Kúpele Nový Smokovec pod tatranskými štítmi

V Novom Smokovci predpisovali na liečbu aj brusnice

Foto: Melinda Antalová Riečinová.

Nebyť nespokojnosti a sklamania dolnokubínskeho rodáka Mikuláša Szontagha (1843 – 1899) z pomerov v kúpeľoch v Starom Smokovci, kde nastúpil ako lekár, možno by k založeniu tých jeho – v Novom Smokovci – hádam ani nedošlo.

Absolvent lekárskej fakulty na Viedenskej univerzite bol presvedčený o tom, že potenciál Vysokých Tatier treba lepšie využiť. Napriek tomu v Starom Smokovci a tamojších kúpeľoch ostal tri roky a keďže tatranské kúpeľné domy nebývali v tom čase otvorené aj mimo letných sezón, získaný čas využil na prácu v niekoľkých prímorských a horských kúpeľoch Nemecka, Švajčiarska, Francúzska, Talianska a balkánskych štátov.

Osobitne sa zameral na novozaložené liečebne tuberkulózy v talianskom Merane a vo švajčiarskom Davose. Zarobil si a získal skúsenosti. Sen o vlastnom ústave, ktorý by poskytoval takú úroveň liečby, akú mali tie zahraničné, sa mu začal napĺňať v roku 1875.

Od veľkoslavkovských urbárnikov si prenajal hustý smrekový les juhozápadne od Starého Smokovca a dostal od nich aj drevo na stavbu a neskôr lekárovi urbárnici predali aj ďalšie pozemky. No už začiatok výkopových prác Nového Smokovca priniesli veľké prekvapenie a stavbu trochu zdržali. Našla sa tu strieborná minca z rokov panovania rímskeho cisára Marca Aurélia.

Pohľadnica z Nového Smokovca. Foto: Júlia Lešková.

Z budovania Nového Smokovca to síce urobilo raritu, no nález neovplyvnil formovanie osady, ktorej doménou malo byť liečebné poslanie. Mikuláš Szontagh v nej chcel vo svojom súkromnom celoročne využívanom sanatóriu uskutočniť vlastné predstavy klimatickej liečby.

Začal v roku 1876. Popri studenej vodoliečbe ordinoval pneumatickú liečbu, soľné, kosodrevinové a eukaliptické inhalácie, zástreky hrtana a hrdla, elektroterapiu. Pacientom odporúčal minerálky, výživnú stravu, konzumáciu mlieka, červeného vína i brusníc. Klienti sanatória nevylihovali na posteliach, ale voľný čas trávili na túrach, lyžovali sa, sánkovali i korčuľovali.

Nový Smokovec sa pod Szontaghovým vedením rozrastal. K pôvodnému sanatóriu s 27 izbami bol pristavený kúpeľný dom i nová budova s ďalšími izbami. Vznikla tu promenáda i objekt určený pre voľný cestovný ruch s prijímacou kanceláriou, laboratóriom a poštou. Časom sa zakladateľ Nového Smokovca sa stal výlučným majiteľom jeho historickej časti. Keď v roku 1899 zomieral, bolo v osade 38 budov, 26 z nich tvorilo komplex pre liečbu. Zvyšok boli letohrádky.

Mikuláš Szontágh nebol iba lekárom, veľa aktivity venoval turistike. V roku 1882 napríklad zorganizoval a viedol zdravotnícke, terénne, orientačné i lezecké školenie pre horských vodcov. Vybavil ich sanitnými potrebami a zúčastňoval sa na záchranných akciách. Na jeho počesť boli v Slavkovskej doline pomenované dve bezmenné plesá na Szontaghovo pleso a Malé Szontaghovo pleso.

Osada časom stavebne splynula so Starým Smokovcom, no štatút známych klimatických kúpeľov nestratila. Po druhej svetovej vojne sa stali štátnymi kúpeľmi, v roku 1995 akciovou spoločnosťou, ktorá následne odštartovala veľkú prestavbu a modernizáciu kúpeľov s rozšírením o športovú halu, kongresové centrum, wellnes centrom a relax zónou.

Kúpele sú dnes multifunkčným komplexom s reštauráciou a tromi hotelmi. Sústreďujú sa v nich na liečbu netuberkulóznych chorôb dýchacích ciest, chorôb poruchy látkovej výmeny a žliaz s vnútornou sekréciou, duševné choroby a choroby z povolania. Základnou liečebnou metódou je klimatoterapia a aktívny pohyb na čerstvom vzduchu. Tomu sú kúpele verné od Szontaghových čias. A samozrejme, v ponuke sú balneologické a fyziatrické procedúry, masáže, dychové rehabilitácie, rôzne zameraná telesná výchova, nordick walking a mnohé iné. Do kúpeľov môžu prísť klienti cez zdravotné poisťovne i samoplatcovia.
Zdroj: Kupele Nový Smokovec, wikipédia, vysoketatry.region

Tánička, Vladko a Jaro v nahrávacom štúdiu

Podpor nás! Aj S BATOHOM CEZ HORY môže byť podcastom roka!

Hory sú našou srdcovkou, o tom niet pochýb. Dôkazom je aj podcast S batohom cez hory, ktorý učí láske k prírode nielen deti a má za sebou už 35 častí.

K turistovi a knihomoľovi Vladkovi sa pridala Tánička, ktorej záleží na tom, aby naše lesy a lúky zostali čisté aj pre nasledujúce generácie. Hlavným obsahom podcastu je okrem zábavy rozvíjať v deťoch i dospelých pozitívny vzťah k horám, v našom prípade hovoríme o Tatrách, nielen Vysokých, ale aj Nízkych, Západných a Belianskych.

Robíme to preto, aby sme hovorili o prírode, aktívnom pohybe v nej a priblížili zaujímavé miesta i príbehy – obľúbené aj menej známe, ktoré stoja za to. Okrem toho je dnes viac ako dôležité nielen viesť diskusiu, ale aj konať v súvislosti s ochranou životného prostredia.

Počúvaš nás? Alebo je čas, aby si nás objavil, prípadne trochu podporil? Hoď nám svoj hlas v ankete Podcast roka 2023.

Ako na to?

Klikni na stránku https://podcastroka2023.sk/hlasovanie/

Stlač HLASOVAŤ

Do rámčeka v kategórii MILÁČIK Absolútny víťaz podcastu roka napíš S batohom cez hory.

Môžeš alebo nemusíš zahlasovať aj v ostatných kategóriách podcastov.

Nakoniec vyplň svoje meno, priezvisko, e-mail a okrem podpory našej práce hráš o atraktívne ceny.

ĎAKUJEME!

Pohľad na Horný Smokovec

Štafetu liečby dnes nesú vnučky zakladateľov kúpeľov

Foto: Jana Chorvátová.

Kúpele Horný Smokovec sa orientujú na liečbu detí a mládeže, sú jedinými s takýmto zameraním vo Vysokých Tatrách a zároveň najvyššie položenými. Starostlivosť poskytujú celoročne.

Základom liečby v kúpeľoch je klimatoterapia, teda kombinácia jedinečnej horskej klímy, čistého vzduchu a slnečného svitu, s rehabilitáciami na posilňovanie imunity. V kúpeľoch je 117 lôžok, z toho 25 izieb pre matky s deťmi.

Deti môžu prísť samostatne i s rodičmi

Deti môžu prísť do kúpeľov samostatne, alebo v sprievode rodiča, súčasťou kúpeľov je základná i materská škola a školský klub detí a poskytujú tu aj bohatý športový, kultúrny a voľnočasový program spojený s poznávaním Vysokých Tatier. Pedagógovia sa snažia odpútať ich od choroby a vrátiť im na tvár úsmev.  

Osudová láska mala praktické vyústenie

Za vznik kúpeľov môžeme vďačiť Jánovi Opatrnému a Zdenke Opatrnej. On na narodil vo Vodňanoch, ona v Prahe. Zoznámili sa vo Vysokých Tatrách. Ján Opatrný pôsobil ako ftizeológ v Novom Smokovci, Zdenka prišla do veľhôr na liečenie. Osudová láska mala aj praktické vyústenie. Rozhodli sa, že v neďalekom Hornom Smokovci postavia a budú prevádzkovať liečebňu pre pacientov s tuberkulóznymi ochoreniami. Ich plán sa stal realitou v roku 1928.

Areál Kúpeľov Horný Smokovec. Foto: archív Kúpeľov Horný Smokovec

História hovorí, že sanatórium, v ktorom mal on na starosti lekársku starostlivosť a ona prevádzku, bolo na svoju dobu moderne a nadštandardne vybavené. A hoci Horný Smokovec popri snobskejšom a drahom Štrbskom Plese a Starom Smokovci, pôsobil skromnejšie, pacienti ho vyhľadávali. Tuberkulózu mali nielen bohatí, ale najmä chudobnejší ľudia, sanatórium Opatrných ich možnostiam vyhovoval.

Vyvlastnenie a po polstoročí vrátenie sanatória dedičom

Po vojne bolo sanatórium znárodnené (1948). Nová republika jeho majiteľov považovala za kapitalistov a majetok im skonfiškovala. Vzniklo tam preventórium pre deti tuberkulóznych rodičov s názvom Detská ozdravovňa Horný Smokovec. V roku 1971 sa zmenilo na zariadenie určené na liečbu detí s ochoreniami dýchacích ciest – stalo sa súčasťou Československých, neskôr Slovenských štátnych kúpeľov.

Na základe uplatnenia reštitučného zákona bola v roku 1997 budova liečebne vrátená dedičom pôvodných majiteľov. Vnučky manželov Jána a Zdenky Opatrných Karin Frieszová a Bibiana Prekopová sa rozhodli zachovať tradíciu liečebne a pokračovať v liečbe pacientov s ochorením dýchacích ciest.

Jediné tatranské kúpele na liečbu nešpecifikovaných ochorení dýchacích ciest

Použijeme teraz viac odborných termínov, ktoré ale rodičia detí s chorobami dýchacích ciest dobre poznajú. V Kúpeľoch Horný Smokovec, ktoré sú dnes už neštátnymi, sa liečia recidivujúce katary dýchacích ciest s oslabenou odolnosťou, alergické nádchy, opakované zápaly priedušiek, opakované zápaly pľúc, sinobronchitída, obštrukčná bronchitída, bronchiálna astma a dermorespiračný syndróm. Hlavnou procedúrou je klimatická liečba, inhalačná liečba, liečebný telocvik, masáže, medikamentózna liečba, fyzikálna terapia, cvičenie v bazéne a saunovanie. Sú jedinými tatranskými kúpeľmi zameranými na liečbu nešpecifických ochorení dýchacích ciest. Špecializujú sa na liečbu detí a dorastu vo veku od 3 do 18 rokov.

Zdroj: Kúpele Horný Smokovec, Asociácia slovenských kúpeľov, lekari.sk, tatranskekupele.sk

HZS-2

Ak vás hory dobehli, ešte sú tu horskí záchranári

Foto: archív HZS.

Iba za posledné dva týždne zachraňovali lyžiara na severnej strane Chabenca, v Kôprovej doline ratovali 75-ročného turistu, ďalšieho pri Šalviovom prameni. Pomáhali tiež zranenému cyklistovi pod Sliezskym domom, ale aj uviaznutým turistom pod Krupovou hoľou, pátrali po turistke vo Futkotskej doline i skialpinistovi v oblasti Skalky.

A to všetko iba v oblasti Tatier. Zásahy horských záchranárov boli úspešné a nevyrátali sme všetky. Horskú záchrannú službu potrebujeme. Približne o mesiac si bude pripomínať 20. výročie svojho vzniku. Za dve desaťročia sa stala celosvetovo uznávanou a je dôležitým partnerom záchrany v horách u nás i v zahraničí.

Ako sa to začalo? Nová etapa záchrany v horách na Slovensku sa začala písať od 10. júla 2003. Národná rada SR schválila zákon o Horskej záchrannej službe (HZS), ktorý sa stal základom pre zjednotenie profesionálnych horských záchranárov u nás. HZS je odvtedy rozpočtovou organizáciou Ministerstva vnútra SR, rezort ju podporuje v technickej i metodickej oblasti.

Ako sa uvádza na stránke HZS, vďaka tomu je možné zabezpečovať rozvoj jej oblastných stredísk tak, aby záchrana v horách bola poskytovaná na čo najvyššej úrovni tým, ktorí ju potrebujú. Aktuálne pôsobí v šiestich oblastných strediskách a na dvoch špecializovaných pracoviskách.

Momenty zo záchranárskych akcií Horskej záchrannej služby. Foto: archív HZS

Mimoriadne dôležitú úlohu má Stredisko lavínovej prevencie, ktoré je súčasťou HZS, no na Slovensku funguje od roku 1972. „Výsledky a spôsob práce tohto strediska sú unikátne,“ citujeme zo stránky HZS. „Zaoberá sa monitorovaním snehových zrážok a snehovej pokrývky a jej vývoja, vytvára lavínové predpovedné modely, analyzuje okolnosti vzniku lavín, vďaka čomu je možné lavínam lepšie rozumieť. Výsledky práce slovenských odborníkov majú v svetovej odbornej komunite svoje pevné miesto.“

Partnerom strediska je Slovenský hydrometeorologický ústav, ktorý mu poskytuje cenné údaje, čím sa spolupodieľajú na prevencii v horách. Z tejto spolupráce podľa horských záchranárov vzišlo zriadenie 47 meteostaníc. Dodnes Stredisko lavínovej prevencie vydalo viac ako 3 tisíc lavínových výstrah.

Výborné meno doma i v zahraničí má skupina kynológov. So svojimi záchranárskymi prácami sú nasadzovaní v podmienkach, v ktorých by záchrana života nebola možná. „Za zmienku iste stojí horský modul HZS a účasť kynológov na záchrannej akcii v Turecku počas nedávnych ničivých zemetrasení,“ konštatuje sa na stránke HZS. Spomenúť v tejto súvislosti treba aj jaskynných záchranárov, túto formu záchrany má Slovensko ako jedna z mála krajín. Uznanie si záchranári vyslúžili napríklad na rozsiahlej akcii v Snežnej jaskyni v roku 2019. Na poľskej strane Tatier tam pátrali po dvoch speleológoch.

Neoddeliteľnou súčasťou HZS sa stali aj dobrovoľní záchranári prostredníctvom stavovskej organizácie Asociácie horských záchranárov a dnes zmluvní záchranári plnohodnotne pôsobia v mnohých horských oblastiach na Slovensku.

Prečo potrebujeme Horskú záchrannú službu? Lebo Slovensko je jednou z najhornatejších krajín Európy, má výborné podmienky na pohyb v prírode, horskú turistiku a iné športy. Hojne ich navštevujú nielen domáci, ale máme aj tisíce zahraničných návštevníkov, ktorí k nám prichádzajú počas celého roka. Keď sa v druhej polovici 19. storočia začala zvyšovať návštevnosť Tatier a hory sa tešili veľkej obľube, už vtedy sa začala formovať potreba organizovanej horskej záchrany.

Prešla členitým vývojom a dnes je jedinečná tým, že v nej pracujú profesionálni horskí záchranári.

Záchranári pôsobia celoročne, ich operačné stredisko má 24-hodinovú prevádzku na linke 18300. V priebehu 20 rokov mali takmer 42 500 zásahov. Pracujú tímovo, odhodlane, ich nasadenie je ľudsky i profesionálne uznávané aj v zahraničí.

Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb v Dolnom Smokovci

V Dolnom Smokovci liečila prvá slovenská lekárka. Osada má ale viac kúpeľných rarít

Foto: Facebook NÚDTaRCH.

Dolný Smokovec, ktorý je dnes centrom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb u nás, má pôvod v jednom obyčajnom rozhodnutí.

Išlo o plán postaviť útulňu pre študentov, aby lepšie spoznali veľhory a ich liečivú silu. Jozefovi Bohušovi tento plán v roku 1881 nevyšiel, no miesto, ktoré si vyhliadol, sa krátko na to stalo jedným z tatranských centier uhorskej aristokracie. Tá si tu okrem oddychu nachádzala čoraz viac možností na liečbu. Tamojšie kúpele, v ktorých sa využívali kosodrevinové a teplé uhličité kúpele a zábaly z rašelinového bahna, mali už v roku 1883 svojho lekára. Na tie časy išlo o raritu.

Po prvej svetovej vojne sa už aristokracia do kúpeľov nevrátila. Krátko po vzniku Československej republiky sa ich vlastníkom stal štát, ktorý vzápätí musel riešiť problém s narastajúcim výskytom tuberkulózy. Aj u detí. Tatry boli prvá voľba v ich liečbe, Dolný Smokovec so svojím kúpeľným zázemím prišiel vhod. V roku 1920 vznikol Šrobárov ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, o rok neskôr tu otvorili chirurgické oddelenie. Hneď od svojho vzniku sa ústav zaradil medzi špičkové pracoviská u nás a Vysoké Tatry so svojou liečivou silou mu k tomu pomohli.

Výpočet zaujímavostí sa tým nekončí. Pri ústave vznikla prvá základná škola s materskou školou na Slovensku založená pri detskej liečebni, čo následne inšpirovalo podobnú aktivitu aj v iných zdravotníckych zariadeniach. V rokoch 1925 – 1958 v ústave pracovala aj prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová.

Pohľadnica z Dolného Smokovca. Foto: Lenka Nemcová

Jej životný príbeh vzbudzuje obdiv ešte aj dnes. Napriek neprajnosti spoločnosti a predsudkom vyštudovala medicínu, no ako ženu – lekárku ju na Slovensku nikde nechceli zamestnať. Muži ju medzi seba neprijali. Do sanatória prišla v začiatkoch jeho formovania. Najskôr sa o malých pacientov starala ako lekárka, neskôr sa stala primárkou. Jej empatia bola známa široko ďaleko. Vlastnú rodinu si nezaložila, rodinou jej boli deti, ktoré liečila.

Počas svojej existencie prešiel ústav viacerým organizačnými zmenami, rekonštrukciami, rozšíril svoju pôsobnosť i služby a niekoľkokrát zmenil aj svoje meno.

Od roku 2004 je Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb (toto je nateraz posledná zmena jeho názvu, udiala sa v roku 2017) neštátnym zdravotníckym zariadením. Poskytuje špecializovanú, ústavnú a ambulantnú starostlivosť v oblasti detskej pneumoftizeológie, imunoalergológie a cystickej fibrózy.

V roku 2003 sa ústav stal detašovaným pracoviskom Kliniky detí a dorastu JLF UK v Martine pre praktickú výučbu študentov, o sedem rokov neskôr to vyústilo do založenia kliniky lekárskej fakulty a ústavu, čo bolo základom pre rozvoj vedeckých poznatkov v týchto špecifických lekárskych disciplínach, ale aj pre pregraduálne štúdium a prax medikov.

Detskí pacienti sú hospitalizovaní na lôžkových oddeleniach. K dispozícii je 285 lôžok a aj jednotka intenzívnej starostlivosti. Dve oddelenia sa nachádzajú v samostatnej budove, tu sa liečia deti vo veku 0-6 rokov v sprievode rodiča alebo bez sprievodu. Oddelenie tuberkulózy, ktoré má k dispozícii 25 lôžok, je izolované od ostatných oddelení a má svoj samostatný režim. I pacienti s cystickou fibrózou majú k dispozícii samostatné ubytovanie a telocvičňu.

Zdroj: Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, Jesseniova lekárska fakulta UK, Ivan Bohuš: Osudy tatranských osád, Wikipédia

Tatranske-zruby-Branislav-Smatana

V Tatranských Zruboch dýchate vzduch bez alergénov

Liečbu v Tatranských Zruboch poskytuje hotel Granit, ktorý má štatút klimatických kúpeľov. Je vlastnícky prepojený na Ministerstvo obrany SR, logicky sa tu preto zameriavajú aj na rehabilitačné a liečebné služby pre veteránov, príslušníkov armády a ich rodiny.

Foto: Branislav Smatana.

Má to svoje historické korene. Osadu založili v roku 1923 ako zrubový výcvikový tábor česko-slovenskej armády, vtedy ešte pod názvom Vojenské Zruby (resp. Sruby).  Po druhej svetovej vojne ju premenili na vojenskú zotavovňu a relaxačné miesto pre rodiny príslušníkov armády a časom tu vznikol aj detský tábor.

V roku 2010 sa to Tatranských Zrubov nasťahovali zrušené Klimatické kúpele Tatranské Matliare a „Zruby“ prevzali aj ich funkciu. Liečia sa tu predovšetkým dýchacie cesty, alergie a choroby z povolania.

Tatranské Zruby majú totiž svoje liečivé špecifiká.  Klíma v nich je horská, miestne stimulujúca, ovzdušie je chladnejšie, no takmer bez vetrov. Výrazný teplotný rozdiel medzi dňom a nocou má dobrý vplyv na každý organizmus a jeho termoregulačný systém. V kombinácii so silným slnečným žiarením  vytvárajú ovzdušie bez alergénov.

 

Je to dôležité pre liečbu chorôb dýchacích ciest i alergikov, ale aj ľudí trpiacich na netuberkulózne choroby dýchacích ciest, ale aj na stavy po operáciách dolných a horných dýchacích ciest a pľúc. Služby klimatických kúpeľov sa v Tatranských Zruboch sústreďujú do hotela Granit, ktorý ich ale okrem ústavnej starostlivosti poskytuje aj pre ambulantných pacientov, verejnosť i samoplatcov, nielen príslušníkov armády.

Základom liečby v Tatranských Zruboch je klimatoterapia. Dopĺňa ju inhalačná liečba, balneoterapia, svetloliečba, elektroliečba, liečba kyslíkom, cvičenie, masáže a zábaly. Všetky procedúry sú odporúčané po vyšetrení lekárom.  Kúpele sú svojím pokojom protipólom rušnejších Smokovcov či Štrbského Plesa.  

Hrebienok je jedno z najlahšie dostupných miest v Tatrách.

Pomaličky až na Hrebienok aj s kočíkom

Sú dni, keď nám jesenné počasie naznačuje, aby sme skôr ostali niekde vo vnútri a túru či výlet odložili na neskôr. Ale čo, keď naše deti už nevedia vydržať a najlepšie, čo môžeme urobiť je vybrať sa niekam von. Po wellnesse a iných službách tatranských hotelov a penziónov dobre padne príjemná prechádzka. Ak ste v Starom Smokovci a jeho okolí, tak sa vyberte napríklad na Hrebienok.

Foto: Viktor Juriga

Deti vezmite so sebou, pokojne aj ak sú ešte veľmi malé. Zo Starého Smokovca sa dá ísť po asfaltovej ceste aj s kočíkom. Táto trasa je trochu dlhšia ako turistický chodník, ale nemusíte prekonávať terénne nerovnosti. Pôjdete stále do kopca, stúpanie je síce mierne, ale trvá stále až do cieľa. Trasa je dlhá približne tri kilometre, po ceste sa môžete občerstviť v horskom hoteli Hrebienok alebo v Bilíkovej chate. Inou alternatívou je trasa po turistickom chodníku, začína vľavo od stanice, táto cesta však nie je vhodná pre kočíky, deti ju ale zvládnu. Dnes je Hrebienok stále obľúbeným celoročne ľahko dostupným turistickým cieľom. Nachádza sa na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu nad Starým Smokovcom. Kúpeľní hostia sem chodili už od polovice 19. storočia.

Dnes tu nájdete samoobslužnú reštauráciu, snack bar v budove lanovky, sochu 350 kilogramového medveďa Kuba i sezónne atrakcie. Teraz v zimnom období to opäť bude Tatranský ľadový dóm. Deti určite ocenia sánkovačku z Hrebienka do Starého Smokovca, treba si však počkať na dostatočnú snehovú pokrývku. Ak by ste predsa len mali chuť na dlhšiu túru, Hrebienok je východiskovým bodom pre rôzne dlhé turistické trasy, viaceré sa dajú zvládnuť aj s deťmi.

Z Hrebienka sa napríklad môžete prejsť popri Vodopádoch Studeného potoka až k Rainerovej chate. Cestu môžete deťom prípadne uľahčiť kombináciou lanovky a turistiky.

Skalnaté pleso patrí medzi obľúbené turistické ciele vo Vysokých Tatrách. V jeho okolí je množstvo chodníkov, poskytuje nádherné výhľady, a pritom túra na Skalnaté pleso nie je až taká náročná.

Ako na Skalnaté pleso? Peši či lanovkou?

Patrí medzi obľúbené turistické ciele vo Vysokých Tatrách. V jeho okolí je množstvo chodníkov, poskytuje nádherné výhľady, a pritom túra na Skalnaté pleso nie je až taká náročná. Nehovoriac o tom, že jazdu lanovkou tiež mnohí považujú za nezabudnuteľný zážitok.

My sme však turisti, a preto ideme peši. Čaká nás les, voľné priestranstvo a hore pásmo kosodreviny. Začíname za Grand hotelom Praha pri rázcestníku a smerujeme k miestu, ktoré sa volá Štart. Dole píšu, že by sme to mali po zelenej značke zvládnuť za dve aj trištvrte hodiny, čaká nás prevýšenie 858 metrov. Po príchode na stanicu Štart pokračujeme do kopca ku Skalnatej chate, ktorá je otvorená po celý rok, potom na rázcestie a k Skalnatému plesu. Ku koncu je to už poriadne stúpanie, pomaly sme aj zabudli, že prvú časť cesty sme absolvovali dokonca po asfaltke.

Zaujímavou alternatívou tejto najznámejšej trasy je chodník po Tatranskej magistrále, po červenej značke, od Zamkovského chaty po rázcestie pri Skalnatej chate. Chodník z Brnčalky, čiže Chaty pri Zelenom plese cez Veľkú Svišťovku je v zimnom období uzavretý. Ak by ste sa chceli vybrať na Skalnaté pleso po tejto ceste, tak až na budúci rok od polovice júna.

Na Skalnaté pleso sa dá dostať aj iným spôsobom – môžete sa až k nemu vyviezť kabínkovou lanovkou. Lanoviek je tu niekoľko, sedačková končí napríklad na stanici Štart a odtiaľ sa dá pokračovať inou kabínkovou lanovkou. Hore pri plese sa nachádza reštaurácia, ktorá patrí k najvyššie položeným na Slovensku. Dá sa tu najesť, napiť, navštíviť WC alebo si posedieť na vonkajšej terase. Ak je dobrá viditeľnosť, tak máte celú krajinu ako na dlani. My sme teraz na jeseň videli len sivú hmlu z mrakov pár metrov pred sebou, rozjasnilo sa až po zostupe nižšie. O výhľadoch sme si teda len hovorili – tam je taká obec, tam taká a tamto vpravo je Poprad.

Samozrejme, nemohla chýbať prechádzka okolo plesa a čítanie si zaujímavostí na náučných tabuliach okolo neho. Vedeli ste, že v okolí jazera žijú vzácne vysokohorské živočíchy – kamzíky a svište už od doby ľadovej a počas viac ako 10-tisíc ročnej izolácie tu vytvorili jedinečné populácie? Voda v plese však pomaly vysychá, môže za to stavba visutej lanovky, počas roka má rôznu výšku hladiny. Teraz na jeseň je v ňom vody pomerne málo, ale stále pripomína jazero a nie väčšiu mláku.

Túra k tomuto horskému plesu je však dobrým tipom. Je tu jednoduchá orientácia, na cieľ vidíte už počas cesty, dá sa občerstviť a stúpanie v druhej polovici trasy preverí vaše fyzické i psychické schopnosti.