri slnečnom počasí a dobrej viditeľnosti ide o naozaj silný zážitok. Trať začína na vrchole Spišskej Magury, pokračuje na Ždiar – Príslop. Dlhá je 7 kilometrov, ak pôjdete aj späť, prejdete dvojnásobnú vzdialenosť. Trať upravujú ratrakom, nie je na nej bežkárska stopa, je vhodná na klasický aj korčuliarsky štýl bežkovania.

4. Populárny skialp
Vedeli ste, že preteky vojenských hliadok na lyžiach, podobné dnešnému skialpinizmu, boli v programe už prvých zimných olympijských hier v roku 1924? Odvtedy tento druh aktívneho pohybu na snehu prešiel veľkým vývojom nabral na popularite. V Bachledovej doline začnete pri Aprés Ski reštaurácii, koniec je na vrchole Spišskej Magury pri Chodníku korunami stromov. Zjazd absolvujete po zjazdovke Bachledka I. Trasa meria 2,3 kilometra s prevýšením 254 metrov, mali by ste ju zvládnuť približne za polhodinu.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

5. Výhľad, ktorý neomrzí v žiadnom ročnom období
Chodník korunami stromov môžeme zaradiť medzi jednu z najväčších turistických atrakcií celých Tatier. Trasa je dlhá viac ako 600 metrov a vedie doslova až nad korunami stromov. Je na nej množstvo informačných tabúľ o živote v miestnych lesoch, aj o ničivej sile počasia. Neskutočným zážitkom je výhľad z 32 metrov vysokej vyhliadkovej veže. Les okolo seba, štíty Belianskych Tatier, ale aj Pieniny a Zamagurie budete mať ako na dlani.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

6. Výborná kuchyňa s panoramatickými výhľadmi
Po aktívnom pohybe dobre padne obed či večera v príjemnom podniku. V Bachledovej doline nájdete viaceré druhy gastro zariadení – reštaurácia Panorama s ponukou rôznych jedál a vonkajšou terasou, reštaurácia La Gamba je zameraná skôr na taliansku kuchyňu, má aj aprés ski bar. Ak dáte prednosť rýchlemu občerstveniu a teplému varenému jedlu, je tu napríklad bistro Jezersko alebo bistro Furmanec.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

7. Zážitkový večerný program pre celú rodinu
Ak máte večer chuť zažiť ešte niečo zaujímavé, opäť si môžete vybrať z viacerých možností. Stredisko Bachledka pripravilo trikrát týždenne Čarovnú krajinku. Každú stredu, piatok a sobotu čaká návštevníkov večerná prechádzka Chodníkom korunami stromov za svitu mesiaca a zábavná večerná sánkovačka na 2,5 kilometra dlhej sánkarskej trati. Stredisko ponúka aj hudobný program, snežné párty i koncerty živej ľudovej hudby.

Tak čo? Navnadili sme vás na dobrodružstvo v Bachledke?

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

Autor titulnej fotografie: Bachledka Ski & Sun

Jasná je pre Petru Vlhovú domovom

Jasná je pre Petru domov

Foto: Martin Krystýnek.

Taška v kúte po návrate zo školy a potom svah na sídlisku. Takto sa začala kariéra našej najúspešnejšej slalomárky Petry Vlhovej. Až keď bola v žiackej kategórii, rodičia si všimli, že je lepšia ako jej rovesníčky. No ešte stále o veľkom lyžovaní neuvažovali. Hoci na Slovensku vyhrala šestnásť zo šestnástich pretekov, boli realisti. Prvé signály na zmenu prichádzali z medzinárodných žiackych pretekov a z prvých stupňov víťazov. Zrodila sa pretekárka.

Lyžovanie jej bolo predurčené. Keď prišla zo školy, hodila tašku do kúta a poďho na sídlisko. V Liptovskom Mikuláši na Podbrezinách mala svah hneď za domom. Cez víkend zase Petra Vlhová chodila s bratom Borisom do Jasnej. Ich rodičia tam na Záhradkách prevádzkovali bufet.„Kým rodičia pracovali, s bratom sme boli stále na kopci a lyžovali,“ spomína na svoje začiatky Vlhová.
„Boli samostatná jednotka. Zalyžovali si, potom si dali hotdog a pokračovali. Nikto neriešil vážne lyžovanie. Brali to ako zábavu a formu hry,“ približuje Vlhovej otec Igor.

Z postele ich vyhnal chlieb vo vajci
Prvé lyžiarske oblúky začala jeho dcéra kresliť pod dohľadom brata Borisa staršieho o štyri roky. Mala tri, keď jej rodičia kúpili prvé „papučkové“ lyže. Kým sa spustila na snehu, skúšala si ich v obývačke na koberci. Postupne nabrala odvahu a popri Borisovi začala jazdiť aj na svahu. Nemala žiadneho inštruktora. Stačil jej starší brat, po ktorom všetko opakovala. Lyžovanie ich bavilo. Chodili do hlbokého snehu, stavali si skoky, vymýšľali prekážky. Ešte nemala ani päť rokov, keď ju rodičia prihlásili do klubu, kam chodil aj Boris. „V začiatkoch som neuvažoval, že by mohla športovať vrcholovo. Chodila na lyžiarsky krúžok, ktorý mala popri škole. Až neskôr sa to pozvoľne začalo rozbiehať,“ naznačil Vlha. Preteky boli vždy v okolí. Martinské hole, Kubínska hoľa, Donovaly či Brezno. To bola výhoda. Tak či tak museli vstávať ráno aj o piatej. „Niekedy ich nebolo jednoduché vyhnať z postele, tak som im musel každé ráno vypražiť chlieb vo vajci. Boli od neho závislí,“ dodáva.

Byť superhviezdou na Slovensku nič neznamená
V zime sa naháňala na lyžiach a v lete hľadala útočisko v chalupe pri Liptovskej Mare. S bratom a dvoma kamarátmi tam mali svoj vlastný svet. Na stromoch si stavali bunkre, jazdili na štvorkolke či skákali do vody na Liptovskej Mare. „Som šťastná za svoje detstvo. Boli sme stále v pohybe. Teraz majú deti telefóny, tablety, ale my sme tieto veci neriešili,“ vraví Vlhová. Už v žiackej kategórii rodičia vnímali, že ich dcéra je ďalej ako jej rovesníčky. Stále však neuvažovali o veľkom lyžovaní. Hoci na Slovensku vyhrala šestnásť zo šestnástich pretekov, boli realisti. „Vedeli sme, že byť superhviezdou na Slovensku ešte nič neznamená. Skutočné zrkadlo nám nastavia až medzinárodné súťaže,“ poznamenal Vlhovej otec. Postupne prichádzali ďalšie signály. Na medzinárodných žiackych pretekoch sa Vlhová začala dostávať na stupne víťazov. Niektoré aj vyhrala.

Jasná je pre Petru Vlhovú domovom

Zapadnutý jazyk a na trikrát zdrôtovaná sánka
Sľubne sa rozvíjajúcu kariéru mohlo zabrzdiť nepríjemné zranenie. Stalo sa v Jasnej. Počas tréningu sa mladučká Petra zrazila na svahu so starším pánom. Mala otras mozgu, zapadnutý jazyk a na trikrát zdrôtovanú sánku. „Bola to moja najvážnejšia nehoda na lyžiach. Zachránila ma prilba. Na kopci ju majte, prosím, vždy na hlave,“ odporúča Vlhová. Mala desať či jedenásť rokov. Rodičia mali o ňu vtedy najväčší strach v živote. „To bol horor, vtedy som si povedal, že končíme. Bolo to dosť vážne. Keď vidíte dieťa na áre s drôtmi, neubránil som sa slzám,“ spomína Vlha. Možno iné deti či dospelí by sa po takomto zážitku už nikdy nepostavili na lyže. Vlhová je z iného cesta. Ukázala svoju nepoddajnosť i lásku k lyžovaniu. „Veľa si z nehody nepamätám. Viem len, že som chcela ďalej lyžovať. Hoci som mala zdrôtovanú sánku, prosila som rodičov, aby ma pustili na preteky,“ načrtla.

Oci, musím začať poriadne trénovať
V Jasnej prežila aj ďalšie nezabudnuteľné momenty. Už v pätnástich tam štartovala v Európskom pohári. V osemnástich získala v stredisku v Nízkych Tatrách titul juniorskej majsterky sveta v slalome. Po prvom kole slalomu bola tretia. Už vtedy sa musela vyrovnávať s tlakom. „Po prvom kole som od každého počula len medaila, medaila, víťazstvo, víťazstvo. Na psychiku to veľmi dobré nebolo, ale zvládla som to,“ priznala Vlhová. „Už keď bola druhý rok juniorka, povedali sme si, že to asi má význam. Prišla vtedy za mnou a hovorí: „Oci, musím už začať poriadne trénovať,“ spomína Igor Vlha. V roku 2016 si v Jasnej prvýkrát vyskúšala preteky Svetového pohára. Bolo to v prelomovej sezóne, v ktorej vo švédskom Aare prvýkrát v kariére vyhrala slalom na takejto úrovni. V Jasnej bola po prvom kole slalomu na výbornom treťom mieste. V druhej jazde sa nevyhla menším chybám a napokon skončila deviata.

V Jasnej si vytvorila vlastnú bublinu
Keď sa do svojho domovského stánku vrátila v Európskom pohári v roku 2019 ako čerstvá majsterka sveta v obrovskom slalome z Aare, zažila nevídané šialenstvo. Ľudia boli ako v tranze. Každý jej pohyb sledovali tisícky fanúšikov. Túžili sa s ňou odfotografovať alebo sa jej dotknúť. Dokonca si chceli kupovať vstupenky, hoci na podujatie sa dalo dostať zdarma. „Ešte som ani neodštartovala z búdky a už kričali. Potom kričali ešte viac. Bol to veľký ošiaľ,“ opisuje Vlhová.
Počas Svetového pohára v roku 2021 bola atmosféra pokojnejšia pre opatrenia súvisiace s COVID-19. „Doma je doma. Vyrastala som tu odmalička a chcela v Jasnej zvíťaziť. Bohužiaľ, sa to nepodarilo. Taký je šport,“ povedala po treťom mieste v slalome. Na druhý deň zvíťazila v obrovskom slalome, čím urobila dôležitý krok k zisku veľkého glóbusu za celkové prvenstvo vo Svetovom pohári. „Úplne som sa uvoľnila a vytvorila si cez víkend vlastnú bublinu, v ktorej som sa sústredila sama na seba a neriešila vonkajší svet,“ doplnila.

Vystúpila až na Gerlachovský štít
Hoci počas roka slovenská lyžiarka cestuje po celom svete, domov sa vracia vždy s veľkou radosťou. V rámci prípravy si viackrát odskočila do Vysokých Tatier, kde pod dohľadom svojho kondičného trénera Šimona Klimčíka trénovala v skalnatom teréne s vysokohorskými plesami a s krásnou prírodou. Raz spolu s kamarátmi a priateľom Michalom vystúpili na najvyšší vrch Slovenska – Gerlachovský štít, ktorý meria 2 655 metrov. „Najlepší výstup, najlepšia partička a skoro najlepšie počasie,“ napísala Vlhová na svojej sociálnej sieti. Na Liptove si rada oddýchne aj preto, že sú na ňu ľudia zvyknutí a napriek veľkej popularite si môže vychutnávať aj svoj bežný život. Stávajú sa jej aj vtipné momenty, keď ide po meste. „Pozri, Peťa,“ vykríknu, potom sa akoby spamätajú a povedia: „Dobrý deň, Petra.“ Je milé sledovať ich reakcie. Najčastejšie chcú fotku alebo sa porozprávať,“ prezrádza Vlhová.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

pleso

Štrbské Pleso je symbolom turistiky a lyžovania

Za zakladateľa osady Štrbské Pleso sa považuje Jozef Szentiványi z Liptovského Jána, ktorý si v roku 1872 dal postaviť na južnom brehu morénového plesa dva zruby. Keďže nebol poľovníkom, jeden z nich sprístupnil verejnosti. Zrub mu poskytoval útočište počas jeho potuliek Vysokými Tatrami.

 Nebol sám, ktorého očarili. Naše veľhory propagoval aj Uhorský karpatský spolok, ktorý vznikol v roku 1873, a ktorého hlavným cieľom bola podpora a rozšírenie cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách. Szentiványi bol jedným z jeho spoluzakladateľov.

Foto: Katka Pastorová

Budúca osada, inak po Starom SmokovciTatranskych Matliaroch tretia najstaršia vo Vysokých Tatrách, sa aj napriek dokončeniu košicko-bohumínskej trate (1782) so zastávkou v Štrbe len pomaly vzmáhala. Dopravu hostí zo štrbskej stanice k plesu a chatám robili štrbskí fiakristi a cestu využívali aj na prevoz ľadu na chladenie nápojov. Ľad sa vtedy ťažil v plese vo veľkom a vyvážal sa až do Viedne, Vroclavi či Budapešti. Ako uvádza webová stránka Štrby, Štrbské Pleso bolo až do roku 1904 odkázané na Poštový úrad v Štrbe a transport zásielok oboma smermi zaobstarával lesník Ján Sýkora zo Štrby. Aj v zime – a ako prvý šrbskopleský lyžiar na vlastnoručne zhotovených lyžiach.

Jozef Szentiványi osadu vlastnil a spravoval až do roku 1901, potom ju predal uhorskému štátu. Niet sa preto čo diviť, že najpočetnejšími hosťami osady s cieľom športu, turistiky či rekreácie bola na prelome storočí prevažne šľachta. Aj Štrbské Pleso sa stalo obľúbenou destináciou pre Maďarov, Nemcov i Rakúšanov a z malých loveckých chát sa prebudovávaním postupne stali väčšie hotely s vyšším štandardom služieb. Po roku 1918 Vysoké Tatry a aj Štrbské Pleso postupne objavili Česi.

Fanúšikovia hokeja si iste spomenú, že v roku 1925 bolo pleso, okolo ktorého sa osada rozkladá, dejiskom majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji. Štatistiky uvádzajú, že priemerne 155 dní v roku je pokryté ľadom. Po Veľkom Hincovom plese je druhé najväčšie vo Vysokých Tatrách. Dnes si astmosféru jazera možno vychutnať z Náučného chodníka Štrbské pleso alebo aj z vodnej hladiny. Člnkovanie na ňom má viac ako 130-ročnú tradíciu. Kedysi sa v ňom ľudia i kúpali, chytali ryby, na juhovýchodnom okraji plesa bola plaváreň, neskôr lodenica. V zime sa tu hral hokej, bola tu výborná korčuľovačka. Toto je už minulosť.

Parnú ozubnicovú železnicu medzi Tatranskou Štrbou a Štrbským Plesom vybudovali v roku 1896. Znamenala prudký rozvoj cestovného ruchu na štrbskom území, jazdila až do roku 1933. Na prelome storočí, ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, tvorilo Štrbské Pleso 15 budov so 72 hosťovskými izbami. Začiatkom storočia, potom ako sa vlastníkom osady stal uhorský štát, vybudovala Wagons Lits Cook prvú časť plánovaného komplexu hotelov na južnom brehu plesa.  Položil sa tak základ rozvoja lyžovania v osade. Stala sa tak najatraktívnejším strediskom zimných športov vo Vysokých Tatrách. Spojenie so Starým Smokovcom sa vyriešilo elektrickou železnicou (1912).

Prvá svetová vojna, podobne ako v iných tatranských osadách, zmenila hotely, penzióny a chaty na liečbu rekonvalescentov. Potom osadu prevzalo československé ministerstvo zdravotníctva. Prevádzka v nej bola potom predovšetkým hotelová, no pribudli klimatoterapeutické zariadenia, ktoré pracovali pod lekárskym dozorom. 

Po druhej svetovej vojne sa orientácia osady zmenila na liečbu prieduškovej astmy a alergických chorôb horných dýchacích ciest, čo bol dôsledok krutých vojnových čias. V roku 1976 pribudol do portfólia kúpeľníctva nový liečebný dom Helios, inak najvyššie položený na Slovensku. Ešte aj po privatizácii v roku 1990 nejaký čas poskytoval služby, no po zmenách majiteľov v roku 2005 bol opustený a začal chátrať.  Aj strata tohto objektu znamenala zánik kúpeľno-liečebného charakteru Štrbského Plesa.

Trochu sme predbehli čas a rok 1970. Vtedy zažila osada najväčší rozmach. Štrbské Pleso sa stalo dejiskom Majstrovstiev sveta FIS v klasických lyžiarskych disciplínach. Osada sa musela na stovky športovcov a tisíce návštevníkov pripraviť. V Mlynickej doline vyrástol lyžiarsky športový areál, bývalú parnú ozubnicovú železnicu nahradila nová elektrická. Po prvých ubytovniach vyrástli postupne luxusné budovy, hotely FIS, Panoráma, Baník, Patria a iné, palác spojov, veľké poschodové parkovisko, ktoré neskôr začali slúžiť aj voľnému turistickému ruchu. Dobudovala sa tu aj obchodná sieť.

Dnes je Štrbské Pleso najvyššie položenou osadou Vysokých Tatier, v roku 2007 bol ukončený dlhoročný spor o vrátenie osady Štrbe, keďže dovtedy bola po násilnom odčlenení súčasťou vytvoreného mesta Vysoké Tatry. Rozvíja sa teda v kontinuite s podhorím. Obec dokončuje sochu Szentiványiho, ktorú chcú umiestniť na čestné miesto blízko brehov jazera na pripomenutie toho, kto bol na začiatku vzniku osady. Žije tu necelá stovka obyvateľov, dnes je synonymom turistiky a lyžovania.

Štrbské Pleso je zaručene dobrým východiskovým bodom pre túry do širokého okolia. Dostanete sa z neho na Symbolický cintorín, ku Chate pri Popradskom plese, na Sliezsky dom cez Ostrvu, na Chatu pod Rysmi a Rysy, na Chatu pod Soliskom i na Predné Solisko. Dá sa z neho dôjsť na Kriváň, prejsť sa Tatranskou magistrálou, ale aj k vodopádu Skok, do Mlynickej, Mengusovej či Furkotskej doliny i k Hincovým plesám, ale aj na Kôprovský štít či k Batizovskému plesu.

A ak vás túry unavia, môžete si ísť pozrieť blízke múzeum vo Važci, Važeckú jaskyňu, alebo sa prejsť okolo plesa, ktoré odráža končiare Vysokých Tatier a návštevníci ho považujú za najfotografovanejšie v našich veľhorách.