Zuzulka Hagarova

Orla perć – len pre skúsených a odvážnych

by ČlánkyOrla perć

Vo viacerých článkoch na tejto stránke sme písali o nenáročných, aj úplne jednoduchých túrach. Teraz sa pozrieme na opačnú stranu – na najťažšiu túru v Tatrách, za ktorú sa považuje Orla perć (Orlia prť) na poľskej strane tohto pohoria.

Foto: Zuzana Hagarova

Pripravte sa na strmé či doslova vertikálne časti vybavené početnými lezeckými pomôckami, rebríkmi, reťazami i kovovými schodmi. Bez prilby to radšej neskúšajte, hrozí tu pád kameňov i lavín. Aj malý uvoľnený kamienok vás môže nepríjemne zasiahnuť do hlavy a zbytočne zraniť.

Čas, za ktorý sa dá trasa zdolať závisí od poveternostných podmienok a stavu chodníka. Mení sa od 6 do 8 hodín. Predtým treba počítať s nástupovou cestou do sedla, tá zaberie aj viac ako 4 hodiny. Máme z toho celkom slušnú porciu času, preto je potrebné vyraziť na túto túru veľmi skoro. Najlepšie je absolvovať ju v rámci viacdenného pobytu v Tatrách. Niečo ako naháňanie času v tomto teréne nepripadá do úvahy. Cestu môže skomplikovať aj veľký počet turistov na reťaziach. Ak máte možnosť, vyberte sa radšej počas pracovného dňa. Pre istotu si pozrite, či náhodou nie je v Poľsku štátny sviatok, ak áno, tak radšej zmeňte plán za niečo iné.

V roku 2006 po niekoľkých smrteľných nehodách apelovali poľskí aktivisti na Tatranský národný park, aby odstránil horolezecké pomôcky na Orlej prti a vymenil ich za ferratu. Po dlhšej výmene názorov však padlo rozhodnutie, že ide o historickú magistrálu a zostane nezmenená.

20220510_161928

Lavína strhla otca s malým synom

by Články

V popoludňajších hodinách dňa 10.5.2022 boli horskí záchranári požiadaní o pomoc pre otca so synom, ktorí spustili lavínu na Baraních rohoch. Obaja spadli spolu s masou snehu niekoľko stoviek metrov aj cez skalný prah vysoký cca 100 m

Zdroj: Horská záchranná služba

Po zastavení neboli našťastie kriticky zasypaní. Otec mal viaceré zranenia v oblasti chrbtice, bedra a stehna, jeho 10 – ročný syn bol bez vážnejších poranení. Na mieste, kde sa zastavili nebol signál mobilného telefónu. Chlapec zišiel na Téryho chatu oznámiť čo sa stalo a požiadať o pomoc. Dvaja náhodní turisti išli  z chaty na pomoc otcovi. Horskí záchranári ihneď po prijatí informácie požiadali o súčinnosť posádku leteckých záchranárov a spoločne leteli do Malej Studenej doliny. Prvého otca po ošetrení letecky transportovali do popradskej nemocnice a následne sa vrátili pre chlapca, ktorý bol podchladený a otrasený z toho čo sa stalo.

 

Vo vysokohorských polohách je stále dosť snehu a teda stále pretrváva aj lavínové nebezpečenstvo, ktoré sa vplyvom vyšších denných teplôt a priameho slnečného žiarenia môže lokálne zvýšiť. 

V závere zimnej sezóny je typickým lavínovým problémom oťažievajúci mokrý topiaci sa sneh. Možno očakávať výskyt samovoľných splazov a malých lavín z veľmi strmých svahov. Nebezpečenstvo takýchto lavín samozrejme stúpa so zvyšujúcou sa teplotou vzduchu.  Pred výletom na vysokohorskú turistiku vždy kontrolujte aktuálnu situáciu v Tatrách na stránkach Horská záchranná služba | Lavínová situácia (hzs.sk)

Zdroj článku a foto :  Horská záchranná služba

Boris Michaliček1

Boris Michaliček: Za dobrou fotografiou je často naozaj veľa driny a trpezlivosti

by Články

Starostlivo pripravené, dychberúce zábery prírodných scenérií s výraznými farbami. To sú poznávacie znamenia fotografií autora, ktorý sa venuje hlavne krajinárskej a cestovateľskej fotografii. Za svoje práce získal už nejedno ocenenie na fotografických súťažiach. Býva v Poprade, takže do Tatier to má naozaj blízko. V rozhovore sa venujeme jeho vzťahu k našim veľhorám a inšpirácii, ktorú mu prinášajú.

Foto: Boris Michaliček

V akom veku sa u vás prebudila láska k horám?

Do Tatier som chodil s mamou už na základnej škole, ale tam by som ešte o vášni nehovoril. Naozaj rád som do hôr začal chodievať na strednej škole.

Prečo práve Tatry sú častým námetom pre vaše fotografie?

Som tu doma, a teda je to prirodzené, že sa v Tatrách a ich okolí vyskytujem často. A hoc máme na Slovensku mnoho nádherných hôr a miest, predsa len Tatry sú pre mňa niečím špecifické a výnimočné. Čo sa týka fotografie, tam najviac obľubujem Belianky zo Zamaguria. To sú naozaj unikátne pohľady.

Máte obľúbené miesto v Tatrách, ktoré by ste odporučili aj našim čitateľom?

Posledné roky som si akosi našiel cestu do Západných Tatier a Roháčov. Doliny sú síce dlhšie a prístup často náročnejší, odmenou je ale menej ľudí a neskutočné výhľady. Ale veľmi rád chodievam aj na Téryho chatu, atmosféru v Malej studenej doline s Prostredným hrotom mám veľmi rád. A taktiež Bielovodská a Javorová dolina sú úžasné.

Koľko vám trvá také jedno fotografovanie v Tatrách? Určite to musia byť hodiny.

Hodiny to samozrejme sú, a hlavne to málokedy vyjde na prvý pokus. Za dobrou fotografiou je často naozaj veľa driny a trpezlivosti. V zime je to často o náročnom výstupe a následne hodinách fotografovania prakticky na mieste. A to ešte neznamená, že sa dole vrátite s dobrou fotografiou. Ale ja osobne, mám aj toto na fotografii rád.

Ktoré miesto fotografujete úplne najradšej?

Určite Zamagurie.

Máte nejaký zážitok, ktorý ste zažili počas fotografovania a vždy si naň rád spomeniete?

Tých zážitkov je naozaj veľa. Od spania v horách v zime v -20°C, kopania záhrabov či pádu do vodopádu. Ale rád spomínam aj na pohodové zážitky, a tých je určite viac.

Zažili ste počas fotografovania v Tatrách aj nejakú nebezpečnú situáciu?

Tým sa snažím vyhnúť hlavne zodpovednou prípravou a kvalitnou výbavou. Ale samozrejme, také boli. Pri zostupe z Predného Soliska v zime som si pri páde zlomil nohu, v Škótsku som sa pošmykol na skale a spadol som dole celkom hlbokým vodopádom a podobne.

 

Koľko voľného času trávite v našich horách?

Keďže momentálne sa profesionálne venujem fotografii a organizácii fotografických workshopov, tak by sa dalo povedať, že som v horách či prírode vždy, keď sú vhodné podmienky na fotografiu. A tak to mám rád.

Vladimír Ambróz

Medveď, ktorý doplatil na lavínu

by Články

Len pár metrov nad turistickým chodníkom zo Štrbského na Popradské pleso vo Vysokých Tatrách, je to úsek Tatranskej magistrály značený červenou značkou, našli pracovníci TANAPu pozostatky uhynutého medveďa. Podľa denníka spis.korzar.sme.sk bol pravdepodobne ešte v období zimného spánku, keď jeho brloh zasypala lavína. Tento príval snehu sa mu stal osudným.

Foto: Vladimír Ambróz

O jeho telo sa „postarali“ iné dravce, pravdepodobne líšky alebo iné medvede. Strážcovia prírody našli už len jeho zvyšky – ohryzené kosti a srsť. Lavíny sú teda v zimnom období nebezpečné nielen pre ľudí, ale aj pre divo žijúce zvieratá.

Podľa webovej stránky Horskej záchrannej služby je v závere zimnej sezóny typickým lavínovým problémom oťažievajúci mokrý topiaci sa sneh. Preto sa dajú očakávať samovoľné splazy a malé lavíny z veľmi strmých svahov. Lokálne lavínové nebezpečenstvo hrozí už len v najvyšších polohách hôr a aj tam výška snehu postupne klesá.

Medvede sa postupne preberajú zo zimného spánku, takže pri túre v Tatrách sa treba mať zas na pozore. V posledných rokoch je hlásených stále viac prípadov stretov turistov s týmito zavalitými všežravcami. Svedčí o tom aj prípad medvedice Miše, ktorú turisti stretávali medzi Trangoškou a Štefánikovou chatou.

Iným problémom sú „návštevy“ medveďov v blízkosti obydlí alebo hotelov. Vo večerných a nočných hodinách si hľadajú jedlo v kontajneroch, ktoré ich lákajú, a potom sa už tohto zdroja obživy nevedia vzdať. Podľa Národného lesníckeho centra vo Zvolene, ktoré vedie štatistiku početnosti medveďa hnedého u nás, ich počet stúpol od roku 2000 asi trojnásobne. Na Slovensku dnes žije približne 2 700 medveďov.

Dawid Jakubowski

Podľa povestí sú tatranské plesá morskými očami

by ČlánkyMorské oko

Najväčšie z nich sa tak volá. Morské oko nájdete na poľskej strane Tatier, ale je obľúbeným cieľom aj turistov zo Slovenska. Pôvodne sa volalo Rybie pleso, lebo sa tu vyskytujú ryby, čo nie je v plesách častý jav. Súčasný názov vznikol podľa povestí, že pleso je v podzemí spojené s morom.

Foto: Dawid Jakubowski

Keď sa budete prechádzať po známej frekventovanej ulici v Zakopanom, nájdete tu množstvo magnetiek a iných propagačných predmetov s podobou Morského oka. Dostanete sa k nemu po asfaltovej ceste, autám a dokonca aj cyklistom je na ňu vstup zakázaný, ale aj tak je to vhodný tip na turistiku, aj s deťmi. Okolo jazera je pekný chodník na prechádzky, takže nudiť sa hádam nebudú. Dospelí privítajú občerstvenie v blízkej chate, ako sa asi volá, uhádnete?

Cesta zo záchytného parkoviska k plesu trvá približne dve hodiny, turistické topánky sa s asfaltkou nemajú veľmi v láske, skúste prípadne tenisky, či inú obuv. Čakajú však na vás také výhľady na okolité štíty a prírodu, že určite nebudete ľutovať. Napríklad Mickiewiczove vodopády – skladajú sa z troch väčších a niekoľkých menších kaskád na potoku, ktorý tečie z Doliny Piatich Stavov poľských. Neskôr, už takmer pri jazere, si všimnite na ľavej strane Malé Morské oko a Žabie oko.

Zaujímavou alternatívou, hlavne pre rodiny s menšími deťmi, je možnosť vyviezť sa k horskému jazeru konským povozom. Trvá to asi polhodinu a krásy prírody si vychutnáte počas pomalej jazdy. Prípadne môžete hore ísť peši a odviezť sa nadol. Tesne pre príchodom k Morskému oku už uvidíte okolitú scenériu štítov – Rysy, Žabiu vežu, ale aj Mengusovský štít, Hincovu vežu a ďalšie. Vychádza odtiaľto aj turistická cesta na Rysy z poľskej strany.

Marek Király

Kôprová dolina – pokojne aj na bicykli či s deťmi

by ČlánkyPo Tatrách 
na bicykli

Rozľahlá dolina ponúka množstvo tipov na rôzne druhy aktívneho trávenia voľného času.  Východiskovými bodmi sú Podbanské alebo Tri studničky. Turistické chodníky vedú ku Kmeťovmu vodopádu, Vajanskému vodopádu, Temnosmrečianskym plesám alebo k sedlu Závory. Môžete ich prejsť peši, ale niektoré pokojne aj na bicykli, či dokonca s kočíkom.

Foto: Marek Király

Ku Kmeťovmu vodopádu sa dostanete napríklad z Podbanského, stúpanie je počas väčšiny trasy pozvoľné, nemusíte prekonávať ani kopce či iné terénne nerovnosti. Kratšia a možno aj zaujímavejšia je trasa od Važeckej chaty, ale oproti ceste z Podbanského je viac kopcovitá. Ak sa chystáte prísť s bicyklom, tak použite radšej cestu z Podbanského.

Od rázcestia Horáreň Tichá po Kmeťov vodopád vedie cyklotrasa dlhá 6 kilometrov. Za pekného počasia ponúka ideálne podmienky na cykloturistiku, cestu zvládnu aj menej zdatní cyklisti. Odmenou pre vás bude pohľad na najväčší vodopád u nás, ktorým je práve Kmeťov vodopád. Turistika s deťmi sa v tejto oblasti osvedčila mnohým rodinám, zvládnu ju aj najmenšie deti.

Cez Hlinskú dolinu a Kôprovské sedlo sa dá dostať až do Mengusovskej doliny k Veľkému Hincovmu plesu, ale to si treba počkať do 15. júna, pretože Kôprová dolina je kvôli zimnej uzávere tatranských chodníkov ešte uzavretá od Kmeťovho vodopádu cez rázcestie Hlinská dolina do Vyšného Kôprovského sedla.

Eduard Kuro Lipták

Ešte mesiac, a Chata pod Rysmi opäť privíta turistov

by Chata pod RysmiČlánky

Najvyššie položená a zároveň najmladšia vysokohorská chata v Tatrách je počas zimnej uzávery turistických chodníkov zatvorená. Od 15. júna však už budeme môcť pozorovať vrchol Rysov a rozmanitú prírodnú scenériu aj priamo z jej terasy.

Foto: Eduard Kuro Lipták

Uzávera vybraných tatranských chodníkov trvá od začiatku novembra do 14. júna. Príroda a zvieratá sú v tomto období najzraniteľnejšie, preto je dôležité nechať ich v prirodzenom prostredí bez rušivých vplyvov. Je to obdobie kamzíčej ruje, ale aj hniezdenia a vyvádzania mláďat viacerých chránených druhov. Podľa Verejnej vyhlášky Okresného úradu v Prešove z roku 2017 sa Chata pod Rysmi nachádza na chodníku od Rázcestia nad Žabím potokom cez sedlo Váha na vrchol Rysov, a tento je v zimnom období pre turistov uzavretý.

O potrebe chaty na tomto úseku hovorili turistickí nadšenci už koncom 19. storočia. Postaviť sa ju podarilo v roku 1932. Smutnou kapitolou jej histórie je, že chatu niekoľkokrát vážne poškodila lavína, prvý raz už v roku 1947. Pamätný je rok 2000, kedy príval snehu odtrhnutý z Českého štítu chatu zničil. Chatár Viktor Beránek sa spolu s ďalšími nadšencami hneď pustili do rekonštrukcie, aby mohli zabezpečiť letnú prevádzku. Ďalšie lavíny prišli v rokoch 2001 a 2003, ale to už boli pripravené návrhy na umiestnenie novej chaty tak, aby ju lavíny ohrozovali čo najmenej.

Chata pod Rysmi je jednou zo štyroch vysokohorských chát v Tatrách, ktoré zásobujú nosiči. Musia zvládnuť trasu dlhú 4,5 kilometra s prevýšením 750 metrov. Na chrbte majú väčšinou 60 až 90 kilogramov. Rekord drží súčasný chatár Viktor Beránek, ktorý v roku 2003 vyniesol na chatu náklad vážiaci 122,5 kilogramu.

Paul Oravec

Pokračovanie osídľovania Tatier v novoveku

by Články

Kolonizácia tatranského úpätia pokračovala aj v šestnástom a sedemnástom storočí. Obyvateľstvo už existujúcich obcí posilnili valaskí novousadlíci. Hustejšie osídlenie a podstatné rozšírenie poľnohospodárskej pôdy sa prejavilo vo zvýšenom nápore na tatranské lesy. Spočiatku majitelia lesov umožňovali voľnú ťažbu dreva s podmienku, že sa nebude ďalej speňažovať. Od šestnásteho storočia sa však predaj a spracovanie dreva stalo výnosným podnikaním. Lesné hospodárstvo bolo na nízkej úrovni a tak sústredený nápor na niektoré druhy drevín spôsobil ich takmer úplné vymiznutie.

Foto: Paul Oravec

V sedemnástom storočí sa veľmi rozmohlo aj pastierstvo, ktoré využívalo takmer všetok vegetačný kryt na území Vysokých Tatier, kde priemerná výška hornej hranice pasienkov dosahovala až 2 000 metrov. Vypaľovanie kosodreviny s cieľom rozšírenia pastvy vážne narušilo pôvodný ekosystém, čím došlo k erózii pôdneho krytu a porušeniu vodného režimu so všetkými negatívnymi následkami. Počas tureckej invázie do strednej Európy a s tým súvisiace zvýšenie výdavkov na armádu, sa z podnetu Habsburgovcov začalo na území Vysokých Tatier rozvíjať aj baníctvo. Banská technika bola však veľmi primitívna a výsledky ťažobných pokusov takmer mizivé. Hlavné ťažobné strediská sa nachádzali v oblasti Kriváňa a Važeckej doliny.

Prvá polovica sedemnásteho storočia je obdobím vedeckého skúmania Tatier. Do poznávania Tatier sa veľkou mierou zapojil aj Matej Bel., ktorý vlastivedu liptovských Tatier zahrnul do druhého zväzku jeho diela. Okrem textu, obsahuje aj cennú mapu, ktorú vypracoval slávny slovenský kartograf Samuel Mikovíny. Vedecké diela M. Bela a ďalších domácich autorov prenikli za hranice Uhorska, a tak svet objavil Tatry. Do neznámej časti Karpát sa vydalo veľa európskych učencov. Turistika sa však do Tatier dostala oveľa neskôr ako do Álp. Do konca osemnásteho storočia ešte prakticky neexistovala. Hlavnou príčinou oneskoreného príchodu turistov do Karpát boli ťažkosti spojené s namáhavým cestovaním. Nepohodlnosť a nízka rýchlosť zastaraných foriem dopravy, ktoré navyše viedli po zlých cestách, odrádzali potenciálnych návštevníkov príťažlivých Tatier.

Na konci osemnásteho storočia bola síce založená najstaršia tatranská osada Starý Smokovec, ale skutočný rozvoj turistiky na území Vysokých Tatier sa začal až po ukončení výstavby Košicko – bohumínskej železnice, ktorou Tatry získali dopravné spojenie s Budapešťou, Prahou, Wroclawom a po dokončení Považskej železnice aj s Bratislavou a Viedňou. Ako druhá v poradí vyrástla na území dnešného mesta Vysoké Tatry osada Štrbské Pleso a potom nasledovali Nový Smokovec, Dolný Smokovec, Tatranská Kotlina, Tatranské Matliare, Kežmarské Žľaby, Tatranská Polianka, Vyšné Hágy a Tatranská Lomnica. V roku 1900 mohli všetky tatranské ubytovacie zariadenia prijímať hostí a Tatry sa postupne stávali vyhľadávanou turisticko – rekreačnou oblasťou. Hlavným centrom kúpeľníctva sa v roku 1875 stal Nový Smokovec. Ďalšie liečebne a sanatóriá vznikali postupne na Štrbskom Plese, v Tatranskej Polianke a vo Vyšných Hágoch.

Dňa 1. januára 1949 bol na celom území Mesta Vysoké Tatry vyhlásený Tatranský národný park (TANAP) a ochrana prírody sa tak stala neoddeliteľnou súčasťou rozvoja tohoto unikátneho územia.

Jaroslav Lepiš

Ako to bolo v Tatrách počas stredoveku?

by Články

Stredovek priviedol do tatranského regiónu okrem lovcov zveri aj zlatokopov a hľadačov pokladov. K jedným z najznámejších baní patrili zlaté bane v oblasti Kriváňa. V 11. storočí si podmanili tatranskú prírodu maďarskí jazdci, čím sa územie Tatier stalo dedičstvom Uhorska. Prvou zachovanou písomnou listinou Vysokých Tatier, je darovacia listina z roku 1209, ktorou uhorský kráľ Ondrej II. daroval vlastnícke právo na územie Vysokých Tatier svojím dvoranom.

Foto: Jaroslav Lepiš

Tatársky vpád v rokoch 1241 a 1242 podtatranskú oblasť priamo nezasiahol, ale tatranské lesy poskytli obyvateľom severného Slovenska úkryt. Po ústupe Tatárov sústredil Belo IV. všetku energiu na upevnenie obrany uhorského štátu. Do tohto programu patrilo rozsiahle osídlenie podtatranskej oblasti kolonistami, ktorí získali rozsiahle výsady a právomoci. Ďalšie časti Liptovskej a Spišskej župy boli darovacími zmluvami pridelené najmä zaslúžilým kráľovským bojovníkom, ktorí svoje majetky dávali do užívania schopným sluhom s podmienkou, že sa postarajú o ich zaľudnenie a zúrodnenie. Predmetom donácií boli aj neobrábateľné horské oblasti, kde mali osadníci možnosť vyháňať dobytok a vykonávať rybolov, poľovačky a na základe osobitného povolenia aj ťažbu nerastných surovín. V trinástom a štrnástom storočí došlo postupne k majetkovému rozdeleniu celého územia Vysokých a Belianskych Tatier. Na konci stredoveku to bolo osem veľkých majetkových celkov, z ktorých jeden (Tichá a Kôprová dolina) zostal korunným vlastníctvom.

Prvé slovanské kmene našli podtatranskú oblasť z veľkej časti porastenú lesmi. Predchodcovia týchto osídlencov zasiahli do stavu porastov iba vo veľmi malej miere. Obyvatelia užívali lesy a všetko voľne a bez akýchkoľvek obmedzení. Z praktických dôvodov však využívali hlavne územia v blízkosti svojich sídlisk. Slobodné kmene a rody žili vo voľnom spoločenstve, nepodliehajúc žiadnej panovníckej moci. Majetkovo boli Tatry územím nikoho, čo znamenalo, že ich hospodárske využitie malo spontánny charakter a vychádzalo z momentálnych potrieb obyvateľstva a nebolo nikým usmernené. V polovici jedenásteho storočia zasiahla expanzia maďarských jazdeckých družín aj tatranskú oblasť. Podmanené kraje, aj s pôdou a obyvateľstvom sa stali dedičným vlastníctvom uhorského kráľa. Z tejto situácie vychádzala ďalšia regulácia vlastníckych pomerov na území Vysokých Tatier a územnej správy v tatranskej oblasti. V záujme lepšie ovládať podrobené územie, vznikli ešte v tomto storočí samostatné administratívno – hospodárske celky – "stolice", z ktorých územie Liptovskej župy, zahŕňalo liptovskú časť Západných Tatier s priľahlým okrajom Vysokých Tatier a územie Spišskej župy celé Vysoké a Belianske Tatry. Dopravné spojenie medzi obidvoma stolicami zabezpečovala na južnej najspodnejšej časti Tatier cesta medzi Košicami a Žilinou, ktorú dal v roku 1364 kráľ Ľudovít I. prebudovať na obchodnú magistrálu až po poľský Wroclaw.

Prebiehajúci proces hustejšieho osídlenia si vynútil úpravu vlastníckych pomerov územia. Prví konkrétni vlastníci územia Vysokých Tatier boli najmä dvorania uhorského kráľa, ktorým boli darom udelené vlastnícke práva na pôvodne kráľovskom území. Najstarším známym darom, ktorý sa týkal územia Vysokých Tatier je z roku 1209, kedy Ondrej II. daroval územie Skalnatej doliny a oboch Studených dolín aj s horskými hrebeňmi vrátane Lomnického štítu spišskému prepoštovi Adolfovi a jeho sestre. Ich potomkovia Berzeviczyovci vlastnili toto územie až do devätnásteho storočia.

Milos Monka

Existoval život v Tatrách aj počas praveku?

by Články

Začiatky osídľovania v oblasti Vysokých Tatier siahajú už práve do tohto obdobia, kedy ľudia začínali svoje prvé výstupy do divokej tatranskej prírody. Podtatranská oblasť bola pomerne husto osídlená.

Foto: Milos Monka

Najďalej do minulosti siahajú nálezy z oblasti Gánoviec, ktoré sú vzdialené necelé 3 kilometre od mesta Poprad. Bola tu nájdená lebka neandertálca z mladšej doby kamennej, ktorá je stará asi 120 000 rokov. Tento praveký človek nechal v okolí Tatier zvyšky ohnísk, rozlámané kosti ulovenej koristi a tiež primitívne kamenné nástroje. Ďalej boli nájdené aj rôzne kúsky keramiky a keltské mince ale našli sa aj rôzne stopy prehistorických opevnení neďaleko obcí Veľká Lomnica, Veľký Slavkov a Nová Lesná, ktoré sa nachádzajú v tesnej blízkosti Vysokých Tatier.

Existuje predpoklad, že pravekí ľudia navštevovali jaskyne v Belianskych Tatrách, kde sa našli pozostatky medveďov a losov, čo boli najvyhľadávanejšie koristi týchto lovcov. Pri vchode Belianskej jaskyne bola v minulosti náhodne nájdená kamenná sekerka a vo Veľkej Studenej doline bronzový sekeromlat. Ďalej sa na čistine pod Novým Smokovcom podarilo odkryť pozostatky huty z laténskeho obdobia a taktiež nájsť rôznu keltskú keramiku.

Bolo tu vykonaných viacero archeologických výskumov, no keďže sa veľa artefaktov postrácalo, nikomu sa nepodarilo presne určiť v ktorom období a ktorá skupina obyvateľov tu žila.