Jana Futejová

Podtatranská cyklomagistrála

Ilustračné foto:  Jana Futejová

Toto je pozvánka pre vytrvalcov. Najdlhšia cyklotrasa od Podbanského až po Tatranskú Javorinu a Lysú Poľanu meria takmer sedemdesiat kilometrov. No absolvovať Podtatranskú cyklomagistrálu stojí za to.

Podtatranská cyklomagistrála 007, ktorú vám ponúkame ako tip na niektorý z vašich víkendových dní, vám urobí prehliadku celého podtatranského regiónu, a to od západu na východ. (Ak by ste ju chceli absolvovať v opačnom smere, nič tomu nebráni.) Vedie po červenej približne po trase Cesty slobody, je pohodlná, široká, s kvalitným asfaltom, odborníci ju označujú ako stredne obtiažnu. Z osady Podbanské prekonáte tiahle stúpanie k Štrbskému plesu, potom až na malé výnimky klesáte cez Starý Smokovec a Tatranskú Lomnicu až do Tatranskej Kotliny. Potom nasleduje tiahly stupák cez Ždiar až na hranicu s Poľskom do Lysej Poľany.

Okolie Lysej Poľany, no najmä Bielovodská dolina, patria medzi turistické zážitky. Ilustračné foto:  Juraj Struhár

  • Lysá Poľana je osada nachádzajúca sa na území dvoch štátov – Slovenska a Poľska. Má tiež unikátny prívlastok – je najsevernejšou vo Vysokých Tatrách a miestom, na ktorom končí cestný okruh našich veľhôr – Cesta slobody. Ak nepatríte medzi turistov, Lysá Poľana vám bude evokovať medzinárodný hraničný cestný priechod. No pravdu majú aj tí návštevníci Vysokých Tatier, ktorí si ju spájajú s jednoznačným východiskom pre túry na Morské oko na poľskej strane, ale aj do Bielovodskej doliny alebo do Veľkej Studenej doliny u nás. 

    Ak sa ale vrátime k cyklomagistrále, možné sú aj rôzne odbočky z Cesty slobody, a to mimo zaťažených dopravných zón. Úseky sú preznačené napríklad v časti z Tatranskej Lomnice po Lysú Poľanu, ale preznačený je aj úsek od Tatranských Žľabov po Tatranskú Lomnicu.

    Na tento cyklovýlet si ale treba vyhradiť čas. Zdatní jazdci ho vraj zvládnu za štyri hodiny, no nemusí to tak byť, lebo po ceste vás môžu zaskočiť rôzne lákadlá, ktorým neodoláte. Naľavo budete mať výhľad na hory a ak vášnivo fotografujete a vyberiete si dobré počasie, vrátite sa s extra úlovkami. Napravo sa vám bude otvárať podhorie, a to po celej dĺžke trasy. Počas cyklovýletu natrafíte na množstvo reštaurácií, osviežiť sa a doplniť kalórie nie je problém. 

    Do Podbanského sa dostanete autom, v osade zaparkujete a môžete si sadnúť na bicykel. Cesta späť je na vás. Môžete to opäť skúsiť v sedle bicykla, alebo kombinovať trasu tatranskými električkami či autobusmi.

    Podbanské je najzápadnejšia tatranská turistická osada, ktorá sa nachádza na rozhraní Západných a Vysokých Tatier. Možno neviete, ale bola známa približne od 15. storočia a jej osídľovanie súviselo s krivánskym baníctvom. Ťažila sa tu železná ruda, zlato, striebro, ale najmä meď. Práve z latinského názvu meď – cuprum sa odvodzuje aj meno blízkej Kôprovej doliny.  Dodnes sú v brale Kriváňa a na lúkach pod Surovým hrádkom viditeľné stopy po baníckej činnosti s množstvom jám a zásekov. Možno to bude zábava – skúste ich vyhľadať.

Kôprová dolina zdedila svoje meno po slávnej baníckej minulosti.  Ilustračné foto:  Jana Futejová 

No je tu aj iná pozvánka. Začať trasu 007 už v Kvačanoch na Liptove, pokračovať cez Žiarsku dolinu do Podbanského. Svoj pôvodný plán si ale predĺžite o zhruba 35 kilometrov po asfalte, spevnenej ceste a lesnej ceste, je zaradená k MTB trasám. Prepája Oravskú cyklomagistrálu s dolinami v Západných Tatrách a začína sa v Kvačanoch na križovatke s touto magistrálou. Prejdete Liptovské Matiašovce, odkiaľ začína cesta stúpať nad obce Horného Liptova. Budete mať z nej krásne výhľady na Liptov i tatranské štíty. Prejdete Bobroveckou Vápenicou, lokalitou Tokariny a vstúpite do Jaloveckej doliny a popod Tatry sa dostanete k ústiu Žiarskej doliny odkiaľ treba pokračovať do Podbanského.

Táto časť Podtatranskej cyklomagistrály je veľmi ťažká, prejazd trvá asi štyri hodiny, prekonáte 793 m stúpania a asi 1 100 m klesania. Parkovať môžete v Kvačanoch. Liptovské osady po trase vám ponúknu občerstvenie, ubytovať sa môžete v menších hoteloch či penziónoch. Spomíname to preto, lebo je tu aj možnosť rozdeliť si zdolanie Podtatranskej magistrály na dva dni. Z Podbanského či rovno zo Žiarskej doliny, ak máte so sebou menej zdatnú cyklospoločnosť, sa napríklad vrátiť a pridať si v Kvačanoch prehliadku Oblazov.  

Kvačianske mlyny sú kultúrnou pamiatkou, ktorá sa nachádza v Kvačianskej doline a je obľúbeným návštevníckym miestom. Ak si ho pozriete, nebudete sklamaní.

Pôvodne boli v doline tri, dokonca sa spomína že aj štyri, mlyny. Postupne chradli. Od roku 1980 začali pamiatkari tieto skvosty vidieckej architektúry  zachraňovať a dnes sú už úplne zrekonštruované. Horný mlyn bol uvedený do prevádzky a návštevníci si môžu pozrieť technológiu mletia múky starodávnym spôsobom. Prehliadke je prístupný aj dolný mlyn.

Miesto je čarovné aj tým, že dobrovoľníci, ktorí sa tu každoročne striedajú, sú tu ubytovaní a žijú tu uprostred prírody bez elektriny ako za starých čias.

Jano  Krchavý

Ak idete do hôr, radšej o tom niekomu povedzte

Ilustračné foto:  Jano Krchavý

September a október sú v horách najkrajšie. Aj preto si mnohí z nás práve na tento čas rezervovali dovolenky a tešia sa na relax v slnkom zaliatom zdravom horskom teréne. Treba si ho dopriať, ale zároveň aj rešpektovať isté pravidlá, ktoré zaručia, že sa domov vrátime zdraví a v poriadku.

Upozornenie je na mieste. Iba v oblasti Tatier  horskí záchranári od začiatku septembra riešili niekoľko zranení či nevoľnosti, ktoré sa pri troche opatrnosti či predvídavosti nemuseli stať.  Pri úraze členka a drobnom poranení hlavy asistovali už prvého septembra v blízkosti Roháčskeho vodopádu. 65-ročná turistka spadla na chodníku pri Opálovom pliesku. Záchranári ju transportovali na Zverovku, kde ju odovzdali do starostlivosti posádke Rýchlej zdravotnej služby.

Pre nehybné telo pod Zlobivou sa záchranári vybrali za pomoci VZZS. Ilustračné foto:  HZS

  • O deň nato sa k Roháčskemu vodopádu vracali znova, pomoc potreboval 75-ročný vyčerpaný český turista. Podali mu tekutiny, zateplili ho a transportovali k terénnemu vozidlu a do bezpečia. S vrtuľníkovou záchrannou zdravotnou službou (VZZS) museli záchranári letieť 1. septembra k 55-ročnej slovenskej turistke, ktorá si pádom na strmom úseku chodníka pri zostupe z Hincovho plesa vážne poranila predkolenie a spôsobila si aj tržné poranenie na hlave. Zranenú ženu letecky evakuovali z terénu na transport do nemocnice v Poprade. Nález tela bez známok života pod Zlobivou nahlásili v utorok 5. septembra dvaja poľskí turisti. Horskí záchranári spolu s VZZS telo z terénu vyzdvihli, po totožnosti mŕtveho sa pátra.

Na túry sa nevydávajme sami. Akýkoľvek úraz potom sťažuje privolanie pomoci. Ilustračné foto: Martina Kacinová 

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Ak toto slovenské príslovie prispôsobíme realite, aj hory sú mnohokrát synonymom nešťastia – z neopatrnosti, nepredvídavosti, smoly, zhluku náhod… No dá sa tomu predchádzať. Na chodníkoch sa síce aktuálne pohybuje veľa turistov, no kto sa z akéhokoľvek dôvodu rozhodne vyraziť na túru, mal by o svojich plánoch informovať rodinu či priateľov. Toto odporúčajú horskí záchranári, lebo v prípade akejkoľvek nehody, či zranenia sa dajú ľudia, ktorí sú z rôznych dôvodov na túrach osamotení, ľahšie dohľadať.

Odporúča sa to vždy, ale hlavne v prípade, že sa turista bude pohybovať terénom, v ktorom chýba pokrytie mobilnými operátormi. Vtedy je vhodné blízkym vopred oznámiť aj predpokladaný návrat z túry. „Svojím zodpovedným konaním tak dokáže turista predísť zbytočnému zásahu horských záchranárov,“ uvádza webová stránka Horskej záchrannej služby.

Upozorňuje pritom, že pátranie po nezvestnom turistovi, ktorý len pozabudne rodine oznámiť, že je v bezpečí, stojí záchranárov čas, ktorý môže byť potrebný pri poskytovaní pomoci inému človeku v núdzi.

Preto horskí záchranári neodporúčajú relax v prírode bez spoločníka. A to nielen vo vysokohorskom teréne, ale aj v prípade menej náročných túr. Dvojica je pre nich ten najmenší kolektív, ktorý má vykročiť na túru. „V prípade poranenia je jednoduchšie privolať pomoc. Ak ide o niekoľkodňový prechod, je vhodné informovať o svojich plánoch, predpokladaných miestach nocľahu o to zodpovednejšie,“ dodáva stránka.

Veľmi dôležité je aj počasie. Hoci je predpoklad, že v najbližších dňoch bude slnečno, vždy treba zvážiť terén, v ktorom sa turisti chcú pohybovať. Počasie v horách je nevyspytateľné, môže sa veľmi rýchlo zmeniť. Počas búrok, ktoré je ešte možné očakávať, nie je vhodné podľa horských záchranárov pohybovať sa exponovaným terénom a po otvorených priestranstvách, ani prechádzať po hrebeňoch hôr. Aj čas po daždi je nebezpečný. Terén je  často blatistý, mokrý a hrozí pošmyknutie. Osamotený človek má v takejto situácii menšie šance privolať si pomoc.

Záchranári pre akúkoľvek situáciu v horách a pre zvýšenie komfortu a vlastnej bezpečnosti odporúčajú bezplatnú mobilnú aplikáciu Horskej záchrannej služby, ktorá umožňuje nielen rýchlo a jednoducho privolať pomoc, ale aj naplánovať trasu a získať informácie o výstrahách a počasí. Dôležité je aj vhodné poistenie. Každá túra sa nekončí na vrchole štítov, ale až návratom domov.

zamkovskeho chata

Z Hrebienka po červenej značke k nádhernej tatranskej chate

Ilustračné foto: Zamkovskeho chata, autor fotografie: Lucia Szabová

Legendárna Rainerka má svoju atmosféru, aj svoj vek, asi nie je deň, aby sa tam niekto nezastavil. Možno len počas extrémne nepriaznivého počasia. My však máme dobré počasie, nie je chladno, ani veľmi teplo – presne ako má byť na túru.

Keď už sme tu, a máme chuť pokračovať, poďme sa pozrieť aj na Zamkovského chatu. Vraj ju teraz rekonštruujú, ale je otvorená. Sú to necelé dva kilometre, čiže príjemná prechádzka. Na Rázcestí pod Húpačkami sme odbočili doprava na Tatranskú magistrálu. Tento chodník by nás mal doviezť až k Zamke, ako túto chatu volajú turisti.

„Tešili sme sa na Obrovský vodopád, vždy sa naň teším, keď tadeto idem. Ten vodný poprašok, ktorý zasahuje až na chodník, mám veľmi rada,“ prezradila Radka a doplnila, že už na tomto mieste sme si otvorili Zlatý Bažant RADLER 0,0% CITRÓN, ktorý sme si chceli dať až pred cieľom cesty. Pri vodopáde sme sa zdržali trochu dlhšie, ale nikomu to neprekáža. Prestávky si robíme aj počas sledovania okolitej prírody, hneď pri chodníku sú skaly, z ktorých vidíme tatranské štíty, aj v diaľke voľnú krajinu.

zamkovskeho chata

Zamkovskeho chata / autor fotografie: Jana Strmeňová

Na Zamkovského chate panuje čulý turistický, ale aj pracovný ruch. Vidieť zmeny, ktoré budú môcť návštevníci čoskoro využiť. My si dávame jedlo pod prístreškom, dokonca sme vytiahli karty a zahrali si niekoľko partií. Dobre sa tu sedí, ale čaká nás zostup späť do Starého Smokovca.

Smerom dole to ide celkom rýchlo. Opäť míňame Obrovský vodopád, tentoraz však bez prestávky. Na Rázcestí nad Húpačkami pokračujeme rovno, čiže obchádzame Rainerovu chatu. Tento chodník nás dovedie až na Hrebienok, kde sa napojíme na cestu, ktorou sme išli aj nahor. Práve tu je čas na ďalší Zlatý Bažant Radler 0,0% CITRÓN, ktorý osvieži a dodá energiu pred koncom túry.

K autu v Starom Smokovci prichádzame akoby oddýchnutí napriek tomu, že máme v nohách viac ako 10 kilometrov v členitom teréne. Tatranská príroda, vzduch a slnko sa opäť raz postarali o doplnenie hlavne psychickej energie, ktorú budeme v nasledujúcom týždni potrebovať.

Chata Plesnivec

S parťákom cez hory: Na jedinú vysokohorskú chatu v Belianskych Tatrách

Ilustračné foto: Chata Plesnivec, autor: Michaela Adamovičová

Z Doliny Siedmich prameňov je to k Chate Plesnivec niečo menej ako dva kilometre. Ide o príjemnú prechádzku, ktorú sme zvládli asi za trištvrte hodinu. Je leto, svieti slnko a vzduch v Belianskych Tatrách vonia stovkami druhov kvetov a tráv, ktoré tu rastú v takmer ideálnych podmienkach.

Ideme popri sviežom tatranskom potoku. Chladíme si plechovky s Zlatý Bažant Radler 0,0 % MANGO a MELÓN bez pridaného cukru, snáď nám vydržia studené až k chate. Vidíme ju už z diaľky, jej typická architektúra s átriovými oknami na ľavej strane sa nedá len tak pomýliť. Po príchode na miesto zisťujeme, že je tu celkom dosť ľudí. Pekné augustové počasie láka do prírody. Ak by ste sa rozhodli pre túru na Chatu Plesnivec, tak nie je náročná, pokojne ju zvládnete aj s deťmi.

„Podarilo sa nám chytiť si miesto rovno pred chatou. Dali sme si cesnačku, fazuľovú polievku, buchty na pare s kakaom dodali energiu. Mala som so sebou aj knihu o tatranských dolinách, určovali sme ktorá je ktorá, presne sme určili, kde sa nachádzame,“ opísala pobyt na chate s úsmevom Radka. Ako ideálne osvieženie nechýbal Zlatý Bažant Radler 0,0 % MANGO a MELÓN bez pridaného cukru, ktorý bol stále príjemne chladený.

Chata plesnivec

Chata Plesnivec / autor fotografie: Michaela Mišička

Z Chaty Plesnivec pokračuje niekoľko turistických chodníkov, napríklad okolo Veľkého Bieleho plesa na Kopské sedlo do Vysokých Tatier na Chatu pri Zelenom plese. V okolí sa nachádza Belianska jaskyňa, je to jediná sprístupnená jaskyňa vo Vysokých Tatrách, a patrí medzi najviac navštevované na Slovensku.

My však mierime späť do Kežmarských žľabov, kde sme našu túru začali. Ideme iným lesným chodníkom ako nahor, tu nie je toľko potokov s rôznymi prítokmi. Stretávame turistov, ktorí ešte len teraz, okolo 16.00 popoludní, mieria nahor na Chatu Plesnivec. Možno sa tam chystajú prenocovať a na druhý deň pokračovať niekam na túru. Neopýtali sme sa, len sme sa pozdravili ako správni návštevníci hôr.

Túra z Kežmarských žľabov na Chatu Plesnivec patrí medzi ľahšie, pokojne ju zvládnete aj s deťmi. Je to jediná prevádzkovaná vysokohorská chata v Belianskych Tatrách. Dlhšia turistická trasa sem vedie aj od Chaty pri Zelenom plese (2 hodiny), Tatranskej Javoriny (4 hodiny 45 minút) alebo zo Ždiaru (5 hodín).

bicyklom po Tatrách

Na bicykli s tatranskými štítmi na dosah

Fotografia: Stephanus Valassek

Popradská klasika – tak označujú cykloturisti trasu z Popradu do Horného Smokovca. Rozhodli sme sa, že túto cestu absolvujeme tiež. Celá ide po dobrom pevnom asfalte, v druhej polovici sa však treba pripraviť na mierne stúpanie trvajúce až do cieľa.

Vyrážame z Popradu smerom na Veľký Slavkov, podľa cykloturistických príručiek by nám to malo do cieľa trvať asi hodinu, potom sa zvezieme po tej istej trase späť a snáď aj niečo dobré vypijeme a zjeme. Zážitkom bol už prechod miestnou časťou Poprad-Veľká, ktorá aj dnes dýcha tradíciami a históriou. Zaujal aj výjazd z mesta ponad diaľnicu. Niektorí členovia skupiny navrhovali chvíľu postáť a sledovať prechádzajúce autá, ale nakoniec sme bez prestávky pokračovali po miernom krátkom zjazde ďalej.

Čo sa týka jazdy z kopca, to bolo nateraz všetko, pomaly začína stúpanie. Blížime sa k obci Veľký Slavkov, kde hneď na začiatku obce míňame obľúbený Salaš. Vôňa grilovaného mäska a prekrásna scenéria tatranských štítov, ktorú máme pred sebou neustále akoby na dosah, nám dodáva veľa energie. Pofukuje mierny vetrík, príjemne chladí, pri takomto druhu cesty je lepšie držať tempo, ale ide nám to dobre. Už vidíme tabuľu obce Nová Lesná, to znamená, že sme za polovicou a energie máme stále dosť. Dopĺňame tekutiny a mierime do cieľa v Hornom Smokovci. Ako býva zvykom, sily cyklistov najviac preverí záverečné stúpanie.

Pozreli sme si niekoľko historických budov, urobili fotky a vyrážame na cestu späť. Viacerí členovia nášho tímu sa tešili práve na tento viac ako 10-kilometrový zjazd. Už smerom nahor sme sa dohodli, že sa odmeníme výdatným obedom po ceste späť, keď nebude treba šliapať do kopca. Vybrali sme si Salaš vo Veľkom Slavkove, vo vnútri to doslova dýcha drevom, cítime sa ako na chate. Priestoru dominuje veľký krb s otvoreným ohňom, na drevených stoličkách sa dá veľmi dobre oprieť a presne to sme potrebovali.

V takom prostredí sa jednoducho pýta objednať si poctivé domáce halušky alebo pirohy, ideme do toho. Obsluha bola milá, privítali nás a prezradili, že pri príprave jedál používajú lokálne a sezónne čerstvé produkty. Zaujala nás aj zľava na jedlo – zvýhodnená ponuka pre členov MYAPLEND.

Stačí, ak sa zaregistrujete na www.myaplend.com, a hneď máte k dispozícii množstvo zliav. Nielen na Salaši, ale v celých Tatrách.

Po odchode zo Salaša sme si pozreli aj jeho exteriér s minigolfom (mimochodom, aj tu máte zľavu s MYAPLEND), drevenými sochami a prekrásnou kvetinovou výzdobou všade navôkol. Zjazd späť do Popradu sme zvládli bez problémov, a keďže bola dobrá viditeľnosť, užili sme si ešte z parkoviska pohľad na panorámu Tatier.

Cyklisti pri chate Magurka

Na Magurku za baníckou históriu

Ilustračné foto:  Visit Liptov

Dnes máme tip na cyklovýlet najmä pre tých, ktorých fascinuje banícka história Slovenska. Lebo nie všetko o podzemnom bohatstve Slovenska sa dozvieme v Banskej Štiavnici či na Spiši. Tajomstvá ťažby nás prekvapia aj tam, kde by sme to možno najmenej čakali. Napríklad v horskej osade Magurka pod Nízkymi Tatrami.

Možno sa k nej dostať viacerými trasami, ale my sme pre vás vybrali tú od Ružomberka cez Liptovskú Osadu, Liptovskú Lúžnu na Magurku. Tam aj späť meria 64 km, znalci odporúčajú MTB/Trek bicykle, lebo budete šliapať nielen po asfaltke, ale aj po lesných a poľných cestách. Čaká vás prevýšenie 730 metrov.

Inšpirácia na  túry či cyklotúry. Z Bašovne je možné zamieriť si to k Sedlu Latiborskej hole, k horárni Kapustisko, alebo do Ľupčianskej doliny, ale aj na Striebornicu, alebo k Sedlu Zámostskej hole. Foto:  MKreo

  • Ak pricestujete do Ružomberka autom, vlakom či autobusom, najlepšie je vydať sa od Štefánikovho nábrežia, po Ulici Zarevúca (alebo Hurbanova), po Riadku, cez Plavisko a Krčméryho atď. stále popri riečke Revúca na juh. Cez Biely Potok a Podsuchú sa dostanete až po Liptovskú Osadu. Potiaľto je to po cyklotrase č. 033. Pred Liptovskou osadou odbočíte doľava na Liptovskú Lúžnu (to už je cyklotrasa č. 042) a pred Železným je odbočka doprava. To už máte v nohách takmer 29 kilometrov. Cez Kapustisko a Bašovňu došliapete do Magurky. Ticho, voľnosť a radosť  z pohybu budú najdôležitejšie pocity, ktoré cestou zaznamenáte.

     A ste v cieli. Môžete sa trochu poobhliadnuť a okrem zrubovej chaty, ktorá je súčasťou tejto horskej osady, a kde sa vám postarajú o vysmädnuté hrdlá a hladné žalúdky, je dobré si uvedomiť, že stojíte na pôde, ktorá na mape slovenského baníctva svojho času znamenala veľmi veľa. Osadu založili niekedy v trinástom storočí nemeckí baníci, ktorí sa tu venovali ťažbe striebra a zlata. Miesto v závere Ľupčianskej doliny bolo známe tým, že sa tu ryžovalo najmä zlato, a to z náplavov horských tokov pod svahmi Latiborskej hole, Zámostskej hole a Ďurkovej.

V roku 1912 bol v osade dostavaný neogotický kostolík Ružencovej Panny Márie, pôvodne zasvätený  sv. Klementovi, patrónovi baníkov. V jeho veži sa zachoval veľký rapkáč. Foto: archív mesta Ružomberok 

Ryžovanie neskôr ustúpilo banskej ťažbe. V polovici 19. storočia bola Magurka považovaná za najväčšie nálezisko antimónu v Európe. V roku 1920 dosahovala celková dĺžka štôlní takmer 13 km, najdlhšou boli Kilian a Adolf, Leopold a Russegger. V roku 1912 bol v osade dostavaný neogotický kostolík Ružencovej Panny Márie, pôvodne zasvätený  sv. Klementovi, patrónovi baníkov. V jeho veži sa zachoval veľký rapkáč, ktorý zvolával baníkov zo širokého okolia do práce. A ešte jedna rarita – vyše 7 kg vážiaca hruda zlata, ktorá sa tu našla v roku 1917, je v múzeu v Budapešti.

 Niekoľko storočí trvajúcu ťažbu v roku 1923 uzavreli. Dôvodom bola nerentabilnosť . No v okolí osady nájdeme ešte aj dnes dôkazy po nej. Nad osadou je zrúcanina bašovne, v ktorej sa premývala ruda, a tiež potok, ktorý ale netečie zhora nadol, ale po vrstevnici kopca. Ak budete viac hľadať, možno natrafíte na haldu bane Kilián, alebo aj viaceré zvyšky rozličných stredovekých stavieb zo zlatého veku baníckej Magurky. Zaraďte medzi ne aj chatu Magurka, ktorá stojí na základoch bývalého banského administratívneho domu a jej vek sa po rôznych prestavbách odhaduje na viac ako 200 rokov. Aj ponuka tamojších jedál je tradičná – také makové šúľance alebo strapačky, to už hej!

Ak si naplánujete na Magurke nocľah, neoľutujete. Stopercentný elektronický detox, nebolo plné hviezd a kúpanie na nádvorí v kadi s teplou vodou… Náplasť na všetky rany civilizácie. Na druhý deň vám odporúčame návštevu Magurského zlatého chodníka (na snímke). Tvorí ho 11 tabúľ umiestnených na 8,7 km dlhom okruhu v Ľupčianskej doline. Vedie prevažne po modrej a následne žltej turistickej trase, vyhraďte si na neho 4 až 5 hodín . Autorom textov je Martin Chovan z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, po ktorom je pomenovaný aj striebrosivý minerál z tejto oblasti.

domáca granola

TIP na turistickú desiatu: Domáca granola

Raňajky sú základom dňa o tom niet pochýb. Keď sa chystáte na celodennú turistiku, tak jednoznačne sa na to treba poriadne pripraviť. Taká turistika na Tichou dolinou vie byť náročná, a preto vám odporúčame zabaliť si so sebou napríklad takú domácu granolu.

Odštartuje svoje ráno zdravo!

Suroviny:

  • 100 g ovsených vločiek
  • 1 jablková výživa
  • hrsť mandlí, pekanových orechov, slnečnicových semienok a sušeného ananásu
  • 1 PL chia semienok
  • 1 PL sirupu z agáve
  • 3 PL medu
  • štipka soli
  • 1 smotanový jogurt
  • jahody a čučoriedky
  •  

Postup:

  • Do misky nasypeme ovsené vločky, ktoré zmiešame s jablkovým pyré.
domáca granola
Ovsené vločky sa zmiešajú s jablkovým pyré. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Pridáme mandle, pekanové orechy, slnečnicové semienka, sušený ananás a chia semienka.
Pekanové orechy
Do ovsených vločiek pridáme oriešky. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Všetko osladíme sirupom z agáve a medom. Zmes premiešame, dáme piecť dozlatista pri teplote 180 stupňov približne 20 až 25 minút.
domáca granola
Autor fotografie: cezhory.sk

Tak čo, inšpirovali sme vás? Všetky suroviny do našich receptov nám dodal náš partner BILLA Slovensko.

Autor titulnej fotografie: cezhory.sk

Tatranské kúpele Lučivná

Medzi kratochvíle hostí patrilo aj chytanie rakov. Dnes je Lučivná plná detí

Ilustračné foto: Tatranské kúpele Lučivná

Zima – leto, kúpele v Lučivnej dnes majú dvere pre deti otvorené stále.  Vlani si pripomenuli okrúhlu stopäťdesiatku a cestu, ktorú prešli od chvíle, keď sa o ich vznik pričinil miestny statkár Donáth IV. Várady-Szakmáry. Hostia mali vtedy naordinované aj chytanie rakov či člnkovanie.

Podobne ako mnohí vlastníci pôdy a lesov vo Vysokých Tatrách a pod Vysokými Tatrami statkár pochopil, že blízkosť veľhôr a ich klímu môže zúročiť aj na iný  spôsob ako len, obrazne povedané, na „dorábanie chleba“.  A keď bola Lučivná o dva roky neskôr spojená s okolitým svetom železnicou, vyriešilo to aj cestovanie hostí.

Časť areálu kúpeľov v Lučivnej. Foto: archív Tatranské kúpele Lučivná

  • Kúpele vznikli na ploche 25 jochov lesíka, ktorým preteká potôčik Rakovec, prvou jeho stavbou bol dvojposchodový hotel Neptún, ku ktorému neskôr pribudli vilky Tereza, Fortuna, Zora, Nezábudka a postupom času aj mnohé ďalšie. Spočiatku nemali lekára, tak sa tejto funkcie ujal sám ich majiteľ.

    Sezóna, ako všade inde v Tatrách, trvala aj v Lučivnej od apríla do septembra. Ordinovali sa zábaly, potné kúry, bylinkové kúpele, no táto základná liečba bola doplňovaná prechádzkami, člnkovaním na umelom jazierku, poľovačkami, rybačkou a chytaním rakov. Medzi liečebné ústavy boli kúpele zaradené od roku 1885.

    Po prvej svetovej vojne to bolo vážne, hrozilo, že kúpele zaniknú. No nestalo sa tak. Dokonca sa tu stavalo. Po februári 1948 bola témou dňa detská tuberkulóza. Kúpele, ktoré vtedy disponovali kapacitou 285 postelí, boli zaradené do šíku tých zariadení, ktoré sa s chorobou pustili do boja. V Lučivnej to zároveň bola éra pôsobenia doktora Petra Pártoša, ktorý zaviedol modernú chirurgickú liečbu pľúcnej a kostnej tuberkulózy.

    V tom čase sa kúpele stali plnoprávnym členom rodiny liečebných ústavov v tatranskej oblasti, no keď sa detská tuberkulóza dostala do útlmu, detskú liečebňu v Lučivnej priradili pod správu Československých štátnych kúpeľov v Novom Smokovci. Zmenilo sa zameranie – orientácia na liečbu chorôb dýchacích ciest detských pacientov.

Leto v areáli kúpeľov v Lučivnej. Foto: archív Tatranské kúpele Lučivná

V tomto trende pokračujú aj dnes. Za ostatné polstoročie prešli viacerými rekonštrukciami, jedna z najrozsiahlejších sa uskutočnila začiatkom tretieho milénia a v roku 2008 boli Tatranské kúpele Lučivná znovu otvorené.

Dobre, že sa ich podarilo zachovať. Majú neobyčajne dobrú klímu. Čistý vzduch a dostatok slnečných dní znásobujú účinky horskej klímy. Spolu s liečebnými procedúrami a terapeutickými technikami  a za pomoci špecialistov z oblasti fyziatrie, balneológie, liečebnej rehabilitácie, pediatrie, infektológie, otorinolaryngológie a internej medicíny sú veľmi dobrým miestom pre liečbu detí s netuberkulóznymi chorobami dýchacích ciest.

Zopakujme si, že liečba v Lučivnej je určená pre detských pacientov s opakovanými zápalmi horných dýchacích ciest, alergickými nádchami, opakovanými zápalmi priedušiek, zápalmi pľúc, prieduškovou astmou a podobne. Novinkou od roku 2020 je liečba netuberkulóznych chorôb dýchacích ciest po dovŕšení 18 roku veku pacientov, ale aj choroby porúch látkovej výmeny a ťažká obezita pred 18 rokov veku pacientov.

To, čo má Lučivná, nemajú žiadne ide kúpele na Slovensku. Takmer  50 hektárov rozsiahly zelený areál v uzavretom lesoparku bez dopravy, v ktorom sú rozmiestnené liečebné domy, nové polyfunkčné ihriská a detské parky, v ktorých organizátori voľnočasových aktivít organizujú pre deti množstvo podujatí. Základná škola s materskou školou sú ich pevnou súčasťou.

Do kúpeľov môžu prísť deti samé, ale aj so súrodencom či rodičom. Možná je aj rodinná dovolenka vo Family Resort Lučivná s naordinovaním relaxačných procedúr.  Nájdete ich medzi masívom Vysokých a Nízkych Tatier, pri ceste z Tatranskej Štrby do Popradu.

Zdroj: megaubytovanie.sk, tatranske kupele Lucivna, vysoketatry.sk, slovenskycestovatel.sk

Návštevnosť v horách

Les nie je naša obývačka, tam sú doma zvieratá

Ilustračné foto: Martin Mišenčík

Medveďov lákame na odpadky, obzeráme si diviačie mláďatá v hniezde a púšťame na voľno psov, nech sa prebehnú. Ľudia sú pri pohybe v prírode často nepoučiteľní. 

V národných parkoch sú doma zvieratá. My tam ideme iba na návštevu. A ako dobrí hostia by sme mali vedieť, ako sa správať.

„Stačí dodržiavať návštevný poriadok, vopred si naplánovať trasu podľa svojich síl a schopností,  nenechávať za sebou odpadky a nemali by po nás ostávať nedojedky,“ hovorí k základným pravidlám pohybu ľudí v národných parkoch zoologička Mária Apfelová.

Zoologička Mária Apfelová.  Foto:  Viera Legerská

  • Všetky sa porušujú. Ľudia počas pandémie nachádzali únik v prírode, naučilo sa ich do národných parkov chodiť viac ako po predchádzajúce roky, no, žiaľ, snažili sa vyhľadávať aj miesta, ktoré neboli také preľudnené, schádzali z turistických trás, túlali sa mimo nich a toto správanie sa prenieslo aj do pokovidových mesiacov.

    „Nové, neoficiálne trasy sú navštevované stále, a tak zvieratá sú rušené návštevnosťou, ktorá nie je koordinovaná a nie je v súlade s potrebami národných parkov,“ hovorí k tejto téme zoologička. Zdôrazňuje, že vyhradené turistické trasy, v zime bežecké a skialpinistické trasy, zvieratá akceptujú, sú zvyknuté na prítomnosť ľudí na nich a vyhýbajú sa týmto miestam. „Nekoordinovaný pohyb mimo nich zvyšuje riziko nechcených stretnutí so šelmami či diviakmi alebo inými zvieratami, ktoré nemusí vždy skončiť šťastne. Zviera vyrušené nedisciplinovaným návštevníkom, môže pri úteku ohroziť úplne iného človeka,“ upozorňuje.

Nesprávame sa zodpovedne. Líšky napríklad kŕmime žemľami s maslom a salámou. Potom sa nedivme, že zvieratá strácajú plachosť.  Ilustračné foto: Dominika Priečková 

Rovnaké riziko sa spája s odpadom. „Ak si niečo ľudia do hory donesú, mali by to z nej aj odniesť. A najmä nenechávať po sebe zvyšky jedla, či obaly z neho,“ pripomína zoologička. „Nám sa nemusí nič stať, ale zvieratá lákajú pachy z odpadkov a odhodených zvyškov jedla. Neraz skonzumujú igelity, plastové obaly, ktoré im môžu poškodiť zdravie. Nehovoriac  o tom, že ten, kto príde na miesto našej desiaty po nás, si môže odniesť nepríjemný zážitok zo stretu so šelmou, ktorú tam prilákala vôňa jedla.“

Ak kráčame mimo vyznačených trás, alebo aj veľmi skoro ráno či neskoro večer, je pravdepodobnosť, že pretneme cestu zvieraťu, ktoré si hľadá potravu, veľmi vysoká. Obzvlášť je to nebezpečné v čase, keď sú s mláďatami, alebo naďabíme na ich obydlia.

„Nielen medvedica, aj diviačica vie byť veľmi rýchla, keby sme v húštine ohrozovali jej mláďatá, obzerali si ich či chytali do rúk. Stačí jej pár sekúnd po zakvičaní prasiatka a je pri nás,“ naznačuje nebezpečenstvo M. Apfelová s tým, že v takomto prípade k útoku naozaj nie je ďaleko a treba mu predchádzať a ustúpiť, kým to je možné.

Ľudia podceňujú aj zákaz púšťať psov z vôdzok v národných parkoch. Nechajú ich „prebehnúť sa“, pritom si neuvedomujú, že domáce zviera sa môže stretnúť s výkalmi divých zvierat, ktoré môžu byť pre nich potenciálne infekčné. Vystavujú ich tak rôznym problémom, ktoré budú musieť riešiť u veterinára.

„Psi často plašia živočíchy v lese, môžu na nich útočiť, spôsobiť im stres alebo zranenie, v krajných prípadoch môžu k svojim majiteľom doviezť aj nahnevanú šelmu,“ poukazuje na dôsledky voľného pohybu psov pri turistike ich majiteľov odborníčka.

Zdôrazňuje, že pri návšteve národných parkov by sme sa mali snažiť o rovnováhu medzi našimi relaxačnými a športovými záujmami a potrebami voľne žijúcich zvierat, pre ktorých je les domácim prostredím a svojím správaním ju zbytočne nenarúšať. 

chia puding

TIP na turistickú desiatu: Chia puding

Poznáte obľúbený dezert, ktorý sa v posledných rokoch teší veľkej obľube? Správne, hovoríme o sviežom a sladkom chia pudingu, ktorý si môžete pripraviť presne podľa svojej chuti. Okrem toho je to aj skvelý tip na desiatu kamkoľvek!

Odštartuje svoje ráno zdravo!

Suroviny:

  • 1/2 banánu
  • 3 PL chia semienok
  • 2 PL sirupu z agáve
  • hrsť malín a čučoriedok
  • 50 ml kokosového mlieka

Postup:

  • Banán nakrájame na malé kúsky a dáme do pohárika. Prihodíme hrsť malín a čučoriedok.
chia puding
Do pohárika nakrájame banán a pridáme maliny s čučoriedkami. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Zasypeme dvomi lyžicami chia semienok, zalejeme kokosovým mliekom a osladíme sirupom z agáve.  Pohárik zavrieme a poriadne zatrepeme, kým nám nevznikne konzistencia pudingu.
chia puding
Pridáme kokosové mlieko a osladíme. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Hotový puding zasypeme čerstvým ovocím a môžete vychutnávať.

Tak čo, inšpirovali sme vás? Všetky suroviny do našich receptov nám dodal náš partner BILLA Slovensko.

Autor titulnej fotografie: cezhory.sk