Podbanské s nádherným výhľadom na Kriváň.

Podbanské stavilo na ticho a čistú prírodu

by ČlánkyTatranské 
osady

Všadeprítomné ticho a čistá príroda. To sú najčastejšie argumenty pre rozhodnutie, navštíviť Podbanské. No nebolo tomu tak vždy. Už názov osady, ktorej časť administratívne patrí do Vysokých Tatier a časť obci Pribylina, napovedá, že sa tu kedysi ťažilo a obchodovalo.

Foto: Viktor Beličák

Najzápadnejšia tatranská turistická osada, ktorá sa nachádza na rozhraní Západných a Vysokých Tatier, bola známa približne od 15. storočia a súviselo to s krivánskym baníctvom. Ťažila sa tu železná ruda, zlato, striebro, ale najmä meď. Práve z latinského názvu meď – cuprum sa odvodzuje aj meno blízkej Kôprovej doliny.  Dodnes sú v brale Kriváňa a na lúkach pod Surovým hrádkom viditeľné stopy po baníckej činnosti s množstvom jám a zásekov.

Iniciátorom ťažby, ako uvádza oficiálna stránka obce Pribylina, ktorej bola v roku 2000 vrátená časť územia osady Podbanské, bol uhorský kráľ Ferdinand I., ktorý svojimi nariadeniami prakticky znárodnil uhorské baníctvo. Peniazmi, ktoré získal za vyťaženú rudu, chcel financovať cisárske vojsko bojujúce proti Turkom a uhorskej šľachte. Naplno sa ale ťažba rozbehla až za vlády cisára Maximiliána.

Cez Tomanovské sedlo, Tichú dolinu a Podbanské viedla obchodná cesta z Poľska, prevážali po nej soľ, no do histórie Slovenska sa zapísala aj tým, že bola rajom pašeráctva. Pašovali tu nielen kone a statok, ale aj iné tovary. Od 17. storočia sa lúkach dnešného Podbanského pásli pribylinské stáda. V pastierskych kolibách nachádzali nocľah aj prví turisti.  

Ako uvádza stránka Nostalgické Tatry, zrejme najstaršou budovou v priestore dnešného Podbanského bola horáreň Pod Kamenistou zo začiatku 19. storočia. Patrila zemianskej rodine Pongráczovcov. Stála na pravom brehu riečky Belá a po roku 1887 zanikla. V jej blízkosti v 70. a 90. rokoch stála aj vodná píla a mlyn na drvenie smrekovej kôry pre továreň v Liptovskom Hrádku. Z nej liptovskí garbiari vyrábali trieslo na spracovanie koží.    

Za rok vzniku osady Podbanské sa ale považuje rok 1871. Vtedy tu postavili štátnu horáreň – na vyvýšenine nad ľavým brehom Belej. Pôsobil v nej chýrny Ján Harman, horár, horský vodca, znalec Vysokých Tatier, ktorý, podľa Nostalgických Tatier, dal horármi aj meno. Hovorili jej Harmanova.  Poskytovala turistom lacnú domácku stravu a núdzový nocľah. Približne o dve desaťročia neskôr k nej pristavili ďalšiu budovu a dve izby vyčlenili iba pre turistov – nocľažníkov. 

Koncom 19. storočia chceli mikulášski turisti v oblasti Podbanského propagovať budovanie liptovských kúpeľov, no až po prvej svetovej vojne sa tu podarilo presadiť výstavbu prvej skromnej turistickej nocľahárne. Niekedy v tom istom čase upravili aj lesnú cestu zo Štrbského Plesa cez Tri studničky na Podbanské.

Na svoju chvíľu potom osada čakala niekoľko desaťročí. Medzitým prehrmeli salvy druhej svetovej vojny. Podbanské sa počas SNP stalo významným strediskom partizánskej aktivity oddielu Vysoké Tatra, priebeh bojov dnes znázorňuje kovová plastická mapa na ústrednom parkovisku.  

Po druhej svetovej vojne v osade postavili v rámci projektu lesného závodu desať drevených domcov s murovanými základmi a elektrickým osvetlením. V jednom z nich urobili jedáleň, ostatné slúžili ako ubytovacie baraky. V auguste 1956 sa tu uskutočnil II. celoštátny zraz turistov, na ktorý prišlo okolo 4 tisíc účastníkov.

Propagácii osady to veľmi pomohlo a pred majstrovstvami sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970, ktorých dejiskom sa stalo Štrbské Pleso, tu predĺžili Cestu slobody z Podbanského do Liptovského Hrádku a na svahu Hliny pribudol lyžiarsky vlek. Vzápätí otvorili hotel Kriváň a v roku 1981 zotavovňu Permon.  Od roku 1995 medzi hotelmi Permon a Kriváň (dnes Pieris) vyrástli štyri lyžiarske vleky s prepravnou kapacitou, ktorá takmer vylučuje čakanie. Pri nich ponúka svoje služby kvalitná lyžiarska snowbordová škola.

Podbanské sa stalo vyhľadávaným strediskom pre letnú a zimnú turistiku. Pribudlo tu množstvo ubytovacích zariadení a služieb pre návštevníkov. Okrem toho, že je dopravne veľmi dobré prístupné, tvorí východisko pre množstvo túr vo Vysokých Tatrách a záujemcovia o aktívny oddych tu môžu využiť aj rafting a splav na rieke Belá, a to v dĺžke niekoľkých kilometrov až do Liptovského Hrádku. Osade dominuje majestátny tatranský štít Kriváň spojený s ďalšími vrcholmi. Veľmi rýchlo sa odtiaľto dostanete do Múzea liptovskej dediny v Pribyline.

Ľahšie túry poskytuje Tichá a Kôprová dolina, Liptovské kopy či Kamenistá dolina. Tichou dolinou vedie aj cyklotrasa, podobne aj Kôprovou až ku Kmeťovmu vodopádu. Môžete si vyšliapať na Vyšné Kôprovské sedlo, do Sedla Závory a Hladkého sedla, ale aj na Kasprov vrch. Cyklotrasa vedie aj Cestou slobody.

Detské nôžky zvládnu chodník k Lavičke s dokonalým panoramatickým výhľadom, môžete si vybrať edukatívnu Čarovnú lesnú cestičku, ale aj Chodník sovích strážcov a Údolie permoníkov s domčekom na strome. A keď sme  už pri zaujímavostiach, tak jednou z najväčších je nález odtlačku chodidla dinosaura v Tichej doline. Jeho kópia je vystavená v Múzeu TANAP-u.   

Sám na horách alebo sólo turistika.

Sólo turistika ako skvelý spôsob meditácie

by ČlánkyUžitočné tipy
 na hory

Pobyt v prírode osamote a v tichu môže byť ideálne stráveným voľným časom. Napriek tomu, že sme sociálne tvory a radi zdieľame zážitky s inými, v niektorých situáciách si želáme okúsiť svet sami.

I keď je tento spôsob úniku pred hektickým každodenným životom pre mnohých bežná súčasť života, pre iných môže byť výzvou. Nie každý má rád samotu, prípadne ju jednoducho považuje za nudu. Avšak, budete prekvapení, že ústranie vie byť v určitej miere liečivé. Rozjímanie v horskom prostredí nielenže upokojuje myseľ, ale pomáha nám zbaviť sa aj určitého strachu. Prekonáme mylné presvedčenia o sebe aj o svete, ktoré nás len obmedzujú, a to prichádza so zistením, že život si dokážeme užívať aj bez spoločnosti.

Odporučiť môžeme aj vodopád Skok alebo Vodopády Studeného potoka

Dokonca nás to ušetrí od vyčerpávajúceho procesu organizovania, ktorý spravidla nastane pred výletom so skupinou. Spomeňte si na všetky tie plány, ktoré záviseli od toho, či má druhá strana čas alebo chuť niekam s vami ísť. Bohužiaľ, stáva sa aj to, že prispôsobovanie sa niekoho tempu a fyzickej kondícii uberie na vašom zážitku.

Z miest, ktoré si môžeme dovoliť prebádať aj na vlastnú päsť, je skutočne veľa. Odporúčame pohodlnejší terén s lesnými a kamennými chodníkmi, ktorý je jasne a prehľadne označený. Dobrý tip na nenáročný výstup je napríklad Predné Solisko alebo aj Skalnaté pleso, z ktorých máme panoramatický výhľad na širokú krajinu. 

Je dôležité, aby ste mysleli aj na riziká, ktoré môžu pri sólo turistike nastať. Často, žiaľ, počúvame a čítame o prípadoch, kedy musela úradovať horská záchranná služba, pretože ľudia podcenili bezpečnosť. V prípade, že sme sami, nemali by sme presahovať vlastné limity a radšej zvolili istejšiu a kratšiu trasu. Hlavne v zimnom období. Dôležité je dobre sa pripraviť a predovšetkým, vždy treba niekomu povedať, kam idete.

Nesmieme zabudnúť, že v prírode by sme mali byť vždy v strehu, preto nenoste slúchadlá, aby ste počuli okolie.

Skontrolujte predpoveď počasia vždy predtým, než si naplánujete výlet a podľa toho sa poctivo vystrojte. Horské počasie sa vyznačuje tým, že býva premenlivé a hlavne rôznorodé podľa nadmorskej výšky, a teda je dobré sledovať, aké sú aktuálne podmienky pre turistiku.

Autor titulnej fotografie: Tomáš Hugy Hudec

Turistika v zime nemusí byť nuda. Máme pred sebou jedno z najkrajších období v roku.

Zimná turistika v Tatrách. Čo na seba?

by ČlánkyUžitočné tipy
 na hory

Už viac ako tri týždne sú tatranské vysokohorské chodníky uzavreté, stále však máte množstvo možností, kam sa vybrať na výlet či túru. Obľúbenými sú hlavne cesty k vysokohorským chatám. Všetky, okrem Chaty pod Rysmi, sú otvorené celoročne, teda aj v zimnom období. K dispozícii je približne 20 kilometrov značených turistických chodníkov vo vyšších polohách, prístupných aj počas zimnej uzávery.

Foto: Martina Lepe

Rozdiel medzi zimnou a letnou turistikou

Dôležité je nezabúdať na rozdiely medzi letnou a zimnou turistikou. Mnohí považujú zimné hory za krajšie ako letné, ale je to vec názoru a skúseností. Tí, ktorí nevydržia doma, vedia, že okrem zimných zážitkov si môžu posilniť imunitu, odreagovať sa od každodenného stresu či zlepšiť kondíciu. Po pár hodinách chôdze budete mať pocit, akoby ste mali za sebou náročný kondičný tréning.

Nevyhnutnosťou je však zimné oblečenie a obuv. Už v tomto čase je vo Vysokých Tatrách väčšina terénu pod snehom. Absolútnym základom sú správne turistické topánky. V zime to platí dvojnásobne. Ich výber by sme nemali podceňovať. Nohy by mali byť v teple a suchu, obuv by teda mala byť zateplená a vode odolná. Zároveň by nemala byť veľmi ťažká, aby sme neboli veľmi skoro unavení. Je to o skúšaní, do topánok by sa nám mala vojsť hrubá ponožka, ale nemali by byť veľmi veľké, aby sa nám dobre kráčalo.

Odporúčanie od nás

Naša redakcia odporúča turistické topánky od slovenského výrobcu BOSP. Ak hľadáte obuv, ktorá vás nesklame v žiadnom počasí, tak si prezrite stránku www.bosp.sk

Čo sa týka turistického oblečenia, známe pravidlo hovorí, že je lepšie mať na sebe viac vrstiev. Základom je bielizeň – tričko alebo tielko, spodné nohavice a kvalitné ponožky. Mali by byť priliehavé, odvádzať vlhkosť, aby bolo telo v suchu. Čo sa týka materiálu, mal by to byť polyester, polyamid alebo merino. Mikina by mala byť flísová, aby udržiavala teplo a zároveň odvádzala vlhkosť zo spodnej vrstvy. Na vrch patrí vetrovka s membránou a vode odolnou vrstvou. V prípade potreby je možné niektorú z vrstiev vyzliecť. So sebou treba mať aj náhradné kusy oblečenia, hlavne z tej najspodnejšej vrstvy.

Nemenej dôležité je sledovať predpoveď počasia, ale aj snehovú situáciu a výstrahy, hlavne týkajúce sa lavínového nebezpečenstva. V zime sa vždy snažte reálne zhodnotiť situáciu, nepreceňovať vlastné schopnosti, a ak treba, kedykoľvek sa radšej vrátiť.

pleso

Štrbské Pleso je symbolom turistiky a lyžovania

by ČlánkyŠtrbské plesoTatranské 
osady

Za zakladateľa osady Štrbské Pleso sa považuje Jozef Szentiványi z Liptovského Jána, ktorý si v roku 1872 dal postaviť na južnom brehu morénového plesa dva zruby. Keďže nebol poľovníkom, jeden z nich sprístupnil verejnosti. Zrub mu poskytoval útočište počas jeho potuliek Vysokými Tatrami.

 Nebol sám, ktorého očarili. Naše veľhory propagoval aj Uhorský karpatský spolok, ktorý vznikol v roku 1873, a ktorého hlavným cieľom bola podpora a rozšírenie cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách. Szentiványi bol jedným z jeho spoluzakladateľov.

Foto: Katka Pastorová

Budúca osada, inak po Starom Smokovci a Tatranskych Matliaroch tretia najstaršia vo Vysokých Tatrách, sa aj napriek dokončeniu košicko-bohumínskej trate (1782) so zastávkou v Štrbe len pomaly vzmáhala. Dopravu hostí zo štrbskej stanice k plesu a chatám robili štrbskí fiakristi a cestu využívali aj na prevoz ľadu na chladenie nápojov. Ľad sa vtedy ťažil v plese vo veľkom a vyvážal sa až do Viedne, Vroclavi či Budapešti. Ako uvádza webová stránka Štrby, Štrbské Pleso bolo až do roku 1904 odkázané na Poštový úrad v Štrbe a transport zásielok oboma smermi zaobstarával lesník Ján Sýkora zo Štrby. Aj v zime – a ako prvý šrbskopleský lyžiar na vlastnoručne zhotovených lyžiach.

Jozef Szentiványi osadu vlastnil a spravoval až do roku 1901, potom ju predal uhorskému štátu. Niet sa preto čo diviť, že najpočetnejšími hosťami osady s cieľom športu, turistiky či rekreácie bola na prelome storočí prevažne šľachta. Aj Štrbské Pleso sa stalo obľúbenou destináciou pre Maďarov, Nemcov i Rakúšanov a z malých loveckých chát sa prebudovávaním postupne stali väčšie hotely s vyšším štandardom služieb. Po roku 1918 Vysoké Tatry a aj Štrbské Pleso postupne objavili Česi.

Fanúšikovia hokeja si iste spomenú, že v roku 1925 bolo pleso, okolo ktorého sa osada rozkladá, dejiskom majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji. Štatistiky uvádzajú, že priemerne 155 dní v roku je pokryté ľadom. Po Veľkom Hincovom plese je druhé najväčšie vo Vysokých Tatrách. Dnes si astmosféru jazera možno vychutnať z Náučného chodníka Štrbské pleso alebo aj z vodnej hladiny. Člnkovanie na ňom má viac ako 130-ročnú tradíciu. Kedysi sa v ňom ľudia i kúpali, chytali ryby, na juhovýchodnom okraji plesa bola plaváreň, neskôr lodenica. V zime sa tu hral hokej, bola tu výborná korčuľovačka. Toto je už minulosť.

Parnú ozubnicovú železnicu medzi Tatranskou Štrbou a Štrbským Plesom vybudovali v roku 1896. Znamenala prudký rozvoj cestovného ruchu na štrbskom území, jazdila až do roku 1933. Na prelome storočí, ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, tvorilo Štrbské Pleso 15 budov so 72 hosťovskými izbami. Začiatkom storočia, potom ako sa vlastníkom osady stal uhorský štát, vybudovala Wagons Lits Cook prvú časť plánovaného komplexu hotelov na južnom brehu plesa.  Položil sa tak základ rozvoja lyžovania v osade. Stala sa tak najatraktívnejším strediskom zimných športov vo Vysokých Tatrách. Spojenie so Starým Smokovcom sa vyriešilo elektrickou železnicou (1912).

Prvá svetová vojna, podobne ako v iných tatranských osadách, zmenila hotely, penzióny a chaty na liečbu rekonvalescentov. Potom osadu prevzalo československé ministerstvo zdravotníctva. Prevádzka v nej bola potom predovšetkým hotelová, no pribudli klimatoterapeutické zariadenia, ktoré pracovali pod lekárskym dozorom. 

Po druhej svetovej vojne sa orientácia osady zmenila na liečbu prieduškovej astmy a alergických chorôb horných dýchacích ciest, čo bol dôsledok krutých vojnových čias. V roku 1976 pribudol do portfólia kúpeľníctva nový liečebný dom Helios, inak najvyššie položený na Slovensku. Ešte aj po privatizácii v roku 1990 nejaký čas poskytoval služby, no po zmenách majiteľov v roku 2005 bol opustený a začal chátrať.  Aj strata tohto objektu znamenala zánik kúpeľno-liečebného charakteru Štrbského Plesa.

Trochu sme predbehli čas a rok 1970. Vtedy zažila osada najväčší rozmach. Štrbské Pleso sa stalo dejiskom Majstrovstiev sveta FIS v klasických lyžiarskych disciplínach. Osada sa musela na stovky športovcov a tisíce návštevníkov pripraviť. V Mlynickej doline vyrástol lyžiarsky športový areál, bývalú parnú ozubnicovú železnicu nahradila nová elektrická. Po prvých ubytovniach vyrástli postupne luxusné budovy, hotely FIS, Panoráma, Baník, Patria a iné, palác spojov, veľké poschodové parkovisko, ktoré neskôr začali slúžiť aj voľnému turistickému ruchu. Dobudovala sa tu aj obchodná sieť.

Dnes je Štrbské Pleso najvyššie položenou osadou Vysokých Tatier, v roku 2007 bol ukončený dlhoročný spor o vrátenie osady Štrbe, keďže dovtedy bola po násilnom odčlenení súčasťou vytvoreného mesta Vysoké Tatry. Rozvíja sa teda v kontinuite s podhorím. Obec dokončuje sochu Szentiványiho, ktorú chcú umiestniť na čestné miesto blízko brehov jazera na pripomenutie toho, kto bol na začiatku vzniku osady. Žije tu necelá stovka obyvateľov, dnes je synonymom turistiky a lyžovania.

Štrbské Pleso je zaručene dobrým východiskovým bodom pre túry do širokého okolia. Dostanete sa z neho na Symbolický cintorín, ku Chate pri Popradskom plese, na Sliezsky dom cez Ostrvu, na Chatu pod Rysmi a Rysy, na Chatu pod Soliskom i na Predné Solisko. Dá sa z neho dôjsť na Kriváň, prejsť sa Tatranskou magistrálou, ale aj k vodopádu Skok, do Mlynickej, Mengusovej či Furkotskej doliny i k Hincovým plesám, ale aj na Kôprovský štít či k Batizovskému plesu.

A ak vás túry unavia, môžete si ísť pozrieť blízke múzeum vo Važci, Važeckú jaskyňu, alebo sa prejsť okolo plesa, ktoré odráža končiare Vysokých Tatier a návštevníci ho považujú za najfotografovanejšie v našich veľhorách.

Hrebienok je jedno z najlahšie dostupných miest v Tatrách.

Pomaličky až na Hrebienok aj s kočíkom

by ČlánkyHrebienokTatry 
s deťmi

Sú dni, keď nám jesenné počasie naznačuje, aby sme skôr ostali niekde vo vnútri a túru či výlet odložili na neskôr. Ale čo, keď naše deti už nevedia vydržať a najlepšie, čo môžeme urobiť je vybrať sa niekam von. Po wellnesse a iných službách tatranských hotelov a penziónov dobre padne príjemná prechádzka. Ak ste v Starom Smokovci a jeho okolí, tak sa vyberte napríklad na Hrebienok.

Foto: Viktor Juriga

Deti vezmite so sebou, pokojne aj ak sú ešte veľmi malé. Zo Starého Smokovca sa dá ísť po asfaltovej ceste aj s kočíkom. Táto trasa je trochu dlhšia ako turistický chodník, ale nemusíte prekonávať terénne nerovnosti. Pôjdete stále do kopca, stúpanie je síce mierne, ale trvá stále až do cieľa. Trasa je dlhá približne tri kilometre, po ceste sa môžete občerstviť v horskom hoteli Hrebienok alebo v Bilíkovej chate. Inou alternatívou je trasa po turistickom chodníku, začína vľavo od stanice, táto cesta však nie je vhodná pre kočíky, deti ju ale zvládnu. Dnes je Hrebienok stále obľúbeným celoročne ľahko dostupným turistickým cieľom. Nachádza sa na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu nad Starým Smokovcom. Kúpeľní hostia sem chodili už od polovice 19. storočia.

Dnes tu nájdete samoobslužnú reštauráciu, snack bar v budove lanovky, sochu 350 kilogramového medveďa Kuba i sezónne atrakcie. Teraz v zimnom období to opäť bude Tatranský ľadový dóm. Deti určite ocenia sánkovačku z Hrebienka do Starého Smokovca, treba si však počkať na dostatočnú snehovú pokrývku. Ak by ste predsa len mali chuť na dlhšiu túru, Hrebienok je východiskovým bodom pre rôzne dlhé turistické trasy, viaceré sa dajú zvládnuť aj s deťmi.

Z Hrebienka sa napríklad môžete prejsť popri Vodopádoch Studeného potoka až k Rainerovej chate. Cestu môžete deťom prípadne uľahčiť kombináciou lanovky a turistiky.

Skalnaté pleso patrí medzi obľúbené turistické ciele vo Vysokých Tatrách. V jeho okolí je množstvo chodníkov, poskytuje nádherné výhľady, a pritom túra na Skalnaté pleso nie je až taká náročná.

Ako na Skalnaté pleso? Peši či lanovkou?

by ČlánkySkalnaté pleso

Patrí medzi obľúbené turistické ciele vo Vysokých Tatrách. V jeho okolí je množstvo chodníkov, poskytuje nádherné výhľady, a pritom túra na Skalnaté pleso nie je až taká náročná. Nehovoriac o tom, že jazdu lanovkou tiež mnohí považujú za nezabudnuteľný zážitok.

My sme však turisti, a preto ideme peši. Čaká nás les, voľné priestranstvo a hore pásmo kosodreviny. Začíname za Grand hotelom Praha pri rázcestníku a smerujeme k miestu, ktoré sa volá Štart. Dole píšu, že by sme to mali po zelenej značke zvládnuť za dve aj trištvrte hodiny, čaká nás prevýšenie 858 metrov. Po príchode na stanicu Štart pokračujeme do kopca ku Skalnatej chate, ktorá je otvorená po celý rok, potom na rázcestie a k Skalnatému plesu. Ku koncu je to už poriadne stúpanie, pomaly sme aj zabudli, že prvú časť cesty sme absolvovali dokonca po asfaltke.

Zaujímavou alternatívou tejto najznámejšej trasy je chodník po Tatranskej magistrále, po červenej značke, od Zamkovského chaty po rázcestie pri Skalnatej chate. Chodník z Brnčalky, čiže Chaty pri Zelenom plese cez Veľkú Svišťovku je v zimnom období uzavretý. Ak by ste sa chceli vybrať na Skalnaté pleso po tejto ceste, tak až na budúci rok od polovice júna.

Na Skalnaté pleso sa dá dostať aj iným spôsobom – môžete sa až k nemu vyviezť kabínkovou lanovkou. Lanoviek je tu niekoľko, sedačková končí napríklad na stanici Štart a odtiaľ sa dá pokračovať inou kabínkovou lanovkou. Hore pri plese sa nachádza reštaurácia, ktorá patrí k najvyššie položeným na Slovensku. Dá sa tu najesť, napiť, navštíviť WC alebo si posedieť na vonkajšej terase. Ak je dobrá viditeľnosť, tak máte celú krajinu ako na dlani. My sme teraz na jeseň videli len sivú hmlu z mrakov pár metrov pred sebou, rozjasnilo sa až po zostupe nižšie. O výhľadoch sme si teda len hovorili – tam je taká obec, tam taká a tamto vpravo je Poprad.

Samozrejme, nemohla chýbať prechádzka okolo plesa a čítanie si zaujímavostí na náučných tabuliach okolo neho. Vedeli ste, že v okolí jazera žijú vzácne vysokohorské živočíchy – kamzíky a svište už od doby ľadovej a počas viac ako 10-tisíc ročnej izolácie tu vytvorili jedinečné populácie? Voda v plese však pomaly vysychá, môže za to stavba visutej lanovky, počas roka má rôznu výšku hladiny. Teraz na jeseň je v ňom vody pomerne málo, ale stále pripomína jazero a nie väčšiu mláku.

Túra k tomuto horskému plesu je však dobrým tipom. Je tu jednoduchá orientácia, na cieľ vidíte už počas cesty, dá sa občerstviť a stúpanie v druhej polovici trasy preverí vaše fyzické i psychické schopnosti.

Tatranská Polianka má mnoho unikátov, no jeden ju predsa len prevyšuje.

Tatranská Polianka spojila liečbu s básnikmi

by ČlánkyTatranské 
osady

Tatranská Polianka má mnoho unikátov, no jeden ju predsa len prevyšuje. Spája sa nám s hodinami literatúry a českým básnikom Jiřím Wolkrom. Je ikonou tohto miesta aj pre svoj tragický osud. Talentovaný český básnik si v roku 1923 liečil v sanatóriu Michala Guhra tuberkulózu. Býval na izbe č. 23 a často chodil k jazierkam neďaleko sanatória a pri tom severnom, 36 dní pred svojou smrťou, napísal známy epitaf.

Dnes je tam osadená pamätná tabuľa a epitaf na nej všetkým pripomína tragédiu mladíka, ktorý miloval život, ale osud mu nedovolil ho naplniť.  S Tatranskou Poliankou sú výrazne spojené mená ďalších dvoch mužov. Prvý – Pavol Weszter – ju založil, druhý – MUDr. Michal Gur – stál pri zlomových udalostiach, ktoré naplnili jej ďalší osud ako dôležitého strediska klimatoterapie.

Foto: Julia Chreňová

Osada leží v ústi Velickej doliny a rozkladá sa na oboch stranách Cesty slobody medzi Starým Smokovcom a Štrbským Plesom. Patrí medzi najstaršie v Tatrách, podľa archeologických nálezov bolo jej okolie osídlené už v praveku. Priestor, na ktorom Tatranská Polianka neskôr vyrástla, sa volalo Polianka, hodne zaužívaný bol aj názov podľa jej zakladateľa – Weszterovo. Osade dnešný názov úradne priznali v roku 1919.

Polianka bola lúka, ktorú v roku 1881 od potomkov Mariášiovcov kúpili veľkoslavkovskí gazdovia Pavol Weszter, Michal Guhr a Samuel Nitsch z Veľkej Lomnice. Už vtedy na nej stála gerlachovská obecná horáreň. Pavol Weszter neďaleko nej dal postaviť poľovnícku chatu, ktorá sa stala obľúbeným miestom vtedajších turistov, lebo sa v nej dalo kúpiť občerstvenie. Chata po prestavbách slúži na rekreáciu dodnes. Turisti ju poznajú ako Sosnu.

Čoskoro tu pribudli ďalšie turistické domy, no fakt, že osada bola iba akýmsi odpočinkovým bodom na ceste medzi Smokovcami a Štrbským Plesom Pavla Wesztera neuspokojovalo. Nechal sa inšpirovať liečebnými výsledkami Nového Smokovca a postaral sa o to, aby jeho synovec – Michal Guhr mladší vyštudoval medicínu a po potrebnej praxi už viedol od roku 1902 v klimatické sanatórium. Jeho zvuk má svoj odraz aj v súčasnosti. Liečba sa zameriavala na klimatoterapiu, vodoliečbu a elektroliečbu. Vyhľadávaným sa stalo pre ľudí s chorobami štítnej žľazy, trpiacimi na nervové ochorenia a chudokrvnosť.

Osada sa postupne rozrastala, zariadenia v nej modernizovali, rekreačnú funkciu niektorých z nich nahrádza liečebná. Najmä po prvej svetovej vojne sa zariadenie i služby v nich čoraz viac podriaďovali liečbe pacientov, najmä tých, ktorí mali tuberkulózu. Dr. Guhr zomrel v roku 1933, sanatórium prevzal Dr. Nitsch a po ňom národná správa. Znárodnenie po roku 1948 znamenalo aj zmenu funkcie sanatória.

Premenovali ho na Wolkerov odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. Po úbytku pacientov s TBC sa v ňom liečili pacienti s nešpecifikovanými respiračnými chorobami, ako sú astma, chronická bronchitída, rôzne alergie a podobne.  K pôvodnému názvu sa Sanatórium Dr. Guhra vrátilo v roku 2003, a to po transformácii štátnej príspevkovej organizácie na neziskovú poskytujúcu všeobecne prospešné služby.

Osada nezabúda ani na svojho básnika. Pomenovala po ňom jazierka, ktoré sa nachádzajú približne 100 metrov nad sanatóriom. Vedie k nim parkový chodník s lavičkami a je od nich nádherný výhľad na Gerlachovských štít. Každú jeseň sa tu stretávajú aj  mladí básnici na Wolkrovej Polianke, súťaži v pôvodnej básnickej tvorbe.

No Tatranská Polianska sa stala aj dôležitým východiskom aj pre túry a výstupy vo Vysokých Tatrách. Blízko je odtiaľ na Sliezsky dom či Chatu pri Popradskom plese. Vydať sa môžete na Východnú Vysokú cez Sliezsky dom a Poľský hrebeň. Je najnavštevovanejším štítom Vysokých Tatier s podmanivými výhľadmi na veľkú časť našich veľhôr. Z Tatranskej Polianky sa môžete dostať aj do sedla Prielom. Je jedným z mála turisticky prístupných sediel hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. Oddeľuje Divú vežu a štít Východná Vysoká a zároveň spája Veľkú Studenú a Bielovodskú dolinu, ktorú zdobí aj Hviezdoslavov vodopád. A ak máte dosť odvahy a guráže, tak si naplánujte so sprievodcom výstup na Gerlachovský štít.

Pre mladších návštevníkov Tatranskej Polianky môže byť zaujímavá Digitálna galéria Poliankovo, ale aj  Zverofarma Hubert v Gerlachove.

IMG_2799

S parťákom cez hory – na Chatu pod Rysmi

by Chata pod RysmiČlánky

September a október sú najkrajšími mesiacmi na turistiku. Pre Vysoké Tatry to platí dvojnásobne. Nádherné výhľady sú ešte krajšie, je síce trochu chladnejšie, ale neprekvapia vás typické letné zmeny počasia. Aj preto sme sa rozhodli vyraziť na najvyššie položenú chatu v našich veľhorách.

Treba to stihnúť do konca októbra, lebo potom je Chata pod Rysmi, ako jediná z našich vysokohorských chát, počas zimnej uzávery zatvorená. Nevieme sa dočkať, z Tatranskej elektrickej železnice vystupujeme na zastávke Popradské pleso a napájame sa na modrú značku. Opäť sme vyrazili už pred ôsmou ráno, ide o celodennú túru a netreba zabúdať ani na skorší západ slnka. K Chate pri Popradskom plese ideme po asfaltovej ceste, už tu sme uchvátení nádhernými scenériami okolo horského jazera. Opäť, ktovie už koľký krát?

Opúšťame pleso, mierime k Rázcestiu nad Žabím potokom už po lesnom chodníku s kameňmi. Z modrej značky „presedlávame“ na červenú, stúpanie je prudšie, chodník sa kľukatí. Po ceste si vychutnávame výhľad na Žabie plesá, potom trochu adrenalínu v časti istenej reťazami, kramľami a kovovými roštmi. Konečne vidíme náš cieľ – Chatu pod Rysmi. Je čas vytiahnuť Zlatý bažant Radler 0,0 Tmavý citrón a osviežiť sa. V tejto chvíli sa dokonale hodí. Ako odmena po náročnej práci alebo zvládnutí ťažkej úlohy.

Pozorujeme skupiny turistov, ktorí mieria až na vrchol Rysov, my sme na dnes svoj cieľ splnili. Motáme sa pri chate, fotíme vo veľkom a pomaly sa chystáme na cestu späť. Vedeli ste, že po hrebeni Rysov vedie slovensko-poľská hranica? Ich severozápadný vrchol je najvyšším bodom Poľska.

Cestou späť asi po hodine zostupu obdivujeme od Žabích plies výhľad na legendárneho Žabieho koňa. Výstup naň patrí k najnáročnejším túram s množstvom reťazí a nebezpečných úsekov. Vtipkujeme, že niekedy by sme si to mali vyskúšať, ale až niekedy inokedy. Teraz smerujeme nadol k Popradskému plesu a užívame si klesanie, ktoré dokáže preveriť kondíciu tak isto ako stúpanie.

Celodennú túru máme za sebou. Nádherné slnečné septembrové počasie nás nabilo vitamínom D a množstvom pozitívnej energie po príjemnej fyzickej námahe. Jesenný cieľ sme splnili, na ďalšiu z tatranských vysokohorských chát sa môžeme vybrať aj v čase zimnej uzávery.