horskí nosiči v Tatrách

Sú poslednými šerpami v Európe. Toto remeslo si môžete vyskúšať aj vy

Fotografia: ilustračná

Nosičské remeslo je vo svete raritou. Aj v Alpách ich nahradili iné prostriedky a väčšina chát v zahraničí je zásobovaná inak ako ľudskou silou. V Tatrách však stále funguje početná komunita nosičov, ktorí zásobujú šesť horských chát za každého počasia. Patrí medzi nich aj Štefan Bačkor – dobrovoľný záchranár, horský nosič, horský sprievodca, majiteľ Sherpa caffe a správca Švajčiarskeho domu v Starom Smokovci. Lásku k horám a turistike zdedil po rodičoch a ku svojim povolaniam sa dostal, ako sám hovorí, prirodzene. 

Keď si človek vyhľadá vaše meno na internete, nájde viacero informácií. Niekde sa o vás píše ako o nosičovi, inde čítam, že ste horský sprievodca či dobrovoľný záchranár. Tak mi, prosím, povedzte, kto je Štefan Bačkor? 

Som z Popradu, tam som sa narodil, aj vyrastal. Prvé, čo človek vidí, sú kopce, takže tieto moje povolania prirodzene vyplývajú z prostredia, ktoré ma obklopuje. Moja mamka liezla, vtedy nebolo veľmi bežné, aby bola žena v horolezeckom oddiele. Lásku k horám som pochytil asi od nej. S bratom nás viedla k pohybu a túram. Takmer každý víkend sme trávili v Tatrách, v prírode, bez ohľadu na počasie. Na strednej škole som začal liezť po kopcoch, a čo sa týka nosičského remesla, k tomu ma doviedol brat. Raz sa vybral s kamarátom namiesto lezenia vyskúšať vynášku, pretože bolo zlé počasie. To bol aj môj prvý kontakt so svetom horských nosičov. 

Nosieva sa na chaty každý deň alebo to záleží od počasia? 

Každá chata má svoj systém, ale počas sezóny je jedno, aké je počasie. Ak je chata nonstop vyťažená, musí byť aj zásobovaná. Skúsený chatár si „chystá“ nosičov ešte pred hlavnou, teda letnou sezónou. Okrem zamestnancov chát, má každá chata aj komunitu externých nosičov, často bývalých zamestnancov a ďalších, ktorí to robia popri svojej práci ako hobby. Nosičské remeslo je vo svete raritou. Už ani v Alpách to nefunguje, väčšina chát v zahraničí je zásobovaná vrtuľníkmi alebo inak. 

Ako je možné, že u nás je toto remeslo stále živé? 

Je to kombinácia viacerých faktorov. Jedným je, že väčšina chát sa nachádza v národných parkoch, teda ide o ochranu prírody. Ak nie sú vhodné podmienky, vrtuľníkom sa lietať nemôže. Mali sme napríklad mesiac teplotnú inverziu, hore sme sa opaľovali, ale keďže dole bola hmla a slabá viditeľnosť, helikoptéra vzlietnuť nemohla. Lieta sa najmä pred letnou sezónou, treba predzásobiť chaty pred otvorením dolín, ale aj pred zimnou sezónou kvôli zásobeniu chát materiálom na kúrenie. Aj tak sa lieta viac ako v minulosti, no počasie je veľmi limitné. Nosič môže ísť takmer za každého počasia.

Nosičstvo funguje aj ako atrakcia – turisti v Tatrách si môžu vyskúšať vyniesť krošňu na niektorú z chát. Ktorú trasu odporúčaš v lete absolvovať? 

Na začiatok odporúčam Zamkovského chatu – je to trasa, ktorá je najkratšia a prevýšenie tiež nie je kruté. Tu človek zistí, ako na tom je. Individuálne vynášky pre záujemcov robievam najmä tu. Chata je pre túto aktivitu výborne umiestnená, bezpečnou formou si to človek v sprievode profi nosiča vyskúša. Samozrejme chcem, aby si to turista-nosič aj užil. Nosenie nie je len o fyzickej sile, ale aj o mentálnej. Človek zistí, ako reaguje v náročnej situácii. Niekedy by aj chcel, ale jeho telo už nevládze, vtedy je potrebné, aby som správne odhadol situáciu a stopol ho, ak vidím, že to už fyzicky nedáva. Aktuálne máme pre členov vernostného systému MYAPLEND 20 % zľavu na Sherpa adventure. Ide o zážitkovú vynášku na Zamkovského chatu v sprievode profesionálneho nosiča a v prípade záujmu aj o prednášku o vysokohorskom nosičstve spojenú s prehliadkou nášho nosičského mini-múzea vo Švajčiarskom dome. 

Ako taká vynáška vyzerá – každý z vás nesie vlastný náklad? 

Nie, ja som tam na „koučovanie“ a asistenciu a v prípade potreby aj na prebratie vynášky. Začína to prípravou na vynášku a jej balením. Na tých miestach, kde vieme oddýchnuť, my to voláme štandy, si človek sadne, ja mu náklad podržím, aby nespadol. Na ťažkom mieste poradím, ako zvoliť krok, kam stúpiť a ako si pomôcť. Ak by som aj ja niesol náklad, nevedel by som sa sústrediť na klienta. Som tam na to, aby som ho mohol nahradiť v prípade, že nevládze, pretože náklad jednoducho na chatu dostať musíme. 

Poďme teraz k sprievodcovstvu. Existuje turistický sprievodca, horský sprievodca a horský vodca. Aký je medzi nimi rozdiel? 

Turistický sprievodca by mal sprevádzať len po turisticky označených chodníkoch. Horský sprievodca môže opustiť tento chodník bez snehovej prikrývky, môže ísť do prvého stupňa horolezeckej náročnosti podľa klasifikačnej stupnice Medzinárodného zväzu horolezeckých spolkov (UIAA). Je to teda sprevádzanie osôb v horskom a vysokohorskom prostredí bez použitia horolezeckého výstroja mimo turisticky označených chodníkov a trás. A potom je horský vodca, ktorý môže klientov navyše zobrať aj na lezeckú túru. Samozrejme, pre všetkých platí, že pokiaľ je konkrétna oblasť celoročne uzavretá, nemôže tam ísť. To sú pravidlá, ktoré by mal dodržať každý z nich. 

Aké sú benefity horského sprievodcu, kedy a prečo by som si jeho služby mala objednať? 

Ak sa chcete iba prejsť, môžete ísť aj bez sprievodcu, ale výhodou horského sprievodcu je, že dostanete výklad k terénu, okoliu, histórii a nejaké zaujímavosti ako bonus. Teória hovorí, že keď sa chystám na nejaké územie, mám si naštudovať návštevný poriadok, kde je definované, čo ako turista môžem navštíviť v lete a čo v zime. Aj toto garantuje profesionálny horský sprievodca. Sú však aj turisti, ktorí sa nepripravia a môžu mať problémy. Nenaštudujú si trasu, nepozrú počasie. Keď si rezervujete na túru horského sprievodcu, ako turista by ste sa už nemali s ničím trápiť. Sprievodca vie, na akú túru je vhodný čas a po konzultácii s klientom vie aj odporučiť kam ísť na základe fyzickej kondičky.

Ktorú trasu odporúčate absolvovať s horským sprievodcom v lete? 

Moja srdcovka je Končistá, pretože sme hneď vedľa Gerlachovského štítu, s ľuďmi na Gerlachu sa vidíme voľným okom. Je to vysokohorská turistika s veľmi porovnateľnými parametrami ako výstup na Gerlach, sme vo voľnom teréne, máme niekoľko možností ciest, ktorými vieme vystúpiť na vrchol a aj zostúpiť. Ja sa vždy snažím ísť inou trasou hore a inou dole, aby to bol pre klienta zážitok. Celkový čas túry záleží od toho, ktorú trasu si zvolíme a tak isto od skupiny ľudí. 

Viete mi dať nejaké praktické tipy, ako sa na túru pripraviť, čo si vziať? 

Určite je potrebné pripraviť sa na každé počasie – vziať si osobné veci, vhodnú obuv a oblečenie. Kto je zvyknutý, môže si vziať turistické paličky. Ja napríklad aj v lete nosím tenké rukavice a čiapku, sme v horách, kde aj v auguste môže snežiť. Turistom odporúčam, aby si vzali najlepšie turistické oblečenie do hôr, aké majú, niečo do dažďa, niečo na prezlečenie, niečo do chladného počasia a samozrejmosťou by malo byť aj cestovné poistenie do hôr.

Pobyt v našich veľhorách stojí za to, vychutnajme si ho naplno, aby sme si odniesli spomienky, na ktoré nikdy nezabudneme. Zaregistrujte sa aj vy do vernostného systému MYAPLEND na myaplend.com a vyberajte z množstva benefitov, špeciálnych výhod a zliav, s ktorými sa v Tatrách nebudete nikdy nudiť.

Bicyklom na Sliezsky dom

Cyklotrasa Tatranská Polianka – Sliezsky dom

Ilustračné foto: Peter Cigáň

Hneď na začiatku treba povedať, že výšľap pod najvyšší vrch Vysokých Tatier je iba pre zdatných cyklistov, s dobrou kondíciou i cyklovýbavou. Cyklista na nej prekonáva prevýšenie zhruba 700 m a dostáva sa do nadmorskej výšky 1 670 m.

Cyklotrasa Tatranská Polianka – Sliezsky dom je legendárna. Tí, ktorí ju absolvovali, hovoria o výzve, sebavedomí a prekonávaní samých seba. Nie je dlhá – meria 7 a vedie po asfaltke, ale priemerné 10-percentné stúpanie dá zabrať aj kondične veľmi vyspelému cykloturistovi a na cestných bicykloch to utiahnu iba dobre trénovaní cyklisti.

Sliezsky dom a Velické pleso. Ilustračné foto: Janko Michlík

  • Tretia s najťažším stúpaním u nás

    Preto si trasa vyslúžila hodnotenie – po Smrekovici a Kráľovej holi tretia s najťažším stúpaním u nás. Tí, ktorí ju už absolvovali, radia menej skúseným, a predsa odhodlaným dosiahnuť Sliezsky dom, aby si zobrali bicykel s trojprevodníkom.

    Orientácia na trase je jednoduchá – od Tatranskej Polianky mierite stále bližšie k Tatrám – až ku Sliezskemu domu. Tam si možno uvedomíte, že ste absolvovali trasu k cieľu, ktorý je druhým najvyšším na Slovensku, ku ktorému sa dá dostať na bicykli. Vyššie je už iba Kráľova hoľa. Dá sa absolvovať za jeden deň až z Bratislavy, ak použijete kombináciu cestovania do Tatier vlakom či autom.

Gerlachovský štít cestou na Sliezsky dom. Ilustračné foto: Miroslav Mika. 

Odmenou je výhľad na kráľa Vysokých Tatier

Odmenou na trase vám budú krásne výhľady a hore pri Sliezskom dome vás uchváti pohľad na Velické pleso a panorámu Tatier s jeho kráľom Gerlachovským štítom. Sliezsky dom je nástupným bodom  pre výstup na neho. Spoločnosť vám oproti bude robiť aj Kráľova hoľa.  Dôležité je upozorniť, že na cyklovýstup sa treba vydať skoro ráno, je tam pokojnejšie, neskôr sa skomplikuje množstvom turistov, ktorí tiež mieria k Sliezskemu domu.

Prvá chatka tu stála už v roku 1871

Sliezsky dom je zvláštna stavba. Hotel praví Tatranci nemajú radi, lebo im nepasuje jeho moderná architektúra a mnohí ju nepovažujú za vhodnú do tohto prostredia. Ale, čo už…. Zvykli sme si. Stojí priamo na brehu Velického plese a má viacerých predchodcov. Prvá kamenná chatka, tzv. Blásyho chata, na tomto mieste stála už v roku 1871, no o pár rokov neskôr ju zmietla lavína. Nosiči a horskí vodcovia ale už v tom čase potrebovali nocľaháreň, preto na juhovýchod od plesa postavili drevenú útulňu. Pre príbeh Sliezskeho domu je dôležitý rok 1895, keď tu Uhorský karpatský spolok postavil prvý dom, pôvodne ako prízemnú drevenú budovu. Chatu postupne rozširovali a modernizovali, čo bolo pre turistický ruch v Tatrách dobre, no v roku 1962 celkom vyhorela. Nahradil ju v roku 1968 dnešný moderný horský hotel.

Ak si aj vášnivý turista, môžeš plánovať

Ak ste už na Sliezskom dome, môžete si naplánovať budúcu turistiku. Napríklad s deťmi na trase cez Hrebienok popod Slavkovský štít až na Velické plese a cez Velickú poľanu do Tatranskej Polianky alebo Smokovcov. Alebo si do kalendára zapíšete okruh Veľkou alebo Malou Studenou dolinou. Cez Hrebienok, popod Slavkovský štítu prídete na Velické pleso a odtiaľ pokračujete na Poľský hrebeň, kde sa cez sedlo pod Divou vežou cez Veľkú Studenú dolinu môžete spustiť na Reinerovu chatu a späť na Hrebienok.

ovocné smoothie

TIP na turistickú desiatu: Ovocné smoothie

Čo je lepšie na štart dňa ako ovocné smoothie s ovsenými vločkami a kokosovým mliekom? Výborne vás zasýti a dodá vám dostatok energie na to, zdolať akúkoľvek turistiku. Poznáte tatranskú štart lanovku, z ktorej sa dostaneme napríklad na Skalnaté pleso?

Odštartuje svoje ráno zdravo!

Suroviny:

  • 100 g jahôd
  • 100 g čučoriedok
  • 50 g malín
  • 1 banán
  • 1 avokádo
  • 2 PL sirupu z agáve
  • 50 g ovsených vločiek
  • 100 ml kokosového mlieka

Postup:

  • Do mixéra postupne hodíme jahody, čučoriedky, maliny, ovsené vločky, banán a avokádo.
ovocné smoothie
Do mixéra pridáme vybrané ovocie. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Presypeme ich do väčšej misy, pokvapkáme olivovým olejom a pridáme soľ, čierne korenie a chilli.
ovocné smoothie
Pridáme kokosové mlieko. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Osladíme sirupom z agáve a zalejeme kokosovým mliekom. Všetko rozmixujeme, prelejeme do fľašky a zabalíme do batohu.

Tak čo, inšpirovali sme vás? Všetky suroviny do našich receptov nám dodal náš partner BILLA Slovensko.

Autor titulnej fotografie: cezhory.sk

Pes v horách

Zobrať psa či mačku do hôr?

Ilustračné foto: Ľubka Kovácsová

Maxík, Rocky, Betinka, Daisy, Lola… Nie, nie sme na výstave psov, ale v národnom parku. Vziať domáce zviera na relax v prírode je trendy. Ale je to aj vhodné, či správne?

V národných parkoch sa spravidla zhodujú v tom, že v nejakých ich okrajových častiach, kde je veľká koncentrácia ľudí a zviera je naozaj spoločenské, dobre trénované a zvyknuté na takéto prostredie, možno akceptovať jeho pohyb v prírode. Ale na vôdzke. No nie každý majiteľ je s obmedzeniami stotožnený.

Zoologička Mária Apfelová. Foto: archív MA

  • „Nie všetci ľudia si to uvedomujú, ale behanie na voľno je nebezpečné pre samotné domáce zvieratko. Môže sa stretnúť s výkalmi iných zvierat, ktoré sú pre neho potenciálne infekčné,“ otvára túto tému zoologička Mária Apfelová. Upozorňuje napríklad na líščie pásomnice, ktoré sú teraz veľkou témou. Prenášajú sa na zvieratá i ľudí a môžu byť smrteľne nebezpečné pre zviera i človeka.

    „Ak domáci miláčik zabehne do lesa, čo sa pri prechádzkach stane, nemožno vylúčiť jeho kontakt s iným voľne žijúcim zvieraťom. Stáva sa, že usmrtí nejaké mláďa, pohryzie iné, ale môže aj nechtiac doviezť rozzúreného medveďa k svojmu majiteľovi. Iným zvieratám spôsobí stres, čo v národnom parku nie je vhodné,“ hovorí o skúsenostiach z terénu zoologička.

    Zdôrazňuje, že rozhodnutie vziať spoločenské zviera do hory by mal dobre zvážiť každý jeho majiteľ. Aj keď je na vôdzke, stretáva sa s rôznymi pachmi a nástrahami, ktoré pre neho nemusia byť príjemné, ale stresujúce.

Náš pes alebo mačka môžu v lese naraziť na výkaly zvierat. Dnes sú veľkou témou líščie pásomnice, ktoré sa prenášajú na zvieratá i ľudí a môžu byť smrteľne nebezpečné. Ilustračné foto: Ján Hablák

„Národné parky sú domovom pre voľne žijúce zvieratá, ktoré tu sú vo vyššej koncentrácii, našou úlohu je starať sa o to, aby v ich prirodzenom prostredí boli čo najmenej vyrušované. Pes či mačka, ktoré sa vyskytnú v ich blízkosti, tomu nepomáhajú,“ tvrdí M. Apfelová.

Práve preto napríklad v pripravovanom návštevnom poriadku Tatranského národného parku, ktorý začne platiť v priebehu tohto leta, ohraničia lokality so zákazom vstupu domácich zvierat. „Budú na to upozorňovať zákazové tabule a bude to platiť nielen pre psov, mačky, prasiatka, králiky, ale aj pre iné zvieratá, ktoré si ľudia do hôr donesú,“ vyjadril sa pre Korzár námestník riaditeľa TANAP-u Peter Spitzkopf. „Prekáža nám, že najmä psi robia problémy v teritóriách výskytu svišťov, kamzíkov či šeliem, čomu treba zabrániť,“ dodal.

Druhým extrémom, ktorého sa ľudia dopúšťajú v súvislosti s domácimi zvieratami, je ich rozhodnutie nechať ich v horách, lebo sa ich chcú z rôznych príčin zbaviť. „To je vyslovene týranie zvierat,“ prízvukuje M. Apfelová. „Ak je zviera v ľudskej opatere, je od človeka závislé. Dostáva od neho potravu, vodu, zabezpečuje mu aj iné životné potreby. Ak nebolo naučené starať sa o seba, v prírode neprežije,“ konštatuje zoologička.

Prirovnáva to k situácii, ak by sme nechali človeka samého v púšti. „Opustené zviera si nevie hľadať potravu, je vystrašené, bojí sa, hynie od hladu, smädu, stresu, ak sa predtým nestane obeťou iných zvierat či predátora. Je to nepekný osud.“

V inej situácii je opustená mačka. „Má väčší lovecký pud a ak je už vo veku, že si dokáže vyhľadať potravu, tak loví. Stáva sa nebezpečnou pre iné miestne druhy zvierat. No môže byť aj lovená,“ pokračuje zoologička.

Upozorňuje ale na iné riziko. „Mačka domáca sa môže páriť s mačkou divou. Vedia sa stretnúť, rozumejú si. No má to následky. Vznikajú neplodné krížence a znečisťuje sa genetická informácia pôvodného druhu. Neplodné potomstvo sa síce snaží rozmnožovať, ale už neodovzdáva genetickú informáciu,“ argumentuje M. Apfelová s tým, že mačka domáca môže zničiť populáciu voľne žijúcich divých mačiek.

Prítomnosť domácich zvierat je preto v národných parkoch vždy diskutabilná a návštevníci by si mali ešte pred cestou do hôr zvážiť všetky jej riziká. 

Zamkovského chata

Zamka je obľúbený cieľ turistov, no svojmu staviteľovi veľa šťastia nepriniesla + SÚŤAŽ

Návštevníci Vysokých Tatier si Zamkovského chatu obľúbili pre jej dostupnosť a malebnosť. Je jedinou, ktorej v našich veľhorách šéfuje žena. Momentálna rekonštrukcia jej má vrátiť pôvodný vzhľad, no turisti tu aj dnes nájdu základné občerstvenie a zázemie na oddych.

Na konci článku nájdete súťaž o tričko s medveďom tatranským.

Horská chata, ktorá sa nachádza v ústí Malej Studenej doliny a blízko populárneho Hrebienka, má pohnutú históriu. Postavil ju Štefan Zamkovský v rokoch 1942 – 1943, bol to známy horozelec a horský vodca, pracoval aj ako horský nosič na Téryho a Zbojníckej chate. Počas druhej svetovej vojny bola chata útočiskom pre partizánov, prenasledovaných i politických väzňov.

Po vojne si ju návštevníci Vysokých Tatier veľmi obľúbili pre jej malebnosť i polohu, keďže stojí na križovatke turistických chodníkov na Téryho chatu a Skalnaté pleso. Pre svoju ľahkú dostupnosť je cieľom aj rodín s malými deťmi a turistov, ktorí v Tatrách uprednostňujú ľahšie túry.

No svojmu majiteľovi nepriniesla veľa šťastia. Štefan Zamkovský, ktorý ju aj prevádzkoval so svojou manželkou Ľudmilou, zažil znárodnenie a ako „kapitalista“ musel z nej po roku 1952 aj s rodinou odísť. Síce iba neďaleko – na Bílikovu chatu, no po krátkom čase ho režim odohnal aj z nej. S rodinou sa tento levočský rodák usadil na Počúvadle v Banskej Štiavnici, kde utrápený v roku 1961 zomrel. Mal iba 53 rokov.

Zamkovského chata

Zamkovského chata pred rekonštrukciou. // Foto: Iva Šimo Mikulcová

Jeho chatu prevzal do správy Slovakotour, premenovali ju na Chatu kpt. Nálepku – po vojakovi a účastníkovi protifašistického odboja, ktorý nemal k Vysokým Tatrám žiaden vzťah. Návštevníci Tatier ale na jej pôvodného majiteľa nezabudli. Chatu po svojom nazývali aj naďalej Zamok, čo sa používa aj dnes. Po nežnej revolúcii ju vrátili dedičom Štefana Zamkovského a tí ju prenajali. Najskôr ju spravoval Ladislav Kulanga, potom Jana Kalinčíková, ktorá je od roku 2003 jej majiteľkou.

Hoci na chate boli v predchádzajúcich rokoch urobené viaceré rekonštrukcie, tá rozsiahla sa deje až teraz – už štvrtý rok. Po nej najpopulárnejšia chata vo Vysokých Tatrách, ktorú palivom i potravinami sčasti zásobujú horskí nosiči, a ktorej interiér množstvom fotografií nostalgicky spomína na svojho staviteľa, nadobudne pôvodný vzhľad, no jej prevádzke i komfortu návštevníkov budú pomáhať už moderné technológie.  

K rekonštrukcii majiteľka pristúpila veľmi citlivo. V jej prvej časti sa riešila technická a environmentálna prevádzka chaty. Vymenili tu kotol na tuhé palivo za ekologický paletkový, ale aj technológiu čistiarne odpadových vôd – v lete jej prevádzku zabezpečuje malá vodná elektráreň, v zime dieselagreát, ktorý nabíja moderná akumulátorová batéria. Úpravu pitnej vody má na starosti technológia ultrafialového žiarenia. Druhá časť rekonštrukcie je spojená s prestavbou jedálne, ubytovacej zóny a verejných toaliet.  

Výnimočnosť celej rekonštrukcie znásobuje aj fakt, že všetok stavebný odpad musia stavbári dobre zabaliť, potom ho odváža vrtuľník. Tak káže poriadok Tatranského národného parku.

Napriek stavebného ruchu je ale chata v prevádzke, poskytuje občerstvenie i zázemie pre oddych návštevníkov. Preto neváhajte, a nevynechajte ju zo svojich prázdninových plánov. Chata je prístupná celoročne. Najľahšie sa k nej dostanete zo Starého Smokovca po červenej značke na Hrebienok, čo trvá asi 40 minút. Môžete využiť aj pozemnú lanovku (premáva celoročne v 30-minútových intervaloch), ňou sa na Hrebienok dostanete za 7 minút. Z Hrebienka na  Zamkovského chatu dorazíte pohodlne po červenej značke asi za hodinu a desať minút.

Zamkovského chata

Zamkovského chata kedysi. 

Najskôr prídete magistrálou na rázcestie nad Rainerovou chatou, potom je k Zamku už iba hodinka. Chodníkom zostúpime k Studenému potoku, nasleduje jemný „stupák“ k Obrovskému vodopádu a odtiaľ sa tiahlou serpentínou dostaneme až ku rázcestiu pri Zamkovského chate. Z chodníka je výhľad na Slavkovský štít, Veľkú a Malú Studenú dolinu.

Paráda výlet! Vezmite na neho aj deti. Túra vedie pekným a pestrým prostredím, ktoré zaujme aj najmenších turistov. Ak budete mať chuť a kondíciu, môžete využiť polohu Zamkovského chaty, ktorá je lokalizovaná na frekventovaných turistických trasách, a pokračovať na Téryho chatu v Malej Studenej doline, alebo na Skalnatú chatu na Skalnaté pleso.   

Na Zamkovského chatu si môžete si vybrať aj inú trasu, dlhšiu, s prevýšením 549 m. Ide o chodník z Tatranskej Lesnej najskôr po žltej, potom zelenej a červenej značke cez dolinu a Vodopády Studeného potoka. Trasa Tatranská Lesná – Vodopády Studeného potoka – Rainerova chata – nad Rainerovou chatou – Zamkovského chata vám môže trvať 2,5 hodiny.

tričko s medveďom tatranským

Zapojte sa do súťaže o tričko s medveďom tatranským, ktoré poznáte z nášho e-shopu (predávame v pánskej aj dámskej verzii). Článok vyššie je venovaný Zamkovského chata a jej vzniku, preto aj súťažná otázka bude práve o tejto vysokohorskej chate. Vyberte správnu odpoveď z ponúkaných možností v súťažnom formulári. Zo správnych odpovedí žrebujeme už v pondelok 21.08.2023 . Šťastný výherca/výherkyňa získa 1 originálne tričko v ľubovoľnej veľkosti. Výhercu budeme kontaktovať po uskutočnení žrebovania na zadaný e-mail.

SÚŤAŽ

Sledujte nás na našich sociálnych sieťach pre viac podobných súťaží o atraktívne ceny.

    Súťaž o originálne tričko


    tuniakový šalát

    TIP na turistickú desiatu: Tuniakový šalát

    Najkrajšie pleso vo Vysokých Tatrách? Mnohí by sa jednohlasne zhodli na Štrbskom plese. A prečo? Zo Štrbského plesa sa vám naskytne nádherný pohľad na štíty Vysokých Tatier a jeho romantická atmosféra je niečo, čo len tak niekde nezažijete. Zoberte si so sebou aj výdatnú desiatu, pretože v okolí Štrbského plesa je množstvo miest, ktoré rozhodne treba navštíviť!

    Tuniakový šalát, aký ste ešte nejedli!

    Suroviny:

    • 1 balenie farfalle cestovín
    • šalátová uhorka
    • paradajky
    • menšia biela cibuľa
    • soľ, čierne korenie a chilli
    • olivový olej
    • 2 poháriky prémiového tuniaka

    Postup:

    • Začíname s prípravou farfalle cestovín, ktoré si uvaríme domäkka.
    farfalle cestoviny
    Uvaríme si cestoviny. Autor fotografie: cezhory.sk
    • Presypeme ich do väčšej misy, pokvapkáme olivovým olejom a pridáme soľ, čierne korenie a chilli.
    recept na cestoviny
    Cestoviny si ochutíme. Autor fotografie: cezhory.sk

    Postupne si nakrájame zeleninku – paradajky, uhorku a bielu cibuľku.

    recept na cestovinový šalát
    Pridáme ostatné ingrediencie a vychutnávame. Autor fotografie: cezhory.sk

    Zeleninu a tuniaka pridáme k cestovinám a poriadne zamiešame. Nakoniec dochutíme šťavou z limetky a čerstvou bazalkou. Hotovo!

    Tak čo, inšpirovali sme vás? Všetky suroviny do našich receptov nám dodal náš partner BILLA Slovensko.

    Autor titulnej fotografie: cezhory.sk

    Cyklotrasa Čierny Váh

    Cyklotrasy na Čierny Váh

    Ilustračné foto:  Takéto pohľady sa vám otvoria z Hornej nádrže elektrárne. Foto: mkreo

    Prečerpávacia Vodná elektráreň Čierny Váh patrí k top industriálnym stavbám Slovenska a cestu k nej si môžete vychutnať aj zo sedla bicykla. Tí, čo tam boli, sa zhodujú v tom, že  trasy, ktoré k nej vedú, a cieľ, ktorý dosiahnu, patria medzi cyklistické lahôdky. Ochutnajte ju napríklad už tento víkend.

    K nádržiam vodnej elektrárne vedie niekoľko cyklotrás, rozdiel medzi nimi je v nástupnom mieste, dĺžke či prekonávaní prevýšenia. Rovnaké sú ale nádherné a neopakovateľné výhľady na Vysoké a Nízke Tatry a takmer celý Liptov.

    Aj pre rodiny s malými deťmi

    Začneme tou najmenej náročnou, vhodnou aj pre rodiny s deťmi. Je značená z Kráľovej Lehoty, veľmi strmých je iba posledných 100 metrov trasy. Oddýchnuť si môžete v jej polovici v altánku uprostred lesa. Použiť možno horské i trekingové bicykle. Trasa: Kráľova Lehota – Svarín – Čierny Váh (Horná nádrž) a späť po rovnakej trase meria 26 km, prekonávate prevýšenie okolo 500 m.

    Štartuje sa pri železničnej stanici, pokračovať treba po červenej cyklotrase do lokality Svarín. Odbočíte doľava na Hornú nádrž. Vybrať sa tam treba za slnečného počasia, iba vtedy vás za námahu odmení výhľad na Vysoké Tatry a Liptov, aký sa každý deň nevidí.

    Pohľad na Kriváň z Hornej nádrže elektrárne. Foto: Alenka Tomanová

    • Z Kráľovej Lehoty je dostupná aj Dolná nádrž, a to cez Svarín po Liptovskej magistrále. Dostanete sa k nej asi po hodinke bicyklovania, pričom prekonáte prevýšenie iba 148 m. Stačiť vám bude cestný bicykel.

      Vytrvalci budú najlepšie odmenení

      Pre vytrvalcov ponúkame trasu: Tatranská Štrba – Štrba – Šuňava – Biely Potok – Benkovo – Čierny Váh (Dolná nádrž) – Svarín – Čierny Váh (Horná nádrž) – Svarín – Kráľová Lehota. Potrebujete na ňu asi 4,5 hodiny jazdy, prešľapete 48 km. Vedie tichým a krásnym prostredím na hranici Národného parku Nízke Tatry, z veľkej časti aj po telese bývalej Považskej lesnej železnice. Až do roku 1976 slúžila na prepravu dreva a lesných robotníkov. Dolina Čierneho Váhu a priľahlé dolinky sú stále popretkávané jej trasami, no iba jej časť slúži cyklistom.

      A práve tá je možno najčarovnejším miestom spomínanej cyklotrasy. Je to krásny úsek, ktorý vedie po štrkovej lesnej ceste nad kaňonom Čierneho Váhu. V týchto miestach sa nachádza kostol, zvonica a Múzeum Považskej lesnej železnice. Stojí za to zastaviť sa tu a vychutnať si nostalgiu minulých čias.  Fanúšikom histórie slovenských železníc ale odporúčame navštíviť hlavnú expozíciu tejto železnice, ktorá sa nachádza v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. Sú tam aj vozne a rušne, ktoré kedysi premávali dolinou Čierneho Váhu.

      Ale to je už iný tip na výlet. Vráťme sa do Tatranskej Štrby a pripomeňme, že podstatná časť cyklotrasy vedie dolu kopcom, čo sa tak ľahko inde nezopakuje. „Stupáky“ zažijete až v úsekoch, keď sa budete blížiť k nádržiam vodnej elektrárne.  

    Po trase k nádržiam sa cykloturisti môžu zastaviť pri informáciách o elektrárni, faune i flóre tohto územia. Foto: mkreo

    • Z Východnej k Čiernemu Váhu si dáte do tela

      A teraz niečo pre cyklistov, ktorí si chcú dať do tela. Im odporúčame stredne ťažkú trasu z Východnej. Sadnúť treba na MTB a pripraviť sa na prekonanie prevýšenia 641 m. Výlet bude trvať 4 hodiny.

      Začína sa pri amfiteátri vo Východnej, vedie k rybníku, potom popod železnicu na lesnú cestičku, ktorá kopíruje železničnú trať. Neskôr sa zabočí vľavo a začne stúpať. Prejdete okolo posedov a ak večer budete mať čas, trpezlivosť a šťastie, môžete z nich pozorovať lesnú zver. Vráťme sa ale na bicykel, lebo treba dávať pozor. Trasa sa začne kľukatiť lesom až vás privedie na asfaltovú cestu, zabočíte vľavo a stúpate až k vodnej nádrži. Odmenou za námahu vám bude výhľad na celý Liptov, ale aj Chočské vrchy v diaľke, uvidíte i Nízke Tatry a vpravo aj Západné a Vysoké Tatry. Paráda!

      Toto je dôležité

      Podľa toho, ktorú z trás si vyberiete, nájdete aj vhodné občerstvenie – v Kráľovej Lehote, v rodinnom penzióne Larion s wi-fi prepojením, v obciach Štrba, Šuňava i Východná. Dôležité je uvedomiť si, že k nádržiam je zakázané jazdiť autom, parkovať môžete vo všetkých východiskových obciach, ale aj napríklad vo Svaríne. Dobrým výberom je aj vlak či autobus, spomínané obce majú dobré dopravné prepojenie.

    Vodná elektráreň – čarovná i unikátna

    A teraz pár informácií o Prečerpávacej vodnej elektrárni Čierny Váh. Je našou najväčšou prečerpávacou elektrárňou, svojím výkonom 735 MW aj najväčšou vodnou elektrárňou na Slovensku. Stavali ju v rokoch 1978 – 1982 a je súčasťou systému priehrad Vážskej kaskády. Vodná stavba pozostáva z dvoch nádrží, nachádza sa v nadmorskej výške 1161,70 metrov s objemom 3,88 miliónov m3.  

    Z Hornej nádrže sa voda dopraví tlakovým potrubím v horskom masíve do elektrárne. Tá sa spolu s Dolnou nádržou nachádza v Národnom parku Nízke Tatry. Elektráreň do plnej prevádzky nabehne a plný výkon do siete dodá za rekordných 70 sekúnd. Celý objem vody z Hornej nádrže dokáže spracovať za 5,5 hodín. Následne sa voda z Dolnej nádrže prečerpáva do Hornej tým istým potrubím, pričom prekonáva takmer polkilometrový výškový rozdiel. Na prečerpanie podľa potreby odoberie elektrinu zo siete za 100 až 180 sekúnd. 

    Čierny Váh má nezastupiteľnú úlohu v energetike pre reguláciu odchýlok v sieti a zabezpečenie stability energetickej sústavy. Dokáže „uložiť“ až takmer 4 tisíc megawatthodín energie, teda približne toľko, koľko za rok spotrebuje vyše 1 300 domácností. (Ilustračné foto: Norbert Klukovský)

    Líška vo Vysokých Tatrách

    Dajú sa hladkať, a potom nám uštedria kopance

    Ilustračné foto:  Líška na tatranských chodníkoch.  Foto: Dominika Priečková

    Väčšina našej populácie nemá priamy kontakt s prírodou. Dôsledkom sú fóbie či akceptovanie mýtov, ktoré nemajú s prirodzeným životom zvierat vo voľnej prírode nič spoločné. Keď sa potom s nimi stretneme v ich prirodzenom prostredí, spravidla nevieme, ako sa máme k nim správať.

    Hoci Slovensko je vidiecka krajina, pravda je taká, že k ozajstnému vidieku má podstatná časť našej populácie vlažný alebo žiadny vzťah. Odprírodňujeme sa,  nemáme priamy a praktický kontakt s prírodou, už ani na dedinách nechováme hospodárske zvieratá ako kedysi, netušíme, ako sa máme k nim správať, nevieme, čo si počať so živlami, sme náchylní veriť rozprávkam, ktoré mýtizujú zvieratá, kvôli raritnej fotke so šelmami či dravými vtákmi alebo hadmi sa vrháme do situácií, v ktorých nám ide o život a radšej, ako  snahu porozumieť prírode a zblížiť sa s ňou, akceptujeme fóbie zo zvierat.

    Prítulné je aj zviera s besnotou

    Niet sa preto čo čudovať, keď sa ukáže, že zle vyhodnotíme situáciu a objímeme aj zviera s besnotou. Veď je také prítulné…. A na druhej strane, bojíme sa toho, čo nepoznáme. Ani jedno, ani druhé  prirodzenému vzťahu ľudí k zvieratám neprospieva.

    „Áno, mnohým ľuďom sa kontakt s prírodou zúžil na televíziu a iné médiá, a potom, keď sa raz za čas ocitnú na turistickom chodníku a v priamom kontakte so zvieratami, nevedia, ako majú zareagovať,“ hovorí zoologička Mária Apfelová.

    S prítulnými líškami nie je niečo v poriadku. Preto by sme sa k nim nemali približovať. Ilustračné foto: Natália Gejdošová

    • Pripomína, že bežne sa turista so zvieratami žijúcimi v národných parkoch nestretne, pretože sú plaché a spoločnosť človeka nevyhľadávajú. Návštevníci národných parkov a chránených území či iných pohorí by ale mali spozornieť, keď sa k nim z rôznych dôvodov zviera priblíži a vyhľadáva kontakt s nimi.

      „Môže byť choré či zranené, môže mať potrebu chladiť si ranu v blízkosti potokov, kade spravidla vedú aj turistické trasy, a pokiaľ sa zviera necíti komfortne a nemôže z rôznych dôvodov zvoliť útek, odhodlá sa aj na útok,“ upozorňuje na nebezpečenstvo zoologička. Dodáva, že ak vidíme akékoľvek voľne žijúce zviera, ktoré sa nespráva prirodzene, dokonca sa môže javiť prítulné, mali by sme spozornieť.

      Zvieraťu by sme vždy mali dať šancu na únik

      „Určite si treba zachovať odstup,  nepribližovať sa k nemu, mali by sme mu dať šancu na únik. Ak neutečie, lebo pre zranenie nemôže, alebo nevládze, odporúčam kontaktovať poľovníkov, resp. v národnom parku alebo chránenom území správu chráneného územia, či záchranárov na čísle 112. Všade tam vám budú vedieť poradiť, ako sa k zranenému či chorému zvieraťu správať a čo bude potrebné pre záchranu zvieraťa a bezpečnosť ľudí ďalej spraviť,“ radí zoologička.

      Možno si mnohí návštevníci Vysokých Tatier spomenú, ako sa pred asi šiestimi rokmi v osadách a po chodníkoch potuloval jelenček, ľudia ho kŕmili, fotografovali sa s ním, hladkali ho, až kým si niektorí z nich nevyslúžili kopance. Atrakciu Tatier potom previezli do zverinca.

      „Určite je lepšie pred fotkami použiť mobil na kontaktovanie odborníka, ktorý poskytne radu, ako sa k zvieraťu, ktoré očividne stratilo plachosť, správať a majte na pamäti, že správanie divých zvierat je vždy nevyspytateľné ,“ pripomína M. Apfelová.

    Jeleň v Tatranskej Lomnici. Na prvý pohľad neškodné zviera, no môže ublížiť.  Ilustračné foto: Marek Štedrý

    • Aj zviera vypiplané doma môže byť nebezpečné

      „Je možné, že o takéto zvieratá sa mohli predtým v domácich podmienkach starať ľudia. V dobrej viere, že pomáhajú, ho mohli vypiplať zo zranení alebo vychovať po strate rodičov. Takéto zvieratá ale stratia prirodzené inštinkty a už nevedia žiť vo voľnej prírode, nevedia si zháňať potravu a kontaktovať sa so  svojim vlastným druhom,“ domnieva sa zoologička.

      Upozorňuje, že keď zvieratko z prírody  v opatere vyrastie a dospeje, objavia sa u neho inštinkty zodpovedné za obranu pred človekom a ďalšie pudy a vtedy môže byť nebezpečné. Má všetku silu a výbavu, aby vedelo zraniť.

      Nebezpečné nemusí byť iba zviera, ktoré nejaký čas strávilo s človekom. Atypické správanie môže mať aj taký zástupca zvieracej ríše, ktorý má nejaký hendikep alebo bolo vylúčené zo svorky či má zdravotné problémy komplikujúce zadovažovanie potravy.

      K ľuďom idú preto, lebo potrebujú potravu

      „Zvyknú sa približovať k ľuďom, lebo vedia, že pri nich sa ľahšie dostanú k potrave. Zvyšujú aj nebezpečenstvo šírenia  chorôb či infikovania človeka. Ak chybne vyhodnotíme, že zviera je priateľské a priblížime sa k nemu, ono nás môže v zúfalstve vnímať ako ohrozenie, alebo potravinového konkurenta a zaútočiť na nás,“ objasňuje ďalší dôsledok neznalosti správania sa zvierat zoologička.

      Neprirodzené návyky vo vzťahu k zvieratám môžu deti nadobudnúť napríklad aj v kontaktných zoologických záhradách. Keďže nám chýbajú vedomosti o prírode a vlastné skúsenosti spojené s pobytom v nej, nahrádzame túto potrebu aj ich návštevou.

      ZOO zasahuje do biologickej podstaty zvierat

      „Nie som ich fanúšik, som fanúšik reálneho života,“ hovorí M. Apfelová. „Pokiaľ chceme nejaké zviera poznať, mali by sme ho vidieť v reálnych podmienkach, spoznať prostredie, ktoré potrebuje k životu. Mláďatá odtrhnuté od svojich matiek a chované v kontaktných ZOO, musia strpieť naše hladkanie a nemôžu pred ním utiecť, nie sú ukážkou prirodzenosti. Práve naopak, takýto chov zasahuje do ich biologickej podstaty.“

      Rodičom radšej odporúča naštudovať si čo najviac informácií o zvieratách pred výletmi do prírody a odovzdať ich deťom prístupnou, hravou formou. Aby si zbytočne cez strach z nepoznaného nevytvorili bariéru lepšieho poznania prírody a života v nej v neskoršom veku.  

    Útulňa Ďurková v Nízkych Tatrách.

    TIP na trasu po hrebeni Nízkych Tatier. Začnite v osade Magurka

    Ilustračné foto: Útulňa Ďurková v Nízkych Tatrách.

    Ten pokoj, neskutočná prírodná scenéria, voňavý vzduch, príjemný vánok. Človek aj zabudne sledovať sociálne siete. Aj keď pri útulni Ďurková asi sto metrov pod hrebeňom je dobrý mobilný signál, akosi siahame po telefóne len v prípade, že chceme urobiť fotku či selfie.

    Ráno v Nízkych Tatrách je magické, nedá sa inak, len vstať skoro a ísť sa z podkrovia útulne, kde sa spí, pozrieť dole na čerstvý vzduch. Niektorí, hlavne „esenpéčkari“, už vyrážajú na cestu, my si pred odchodom ešte trochu vychutnáme atmosféru, aká sa dá zažiť málokde. Postupne balíme veci pred odchodom. Našu fenku Pegy včera pichla do laby osa, ale zdá sa, že je všetko v poriadku.

    Vraciame sa do osady Magurka, z ktorej sme včera vyrazili, ale pôjdeme inou cestou. Volajú ju Zimná, pretože keď je snehová pokrývka, vo veľkom ju využívajú skialpinisti. Opäť sme na hrebeni, užívame si nádherné výhľady, slnko začína poriadne hriať, takže trochu spomíname na tieň v útulni. Zostup začína pri Zámostskej holi. To je čas na malé občerstvenie, dokonale zafungoval Zlatý bažant Radler 0,0% JAHODA REBARBORA.

    hrebeň Nízkych Tatier

    Pohľad z hrebeňa Nízkych Tatier.

    Pri klesaní je terén trochu ťažší, v ceste máme pováľané stromy a kusy dreva. Je tu aj veľa hustých kríkov, preto sme naše hlasné rozprávanie nahradili krikom. „Jeden nikdy nevie, kedy sa pred nami alebo za nami objaví medveď, vraj ich je tu dosť,“ vysvetlila Gabika, ktorej hlas sme vyhodnotili ako najsilnejší. Ani Pegy sa v tomto úseku neženie dopredu, ale drží sa s nami.

    Na chvíľu sme sa napojili na Magurský zlatý chodník v Ľupčianskej doline. Tvorí ho 11 tabúľ s informáciami o baníctve, ťažbe zlata, ako aj prírode v tejto oblasti. Videli sme niekoľko z nich, asi tie vyššie položené, a doplnili sme si znalosti o nerastných surovinách v Nízkych Tatrách, je to pekne a prehľadne spracované.

    Pred záverečným klesaním sa ešte občerstvujeme, ostal ešte nejaký Zlatý bažant Radler 0,0% JAHODA REBARBORA, tak dopíjame posledné zásoby. Stále ideme lesom, nad osadou Magurka je rúbanisko, cesta je rozrytá, ide sa preto ťažšie a treba dávať pozor. Ale už sa blížime k chate, ktorá má rovnaké meno ako osada pod ňou, a to znamená, že na nás čaká jedlo, na ktoré sa už všetci účastníci našej dvojdňovej túry naozaj tešia.

    Nízke Tatry

    Takýto krásny výhľad sa vám naskytne z hrebeňa Nízkych Tatier.

    Jaroslav Slašťan

    Prečo sa nebáť tatranských zvierat?

    Ilustračné foto:  Medveď hnedý. Foto: Jaroslav Slašťan

    S útokmi zvierat vo voľnej prírode je spojených množstvo mýtov. No pravda je taká, že zviera v prírode zaútočí iba vtedy, ak sa cíti ohrozené, alebo ak sú ohrozené jeho mláďatá. Keď si to osvojíme a nebudeme zbytočne vyvolávať situácie, v ktorých by sme mohli dostať zvieratá do stresu, alebo nechávať po sebe zvyšky jedál, ktoré ich môžu prilákať, budeme sa v horách cítiť bezpečnejšie.

    Po incidente s medveďom nezomrel do roku 2020 ani jeden človek. Prvý útok so smrteľnými následkami sa stal až v roku 2021 v Liptovskej Lúžnej. Strach z hnedej šelmy je podľa ľudí zo Zásahového tímu medveďa hnedého ale neopodstatnený.

    „Veľa zbytočných tragédií sa v horách stane z úplne iných dôvodov. Štatistika dokladá, že za ostatné približne dve desaťročia zahynulo pri páde zo stromu či brala viac ako 350 ľudí, na otravu hubami takmer polstovka, vyše tridsať ľudí usmrtil blesk a bezmála štvrťstovka ľudí zomrela po bodnutí sršňom, včelou či osou. Smrťou približne v dvadsiatich prípadoch skončili aj útoky psov,“ upresňuje Jaroslav Slašťan. 

    Stretnutia s medveďom minimalizujeme, ak obmedzíme pohyb v horskom prostredí pred svitaním a po súmraku. Ilustračné foto: Fero Babiar

    • Hnedá šelma a najväčšia obava z nej

      Stretnutia s medveďom minimalizujeme, ak obmedzíme pohyb v horskom prostredí pred svitaním a po súmraku, a ak sa pohybujeme iba po  turistických chodníkoch. Treba pritom dávať o sebe vedieť rôznym hlukom, rozhovorom, spevom, pískaním, a to najmä za hmly či dažďa, alebo aj pri pohybe v okolí vodného toku, ktorý môže prehlušiť zvuky sprevádzajúce človeka.

      „Dôležité je vyhýbať sa húštinám, mladinám, kde medvede často oddychujú, ale aj miestam s poľovníckymi krmoviskami, lebo tam medvede nachádzajú ľahko dostupnú potravu,“ pripomína zoologička Mária Apfelová.  

      Neodporúča ani vstupovať do odľahlých dier a jaskýň a dávať si pozor na skladovanie potravín, ktoré si berieme so sebou. „Potrava je pre medvede vždy atraktívna, odporúčame skladovať ju v plastových vreckách alebo nádobách, čo platí aj o odpade po grilovaní či varení guláša. Rozvoniavajú na veľkú vzdialenosť a keďže medveď je zviera s výborným čuchom, prilákajú ho k ľuďom,“ upozorňuje.

      Horšie je, keď sa spustí na štyri

      O blízkosti medveďa veľa napovie trus, stopy či stromy s odretou kôrou po zuboch. Zoologička  zdôrazňuje, že medveďa netreba vyhľadávať či približovať sa k nemu, hoci sa zdá pokojný. Zrejme nás ešte nezacítil. Ak fučí, či stojí na zadných labách, ešte stále to nemusí znamenať útok. Len monitoruje terén a snaží sa vyčistiť si priestor okolo nozdry, zachytiť pach, aby zistil, čo sme zač.

      „Horšie je, keď sa spustí na štyri nohy, zaklopí uši dozadu a uprene sa na nás pozerá,“ opisuje správanie šelmy M. Apfelová. „Ak sa k nám rozbehne, skúsme neutekať. Mohlo by ho to vyprovokovať k prenasledovaniu. Väčšina medveďov nejde do absolútneho kontaktu s človekom, útok iba naznačí, hrabne pred nami labou a snaží sa nás nejako, zastrašiť či varovať. Aj pre medveďa je útok nebezpečný, vie, že riskuje zranenie, ktoré ho môže v prírode znevýhodniť, alebo stáť život. Neloví vo svorke, ale žije sám. Ak sa mu niečo stane, neprežije,“ hovorí zoologička s tým, že ak nejde o obranu mláďat, alebo o situáciu, že je zahnaný do úzkych, väčšinou sa snaží predísť konfliktu s človekom.

      No predsa len treba pripomenúť, že s medveďom netreba bojovať. Dôležitá je pasivita, ochrana životne dôležitých orgánov – hlavy, hrudníka, brucha, hrdla. „Ak by malo dôjsť k fyzickému kontaktu, treba sa zbaliť do polohy novorodenca, prekrížiť si ruky cez prsty a chrániť šiju a boky krku. Medveď nás maximálne udrie labou alebo uhryzne, obyčajne nespôsobí smrteľné zranenie. Treba zachovať duchaprítomnosť, počkať, kým sa zviera vzdiali, potom vyhľadať pomoc,“ radí zoologička.

    Na takýto záber treba mať šťastie. Vlk je veľmi plachý. Ilustračné foto: Peter Dupej

    • Vlk napadol jedine Červenú čiapočku

      Ak medveď nevyhľadáva útoky, viacnásobne to platí o vlkoch. Zabudnime na Jakubiskove filmy, rozprávky a povesti. „Jediným zdokumentovaným prípadom napadnutia človeka vlkom je Červená čiapočka,“ usmieva sa Mária Apfelová.

      „Sú plaché, donedávna boli lovené a stále majú obrovský strach pred človekom. Tým, že im zaberáme životný priestor, veľa vlkov hynie pod kolesami áut. Ľudia sú pre svorku obrovské riziko, preto vždy pred človekom utečú. Dokonca, keď sa vykrádajú vlčie brlohy, čo sa ešte stále deje na Sibíri či v pobaltských krajinách, rodičovský pár vĺčatá nebráni. Radšej zvolí útek a nové rozmnožovanie, aby sa nahradili straty,“ argumentuje zoologička.

      Diviaky sa presúvajú, je ich veľa

      V ostatných rokoch sa témou stali aj diviaky. Vídať ich na sídliskách, v mestách. Máme sa ich obávať?

      „Je ich veľa a keďže každé teritórium má nejakú úživnosť, diviaky sa presúvajú tam, kde sa cítia bezpečne a kde majú dostatok potravy. Aj oni objavili, že vhodné je pre nich okolie miest a dedín, kde nemajú žiadnych prirodzených predátorov, v intravilánoch sa nemôžu loviť a majú tu biotop, v ktorom sa môžu ukrývať,“ vysvetľuje M. Apfelová. „A keďže aj diviaky, ako všetky cicavce, majú veľký mozog a sú učenlivé, chodia bližšie k ľuďom a vedú k tomu aj novú generáciu, ktorú naučili, že pri človeku nájdu viac potravy a bezpečie.“

      Zoologička dodáva, že nové chute sme im predložili sami. „Diviaky sa nasýtia na vnadiskách, ktoré zakladajú poľovníci. Okrem poľnohospodárskych plodín tam zvieratá nezriedka nájdu aj chleby, exotické ovocie, prosto, je im predkladaná ľudská potrava. Naučia sa na ňu, a potom ju vyhľadávajú.“

      Diviaky ale nemožno podceňovať. Najmä diviačice sú nebezpečné, keď im siahneme na mláďatá. „Ak zablúdime k ich hniezdu a zbadáme pásikavé prasiatka, treba ustúpiť. Diviačica je blízko, môže zaútočiť,“ upozorňuje M. Apfelová. „Útoky sú veľmi rýchle a nepomôže nám ani vyliezť na strom. Počula som o prípade, že v Čechách takto ohrozili turistu. Diviaky sa rozložili pod stromom a čakali. Našťastie, potenciálna obeť útoku mala mobilný telefón a privolala si pomoc poľovníkov.“

      Srnce v ruji sú nebezpečné na čistinkách a poliach

      Počas ruje, čo je aj teraz v júli, môžu byť pre človeka nebezpečné aj srnce. Sú citlivé na pachy, majú menšiu únikovú vzdialenosť a hovorí sa, že najmä ženy v určitej fáze mesiaca sú pre nich pachovo atraktívne.

      „Už sa stalo, že srnec dokázal parôžkami poklať ženu tak, že bolo treba vyhľadať pomoc záchranárov. No tieto útoky sa nestávajú na turistických chodníkoch, ale skôr na lesných čistinkách a poliach, prevažne za súmraku alebo na úsvite,“ vymenúva.

    Na turistických chodníkoch a blízkych skalách môžu byť pre ľudí nebezpečné plazy. Vyhrievajú sa na teplejších miestach a ak sme nepozorní, môžu nás pohrýzť. Nebezpečnejšia je vretenica, ktorá má jedové žľazy, ale vydesiť nás môže aj užovka.

    „Treba byť v prírode vnímavý, odporúča sa správať sa tak, aby sme nevyprovokovali útok. Plaza by sme nemali dráždiť, odháňať, lebo práve vtedy stúpa riziko, keď sa cíti ohrozený a môže sa brániť uhryznutím,“ pripomína M. Apfelová.

    Nie všetci ľudia, ktorí našli záľubu v turistike a výletoch do prírody, sa naučili citlivo vnímať aj jej zákonitosti a rešpektovať ich. Pritom práve táto cesta vedie k tolerancii dvoch svetov – ľudí a zvierat. Schádzanie do slepých uličiek mýtov a legiend spojených s útokmi zvierat na ľudí nepomôže ani jednému z nich.  Ak spoznáme život a potreby zvierat, necháme im potrebný priestor, môžeme žiť vedľa seba bez konfliktov.