Ján Volko na Štrbskom plese

Ján Volko: Po štarte nevnímam súperov, idem sám za seba

Foto: Martin Krystýnek.

Náš najznámejší šprintér sa každý rok pripravuje aj vo Vysokých Tatrách. V tomto rozhovore sa pozrieme do zákulisia jeho tréningového procesu a súťaží. Zaspomína aj na svoju prvú medailu z atletických majstrovstiev Bratislavy, ktorú tak trochu symbolicky považuje za začiatok svojej úspešnej kariéry. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Spája sa vám s Tatrami nejaký zážitok, niečo nezvyčajné?
Povedal by som, že taký najväčší míľnik, ktorý som dosiahol je, že som vyšiel na Gerlachovský štít. Bol to veľký zážitok. Musím sa priznať, že som mal aj trošku strach a obavy a bolo to celkom náročné, ale určite to stálo za to. Som veľmi rád za túto možnosť, ktorú mi dali chalani z horskej služby a všetci horskí vodcovia, ktorí nás tam vyviedli ako skupinu.

Ktoré je vaše obľúbené miesto, keď idete relaxovať ako bežný človek, nie ako profesionálny športovec?
To miesto je doma, keďže počas roka sa naozaj veľa nacestujem a chvíľku chcem byť aj s rodinou a blízkymi. Úplne vypnúť, robiť len aktivity, ktoré počas roka nemajú miesto v kalendári, či už návštevy kina s kamarátmi, prečítať si knihu, stráviť čas s rodinou, ale občas sa aj povŕtať v garáži v autách, to je koníček, čo máme s kamarátmi.

Práca a život majú byť v rovnováhe, ako si ju budujete vy?
Ja mám šťastie, že moja práca je aj mojím relaxom, oddychom, že to len spojím. Je to dobre vyvážené, a tým, že robím vrcholový šport môžem navštevovať rôzne miesta, na ktoré by som sa za bežných okolností nedostal. Vyplýva z toho radosť, a tým aj balans, ktorý v živote potrebujeme.

Čo by ste povedali mladým atlétom, čo by ste im poradili na ceste, ktorá by bola podobná vašej?
Mladým atlétom by som poradil asi to, aby si našli dobrých ľudí okolo seba, lebo to je základ. Jednoducho, bez toho to nejde aj keď viem, že je to jedna z najťažších úloh – nájsť za celý atletický alebo športový život tých správnych ľudí. Potom určite aj to, aby si šport užívali, aby sa tešili z každého dňa, kedy to môžu robiť, lebo určite príde aj zranenie, a to je ťažký čas, ktorý musí človek nejako prežiť, dostať sa cez to. Ale o to viac potom teší, keď sa podarí niečo ďalšie dosiahnuť. Vtedy to bude dávať zmysel a mladý človek bude mať z toho radosť. V prvom rade by si mali šport užívať, nájsť si niečo, čo ich napĺňa a robí im radosť.

Šprintérsky svet je dynamický organizmus, konkurencia sa stále mení, ako sa s dianím v ňom vyrovnávate?
Čím ďalej je to náročnejšie, stojí to viac úsilia, peňazí a hlavne prípravy a času. Ale potom sa stane taký moment ako po halových majstrovstvách Európy, keď vám medailista, ktorý skončil pred vami o 4 stotiny sekundy povie, že ste preňho inšpiráciou. Je to veľmi dobrý, hrejúci pocit, aj keď som na šprintérskej scéne možno dlhšie ako moji mladší kolegovia, mám radosť z takýchto momentov. So súpermi sa vzájomne rešpektujeme a myslím si, že je to dôležité.

Keď odznie výstrel a vy štartujete, aké pocity prežívate?
Paradoxne, už teraz po mnohých hodinách mentálneho koučingu a rôznych iných psychologických sedeniach nevnímam súperov. Idem sám za seba alebo pre svoj tím, pre ľudí, ktorí mi veria, ktorí ma podporujú. Snažím sa bežať svoj beh, robiť to, čo som trénoval, to, čo mám mnohokrát aj vizualizované v hlave ako by som to mal urobiť. Myslím si, že je to správna cesta, to je ten priestor, ktorý tam mám, a mal by som ho využívať, nie sa príliš sústrediť na súperov. Neovplyvním to, ako oni pobežia, ale to, aký môžem podať výkon a urobiť výsledok ja.

K atletike vás vraj priviedol otec, ktorý k nej mal dobrý vzťah, je to pravda?
Je to pravda, vždy mal rád atletiku, vždy sledoval, či už majstrovstvá sveta, olympiádu alebo majstrovstvá Európy, a obzvlášť šprinty, takže mal k tomu blízko, aj keď atletiku nikdy nerobil profesionálne. Bol to práve on, kto sa ma spýtal, či by som nechcel vyskúšať tento šport. Zo začiatku som bol trochu skeptický, ale nakoniec som privolil a dopadlo to takto.

Kedy ste prišli na to, že máte vlohy na rýchlosť?
Neprišiel som na to ja, ale moji tréneri. Najprv na futbale, potom v atletike. Zo začiatku ma síce smerovali v atletike všeobecne, robil som rôzne disciplíny, ale postupne som sa vyprofiloval. Keď som sa dostal k svojim trénerom, bolo jasné, že budem robiť šprint.
Pamätáte si ešte na svoju prvú medailu z atletiky? Aký to bol pocit?
Pamätám si, bol to skvelý pocit. Vyhral som majstrovstvá Bratislavy na 60 metrov, mal som z toho veľkú radosť, bol to taký začiatok mojej atletickej kariéry.

Čo vás na tomto športe stále baví?
Tým, že som v atletickom svete už trochu dospel, tak to nie je o výsledkoch, získaných medailách, pocite, že stojíte na pódiu alebo dosiahnete nejaký výkon. Už je to skôr o tej ceste, aby k tomu smerovala. Za tú cestu som rád, za každého človeka, ktorého som stretol, ktorý mi niečo dal. Za každý moment, ktorý bol možno ťažký alebo krásny, práve preto je tá cesta pre mňa dôležitá. Samozrejme, teším sa aj z výsledkov, výkonov, toho, k čomu smerovala príprava. Keď sa to podarí, je to ešte väčšia radosť.

Máte 26 rokov, ideálny vek pre šprintéra, takže iba opatrne kladiem otázku, rozmýšľali ste už nad tým, čo budete robiť po skončení aktívnej športovej kariéry?
Určite áno, nechávam si nejaké zadné dvierka, aj keď nechcem zo športu úplne odísť. Máme s trénermi založenú akadémiu, kde by som sa chcel určitým spôsobom angažovať. Neviem síce presne, ktorým smerom ma to potiahne, ale tým, že študujem na vysokej škole, na fakulte elektrotechniky a informatiky, tak mám nejaké zadné vrátka. Nejakú možnosť, ktorú by som mohol robiť po skončení aktívnej kariéry. Je to aj môj koníček, aj na to sa trošku teším. Určite ale nechcem zo športu úplne odísť, chcem sa venovať mladým talentom. Možno nie ako tréner, ale skôr byť pre nich ako človek, ktorý im vie odovzdať svoje postrehy, skúsenosti, byť pre nich motivátorom, pomáhať im.

Deti v horách

Cieľ nie je podstatný, dôležitejší je spoločne strávený čas

Ilustračné foto:  Túra s deťmi potrebuje dôkladnú prípravu. Foto: Monika Ivančíková

Podľa horských záchranárov je pre najmenších turistov cieľom cesta. Turistika je obľúbeným koníčkom mnohých a chcú jej čaro priblížiť aj deťom. No ísť do hory s deťmi chce dobrú prípravu.

V modernom svete sa prekonávanie samých seba stalo jedným zo spôsobov vyrovnávania sa so stresom. Najčastejším miestom, na ktorom sa táto motivácia stretáva aj s relaxom, sa stávajú hory, ich vrcholy, dĺžka trás či ich zdolávanie po novom. Obľúbené hobby ale láka stále viac ľudí a na turistických chodníkoch dnes stretávame starých, mladých i rodiny s deťmi. A práve posledná z menovaných kategórií potrebuje okrem motivácie naučiť deti vnímať krásu hôr a nadchnúť ich tak pre celoživotný záujem aj niekoľko rád.

Určite nestačí dať dieťa do nosiča, prípadne mu len obuť tenisky a vyraziť, tvrdia horskí záchranári. Podľa nich nie je príprava na túru s deťmi iba o vhodnom oblečení, či zabalenej fľaške vody. Než dieťa vyrazí s rodičom do prírody, malo by byť pripravené mentálne, fyzicky a tiež materiálne.

Deťom treba urobiť prestávku a zoznámiť ich napríklad aj s tým, že rastliny v národných parkoch sú chránené a nesmú ich trhať. Alebo si naštudujete povesť a prerozprávajte ju deťom. Našim tipom sú Povesti o slovenských jazerách, plesách, studniach a studničkách od Igora Válka. Nájdete v nej mnoho inšpirácie. Foto: Peter Tobis

  • „Dôležité je zapojiť deti do plánovania túry. Povedať im, čo ich tam čaká, ako sa tam dostanú a čo tam budú robiť,“ vysvetľuje na webovej stránke Horskej záchrannej služby horský záchranár Igor Žiak. Ak sa rodič rozhodne vyjsť so svojimi deťmi na niektorú z tatranských chát, môže sa stať, že do cieľa nedorazia. Deti totiž turistiku vnímajú úplne inak, než dospelí. „Cieľ túry v podobe vrcholu, či horskej chaty je pre dieťa úplne nepodstatný. Ide mu o spoločne strávený čas,“ dodáva Žiak.

    Podľa jeho slov sa musia rodičia pripraviť na to, že veľké turistické plány môžu byť ukončené po dvadsiatich minútach chôdze, kedy dieťa zaujme skala, strom, potôčik, či čokoľvek iné a dokáže ho zamestnať. U najmenších detí platí dvojnásobne, že cesta je cieľ.

    „Turistika je pre dieťa nudná. Takže by to mal byť zážitok spojený s dotykom, vôňou, s dobrým počasím a s ľahkým vyčerpaním. A natvrdo treba deti už na začiatku nadopovať cukrom. Veď ten počas túry spália,“ doplní dlhoročný záchranár, ako dosiahnuť u detí dostatok energie na aktívne trávený čas v prírode a horskom teréne.

Deti treba z nosičov občas položiť na zem, aby sa im dobre prekrvili končatiny. Ilustračné foto: NF

  • A ako horskí záchranári vnímajú rodičov s maličkými deťmi v nosičoch? Podľa nich je dôležité, aby turistika nebola módnym výstrelkom, ale súčasťou aktívneho života rodičov. Radia na takúto túru sa  dôsledne pripraviť. Náhradné oblečenie, naplánovaná trasa, predpoveď počasia, tekutiny a strava, v lete priedušné oblečenie a ochrana pred slnkom – to má byť základ. Dôležité je, aby najmenší turisti v nosiči nesedeli príliš dlho, treba, aby sa im dostatočne prekrvovali končatiny, čo znamená z času na čas ich postaviť na nohy a zabaviť ich okolitou prírodou.

    Ale popri starostlivosti o deti by rodič nemal zabúdať ani sám na seba. Horská záchranná služba má vo svojom archíve záchranné akcie, kedy v rôznych ročných obdobiach pomáhali rodičom, ale na palube vrtuľníka nebolo miesto pre všetkých zúčastnených a deti do bezpečia sprevádzali okoloidúci turisti.

    „Je to ako v lietadle pri dekompresii. Najprv kyslíkovú masku nasadí rodič sebe, až potom svojmu dieťaťu. Inak by mu nebol schopný pomôcť,“ dodáva Igor Žiak.

    Najväčšou odmenou je pochvala. Ale občas nestačí len tá od rodičov. Ak deti počujú povzbudenie aj od náhodných turistov, ich motivácia a výkon rastie. „Ísť do prírody by mala byť bežná vec, preto netreba z jedného výletu hneď urobiť výkon roka. Všetko s mierou,“ dodáva horský záchranár.

  • No zároveň upozorňuje, že letná sezóna, ktorá je v plnom prúde, má svoje pravidlá. Tie platia obzvlášť pre rodiny s deťmi. Turistické chodníky sú plné, slnko páli, zásoba vody je pravidlom číslo jeden. Druhým je vedieť sa z túry vrátiť včas, respektíve vedieť nájsť rýchlo bezpečný úkryt, lebo počasie je v horách vrtkavé. Na silné búrky a nebezpečie, ktoré so sebou nesú, by turisti najmä v týchto dňoch nemali zabúdať. Horskí záchranári pripomínajú, že na túru je potrebné vyraziť skoro ráno a keď sa okolo poludnia začnú po nebi preháňať ťažké mraky a ozývať hrmenie, je lepšie sedieť už niekde v bezpečí a suchu. .

    Zobrať dieťa do prírody je jeden z najväčších benefitov, aké mu rodič v útlom veku môže dať, uzatvára text na webovej stránke Horskej záchrannej služby. Veď pohyb na čerstvom vzduchu je to najprirodzenejšie, čo pre zdravý život každý z nás potrebuje.

Vysoké Tatry

Ako sa chrániť pred slnkom na horách?

Ilustračné foto:  Na zmenu teploty pri túrach v horách sa treba pripraviť. Foto: Artist

Počas uplynulého víkendu sa horskí záchranári takmer nezastavili. Iba v Tatrách asistovali pri riešení vyčerpanosti a nevoľnosti turistov na Tatranskej magistrále, ošetrovali zranenia pri Popradskom plese a dávali do poriadku poľského turistu, ktorý spadol v Lastovičej štrbine Malého Pyšného štítu.

Ani zďaleka sme nevymenovali všetky zásahy. Aj preto Horská záchranná služba apeluje na zodpovednosť návštevníkov našich veľhôr. Rozbehnutá letná sezóna sa prejavuje aj na počte a charaktere zásahov profesionálnych a dobrovoľných záchranárov nielen v Tatrách, ale aj vo všetkých slovenských pohoriach.

Horskí záchranári pomáhali poľskému turistovi, ktorý spadol v Lastovičej štrbine Malého Pyšného štítu. Foto: archív HZS

  • Na čo najčastejšie turisti zabúdajú? Predovšetkým na potrebnú ochranu pred slnkom a dostatok tekutín. Uplynulý víkend zamestnali kolabujúci turisti záchranárov najmä vo vysokotatranských lokalitách.

    Horská záchranná služba preto pripomína všetkým turistom, že pri plánovaní túr a výletov by nemali zabúdať na dostatočný zdroj tekutín, prísun energie najmä pri dlhších a náročnejších výstupoch a na potrebnú ochranu pred slnečným žiarením, ktoré je v horách intenzívne. Dôvodí predovšetkým skutočnosťou, že množstvo tatranských turisticky značených chodníkov vedie exponovaným terénom bez možnosti úkrytu v tienistých miestach.

Turista potreboval pomoc na Tatranskej magistrále pri Sliezskom dome. Bol vyčerpaný. Foto: archív HZS

  • Dôležité je ešte pred začiatkom túry sledovať predpoveď počasia. To sa počas horúcich letných dní rýchlo mení a často sa vyskytuje intenzívna búrková činnosť.  Preto horskí záchranári apelujú na zodpovednosť návštevníkov veľhôr a pripomínajú, že na túru je nevyhnutné vyrážať v skorých ranných hodinách. Na niektorých miestach nad 2000 metrov n. m. sa stále rozprestierajú snehové polia, ktoré by turisti nemali podceňovať.

    Do horského terénu je nevyhnutná vhodná pevná obuv. Často sa stane, že turisti na snehové polia vstúpia a uprostred nich sa nevedia dostať ďalej, ale ani späť a musia čakať na pomoc. Preto je potrebné pred vstupom do takéhoto terénu nasadiť si turistické mačky a pomáhať si paličkou alebo cepínom.

  • Ďalšie nebezpečenstvo spočíva v tepelných rozdieloch. Ako horskí záchranári pripomínajú, pred horúcim letným slnkom sa turisti radi ukrývajú v priestoroch chladnejších a vlhkejších jaskýň. No návrat do rozhorúčeného dňa po skončení prehliadky,  a teda najmä veľké teplotné rozdiely často spôsobujú kolaps. Najmä starší ľudia prechod z chladu do tepla nezvládnu.

  • Stáva sa to aj skúseným horolezcom. Jedna zo záchranných akcií smerovala k dvom poľským horolezcom, ktorých počas prechodu hrebeňom Kôprovského štítu v sobotu prekvapil náhly pokles teploty a požiadali o pomoc (obr. vyššie).
  • Zodpovedný prístup riziko nevylúči, ale určite ho eliminuje, akcentuje Horská záchranná služba. Pre zvýšenie bezpečnosti pohybu v horách preto odporúča sledovať aktualizované výstrahy na svojej internetovej stránke. Dostupná je tiež mobilná aplikácia. Treba myslieť aj na vhodné komerčné poistenie. Človeka síce nedokáže v nebezpečí ochrániť, ale určite zníži náklady spojené s prípadnou záchrannou akciou.
Sanatórium Dr. Guhra

Doktor Guhr vyháňal pacientov na lyže, sánky a túry

Ilustračné foto: Sanatórium Dr. Guhra sa k pôvodnému názvu vrátilo v roku 2003. Foto: archív MKreo

Keď sa koncom leta 1933 rozniesla Vysokými Tatrami správa, že Michal Guhr, hlavný lekár Tatranskej Polianky, horolezec, lyžiar, prezident mnohých športových a kultúrnych združení, filantrop, horský záchranár už nie je medzi živými, mnohí nechápali.

Mal šesťdesiat rokov a veľa plánov, a to nielen v sanatóriu, ktoré založil, a ktoré mu prinieslo obrovskú odbornú reputáciu. Doktor Michal Guhr zomrel na sepsu po predchádzajúcej liečbe infekcie a Vysoké Tatry ostali v šoku. Všestranný muž, ktorý naše veľhory preslávil na mnohých frontoch a bol zakladateľom a organizátorom mnohých vysokotatranských aktivít, zanechal prázdno, ktorého zaplnenie si málokto vedel predstaviť.

Vstup do Sanatória Dr. Guhra. Foto: archív MKreo

  • Napríklad aj v oblasti tatranského kúpeľníctva. Kým v ňom zakotvil podstatnou časťou svojho života, spoznával význam zimných pobytov v mnohých strediskách vysokohorskej liečby v Európe. Keď sa natrvalo usadil v Tatranskej Polianke, ktorú založil jeho otec a strýko, bol už presvedčeným propagátorom zimnej klimatickej liečby v našich veľhorách, čo im pomohlo stať sa celoročnou destináciou. Zameral sa hlavne na Graves-Basedowu chorobu (autoimúnna choroba štítnej žľazy), bol u nás priekopníkom jej liečby.

    Šéflekárom a spolumajiteľom vodoliečebného ústavu sa stal na konci 19. storočia a začiatkom toho dvadsiateho prebral vedenie celej Tatranskej Polianky. Hovorilo sa o ňom, že pacientov vyháňal na lyže a sánky a nútil ich športovať.  Šport považoval za základnú liečebnú procedúru, neskôr zaviedol novú priekopnícku liečebnú metódu – pneumotorax. V tomto roku si pripomíname 150 rokov od jeho narodenia a 90 rokov od smrti.   

Epitaf  v kúpeľnom areáli venovaný J. Wolkerovi. Foto: Júlia Chreňová

  • Mal stovky pacientov. No jeho najznámejším bol Jiří Wolker. Talentovaný český básnik si v roku 1923 liečil v Tatranskej Polianke tuberkulózu. Býval na izbe č. 23 a často chodil k jazierkami neďaleko sanatória a pri tom severnom, 36 dní pred svojou smrťou, napísal známy epitaf. Dnes je tam osadená pamätná tabuľa a nápis na nej pripomína tragédiu mladíka, ktorý miloval život, ale osud mu nedovolil ho naplniť.  

    Po znárodnení dal meno sanatóriu, ktoré sa mu snažilo vrátiť zdravie. Premenovali ho na Wolkerov odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. Po úbytku pacientov s TBC sa v ňom liečili pacienti s nešpecifikovanými respiračnými chorobami, ako sú astma, chronická bronchitída, rôzne alergie a podobne.  K pôvodnému názvu sa Sanatórium Dr. Guhra vrátilo v roku 2003, a to po transformácii štátnej príspevkovej organizácie na neziskovú poskytujúcu všeobecne prospešné služby.

  • A sme v súčasnosti. Aj teraz je tatranská klíma balzamom pre pacientov s pľúcnymi chorobami. Do sanatória, ktorému vrátili meno jeho zakladateľa, sa chodia liečiť ľudia predovšetkým s astmou a rôznymi alergiami. Poskytuje ústavnú liečebnú starostlivosť i kúpeľnú starostlivosť, zariadené je aj na rekondičné či relaxačné pobyty.  Rekonštrukciou pôvodných priestorov tu vzniklo 151 lôžok s potrebným zázemím a službami.

  • Zdroj: Nostalgické Tatry, wikipedia, Sanatórium dr. Guhra, TASR

plnené tortilly

TIP na turistickú desiatu: Plnené tortilly

Niekto má počas turistiky radšej ľahké a jednoduché jedlá, ktorá zbalí do krabičky a môže si ich počas dňa kedykoľvek vychutnať. Práve pre tých je ako stvorený recept – tortilly plnené s lososom a pažítkovou pomazánkou.

Náš tip sú jednoznačne plnené tortillky s lososom. 

Suroviny:

  • 4 tortilly
  • 1 smotanová nátierka
  • hrsť čerstvej pažítky
  • 1 balenie Údeného lososa
  • 1 balenie strúhaného syra
  • soľ a čierne korenie

 

 Postup:

–    Čerstvú pažítku nakrájame na malé kúsky a zmiešame s celou smotanovou nátierkou. Zmes dochutíme soľou a čiernym korením.

Nakrájame pažítku
Nakrájame pažítku. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Pšeničné tortilly rozrežeme na polovice. Každú natrieme nátierkou, pridáme údeného lososa, čerstvú pažítku a strúhaný syr.
Tortilly naplníme zmesou
Tortilly naplníme nátierkou, údeným lososom a syrom. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Tortilly podľa návodu zložíme a opekáme v predhriatom grile.
Tortilly opekáme
Tortilly opekáme. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Hotové tortilly uložíme do misky a šup na túru.

Tak čo, inšpirovali sme vás? Všetky suroviny do našich receptov nám dodal náš partner BILLA Slovensko.

Autor titulnej fotografie: cezhory.sk

Smerovník

Klobúk dolu pred vami, slovenskí značkári

Ilustračné foto: Značkovanie turistických chodníkov musí byť presné a precízne. 

Značenie turistických trás na Slovensku je celosvetovým unikátom a závidia nám ho mnohé turisticky vyspelé krajiny. Prečo je to tak a čo všetko sa udeje, kým môžeme na značený chodník vykročiť, aj o tom hovoríme s predsedom Klubu slovenských turistov (KST) Františkom Šillerom. 

Bežná slovenská verejnosť možno ani nevie, že značkovanie turistických trás je zapísané v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Ako sa naša krajina k tejto výnimočnosti dopracovala?

Máme veľmi dobre prepracovaný systém značenia turistických chodníkov, ktorý je vzorom aj pre turisticky vyspelejšie krajiny ako je Slovensko. Ale, čo sa týka sprocesovania zápisu, tak musím poďakovať hlavne dvom kolegom, ktorých vytrvalosť umožnila zápis zrealizovať.  Eva Škutová, bývalá predsedníčka sekcie značenia, bola zodpovedná za správnosť poskytnutých informácií, a Dušan Valúch, vtedy generálny sekretár Klubu slovenských turistov, zabezpečoval dodržanie termínov a potrebnú komunikáciu pri procese prihlasovania sa. A tak sa turistické značkované trasy dostali do spomínaného zoznamu a sme na to nesmierne hrdí.

Predseda Klubu slovenských turistov František Šiller.

Predseda Klubu slovenských turistov František Šiller. Foto: archív KST

Kedy vznikla potreba značenia turistických trás u nás? Čo ju motivovalo?

V roku 2024 bude Klub slovenských turistov oslavovať výročie – 150 rokov od vyznačenia prvého turistického chodníka. Zrejme, si to vyžiadala doba. Keďže rozvoj turistiky bol v plienkach, rovnako ako značkovanie, predpokladám, že motiváciou bola iste chuť navštevovať nové a nepoznané miesta. A keďže nie vždy mohol ísť so skupinou turistov človek, ktorý cestu poznal, značenie bolo nevyhnutné.

Prečo máme dnes lepšiu sieť značenia ako napríklad v Nemecku, Švajčiarsku či Rakúsku, ktoré sú priekopníkmi horskej a stredohorskej turistiky?

To, že máme spolu s Klubom českých turistov skutočne najlepšie značkovanie turistických chodníkov nielen v Európe, ale aj na svete, je fakt. A prečo? Asi vďaka našej precíznosti a dokonalosti.

Kto sú u nás priekopníci turistického značenia? A kde sa nachádza prvý chodník, ktorý bol značený? 

Prvý chodník bol vyznačkovaný v roku 1874 v Banskej Štiavnici a viedol k nepoužívanému skladu pri bani Gedeon. Dnes tento chodník v pôvodnej trase neexistuje, no pracujeme na tom, aby bol k budúcoročnému výročiu obnovený aj s informáciami o histórii.

Turistické značenie u nás definuje slovenská technická norma, ktorá je v Európe ojedinelá. Prečo sa u nás sformoval takýto prístup k značeniu?

Opäť sa dostávame k precíznosti a dokonalosti. Česi a Slováci odjakživa vedeli robiť a vymýšľať veci, ktoré sa dostali aj do sveta a patrili k najlepším. Stačí sa pozrieť na fabriky, ktoré vyrábali parné rušne. Tie putovali aj za hranice Európy. No a keď sme už vymysleli formu, tvar, či farbu značiek, tak sme považovali za potrebné, aby táto znalosť bola zakotvená v technickej norme.

Kto je autorom systému turistického značenia u nás?

Nejde o jednu osobu. Stará sa o to sekcia značenia, ktorá bola zložená zo slovenských a českých turistov a v roku 1921 sa zhodli, že tou správnou cestou bude používanie pásového značenia tak, ako ho poznáme dnes.

Pôvodné značky dnes už dopĺňajú aj smerovky, nástenné mapy, neskôr pribudli značky pre cyklistov a lyžiarov, orientujú na významné objekty či náučné chodníky. Je ešte niečo, čím by sa mohlo značenie zdokonaliť, doplniť?

Aktuálne popri tvorbe zákona o turistických trasách plánujeme zdokonalenie v podobe QR kódov, ktoré by boli doplnené na smerovníky a obsahovali by informácie o mieste, zaujímavostiach v okolí a podobne.

Kto sa stará o existujúce značenie?

O značenie sa stará Klub slovenských turistov a jeho sekcia značenia. Je dôležité podotknúť, že značkovať môžu iba vyškolení značkári a že na používanie pásovej značky má KST a KČT ochrannú známku a nikto iný turistickú značku nemôže používať bez nášho súhlasu.

Koľko kilometrov chodníkov či trás je u nás značených?

Aktuálne sa pohybujeme na méte okolo 15 000 kilometrov značených turistických trás. Nezapočítavajú sa sem náučné chodníky, ktoré nie sú pod správou KST.

Koľko z tohto množstva pripadá na oblasť Západných a Vysokých Tatier?

Vo Vysokých a Západných Tatrách evidujeme približne 700 km značených chodníkov.

Má značenie v oblasti Tatier, keďže sú turisticky najnavštevovanejšie, nejakú výnimočnosť?

Netvrdil by som, že chodníky v Tatrách sú najnavštevovanejšie. Máme množstvo zaujímavých trás, na ktorých je minimálne rovnaký pohyb ako na tých tatranských. Výnimočné sú ale v tom, že používajú iné – originálne smerovky a smerovníky. A značenie vykonávajú zamestnanci národného parku, a preto pri ich obnove nie je vždy dodržaný trojročný cyklus obnovy, čo je, žiaľ, na škodu veci.

Ktorý chodník či chodníky boli značené ako prvé? 

Spomenul som už prvý vyznačený chodník na Slovensku, ktorý viedol k bani Gedeon a skladu bane Gedeon. Potom nasledovalo značenie na Sitne, v Modre, Košiciach a Kežmarku.

Kto a podľa čoho rozhoduje, kadiaľ bude smerovať turistická trasa?

O tom, kadiaľ bude nová trasa viesť, rozhodujú sčasti turisti. Čiže, ak dostaneme podnet na nejaké zaujímavé miesto, lokalitu, vyhliadku a podobne, prediskutujeme to na zasadnutí sekcie značenia. Ak je to dobrý nápad, posunieme ho ďalej, spracujeme, nasnímame do GPS, zistíme majiteľov pozemkov, získame ich súhlasy a tiež súhlasy odborných útvarov životného prostredia. Ak je všetko v poriadku, trasa bude vyznačkovaná, dostane exkluzívne číslo a zaradíme ju do zoznamu trás.

Kto vyrába turistické značky? A kto platí ich výrobu?

Na výrobu smeroviek, smerovníkov a striešok – klobúkov robí KST výberové konanie. Po zhodnotení ponúk vyberie dodávateľa na novú sezónu. Výroba je financovaná Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR a tiež jednotlivými krajmi, ktoré majú záujem pomôcť svojmu regiónu a cestovnému ruchu v ňom.

Kto dizajnuje umiestnenie turistických značiek? Mnohé zapadajú do okolitého prostredia, pred dažďom ich chránia striešky, často sú originálnym dielom…

Za značky je zodpovedný značkár. To – ako, kde, v akej výške, ako často sa musí značkami zaoberať,  sa naučí na školení značkárov, ktoré trvá tri dni a je ukončené skúškou.

Pred značením treba dobre naštudovať trasu a ovládať jej kľúčové body.

Koľko máme na Slovensku značkárov? Je ich veľa či málo?

Na Slovensku máme 350 vyškolených značkárov, z toho je 300 aktívnych. Nie je to málo, ale ešte by sa nám taká stovka aktívnych značkárov zišla. Hlavne v regiónoch, kde značkárov nemáme vôbec, pretože „starí harcovníci“ už nevládzu, alebo nemajú komu štafetu odovzdať. Preto by som rád pripomenul, že my, značkári, nie sme uzavretá skupina. Môže sa k nám prihlásiť ktokoľvek a veľmi jednoducho – prostredníctvom e-mailu: michalec.jan.sz.kst@gmail.com.

Z akého prostredia značkári pochádzajú?

Máme značkárov skutočne z celého Slovenska a je medzi nimi zastúpená celá plejáda povolaní. Sú to riaditelia, predavačky, učitelia, rušňovodiči, vysokoškoláci… Veď aj ja som ako pomocný značkár začínal vo svojich štrnástich rokoch.

Aké kvalifikačné či osobnostné predpoklady musia značkári mať?

Je veľmi dobré, ak má záujemca zmysel pre dokonalosť. Namaľovať značku veľkosti 10 cm x 10 cm mu nemôže robiť problém. Hovorím to preto, že sme mali v klube značkára, ktorý nevedel namaľovať značku väčšiu ako 5 cm. A to bol problém.

Kto organizuje ich prácu?

Prácu značkárov v regióne organizuje predseda regiónu, ktorý sa zodpovedá predsedovi sekcie značenia.

Ak chce byť niekto značkárom, kde sa má o túto prácu zaujímať?

Informácie sú na stránke www.kst.sk v časti KST a sekcia značenia.

Aké percento turistických značiek sa na Slovensku za rok poškodí alebo zničí?

Toto nie je vyčísliteľné. Môžem ale potvrdiť, že naše smerovky a smerovníky sú už menej napádané vandalmi a skôr sa stretávame s ochotou ľudí pomôcť pri stavbe smerovníkov a ich údržbe.

Ak turisti nájdu zničenú alebo poškodenú značku, ako a kde to majú hlásiť?

Stačí zavolať alebo zamejlovať na KST a nahlásiť, kde a čo je poškodené. Každá smerovka má svoje číslo trasy v pravom rohu, ktoré nám stačí napísať. Najlepšie je ale pripojiť aj fotku z daného miesta.

Sú na Slovensku turistické chodníky, kde dochádza k veľmi častému poškodzovaniu značiek?

Ani nie. Na Slovensku sú turistické chodníky, ktoré sú navštevované takmer denne desiatkami, možno stovkami turistov a iba občas zaregistrujeme poškodenie vandalmi. Ak je značenie poškodené, väčšinou to má „na svedomí“ počasie, poveternostné podmienky.

Spomínali sme, že turistické značkovanie na Slovensku si na budúci rok pripomenie 150 rokov. Ako ho Klub slovenských turistov oslávi?

Už teraz pracujeme na oslave výročia, ktoré má KST už aj tento rok, a to 150 rokov organizovanej turistiky na Slovensku. Začneme vydaním emisie poštovej známky s turistickou tematikou, následne jej inauguráciou, plánujeme vydať knižku o histórii, postaviť pamätník značkárom na Sitne, obnoviť prvú značkovanú trasu na Slovensku. To je iba hrubý výpočet, pripravujeme aj ďalšie akcie.

Prievidzskí značkári chodia kontrolovať trasy a značiť ich spoločne.

Prievidzskí značkári chodia kontrolovať trasy a značiť ich spoločne. Foto: archív KST

Parťák cez hory

S parťákom cez hory na útulňu Andrejcová

Ilustračné foto: Útulňa Andrejcová je skvelým miestom na letný oddych 

Nízke Tatry sú magické, na tom sa určite zhodneme. Letné mesiace sú dobrým časom vychutnať si ich naplno so všetkými farbami, vôňami, o výhľadoch netreba ani hovoriť – tie sú neskutočné. Keď máte so sebou dobrú partiu, ide to aj do kopca lepšie. Rozhodli sme sa stráviť dva dni v Nízkych Tatrách, ale poďme od začiatku.

Stretli sme sa o desiatej dopoludnia v horehronskej obci Pohorelá. Auto sme nechali pri obecnom úrade a približne po štvrťhodinke cesty obcou sme sa dostali na hranicu lesa. Počasie aj nálada sú vynikajúce. Opäť je s nami štvornohá spoločníčka Kiara, v náročnejších chvíľach je to práve ona, kto nás motivuje k lepším výkonom. Pokračujeme po asfaltovej ceste k salašu. Funguje tu čulý ruch, zdravíme sa s bačom a jeho pomocníkmi. Dokonca sa nás pýtali, či spíme na Andrejcovej, prikývli sme, že áno, a máme toho v pláne viac. Okrem turistiky budeme v prírode aj natáčať. Salašníckych psov sme radšej obišli veľkým oblúkom, tvárili sa všelijako, len nie priateľsky.

Už pri salaši sme stretli turistov, ktorí išli oproti nám, napriek tomu plánujú tiež nocovať na Andrejcovej, uvidíme, či sa stretneme. Stále kráčame lesom, svah je však strmší. Po opustení tieňa stromov pokračujeme vysokou trávou, a zisťujeme, že nás čaká teplý, dusný deň, svieti slnko a nefúka žiadny vietor. So situáciou sa vyrovnávame statočne, dávame si krátke prestávky. Keďže počas cesty aj natáčame, máme so sebou techniku, a tým pádom trochu ťažšie batohy.

 

Chmarošský viadukt

Cestou na začiatok našej túry sme nemohli vynechať čarokrásny Chmarošský viadukt.

Našu kondíciu preverilo aj pásmo kosodreviny, ale to už sme sa postupne dostali na hrebeň a uvideli náš dnešný cieľ. Zavládlo veľké nadšenie, ťapli sme si rukami a vytiahli z batohov Zlatý Bažant Radler 0,0 % MANGO a MELÓN bez pridaného cukru, ktorý nás v tom momente skutočne osviežil. Zvládli sme to aj s prestávkami za necelé tri hodiny.

Turistická útulňa Andrejcová je jedným z mála miest, kde sa dá prenocovať počas hrebeňovky Nízkych Tatier. Aj my to plánujeme, nejdeme síce celú trasu, ale chceme si užiť pekný deň v prírode
a zajtra vyraziť na vrch Veľká Vápenica. Výhľady z hrebeňa sú neskutočné, to treba vidieť na vlastné oči – Nízke i Vysoké Tatry ako na dlani.

Ak ste si mysleli, že v taký bežný pracovný utorok nebude v tejto útulni ani nohy, tak ste na omyle. Stretli sme tu viacero milých ľudí. Turisti sú svojská komunita, tu sa nedá len tak na niečo hrať. Dve ženy z Českej republiky idú až z Donovál, hrebeňovku Nízkych Tatier ale nedokončia, zajtra musia ísť do Telgártu a potom vlakom do Prahy. Sú tu aj ľudia, ktorí idú celú Cestu hrdinov SNP, prišli aj tí turisti, čo nám išli ráno oproti.

Chalani, ktorí sa nami sedeli večer pri ohni pôjdu zajtra opačným smerom, ráno vyrážajú na Čertovicu. Rozprávali sme si príbehy, pozerali do ohňa. To sú chvíle, keď si želáte, aby sa zastavil čas a zostalo to takto čo najdlhšie.

Andrejcová útulňa

Turistická útulňa Andrejcová umožňuje prenocovať pri prechode hrebeňa Nízkych Tatier.

Slavkovský štít z Priečneho sedla

Čo zbavilo Slavkovský štít výškového prvenstva a čo ho spája s Kráľovou hoľou?

Ilustračné foto: Slavkovský štít z Priečneho sedla. Zdroj foto: Depositphotos

Oba sú opradené množstvom legiend a povestí – Slavkovský štít bol vraj kedysi najvyšší v našich veľhorách, Kráľova hoľa spája tri regióny – Horehronie, Spiš a Liptov. Jeden vo Vysokých, druhá v Nízkych Tatrách patria medzi najvyššie a ponúkajú neskutočné výhľady na všetky svetové strany.

Na ich vrcholy oboch vedú značené turistické chodníky. Výstup na Slavkovský štít je náročnejší, mnohí ho považujú za nekonečný, ale asistenciu horského vodcu nepotrebujete. Na Kráľovu hoľu sa dostanete z viacerých obcí. Z Telgártu a Šumiaca je to najkratšie, čiže vhodné aj pre menej zdatných turistov, trasy z Liptova a Spiša vyžadujú lepšiu kondíciu a viac skúseností.

Vráťme sa ale k udalosti z roku 1813, keď sa z vrcholu Slavkovského štítu zrútili mohutné skalné bloky a kamenná suť, ich pozostatky je vo Veľkej Studenej doline vidieť dodnes. Od tej doby vedci i laická verejnosť diskutujú, či nebol práve tento štít dovtedy najvyšším vo Vysokých Tatrách. S povesťami iného druhu súvisí Kráľova hoľa. Ospievali ju mnohí básnici, viaže sa k nej veľa príbehov i jedna z najznámejších slovenských ľudových piesní.

Slavkovský štít sa spája aj s Veľkým Slavkovom. Podľa tejto obce dostal svoje pomenovanie a nachádza sa v nej aj najväčší rekreačný areál pod Tatrami s názvom APLEND Tatry Holiday Resort a ubytovaním v rodinných chatkách, domčekoch alebo apartmánoch.

Na úpätí tatranských veľhôr na vás čakajú športové ihriská, vonkajší bazén, plážový volejbal, sauna, aj ihrisko pre deti . Medzi zaujímavé aktivity patrí adventure golf, pri ktorom vám nuda rozhodne nehrozí. Hráte so skutočnými golfovými loptičkami a povrch ihriska je ako pri skutočnom golfe – nerovný terén, kopčeky, vodné plochy, piesok – všetko na umelej golfovej tráve, po ktorej sa hráči počas celej hry voľne pohybujú. Adventure golf je pre malých aj veľkých bez rozdielu veku, pri ktorej si rozvíjate sústredenie, trpezlivosť, odhad i súťaživosť, ale hlavne zažijete veľa zábavy.

Momentálne majú v areáli Tatry Holiday Resort vo Veľkom Slavkove na adventure golf zľavu -35 % v rámci benefitov MYAPLEND . Stačí sa registrovať na myaplend.com  a hneď si môžete užiť uvítacie bonusy a množstvo ďalších zliav v zariadeniach APLEND. Zaberie vám to asi minútu a všetky výhody môžete využívať ihneď

 

kamzik_vrchovsky

Tipnite si, koľko žije kamzíkov v Tatrách!

Počty kamzičej zveri v Tatrách klesajú. O príčinách sa zatiaľ nepolemizuje. V rokoch 2014 až 2017 sa počty z jarného sčítania kamzičej zveri hýbali nad tisíckou. Za posledné roky populácia kamzíka vrchovského tatranského pod túto hranicu klesla. 

Na konci článku nájdete súťaž o tričko „Naše Tatry“ s kamzíkom vrchovským.

Slovenskí a poľskí zoológovia pred pár dňami vyhodnotili výsledky pravidelného jarného sčítania kamzíka vrchovského tatranského, ktoré koncom júna organizujú na obidvoch stranách národných parkov Tatier. Ukázalo sa, že dobrovoľníci počas sčítania kamzičej zveri zahliadli iba 63 tohtoročných mláďat. Znamená to, že populácia tatranského endemitu mierne poklesla.

Počítanie sprevádzalo dusno, kamzíky to prinútilo hľadať úkryt pred teplom už v ranných hodinách. Sčítajúci to mali preto omnoho ťažšie, zvieratá neboli dobre viditeľné.

„Nie je to iba teplom, populáciu máme s najväčšou pravdepodobnosťou ozaj nižšiu. Za posledné roky sa na jar nevieme dostať cez hranicu tisíc jedincov. Očakávali sme ale, že populačná krivka oproti rekordu mierne poklesne. O príčinách je momentálne ešte predčasne hovoriť,“ uviedla Erika Feriancová, zoologička Správy Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici, ktorá pravidelné spočítanie kamzičej zveri zastrešuje.

kamzík vrchovský

Populácia tatranského kamzíka mierne poklesla, je pod tisíckou. // Foto: Marcel Tobis

A teraz k výsledkom. Na slovenskej strane Tatier zaznamenali presne 555 kamzíkov, z toho 45 tohtoročných mláďat. U našich severných susedov videli 261 jedincov, z nich bolo 18 kamzíčat. Najväčšie čriedy sa už tradične nachádzali v Belianskych Tatrách, je tam bohatá ponuka potravy pre kamzíky a pokoj, ktorý zabezpečuje uzávera vzácnej lokality.

Jedinečné kamzíky rátajú v TANAP-e dva razy do roka – na jar a na jeseň. Jarné sčítavanie sa sústreďuje najmä na prírastky mláďat, jesenné zase na početnosť kmeňových stavov pred zimou. V TANAP-e sa tak získava prehľad o tom, ako sa populácia endemického druhu vyvíja.

Sčítavanie kamzíkov má aj príchuť dobrodružstva a velkých otáznikov spojených s výsledkom. Kým pred desiatimi rokmi napočítali v našich veľhorách 963 kamzíkov, v rokoch 2014 až 2017 sa počty z jarného sčítania kamzíčej zveri hýbali nad tisíckou.

Pár slov k rekordom. Ten jarný si držia ročníky 2014 a 2016, keď v teréne napočítali zhodne po 1 232 kamzíkov. Rok 2018, ako uvádza správa TANAP-u, priniesol do štatistík 989 jedincov, ten nasledujúci 950, o ďalší rok to bolo 972 kamzíkov.

kamzik vrchovský na snehu

Na snehových poliach sa kamzíky sčítavajú lepšie. // Foto: Marcel Mitura 

No bez oficiálnych výsledkov skončili jarné sčítania vlani i predvlani, keď sa zvieratá najprv ukrývali pred sparnom a o rok neskôr zver skryli pred očami sčítajúcich hmly. Absolútny rekord spomedzi inventúr si stále drží jeseň 2018, keď v TANAP-e zahliadli celkovo 1 431 kamzíkov. Naopak, najnižšie stavy zaznamenali koncom 90. rokov minulého storočia, keď sa počty narátaných kamzíkov pohybovali okolo kritickej hranice dvesto jedincov.

KAMZIK_TRICKO

Zapojte sa do súťaže o tričko s kamzíkom vrchovským „Naše Tatry“, ktoré poznáte z nášho e-shopu (predávame v pánskej aj dámskej verzii). Stačí ak si prečítate článok vyššie, zapojíte kúsok matematického myslenia a vyberiete správnu odpoveď z ponúkaných možností v súťažnom formulári. Zo správnych odpovedí žrebujeme už v piatok 14.07.2023 . Šťastný výherca/výherkyňa získa 1 originálne tričko v ľubovoľnej veľkosti. Výhercu budeme kontaktovať po uskutočnení žrebovania na zadaný e-mail.

 

SÚŤAŽ UZATVORENÁ

 správna odpoveď 816
Z 286 odpovedí súťažiacich zapojených do súťaže bol náhodne vyžrebovaný šťastný výherca – Veronika  (i***s195@g***l.com), ktorého sme kontaktovali do e-mailu. Gratulujeme k výhre!

Sledujte nás na našich sociálnych sieťach pre viac podobných súťaží o atraktívne ceny.

    Súťaž o originálne tričko


    Chutný lepeňák

    TIP na turistickú desiatu: Legendárny lepenec

    Vo vysokých Tatrách častokrát býva cieľom turistiky vysokohorská chata. Tá ponúka pre turistov možnosť vychutnať si teplé jedlo kedykoľvek počas dňa. Ak ste sa však rozhodli zablúdiť na štíty Vysokých Tatier, nezabudnite si zbaliť dostatok jedla, ak by sa vaša turistika predĺžila. 

    Náš tip? Jednoznačne tradičný lepeňák s vyprážaným kuracím rezňom.

    Suroviny:

    kuracie prsia
    2 vajíčka
    kukuričná strúhanka
    hladká múka
    repkový olej
    soľ a čierne korenie
    plátkový syr
    anglická slaninka
    medová horčica
    kyslé uhorky
    čerstvá rukola
    chlieb

     

     Postup:

             Umyté kuracie prsia uložíme na drevenú dosku. Poriadne ich naklepeme, aby zostali tenké a po upečení chutné. 

    Klepanie rezníkov
    Rezne naklepeme. Autor fotografie: cezhory.sk

             Naklepané kuracie prsia osolíme a okoreníme. Pripravíme si múku, vajíčka a kukuričnú strúhanku. A teraz šup s rezníkmi do trojobalu. 

    trojobal z kvalitných Billa surovín
    Príprava trojobalu z múky, vajíčka a kukuričnej strúhanky. Autor fotografie: cezhory.sk

          Obalené rezne vypražíme a necháme vychladnúť.

         Nakrájame si krajce čerstvého chleba, potrieme ich medovou horčicou a uložíme na krajec vyprážaný rezník. Naň poukladáme slaninku, syr, kyslé uhorky a čerstvú rukolu. Hotovo! A teraz už len vychutnávajte

    Hotový lepeňák. Autor fotografie: cezhory.sk

    Tak čo, inšpirovali sme vás? Všetky suroviny z našich receptov nájdete v predajniach BILLA po celom Slovensku.

    Autor titulnej fotografie: cezhory.sk