Martin Nikodým v Tatrách.

Martin Nikodým: Naše hory mám v srdci, možno aj v DNA

Titulná fotografia: Osobný archív Martin Nikodýma

Obľúbený moderátor, herec, cestovateľ i najznámejší slovenský včelár hovorí o svojom vzťahu k výletom za hranice všedných dní i k našim veľhorám. Po svete vraj cestuje preto, aby sa mohol porovnávať, ale nezabúda ani na Tatry, ktoré považuje za výnimočné. Okrem prípravy na túru netreba podľa neho zabúdať ani na kvalitný výstroj, aj táto skutočnosť môže výrazne ovplyvniť úspech nášho pobytu vo vysokohorskej prírode.

Spomínate si, kedy ste boli prvýkrát v Tatrách? Bolo to ešte v detstve?

Ja som síce rodený Bratislavčan, ale v Tatrách som prežil kus zimného detstva. Ako 5-ročný som si na Bielej púti obúval šnurovacie lyžiarky značky Chopok, na nohy dal drevené lyže s kandahárom a nechal sa vystreliť kotvou smerom nahor.

Máte čo-to precestované, aký je váš vzťah k našim veľhorám dnes?

Ja cestujem po celom svete, ale to najmä preto, aby som mohol porovnávať. Domáce hory mám v srdci, možno aj v DNA. Tatry sú výnimočné.

Patríte k pravidelným návštevníkom hôr. Máte radšej so sebou veselú spoločnosť alebo ste radšej skôr v kruhu rodiny?

To sa dúfam nevylučuje  Ja sa najradšej nasmejem aj s členmi rodiny, ale je pravda, že za skitouringom chodím skôr s priateľmi.

Zdolali ste už aj nejaké tatranské štíty. Stala sa vám niekedy situácia, keď ste sa museli v horách zachraňovať?

Áno, zopár tatranských štítov už na zozname mám. Hádam iba raz som sa pošmykol pri lezení a odvisol som na lane, ktoré už pevne zvieral horský vodca Jaro Michalko, ale inak sme našťastie cudziu pomoc nepotrebovali. Samozrejme, občas sa stane, najmä v zime, že tma príde skôr ako sme čakali, ale na tento účel už z batohu nikdy nevyberám čelovku.

Hovorí sa, že neexistuje zlé počasie, ale zle oblečený turista. Aká je tá vaša povinná výbava, bez čoho sa do hôr rozhodne nikdy nevyberiete?

Ak hovoríme o skialpe, tak určite nikam nejdem bez kompletnej lavínovej výbavy. Inak mám zväčša vo vaku veci aj do rezervy, tak aby som sa mohol v prípade potreby prezliecť do suchého, prípadne ak sa veľmi ochladí, aby ma to nezaskočilo. V tomto prípade je Karpos naozaj topka. Veci sú ľahučké a perfektne funkčné.

Je nejaké miesto v Tatrách (Vysokých, Nízkych či Západných), na ktorom ste už boli viackrát a ešte sa tam plánujete vrátiť?

Mám rád túru do Kopského sedla. Býva tam pekná lyžovačka. Tam som bol už viackrát a ešte by som tam šiel. Aj Zlomisková dolina je krásna, až k Železnej bráne.

A naopak, je miesto v Tatrách, ktoré sa už dlho chystáte navštíviť, ale zatiaľ sa vám to nepodarilo?

Zatiaľ sme sa iba raz museli otočiť, v auguste tesne pod vrcholom Ľadového, lebo dokonale dostal svojho mena a my sme mali iba letnú výbavu, bolo to z našej strany rozumné rozhodnutie.

Spoznávajú vás ľudia v horách, chcú sa s vami fotiť? Ako na to reagujete?

Samozrejme, stáva sa to. Nemám s tým problém. Ak ma niekto osloví, zapózujem. Horšie by predsa bolo, keby sa už fotiť nechceli 

Ste asi najznámejší slovenský včelár, ako ste sa k tomu dostali? Od koho sa učíte?

Asi ako ku všetkému, náhodou, ale pritom na náhody neverím. Učíme a obohacujeme sa navzájom jeden od druhého. Včelári sa radi podelia o zaujímavú skúsenosť, ak vedia, že pomôže aj druhým včelárom.

hlucháne v Tatrách

Fascinujúce pytačky pri východe slnka. No hlucháne nie sú iba na parádu

Foto: Jozef Drozd.

Milujú východ slnka, samotu, bobule, ihličie, mravce a veľký priestor na život. Sú pustovníkmi i top tanečníkmi prírody. Dlhé zimné noci prežívajú zahrabané v snehovom bunkri. Majú svoj svet, v ktorom je človek zbytočný.  Hlucháne.

Teraz ale dávajú hlucháne o sebe vedieť. Ich jarné tokanie, ktoré sa ozýva v apríli a máji v korunách stromov ešte za tmy je legendárne. Predvádzajú fascinujúce pytačky, ktoré zrežírovala príroda. Oči ľudí k tomu nepotrebujú. Na rovnováhu v prírode ich ale potrebujeme my.

 

Nie je to žiadna novinka – hlucháne z našich lesov miznú. A to prežili od doby ľadovej. A hoci sú trvalou súčasťou aj fauny Vysokých, Západných, Belianskych  i Nízkych Tatier a požívajú vysoký štatút ochrany, pred časťou návštevníkov, barbarským hospodárením v lesoch či premnoženými predátormi ich ani ten neochráni. Hlucháň (hôrny, lesný, obyčajný) dopláca na viaceré činnosti človeka.  

 

Ako uvádza Štátna ochrana prírody SR, populácia hlucháňa hôrneho za uplynulé štyri desaťročia poklesla o viac ako 70 percent. Podľa posledných údajov za roky 2013 až 2018 sa veľkosť populácie odhaduje na približne 650 až 850 jedincov, z nich je približne 250 – 400 tokajúcich samcov. Červený zoznam vtákov ho na Slovensku zaradil medzi druhy v kategórii silne ohrozených taxónov.

Stav a vývoj jeho populácie je indikátorom stavu našich ekosystémov. Ochranári argumentujú potrebou ochrany hlucháňa aj preto, lebo tak vytvárame tzv. ochranný dáždnik nad ďalšími vzácnymi a ohrozenými druhmi.  Pred šiestimi rokmi spolupracovali s ministerstvom životného prostredia na Programe záchrany hlucháňa hôrneho, ktorého cieľom je stabilizovať jeho populáciu vo voľnej prírode cez zvýšenie rozlohy vhodných biotopov a obmedzenie vyrušovania a tiež genetický výskum.

 

Je dôležitý, pretože slovenská populácia hlucháňa je geneticky odlišná od populácií v Alpách a vo Východných Karpatoch. Dokument slúži tiež okresným úradov pri rozhodovaní o spôsoboch hospodárenia v chránených územiach. 

 

Tento náš najväčší kurovitý vták je schopný prežiť iba vďaka stromom rozvetveným až po zem, na ktorých si hľadá potravu. Čučoriedkové podrasty sú pre neho hotovým prestretým stolom. V odlesnených teritóriách nedokáže prežiť. Iba v Národnom parku Nízke Tatry od roku 2004, ako uvádza štátna ochrana prírody, zaniklo v dôsledku vyťaženia asi 7 tisíc hektárov starých lesov a s nimi najmenej 24 tokanísk. Na druhej strane aktivisti dôvodia, že v Tichej a Kôprovej doline kalamity od toho istého roku nespôsobili zánik žiadneho tokaniska a podľa ich odhadov populácia hlucháňa tu začína rásť.

 

Jadrom populácie hlucháňa na Slovensku sú dva národné parky – Nízke Tatry a Veľká Fatra. V Nízkych Tatrách štátna ochrana prírody eviduje zhruba sto jedincov. Práve v tomto národnom parku pracuje ministerstvo životného prostredia na zriadení Prírodnej rezervácie Hluchánia, ktorá má byť odpoveďou Európskej komisii na hrozbu niekoľkomiliónovej pokuty pre Slovensko, ktorú sme dostali  za  nedostatočnú ochranu ohrozeného hlucháňa hôrneho.

No nielen hospodárenie v lesoch ohrozuje stav populácie hlucháňa.  Vyrušujú ho aj štvorkolkári, hubári či turisti, ktorí zájdu do teritórii, v ktorých nemajú čo hľadať. No najväčšou pohromou sú pre nich premnožené krkavce.  Nájazdy vtákov priamo ohrozujú hluchánie sliepky, ich znášky alebo hluchánice s mláďatami. A neprestanú, kým ich nevyničia. Udomácnili sa aj v Nízkych Tatrách.

Krkavce u nás netrpia, mimoriadne sa premnožili aj preto, že na rozsiahlych skládkach komunálneho odpadu vždy nájdu dosť potravy. „Nielen tam,“ uvádzajú ochranári. „Kŕmia ich aj poľovníci, ktorí nechávajú v lesoch po ulovenej zveri desaťtisíce vývrhov.“

Nebezpečenstvo premnoženia niektorého druhu zveri na prírodu a človek potvrdil aj Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody. „Ak má niektorý živočíšny druh ľahký prístup k zdroju potravy, rozmnožuje sa viac.“

Ak sa pýtate, ako má obyčajný človek prispieť k ochrane hlucháňa, odpoveď je jednoduchá. V horách by sme sa mali správať ako slušný hosť, doma a pri svojich koníčkoch ako dobrý hospodár. Nikdy nevieme, ako naša nezodpovednosť ovplyvní niečo vzácne, čo potrebujeme aj pre svoj život. 

Trochu viac informácií o hlucháňoch môžeme získať na náučnom chodníku zo Štrbského na Jamské pleso vo Vysokých Tatrách. Počas vychádzky sa o tomto vzácnom živočíchovi dozvieme niečo viac, ale akoby jeho očami. Možno nás prekvapí, aký je výnimočný a pre prežitie ľudí dôležitý.

Zasnežený chodník k Chate pod Rysmi

Do otvorenia vysokohorských chodníkov ostáva necelý mesiac

Foto: Michal Puvák.

Vo vyšších tatranských polohách je stále sneh, v nižších už máme pokročilú jar. Sezónna uzávera vysokohorských chodníkov v našich veľhorách stále trvá, až do stredy 14. júna, čo je menej ako jeden mesiac.

Uzatvorenie chodníkov vo vysokohorskom teréne je dôležité nielen preto, že pohyb v týchto podmienkach je v zimných mesiacoch nebezpečný, ale hlavne znamená oddych pre prírodu a zvieratá. Okrem medveďov sa ukladajú na zimný spánok aj svište, kamzíky zas majú v novembri ruju. Na jar potrebujú zvieratá pokoj na vyvedenie mláďat.

Správny turista tieto veci vie, fungovanie v prírode chápe a nesnaží sa za každú cenu porušovať pravidlá. Aj túto zimu sme sa stretli na sociálnych sieťach so statusmi, kde návštevníci hôr porušili zákaz vstupu na niektoré vysokohorské chodníky, a ešte sa s tým aj verejne pochválili.

Od 15. júna budeme môcť opäť ísť aj na Chatu pod Rysmi či tatranské vrcholy. Počet turistov po tomto termíne určite stúpne. Bolo to tak na jeseň pred uzáverou a ani teraz po otvorení chodníkov si mnohí nenechajú ujsť príležitosť vybrať sa do Tatier. Tiež sa neviete dočkať? Medzi miesta, ktoré sú ešte necelý mesiac uzavreté, patria vyššie položené chodníky, sedlá a štíty hôr, kde je potrebné nechať priestor rôznym prírodným procesom dôležitým pre zachovanie života a biodiverzity v našich horách.

Podľa stránky hzs.sk sú všetky miesta týkajúce sa uzávery v teréne označené. Orientáciu uľahčuje zimné tyčové značenie. Horská záchranná služba odporúča turistom používať patričný výstroj a dodržiavať ich pokyny, ako aj Návštevný poriadok TANAPu. Aj to je dôvod skontrolovať svoje turistické oblečenie, obuv a výstroj. Aj keď máme zimné obdobie za sebou, príroda, a hlavne vo vysokých horských polohách, nám nič nedaruje zadarmo a môže ukázať svoju silu.

Medzi základné súčasti prípravy na turistiku patrí aj sledovanie predpovede počasia. V žiadnom prípade by sme ju nemali odbiť tým, že sa zmierime s konštatovaním, že dnes to vyzerá na pekný deň. Počasie v Tatrách sa môže dramaticky zmeniť behom pár minút a z pekného dňa je zrazu búrka alebo poriadne veterná smršť. Takáto zmena počasia môže mať veľký vplyv na schodnosť terénu, preto by sme nemali podceňovať skorý nástup na túru, aby sme sa stihli vrátiť včas a nevystavovali sa riziku popoludňajších búrok.

Hrebienok je jedno z najlahšie dostupných miest v Tatrách.

Pomaličky až na Hrebienok aj s kočíkom

Sú dni, keď nám jesenné počasie naznačuje, aby sme skôr ostali niekde vo vnútri a túru či výlet odložili na neskôr. Ale čo, keď naše deti už nevedia vydržať a najlepšie, čo môžeme urobiť je vybrať sa niekam von. Po wellnesse a iných službách tatranských hotelov a penziónov dobre padne príjemná prechádzka. Ak ste v Starom Smokovci a jeho okolí, tak sa vyberte napríklad na Hrebienok.

Foto: Viktor Juriga

Deti vezmite so sebou, pokojne aj ak sú ešte veľmi malé. Zo Starého Smokovca sa dá ísť po asfaltovej ceste aj s kočíkom. Táto trasa je trochu dlhšia ako turistický chodník, ale nemusíte prekonávať terénne nerovnosti. Pôjdete stále do kopca, stúpanie je síce mierne, ale trvá stále až do cieľa. Trasa je dlhá približne tri kilometre, po ceste sa môžete občerstviť v horskom hoteli Hrebienok alebo v Bilíkovej chate. Inou alternatívou je trasa po turistickom chodníku, začína vľavo od stanice, táto cesta však nie je vhodná pre kočíky, deti ju ale zvládnu. Dnes je Hrebienok stále obľúbeným celoročne ľahko dostupným turistickým cieľom. Nachádza sa na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu nad Starým Smokovcom. Kúpeľní hostia sem chodili už od polovice 19. storočia.

Dnes tu nájdete samoobslužnú reštauráciu, snack bar v budove lanovky, sochu 350 kilogramového medveďa Kuba i sezónne atrakcie. Teraz v zimnom období to opäť bude Tatranský ľadový dóm. Deti určite ocenia sánkovačku z Hrebienka do Starého Smokovca, treba si však počkať na dostatočnú snehovú pokrývku. Ak by ste predsa len mali chuť na dlhšiu túru, Hrebienok je východiskovým bodom pre rôzne dlhé turistické trasy, viaceré sa dajú zvládnuť aj s deťmi.

Z Hrebienka sa napríklad môžete prejsť popri Vodopádoch Studeného potoka až k Rainerovej chate. Cestu môžete deťom prípadne uľahčiť kombináciou lanovky a turistiky.

Skalnaté pleso patrí medzi obľúbené turistické ciele vo Vysokých Tatrách. V jeho okolí je množstvo chodníkov, poskytuje nádherné výhľady, a pritom túra na Skalnaté pleso nie je až taká náročná.

Ako na Skalnaté pleso? Peši či lanovkou?

Patrí medzi obľúbené turistické ciele vo Vysokých Tatrách. V jeho okolí je množstvo chodníkov, poskytuje nádherné výhľady, a pritom túra na Skalnaté pleso nie je až taká náročná. Nehovoriac o tom, že jazdu lanovkou tiež mnohí považujú za nezabudnuteľný zážitok.

My sme však turisti, a preto ideme peši. Čaká nás les, voľné priestranstvo a hore pásmo kosodreviny. Začíname za Grand hotelom Praha pri rázcestníku a smerujeme k miestu, ktoré sa volá Štart. Dole píšu, že by sme to mali po zelenej značke zvládnuť za dve aj trištvrte hodiny, čaká nás prevýšenie 858 metrov. Po príchode na stanicu Štart pokračujeme do kopca ku Skalnatej chate, ktorá je otvorená po celý rok, potom na rázcestie a k Skalnatému plesu. Ku koncu je to už poriadne stúpanie, pomaly sme aj zabudli, že prvú časť cesty sme absolvovali dokonca po asfaltke.

Zaujímavou alternatívou tejto najznámejšej trasy je chodník po Tatranskej magistrále, po červenej značke, od Zamkovského chaty po rázcestie pri Skalnatej chate. Chodník z Brnčalky, čiže Chaty pri Zelenom plese cez Veľkú Svišťovku je v zimnom období uzavretý. Ak by ste sa chceli vybrať na Skalnaté pleso po tejto ceste, tak až na budúci rok od polovice júna.

Na Skalnaté pleso sa dá dostať aj iným spôsobom – môžete sa až k nemu vyviezť kabínkovou lanovkou. Lanoviek je tu niekoľko, sedačková končí napríklad na stanici Štart a odtiaľ sa dá pokračovať inou kabínkovou lanovkou. Hore pri plese sa nachádza reštaurácia, ktorá patrí k najvyššie položeným na Slovensku. Dá sa tu najesť, napiť, navštíviť WC alebo si posedieť na vonkajšej terase. Ak je dobrá viditeľnosť, tak máte celú krajinu ako na dlani. My sme teraz na jeseň videli len sivú hmlu z mrakov pár metrov pred sebou, rozjasnilo sa až po zostupe nižšie. O výhľadoch sme si teda len hovorili – tam je taká obec, tam taká a tamto vpravo je Poprad.

Samozrejme, nemohla chýbať prechádzka okolo plesa a čítanie si zaujímavostí na náučných tabuliach okolo neho. Vedeli ste, že v okolí jazera žijú vzácne vysokohorské živočíchy – kamzíky a svište už od doby ľadovej a počas viac ako 10-tisíc ročnej izolácie tu vytvorili jedinečné populácie? Voda v plese však pomaly vysychá, môže za to stavba visutej lanovky, počas roka má rôznu výšku hladiny. Teraz na jeseň je v ňom vody pomerne málo, ale stále pripomína jazero a nie väčšiu mláku.

Túra k tomuto horskému plesu je však dobrým tipom. Je tu jednoduchá orientácia, na cieľ vidíte už počas cesty, dá sa občerstviť a stúpanie v druhej polovici trasy preverí vaše fyzické i psychické schopnosti.