Nie je to práve najrozšírenejšia profesia. Milan Kornajčík z Múzea TANAP-u sa venuje preparátorstvu zvierat veľkú časť svojho života. Mnohé jeho práce môžete vidieť v expozíciách v Tatranskej Lomnici. Hovorí, že každý preparát je výzva, nikdy neviete, ako to skončí.
Pamätáte sa, kedy ste boli prvýkrát v múzeu? Ako ste sa dostali k tejto práci?
Prvýkrát som bol v múzeu ešte ako chlapec, myslím, že to bolo Podtatranské múzeum, keďže som z Popradu. Ale to ma nepriviedlo k tejto profesii. Môj otec spracovával kože ako garbiar a popri tom som sa aj ja začal učiť základy tejto práce. Neskôr som išiel na Strednú poľnohospodársku technickú školu, odbor veterinárny technik, tam som trochu „pričuchol“ k pitvám. Potom som si spravil preparátorský kurz v Košiciach a začal pracovať ako preparátor súkromne. Robil som to 13 rokov, potom som nastúpil do bývalých Štátnych lesov v Tatranskej Lomnici, a tu pracujem dodnes. Dnes je to Správa Tatranského národného parku.
Takže nebolo to tak, že by ste videli nejakú vypreparovanú loveckú trofej v múzeu a zaujalo vás to.
Nie, išlo to postupne. Ako som spomínal, otec pracoval ako garbiar a ľudia mali záujem, aby im spracoval nejakú trofej s hlavou. Začal som sa tým tiež zaoberať. Neviem, ako sa iní dostávajú k preparovaniu, každý má svoju cestu. Niekto začne tak, že si doma bieli lebky, niekto možno tak, ako ja.
Čo všetko ste museli zvládnuť na preparátorskom kurze?
Sú tam základy preparácie, od preparovania vtákov a cicavcov, každé sa robia zvlášť. Základy, napríklad, ako stiahnuť kožu, ako vymodelovať telo, ako to celé dať dohromady, akú chémiu použiť…
Čo je vo vnútri preparovaných zvierat?
Dnes sa už používajú polyuretánové modely. Je to dvojzložková polyuretánová pena, tá sa prispôsobí, obrúsi, polohuje podľa pózy zvieraťa. Pri menších vtáčikoch sa používa drevitá vlna, z ktorej sa modeluje telíčko. Funguje to aj tak, že kúpim hotový model a poskladám ho do polohy, akú potrebujem. Musím vedieť, kde bude umiestnený, a podľa toho si model prispôsobím – rozrežem, otočím, olepím, ošetrím, potom to celé zbrúsim a na to ide vypracovaná koža. Z pôvodného zvieraťa ide na model len koža. Na hlavu používame odliatky lebky, pretože samotná lebka zvieraťa ostáva v múzeu ako časť zbierky.
Ako sa dostávate k zvieratám, ktoré budete preparovať?
U nás je to väčšinou úhynom, hlavne na cestách, alebo pri kamzíkoch sú to lavíny. Preparujeme len tatranské zvieratá, nerobíme africké ani iné exotické živočíchy. Ide o predstavu, kde to zviera bude. Pri inštalácii (dioráme) si najprv musím predstaviť, čo všetko tam bude, napríklad medvedia rodina, a tomu sa prispôsobujú pracovné činnosti.
Ako dlho trvá, kým sa dopracujete k takémuto výsledku?
Záleží to od financií, z akých zdrojov idú a ako rýchlo sa k tomu vieme dopracovať. Pri tvorbe diorámy spolupracujeme s ďalšími kolegami, ktorí robia ako umelci. Reštaurátori pripravujú prírodné pozadie, ja robím preparáty zvierat. Ak majú takéto preparáty dobrú starostlivosť, vydržia aj sto rokov. Treba ich ošetrovať proti hmyzu, nepriateľmi sú aj vlhkosť a chlad. Ak má koža stabilnú vlhkosť a teplotu, tak nepracuje. Ak by bola v nejakom teplom prostredí, tak ju začne napínať a môže sa potrhať.
Ak túto prácu porovnáte s časmi napríklad pred 20 rokmi, čo je dnes iné?
Chémia je dnes oveľa bezpečnejšia, v prvom rade pre nás. Kedysi sa robilo s arzénom ako s jedom. Mal výhodu, že v starých preparátoch sa neudržal žiaden hmyz. Teraz to musíme nahrádzať inými prostriedkami, ktoré sú ekologickejšie, ale nevydržia takú dlhú dobu. Exponáty si potom vyžadujú plynovanie a stálu údržbu. Zmeny nastali aj v oblasti chémie, kedysi sa robilo s dubovou kôrou, ktorá obsahuje triesloviny na vyčiňovanie kože, používali sa rôzne šalviové odvary a iné veci, dnes je to všetko o chemických prípravkoch.
Čo je náročnejšie na preparáciu? Malé zvieratá, napríklad vtáčiky, alebo veľké medvede?
To záleží na jednotlivých preparátoroch, kto čo radšej robí. Niekto má rád drobné veci, ja radšej tie väčšie. My ako múzeum robíme zbierky, sme aj výskumná stanica, takže robím nielen preparáty, ale aj morfologické merania zvierat. Keď zrazí auto napríklad medveďa, tak najprv ide k nám do mrazničky, ja ho musím celého pomerať, všetky miery, kompletne celé telo. Potom sa robí pitva, kde sa odvážia a odmerajú vnútorné orgány, odoberú vzorky na výskum. Je toho viac, a až potom stiahnem kožu.
V tejto súvislosti môžem povedať, že medzi preparátormi sú rozdiely, niekto robí pre poľovníkov, niekto sa viac venuje africkým zvieratám, niekto robí pre múzeá. Väčšinou sa poznáme, ale neviem, koľko preparátorov je na Slovensku. Múzejní sme štyria alebo piati.
Čo musí urobiť mladý človek, keby sa chcel stať preparátorom zvierat?
Niekde sa to musí naučiť, dnes je to trochu problém. Školenia sa už veľmi nerobia, čo je škoda. Možno by bolo dobré, keby si múzeá školili preparátorov pre seba. Myslím, že základy vyučujú na lesníckych školách, potom sú kurzy, ktoré treba absolvovať. Nasleduje prax, kde sa človek učí celý život. Dá sa učiť aj od skúsenejších. Mal som jednu študentku z Košíc, ktorá tu absolvovala krátkodobú prax, neviem však, či v tom pokračuje. Bolo by dobre, keby sa ľudia o túto prácu viac zaujímali. Nie je škola, kde by sa dalo vyštudovať za preparátora zvierat, len na základe kurzov a potom praxou.
Máte nejaký sen, čo by ste chceli urobiť a zatiaľ ste to nerobili?
Ani nie, každý preparát je výzva, nikdy neviete, ako to skončí. Predstava je jedna vec a druhá, čo sa dá v praxi urobiť, kam vás pustí model a koža zvieraťa. Individuálne je aj to, čo sa ľuďom v múzeu páči. Napríklad deti lepšie reagujú na mláďatá. Teraz chceme spraviť srnku, ktorá kojí mláďa.
Sú všetky preparované zvieratá v Múzeu TANAP-u výsledkom vašej práce?
Nie, sú tu aj staršie práce po mojom predchodcovi a aj po jeho predchodcoch. Ja tu pracujem 17 rokov. Dnes už prichádzajú rôzne 3D modely z tlačiarní a pomaly nahrádzajú skutočné práce. V Amerike je už teraz trend, že preparáty rýb a plazov už nie sú originálne. Uvidíme, kam to pôjde ďalej. Zo skutočného preparátu sa dajú aj v budúcnosti využiť vzorky DNA na vedeckú a výskumnú činnosť, zatiaľ čo z umelých modelov to nejde.
Na akej úrovni je preparátorstvo u nás v porovnaní napríklad s okolitými krajinami?
V Poľsku majú napríklad výhodu, že ich je viac, majú väčšie možnosti na odbyt svojej práce. Aj múzeá tam majú na svoju činnosť viac financií ako u nás. Na špici sú Spojené štáty americké, tam je to otázka materiálov a technológií, ktoré používajú, aj financií. Je to dosť o financiách, ja môžem kúpiť a použiť všeličo, ale musí mi to niekto zaplatiť. Keď získa múzeum granty, tak financie sú, ale je to obmedzené. Musíme robiť hospodárne, viem, že nemôžem mať všetko, čo je na trhu.
Zaujímate sa aj o minulosť tejto profesie? Kedysi preparátori údajne spájali dohromady časti rôznych zvierat a predstavovali to ako atrakciu.
Viem o tom, že v minulosti sa robili rôzne podivné veci, ale v dnešnej dobe ľudia najviac oceňujú, keď preparované zviera vyzerá najskutočnejšie ako sa dá. Dnes keby niekto prišiel s kombináciou viacerých zvierat, tak všetci vedia, že nič také neexistuje.
Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek.
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
Cart is empty 
