Posts tagged: rozhovor

Ktorý moment v profesionálnej kariére najviac spomínate?

Je ich určite viac ako jeden, mám veľa pekných spomienok. Keď si spomeniem, ako som začínala a dostala sa do tohto sveta, na ľudí, ktorí mi pomohli sa tam dostať, a určite aj na moment, keď som vyhrala Rookie of the Year, čiže nováčik roka. Začali ma vnímať na scéne medzi svetovou špičkou. Určite stoja za zmienku aj pozvánky na vrcholové súťaže X Games, US Open, to bolo pre mňa niečo. Ako sa hovorí, skákala som dva metre nad zem, keď mi prišla pozvánka. V našom športe je to vnímané možno viac ako olympiáda. Tam ide oveľa viac športovcov, ale na X Games sa robí výber a nie je to hodnotené podľa žiadneho rebríčka.

Môžete to bližšie vysvetliť?

X Games sú akousi métou každého snowboardistu. Aj pre mňa to bol jeden zo snov. Presne si pamätám, že som bola na pretekoch v Colorade, myslím, že som sa dostala do finále, a na základe toho si ma asi všimli a prišla mi pozvánka ako prvej náhradníčke. To znamená, že tam musím byť, trénovať, ak by niekto vypadol, idete namiesto neho. Bol to pre mňa obrovský zážitok, najlepší tréning, užívala som si to profesionálnej stránke. Bolo o nás po každej stránke perfektne postarané. Niekto sa, bohužiaľ, zranil a ja som mohla štartovať.

Aký je to pocit jazdiť na takýchto svetových podujatiach, zvlášť pre pretekárku zo Slovenska?

Je to úžasný pocit, teraz už viac vnímam to, že reprezentujem Slovensko. Predtým som išla do sveta a na Slovensku som sa snažila ukazovať snowboarding v najlepšom svetle. Snažila som sa presadiť taký svoj osobitý štýl, ukázať, o čom tento šport je. Na pretekoch Svetového pohára či na olympiáde si je športovec viac vedomý, že reprezentuje práve svoju krajinu. Ja som hrdá na to, že môžem reprezentovať Slovensko.

Hovorí sa, že najväčším nepriateľom snowboardistov je vietor. Dá sa naň nejako pripraviť?

Na vietor a počasie sa nedá dopredu pripraviť, vždy treba správne vyhodnotiť situáciu. Samozrejme, pri tréningu je to iné ako v súťaži, kde treba ísť za rôznych podmienok. Spoliehame sa na organizátora, ktorý vyhodnotí, či je to pre jazdcov bezpečné alebo nie.

Ako by ste zhodnotili cestu, ktorá vás doviedla až do svetovej snowboardingovej špičky?

Keď tak nad tým rozmýšľam, tak ono to naozaj všetko prišlo prirodzene. Tento šport som si zamilovala od prvého momentu, najprv som samozrejme jazdila iba doma. Potom neskôr prišiel lokálny sponzor a ja som začala pozerať videá na internete, ktoré ma veľmi inšpirovali. V tej dobe ich ešte nebolo tak veľa ako dnes a povedala som si, že aj ja by som to mohla niekedy v budúcnosti dotiahnuť niekam do sveta.

S vašimi úspechmi sú spojené mená dvoch trénerov – Marek Hliničan a Matej Matys. Vybrali ste si ich vy alebo oni vás?

S Marekom Hliničanom som jazdila od začiatku a tento človek mi veľmi pomohol v kariére. Dá sa povedať, že bez neho by som nebola tam, kde teraz som. Je takisto z Liptovského Mikuláša, snowboarduje, a je vlastne taká legenda. Bol to jeden z prvých ľudí, ktorí s tým začali, popri ňom som sa ťahala, neskôr sme začali jazdiť na preteky, prišli aj prvé úspechy.

Marek robil v jednom lokálnom obchode, kam som chodila obzerať snowboardy. Keď ma videli ako jazdím a aké mám nadšenie pre ten šport, tak sa ma ujali a začali mi dávať nejaké veci. Bola som z toho nadšená, tento človek mi veľmi pomohol na začiatku kariéry. Potom som jazdila na preteky sama, ale to mi nevyhovovalo, chcela som okolo seba nejaký tím, pretože inak to už nešlo. Tento šport išiel veľkým vývojom dopredu, snowboarding sa dostal aj na olympiádu. Na Slovensku máme jazdca Samuela Jaroša, Matej Matys bol jeho tréner, fungovalo im to spolu. Povedala som si, že by som sa k nim pridala a budeme taký slovenský snowboardový tím.

O triatlonistoch sa viac ako o iných športovcoch hovorí, že vyznávajú fair play. Prečo je to podľa vás tak?

Myslím si, že je to tým, že jeden k druhému máme rešpekt. Je to asi aj preto, že triatlon je sám osebe dosť náročný, prekonávame pri ňom veľa prekážok, preto si vážime súperov, ktorí tiež prešli tvrdým tréningom, prípravou, prekonali sami seba. Už triatlonové preteky sú samy úspechom, tým pádom je tam to fair play akosi prirodzené. Je to rešpekt jedného voči druhému.

Čo je podľa vás najviac príťažlivé na trojkombinácii: plávanie, bicyklovanie a beh?

Triatlon vznikol tak, že traja kamaráti na Havaji sa rozprávali, ktorý šport je pre jeho vyznávačov najväčšou výzvou. Rozhodovali sa medzi plávaním, cyklistikou a behom, a tak ich dali dokopy. Potom zistili, že táto kombinácia je veľmi náročná, ale napriek tomu sa stala fenoménom. Myslím si, že práve preto sa jej ľudia venujú, snažia sa prekonať sami seba.

Počas kariéry ste zažili veľa úspechov, ale aj ťažších momentov. Sú také, na ktoré nedokážete zabudnúť?

Pre mňa bol taký najväčší moment, keď sme čakali prvé dieťa a podaril sa mi môj najväčší úspech, stal som sa majstrom Európy v šprint triatlone v Estónsku. Myslím si, že to nikto nečakal, ani ja sám. Vedel som, že na tom mám a naozaj dali sa dokopy všetky potrebné okolnosti. Počas rokov v triatlone sa mi viackrát veľa vecí pokazilo, aj keď som mal výbornú formu. Ale vtedy všetko klaplo ako malo a bola to naozaj krásna emócia. Pri cieli ma čakala moja žena aj brat, celá rodina. Je to pre mňa najsilnejší emotívny moment v kariére.