Danka-Dubcová-Nemčokováihi

Svoju líšku má aj Skalnaté pleso

by ČlánkySkalnaté plesoTuristické 
atrakcie

Nielen v okolí Rainerovej chaty, ale aj na iných miestach v Tatrách môžete natrafiť na divo žijúce zvieratá, ktoré si zvykli na ľudí a vyhľadávajú ich spoločnosť. Má to pre ne aj jeden bonus, a tým je možnosť získať od týchto dvojnohých návštevníkov prírody niečo pod zub.

V okolí stanice lanovky na Skalnatom plese sme aj my mali šťastie na veľmi peknú líšku, ktorá sa tu pohybovala a od ľudí si držala len mierny odstup. Skoro vôbec sa nás nebála. Nikto z turistov, ktorí tam práve boli, jej neponúkol nič na jedenie, neurobili sme to ani my. Asi je to tak lepšie, pretože odborníci radia neprikrmovať voľne žijúce zvieratá. Takáto strava im môže skôr uškodiť ako pomôcť.

Foto: Danka Dubcová Nemčoková

Nezistili sme ani, či má líška nejaké meno, ale ak bude pravidelne vyhľadávať spoločnosť ľudí, určite si nejaké vyslúži. Samozrejme, vytiahli sme telefóny a začali si ju (jeho?) fotiť, aby nám známi po návrate verili. Trochu nám „zapózovala“ potom sa presunula do kosodreviny, kde si sadla a dívala sa na nás.

Po tomto stretnutí sme sa išli prejsť okolo Skalnatého plesa, to sa nedá vynechať. V jazere nebolo veľa vody, je známe, že odtiaľto ubúda, ale stále vyzerá ako horské pleso, nie ako kaluž. Nielen chodníky v okolí, ale aj tie okolo plesa sú poriadne kamenisté a kráčať po nich nie je jednoduché. Tu sa vždy oplatí mať pevné turistické topánky, ktoré spevnia nohu a uľahčujú chôdzu v takomto náročnom teréne.

Túra na Skalnaté pleso patrí medzi najobľúbenejšie ciele v našich veľhorách. Dá sa sem dostať z viacerých smerov, v okolí je množstvo chodníkov, známa Skalnatá chata, a o výhľadoch snáď netreba ani hovoriť. Keď je dobrá viditeľnosť, máte pred sebou krajinu ako na dlani. Ak je v tejto výške akurát hmla, vidíte len pár desiatok metrov pred seba, ale aj to je zážitok. Hlavne, keď sa hmla behom pár minút rozplynie a ukáže sa nádherná scenéria. Medzi atrakcie na Skalnatom plese patrí i prvé observatórium u nás – Observatórium Astronomického ústavu SAV, ale aj pohľad na visutú lanovku na Lomnický štít stojí za to. Späť do Tatranskej Lomnice sa môžete odviezť lanovkou, prípadne zísť peši na stanicu Štart a odviezť sa odtiaľ.

Vysoké Tatry - víchrica

Víchrica v Tatrách. Bolo to akoby za oknami išiel vlak v plnej rýchlosti

by Články

V sobotu 19. novembra si pripomíname 18 rokov od veternej smršte, ktorá sa prehnala územím Slovenska a najviac zasiahla Vysoké Tatry. Okrem nich narobila škody aj v Nízkych Tatrách, na Horehroní, hornej Orave i v Slovenskom raji. Vietor, ktorého rýchlosť sa pohybovala okolo 200 km/h, zničil lesný porast na rozlohe takmer 13-tisíc hektárov. Na druhý deň po víchrici zatarasili popadané stromy takmer všetky cesty v Tatrách, na viacerých miestach bolo poškodené elektrické vedenie. Počas tejto veternej smršte bol v Tatranských Matliaroch, v zariadení Sorea Hutník, ubytovaný aj Braňo Šindel, ktorý sa na ďalší deň chystal domov. V rozhovore opisuje, čo zažil počas večera a noci, ktoré poznamenali tvár našich veľhôr na dlhé roky.

Foto: Braňo Šindel

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.

Kedy ste zistili, že sa deje niečo nezvyčajné?
Boli sme akurát v hoteli na večeri. Cez okná reštaurácie sme videli, že začal fúkať dosť silný vietor, upozornenia už vysielali aj v rádiu. Videli sme, ako sa ohýbajú stromy, počas večere vietor stále viac zosilňoval. Zrazu som si všimol, ako z jedného stromu odletel vrcholec. Akoby ho nejaká neviditeľná ruka odtrhla a zahodila do diaľky. Z ďalšieho stromu sa odlomila časť a padla medzi autá. Bol tam aj karavan, ktorý asi nebol pripevnený k autu, lebo vietor ho doslova nosil po parkovisku. Bol to piatok, my sme tento večer končili pobyt, mali sme mať rozlúčkovú párty a ráno odísť domov. Mal som už zistený vlak do Popradu a potom do Žiliny.

Tušili ste vtedy, že to nebude len obyčajná búrka?
Už počas večere sa začal v telocvični hotela schádzať krízový štáb – horská služba, hasiči, záchranári, hovorili, že budú mať asi nočnú pohotovosť. Vysielačkami si dávali informácie, našu rozlúčkovú párty sme museli predčasne ukončiť. Až potom v noci v izbe som si poriadne uvedomil, čo sa vonku deje. Z druhej strany hotela bol brezový háj a za ním smrekový les. V tme som presne nevidel, čo sa deje s tým lesom, ale brezy ohýbalo tak, že sa skláňali skoro až k zemi. Na druhý deň som zistil, že brezy to vydržali, ale ihličnatý les bol celý zvalený. Bývali sme na druhom poschodí, dovtedy sme pre les nevideli na Lomnický štít, a teraz sme ho mali pred sebou.

Ten vietor ste museli poriadne počuť?
V noci prichádzal vietor v takých návaloch. Vnímal som to, ako keby sa blížil do stanice vlak, zvuk sa pomaly zosilňoval, ale potom akoby ten vlak nezastavil, ale preletel stanicou v plnej rýchlosti. Triaslo oknami, možno aj celým hotelom. Trvalo to približne 20 minút, potom akoby ten vlak postupne odišiel. Asi 20 minút bolo ticho, a potom sa to vrátilo. Občas som počul rinčanie skla v hoteli. Z voľných postelí, gauča a foteliek som povyberal matrace, do okien sa nedali dať, tak sme si z nich urobil také provizórne „múriky“ okolo postelí ako ochranu proti prípadným črepom alebo niečomu, čo by vletelo oknom dnu. Takto to trvalo skoro až do rána. Samozrejme, nespal som ani chvíľu.

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.

Čo sa dialo ráno, keď ste videli tú spúšť?
Išiel som ráno do hotelovej reštaurácie a videl som, že personál má na rukách čierne pásky. Pýtali sme sa, čo sa stalo. Povedali nám, že údržbár z hotela, ktorý mal dennú službu, išiel večer za rodinou a cestou domov mu priamo na auto spadol strom.
V reštaurácii sme mali ešte deň predtým výhľad len na les, teraz sme videli z jednej strany Poprad a z druhej Lomnický štít. Zo zeme trčali pahýle stromov, všetky ihličnaté stromy boli preč, niektoré vytrhané aj s koreňmi. Skoro ako mesačná krajina. Dostali sme správy, že celé Tatry sú neprejazdné, že sa z hotela nikam nedostaneme. Parkovisko bolo zasypané troskami stromov, majitelia áut sa len neveriacky pozerali.

Koľko ste sa zdržali v hoteli oproti plánovanému odchodu?
V hoteli stále fungoval krízový štáb. Na raňajkách nám riaditeľ povedal, že pri tejto situácii sa nikam nedostaneme. Hasiči a záchranári, že pracujú na sprejazdnení ciest. Čakali sme do obeda, nechceli nás pustiť ani von z hotela. Volali sme rodinám, aby mali o nás informácie, viacerí si dohodli odvoz. Aj pre mňa prišla kamarátka autom, podarilo sa jej doraziť k hotelu okolo 14.00 popoludní, to už boli hlavné cesty v Tatrách sprejazdnené. Cestou domov som sa len neveriacky pozeral, aké veľké škody narobila nočná víchrica – stromy popadané na strechy domov a chát, z lesov len torzá stromov, vyvrátené z koreňov alebo zvyšky kmeňov. Je to jeden z mojich najsilnejších zážitkov, ešte teraz, keď si na to spomeniem, tak mi naskakujú zimomriavky.

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.
Zaujímavosti o Tatranskej Lomnici, ktoré ste možno nevedeli.

Tatranská Lomnica, miesto, ktoré si užijete

by ČlánkyTatranské 
osady

Tatranská Lomnica je jedna z najväčších a najkrajších osád Vysokých Tatier, ideálna pre zimné športy, je vyhľadávanou vstupnou bránou k túram a cyklotúram v našich veľhorách. Je sídlom vedenia Tatranského národného parku a sídlom jeho múzea. Ubytovať sa tu môžete od kempingu po luxusné hotely, fungujú tu kasína, fitnescentrá, kultúrne a zábavné zariadenia.

No aj ona začínala podobne ako jej známejšie či menej známe susedky. Jej zárodok tvorila štátna horáreň a niekoľko letohrádkov. Písal sa rok 1892. V tom roku rodinný veľkostatok v tejto oblasti, rozdrobený komplikovanými dedičskými vzťahmi viacerých rodín, kúpil Uhorský štát. Motívom kúpy bola snaha využiť toto atraktívne miesto na rozvoj návštevnosti Vysokých Tatier. Pôdu štát rozdelil na 69 stavebných parciel a tie rozpredal. Začalo sa stavať. Už v roku 1893 bol postavený hotel Lomnica – vtedy najväčší na území Vysokých Tatier, o niečo neskôr pozoruhodný Kúpeľný Dom s bazénom a vodoliečbou a v roku 1905 reprezentačný
Grandhotel, v roku 1919 premenovaný na Grandhotel Praha.

Foto: Martin Mafo Jankura

Ako pripomína Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, Uhorský štát chcel z Tatranskej Lomnice urobiť konkurenta Starého Smokovca, preto podporoval jej rozvoj. Zaviedli sa letné a zimné sezóny a popri golfe, tenise a konských dostihoch sa tu v zime rozvíjalo lyžovanie, sánkovanie i korčuľovanie. V smere k Skalnatej doline postavili v roku 1909 sánkársku i bobovú dráhu s drevenými bariérami , mechanickým výťahom a elektrickým časomerným zariadením. Na tie časy išlo o výnimočné rozhodnutie i realizáciu. Rozvoj Tatranskej Lomnice potom pribrzdili nové nájomné podmienky, ktoré si začal štát uplatňovať od roku 1908. Stavebný boom opadol. A dovŕšila to prvá svetová vojna. Počas nej časť kapacity Tatranskej Lomnice slúžila uhorskej armáde na rekonvalescenciu vojakov a lyžiarske kurzy. Po rozpade Rakúsko-Uhorska, ako tvrdí Ivan Bohuš, odviezli uhorské orgány časť zariadenia erárnych hotelov do Budapešti.

Rozvoj Tatranskej Lomnice nezastavili. V medzivojnovom období pribudlo do strediska množstvo rodinných a súkromných rezidencií. No vyrástla tu aj moderná a veľká zotavovňa Morava, ktorá patrila Zemskej životnej poisťovni v Brne. Výstavbou unikátnej visutej lanovky na Skalnaté pleso a Lomnický štít (1937 – 1940) získala osada hlavnú turistickú atrakciu, ktorá jej dodala pečať rarity aj za hranicami Slovenska. Okrem iného umožnila aj výstavbu astronomických a meteorologických pracovísk na Skalnatom plese a Lomnickom štíte. Boli to roky, ktoré Tatranskej Lomnici priali. No nepriala jej druhá svetová vojna. Na jej sklonku ustupujúci fašisti zničili údolnú stanicu lanovky a jej technické zariadenia. No po vojne rozvoju osady už nebránilo nič. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa stala centrom odborárskej rekreácie a množstvo objektov na jej území odborári vlastnia dodnes. A ešte niečo sa zapísalo do dejín Tatranskej Lomnice výraznými písmenami. V súvislosti s organizáciou svetového zrazu medzinárodnej asociácie karavanistov (FICC) bola južne od osady v roku 1974 ukončená výstavba Eurocampu FICC pre autocamping s množstvom športových a rekreačných zariadení.

Už pár rokov predtým počas príprav na Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní, ktoré sa vo Vysokých Tatrách konali v roku 1970, sa začalo s prestavbou lanovky na kabínkovú, postupne nahradila tú starú. Stredisko sa začalo meniť na medzinárodné centrum cestovného ruchu a rekreácie a tomu zodpovedali aj služby v ňom a formovanie podmienok pre rekreačný, ale aj poznávací
program.

Tatranská Lomnica sa svojou dopravnou prístupnosťou stala východiskom pre návštevu Skalnatého plesa, Lomnického štítu, Vodopádov Studeného potoka, možno sa odtiaľ vybrať do Tatranských Matliarov, Tatranskej či Starej alebo Novej Lesnej či inde a využiť turistické trasy v okolí týchto osád. V okolí je Skalnatá dolina, Skalnatá chata, Lomnické sedlo, Kežmarský štít, Veľká Svišťovka a iné známe miesta, ktoré sa môžu stáť cieľom športového programu. No stredisko najviac láka lyžiarov. Je najvyššie položeným na Slovensku a ponúka aj najvyššie prevýšenie. Celková dĺžka zjazdoviek presahuje 12 kilometrov. Veľká Lomnica má aj iné možnosti, ako stráviť voľný čas. Ponúka sa tu napríklad návšteva Múzea TANAP-u. Patrí medzi najnavštevovanejšie na Slovensku. K jeho vysunutým expozíciám patrí sezónne otvorená Tatranská botanická záhrada. Ak máte dobrodružnejšiu povahu, nevynechajte Tatrabob na Slnečnej lúke. S deťmi choďte do Galérie Dobrá hračka. Nájdete v nej množstvo hlavolamov, hudobné
i kreatívne hračky a dopravné ihrisko. V stredisku si môžete pozrieť aj Ski múzeum, ktoré zachytáva históriu vzniku a vývoja zimných športov vo Vysokých Tatrách.

Hrebienok je jedno z najlahšie dostupných miest v Tatrách.

Pomaličky až na Hrebienok aj s kočíkom

by ČlánkyHrebienokTatry 
s deťmi

Sú dni, keď nám jesenné počasie naznačuje, aby sme skôr ostali niekde vo vnútri a túru či výlet odložili na neskôr. Ale čo, keď naše deti už nevedia vydržať a najlepšie, čo môžeme urobiť je vybrať sa niekam von. Po wellnesse a iných službách tatranských hotelov a penziónov dobre padne príjemná prechádzka. Ak ste v Starom Smokovci a jeho okolí, tak sa vyberte napríklad na Hrebienok.

Foto: Viktor Juriga

Deti vezmite so sebou, pokojne aj ak sú ešte veľmi malé. Zo Starého Smokovca sa dá ísť po asfaltovej ceste aj s kočíkom. Táto trasa je trochu dlhšia ako turistický chodník, ale nemusíte prekonávať terénne nerovnosti. Pôjdete stále do kopca, stúpanie je síce mierne, ale trvá stále až do cieľa. Trasa je dlhá približne tri kilometre, po ceste sa môžete občerstviť v horskom hoteli Hrebienok alebo v Bilíkovej chate. Inou alternatívou je trasa po turistickom chodníku, začína vľavo od stanice, táto cesta však nie je vhodná pre kočíky, deti ju ale zvládnu. Dnes je Hrebienok stále obľúbeným celoročne ľahko dostupným turistickým cieľom. Nachádza sa na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu nad Starým Smokovcom. Kúpeľní hostia sem chodili už od polovice 19. storočia.

Dnes tu nájdete samoobslužnú reštauráciu, snack bar v budove lanovky, sochu 350 kilogramového medveďa Kuba i sezónne atrakcie. Teraz v zimnom období to opäť bude Tatranský ľadový dóm. Deti určite ocenia sánkovačku z Hrebienka do Starého Smokovca, treba si však počkať na dostatočnú snehovú pokrývku. Ak by ste predsa len mali chuť na dlhšiu túru, Hrebienok je východiskovým bodom pre rôzne dlhé turistické trasy, viaceré sa dajú zvládnuť aj s deťmi.

Z Hrebienka sa napríklad môžete prejsť popri Vodopádoch Studeného potoka až k Rainerovej chate. Cestu môžete deťom prípadne uľahčiť kombináciou lanovky a turistiky.

Skalnaté pleso patrí medzi obľúbené turistické ciele vo Vysokých Tatrách. V jeho okolí je množstvo chodníkov, poskytuje nádherné výhľady, a pritom túra na Skalnaté pleso nie je až taká náročná.

Ako na Skalnaté pleso? Peši či lanovkou?

by ČlánkySkalnaté pleso

Patrí medzi obľúbené turistické ciele vo Vysokých Tatrách. V jeho okolí je množstvo chodníkov, poskytuje nádherné výhľady, a pritom túra na Skalnaté pleso nie je až taká náročná. Nehovoriac o tom, že jazdu lanovkou tiež mnohí považujú za nezabudnuteľný zážitok.

My sme však turisti, a preto ideme peši. Čaká nás les, voľné priestranstvo a hore pásmo kosodreviny. Začíname za Grand hotelom Praha pri rázcestníku a smerujeme k miestu, ktoré sa volá Štart. Dole píšu, že by sme to mali po zelenej značke zvládnuť za dve aj trištvrte hodiny, čaká nás prevýšenie 858 metrov. Po príchode na stanicu Štart pokračujeme do kopca ku Skalnatej chate, ktorá je otvorená po celý rok, potom na rázcestie a k Skalnatému plesu. Ku koncu je to už poriadne stúpanie, pomaly sme aj zabudli, že prvú časť cesty sme absolvovali dokonca po asfaltke.

Zaujímavou alternatívou tejto najznámejšej trasy je chodník po Tatranskej magistrále, po červenej značke, od Zamkovského chaty po rázcestie pri Skalnatej chate. Chodník z Brnčalky, čiže Chaty pri Zelenom plese cez Veľkú Svišťovku je v zimnom období uzavretý. Ak by ste sa chceli vybrať na Skalnaté pleso po tejto ceste, tak až na budúci rok od polovice júna.

Na Skalnaté pleso sa dá dostať aj iným spôsobom – môžete sa až k nemu vyviezť kabínkovou lanovkou. Lanoviek je tu niekoľko, sedačková končí napríklad na stanici Štart a odtiaľ sa dá pokračovať inou kabínkovou lanovkou. Hore pri plese sa nachádza reštaurácia, ktorá patrí k najvyššie položeným na Slovensku. Dá sa tu najesť, napiť, navštíviť WC alebo si posedieť na vonkajšej terase. Ak je dobrá viditeľnosť, tak máte celú krajinu ako na dlani. My sme teraz na jeseň videli len sivú hmlu z mrakov pár metrov pred sebou, rozjasnilo sa až po zostupe nižšie. O výhľadoch sme si teda len hovorili – tam je taká obec, tam taká a tamto vpravo je Poprad.

Samozrejme, nemohla chýbať prechádzka okolo plesa a čítanie si zaujímavostí na náučných tabuliach okolo neho. Vedeli ste, že v okolí jazera žijú vzácne vysokohorské živočíchy – kamzíky a svište už od doby ľadovej a počas viac ako 10-tisíc ročnej izolácie tu vytvorili jedinečné populácie? Voda v plese však pomaly vysychá, môže za to stavba visutej lanovky, počas roka má rôznu výšku hladiny. Teraz na jeseň je v ňom vody pomerne málo, ale stále pripomína jazero a nie väčšiu mláku.

Túra k tomuto horskému plesu je však dobrým tipom. Je tu jednoduchá orientácia, na cieľ vidíte už počas cesty, dá sa občerstviť a stúpanie v druhej polovici trasy preverí vaše fyzické i psychické schopnosti.

Nový Smokovec bol prvou osadou vo Vysokých Tatrách, v ktorej sa liečilo aj v zime.

Nový Smokovec bol prvou osadou, v ktorej sa liečilo aj v zime

by ČlánkyTatranské 
osady

Historici nemajú úplne jasno v tom, ktorý rok pripísať vzniku osady Nový Smokovec. Časť z nich sa prikláňa k roku 1875, lebo počas neho si lekár Mikuláš Szontágh prenajal od obce Veľký Slavkov 20 hektárov pozemkov v blízkosti dnešného Starého Smokovca. Chcel tam vybudovať prvé klimatické sanatórium vo Vysokých Tatrách. O rok (1. júla 1876) najstaršie z nich otvorili. A to bol podľa lekára deň D vzniku osady.

Dokladá to aj mohutný žulový balvan pri rodinnej vile zakladateľa s vytesaným rokom – 1876. Mikuláš Szontágh, rodák z Dolného Kubína, pôsobil najskôr ako lekár v blízkom Starom Smokovci. No ako uvádza oficiálna webová stránka Kúpeľov Nový Smokovec, bol sklamaný z pomerov, aké tam vládli. Napriek dezilúziám, ostal tam tri roky, aby si zarobil a nadobudol skúsenosti. Mimo letných sezón pracoval v niekoľkých prímorských i horských kúpeľoch Nemecka, Švajčiarska, Anglicka, Francúzska, Talianska i balkánskych štátov, najmä tam, kde sa špecializovali na liečbu tuberkulózy.

Foto: Miroslav Nagy

Chcel, aby tie jeho kúpele, o ktorých po celý čas sníval, boli na takej úrovni ako zahraničné. Sen si začal plniť v spomínanom roku 1875. S výkopmi základovej jamy prišlo prekvapenie. Robotníci objavili strieborniak z rokov panovania cisára Marca Aurelia.

Prizvaný viedenský archeológ Ignác Spöttl potom odhalil na ľavom brehu Slavkovského potoka, pod Cestou slobody, metalurgické pracovisko, kde laténski hutníci tavili železnú rudu aj v čase, keď rímske vojská prenikli až po Trenčín. Ako uvádza Wikipédia, stopy po príbytkoch sa síce nenašli, no objavená bola relatívne dobre zachovaná taviaca pec, mohutná žulová nákova, grafitové kokily na odlievanie rudy a „pagáče“ kujného železa, haldy vytavenej trosky a zásoba netavenej rudy, ale aj železná plastika brodivého vtáka, ktorá je dnes vystavená v Múzeu Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici. Rímske platidlo mohlo byť dôkazom obchodných kontaktov tatranských hutníkov s rímskymi légiami.

Najstaršie sanatóriá, ktoré doktor Szontágh dal do prevádzky v roku 1876, boli prvými špeciálizovanými na liečbu tuberkulózy v Uhorsku.  A ešte jedno zaujímavé prvenstvo sa spája s osadou.  Nový Smokovec bol prvou tatranskou osadou, ktorá bola v prevádzke aj v zime (začalo to v sezóne 1881-82).  Podľa autora publikácie Osudy tatranských osád Ivana Bohuša M. Szontágh bol jedným z priekopníkov zimných športov, pacientom predpisoval lyžovanie i sánkovania ako dôležitú liečebnú procedúru. A tomu aj stavebne prispôsoboval ďalšiu výstavbu či dostavbu sanatória a služby pre pacientov.

Celoročná prevádzka znamenala aj rozsiahly stavebný boom Nového Smokovca. Ivan Bohuš tvrdí, že v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia tu pribudlo množstvo víl bohatých ľudí, predovšetkým z radov maďarskej šľachty, ktorí sa nechali ambulantne liečiť v szontaghovských sanatóriách. Na prelome storočí mal Nový Smokovec 38 budov, 26 z nich tvorilo komplex sanatórií s hospodárskym zázemím.

Prvá svetová vojna zmenila „klientelu“ szontághovských sanatórií. Premenili sa na vojenské lazarety. Ale ani dunenie vojnového konfliktu nezastavilo budovanie osady. Začalo sa tu stavať veľké sanatórium účastinnej spoločnosti. Nazvali ho Palace a odovzdali do užívania v roku 1925. Neskôr ho návštevníci poznali pod názvom Penzák. Priekopnícky čin zaznamenal Československý Červený kríž založením protituberkulózneho preventória. V roku 1930 v Novom Smokovci dali do užívania prvý Parkhotel a neskôr – v roku 1933 – moderný liečebný dom so staronovým názvom Palace. A časom pribúdali ďalšie a ďalšie.  

Takmer o všetkých budovách osady, by sa dali napísať samostatné príbehy. Boli by dramatické, lebo menili majiteľov a tí zase mali svoje osudy, ktoré popísala druhá svetová vojna, následné znárodňovanie, odborárska anabáza s jej zotavovňami a na konci minulého storočia aj reštitúcie a privatizácia. Čo desaťročie, to nové popisné číslo hotela, liečebne, penzióny, zotavovne, chaty… Spomenúť ešte treba, že na západnom okraji osady vyrástlo rozsiahle obytné sídlisko Sibír.

Niekdajšie rozhranie medzi Starým a Novým Smokovcom už zaniklo. Kým osadu v prvých desaťročiach existencie návštevníci vyhľadávali predovšetkým pre liečbu, postupne sa jej funkcia rozšírila aj na služby turizmu a vyrástol tu tiež lyžiarsky areál s menej náročnými terénmi. Osada leží na úpätí Slavkovského štýlu, čo ju favorizuje ako východiskový bod pre túry do dolín. Kúpele Nový Smokovec ponúka zase komplexné služby pre individuálne pobyty a skupinové podujatia. Okrajom osady cez Jakubkovu lúku, ktorá sa v zime mení na lyžiarsky areál, vedie chodník do Velickej doliny.

Ak si potrebujete oddýchnuť od ruchu Tatier, navštívte v Novom Smokovci evanjelický kostolík. Vyrástol v roku 1887 asi 100 metrov poniže Szontaghových sanatórií aj so štedrým prispením zakladateľa osady. Jeho projektantom a staviteľom bol Gedeon Majunke, ktorý nechal svoju pečať na množstve stavieb vo Vysokých Tatrách. Nostalgické Tatry uvádzajú, že pod kostolom je krypta rodiny Szontagh a je tam pochovaný aj Mikuláš Szontagh starší.

 

Tatranská Polianka má mnoho unikátov, no jeden ju predsa len prevyšuje.

Tatranská Polianka spojila liečbu s básnikmi

by ČlánkyTatranské 
osady

Tatranská Polianka má mnoho unikátov, no jeden ju predsa len prevyšuje. Spája sa nám s hodinami literatúry a českým básnikom Jiřím Wolkrom. Je ikonou tohto miesta aj pre svoj tragický osud. Talentovaný český básnik si v roku 1923 liečil v sanatóriu Michala Guhra tuberkulózu. Býval na izbe č. 23 a často chodil k jazierkam neďaleko sanatória a pri tom severnom, 36 dní pred svojou smrťou, napísal známy epitaf.

Dnes je tam osadená pamätná tabuľa a epitaf na nej všetkým pripomína tragédiu mladíka, ktorý miloval život, ale osud mu nedovolil ho naplniť.  S Tatranskou Poliankou sú výrazne spojené mená ďalších dvoch mužov. Prvý – Pavol Weszter – ju založil, druhý – MUDr. Michal Gur – stál pri zlomových udalostiach, ktoré naplnili jej ďalší osud ako dôležitého strediska klimatoterapie.

Foto: Julia Chreňová

Osada leží v ústi Velickej doliny a rozkladá sa na oboch stranách Cesty slobody medzi Starým Smokovcom a Štrbským Plesom. Patrí medzi najstaršie v Tatrách, podľa archeologických nálezov bolo jej okolie osídlené už v praveku. Priestor, na ktorom Tatranská Polianka neskôr vyrástla, sa volalo Polianka, hodne zaužívaný bol aj názov podľa jej zakladateľa – Weszterovo. Osade dnešný názov úradne priznali v roku 1919.

Polianka bola lúka, ktorú v roku 1881 od potomkov Mariášiovcov kúpili veľkoslavkovskí gazdovia Pavol Weszter, Michal Guhr a Samuel Nitsch z Veľkej Lomnice. Už vtedy na nej stála gerlachovská obecná horáreň. Pavol Weszter neďaleko nej dal postaviť poľovnícku chatu, ktorá sa stala obľúbeným miestom vtedajších turistov, lebo sa v nej dalo kúpiť občerstvenie. Chata po prestavbách slúži na rekreáciu dodnes. Turisti ju poznajú ako Sosnu.

Čoskoro tu pribudli ďalšie turistické domy, no fakt, že osada bola iba akýmsi odpočinkovým bodom na ceste medzi Smokovcami a Štrbským Plesom Pavla Wesztera neuspokojovalo. Nechal sa inšpirovať liečebnými výsledkami Nového Smokovca a postaral sa o to, aby jeho synovec – Michal Guhr mladší vyštudoval medicínu a po potrebnej praxi už viedol od roku 1902 v klimatické sanatórium. Jeho zvuk má svoj odraz aj v súčasnosti. Liečba sa zameriavala na klimatoterapiu, vodoliečbu a elektroliečbu. Vyhľadávaným sa stalo pre ľudí s chorobami štítnej žľazy, trpiacimi na nervové ochorenia a chudokrvnosť.

Osada sa postupne rozrastala, zariadenia v nej modernizovali, rekreačnú funkciu niektorých z nich nahrádza liečebná. Najmä po prvej svetovej vojne sa zariadenie i služby v nich čoraz viac podriaďovali liečbe pacientov, najmä tých, ktorí mali tuberkulózu. Dr. Guhr zomrel v roku 1933, sanatórium prevzal Dr. Nitsch a po ňom národná správa. Znárodnenie po roku 1948 znamenalo aj zmenu funkcie sanatória.

Premenovali ho na Wolkerov odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. Po úbytku pacientov s TBC sa v ňom liečili pacienti s nešpecifikovanými respiračnými chorobami, ako sú astma, chronická bronchitída, rôzne alergie a podobne.  K pôvodnému názvu sa Sanatórium Dr. Guhra vrátilo v roku 2003, a to po transformácii štátnej príspevkovej organizácie na neziskovú poskytujúcu všeobecne prospešné služby.

Osada nezabúda ani na svojho básnika. Pomenovala po ňom jazierka, ktoré sa nachádzajú približne 100 metrov nad sanatóriom. Vedie k nim parkový chodník s lavičkami a je od nich nádherný výhľad na Gerlachovských štít. Každú jeseň sa tu stretávajú aj  mladí básnici na Wolkrovej Polianke, súťaži v pôvodnej básnickej tvorbe.

No Tatranská Polianska sa stala aj dôležitým východiskom aj pre túry a výstupy vo Vysokých Tatrách. Blízko je odtiaľ na Sliezsky dom či Chatu pri Popradskom plese. Vydať sa môžete na Východnú Vysokú cez Sliezsky dom a Poľský hrebeň. Je najnavštevovanejším štítom Vysokých Tatier s podmanivými výhľadmi na veľkú časť našich veľhôr. Z Tatranskej Polianky sa môžete dostať aj do sedla Prielom. Je jedným z mála turisticky prístupných sediel hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. Oddeľuje Divú vežu a štít Východná Vysoká a zároveň spája Veľkú Studenú a Bielovodskú dolinu, ktorú zdobí aj Hviezdoslavov vodopád. A ak máte dosť odvahy a guráže, tak si naplánujte so sprievodcom výstup na Gerlachovský štít.

Pre mladších návštevníkov Tatranskej Polianky môže byť zaujímavá Digitálna galéria Poliankovo, ale aj  Zverofarma Hubert v Gerlachove.

Vznik osady Horný Smokovec sa podobá ostatným, ktoré sa skôr či neskôr sformovali na území Vysokých Tatier.

Horný Smokovec – začalo sa to Peknou vyhliadkou

by ČlánkyTatranské 
osady

Začalo sa to Peknou vyhliadkou. Drevenú rozhľadňu postavili v druhej polovici 19. storočia na východ od Starého Smokovca. A podčiarklo kúpeľmi pre deti a mládež. Sú najvyššie položenými u nás a ich základy položili lekár Jan Opatrný a jeho manželka Zdenka o niekoľko desaťročí neskôr. Osada Horný Smokovec.

Foto: Ivan Mišak

Vznik osady Horný Smokovec sa podobá  ostatným, ktoré sa skôr či neskôr sformovali na území Vysokých Tatier. Turisti či bádatelia si najskôr nejaké miesto obľúbia, postavia tu útulňu alebo rovno chatu a neskoršia návštevnosť podnieti vznik iných stavieb v okolí, ktorým dajú jasný obsah – nocľaháreň, oddych, liečba, služby pre návštevníkov.

V prípade Horného Smokovca bola takýmto podnetom Pekná vyhliadka. Išlo o drevenú rozhľadňu, ktorú postavili v druhej polovici 19. storočia. Časom k nej pribudlo niekoľko rodinných penziónov, ktoré postavili prevažne hoteloví zamestnanci, aby tak povzbudili záujemcov o pobyt v týchto končinách. Začali byť totiž stále známejšie svojou klímou, ktorá blahodarne pôsobila na liečbu tuberkulóznych onemocnení. Toto zoskupenie budov v roku 1930 úradne vyhlásili za novú tatranskú osadu s menom Horný Smokovec.

 V tom čase už druhým menom osady bolo: zdravie. V roku 1928 tu vyrástlo klimatoterapeutické sanatórium dr. Jana Opatrného. Meno tohto lekára je dodnes v osade pojmom. Spolu s manželkou Zdenkou, ktorá sa starala o prevádzku sanatória, tu vybudovali a prevádzkovali zariadenie nadštandardného vybavenia, ktoré sa zameriavalo predovšetkým na tuberkulózne ochorenia. Ani po druhej svetovej vojne svoju dobrú povesť nestratilo, no v roku 1948 ho znárodnili a liečebňa sa začala ako súčasť Slovenských (predtým Československých) štátnych kúpeľov špecializovať na deti a choroby horných dýchacích ciest.

Ďalším dôležitým dátum pre osud osady a tamojších kúpeľov bol rok 1997. Na základe uplatnenia reštitučného nároku bola budova liečebne vrátená dedičom pôvodných majiteľov. No vnučky manželov Opatrných Karin Frieszová a Bibiána Prokopová sa rozhodli zachovať tradíciu liečebne a pokračovať v liečbe. Urobili veľmi dobre. Jediné tatranské kúpele na liečbu nešpecifikovaných ochorení dýchacích ciest tak môžu pokračovať vo svojej činnosti.

Súčasťou kúpeľov je od roku 2001 aj pavilón pre matky s deťmi, čo znamená, že zdravotnú starostlivosť tu možno poskytnúť aj bábätkám. Základom liečby je klimatoterapia, kombinácia horskej klímy, čistého vzduchu a slnečného svitu spolu s rehabilitáciami.  Za roky existencie liečebne tu odliečili viac ako 23 tisíc pacientov. Deti tu majú materskú i základnú školu a dobré športové zázemie pre voľnočasové aktivity.

Horný Smokovec ale nie je iba o kúpeľoch. Je aj o oddychu a relaxe dospelých. Aj preto sa okolité penzióny po roku 1948 zmenili na odborárske zotavovne. Pribudli hotely: Bellevue a Šport, Juniorhotel CKM, ale aj zotavovňa výrobných družstiev Nový život. Po roku 1989 prešli do súkromného vlastníctva.

 

V ústraní od bohatšieho a rušnejšieho Starého Smokovca nájdete v Hornom Smokovci všetko to, čo hľadáte pre relax, posilnenie svojho zdravia, to všetko s vhodným zázemím dobrého východiska pre náročnejšie i menej náročné túry do našich veľhôr. Je blízko všetkých troch ostatných Smokovcov, ale i Tatranskej Lesnej či Tatranskej Lomnice. Ak zatúžite po výletoch, tak do Popradu je 14 km, do Kežmarku 17, do Ždiaru 21 a na Podbanské 30 km. Tatranci a návštevníci Vysokých Tatier vedia, že v osade má sídlo riaditeľstvo Horskej záchrannej služby.

Povedzme si teraz, kam všade sa môžete z Horného Smokovca vybrať.  Obľúbený je chodník okolo Smokovcov, blízko je na Hrebienok a odtiaľ na túry podľa výberu a takmer v susedstve je Veľká či Malá Studená dolina s ich nádhernými vodopádmi. Ak ste stúpencom adrenalínových zážitkov, vyskúšajte jazdu horských kolobežiek z Hrebienka do Starého Smokovca a vybrať si môžete aj výstup na Slavkovský štít. V zime vás do tejto osady môže prilákať aj dobrá lyžovačka, napríklad v blízkej Tatranskej Lomnici. Deťom urobíte radosť návštevou Dinoparku Tatry v Dolnom Smokovci, Poliankova – Digitálnej galérie v Tatranskej Lomnici či Tricklandu v Starom Smokovci.

publisher_2022_b0fbc10a-0d7a-455c-813d-4950d8945a56

V Tatrách už počítajte aj so snehom

by Články

Je to viac ako mesiac, čo zaznamenali v našich veľhorách prvý sneh v nadchádzajúcej zimnej sezóne. Bolo to ešte pred polovicou septembra na Lomnickom štíte. Aj keď v tom období sme mali stále astronomické leto, na tomto vrchu namerali podľa stránky imeteo.sk počas niektorých nocí teplotu až -6 stupňov Celzia.

Foto: Rafał Raczyński

Už vtedy meteorológovia predpovedali, že sneženie môžeme v Tatrách očakávať aj v ďalších dňoch. Okrem toho treba počítať na hrebeňoch s prudkým vetrom až víchricami. Dôležité je sledovať informácie meteorológov alebo horských záchranárov. Podľa aktuálnej správy Horskej záchrannej služby platí výstraha pred snehom a ľadom vo vysokých polohách nad 1 800 metrov. Tu už sa nachádza snehová pokrývka, jej hrúbka stúpa s pribúdajúcou nadmorskou výškou. Veľký pozor treba dávať aj na to, že v žľaboch a terénnych depresiách môže byť nafúkaný sneh vysoký aj viac ako 40 centimetrov.

V nižších polohách v mestách a obciach máme v týchto dňoch krásne babie leto, ale ak sa chystáte na niektorú z vyšších vysokohorských chát, tak určite nezabudnite na kvalitnú obuv. Je to základ úspešného výletu do hôr a v Tatrách to platí dvojnásobne. Kvalitné turistické topánky vám pomôžu vyšliapať na vrchol a späť v zdraví a pohodlí. Naša redakcia odporúča turistické topánky od slovenskej značky BOSP, ktoré sú vybavené 3 a 4-vrstvovými podšívkami s membránou, ktorá je trvalo nepremokavá.

Nájdete ich TU: https://bosp.sk/produkt/ural-pro-grizzly

Obzvlášť to platí, ak plánujete ešte počas tejto sezóny navštíviť Chatu pod Rysmi v nadmorskej výške 2 250 metrov nad morom. Tú zatvoria už o pár dní, konkrétne od 1. novembra tu bude platiť zimná uzávera až do polovice júna budúceho roku. Už v týchto dňoch je tu súvislá snehová pokrývka. Podľa fotografií, ktoré pridávajú návštevníci chaty na sociálne siete, je vidieť tvrdý sneh na chodníkoch v jej okolí, ale aj priamo na terase. Okolité štíty sú snehom akoby posypané, je ho už celkom dosť.

Podľa webovej stránky chatapodrysmi.com je chodník od Popradského plesa na Rysy čiastočne pod snehom, hlavne úsek Žabie plesá – Rysy. Sneh na chodníkoch je tvrdý, cez deň kašovitý. Potrebné sú protišmykové návleky – nesmeky, výrazne uľahčia pohyb na tomto nebezpečnom povrchu.

Medzi ďalšie najvyššie položené chaty u nás patria: Téryho chata (2 015 m n. m.), Kamenná chata pod Chopkom (2 000 m n. m.), Zbojnícka chata (1 960 m n. m.) a Chata pod Soliskom (1 840 m n. m.). Tieto budú otvorené pre turistov aj počas zimnej uzávery. Práve túry na vysokohorské chaty patria v zime medzi najobľúbenejšie ciele milovníkov hôr.

Andrej Meško

Jesenná turistika v Tatrách, ktorá vám vyrazí dych

by ČlánkyVolovec

Zdolať dvojtisícovku, to už môže niečo znamenať, je to skúsenosť, aj téma na rozhovor s kamarátmi. Naším dnešným tipom je očarujúci vrch Volovec – dvojtisícovka, meria presne 2 063 m n. m. Môžeme povedať, že jeho poloha je ideálna. Kopíruje slovensko-poľskú hranicu a patrí medzi obľúbenú zastávku pre tých, ktorí prechádzajú časťou Roháčov na Ostrý Roháč a Plačlivé.

Foto: Andrej Meško

Z jeho najvyšších častí máte nádherné, doslova panoramatické, výhľady, asi najkrajšie v Západných Tatrách. Ak je dobrá viditeľnosť, tak okrem štítov Vysokých Tatier môžete vidieť Baranec, Plačlivé, Ostrý Roháč, Kasprový vrch, ale aj Brestovú s Roháčskymi plesami. Prechod Roháčmi, ale aj samotný výstup na Volovec, nie sú úplne jednoduché túry, treba mať kondíciu. Začíname od Chaty Zverovka približne hodinu a pol Roháčskou dolinou po asfaltovej ceste. Je to len mierne stúpanie, spestriť si ho môžeme pohľadom na neopakovateľnú panorámu Roháčov pred nami alebo pozorovaním lavínových dráh, ktoré zľava zasahujú niekedy až k ceste.

Pri Ťatliakovom plese končí červená značka, prejdeme na zelenú, ktorá odbočuje doľava. Tu už prichádza stúpanie v serpentínach, asi za trištvrte hodinu vyjdeme do pásma kosodreviny a potom do sedla Zábrať. Ak sa tešíte na výhľady, tak už tu máte možnosť vychutnať si ich plným dúškom. Pred stúpaním na Rákoň si môžete dať krátku prestávku. Je to príjemný výstup, postupne sa dostaneme na hrebeň, ktorý tvorí hranicu medzi Slovenskom a Poľskom. Tu už sú výhľady doslova dychberúce, na dohľad je aj vrchol Volovca. Treba však absolvovať ešte poriadny „stupák“ a odmena stojí za to. Túra sa dá predĺžiť na Ostrý Roháč či Plačlivé alebo sa vrátiť späť po rovnakej trase na Zverovku.

Vedeli ste, že Roháče sú súčasťou Tatranského národného parku? Pozostávajú zo 14 vrcholov, z ktorých 10 je vyšších ako 2 000 m n. m. Aj Baníkovské sedlo má výšku prekračujúcu túto hranicu. Volovec spolu s ostatnými štítmi lemujú Roháčsku dolinu. Najvyšším vrchom je tu Baníkov, nasledujú Volovec so svojím susedom Ostrým Roháčom. Práve Volovec je spomedzi svojich susedov najľahšie prístupným kopcom. Na rozdiel od ostatných je pokrytý zeleňou a kosodrevinou. Prístup je po bezpečnom chodníku bez náročných skalných prekážok.