Na hrebeň Predného Soliska

Na hrebeň Predného Soliska

by ČlánkyPredné Solisko

Nenáročná túra vo Vysokých Tatrách, zvládnem ju za pol dňa a odnesiem si dojmy z nádherných výhľadov. Takéto požiadavky spĺňa napríklad Predné Solisko. Je to dobre prístupná dvojtisícovka, populárna v letnom i zimnom období.

Cesta vedie najprv popod lanovku k Chate pod Soliskom, potom pokračuje výstupom na vrchol. Začíname na Štrbskom plese, napojíme sa na turistický chodník na hrebeni značený modrou značkou. Po lesnom, neskôr kamennom chodníku sa dostaneme asi za hodinu a pol k Chate pod Soliskom. Ideme po Soliskovom hrebeni, po pravej strane je sedačková lanovka. Tu už prichádza stúpanie po strmom kamenistom svahu niekoľkými serpentínami, trvať by malo asi 40 minút.

Predné Solisko je témou tretieho podcastu novej série S batohom cez hory. Dvojica mladých turistov Vladko a Tánička sa tiež vybrala po hrebeni až na vrchol a cestou sa dozvedela veľa nových vecí. Napríklad o názve kopca, ktorý má pôvod v tom, že v minulosti tu bolo solisko pre kravy a ovce, ktoré pásli v Mlynickej a Furkotskej doline. Neskôr sa toto meno prenieslo na celý hrebeň. Alebo, že prvý vlek v Tatrách bol práve na juhovýchodnom svahu Predného Soliska, do prevádzky ho spustili v roku 1943.

Zaujímavosťou možno je aj to, že ide o najvyšší celoročne voľne dostupný vrchol na Slovensku. Jeho najväčšou ozdobou sú určite výhľady. Keď je dobrá viditeľnosť, môžete obdivovať Furkotskú a Mlynickú dolinu, prekrásny vodopád Skok, Štrbský štít, Satan, Kriváň, Štrbské pleso a široké okolie. V zime a na jar nezabudnite na základnú zimnú výbavu do hôr – mačky a turistický cepín, ide hlavne o bezpečnosť.

Na vrchole Predného Soliska postavili v roku 2013 drevený kríž, ktorý pripomína desiate výročie prestavby Chaty pod Soliskom. Vysoký je tri metre, vyrobili ho z dreva červeného smreka. Je na ňom poznačená nadmorská výška štítu a jeho názov.

Počas cesty späť môžete pri Chate pod Soliskom odbočiť na chodník do Furkotskej doliny, potom sa napojíte na Tatranskú magistrálu vedúcu naspäť na Štrbské pleso. Prípadne sa môžete vrátiť späť po tej istej trase

Ždiar leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru.

Ždiar bol najväčším tatranským hotelom

by ČlánkyTatranské 
osady

Leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru, obcou s originálnymi krojmi a architektúrou a pred pár desaťročiami bol najväčším tatranským hotelom.

No kým sa pozrieme na to, čo môže Ždiar ponúknuť návštevníkom dnes, urobíme si malý exkurz do minulosti. Obecná webová stránka uvádza, že vznik obce možno datovať okolo roku 1584 (prvá písomná zmienka pochádza z roku 1590). Vtedy Juraj Horvát z Plavča odkúpil od A. Laského panstvo Nedeca a toto ho urobilo najväčším feudálom na Spiši. Do vlastníctva dostal aj pozemky, na ktorých hospodárili roztrúsení osadníci, potomkovia valašského obyvateľstva. Zemepán ich prinútil obrábať pôdu na vopred vymedzených pozemkoch, ktoré mali veľkú rozlohu. Vďaka nim sa obec „roztiahla“ do dĺžky niekoľkých kilometrov.

Toto územie bolo pokryté aj lesmi a ak sa obyvatelia chceli venovať poľnohospodárstvu, museli lesy vyklčovať a vypáliť. Od toho zrejme pochádza aj názov obce – žiariť, Žiar, Ždiar. Osídlili najmä najnižšie položenú časť brázdy, no hospodárili aj na odlesnených svahoch. Dnes sú práve tieto svahy súčasťou domácej ponuky cestovného ruchu, keďže sa na nich nachádzajú lyžiarske terény a strediská. 

Čo ale preslávilo minulý Ždiar, to boli nielen legendy spojené s pašeráctvom, pytliactvom či zbojníctvom, ale najmä príklon ľudí k tradíciám. Aj dnes väčšina Ždiarčanov hovorí po goralsky, šijú a zdobia tu nádherné kroje, na ktorých vynikajú motívy rastlín a zvierat z oblasti Belianskych Tatier, a časť domov má svojskú, tradičnú architektúru odkazujúcu na bežný roľnícky život a jeho potreby. 

Stavba domov tu mala svoje rituály. Podľa Wikipedie najskôr tu boli jednopriestorové drevenice, v ktorých ľudia bývali aj s dobytkom, no na konci 19. storočia už Ždiarčania stavali domy pre veľké rodiny s povalami, oproti ktorým stáli hospodárske budovy – maštale a stodoly. Kým gazda postavil dom, vyhliadol si v lese stromy, dlho ich pozoroval a opatroval.  Vytínali ich medzi splnom a novým mesiacom, aby drevo nenapadol hmyz. Kým sa tesári chytili roboty, celá rodina pokľakla a pomodlila sa. Miesto pod základmi pokropili svätenou vodou. Proti vetru a škodám mali pomôcť vrecúška so soľou, ktoré vkladali do uhlov stavby.

Zmenilo to až uzavretie turisticky atraktívnych chodníkov v Belianskych Tatrách v roku 1978, čo sa na poklese návštevnosti Ždiaru citeľne podpísalo. Dnes ale turistický vrchol prežíva Bachledova dolina so svojimi atrakciami, napríklad Chodníkom korunami stromov, alebo bobovou dráhou a lyžiarskym vlekom, ale aj stredisko Ždiar – Strednica, či ďalšie vleky v prudkých svahoch obce. Napriek uzávere chodníkov je Ždiar výborným východiskom pre letnú turistiku. Prejsť sa môžete napríklad po chodníku Monkova dolina – Kopské sedlo – Chata pri Zelenom plese – Skalnaté pleso – Tatranská Lomnica, alebo sa môžete vybrať do Osturne či do Veľkej Frankovej, alebo, ako vyzýva stránka vysoketatry.com vyberte si Jezersko alebo vychádzku hrebeňom Spišskej Magury. Využiť možno cyklotrasy, pozrieť si blízku Beliansku jaskyňu, v obci je pestrá ponuka ubytovania v privátnych domoch a penziónoch. Okolité lesy, ktoré neboli postihnuté smršťou v roku 2004, ponúkajú mnohé zákutia na relax, ale aj liečbu, lebo je tu vynikajúca klíma.

Čas môžu návštevníci Ždiaru tráviť aj na náučnom chodníku – ako, inak, po goralsky. Na obecnej stránke nájdete jeho vyčerpávajúcu charakteristiku, preto iba stručne. Venuje sa osídľovaniu a spôsobu obživy obyvateľov, predstaví lanovku na prevoz dreva (svojho času európsky technický unikát), ktorú vybudovala česká veľkofirma J. Ph. Glesinger a tiahla sa od Podspádov cez Ždiar až po Lendak, ale ukáže aj lyžovanie či ždiarsky folklór a architektúru. V obci možno navštíviť múzeum Ždiarsky dom a na vlastnej koži si vyskúšať inscenovanú Ždiarsku svadbu, ale dá sa pozrieť aj Svetelný dom či Family Park Strachankovo.

Náučný chodník sa zastavuje aj vo filmotéke, pričom návštevník sa dozvie, že v obci nakrúcali slávne Orlie pierko a Medenú vežu, a že dvorným filmárom obce bol nemenej slávny Karel Plicka a jeho dokumenty Za slovenským ľudom, Po horách a dolách a Zem spieva. Spomína sa tu aj Rodná zem, ale aj iné filmy, v ktorých si Ždiar „zahral“, napríklad Tatranská romanca, Vivat, Beňovský či Adam Šangala.

Stanislav_Ševčík

Do vysokohorského terénu za relatívne krátky čas

by Články

FOTO: Stanislav Ševčík

Po tipe na zdolanie vrchu Baranec je čas na niečo menej náročné. Odporučiť vám môžeme napríklad Smutné sedlo. Táto skialpová túra má viacero variantov, asi najznámejší je výstup od Žiarskej chaty.

Celú cestu nás čaká mierne a trochu strmšie stúpanie, najstrmšie je s blížiacim sa cieľom. Asi pol kilometra za Žiarskou chatou v lesíku treba odbočiť doľava do oblasti Veľkých Závratov. Jednou z výhod tejto trasy je aj to, že za relatívne krátky čas sa dostaneme z doliny do vysokohorského terénu.

Treba počítať s tým, že skialpová trasa presne nekopíruje cestu letného turistického chodníka. Po odbočke nasleduje strmší úsek pomedzi kosodrevinu. Treba dať pozor na terén. Sneh môže byť tvrdý, s bubnami alebo vyšmýkaný. Pozor aj na vracajúcich sa lyžiarov, lebo miesto je dosť úzke.

Postupne sa dostanete na takzvanú Terasu, nad ňou je už oblasť, v ktorej hrozí výskyt lavín. Veľký pozor hlavne na pravej strane, kde sa nachádzajú svahy Prostredného grúňa. Ako sme už písali, ku koncu cesty je svah strmší, natrafíme na takzvané skialpinistické otočky – cik-caky. Hore na Smutnom sedle je to príjemná rovinka, ak je dobrá viditeľnosť, vychutnáte si pohľad na masív Plačlivého a Ostrého Roháča, na juhu je Baranec a Liptovská kotlina.

Po zložení pásov a spravenia dostatočného počtu fotiek je na rade zjazd tou istou trasou, ako sme vyšli. Na toto sedlo chodí veľa lyžiarov, preto môže byť hlavný svah už rozbitý, ale je to široký terén s príjemným sklonom. Najťažšia časť je v pásme kosodreviny, spomínali sme ju pri ceste nahor, zbiehajú sa tu zjazdy z okolitých kopcov, a priesek je dosť úzky, preto treba byť zvlášť ostražitý.

Po absolvovaní tohto úseku ideme po bývalej zjazdovke v Žiarskej chate. Táto časť je už v pohode s miernym sklonom. Dole do ústia Žiarskej doliny na parkovisko je to zjazd po ceste.

nasťa kuzminová

Nasťa Kuzminová: Úspech je výsledkom spoločnej práce

by Články

Trikrát štartovala na Olympijských hrách, získala na nich šesť medailí, z toho tri zlaté. Je majsterkou sveta v biatlone v pretekoch na 7,5 kilometra. Má za sebou 10 sezón vo Svetovom pohári, kde 13-krát zvíťazila. Okrem týchto nevšedných úspechov je Nasťa Kuzminová aj matkou dvoch detí. V rozhovore, ktorý sme urobili s ňou a jej manželom Danielom vďaka Tiposu počas natáčania vo Vysokých Tatrách, sa pozrieme práve na športovanie detí a mládeže, ale aj na Nastine úspechy a prvé kroky po príchode na Slovensko.

Titulná fotografia: Martin Krystýnek

Nasta Kuzminova

Ako sa pozeráte na svoje úspechy s odstupom času?

Anastasia: Dá sa povedať, že je to výsledok istého obdobia alebo úseku športovej kariéry. Medailu zavesili na krk mne, ale patrí aj môjmu realizačnému tímu, ľuďom, s ktorými sme spolu smerovali k úspechom. Takisto nemôžem zabudnúť na fanúšikov, akoby sme všetci chytili tú medailu spolu do rúk. Je to niečo, čo nás spája, výsledok spoločnej práce, a je to niečo úžasné.

Daniel: Za tými výsledkami je veľmi veľa námahy, dlhej práce. Keď nad tým tak teraz premýšľam, cesta ku každej medaile je neskutočný príbeh. Každá trofej je nielen Nastina, ale celého nášho tímu.

Vediete k športu aj svoje deti. Chceli by ste, aby aj z nich boli raz šampióni?

Anastasia: Uvedomujeme si všetky plusy a mínusy vrcholovej športovej kariéry, lebo sme ju zažili. Sme športová rodina, nebránime deťom vo vzťahu k športu, naopak, podporujeme ich. Ale viackrát sme sa spolu rozprávali o tom, aký je rozdiel medzi aktívnym pohybom, amatérskym športom a tým vrcholovým. Náš syn si to už vie porovnať, lebo s nami zažil istý kus mojej športovej kariéry. Videl, čo všetko šport mame priniesol, čo musela obetovať, aké to boli obmedzenia pre rodinu. Ak by sa teraz rozhodoval pre vrcholový šport, tak má skúsenosti, ktoré získal so mnou. Je o to bohatší oproti iným športovcom, ktorí tieto skúsenosti nemajú.

Netrváte teda na tom, aby z detí boli vrcholoví športovci?

Anastasia: Netrváme na tom, aby jedinou cestou pre deti bol iba šport. V ich živote by mal byť, pohyb je dôležitý, ale snažíme sa rozvíjať aj ich ďalšie talenty. Majú ich tiež dosť, či už je to vzťah k jazykom alebo umelecký smer. Syn veľmi rád fotí, kreslí, čiže strednú školu si vybral podľa toho, akou cestou by chcel ísť, keby sa nepodarila športová kariéra. V živote každého z nás má šport svoje miesto, ale ak majú deti ďalšie talenty, ktoré by chceli rozvíjať, tak si myslím, že im v tom netreba brániť. Koníčky a záľuby majú mať v živote svoje miesto.

Nasta Kuzminova
Nasta Kuzminova

Deťom všeobecne dnes chýba pohyb, mali by ich k nemu viesť už rodičia. Čo by ste im poradili?

Anastasia: Ak to môžem zhrnúť, tak naozaj dôležité pre rodičov vo vzťahu k deťom je, aby ich viedli k športu. Prihlásiť ich na nejaký šport, ktorý ich baví, ale aj byť pre deti príkladom, vštepiť im lásku k pohybu, športovať s nimi. Rodičia sú pre deti hlavným vzorom, deti po nich opakujú. Ak vidia, že rodič sa hýbe, tak to berie ako normálnu, bežnú vec v živote človeka a funguje to oveľa viac. Rodičom prajem veľa trpezlivosti, lebo šport nie je vždy len o pozitívnych emóciách, často je o pádoch, prekvapeniach. Niekedy treba byť aj „vankúšom“, do ktorého sa dieťa môže vyrozprávať, ak niečo nevyjde. Deťom zas prajem, aby mali zo športu už odmalička radosť a snažili sa v ňom zdokonaľovať. Ak by ho mali len ako hobby, tak nech ich obohacuje a dáva im veľa do života.

Daniel: Chcel by som hlavne rodičom povedať, aby nemali od svojich detí veľké očakávania, že začnú v 12-tich alebo 13-tich rokoch ukazovať nejaké veľké výsledky. Je to veľmi dlhá cesta a mali by akceptovať trénerov a nemiešať sa im do práce, napríklad na tréningu. Vidím to dosť často, prídu a dávajú trénerovi rady, ako na to. Pritom on je tam ten hlavný a zodpovedný. Rodičia by mali ukázať deťom, ako oni športujú, nielen to od nich žiadať. To je pre ne lepšou motiváciou.

Nasťa, ako vnímate svoj príchod na Slovensko ako športovkyňa a matka? Čo bolo najnáročnejšie?

Anastasia: Príchod na Slovensko pre mňa znamenal veľmi náročné, zvláštne a zároveň krásne obdobie. Doteraz pociťujem vďaku a som vďačná za to, že som dostala na Slovensku príležitosť odznova začať športovať. Príležitosť uvedomiť si, že sa dá robiť šport, aj keď máš dieťa, rodinu, že to nie je prekážka vo vrcholovej kariére. Príchod na Slovensko je nová etapa môjho života, ale zároveň aj života našej rodiny, ktorú sme sa rozhodli budovať na Slovensku. Začala som úplne od nuly, vtedy som si nebola istá, či budem pôsobiť ako vrcholová športovkyňa, všetko bolo o pokusoch, skúškach, ale aj nových skúsenostiach.

Za príchod na Slovensko som vďačná hlavne manželovi Danielovi, lebo ten tu bol už roky predtým, než som ja prišla prvýkrát do Banskej Bystrice v roku 2005. Potom som sa vrátila v roku 2007 už so 6-mesačným synom a znamenalo to pre mňa veľa neistôt. Ale keďže bol manžel pri mne, tak to bola pre mňa najdôležitejšia istota. Nevedela som ešte, či začnem odznova v športe, či bude nejaký úspech, či zvládnem ako mladá mamička aj ďalšie veci, ktoré musia fungovať. V tom období bolo pre mňa dôležité byť dobrou mamou, dobrou manželkou a tou, ktorá sa postará o komfort v domácnosti v novo založenej rodine.

Zároveň som rada, že športové hnutie mi umožnilo súťažiť za krajinu, ktorá sa pre mňa stala novým domovom. Som vďačná ľuďom, ktorí sa nebáli cudzinky a rozprávali sa o mojej rodnej reči, že sa ju niekedy učili v základnej škole. Pomáhali mi robiť prvé kroky na Slovensku, ktoré boli takto oveľa istejšie.

Baranec je jedným z najvyšších vrchov Západných Tatier. Výstup naň by si mali vybrať len skúsení skialpinisti, ktorí majú natrénovanú aj chôdzu v mačkách

Na Baranec s mačkami a čakanom

by BaranecBaranecČlánky

FOTO: Mário Badík

Ďalšia skialpová trasa, ktorú vám predstavíme, sa takisto nachádza v Západných Tatrách, ale na rozdiel od výstupu na Babky je oveľa ťažšia. Na sociálnych sieťach ju návštevníci hôr označujú ako náročnú. Okrem skialpového výstroja musíte mať so sebou aj lavínovú výbavu, mačky a čakan.

Baranec je jedným z najvyšších vrchov Západných Tatier. Výstup naň by si mali vybrať len skúsení skialpinisti, ktorí majú natrénovanú aj chôdzu v mačkách. Trasa vedie väčšinou po miestach, kde v zimných mesiacoch skoro vôbec nesvieti slnko. S pribúdajúcimi jarnými týždňami budú pribúdať aj slnečné lúče, ale tienisté a strmé svahy sú aj v marci veľmi nebezpečné.

 

Na stránke visitliptov.sk odporúčajú vydať sa na túto skialpovú túru až koncom marca a začiatkom apríla, keď je sneh pomerne stabilizovaný. Vzhľadom na sklon kopca však treba vždy sledovať aktuálnu lavínovú situáciu a predpoveď počasia. Časť trasy treba absolvovať peši.

Začína sa na parkovisku v ústí Žiarskej doliny. Prvých päť kilometrov cestou na Žiarsku chatu je to len mierne stúpanie. Potom je to už strmšie, ideme smerom k bývalému lyžiarskemu vleku. Trasu tu križuje potok, vhodné miesto na jeho prechod je asi v strede starej zjazdovky. Ak je zamrznutý, dá sa prejsť skoro kdekoľvek. Od potoka nás čaká prevýšenie 800 metrov, čo preverí aj zdatných vyznávačov skialpinizmu.

Zo začiatku sa dá ísť ešte na pásoch, potom v strmom žľabe treba prejsť na mačky. Najobľúbenejším variantom je výstup cez Jarný žľab, pomerne rýchlo nás dostane na hrebeň. Po ňom potom prídeme až na vrchol Baranca. Ak je dobrá viditeľnosť, čakajú na nás výhľady na všetky strany. Pokochať sa dá pohľadom na Žiarsku a Jamnícku dolinu alebo Tri kopy a Plačlivé. V zime pôsobí Baranec pokrytý snehom obrovitým dojmom.

Zjazd je zaslúženou odmenou, ale pozor, len pre skúsených lyžiarov. Dá sa absolvovať niekoľkými cestami. Z Baranca idú tri žľaby – Maďarský, Centrálny a Jarný. Maďarský a Jarný sú oproti Centrálnemu ľahšie zvládnuteľné, napriek tomu ich odporúčajú len skúseným lyžiarom. Kto si na tieto zjazdy netrúfa, môže to vziať po hrebeni na vrchol Smrek, kde sú tiež možnosti na zjazd, alebo až do Žiarskeho sedla. Odtiaľ by to mali zvládnuť aj menej skúsení lyžiari. Treba ale dávať pozor na sneh, na jar je už veľmi tvrdý, lepšie je počkať do poobedia, kým trochu zmäkne.

Nasledujúce tri týždne, kým sa na prázdninách nevystriedajú všetky kraje Slovenska, budú aj pre horských záchranárov časom zvýšeného príjmu tiesňových volaní

Užite si jarné prázdniny. Ale bez úrazu

by Články

Jarné prázdniny sú tu a počnúc víkendom do hôr zamieri väčší počet rodín s deťmi, ktoré si budú chcieť užiť voľno. Nasledujúce tri týždne, kým sa na prázdninách nevystriedajú všetky kraje Slovenska, budú aj pre horských záchranárov časom zvýšeného príjmu tiesňových volaní.

Horskí záchranári upozorňujú na možnosť zranení malých návštevníkov hôr, ktorí spolu s rodičmi preceňujú svoje sily pri športových aktivitách. Nie je to prázdna obava. Horská záchranná služba (HZS) počas jarných prázdnin už niekoľko rokov po sebe zaznamenáva najväčší príjem tiesňových volaní, a to najmä z lyžiarskych stredísk, a každoročne niekoľko stoviek zranení, ošetrení, pátraní a transportov, medzi nimi ide aj o ťažké a smrteľné úrazy.

Sformulovali preto niekoľko dôležitých upozornení a opatrení, ktoré by rodičia pred odchodom do hôr a v horách pri plánovaní turistiky, horolezeckej či skialpinistickej túry nemali podceniť.

  1. Zistiť si predpoveď počasia v lokalite, kde budú tráviť prázdniny.
  2. Zhodnotiť možnosti – fyzickú prípravu a výstroj a podľa nich vybrať trasu. Treba sa oboznámiť aj s náhradnými možnosťami pre prípad nepredvídaných udalostí.
  3. Do hôr neodchádzajte sami. Ak iná možnosť nie je, príbuzných, kamarátov, chatára oboznámte s trasou, ktorú plánujete absolvovať, a to aj vtedy, ak ju počas túry zmeníte.
  4. Majte pri sebe nabitý telefón, turistické paličky, mačky, cepín, vysokú obuv, teplé a náhradné oblečenie, rukavice, čelovku, mapu a teplé tekutiny, ale aj lavínovú výbavu.
  5. Rešpektujte označenie: Lavínový terén a neriskujte. Všetky informácie o lavínovej situácii sú denne aktualizované na sk.

 

Čo treba urobiť v lyžiarskych strediskách:

  1. Správať sa tak, aby HZS nemusela zasahovať pri vážnych úrazoch, ako sa to v tomto roku už niekoľkokrát stalo.
  2. Na lyžiarskej trati treba dodržiavať tzv. Biely kódex, čo je sumár upozornení, usmernení a povinností osôb na lyžiarskej trati. Upravuje ich aj  zákon o Horskej záchrannej službe.
  3. Samostatným pravidlom je nosenie prilby,  ktoré je povinné pre deti do pätnásť rokov.

Ako ďalej HZS v súvislosti s jarnými prázdninami upozorňuje, v horách treba  počítať aj s tým, že na niektorých územiach nemusí byť vždy dobrý signál na volanie z mobilných telefónov,  preto odporúča využitie Aplikácie HZS, ktorú je možné stiahnuť si do mobilu. „Aplikácia umožňuje uskutočniť volanie na tiesňovú linku HZS 18300, odoslanie SMS a zároveň záchranárom poskytuje aj informácie o GPS polohe,“ uvádza na svojej stránke HZS.

Pripomína, že takmer každý oznamovateľ nehody má už dnes dotykový mobilný telefón, no nie každý v ňom vie nájsť svoju polohu. „V tejto súvislosti kladieme dôraz na osvojenie si vyhľadávania GPS polohy vo svojom telefóne, pretože výraznou mierou pomôžete nielen sebe, zranenému či uviaznutému, ale uľahčíte tým prácu aj záchranárom,“ nabáda spomínaná stránke.

A ešte jedno si treba uvedomiť. Prázdniny môžu rodinu finančne zaťažiť dvakrát – po prvý raz pri platbe za pobyt a služby v horských strediskách a druhý raz pri riešení dôsledkov úrazu. Preto HZS odporúča uzatvoriť poistenie, ktoré finančne pokryje náklady spojené so záchrannou a pátracou činnosťou.

Kto by nepoznal naše najznámejšie horské jazero? Ak ste pri ňom ešte neboli, ale tomu neverím, určite ste o ňom už veľa počuli, čítali a videli.

Za záhadnou rybou Štrbského plesa

by ČlánkyŠtrbské pleso

Kto by nepoznal naše najznámejšie horské jazero? Ak ste pri ňom ešte neboli, ale tomu neverím, určite ste o ňom už veľa počuli, čítali a videli. Cestovný ruch sa tu začal rozvíjať na konci 19. storočia, kedy vznikali prvé chaty, hotely a kúpeľné domy. Status významného centra turizmu a zimných športov si zachovalo dodnes. Je to najvyššie položená turisticko-liečebná osada vo Vysokých Tatrách.

Počuli ste však o rybe sih maréna, ktorá žila vo svojej čistej forme pravdepodobne už len vo vodách Štrbského plesa? Vedci ju objavili pred takmer štyridsiatimi rokmi, vtedy ich boli v jazere stovky. Dnes je tomu inak. Možno tu už nie sú žiadne ryby tohto druhu, možno ešte nejaké žijú. Nie je to veľmi pravdepodobné, ale príroda vie pripraviť nejedno prekvapenie.

Za miznutím ryby sih maréna je prirodzené starnutie Štrbského plesa, vedecky nazvané eutrofizácia. Je to zmena životných podmienok, vo vode pribúdajú najmä dusík a fosfor, rýchlo sa množia riasy, zelenie voda. Vedci už pri objavení tejto vzácnej ryby predpokladali, že v plese jedného dňa nebude žiadny život. Pred desiatimi rokmi ešte nejaké sihy v horskom jazere boli, teraz už vedci nenašli žiadne.

Záhadná ryba Štrbského plesa je hlavnou témou druhého podcastu novej série S batohom cez hory. Prečo púta takú pozornosť práve sih maréna a nie aj iné druhy rýb, ktoré žili a žijú v tomto jazere? Je to preto, že práve tu bolo pravdepodobne posledné miesto na zemi, kde tento druh žil ešte vo svojej neskríženej forme. Nasadili ho sem v roku 1929 z Poľska spolu s jalcom s cieľom zarybniť pleso. Žiadne ďalšie sih marény sa sem už nedostali, preto sa nemali s kým krížiť.

Po tejto záhadnej rybe, ale aj po iných atrakciách okolo Štrbského plesa pátrajú v podcaste nazvanom tak ako tento článok Vladko a Tánička. Naši cestovatelia, milovníci prírody a kníh, ktorí spolu vyrážajú za poznaním a dobrodružstvom, a potom nám o tom povedia v podcaste. Ak ste náhodou nepočuli prvú časť z druhej série S batohom cez hory, tak vás možno prekvapí, že k Vladkovi sa pridala jeho kamarátka Tánička. Tiež má rada hory a záleží jej na tom, aby zostali pekné a čisté.

Štôla je malá podhorská obec, necelé štyri kilometre vzdialená na juh od Vyšných Hágov.

Štôla má prívlastok tichého rodinného letoviska

by ČlánkyTatranské 
osady

Štôla je malá podhorská obec, necelé štyri kilometre vzdialená na juh od Vyšných Hágov. Na krátky čas svojej histórie bola súčasťou Mesta Vysoké Tatry, v tridsiatych rokoch minulého storočia nadobudla charakter tichého rodinného letoviska.

Encyklopédie uvádzajú, že obec sa po prvý raz spomína v roku 1330. Podobne ako jej „susedky“ – Batizovce, Gerlachov a Mengusovce vznikla kolonizáciou po tatárskom vpáde. Pôvodný názov Stola mohol byť odvodený od banskej činnosti (stollen, štôlňa), alebo od výrazu stola, čo je daň kláštoru.

Jej základom bol majer benediktínskeho kláštora, ten vznikol v roku 1314. Keď o storočie neskôr vyhorel a mnísi odišli, majetok získali batizovskí Mariássyovci a opustené pozemky dali do opatery svojim poddaným. Obecná stránka uvádza, že hádam poslednou zachovalou pamiatkou na kláštor je drevená zvonička s dvojkrížom a bronzovým zvončekom, ktorá stojí pred jednou z posledných dreveníc v obci postavených v roku 1934 Jánom Jurčom z Vyšnej.

Na dlhé storočia po zániku kláštora sa ľudia v Štôle venovali pestovaniu poľnohospodárskych plodín, chovu dobytka a domáckej výrobe náradia či práci v okolitých lesoch. Až od polovice 19. storočia sa tu udomácnil aj nový termín – turistický ruch. A tak, vidiac, že z neho plynú príjmy pre chudobné domácnosti, sa lepšie izby v mnohých chalupách v lete zmenili na jednoduché ubytovne pre turistov a domáci prespávali v šopách a stodolách. Stránka: vysoketatry.com uvádza, že v Štôle sa ľudia postupne začali venovať aj službám turistickej verejnosti a ako horskí vodcovia vynikli viacerí Rusnákovci a Rumanovci-Driečni.

Tridsiate roky minulého storočia Štôle nesmierne priali. Čiastočne tak prekryli vysťahovalectvo do mnohých európskych krajín a zámoria, ktorému Štôlania čelili v čase monarchie a prvej ČSR. Zamestnanie našli vo firme Baťa vo Svite, ale aj pri stavbách ciest, medzi nimi aj cesty Lučivná – Vyšné Hágy, ktorá bola dokončená v roku 1938.

Dedina časom nadobudla charakter tichého rodinného letoviska. Pomohla jej aj výstavba sanatória na liečbu tuberkulózy s potrebným hospodárskym servisom a budovami. Zo zabudnutej gazdovskej dediny, ako uvádza stránka obce, sa postupne stal cieľ milovníkov hôr najmä z Čiech a Moravy.

Pravidelne ju navštevoval napríklad aj známy český etnograf Jozef Vydra, autor niekoľkých monografií o ľudovej kultúre na Slovensku. V roku 1929 si tu nechal postaviť drevený zrub inšpirovaný miestnou ľudovou architektúrou. Projektoval ho známy architekt Dušan Jurkovič. Pravidelne do Štôly chodieval aj etnograf, fotograf a filmár Karol Plicka. „Mal tu aj prázdninové sídlo v murovanom dome „U Amerikánky“,“ spomína sa v historickom exkurze na obecnej stránke. Zrubové domy si tu nechali postaviť aj viacerí známi Bratislavčania.  

Nad nimi vyrástol penzión pražského podnikateľa Bedřicha Pavláta Slovenka a v strede obce pribudol aj murovaný penzión podnikateľa Ladislava Scharfsteina a neskôr aj penzión Zdravá generácia. Všetky tri boli až do vypuknutia II. svetovej vojny otvorené celoročne a, ako pripomína história obce, prosperovali. V Slovenke napríklad ešte v rokoch po vojne dovolenkovali známi herci pražských divadiel Vítěslav Vejražka, Dana Medřická, Václav Voska a iní.

Starší Štôlania si možno spomenú, že z hľadiska turistického ruchu a rozvoja obce, boli najlepšími roky 1947 – 1960. Vtedy fungovala pod Mestom Vysoké Tatry. Dôvodom bola jej výrazná orientácia na cestovný ruch a dobrá povesť, ktorá ju v tejto oblasti predchádzala. Investovalo sa v nej, stavali cesty, prispôsobila sa tomu verejná doprava a vznikli nové služby. Potom, ako dôsledok toho, že roľníci v obci nechceli založiť družstvo, štátna správa degradovala jej územie a pričlenila ju k Mengusovciam. Štatút obce Štôla znova získala až v roku 1990.

Spomínané penzióny mali smutný osud. Rodina podnikateľa Ladislava Scharfsteina neprežila Osvienčim, na Slovenku napriek dobrému chýru už po privatizácii zostali iba spomienky. Zdravá (neskôr Mladá) generácia, 80-posteľový penzión, ktorý postavil Bratislavčan Ing. Hanzík, a v ktorom sa prví hostia rekreovali už v roku 1930, neskôr odkúpila Sociálno-demokratická strana Československa. Tá mala ambíciu postaviť v Štôle aj ozdravovňu. Zrubová ozdravovňa dlhé roky slúžila liečbe dýchacích ciest so zameraním na mládež. S niekoľkými prerušeniami fungovala 63 rokov – až do roku 1998.

V rokoch „kurately“ mesta Vysoké Tatry nad obcou, v nej pribúdali nové stavby orientujúce sa na cestovný ruch, do jej výbavy pribudlo aj mnoho súkromných rekreačných chát. Do tejto podtatranskej osady si cestu našli mnohí investori, časť plánov ale odniesla voda a najmä privatizácia po roku 1993 a vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Nechala za sebou chátrajúce stavby, ktoré boli kedysi perlami v ponuke tatranskej rekreácie.

Napriek tomu dedina nerezignuje a uvedomuje si svoj pôvab, ktorý jej ako pečať vtisli predchádzajúce roky rozvoja cestovného ruchu. V zime sú v obci udržiavané bežecké trate vedúce krásnou prírodou okolo rieky Poprad s výhľadom na panorámu Vysokých Tatier. V lete ponúka cykloturistiku – napríklad aj trasu Štôla – Nová Polianka, ale aj rekreačnú jazdu na koňoch v okolí. Turistické zariadenia, chaty, penzióny, ale aj ubytovanie v súkromí môžu byť pre návštevníkov veľhôr dobrým východiskovým bodom pre poznávanie Vysokých Tatier.

20221107-0034

Nasťa Kuzminová: Biatlon je pre mňa viac ako len dosahovanie úspechov

by Články

Tomuto zimnému športu sa venovala od svojich 15 rokov, odvtedy potešila fanúšikov viacerými významnými úspechmi. Anastasia Kuzminová získala pre Slovensko tri zlaté olympijské medaily, zvíťazila aj na svetovom šampionáte vo Švédsku. V roku 2010 sa stala víťazkou ankety o najlepšieho športovca Slovenska. My sme sa s Nasťou a jej manželom Danielom stretli vďaka Tiposu vo Vysokých Tatrách, kde sme s nimi strávili príjemný deň na natáčaní. Našli sme si aj čas, aby sme sa porozprávali o rôznych témach. Prinášame rozhovor o úspechoch, tréningu, motivácii v športe i vážnych rozhodnutiach.

Titulná fotografia: Martin Krystýnek

Ste známa aj tým, že sa vám podarilo obhájiť olympijské zlato. Čo sa skrýva za týmto výnimočným úspechom?

Anastasia: Povedala by som to asi tak, že pre úspech v ďalších pretekoch treba na ten predchádzajúci zabudnúť. Na toto som prišla až časom, ako som postupne získavala športové skúsenosti. Vždy, keď sa mi podarilo niečo vyhrať, tak na jednej strane to bolo niečo vytúžené, ale na druhej strane aj emócia, ktorá dokáže človeka okrem radosti aj vyčerpať. Ďalší deň treba ísť do súťaže opäť naplno a neohliadať sa za tým, čo bolo. Aj keď je to veľký úspech, treba na to zabudnúť a začať akoby odznova.

Daniel, vy ste boli Nastiným trénerom. Ako ste to videli z toho pohľadu, že ste zároveň jej manželom?

Daniel: Už som to hovoril v nejakých rozhovoroch, pri Nasti som nebol takým klasickým trénerom v plnom rozsahu a zmysle slova. Nebolo to tak, že tréner povie, aby urobila to a to a bude to vyžadovať. Nasťa je športovec, ktorý si nájde svoju cestu a sama navrhne, že by tréning spravila trochu inak, urobila niečo navyše alebo niečo menej. Je to rozmýšľajúci športovec, takýchto je dosť málo – športovcov, ktorí rozmýšľajú, keď idú na tréning, ako sa pripraviť na súťaž. Toto je veľmi dôležité. Práca s ňou bola pre mňa ako trénera v niečom náročnejšia, v niečom ľahšia, ako keby to bolo len o nejakom vykonávaní úloh. Preto boli aj výsledky.

Obohatilo to aj vás ako trénera?

Daniel: Myslím, že áno. Naučil som sa pri nej veľmi veľa a aj teraz využívam skúsenosti, ktoré som získal s Nasťou. Vlastne v tom pokračujem s mladými športovcami. Myslím, že Nasťa ma naučila veľa vecí, mnohé sme sa naučili navzájom. Šport je súčasťou nášho života, dnes už ho ale nedávame na prvé miesto, pretože máme deti a rodinu, ktoré sú pre nás najdôležitejšie. Dá sa to ale skĺbiť, aby všetko pekne fungovalo.

Anastasia: Je to o plánovaní istých krokov, vždy po dohode. Je to o riadení vecí, ale dôležitá je aj vzájomná podpora. Vedieť si správne rozdeliť úlohy, aby ani jeden nebol veľmi unavený a dokázali sme si užívať pozitívne emócie. Počas športovej kariéry bol Daniel tým iniciátorom, ktorý produkuje nápady, prichádza s myšlienkami, dokáže vysloviť odvážne nápady, nájsť niečo nové. Vždy nás to posúvalo dopredu. Dá sa povedať, že v tom pokračuje aj teraz. Stále hľadá nejaké projekty, aby sme boli aktívni, a zároveň, aby nám to dávalo zmysel.

Ako sa udržiavate v kondícii po ukončení aktívnej kariéry?

Daniel: Dávame si rôzne súťaže a výzvy v rámci tréningu. Posledné roky to väčšinou vyhráva Nasťa, ja už som „postarší človek“, ale súťaženie u nás v rodine stále musí byť. Samozrejme, v dobrom zmysle slova.

Anastasia: A aj preto, aby sme sa ťahali navzájom, prináša to trochu adrenalínu a aj emócie, ktoré sa snažíme preklopiť do bežného života. Dá sa povedať, že návyky, ktoré sme získali ako profesionálni športovci využívame aj v bežnom živote. Ťahá sa to s nami ďalej, asi sa toho nevieme zbaviť, obaja sme súťaživé typy. Také to vzájomné „hecovanie“ asi patrí k nášmu vzťahu.

Ukončenie športovej kariéry asi nebol jednoduchý krok, čo všetko pre vás znamenal biatlon?

Anastasia: Najprv som sa venovala bežeckému lyžovaniu, biatlon bol pre mňa niečím novým, čomu sa chcem naučiť. Nadchýnal ma, obdivovala som tento šport, lebo je komplikovanejší a zdal sa mi náročnejší ako bežecké lyžovanie. Biatlon pre mňa znamenal veľmi veľa. Po získaní zlatých medailí som pochopila, že mi dáva oveľa viac ako len dosahovať výsledky. Týmto spôsobom môžem potešiť nielen seba, ale aj svojich blízkych, trénera, realizačný tím a množstvo fanúšikov v rôznych krajinách. Cítila som podporu, neboli to len ľudia od biatlonu, ale aj ľudia, ktorí o ňom až tak veľa nevedeli, ale mali radi šport. Videla som v tom svoje poslanie, úspešné momenty aj chvíle prehry. O to viac som si vážila každú chvíľu, ktorú som s týmto športom zažívala, dávalo mi to veľký zmysel.

Robíte teda aj veci, ku ktorým ste sa počas aktívnej športovej kariéry nedostali?

Anastasia: Áno, vtedy sme ich nedokázali uskutočniť, lebo by nás obmedzovali. Dnes hľadáme spôsoby, ako odovzdať naše skúsenosti ďalej, aby nezostali „zaprášené“ na nejakej poličke. Za dôležité považujeme aj to, aby sa rozhýbali ďalšie a ďalšie rodiny. Možno, aby sme vytvorili okolo seba komunitu ľudí, ktorých sme priviedli k aktívnemu pohybu. Pomôcť k tomu môže aj moja športová kariéra ako motivácia alebo inšpirácia. Počas športovej kariéry som dostávala veľa rád. Najprv boli žiadané, potrebovala som ich, aby som sa

zdokonaľovala, ale postupne som získala pocit, že si viem poradiť sama. Dokonca, že aj ja dokážem poradiť iným, ak to potrebujú. Spomeniem si, že som chodila po rady k mame, ktorá bola tiež športovkyňa. Nie vždy boli také, aké som chcela počuť. Neskôr sme sa s manželom dostali do stavu, že mi vedel poradiť a ja jemu. Vytvárali sme silný pár a posúvali sa dopredu, aj o tom to je.

Baby, čo tak skialp na Babky? Aj keď sa nám do nadpisu nevošli muži, tento asi dvojhodinový výstup v Západných Tatrách je vhodný aj pre nich.

Baby, čo tak skialp na Babky?

by BabkyBabkyČlánky

Aj keď sa nám do nadpisu nevošli muži, tento asi dvojhodinový výstup v Západných Tatrách je vhodný aj pre nich.

Ide o nenáročnú trasu v jednom z mála povolených skialpových areálov u nás. Ak patríte v tejto pohybovej aktivite medzi začiatočníkov, Babky sú presne pre vás. Ako východiskový bod slúži rázcestie turistických značiek na Bobroveckej vápenici. V prvej polovici idete po modrej značke mierne stúpajúcou zvážnicou.

Po dvoch kilometroch narazíte na križovatku chodníkov – doľava na Babky, doprava na Chatu pod Náružím. Podľa stránky visitliptov.sk, od tejto križovatky trasa kopíruje letný turistický chodník a ide o najproblematickejšiu časť výstupu. Je to aj preto, že sklon chodníka sa zvyšuje a cesta pomedzi stromy je pomerne úzka.

V druhej časti vedie cesta po ľavej strane, pretože na hrebeni je často riadne veterno. Aj vrchol je častokrát poriadne vyfúkaný. Po ceste môžete odbočiť doprava ku Chate pod Náružím alebo pokračovať na vrchol. Medzi zaujímavosti na trase patrí partizánsky bunker z obdobia Slovenského národného povstania asi v strede výstupu po pravej strane. Je to skalný previs, v ktorom prežilo v zime roku 1945 osem mužov z Bobrovca niekoľko týždňov.

Z vrcholu na vás čakajú nádherné výhľady na Liptovskú kotlinu, Nízke Tatry, ak je dobrá viditeľnosť, tak zahliadnete aj Kráľovu hoľu.

Zjazd si treba užiť hlavne vo vrchnej časti, máme dostatok snehu, tak to musí byť paráda. Svahy Babiek sú holé s riedkym lesom, čo je pre lyžiarov dobrý terén. Nebezpečenstvo lavín je tu minimálne. Po vstupe do lesa už treba dávať pozor na protiidúcich lyžiarov a ide skôr o presun ako o lyžovačku.