Anastasia Kuzminová vo Vysokých Tatrách

Tatry s legendami – čo spája Kuzminovú, Fialkovú, Volka, Vargu, Žampovcov a Medlovú?

Foto: Martin Krystýnek.

Je to nielen láska k Tatrám, ale aj skromnosť, húževnatosť, pracovitosť či optimizmus. Málokedy sa podarí vidieť špičkových športovcov inde ako v televízii počas súťaží či rozhovorov. My sme mali možnosť stretnúť našich reprezentantov počas natáčania relácie Tatry s legendami a ukázalo sa, že v súkromnom živote sú to priateľskí a cieľavedomí ľudia.

Ak v priamych prenosoch pôsobia často prehnane sústredene, v objatí tatranských lesov a štítov sme mali možnosť zažiť ich uvoľnených, porozprávať sa o bežných veciach, aj o zaujímavostiach z tréningového a súťažného života. Asi najväčšou legendou z celej série príbehov bola naša viacnásobná olympijská víťazka Nasťa Kuzminová. Napriek veľkým prekážkam zotrvala pri svojom športe a roky napĺňala očakávania fanúšikov. „Víťazom je ten, kto sa nevzdáva. Držím palce všetkým, ktorí sa dajú na šport nielen s chuťou sa zabávať, ale myslia to vážne. Nech sa nikdy nevzdávajú, prekážky nech berú ako príležitosť naučiť sa nové veci a zdokonaľovať sa,“ odkázala všetkým športovcom Nasťa Kuzminová.

Anastasia Kuzminová. Foto: Martin Krystýnek.

Do biatlonovej špičky patrí aj ďalšia športovkyňa, ktorú sme spoznali pri natáčaní Tatier s legendami – Paulína Fialková. Pri vychádzke na Predné Solisko sme pochopili, že sa na nič nehrá. Za jej na prvý pohľad krehkým výzorom je oveľa viac – poctivá príprava, vzorná životospráva a tvrdý tréning. „Vytýčte si cieľ, vyslovte ho nahlas, choďte si za ním. Nenechajte sa odradiť prípadným neúspechom, lebo aj to je cesta možno k niečomu veľkému,“ Paulína doplnila, že veľa ľudí sa akoby hanbí za svoj cieľ a nevysloví ho nahlas. Aj ona vraj bola taká, ale podarilo sa jej tieto obavy prekonať.

Paulína Fialková. Foto: Marek Hajkovský.

Tvrdá príprava a vzorná životospráva patrí aj k najrýchlejšiemu Slovákovi Jánovi Volkovi. Každý jeho deň je naplánovaný doslova na minúty. Práve jeho disciplína a oddanosť tréningu mu pomohli dostať sa tam, kde je dnes. Svoje skúsenosti už odovzdáva aj mladým talentom. „Konkurencia je naozaj veľká. Ak si mladý človek nenastaví všetko okolo športu alebo toho, čo aktuálne robí, tak nemá šancu podať maximálne výkony a uspieť. Bez maximálneho možného úsilia to v dnešnej dobe nejde,“ vysvetlil halový majster Európy v šprinte na 60 metrov.

Ján Volko. Foto: Martin Krystýnek.

Pre triatlonistu Richarda Vargu neexistuje deň bez aktívneho pohybu. Potvrdil to aj počas pobytu s nami v Tatrách. Po celodennom natáčaní si vybehol na „vychádzkový“ skialp, aj keď počasie nebolo najpriaznivejšie. „V prvom rade treba začať, pustiť sa do niečoho. Potom nájsť si dobrých ľudí okolo seba, aby ste s toho mali dobrý pocit a užívali si šport,“ doplnil náš najznámejší triatlonista.

Richard Varga. Foto: Martin Krystýnek.

Bratia Žampovci pretekajú nielen v alpskom lyžovaní, ale, ako sme zistili, aj v súkromnom živote. Už cestou lesom sme pochopili, že ide o veselú partiu – vzájomné hecovanie, rôzne stávky, ale aj bratská pomoc sú jednou z hlavných častí ich úspechu. Podľa nich je lepšie, keď je človek v tíme, ako keď chodí na preteky len sám s trénerom a servismanom. „Na kopci ide každý sám za seba, ale mimo lyžiarskej trate fungujeme ako tím,“ vysvetlil najstarší z bratov Adam.

Andreas, Teo a Adam Žampovci. Foto: Martin Krystýnek.

Veľmi dobrou a pohodovou spoločníčkou pri natáčaní v Tatrách bola aj naša snowboardová reprezentantka Klaudia Medlová. Počas svojej kariéry veľakrát dokázala, že v živote neexistujú prekážky, len výzvy, ktoré môžeme prekonať s odhodlaním a radosťou. „Je jedno, na akej úrovni to robíte, dôležité je hýbať sa. Ja si bez športu neviem predstaviť svoj život, priniesol mi veľmi veľa,“ doplnila Klaudia Medlová.

Klaudia Medlová. Foto: Martin Krystýnek.

Ján Volko na Štrbskom plese

Ján Volko: Po štarte nevnímam súperov, idem sám za seba

Foto: Martin Krystýnek.

Náš najznámejší šprintér sa každý rok pripravuje aj vo Vysokých Tatrách. V tomto rozhovore sa pozrieme do zákulisia jeho tréningového procesu a súťaží. Zaspomína aj na svoju prvú medailu z atletických majstrovstiev Bratislavy, ktorú tak trochu symbolicky považuje za začiatok svojej úspešnej kariéry. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Spája sa vám s Tatrami nejaký zážitok, niečo nezvyčajné?
Povedal by som, že taký najväčší míľnik, ktorý som dosiahol je, že som vyšiel na Gerlachovský štít. Bol to veľký zážitok. Musím sa priznať, že som mal aj trošku strach a obavy a bolo to celkom náročné, ale určite to stálo za to. Som veľmi rád za túto možnosť, ktorú mi dali chalani z horskej služby a všetci horskí vodcovia, ktorí nás tam vyviedli ako skupinu.

Ktoré je vaše obľúbené miesto, keď idete relaxovať ako bežný človek, nie ako profesionálny športovec?
To miesto je doma, keďže počas roka sa naozaj veľa nacestujem a chvíľku chcem byť aj s rodinou a blízkymi. Úplne vypnúť, robiť len aktivity, ktoré počas roka nemajú miesto v kalendári, či už návštevy kina s kamarátmi, prečítať si knihu, stráviť čas s rodinou, ale občas sa aj povŕtať v garáži v autách, to je koníček, čo máme s kamarátmi.

Práca a život majú byť v rovnováhe, ako si ju budujete vy?
Ja mám šťastie, že moja práca je aj mojím relaxom, oddychom, že to len spojím. Je to dobre vyvážené, a tým, že robím vrcholový šport môžem navštevovať rôzne miesta, na ktoré by som sa za bežných okolností nedostal. Vyplýva z toho radosť, a tým aj balans, ktorý v živote potrebujeme.

Čo by ste povedali mladým atlétom, čo by ste im poradili na ceste, ktorá by bola podobná vašej?
Mladým atlétom by som poradil asi to, aby si našli dobrých ľudí okolo seba, lebo to je základ. Jednoducho, bez toho to nejde aj keď viem, že je to jedna z najťažších úloh – nájsť za celý atletický alebo športový život tých správnych ľudí. Potom určite aj to, aby si šport užívali, aby sa tešili z každého dňa, kedy to môžu robiť, lebo určite príde aj zranenie, a to je ťažký čas, ktorý musí človek nejako prežiť, dostať sa cez to. Ale o to viac potom teší, keď sa podarí niečo ďalšie dosiahnuť. Vtedy to bude dávať zmysel a mladý človek bude mať z toho radosť. V prvom rade by si mali šport užívať, nájsť si niečo, čo ich napĺňa a robí im radosť.

Šprintérsky svet je dynamický organizmus, konkurencia sa stále mení, ako sa s dianím v ňom vyrovnávate?
Čím ďalej je to náročnejšie, stojí to viac úsilia, peňazí a hlavne prípravy a času. Ale potom sa stane taký moment ako po halových majstrovstvách Európy, keď vám medailista, ktorý skončil pred vami o 4 stotiny sekundy povie, že ste preňho inšpiráciou. Je to veľmi dobrý, hrejúci pocit, aj keď som na šprintérskej scéne možno dlhšie ako moji mladší kolegovia, mám radosť z takýchto momentov. So súpermi sa vzájomne rešpektujeme a myslím si, že je to dôležité.

Keď odznie výstrel a vy štartujete, aké pocity prežívate?
Paradoxne, už teraz po mnohých hodinách mentálneho koučingu a rôznych iných psychologických sedeniach nevnímam súperov. Idem sám za seba alebo pre svoj tím, pre ľudí, ktorí mi veria, ktorí ma podporujú. Snažím sa bežať svoj beh, robiť to, čo som trénoval, to, čo mám mnohokrát aj vizualizované v hlave ako by som to mal urobiť. Myslím si, že je to správna cesta, to je ten priestor, ktorý tam mám, a mal by som ho využívať, nie sa príliš sústrediť na súperov. Neovplyvním to, ako oni pobežia, ale to, aký môžem podať výkon a urobiť výsledok ja.

K atletike vás vraj priviedol otec, ktorý k nej mal dobrý vzťah, je to pravda?
Je to pravda, vždy mal rád atletiku, vždy sledoval, či už majstrovstvá sveta, olympiádu alebo majstrovstvá Európy, a obzvlášť šprinty, takže mal k tomu blízko, aj keď atletiku nikdy nerobil profesionálne. Bol to práve on, kto sa ma spýtal, či by som nechcel vyskúšať tento šport. Zo začiatku som bol trochu skeptický, ale nakoniec som privolil a dopadlo to takto.

Kedy ste prišli na to, že máte vlohy na rýchlosť?
Neprišiel som na to ja, ale moji tréneri. Najprv na futbale, potom v atletike. Zo začiatku ma síce smerovali v atletike všeobecne, robil som rôzne disciplíny, ale postupne som sa vyprofiloval. Keď som sa dostal k svojim trénerom, bolo jasné, že budem robiť šprint.
Pamätáte si ešte na svoju prvú medailu z atletiky? Aký to bol pocit?
Pamätám si, bol to skvelý pocit. Vyhral som majstrovstvá Bratislavy na 60 metrov, mal som z toho veľkú radosť, bol to taký začiatok mojej atletickej kariéry.

Čo vás na tomto športe stále baví?
Tým, že som v atletickom svete už trochu dospel, tak to nie je o výsledkoch, získaných medailách, pocite, že stojíte na pódiu alebo dosiahnete nejaký výkon. Už je to skôr o tej ceste, aby k tomu smerovala. Za tú cestu som rád, za každého človeka, ktorého som stretol, ktorý mi niečo dal. Za každý moment, ktorý bol možno ťažký alebo krásny, práve preto je tá cesta pre mňa dôležitá. Samozrejme, teším sa aj z výsledkov, výkonov, toho, k čomu smerovala príprava. Keď sa to podarí, je to ešte väčšia radosť.

Máte 26 rokov, ideálny vek pre šprintéra, takže iba opatrne kladiem otázku, rozmýšľali ste už nad tým, čo budete robiť po skončení aktívnej športovej kariéry?
Určite áno, nechávam si nejaké zadné dvierka, aj keď nechcem zo športu úplne odísť. Máme s trénermi založenú akadémiu, kde by som sa chcel určitým spôsobom angažovať. Neviem síce presne, ktorým smerom ma to potiahne, ale tým, že študujem na vysokej škole, na fakulte elektrotechniky a informatiky, tak mám nejaké zadné vrátka. Nejakú možnosť, ktorú by som mohol robiť po skončení aktívnej kariéry. Je to aj môj koníček, aj na to sa trošku teším. Určite ale nechcem zo športu úplne odísť, chcem sa venovať mladým talentom. Možno nie ako tréner, ale skôr byť pre nich ako človek, ktorý im vie odovzdať svoje postrehy, skúsenosti, byť pre nich motivátorom, pomáhať im.

Vo Vysokých Tatrách sa pripravte na dopravné obmedzenia

Do Tatier si v lete auto radšej neberte

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Cesty pod Tatrami prechádzajú po vyše 50 rokoch užívania bez opráv komplexnou rekonštrukciou. Podľa informácií Prešovskej župy tu modernizujú 43 kilometrov Cesty slobody od Podbanského po Tatranské Matliare.

Ide o 35 miest, ktoré rozdelili podľa polohy do siedmich úsekov. Konkrétne v častiach Podbanské – Pavúčia dolina – križovatka s cestou II/538 – Batizovský potok – Starý Smokovec – Tatranské Matliare – križovatka s cestou I/66, ako aj na mostoch a oporných múroch na ceste II/537.
Stavebné aktivity sa týkajú územia Pribiliny, Starého Smokovca, Štrby, Štrbského Plesa aj Tatranskej Lomnice. V miestach prác regulujú dopravu, osadené je dočasné dopravné značenie i viaceré semafory. „Veľké stavebné činnosti na cestách so sebou prinášajú aj dopravné obmedzenia, s ktorými tu našinci i turisti musia počítať. Ide nám o maximálnu bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky i samotného priebehu prác a ja verím, že to motoristi pochopia a budú trpezliví. Je v záujme nás všetkých, aby táto dôležitá dopravná tepna spájajúca jednotlivé mestské časti Vysokých Tatier, bola čo najskôr kvalitná a mala nový asfalt,“ vysvetlil predseda Prešovského samosprávneho kraja (PSK) Milan Majerský.

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Pri plánovaní cesty vo Vysokých Tatrách, preto počítajte pri presunoch autom s dlhšími časovými úsekmi. Prípadne využite namiesto auta verejnú dopravu. Podľa tlačovej správy PSK mali začiatkom júna na rekonštruovaných úsekoch umiestnených 21 semaforov, 19 dočasných dopravných značení, pomáhali aj regulovčíci. Tieto počty sa priebežne menia spolu s vývojom prác.
V súvislosti s dočasnými zmenami v doprave preto treba rátať s možnými uzávierkami, obmedzením do jedného jazdného pruhu a presmerovaním ciest. „Práce na Ceste slobody sú vo vysokom štádiu rozpracovanosti. Do konca roka by sa malo zrealizovať 80 % stavebných akcií a budúci rok zvyšných 20 %. Rekonštruovať sa bude celkovo 43 kilometrov ciest, 26 mostov, 96 priepustov, 26 oporných múrov a ďalšia cestná infraštruktúra,“ doplnil predseda PSK.

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Doprave pod Tatrami na ceste II/537 by mali počas rekonštrukcie pomôcť opatrenia mesta Vysoké Tatry. Plánujú tu otvoriť záchytné parkoviská a prepravu zabezpečovať kyvadlovou a hromadnou dopravou. S realizáciou projektu začal Prešovský samosprávny kraj v júni minulého roku. Na komplexnú a náročnú modernizáciu Cesty slobody preinvestuje celkovo 42 miliónov eur z európskych fondov, štátneho i vlastného rozpočtu. Projekt by mali ukončiť v roku 2024.

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Ivona Fialková vo Vysokých Tatrách

Ivona Fialková: Sústredenie v Tatrách musí byť každý rok

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Mladšia z biatlonových sestier Fialkových má momentálne po dovolenke a začína prípravu na novú sezónu. Ivona, ktorá patrí medzi najvýraznejšie osobnosti nášho športu, v rozhovore hovorí o svojom vzťahu k Tatrám, ako reaguje na ľudí, keď sa s ňou chcú na túre odfotiť, aj o oblečení na šport a do hôr, o ktorom vraj dokáže hovoriť celé hodiny.

Spomínate si, kedy ste boli prvýkrát v Tatrách? Bolo to ešte v detstve?

K Tatrám a celkovo k turistike mám vzťah od útleho detstva. S rodičmi sme ako deti absolvovali množstvo výletov po našich horách. Najviac mi v spomienkach rezonuje Štrbské Pleso, pretože sme sa sem opakovane vracali v lete na turistiku a v zime na bežky.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Máte čo-to precestované, aký je váš vzťah k našim veľhorám dnes?

Vo svete je veľa krásnych miest, ale vždy keď sa vrátim domov, poviem si tú otrepanú, ale pravdivú frázu: všade dobre doma najlepšie. Každý rok zaradím do svojho tréningového plánu jedno až dve sústredenia v Tatrách. Rada sa tam vraciam, ale musím sa priznať, že stále nemám zdolaný jeden z mojich cieľov, a tým je Gerlachovský štít. Snáď sa mi to tento rok podarí.

Hovorí sa, že neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista. Aká je tá vaša povinná výbava, bez čoho sa do hôr rozhodne nikdy nevyberiete?

To je pravda. Nikdy sa do Tatier nevyberiem bez nepremokavej vetrovky, aj keď predpoveď ukazuje celý deň slnečno. Odkedy som objavila a vyskúšala oblečenie značky Karpos, tak nemám problém s tým, čo si do hôr obliecť. Ich produkty sú prepracované do detailov a ešte nikdy ma v horách nezradili. Osobne mám vysoké nároky na prekryté uši a celkovo hlava musí byť v teple, milujem ako majú všetky vetrovky riešené kapucne. V skratke chcem povedať, že napriek tomu, aký majú ich veci krásny dizajn, prioritou ostáva funkčnosť a vysoká kvalita. To som celá ja, o oblečení by som vedela rozprávať donekonečna.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Máte nejaké obľúbené miesto v Tatrách (Vysokých, Nízkych či Západných), na ktorom ste už boli viackrát a ešte sa tam plánujete vrátiť?

Nízke Tatry mám doslova za domom. Na Chopku aj Ďumbieri som už bola toľkokrát, že to ani nedokážem spočítať, a napriek tomu ma tieto výstupy neprestali baviť. Je to srdcová záležitosť.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

A naopak, je miesto v Tatrách, ktoré sa už dlho chystáte navštíviť, ale zatiaľ sa vám to nepodarilo?

Okrem už spomínaného Gerlachovského štítu sa už dlhšie chystám navštíviť chodník korunami stromov v Bachledovej doline, no stále sa mi to nepodarilo zrealizovať. Celkovo by som chcela viac spoznať Belianske Tatry.

Spoznávajú vás ľudia v horách, chcú sa s vami fotiť? Ako na to reagujete?

V horách ma spoznáva najviac ľudí, pretože je tam vysoká koncentrácia športovcov a ľudí, ktorí šport sledujú a poznajú slovenských reprezentantov. Odfotiť sa s nimi je pre mňa príjemné, pretože viem, že takýto ľudia si vážia moju prácu a vedia oceniť tú drinu, ktorú vrcholový šport prináša.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Čo máte v pláne počas leta? Nájdete si čas aj na dovolenku na Slovensku?

Pre náš šport je dovolenkovým obdobím mesiac apríl. Vtedy máme priestor vypnúť aj na dva-tri týždne a poriadne si oddýchnuť. V lete je tvrdá príprava a dôležité sústredenia, z ktorých môžeme následne v zime čerpať. Vždy, keď sa vrátim z dlhého a ťažkého sústredenia, snažím sa načerpať sily výletmi po Slovensku. Milujem naše kúpeľné mestá, vinárske oblasti, Banskú Štiavnicu a samozrejme hory.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Ján Volko na Štrbskom plese

Najrýchlejší Slovák zdolal Gerlach, čo má v pláne v lete?

Foto: Martin Krystýnek.

Vysokohorské prostredie doslova miluje. Každý rok na začiatku sezóny chodí do Tatier na sústredenie, a vždy sa sem teší. Prezradil nám, že Vysoké Tatry má prechodené takmer celé, až na kopce, kam treba ísť s horským vodcom. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Môže mať rodený Bratislavčan taký dobrý vzťah k horám?
Myslím si, že áno. Určite to závisí od konkrétneho človeka, ale ja ako Bratislavčan mám dobrý vzťah k horám, a nielen k Tatrám. Každoročne sem chodíme na začiatku sezóny na také úvodné vysokohorské sústredenie, kde robíme turistiku alebo beháme veľké množstvo úsekov, kopcov. Takže Tatry majú v mojom živote, v mojom srdci, naozaj nezastupiteľné miesto a naozaj sa sem vždy teším. Povedal by som, že som ich prechodil skoro celé okrem nejakých vrcholov, na ktoré sa musí ísť s vysokohorským vodcom. Už som vyšiel aj na Gerlach, takže jeden z hlavných cieľov mám splnený.

Vraj vás rodičia v detstve viedli k lyžovaniu?
Rodičia ma viedli k lyžovaniu aj k iným aktivitám ako je turistika a návštevy hôr. Bolo to super a som im za to veľmi vďačný, lebo nie každé dieťa má takú možnosť, nie každý môže chodiť lyžovať. Ja som začal lyžovať na Donovaloch, kde máme dom a rodinu, vždy som sa tam tešil.

Keby ste sa mohli znova rozhodnúť, stali by ste sa profesionálnym šprintérom?
Ak by som mal rovnaký talent, rovnakých ľudí okolo seba, tak určite áno. Neľutujem to, že robím vrcholový šport, že sa tým živím. Je to moja záľuba, koníček, náplň života aj práca, takže z tohto pohľadu by som naozaj nemenil.

Za čo vďačíte atletike ako športovec aj ako človek?
Dostal som veľa možností precestovať svet, dostať sa na miesta, o ktorých by som za normálnych okolností ani len nerozmýšľal, že by som tam mohol ísť. Atletika mi dala priateľstvá na celý život, skvelých ľudí okolo seba, množstvo zážitkov, takže je veľmi veľa toho, čo mi dala a oveľa menej toho, čo vzala.

Vaša trénerka Naďa Bendová povedala, že vďaka futbalovému trénerovi, ktorý vás nechával sedávať na lavičke, ste prišli k atletike. Je to pravda?
Čiastočne to je pravda, keďže som v podstate celý čas hrával s o rok staršími chalanmi, lebo ich bolo menej. Potom posledný rok, čo som hrával futbal, som prešiel k môjmu ročníku, tam ich bolo dosť a tréner mal svojich obľúbených hráčov. Napriek tomu, že som bol možno fyzicky lepšie pripravený z toho vyššieho ročníka, tak som sedával na lavičke. Nie, že by mi to nejako veľmi prekážalo, ale pre každého chalana, ktorý hrá futbal a zažil ten pocit z hry, je lepšie, keď je na ihrisku. Aj to bol jeden z dôvodov, že to bol posledný rok vo futbale. Prešiel som na atletiku, kde som našiel uplatnenie a využil svoju rýchlosť.

Ako vidíte blížiace sa šprintérske leto?
V lete sa budú konať Majstrovstvá sveta v Budapešti. Je to svetový šampionát, takže tam nie je až taká veľká šanca uspieť, lebo sa zapája celý svet a konkurencia je raz taká ako na európskych šampionátoch. Každopádne, zatiaľ sa pohybujem v rebríčku celkom dobre, mal by som sa tam dostať ak sa nič nepredvídateľné nestane. Teším sa na tento šampionát, budem sa snažiť zabojovať o čo najlepší výsledok, aby mi to pomohlo aj k olympiáde, ktorá bude na budúci rok.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili že vrcholový šprint už nie je o tom, kto viac natrénuje či správne načasuje formu, o čom teda je?
Vrcholový šport je už spojením viacerých vedných disciplín, či už biológie, biochémie, biomechaniky, takisto matematiky, fyziky, pretože sa do toho zapájajú rôzne testovania, parametre, kontaktné časy. Aj nastavenie vnútorného prostredia, či už krvného obrazu alebo nutričnej suplementácie, je veľmi náročné. Je to už naozaj o spojení takýchto detailov, ktoré celkovo dajú konečný výsledok a obraz.

Označili vás za lídra slovenskej atletiky, čo to pre vás znamená?
Je to určite aj nejaká zodpovednosť a možnosť vrátiť atletike to, čo mi dala. Možnosť prilákať k tomuto športu nové tváre, hlavne deti, ktorých tam myslím si celkovo dosť pribúda. Mám možnosť byť im pozitívnym vzorom. Šport je jedna z vecí, ktorá im môže zmysluplne vyplniť voľný čas a môžu potom lepšie uspieť v živote, byť šťastnejší a lepšie pripravení na všetko, čo ich čaká.

O vašich tréneroch opakovane hovoríte, že by ste ich nevymenili ani za svet. Prečo? V čom si s nimi rozumiete a čo si na nich ceníte?
S mojimi trénermi tvoríme naozaj veľmi dobrý tím, a nie je to len o ich vedomostiach, ktoré majú naozaj na špičkovej úrovni. Obaja sú odborníci, profesionáli, majú najvyššie vzdelanie, aké je možné dosiahnuť v športe alebo v telovýchove, a to je len jedna stránka veci. Tá druhá je ľudský prístup, to aký máme vzťah, ako sa to celé dotvára, to je častokrát dôležitejší faktor ako samotné vedomosti. Pokiaľ nie je v tíme pohoda, necítite sa dobre ako športovec, oni sa necítia dobre ako tréneri, tak jednoducho výsledok a výkon nebude taký, aký by sme očakávali. Myslím si, že moji tréneri nie sú moji nadriadení, ale sú to moji priatelia. Sú to ľudia, s ktorými trávim každý deň dosť veľa času, oni mi obetujú svoj čas, ktorý by mohli stráviť s rodinami, čo si veľmi vážim a som im za to vďačný. To je dôvod, prečo by som ich nevymenil.

Uhynutá medvedica v Javorovej doline

Stretnutie dvoch medveďov skončilo smrťou jedného z nich

Uhynutá medvedica zrejme unikala pred samcom. Našli ju v oblasti Javorovej doliny.

Jeden zo strážcov Tatranského národného parku (TANAP) našiel v minulých dňoch v oblasti Javorovej doliny vo Vysokých Tatrách uhynutú medvedicu. Bezvládne telo šelmy ležalo vo vyschnutom koryte lavínového žľabu pod Muráňom.  Upozornil na neho prenikavý zápach a krúžiace krkavce.

Podľa webstránky TANAP-u medvedica ležala v nadmorskej výške približne 1 600 metrov, jej vek odhadli na päť rokov, pracovníci národného parku zistili tiež, že približne dvesto metrov nad nálezom sa nachádzali kusy srsti, ktoré nasvedčovali tomu, že tam došlo k vzájomnému stretu dvoch medveďov. Medvedica podľa nich zrejme unikala pred samcom, ktorý sa s ňou snažil spáriť, keďže práve v týchto týždňoch je obdobie medvedej ruje.

Zdroj z Tatranského národného parku pokračuje informáciou, že hlava medvedice skončila v laboratóriu Výskumnej stanice a Múzea TANAP-u v Tatranskej Lomnici, kde už odobrali vzorky na analýzy. Lebka uhynutej medvedice ostane súčasťou depozitára.

 

 

Pohľad na Rysoch

Na Rysy, Kriváň či do Kôprovej doliny. Blíži sa otvorenie vysokohorských chodníkov

FOTO: Petra Tichá

Asi každý správny turista vie, že uzávera vysokohorských chodníkov v Tatrách trvajúca sedem a pol mesiaca sa vo štvrtok 15. júna skončí. Opäť budeme môcť ísť napríklad na Rysy od rázcestia nad Žabím potokom, na Kriváň od horárne Tri studničky či do Tichej alebo Kôprovej doliny.

Po spomínanom termíne určite stúpne počet turistov v našich veľhorách. Ako na jeseň pred uzavretím 1. novembra, ani teraz po otvorení si mnohí nenechajú ujsť príležitosť vybrať sa do Tatier, napríklad na spomínané Rysy. K netradičným zážitkom môže patriť aj túra s horským sprievodcom mimo značených trás, napríklad výstup na Končistú, ktorú si môžete užiť výhodnejšie vďaka MYAPLEND.

Medzi miesta, ktoré boli v rámci uzávery neprístupné, patria vyššie položené chodníky, sedlá a štíty hôr, kde treba nechať priestor rôznym prírodným procesom dôležitým pre zachovanie života a biodiverzity v našich horách. Okrem medveďov sa ukladajú na zimný spánok i svište. Kamzíky zas majú v novembri ruju. Na jar potom potrebujú zvieratá pokoj na vyvedenie mláďat.

Turisti si môžu v júni užívať vo vysokohorskom prostredí skoro letné slnečné dni s dobrou viditeľnosťou. Ocenia ju hlavne pri výhľadoch na scenérie štítov alebo z kopcov do dolín.

A ak vám aj počas dovolenky zaprší, niet sa čoho báť. V Tatrách máte pestrú ponuku programu pre vás a vaše deti. Skúste tento čas využiť na návštevu atrakcií, aquaparkov, prípadne si vychutnať oddych vo wellnesse. Dobrým tipom, ako popri tom niečo ušetriť sú aktuálne benefity MYAPLEND – mladší členovia rodiny určite ocenia 20 % zľavu na vstup do Tricklandie v Starom Smokovci, do Kvantaria na Hrebienku, Galérie Tatry Pedal Planet v Novej Polianke či Poliankova v Tatranskej Polianke.

Určite všetkých poteší 15 % zľava na vstup do AquaCity Poprad. Páry, ale aj ostatní návštevníci, sa tu môžu tešiť na saunový svet. Milovníkom dobrého jedla padne vhod zvýhodnené menu vo všetkých reštauráciách APLEND.

Pobyt v našich veľhorách stojí za to a mali by sme si ho vychutnať tak, aby sme si odniesli len pekné spomienky. Ak chcete mať ako prví tie najaktuálnejšie tipy na zľavy a výlety v Tatrách, zaregistrujte sa do vernostného systému MYAPLEND  a vyberajte z množstva benefitov a špeciálnych výhod. Spolu s otvorením chodníkov už pripravujú veľkú súťaž a vďaka registrácii v MYAPLEND o nej budete vedieť medzi prvými.

 

 

Tánička, Vladko a Jaro v nahrávacom štúdiu

Podpor nás! Aj S BATOHOM CEZ HORY môže byť podcastom roka!

Hory sú našou srdcovkou, o tom niet pochýb. Dôkazom je aj podcast S batohom cez hory, ktorý učí láske k prírode nielen deti a má za sebou už 35 častí.

K turistovi a knihomoľovi Vladkovi sa pridala Tánička, ktorej záleží na tom, aby naše lesy a lúky zostali čisté aj pre nasledujúce generácie. Hlavným obsahom podcastu je okrem zábavy rozvíjať v deťoch i dospelých pozitívny vzťah k horám, v našom prípade hovoríme o Tatrách, nielen Vysokých, ale aj Nízkych, Západných a Belianskych.

Robíme to preto, aby sme hovorili o prírode, aktívnom pohybe v nej a priblížili zaujímavé miesta i príbehy – obľúbené aj menej známe, ktoré stoja za to. Okrem toho je dnes viac ako dôležité nielen viesť diskusiu, ale aj konať v súvislosti s ochranou životného prostredia.

Počúvaš nás? Alebo je čas, aby si nás objavil, prípadne trochu podporil? Hoď nám svoj hlas v ankete Podcast roka 2023.

Ako na to?

Klikni na stránku https://podcastroka2023.sk/hlasovanie/

Stlač HLASOVAŤ

Do rámčeka v kategórii MILÁČIK Absolútny víťaz podcastu roka napíš S batohom cez hory.

Môžeš alebo nemusíš zahlasovať aj v ostatných kategóriách podcastov.

Nakoniec vyplň svoje meno, priezvisko, e-mail a okrem podpory našej práce hráš o atraktívne ceny.

ĎAKUJEME!

HZS-2

Ak vás hory dobehli, ešte sú tu horskí záchranári

Foto: archív HZS.

Iba za posledné dva týždne zachraňovali lyžiara na severnej strane Chabenca, v Kôprovej doline ratovali 75-ročného turistu, ďalšieho pri Šalviovom prameni. Pomáhali tiež zranenému cyklistovi pod Sliezskym domom, ale aj uviaznutým turistom pod Krupovou hoľou, pátrali po turistke vo Futkotskej doline i skialpinistovi v oblasti Skalky.

A to všetko iba v oblasti Tatier. Zásahy horských záchranárov boli úspešné a nevyrátali sme všetky. Horskú záchrannú službu potrebujeme. Približne o mesiac si bude pripomínať 20. výročie svojho vzniku. Za dve desaťročia sa stala celosvetovo uznávanou a je dôležitým partnerom záchrany v horách u nás i v zahraničí.

Ako sa to začalo? Nová etapa záchrany v horách na Slovensku sa začala písať od 10. júla 2003. Národná rada SR schválila zákon o Horskej záchrannej službe (HZS), ktorý sa stal základom pre zjednotenie profesionálnych horských záchranárov u nás. HZS je odvtedy rozpočtovou organizáciou Ministerstva vnútra SR, rezort ju podporuje v technickej i metodickej oblasti.

Ako sa uvádza na stránke HZS, vďaka tomu je možné zabezpečovať rozvoj jej oblastných stredísk tak, aby záchrana v horách bola poskytovaná na čo najvyššej úrovni tým, ktorí ju potrebujú. Aktuálne pôsobí v šiestich oblastných strediskách a na dvoch špecializovaných pracoviskách.

Momenty zo záchranárskych akcií Horskej záchrannej služby. Foto: archív HZS

Mimoriadne dôležitú úlohu má Stredisko lavínovej prevencie, ktoré je súčasťou HZS, no na Slovensku funguje od roku 1972. „Výsledky a spôsob práce tohto strediska sú unikátne,“ citujeme zo stránky HZS. „Zaoberá sa monitorovaním snehových zrážok a snehovej pokrývky a jej vývoja, vytvára lavínové predpovedné modely, analyzuje okolnosti vzniku lavín, vďaka čomu je možné lavínam lepšie rozumieť. Výsledky práce slovenských odborníkov majú v svetovej odbornej komunite svoje pevné miesto.“

Partnerom strediska je Slovenský hydrometeorologický ústav, ktorý mu poskytuje cenné údaje, čím sa spolupodieľajú na prevencii v horách. Z tejto spolupráce podľa horských záchranárov vzišlo zriadenie 47 meteostaníc. Dodnes Stredisko lavínovej prevencie vydalo viac ako 3 tisíc lavínových výstrah.

Výborné meno doma i v zahraničí má skupina kynológov. So svojimi záchranárskymi prácami sú nasadzovaní v podmienkach, v ktorých by záchrana života nebola možná. „Za zmienku iste stojí horský modul HZS a účasť kynológov na záchrannej akcii v Turecku počas nedávnych ničivých zemetrasení,“ konštatuje sa na stránke HZS. Spomenúť v tejto súvislosti treba aj jaskynných záchranárov, túto formu záchrany má Slovensko ako jedna z mála krajín. Uznanie si záchranári vyslúžili napríklad na rozsiahlej akcii v Snežnej jaskyni v roku 2019. Na poľskej strane Tatier tam pátrali po dvoch speleológoch.

Neoddeliteľnou súčasťou HZS sa stali aj dobrovoľní záchranári prostredníctvom stavovskej organizácie Asociácie horských záchranárov a dnes zmluvní záchranári plnohodnotne pôsobia v mnohých horských oblastiach na Slovensku.

Prečo potrebujeme Horskú záchrannú službu? Lebo Slovensko je jednou z najhornatejších krajín Európy, má výborné podmienky na pohyb v prírode, horskú turistiku a iné športy. Hojne ich navštevujú nielen domáci, ale máme aj tisíce zahraničných návštevníkov, ktorí k nám prichádzajú počas celého roka. Keď sa v druhej polovici 19. storočia začala zvyšovať návštevnosť Tatier a hory sa tešili veľkej obľube, už vtedy sa začala formovať potreba organizovanej horskej záchrany.

Prešla členitým vývojom a dnes je jedinečná tým, že v nej pracujú profesionálni horskí záchranári.

Záchranári pôsobia celoročne, ich operačné stredisko má 24-hodinovú prevádzku na linke 18300. V priebehu 20 rokov mali takmer 42 500 zásahov. Pracujú tímovo, odhodlane, ich nasadenie je ľudsky i profesionálne uznávané aj v zahraničí.

Jelene zhadzujú parožie od jesene do jari

Zbieranie nparohov v Tatrách

Foto: Depositphotos.

Zbierať jelenie parožie nemôže hocikto. Je na to zákon. Nelegálnych zberačov motivuje aj napriek hrozbe pokuty a obmedzenia slobody najmä biznis.

Jelene zhadzujú parožie od neskorej jesene do skorej jari. Ich hľadači sa za nimi vyberajú aj teraz, keď pohybu v teréne už nebráni snehová prikrývka. No treba objasniť, že toto právo nemá každý. Povolenku na poľovačku, v ktorej je aj možnosť zberu parožia, vydáva užívateľ poľovného revíru iba držiteľovi poľovného lístka. Ako uvádza na svojej stránke Štátny podnik Lesy SR, zhody jeleňov či danielov škvrnitých sú významným prvkom hodnotenia kvality genfondu a zdravotného stavu poľovnej zveri.

Pripomína, že na základe zhodov majú lesníci prehľad o počte, veku a kvalite populácie jeleňov a danielov. Parožie je majetkom užívateľa poľovného revíru a údaje o ňom sú dôležitou súčasťou jeho databázy. Ak človek náhodne počas prechádzky v lese nájde zhodené parožie, mal by ho ponechať na mieste, resp. oznámiť túto skutočnosť poľovnému hospodárovi. Ak vás prichytia s parožím v ruke, hoci ste ho mohli nájsť náhodne, riskujete obvinenie z pytliactva s hrozbou trestu odňatia slobody až na dva roky.

Jeleň lesný so svojou laňou na ležovisku. Foto: Eduard Žákovic.

Do lesov na zhody sa ale vyberajú aj ľudia bez spomínaného povolenia. Parožie je predmetom, významného biznisu a čulého obchodovania, jeho cena každý rok stúpa. Výkupcovia nemusia dokazovať pôvod parožia a ľudia, ktorí ho na trh umiestnia, si tak môžu prísť na pekné peniaze. Ale na druhej strane aj na pokutu. Štátne lesy upozorňujú, že takíto pytliaci obyčajne vchádzajú do lesov nelegálne, parkujú na zakázaných miestach, ničia oplotenia zverníc, plašia a naháňajú zver, poškodzujú fotopasce – čo je dosť dôvodov na peňažný trest.

Poľovníci vedia, že skúsení zberači idú naisto. Pohybujú sa hlavne v zimoviskách jeleňov. V Tatrách jelene uprednostňujú život na hornej hranice lesa a v týchto priestoroch zanechávajú parohy. A hoci užívatelia poľovných revírov v spolupráci s políciou robia pravidelné akcie zamerané na boj proti zberateľom zhodov, nie vždy bývajú úspešní, lebo votrelcov treba prichytiť pri čine či odvoze parohov.

No snaha získať kráľovské ozdoby môže byť terčom aj iných atakov. Máme na mysli medvede. Zberač sa totiž pohybuje mimo turistických chodníkov, obyčajne skoro ráno a ticho, aby nedal o sebe vedieť, čo môže viesť k vyrušeniu šelmy.

Stretnúť jeleňa na turistickom chodníku je výnimočné. Foto: Stanislav Pokus.

„Ak nás medveď stretne na krátku vzdialenosť a vyhodnotí si, že už nemá priestor na útek, k útoku nie je ďaleko,“ zdôrazňuje Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody, vedúci jedného zo zásahových tímov medveďa hnedého na Slovensku. Dopĺňa, že to bývajú škaredé útoky. Obeť skončí v nemocnici prinajlepšom doudieraná a doškriabaná, ak nie ešte horšie.

Jelenie parožie je impozantným výtvorom prírody. Práve v tomto čase začína rásť – až do júla – augusta. Je biele a jeleň si ho vytĺka na okolitých drevinách. Až potom zdobí zviera v celej svojej kráse, majestátnosti, aby poslúžilo na potvrdenie postavenia v stáde a boji počas ruje s neodbytným sokom. Znižujúci sa prívod živín na prelome zimy a jari vedie k zhodom, no málokedy sa stane, že oba zhody ostanú na jednom mieste. Mladé jelene napríklad dokážu s druhým parohom odbehnúť aj pár kilometrov ďalej. Okrem jeleních možno v revíroch nájsť aj srnčie či danielie zhody, záleží od zastúpenia zveri v revíri.

Parožie sa považuje za trofej a podľa zákona o poľovníctve si ju nemožno nechať. Neoprávnený zber zhodov je priestupkom, za ktorý môže byť uložená pokuta až do výšky 3 tisíc eur. V prípade právnickej osoby sa ukladá pokuta v rozmedzí 5 až 15 tisíc eur.