Zasnežený chodník k Chate pod Rysmi

Do otvorenia vysokohorských chodníkov ostáva necelý mesiac

Foto: Michal Puvák.

Vo vyšších tatranských polohách je stále sneh, v nižších už máme pokročilú jar. Sezónna uzávera vysokohorských chodníkov v našich veľhorách stále trvá, až do stredy 14. júna, čo je menej ako jeden mesiac.

Uzatvorenie chodníkov vo vysokohorskom teréne je dôležité nielen preto, že pohyb v týchto podmienkach je v zimných mesiacoch nebezpečný, ale hlavne znamená oddych pre prírodu a zvieratá. Okrem medveďov sa ukladajú na zimný spánok aj svište, kamzíky zas majú v novembri ruju. Na jar potrebujú zvieratá pokoj na vyvedenie mláďat.

Správny turista tieto veci vie, fungovanie v prírode chápe a nesnaží sa za každú cenu porušovať pravidlá. Aj túto zimu sme sa stretli na sociálnych sieťach so statusmi, kde návštevníci hôr porušili zákaz vstupu na niektoré vysokohorské chodníky, a ešte sa s tým aj verejne pochválili.

Od 15. júna budeme môcť opäť ísť aj na Chatu pod Rysmi či tatranské vrcholy. Počet turistov po tomto termíne určite stúpne. Bolo to tak na jeseň pred uzáverou a ani teraz po otvorení chodníkov si mnohí nenechajú ujsť príležitosť vybrať sa do Tatier. Tiež sa neviete dočkať? Medzi miesta, ktoré sú ešte necelý mesiac uzavreté, patria vyššie položené chodníky, sedlá a štíty hôr, kde je potrebné nechať priestor rôznym prírodným procesom dôležitým pre zachovanie života a biodiverzity v našich horách.

Podľa stránky hzs.sk sú všetky miesta týkajúce sa uzávery v teréne označené. Orientáciu uľahčuje zimné tyčové značenie. Horská záchranná služba odporúča turistom používať patričný výstroj a dodržiavať ich pokyny, ako aj Návštevný poriadok TANAPu. Aj to je dôvod skontrolovať svoje turistické oblečenie, obuv a výstroj. Aj keď máme zimné obdobie za sebou, príroda, a hlavne vo vysokých horských polohách, nám nič nedaruje zadarmo a môže ukázať svoju silu.

Medzi základné súčasti prípravy na turistiku patrí aj sledovanie predpovede počasia. V žiadnom prípade by sme ju nemali odbiť tým, že sa zmierime s konštatovaním, že dnes to vyzerá na pekný deň. Počasie v Tatrách sa môže dramaticky zmeniť behom pár minút a z pekného dňa je zrazu búrka alebo poriadne veterná smršť. Takáto zmena počasia môže mať veľký vplyv na schodnosť terénu, preto by sme nemali podceňovať skorý nástup na túru, aby sme sa stihli vrátiť včas a nevystavovali sa riziku popoludňajších búrok.

Klaudia Medlová v Tatrách

Klaudia Medlová: Snowboarding som nemusela doma obhajovať

Foto: Martin Krystýnek.

Slovenská reprezentantka vyrastala v Liptovskom Mikuláši. Kúsok od bydliska mala lyžiarske stredisko a od štyroch rokov tam trávila všetok voľný čas. Najprv lyžovala, robila aj športovú gymnastiku, ale jej športom číslo jeden sa stal snowboarding. S Klaudiou sme strávili príjemný deň na natáčaní v Tatrách, počas ktorého vznikol aj tento rozhovor.

Pamätáte sa, kedy ste prešli z lyží na snowboard?

Na doske som začala jazdiť asi od desiatich rokov a trvá to dodnes. Bola to láska na prvý pohľad. Vtedy veľa ľudí v lyžiarskom stredisku nesnowboardovalo, ale videla som tam jedného „týpka“, a práve to bol môj prvý učiteľ. Predtým lyžoval, potom začal snowboardovať, mňa to veľmi nadchlo. Chcela som to vyskúšať a začala som tiež. Nekládla som si vtedy otázky, či chcem tento šport robiť profesionálne. Jednoducho ma nadchol ten prvý moment a veľmi ma to bavilo.

Keď vidí vaše výkony bežný človek, tak si možno povie, že toto by svojmu dieťaťu nedovolil. Ako ste si doma obhájili jazdu na doske?

Prišlo to prirodzene, nič som nemusela obhajovať. Môj ocino snowboardoval so mnou, takisto bol dobrý lyžiar, ale keď neskôr videl, že jazdím na doske, tak sa ku mne pridal. Rodičia ma v tom úprimne podporovali, myslím, že boli radi, že športujem.

Pochádzate z Liptovského Mikuláša, ktoré hory sú vaše najobľúbenejšie?

Sú to Tatry, veľmi rada mám Západné aj Nízke Tatry, pretože som tam vyrastala. Myslím, že to máme dookola veľmi pekné. Domov sa vraciam veľmi rada. Kedysi som z domu viac-menej utekala, tešila som sa do sveta, ale teraz sa mi domov spája s tým, že si tam idem oddýchnuť. Aj keď som bola chorá, nikde inde som sa nevedela vyliečiť z choroby tak ako doma.

O snowboardingu sa hovorí ako o športe, ktorý charakterizuje nezávislosť, cítite to tak tiež?

Určite sa to nesie v duchu, že v tomto športe je voľnosť, jazdci vlastne nemajú žiadne pravidlá. Môžu si určovať a rozvíjať svoju kreativitu, a to ma tiež veľmi baví. Nemusím ísť len po zjazdovke, ale naplno využívať terén.

Hovorí sa, že najväčším nepriateľom snowboardistov je vietor. Dá sa naň nejako pripraviť?

Na vietor a počasie sa nedá dopredu pripraviť, vždy treba správne vyhodnotiť situáciu. Samozrejme, pri tréningu je to iné ako v súťaži, kde treba ísť za rôznych podmienok. Spoliehame sa na organizátora, ktorý vyhodnotí, či je to pre jazdcov bezpečné alebo nie.

Ako by ste zhodnotili cestu, ktorá vás doviedla až do svetovej snowboardingovej špičky?

Keď tak nad tým rozmýšľam, tak ono to naozaj všetko prišlo prirodzene. Tento šport som si zamilovala od prvého momentu, najprv som samozrejme jazdila iba doma. Potom neskôr prišiel lokálny sponzor a ja som začala pozerať videá na internete, ktoré ma veľmi inšpirovali. V tej dobe ich ešte nebolo tak veľa ako dnes a povedala som si, že aj ja by som to mohla niekedy v budúcnosti dotiahnuť niekam do sveta.

S vašimi úspechmi sú spojené mená dvoch trénerov – Marek Hliničan a Matej Matys. Vybrali ste si ich vy alebo oni vás?

S Marekom Hliničanom som jazdila od začiatku a tento človek mi veľmi pomohol v kariére. Dá sa povedať, že bez neho by som nebola tam, kde teraz som. Je takisto z Liptovského Mikuláša, snowboarduje, a je vlastne taká legenda. Bol to jeden z prvých ľudí, ktorí s tým začali, popri ňom som sa ťahala, neskôr sme začali jazdiť na preteky, prišli aj prvé úspechy.

Marek robil v jednom lokálnom obchode, kam som chodila obzerať snowboardy. Keď ma videli ako jazdím a aké mám nadšenie pre ten šport, tak sa ma ujali a začali mi dávať nejaké veci. Bola som z toho nadšená, tento človek mi veľmi pomohol na začiatku kariéry. Potom som jazdila na preteky sama, ale to mi nevyhovovalo, chcela som okolo seba nejaký tím, pretože inak to už nešlo. Tento šport išiel veľkým vývojom dopredu, snowboarding sa dostal aj na olympiádu. Na Slovensku máme jazdca Samuela Jaroša, Matej Matys bol jeho tréner, fungovalo im to spolu. Povedala som si, že by som sa k nim pridala a budeme taký slovenský snowboardový tím.

Tí, čo robia tento šport musia mať poriadnu odvahu, môžete to potvrdiť?

Áno, môžem to potvrdiť. Keď som bola dieťa, mala som rada adrenalín, naozaj som sa ničoho nebála, v žiadnom športe, ani v gymnastike. Do vecí som išla veľakrát bezhlavo. Časom, keď prídu skúsenosti, človek si niečo odžije, tak trošku viac rozmýšľa na vecami, ale kedysi som sa vôbec ničoho nebála. Nemala som ani potuchy, že môže prísť nejaké zranenie, dnes už ten rešpekt mám. Takisto platí pravidlo, že skúsený snowboardista by sa mal vedieť rýchlo adaptovať na dané podmienky.

Koľko času trávite na snehu?

Počas rokov sa to mení. Na začiatku toho bolo menej, ale teraz je to pre mňa vlastne práca, takže sa snažím tráviť na snehu čo najviac času. Je to asi 10 mesiacov v roku, kedy jazdec trénuje, potom príde obdobie pretekov, keď skončia, prídu ďalšie povinnosti, hlavne marketingové, a potom tréning na mäkkom jarnom snehu, ten mi celkom vyhovuje.

Tatranske-zruby-Branislav-Smatana

V Tatranských Zruboch dýchate vzduch bez alergénov

Liečbu v Tatranských Zruboch poskytuje hotel Granit, ktorý má štatút klimatických kúpeľov. Je vlastnícky prepojený na Ministerstvo obrany SR, logicky sa tu preto zameriavajú aj na rehabilitačné a liečebné služby pre veteránov, príslušníkov armády a ich rodiny.

Foto: Branislav Smatana.

Má to svoje historické korene. Osadu založili v roku 1923 ako zrubový výcvikový tábor česko-slovenskej armády, vtedy ešte pod názvom Vojenské Zruby (resp. Sruby).  Po druhej svetovej vojne ju premenili na vojenskú zotavovňu a relaxačné miesto pre rodiny príslušníkov armády a časom tu vznikol aj detský tábor.

V roku 2010 sa to Tatranských Zrubov nasťahovali zrušené Klimatické kúpele Tatranské Matliare a „Zruby“ prevzali aj ich funkciu. Liečia sa tu predovšetkým dýchacie cesty, alergie a choroby z povolania.

Tatranské Zruby majú totiž svoje liečivé špecifiká.  Klíma v nich je horská, miestne stimulujúca, ovzdušie je chladnejšie, no takmer bez vetrov. Výrazný teplotný rozdiel medzi dňom a nocou má dobrý vplyv na každý organizmus a jeho termoregulačný systém. V kombinácii so silným slnečným žiarením  vytvárajú ovzdušie bez alergénov.

 

Je to dôležité pre liečbu chorôb dýchacích ciest i alergikov, ale aj ľudí trpiacich na netuberkulózne choroby dýchacích ciest, ale aj na stavy po operáciách dolných a horných dýchacích ciest a pľúc. Služby klimatických kúpeľov sa v Tatranských Zruboch sústreďujú do hotela Granit, ktorý ich ale okrem ústavnej starostlivosti poskytuje aj pre ambulantných pacientov, verejnosť i samoplatcov, nielen príslušníkov armády.

Základom liečby v Tatranských Zruboch je klimatoterapia. Dopĺňa ju inhalačná liečba, balneoterapia, svetloliečba, elektroliečba, liečba kyslíkom, cvičenie, masáže a zábaly. Všetky procedúry sú odporúčané po vyšetrení lekárom.  Kúpele sú svojím pokojom protipólom rušnejších Smokovcov či Štrbského Plesa.  

Medved v hmle

Kým poľovníci zišli z posedu, už bol pri strelenom diviakovi medveď

Foto: Jaroslav Slašťan.

Kto v Tatrách nestretol medveďa, akoby Tatrancom ani nebol. Už to nie je výnimočnosť, ale každodenný zážitok. Alebo obava? Prečo sú medvede čoraz drzejšie a prečo je ich stále viac?

Podľa odborníkov medvede majú momentálne viac potravy, ako by sa patrilo. „A keď má niektorý živočíšny druh viac potravy, ako v prírode nájde, samica rodí viac mláďat,“ vysvetľuje Jaroslav Slašťan, zo Štátnej ochrany prírody, vedúci  Zásahového tímu pre medveďa hnedého Juh.

„Kedysi mala samica jedno, dve mláďatá. Dnes, keď sa seje kukurica a iné plodiny v blízkosti lesa, medvede majú viac zdrojov potravy a medvedica má päť, výnimočne až šesť mláďat, ktoré dokáže vychovať do dospelosti,“ dodáva s tým, že ak by sme dostupnosť potravy obmedzili, medveďov by toľko nebolo,“ dodáva.

Medvede pokazili ľudia

Slašťan zdôrazňuje, že medvede pokazili ľudia. Správajú sa tak, ako im dovolia. „Pochopili, že pri ľudských obydliach im nič nehrozí, sú sebavedomejšie a drzejšie. A to nemyslíme iba schádzanie blízko k ľuďom a kontajnerom či k poľným plodinám, ale aj útoky na salašoch. Máme prípady, keď poľovníci strelili diviaka a kým zišli z posedu, už bol pri ňom medveď,“ pripomína s tým, že niektoré medvede ani nehibernujú.

„Medveď je nepravý zimný spáč, dokáže byť aktívny aj cez zimu. Záleží na potrave. Minulý rok buky zhodili veľa bukvíc, čo je veľmi dobrá, nutrične vhodná potrava pre medvede. Ak niektoré mali možnosť živiť sa bukvicami, alebo inou vhodnou potravou, nešli spať,“ upozorňuje.

Vyhnúť sa im možno vhodným správaním

Ochranári zdôrazňujú, že vyhnúť sa medveďom možno vhodným správaním. Netreba chodiť do hory skoro ráno či neskoro večer alebo v noci, lebo vtedy je medveď na love a ak mu človek skríži cestu, môže byť nebezpečný. Na túrach treba na seba upozorňovať nejakým akustickým zvukom, aby nás medveď zaregistroval skôr ako my jeho. „Obyčajne sa stiahne a utečie,“ pripomína J. Slašťan.

Problematických jedincov ochranári vedia identifikovať. Z populácie ich ale nemožno ihneď odstrániť. „Musíme vyskúšať niektoré formy plašenia, svietime na nich silnými halogénovými svetlami, strieľame do vzduchu poplašnými nábojmi, alebo strieľame do medveďov rôzne plašiace náboje, ktoré ich zabolia a táto skúsenosť ich na čas odradí od schádzania k ľudským obydliam,“ opisuje prácu záchranného tímu.

Jaroslav Slašťan, vedúci Zásahového tímu medveďa hnedého Juh. Foto: archív JS.

Karpatskú šelmu chráni legislatíva

Zriadenie a práca zásahových tímov medveďa hnedého nie je jediným riešením pre eliminovanie škôd spáchaných medveďmi. Túto najväčšiu karpatskú šelmu chráni európska legislatíva, usmrtenie chráneného druhu je možné iba pri splnení presne stanovených podmienok.

„Jediným efektívnym riešením je kombinácia odstránenia príčin vzniku zmeny správania sa medveďov s identifikáciou a elimináciou medveďov s už nenávratne zmeneným spávaním,“ uvádza sa na stránke Štátnej ochrany prírody.

K tým praktickým odporučeniam patrí uzatvorenie komunálneho odpadu, čo znemožní prístup medveďom. Ďalej je to zmena v pestovaní poľnohospodárskych plodín v oblastiach výskytu šeliem a kultivácia osevných postupov, ale aj poriadok v prikrmovaní raticovej prežúvavej a diviačej zveri, ktorá sa podľa skúseností ochranárov deje aj vtedy, keď to zvieratá nepotrebujú.

Ale dôležité je tiež pasenie a košarovanie zvierat organizovať za pomoci vycvičených salašníckych psov a kombinovať kovové alebo drevené ohrady v košiaroch elektrickými ohradníkmi. 

„Tie je potrebné používať aj na ochranu včelstiev a poľnohospodárskych plodín,“ pripomína stráne Štátnej ochrany prírody. Na čiastočnú, alebo aj úplnú, elimináciu škôd slúži aj rad ďalších opatrení, ako sú detekčné a odplašovacie zariadenia, automatické osvetlenie, vyvýšené plošiny, plechom obité maringotky a podobne.

Prezrite si našu ponuku tričiek s medveďom tatranským pre malých i veľkých.

 

Vysne-Hagy-Jaro-Stromko-logo-1

Aj osobné tragédie písali príbeh Vyšných Hágov

Ak niekto spomenie osadu Vyšné Hágy, okamžite sa mu mysli prepojí s liečbou tuberkulózy. Dnešný Národný ústav  tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie je špičkovým pracoviskom a tento prívlastok mu patrí aj za hranica Slovenska.

Foto: Jaro Stromko.

Pre Vyšné Hágy je dôležitých niekoľko mien z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Veľkostatkár František Mariássy, ktorý v osade postavil prvý hosťovský, resp. kúpeľný dom, potom Christián Kraft Hohenlohe von Öhringen, aristokrat Vysoké Tatry využíval nielen ako miesto svojich podnikateľských ambícií, ale aj ako priestor pre rozvoj kúpeľníctva, a tiež  – Aladár Polnisch. Osadu dostal do prenájmu na zhruba polstoročie a bol to on, kto určil jej smerovanie.   

A sme v dvadsiatom storočí. Dedič kniežaťa Hohenloheho sa rozhodol Vyšné Hágy predať a v roku 1928 sa majiteľom osady stal štát. Bolo to v čase, keď v zdravotníctve silnela myšlienka liečiť pľúcnu tuberkulózu, ktorej výskyt u nás nadobúdal hrozivé rozmery. Voľba Ústrednej sociálnej poisťovne na stavbu sanatória padla na Vyšné Hágy.

Architekti projektovali sanatórium veľkoryso

Architektonickú súťaž vyhlásili v roku 1932, vyhral ju tím pražských architektov Františka Libru a Jiřího Kana.  Sanatórium bolo projektované veľkoryso. Jeho komplex sa skladá z 13 budov, okrem hlavnej bola jeho súčasťou kotolňa, vrátnica, vila pre riaditeľa, obytná budova pre lekárov, ďalšia pre sestry, iná pre úradníkov, ale aj práčovňa, dielne, kaplnka s prosektúrou, infekčný pavilón, záhradníctvo a hospodárska budova, ale aj 170 metrov dlhý tunel – inak najvyššie položený na Slovensku, ktorý kedysi zabezpečoval dovoz uhlia pre kotolňu, ale aj potravín pre sanatórium.

Z hľadiska odborných kritérií dnešných architektov ide o jedno z najvýznamnejších diel medzivojnovej architektúry a z hľadiska liečby pacientov s tuberkulózou bolo v čase otvorenia najväčšie svojho druhu v strednej Európe.


Príbeh sanatória písala i vojna

Otvorenie bolo plánované na rok 1938, oddialili ho politické udalosti v rokoch 1938/39. Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 prešlo sanatórium do správy Robotníckej sociálnej poisťovne, slávnostne ho dali do prevádzky 2. júna 1941.

Príbeh sanatória vo vojnových rokoch písal aj osobné tragédie. Na jeho konečnú dostavbu dohliadal aj lekár Soběslav Sobek, ktorý sa stal jeho prvým riaditeľom. V roku 1939 bol nútený opustiť  Slovensko a odišiel do Prahy. Za ošetrovanie atentátnikov na ríšskeho protektora Heydricha bol spolu s manželkou v Mauthausene popravený.

Náročné procedúry a zákroky, vrátane hrudnej chirurgie

Dnes je sanatórium vysokošpecializovaným odborným ústavom pre diagnostiku a liečbu respiračných chorôb s celoslovenskou pôsobnosťou. Vykonávajú sa tu náročné procedúry či zákroky, a to aj vrátane hrudnej chirurgie. Veľkú zásluhu na rozvoji chirurgických oddelení mal doktor  Karol Šiška, ktorý vo Vyšných Hágoch už v roku 1948 vykonal prvú resekciu pľúc na Slovensku.

Ústav má štatút centra pre liečbu rezistentnej tuberkulózy a sídli tu Národný register tuberkulózy na Slovensku.

Zdroj: Vyšné Hágy na dobových pohľadniciach, wikipédia, hagy.sk, mestovysoketatry.sk, tatry.sk, Ministerstvo dopravy SR, relaxos.sk, megaubytovanie.sk

Liečebňa vo Vyšných Hágoch

Pytliaci najčastejšie lovia veľké šelmy. Aj chráneného medveďa hnedého

Pytliaci podľa odhadov zabijú na Slovensku ročne okolo sto medveďov. Sú prakticky nevypátrateľní a iba zlomok z ich počtu dostane trest.

Fotografie: Polícia SR

Zopakujme si – medveď hnedý je na Slovensku chráneným druhom živočícha európskeho významu, patrí medzi pôvodné druhy domácej fauny. Usmrcovať ho je trestným činom. Napriek tomu sa tak deje.

Dôvody môžu byť rôzne, no je medzi nimi i nenávisť, keďže naša najväčšia šelma si často hľadá potravu v blízkosti ľudských obydlí a vzbudzuje strach. Deje sa tak hlavne v oblastiach vysokého výskytu medveďov, teda v Nízkych či Vysokých Tatrách, Malej i Veľkej Fatre, ale aj v Kremnických vrchoch či v oblasti Poľana.

Inokedy môže byť impulzom pre pytliactvo chuť na dobrodružstvo či potreba adrenalínu. Iba pred pár dňami žilinskí policajti chytili českých pytliakov s usmrtenou medvedicou v kufri auta, o čom informovala Polícia SR na sociálnej sieti. Proti mužom bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin porušovania ochrany rastlín a živočíchov a pytliactvo. Mužom hrozí až päťročný trest za mrežami.

Medvedia polícia

„Odhaduje sa, že na Slovensku padne pytliakom za obeť asi stovka medveďov za rok,“ hovorí Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody SR. „Vieme to podľa toho, koľko preparátori dovezú foriem na medvede. Veď, načo by ich dovážali, keby ich nepotrebovali, však? Keďže u nás je strieľať medvede zakázané,“ doplnil.

Spomenul tiež, že ochranári nachádzajú v hore upytliačené medvede, alebo zvyšky z nich. Pri ich telách sa nájdu aj projektily. „Na dolapenie páchateľov to nestačí. Pytliaci prevažne strieľajú nelegálnymi zbraňami, ktoré nemajú v držbe. Často ide o rôzne upravené zbrane, niektoré dokonca aj z druhej svetovej vojny prispôsobené tak, aby sa ich majiteľ nedal dohľadať,“ skonštatoval J. Slašťan s tým, že ochrancovia prírody a enviropolícia sú pri odhaľovaní pytliactva logicky menej úspešní.  

Štátna ochrana prírody apeluje na efektívne stíhanie trestných činov spojených s pytliactvom. Na svojej stránke vyzýva verejnosť, aby nájdené podozrivé nálezy telesných pozostatkov živočíchov nahlásila na policajnú telefonickú linku 158. Dodajme, že spoločenská hodnota medveďa hnedého je päťtisíc eur, ak sa usmrtený jedinec nájde v chránenom území, spoločenská hodnota sa zvyšuje trojnásobne.

Ak sa pýtate na riešenie problémových medveďov, ktoré sú často príčinou pytliactva, tak v Štátnej ochrane prírody zdôrazňujú, že efekt donesie iba kombinácia odstránenia príčin zmeny správania sa medveďov spolu s identifikáciou a znížením počtu medveďov s už nenávratne zmeneným správaním. Ochranári tento trend zabezpečujú prostredníctvom troch zásahových tímov pre medveďa hnedého, ktoré sú na Slovensku zriadené pre oblasti juh, sever a západ.  

Medvedia polícia
Medveď vo voľnej prírode

Fotoobjektív v medveďom brlohu? Áno, aj toto sa stáva

Predstavte si, že by vám niekto počas prechádzky mestom strčil objektív fotoaparátu do detského kočiarika a z ničoho nič odfotil vaše dieťa. Zrejme by ste pri takomto správaní vyskočili z kože. To isté môže urobiť medvedica, keď si bráni pred brlohom svoje mláďatá.

Isteže, vo svete zvierat neplatí zákon o rodine, ale súdnosť by mala. Divili by ste sa, koľko ľudí je ochotných riskovať svoju kožu iba pre obrázok s medvieďatami, ktoré potom publikujú na sociálnych sieťach.

„Bežnému turistovi také niečo ani nenapadne, no sú ľudia, ktorí cielene na jar vyhľadávajú medvedie brlohy a fotia mláďatá,“ hovorí Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody, vedúci zásahového tímu medveďa hnedého na Slovensku.

„Pritom, za ostatné roky sa v množstve článkov v médiách či počas stoviek edukatívnych podujatí organizovaných zo strany Štátnej ochrany prírody zdôrazňuje, že k útoku medveďa na človeka dochádza výlučne vtedy, keď medveď pre príliš krátku vzdialenosť nestihne ujsť od človeka, a najmä vtedy, keď si medvedica chráni svoje mláďatá,“ zdôrazňuje.

Slasťan

Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody, vedúci zásahového tímu medveďa hnedého na Slovensku.

Pochopiteľne, medvedica v takomto prípade nepozná mieru, je odhodlaná brániť svoje potomstvo, lebo blízkosť brloha považuje za svoje výsostné teritórium. Nespratný lovec raritných fotografií tak môže dostať prinajlepšom iba boľavú príučku. No spravidla riskuje život.

„Ľudia, ktorí poznajú hory, vedia, že ak sa majú vyhnúť medveďom, musia robiť nejaký hluk, minimálne rozprávať sa. Vtedy ich medveď zaregistruje a obyčajne sa im vie vyhnúť. No dobrodruhovia, ktorí na jar vyhľadávajú medvedie brlohy a chcú fotografovať mláďatá, sa pohybujú obyčajne potichu, lebo chcú k zveri prísť čo najbližšie. Čiže, robia opak toho, čo sa vyžaduje a zvyšujú riziko, že medvedica na nich zaútočí,“ komentuje správanie sa takých návštevníkov hôr J. Slašťan. 

Dodáva, že ak ľudia nájdu v prírode miesto, ktoré by mohlo byť medvedím brlohom, určite by nemali do neho nazerať, ani hádzať do neho kamene, ale ticho odísť. Krátko po narodení medvieďat matka od nich neodchádza, resp. pohybuje sa v takej vzdialenosti od brlohu, aby ich mala pod dohľadom. Ak zaregistruje prítomnosť človeka, bude svoje potomstvo brániť. Vo veľkom strese ho ale môže aj trvalo opustiť.

Medveď si hľadá potravu v noci

S čelovkou na medvede? Hazard, ktorý sa nemusí vyplatiť

Je ich plný internet. Ponúk outdoorovej výbavy, v ktorej nesmie chýbať nôž, turistická lampa a najmä čelovka. Kým je spojená s behaním po parkoch, prechádzkami so psom, bicyklovaním, letnou stanovačkou, jaskyniarstvom či hobby chvíľkami v dielni, je všetko v poriadku. Ale odporúča sa aj hubárom, turistom či dobrodruhom.

A to už v poriadku až tak nie je. Samozrejme, sú situácie, keď sa hubári či turisti dostanú do časovej tiesne a v lese ich zastihne nečas alebo tma a  musia improvizovať, vtedy sa čelové svetlo zíde a je dobre, že ho na nevyhnutný čas majú. No sú aj takí, ktorí tmu považujú za bežného spoločníka, štartujú do hory skoro ráno alebo rovno večer za tmy. A čelovku vnímajú ako normálnu súčasť svojho oblečenia a výbavy.

Najnovšia móda? Túžba po dobrodružstve či chuť ukázať ostatným, že na to máme? Alebo nevedomosť? Všetko môžu byť dôvody tohto neuváženého správania.

„Túlať sa za tmy horou s čelovkou na hlave je veľmi nebezpečné. Zvieratá sú tvory s nočnou aktivitou, v tom čase si hľadajú potravu a môžu zaútočiť,“ hovorí Jaroslav Slašťan, vedúci zásahového tímu medveďa hnedého zo Štátnej ochrany prírody. „Platí to aj o medveďovi. Ak nás stretne na krátku vzdialenosť a vyhodnotí si, že už nemá priestor na útek, čo sa v noci môže veľmi rýchlo stať, k útoku nie je ďaleko,“ zdôrazňuje.

Bývajú to škaredé útoky. Medveď je naša najväčšia šelma, človek prinajlepšom skončí v nemocnici doudieraný a doškriabaný. „Za ostatných sto rokov sa na Slovensku iba raz stalo, že stret s medveďom skončil smrťou človeka, no túto štatistiku nemožno preceniť,“ pokračuje J. Slašťan, podľa ktorého si treba na túru vyberať hlavne pekné počasie a vyhýbať sa pohybu v horách za dažďa a vetra. „A najmä sa treba snažiť plánovať si túry tak, aby sme ich nezačínali skoro ráno a nekončili v neskorých večerných hodinách,“ dodáva. 

Obzvlášť dôležité je takto sa správať v oblastiach jadrovej zóny medveďa, ktorými sú Poľana, Nízke Tatry, Vysoké Tatry, Veľká Fatra, Malá Fatra a Kremnické vrchy. Tam je medveďov najviac, lebo tu majú najlepšie podmienky na prežitie a možno sa tu s nimi, hlavne v noci, aj najčastejšie stretnúť. Človek s čelovkou má pri tom iba jedinú výhodu. Na zlomok sekundy lepšie uvidí, aký veľký je medveď, ktorému skrížil cestu za potravou.  

Slasťan
medvedí cesnak v jarnom lese

Medvedí cesnak v Tatrách netrhajte! Hrozí vám mastná pokuta

Je tu jar, a s ňou aj sezóna medvedieho cesnaku. Mnohí sa už nevedeli dočkať, kedy sa ich obľúbená rastlina s typickou vôňou objaví v lese, aby si ju natrhali. Zatiaľ čo na juhu Slovenska už odkvitla, tak v Tatrách sa už tlačia zo zeme jej prvé lístky. A práve o to ide!

Pri zbere by sme mali byť zodpovední. Túto rastlinu si môžete natrhať pre vlastnú potrebu, nemali by ste ju však zbierať vo veľkom do tašiek či vriec a ohrozovať na jednom mieste celú populáciu. Ale pozor! Na chránených územiach je trhanie týchto rastlín zakázané. Podľa informácií Štátnej ochrany prírody hrozí previnilcovi za nezákonné natrhanie snežienok či medvedieho cesnaku v treťom až piatom stupni ochrany pokuta do výšky 3 300 eur.

Chránené územia sú primerane označené. Ide o národné parky, chránené areály, prírodné rezervácie, prírodné pamiatky, chránené krajinné prvky a ďalšie územia. Najlepšie je informovať sa ešte pred zberom, či je to na mieste, kam sa plánujete vybrať povolené. Štátna ochrana prírody apeluje na všetkých, aby si vážili lesné prostredie a správali sa tak, aby sa z jarných rastlín mohli tešiť aj ďalší ľudia.

Medvedí cesnak ľudia dlhé storočia jedia a využívajú pri rôznych zdravotných problémoch. Napríklad pri zápche, plynatosti či hnačke. Medvedí cesnak by mal pomôcť aj s vysokým krvným tlakom, bolesťami hlavy, ochoreniami horných dýchacích ciest, dokonca aj pri bolestivých kŕčových žilách. Známe sú aj jeho detoxikačné schopnosti a posilnenie imunity.
Najlepšie je zbierať mladé listy, ktoré obsahujú najviac vitamínov. Používajú sa do polievok, šalátov, prívarkov, nátierok, známe je aj pesto z medvedieho cesnaku. Receptov je veľa na rôzne spôsoby. Spracovať treba ešte čerstvé listy, sušiť by sme ich nemali, strácajú vtedy väčšinu dôležitých látok.

Pri zbere medvedieho cesnaku treba dávať pozor aj na to, aby ste si ho nepomýlili s jedovatou konvalinkou voňavou. Ich listy sa nápadne podobajú, najlepšie ich rozoznáte tak, že si k listom privoniate. Medvedí cesnak má svoju typickú cesnakovú vôňu. Navyše, konvalinka začína rásť o trochu neskôr. Do úvahy by sme mali brať aj skutočnosť, že túto aromatickú rastlinu obľubujú okrem ľudí aj lesné zvieratá. Diviaky rýpu zem, aby sa dostali k cibuľkám, veľkou pochúťkou je aj pre medvede. Práve od ich má svoje meno. Hovorí sa, že medvedí cesnak je prvou rastlinou, ktorú medveď ochutná, keď sa prebudí zo zimného spánku.

Chata pod Rysmi, 9. apríla 2023.

Nerešpektujú uzáveru, a ešte sa aj pochvália na sociálnej sieti

Od začiatku novembra do polovice júna platí v niektorých častiach Tatranského národného parku sezónna uzávera. O tom, že sa nerešpektuje, existujú dôkazy. Sami turisti sa pochvália fotkami na sociálnej sieti, že boli niekde, kde podľa zákona byť nemali.

Riskujú výsmech, ale, na počudovanie, majú aj podporu časti návštevníkov Vysokých Tatier. Svoje si užili aj dve političky. Celé Slovensko sa v roku 2021 zabávalo na kúpeli poslankyne Romany Tabák v Studenom potoku a návšteve Symbolického cintorína pod Ostrvou v Mengusovskej doline, na ktorý sa v čase uzávery vybrala ministerka investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Veronika Remišová. Obidve dostali pokutu.

Neboli a ani nie sú jediné, ktoré, možno z nevedomosti, možno  z rebélie či potreby zažiť aj niečo dobrodružné, porušia stopku na niektorých tatranských chodníkoch. A potom prepadnú nutkaniu pochváliť sa fotkami na sociálnych sieťach.

Tatranskí chatári tvrdia, že problémových je približne 5 percent návštevníkov Vysokých Tatier. Ostatní si uvedomujú, že sezónna uzávera má svoje opodstatnenie. Chráni živočíchy európskeho významu, aby mali pokoj pri ruji, v čase ukončovania zimného spánku, liahnutia mláďat alebo potrebnej migrácie. Turisti majú najmä na jar tendenciu obchádzať snehové polia a zašliapavajú vzácne biotopy a trávinno-bylinné porasty. Uzávera ich chráni aj pred ohrozením života či zdravia. V zime hrozia lavíny, pošmyknutie, hrozivé pády vyžadujúce aj letecké zásahy Horskej záchrannej služby.

Verejnosť sa pri tejto téme delí na dve skupiny. Jedna dôvodí zbytočnosťou prísnych pravidiel, lebo ani v okolitých štátoch takto prísne nechránia prírodu – napríklad z poľskej strany možno aj zime vyliezť k Chate pod Rysmi (mimochodom jedinej, na ktorú sa v rámci Vysokých Tatier vzťahuje uzávera), zo slovenskej nie. Druhá skupina zimnú uzáveru tatranských chodníkov vníma ako spoločensky potrebnú.

Dokladá to aj diskusia v našej FB skupine Vysoké Tatry potom, čo sa na nej jeden z návštevníkov veľhôr pochválil fotkami z už spomínanej „návštevy“ Chaty pod Rysmi.

Boris Cambel sa tomu diví. „Domnieval som sa podľa názvu skupiny, že som medzi milovníkmi hôr a ochrancami prírody, ktorí chápu zmysel uzávery, ale teraz začínam mať strach o budúcnosť Tatier a ich prírody…“

„Vďaka takým, ktorým uzávera nič nehovorí, majú chlapci z HZS kopec roboty. Česť vašej pamiatke, ak k vám neprídu včas,“ pripísal Maj Jam.

Autor fotiek sa bráni, vraj išlo o skialpinistickú túru a v takomto prípade je pohyb na chodníkoch aj v čase uzávery povolený.

Je to pravda, no iba sčasti a za určitých podmienok a iba na niektorých chodníkoch. Ich zoznam v  TANAP-e vydal Okresný úrad Prešov, odbor starostlivosti o životné prostredie. V rámci diskusie v skupine ho do svojho príspevku pridal Branko Le. Ide o šesť lokalít, Chata pod Rysmi v nich nie je. Uverejňovať tento zoznam je momentálne zbytočné, lebo skialpinizmu je možné sa za prísnych podmienok venovať iba v čase od 15. decembra do 15. apríla, a to za dobrej snehovej prikrývky.

„Uzávery majú v národných parkoch svoje opodstatnenie,“ hovorí Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody SR, ktorý pôsobí ako vedúci zásahového tímu medveďa hnedého na Slovensku. „V tomto období samice zvierat  privádzajú na svet mláďatá a potrebujú ohľaduplnosť ľudí, ktorí sa pohybujú vo vysokohorskom prostredí. Každý, kto chce, nájde na stránkach národných parkov všetky potrebné informácie o tom, kde a prečo treba zimné uzávery chodníkov rešpektovať.

Na otázku, či je momentálne na mieste aj potreba korigovať rozhodnutie o rozsahu uzávery, ako po tom niektorí návštevníci Tatier volajú, odpovedal: „Národné parky sú od 1. apríla 2022 samostatnými právnickými subjektmi a ich riaditelia majú aj kompetenciu rozhodnúť o podmienkach a rozsahu regulácie turistického ruchu v nich. Najlepšie poznajú územie, na ktorom pôsobia,  a vedia odborne posúdiť dôvody uzávery. Ich rozhodnutie treba rešpektovať,“ uzavrel J. Slašťan.