Zmeny na postoch riaditeľov HZS a TANAP-u

Novým riaditeľom záchranárov je Matúšek, v TANAP-e vo výberom konaní uspel Olexa

by Články

Martin Matúšek. Foto:  HZS

Novým riaditeľom Horskej záchrannej služby je Martin Matúšek. Na tomto poste začiatkom januára vystriedal Mareka Biskupiča. Vo výberovom konaní na riaditeľa Tatranského národného parku uspel Peter Olexa, ktorý bol doteraz poverený jeho vedením.

Martin Matúšek je horským záchranárom od roku 1996. Ako uvádza portál Horskej záchrannej služby, prvé záchranné akcie absolvoval ako dobrovoľník v Malej Fatre a následne strávil päť rokov na Stredisku lavínovej prevencie. Od roku 2003 pôsobil na oblastnom stredisku vo Vysokých Tatrách. Je inštruktorom pozemnej záchrany, lavínovým špecialistom a psovodom lavínového psa.

Martin Matúšek. Foto: HZS

„Mojim cieľom je zlepšiť spoluprácu so všetkými zložkami integrovaného záchranného systému aj mimo zásahových oblastí HZS,“ povedal nový riaditeľ. Doplnil tiež, že jeho víziou je prehlbovanie spolupráce s Vrtuľníkovou záchrannou zdravotnou službou a správami národných parkov, pretože Horská záchranná služba vykonáva svoju činnosť takmer výlučne na ich územiach.

V pláne má tiež, ako informuje portál HZS, obnoviť preventívnu a vzdelávaciu prácu vo všetkých oblastiach záchrany podľa vzoru Strediska lavínovej prevencie. Pokračovať bude vo vylepšovaní materiálno-technického zázemia pre prácu záchranárov a v budúcnosti aj v zlepšovaní podmienok práce a priestorov riaditeľstva HZS.

Horská záchranná služba bude podľa vyjadrenia Martina Matúšeka nadväzovať aj na trend čerpania prostriedkov z eurofondov. Za dôležité považuje podporu odborov a spoluprácu s horolezeckým spolkom YAMES, prevádzkovateľmi lyžiarskych tratí a vlekov a turistických klubov, s ktorými plánuje šíriť osvetu o bezpečnom pohybe v horách.

Pri nástupe do funkcie riaditeľa Horskej záchrannej služby M. Matúšek poďakoval svojim predchodcom za finalizáciu a naštartovanie viacerých projektov a procesov, ktoré skvalitnili činnosť Horskej záchrannej služby v našich horách.

Peter Olexa. Foto: TANAP

Na funkciu riaditeľa nášho najstaršieho národného parku uspel vo výberovom konaní koncom minulého roka Peter Olexa, ktorý bol od novembra poverený jeho vedením a vystriedal na tejto pozícii po šestnástich rokoch pôsobenia Pavla Majka.

V predloženej koncepcii rozvoja TANAP-u označil za dôležitú spoluprácu medzi všetkými subjektmi, ktoré pôsobia v národnom parku, najmä s Horskou záchrannou službou. Orientovať sa chce tiež na nevyužitý potenciál budov v správe parku a venovať sa ich rekonštrukcii a ich možného využitia v turistickom ruchu , vrátane sprievodcovských služieb cez kmeňových zamestnancov parku.

Za dôležité v ochrane prírody považuje vedu a výskum, ktoré majú napomôcť nastaveniu manažmentu ochrany prírody v jej prospech i organizovaniu turizmu i v problematických lokalitách. V koncepcii, ktorá bola zverejnená na stránke ministerstva životného prostredie, sa venoval aj možnosti vysadenia losa mokraďového do ekosystému parku, ale aj návratu lososa a úhora ho horských potokov.

Bežkárska stopa v Nízkych Tatrách

Krásne výhľady – aj o tom je bežkovanie v Nízkych Tatrách

by Články

Foto: Matúš Jančík.

V známom centre zjazdového lyžovania v Jasnej majú miesto na svoju obľúbenú aktivitu aj vyznávači bielej stopy.

Napriek tomu, že v celej Európe každoročne ubúda snehová prikrývka, v tomto stredisku si na lyžiach pár mesiacov predsa len zabeháte. Aktívne oddychovať s rodinou na prírodnom snehu môžete v Demänovskej doline s výborne upravenými traťami. Trate sú pripravované výlučne na prírodnom snehu a nadmorská výška nad 1 200 m je dobrou garanciou využiteľnosti trás. Chopok môžete prebrázdiť po troch trasách na severnej strane kopca alebo je možné vydať sa na dlhú trať Biela púť.

V lokalite Jasná – Zadné vody bývajú udržiavané bežkárske trasy v celkovej dĺžke zhruba 5 kilometrov. Červený Športový okruh meria 2 300 metrov, Turistický okruh má 3 000 metrov a väčšinou kopíruje červenú trasu. Na okruhoch prekonáte prevýšenie 92 metrov. Nachádza sa tu aj zelená cesta, takzvaná Chaletová spojka, dlhá 700 metrov, ktorá vás privedie k spomínaným dvom bežkárskym okruhom z lokality Otupné. K začiatku zelenej spojky sa dá dostať po zjazdových trasách, ktoré nie sú vo svojich spodných častiach veľmi strmé. K bežeckým trasám, ktoré nie sú náročné a sú vhodné aj pre rodiny s deťmi, možno prísť z parkoviska na ceste pod Tromi vodami.

Bežkári, pre ktorých sú okruhy okolo Chopka málo, majú v tejto časti Nízkych Tatier k dispozícii známu Bielu púť dlhú takmer 30 kilometrov. Je to trasa aj pre peších turistov s nádhernými prírodnými scenériami. Obľúbené sú aj trate na Čertovici, ktoré sa nachádzajú v priemernej výške tisíc metrov s garanciou prírodného snehu aspoň dva mesiace v roku. Každý rok okolo horského priechodu pribúdajú nové kilometre upravovaných tratí, niektoré – menej náročné – sú vhodné aj pre rodiny s deťmi. A podobne, ako aj inde v Nízkych Tatrách aj tu majú bežkári na obdiv počas pekného zimného počasia zasneženú scenériu okolitých lúk, lesov a kopcov doslova v rozprávkovej kvalite.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Miki Knižka - vysokohorský nosič, horský vodca, lyžiar, skialpinista, chatár na Zbojníckej chate

Miki Knižka: Svet je pekný – Tatry sú však krajšie

by Články

Foto: Martin Krystýnek, archív Mikiho Knižku.

Vysokohorský nosič, horský vodca, lyžiar, skialpinista, chatár na Zbojníckej chate. Jeho druhým domovom je Kanada, v ktorej žil jedenásť rokov. Vo svete je veľa miest, ktoré pokladá za krásne, no Tatry sú aj pre neho jedinečné. Miki Knižka.

Ste chatárom na Zbojníckej chate, ktorá je otvorená celoročne. Čo treba urobiť, aby aj v zime bola útulná?
Zima je vo Vysokých Tatrách veľmi dlhá, okrem bežných vecí ju treba zásobiť aj palivom. My kúrime peletami, a tak na chatu treba previezť dostatok peliet, čo zabezpečujú vrtuľníky. Máme povolené lietať dvakrát do roka.

Robíte si aj zásoby potravín?
Nie, potraviny a bežné veci nám denne vynášajú nosiči. Nosí sa aj v zime, no keďže v zime je výrazne menej turistov, menej je aj vynášok. Máme podobnú ponuku jedál ako na ostatných vysokohorských chatách, dávame prednosť lokálnym výrobcom, na chatu vynášame vždy čerstvé potraviny.

V zime je však prístup na chatu komplikovanejší. Nad pásmom lesa sú miesta so záľahou snehu, kde sa bez lyží či snežníc nedá pohnúť. Ako to nosiči zvládajú?
V takomto počasí, keď extrémne fúka a sneží alebo sú vyhlásené lavínové výstrahy, dáme nosičom vedieť, aby nechodili. Alebo aby si vzali lyže. O pár dní sa spravidla donáška obnoví. O nič nejde, vtedy sa ani turisti k nám nedostanú. Aj tí, čo majú zarezervovaný nocľah, volajú, žeby radi prišli, ale nedá sa.

Takže chata ostáva aj prázdna?
To sa v zime stáva často, že nikto k nám nevyjde aj niekoľko dní po sebe.

Čo sa v nej vtedy deje?
To, čo sa nestihne v lete. Opravujeme vybavenie, ošetrujeme drevené časti interiéru, maľujeme… Ale najmä – odhadzujeme sneh. Ak by sme to nerobili, chatu zafúka. Aj keď chceme ísť von na toaletu, treba, aby sme si urobili cestičku.

Aj vy ešte robíte vynášku? Hovorí sa o vás, že ste jedným z najlepších tatranských nosičov.
Od chlapca som vysokohorských nosičov obdivoval a keď som mal sedemnásť, stal som sa jedným z nich. Áno, je pravda, že kedysi bolo nosenie pre mňa všetkým, no časom som sa začal orientovať aj na horolezectvo, skialpinizmus a horské vodcovstvo a nosičstvo ustúpilo do úzadia. Mal som však komplikovaný úraz členka a lekári mi povedali, že druhý pokus o reparát už nebude. Skúšam čosi vyniesť aj teraz, tak zo zvyku, ale už si nenaložím toľko ako za starých čias.

Našla si Zbojnícka chata vás alebo vy ste si našli Zbojnícku chatu?
Bol to zhluk okolností. Pred tromi rokmi som si podal žiadosť na Chatu pod Rysmi. Počul som, že tamojší chatár Viktor Beránek chce skončiť. Išiel som za ním, či to mám urobiť, lebo nikdy by som nešiel proti nemu. Vážim si ho ako človeka i pre všetko, čo urobil pre vysokohorské chaty. Povzbudil ma, že si ma vie predstaviť ako chatára, ktorý ho nahradí, ale zároveň mi povedal, že ešte nie je rozhodnutý, či skončí. Tak som podal súbežne aj žiadosť o miesto chatára Zbojníckej chaty.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Dnes vieme, že na realitu sa premenila tá druhá…
Bol som na pohovoroch, ktoré organizovali Klub slovenských turistov a Slovenský horolezecký spolok JAMES, a oznámili mi, že sa zo mňa stal chatár na Zbojníčke, za čo som im neskutočne vďačný.

Chatu ste však poznali?
Veľmi dobre. Za bývalého chatára Eduarda Záhora – Gazdu som na ňu vynášal a keď chata vyhorela a stavala sa nanovo, pomáhali sme tam viacerí nosiči. Najskôr sme vyniesli hore, čo bolo treba, potom sme ostali pomáhať. Vtedy sa mi ani nesnívalo, že v nej budem chatárom.

Aký máte tím?
Veľmi dobrý. Máme chlapský kolektív, lebo okolo chaty je stále prevaha fyzickej práce. Na leto berieme brigádničky. V chate je viac turistov, dievčatá robia v kuchyni, pri obsluhe, upratujú. Aj pre tento mix je naša chata obľúbená.

Už sme spomenuli, že je vám blízke horské vodcovstvo. Ste držiteľom certifikátu UIAGM, čo je najvyšší punc kvality, aký môže horský vodca získať. Ako sa dá zladiť tento váš záujem s pozíciou chatára?
Horského vodcu robím ostatných dvanásť rokov a bol to môj sen, na ktorý sa mi podarilo siahnuť. Začal som s ním už v Kanade, kde som istý čas žil. V mojej situácii sa nedá robiť počas celého roka, lebo chata ma najmä v lete potrebuje celého, je to práca na plný úväzok. Snažím sa nevypadnúť z toho a sprevádzam turistov sem-tam v lete, a hlavne v medziobdobí, ako jeseň či jar, sprevádzam klientov aj do zahraničia.

Kam ich najčastejšie sprevádzate?
Určite do Kanady, kde som jedenásť rokov žil a mám tam kontakty, ale aj do Japonska či Nórska. To hovorím o zimných športových aktivitách, ako je skialpinizmus, freeride či heliskiing. Kanada je určite moja topka, ale aj Japonsko je vynikajúca destinácia, najmä čo sa týka kvality snehu, ale aj zážitkov, pretože v tej krajine je všetko inak ako u nás a človek to zbadá ihneď, ako vystúpi z lietadla. Na leto odporúčam náročnejším turistom Peru alebo Bolíviu.

Ako v Kanade, ktorú poznáte veľmi dobre, funguje systém horských chát?
Vo väčšine prípadov ide o chaty bez personálu a služieb pre turistov, zaplatíte si ubytovanie, dostanete kód, ktorý vám otvorí dvere, a ostatné je na vás. Musíte sa o seba postarať, pripraviť si vlastné jedlo a podobne. A potom sú tu komerčné chaty so servisom, podobné ako u nás, ale turisti tam chodia nie na jedno prenocovanie, ale na viac dní, často ich tam privezú vrtuľníky a oni za ten čas robia túry do okolia. Je to prosto iná krajina, ale mne sa páči.

Ale Tatry máte rád, však?
Isteže, veď preto som sa vrátil. V Kanade som mal zabehnutý život a na mojom mieste by sa 90 percent ľudí už na Slovensko nevrátilo. Mal som firmu na výškové práce, zarábal som slušné peniaze, aké už mať asi nebudem. No stále ma to ťahalo domov. Hovoril som si, že svet je pekný, ale Tatry sú ešte krajšie. Mnohí majú peknú prírodu, krásne hory na rozsiahlom území a my to máme v Tatrách všetko pekne pohromade na jednom mieste. Snažím sa ich medzi klientmi propagovať. Mnohí ani netušia, že existujú.

Ak by ste mali niekoľkými vetami pozvať ľudí na Zbojnícku chatu, ktoré by to boli?
Naša chata leží v nádhernom prostredí Veľkej Studenej doliny, dostanú sa k nám ľudia po viacerých značkovaných chodníkoch, napríklad aj od Hrebienka. Alebo zdatnejší turisti po prechode Bielovodskou či Javorovou dolinou, alebo zo severu od Sliezskeho domu cez Poľský hrebeň a Prielom. V susedstve má niekoľko plies a keďže je orientovaná východ-západ a pred sebou má Slavkovský štít, cez ktorý nevidno svetlo do doliny a Popradu, je to miesto takmer bez svetelného smogu. Hovorí sa, že jedno z najkrajších miest na Slovensku na pozorovanie nočnej oblohy.

Žiarska chata je aj skialpovým cieľom

Skialp na Žiarsku chatu je pre začiatočníkov ako stvorený

by Články

Foto: Martin Krystýnek.

Ak so skialpovaním začínate, trasa z ústia Žiarskej doliny na Žiarsku chatu je pre vás ako stvorená. Využívajú ju aj celé rodiny, je to typická krátka túra v Tatrách.

Pokojne ju môžete absolvovať aj večer potme a svietiť si čelovkou. Hlavne v januári a vo februári sú dni krátke a toto je možnosť, ako si zašportovať na čerstvom vzduchu aj pri časovom vyťažení. Takýto výstup má svoje čaro hlavne pri jasnom počasí. Keď napadne sneh, môžete začať priamo na parkovisku v ústí Žiarskej doliny. Prípadne si lyže vynesiete do trochu vyššej polohy. Idete stále mierne do kopca, dolina má približne na piatich kilometroch prevýšenie niečo viac ako 400 metrov.

Ak je vaším cieľom Žiarska chata, tak si počas pekného počasia určite poseďte na terase a vychutnajte slnečné lúče. No cez víkendy treba počítať s tým, že toto obľúbené miesto navštívi viac turistov. Niektorí ho majú ako cieľ prechádzky, iní pokračujú v túre na okolité kopce. Vy môžete ísť ďalej napríklad na Žiarske sedlo. Táto trasa je tiež vhodná pre menej skúsených skialpinistov. Od Žiarskej chaty pokračujete po modrej značke. V zime sa orientujete podľa tyčového značenia. Oceníte ho hlavne v prípade, keď napadne viac snehu alebo padne hustá hmla. Postupne obchádzate les a asi do hodiny by ste mali prísť k rázcestníku pod Homôľkou. Tu sa dá odbočiť doľava do Smutného sedla alebo pokračovať rovno do Žiarskeho sedla, čo je cieľ našej cesty. Ľavou stranou traverzujete Plačlivé.

V tejto časti hrozia lavíny, preto si treba pred túrou pozrieť predpoveď počasia, lavínové spravodajstvo a zobrať lavínový výstroj. Pred cieľom cesty čaká prudšie stúpanie, úsek s kosodrevinou je už pred pádom lavíny bezpečnejší. Ak by ste počas cesty zistili, že dnes už vaša kondícia na výstup nestačí, kedykoľvek sa môžete otočiť, pripraviť lyže na zjazd a pustiť sa po tej istej ceste späť k chate. Výstup od chaty na Žiarske sedlo by ste mali zvládnuť za jeden a pol hodiny. Záleží aj na tom, ako často si dávate prestávky a vychutnávate nádherné výhľady.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Ján Volko v Nízkych Tatrách

Najrýchlejší Slovák zdolal aj Gerlach

by Články

Foto: Martin Krystýnek.

Náš najznámejší šprintér Ján Volko vysokohorské prostredie doslova miluje a každý rok chodí na začiatku sezóny do Tatier na sústredenie. Prezradil nám, že Vysoké Tatry má prechodené takmer celé s výnimkou štítov, kam treba ísť s horským vodcom. Strávili sme s ním príjemný deň na Štrbskom Plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Spája sa vám s Tatrami niečo nezvyčajné?
Zaiste, najväčší míľnik, ktorý som dosiahol. Vyšiel som na Gerlachovský štít a bol to veľký zážitok. Musím sa priznať, že som mal vtedy aj trošku strach a obavy, bolo to celkom náročné, ale určite to stálo za to. Som veľmi rád, že som mal tú možnosť, ktorú mi dali chalani z horskej služby a všetci horskí vodcovia, ktorí nás tam vyviedli ako skupinu.

Môže mať rodený Bratislavčan taký dobrý vzťah k horám?
Myslím si, že áno. Určite to závisí od konkrétneho človeka, no ja mám dobrý vzťah k horám všeobecne. Do Vysokých Tatier chodíme každoročne na začiatku sezóny na také úvodné vysokohorské sústredenie. Robíme turistiku alebo beháme veľké množstvo úsekov, kopcov. Takže Tatry majú v mojom živote, v mojom srdci, nezastupiteľné miesto a naozaj sa sem vždy teším. Povedal by som, že som ich prechodil skoro celé, teda okrem vrcholov, na ktoré treba sprievod horského vodcu. Výstup na Gerlach je jedným z mojich splnených cieľov.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Vraj vás rodičia v detstve viedli aj k lyžovaniu?
Nielen k lyžovaniu, ale aj k iným športom spojeným s horami. Bolo to super a som im za to veľmi vďačný, lebo nie každé dieťa má takú možnosť. Ja som začal lyžovať na Donovaloch, kde máme dom a rodinu, vždy som sa tam tešil.

Keby ste sa mohli znova rozhodnúť, stali by ste sa profesionálnym šprintérom?
Ak by som mal rovnaký talent, rovnakých ľudí okolo seba, tak určite áno. Neľutujem to, že robím vrcholový šport, že sa tým živím. Je to moja záľuba, koníček, náplň života aj práca, takže z tohto pohľadu by som naozaj nemenil.

Za čo vďačíte atletike ako športovec aj ako človek?
Dostal som veľa možností precestovať svet, dostať sa na miesta, o ktorých by som za normálnych okolností ani len nerozmýšľal, že by som tam mohol ísť. Atletika mi dala priateľstvá na celý život, skvelých ľudí okolo seba, množstvo zážitkov, takže je veľmi veľa toho, čo mi dala. A oveľa menej toho, čo vzala.

Ktoré je vaše obľúbené miesto, keď idete relaxovať ako bežný človek, nie ako profesionálny športovec?
To miesto je doma, keďže počas roka sa naozaj veľa nacestujem a chvíľku chcem byť aj s rodinou a blízkymi. Pre mňa to znamená úplne vypnúť, robiť len aktivity, ktoré počas roka nemajú miesto v kalendári. Jednoducho, idem do kina s kamarátmi, prečítam si knihu, som s rodinou, ale občas sa povŕtam aj v garáži v autách. To je koníček, ktorý máme s kamarátmi.

Práca a život majú byť v rovnováhe, ako si ju budujete vy?
Ja mám šťastie, že moja práca je aj mojím relaxom, oddychom, iba to spojím. Je to dobre vyvážené, a tým, že robím vrcholový šport, môžem navštevovať rôzne miesta, na ktoré by som sa za bežných okolností nedostal. Vyplýva z toho radosť, a tým aj balans, ktorý v živote potrebujeme.

Čo by ste povedali mladým atlétom, ako by ste im poradili na ceste, ktorá by bola podobná vašej?
Aby si našli dobrých ľudí okolo seba, lebo to je základ. Dôležité tiež je, aby si šport užívali, tešili sa z každého dňa, keď ho môžu robiť, lebo určite príde aj zranenie, a treba to prežiť a dostať sa cez to. Ale o to viac potom teší, keď sa podarí niečo ďalšie dosiahnuť. Vtedy to bude dávať zmysel.

Barabas 1

Barabášov film zaujal horských vodcov z Álp

by Články

Foto: archív Pavla Barabáša.

Filmár, režisér, scenárista a cestovateľ Pavol Barabáš je vo Vysokých Tatrách doma. Formovali ho ako nosiča i horolezca a neskôr ich zachytil v množstve oceňovaných filmov. Spomeňme Slobodu pod nákladom, Žiť pre vášeň, Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase, Vábenie výšok, Stopy na hrebeni či šesťdielny seriál Príbehy tatranských štítov, alebo nedávny Horský vodca. Aj o ňom je náš rozhovor.

Čo vás motivovalo spracovať vo filme tému horského vodcovstva?
Výnimočnosť tejto témy. Tatry si v tomto roku pripomenuli 150 rokov organizovaného vodcovstva v našich veľhorách a to bola príležitosť urobiť o tomto povolaní a ľuďoch, ktorí sú nositeľmi tohto odkazu, film.

Materiál na film vznikal niekoľko rokov. Bolo niečo, čo vás vo finále aj vytrápilo?
Pre mňa sú paradoxne jednoduchšie filmy, ktoré robím z nejakého iného prostredia – o prírodných ľuďoch, z pralesov, zo zlaňovania najvyšších vodopádov či iných hôr… Ťažšie sú tie z domáceho prostredia. Na Vysoké Tatry sme všetci odborníci, tam si nemôžem dovoliť nejakú nepresnosť. Ale všetkými filmami, ktoré robím, chcem povedať, čo krásne máme na našej planéte, čo je vzácne v Tatrách, ako sa máme k Zemi i našim veľhorám správať, akú hodnotu pre nás predstavujú.

Takže, akým odkazom pre Slovensko a Slovákov je film Horský vodca?
Prešiel som všetky najvyššie pohoria sveta. A myslím si, že hoci Tatry sú malé, vyžarujú niečo svojské, iné. Pýtal som sa na to aj iných ľudí, ktorí sú s nimi spätí – vodcov, horolezcov, či to bol Ferko Kele, alebo Ivan Gálfy, povedali mi, že je to tak. Tatry sú horami, do ktorých sa veľmi radi vracali. Platí to aj o mne. Keď prídem domov z expedícií, moje prvé kroky vedú do Vysokých Tatier, lebo na mňa dýchajú niečím neuchopiteľným. Našťastie to nevieme ani presne pomenovať, iba niektorí cítime, že je to taký drahokam na našej planéte.

Horský vodca je film o profesii, podobnej ste sa už venovali v prípade tatranských nosičov. Čím bola pre vás téma vodcov nová, iná?
Mojím zámerom bolo predstaviť horských vodcov inak, ako to bolo u nosičov, ktorí vnímajú svet Tatier z doliny. No pohľad horských vodcov vo Vysokých Tatrách je pohľadom orla z hrebeňov a výšok. Je to sen mnohých ľudí. Horskí vodcovia sú tí, ktorí im môžu ukázať tú krásu, veľkoleposť, tie steny, vrcholy, hrebene. Poznám všetkých horských vodcov vo Vysokých Tatrách a som presvedčený o tom, že túto robotu môže robiť iba dobrý človek.

Z filmu divák vycíti, že profesiu horských vodcov vnímate nielen ako veľmi krásnu, prínosnú, nezastupiteľnú, ale aj náročnú…
Je to tak. Táto téma vo mne žila už veľmi dlho. A bolo to tak aj preto, že som sa nevedel dostať horským vodcom pod kožu. Horský vodca musí byť už od základu svojej profesie sebavedomým človekom, s potrebnou autoritou, ktorý nemôže na sebe nechať badať neistotu. Musí vyžarovať silu, rozhodnosť, musí vedieť, kadiaľ vedie cesta, či sa tadiaľ dá zlaniť alebo prejsť, aké počasie môže nastať a ako sa s ním vyrovnať. A dostať sa pod kožu takýmto ľuďom, aby povedali aj niečo o sebe, s čím možno zápasia počas túry, to si vyžadovalo vybudovať veľkú dôveru. Museli mi jednoducho veriť, že nezneužijem to, čo mi povedali.

Zmenilo filmovanie a vaše túry s nimi po hrebeňoch a končiaroch Vysokých Tatier váš pohľad na nich?
Asi je to ešte väčší rešpekt pred týmto remeslom. Stále sa nad tým zamýšľam, kde berú každý deň tú energiu, ktorú musia odovzdať ľuďom.

Horskí vodcovia sú súčasťou každého pohoria, sú tatranskí odlišní od tých v zahraničí?
Minulý rok v novembri bolo v Starom Smokovci valné zhromaždenie medzinárodnej organizácie horských vodcov z celého sveta. Premietli sme im Horského vodcu v angličtine a všimol som si, že niektorým z nich sa tlačili slzy do očí. Vraj je to prvý film, ktorý ukazuje aj odvrátenú tvár tejto profesie a že ju ukazuje ľudsky a pravdivo. Pre mňa to bolo najväčšie vyznamenanie, že aj horskí vodcovia z iných krajín ho ohodnotili tak veľmi vysoko. A zároveň prácu našich horských vodcov a boli prekvapení, že aj na tomto malom území, akým Slovensko je, existuje také pohorie, ako sú Vysoké Tatry.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Mnohí ľudia žijú s predstavou, že profesia horského vodcu je viac-menej o romantike. Ako veľmi sa mýlia?
S horskými vodcami som bol všade a strávil som s nimi na tatranských túrach veľa času. Viem, že je to povolanie, v ktorom sa skrýva veľa driny, zodpovednosti a psychickej záťaže. Veď vstávať ráno o štvrtej, pol piatej, aby o šiestej zobrali klientov trebárs na Gerlach, vybrať pre nich trasu, ktorú zvládnu, sprostredkovať im zážitok, za ktorým prišli do hôr, zodpovedať za ich bezpečnosť a za to, aby sa v poriadku dostali z hrebeňov či štítov, a potom zregenerovať, pripraviť sa na ďalší výstup na druhý deň, ktorý je tiež náročný, to si žiada naozaj veľa odhodlania a sebazaprenia, ale i lásky k horám. Romantiky je tam menej.

Má táto profesia budúcnosť?
Keď prežila 150 rokov, tak si myslím, že prežije aj ďalšieho pol druha storočia. Je to tradičné remeslo v našej krajine a myslím, že takým aj ostane. Lebo aj dnešný človek potrebuje trošku nasmerovať svoju pozornosť tam, kde by mala byť – do horskej kultúry.

Tatry sú dokumentaristami hodne využívané. Dá sa v téme našich veľhôr nájsť ešte ďalšia inšpirácia pre vás?
Tých tém je stále dosť. Ale ak chcete, aby som vám povedal niečo konkrétne, tak vás sklamem. Teraz si potrebujem od Tatier oddýchnuť.

Máte ešte niekde odložený filmársky sen?
Za každým týmto snom je veľmi veľa filmárskej roboty. Tie sny nie sú zadarmo, naozaj si ich musíte odpracovať.

Vy ste si zo sveta priniesli viac ako 400 ocenení. Aký je recept na dobrý dokument?
Dobrý dokument – to je naozaj robota, veľmi náročná robota. Sú to týždne a mesiace, keď sa snažíte z nakrúteného materiálu postrihať film. Treba milovať túto prácu, nie je jednoduchá. Kedysi dávno som už aj rozmýšľal, či ju nezmením, ale keď som si ju analyzoval, uvedomil som si, že robím najkrajšiu prácu, ktorá na svete existuje. A odvtedy to mám v sebe vysporiadané.

Danka-Dubcová-Nemčokováihi

Svoju líšku má aj Skalnaté pleso

by ČlánkySkalnaté plesoTuristické 
atrakcie

Nielen v okolí Rainerovej chaty, ale aj na iných miestach v Tatrách môžete natrafiť na divo žijúce zvieratá, ktoré si zvykli na ľudí a vyhľadávajú ich spoločnosť. Má to pre ne aj jeden bonus, a tým je možnosť získať od týchto dvojnohých návštevníkov prírody niečo pod zub.

V okolí stanice lanovky na Skalnatom plese sme aj my mali šťastie na veľmi peknú líšku, ktorá sa tu pohybovala a od ľudí si držala len mierny odstup. Skoro vôbec sa nás nebála. Nikto z turistov, ktorí tam práve boli, jej neponúkol nič na jedenie, neurobili sme to ani my. Asi je to tak lepšie, pretože odborníci radia neprikrmovať voľne žijúce zvieratá. Takáto strava im môže skôr uškodiť ako pomôcť.

Foto: Danka Dubcová Nemčoková

Nezistili sme ani, či má líška nejaké meno, ale ak bude pravidelne vyhľadávať spoločnosť ľudí, určite si nejaké vyslúži. Samozrejme, vytiahli sme telefóny a začali si ju (jeho?) fotiť, aby nám známi po návrate verili. Trochu nám „zapózovala“ potom sa presunula do kosodreviny, kde si sadla a dívala sa na nás.

Po tomto stretnutí sme sa išli prejsť okolo Skalnatého plesa, to sa nedá vynechať. V jazere nebolo veľa vody, je známe, že odtiaľto ubúda, ale stále vyzerá ako horské pleso, nie ako kaluž. Nielen chodníky v okolí, ale aj tie okolo plesa sú poriadne kamenisté a kráčať po nich nie je jednoduché. Tu sa vždy oplatí mať pevné turistické topánky, ktoré spevnia nohu a uľahčujú chôdzu v takomto náročnom teréne.

Túra na Skalnaté pleso patrí medzi najobľúbenejšie ciele v našich veľhorách. Dá sa sem dostať z viacerých smerov, v okolí je množstvo chodníkov, známa Skalnatá chata, a o výhľadoch snáď netreba ani hovoriť. Keď je dobrá viditeľnosť, máte pred sebou krajinu ako na dlani. Ak je v tejto výške akurát hmla, vidíte len pár desiatok metrov pred seba, ale aj to je zážitok. Hlavne, keď sa hmla behom pár minút rozplynie a ukáže sa nádherná scenéria. Medzi atrakcie na Skalnatom plese patrí i prvé observatórium u nás – Observatórium Astronomického ústavu SAV, ale aj pohľad na visutú lanovku na Lomnický štít stojí za to. Späť do Tatranskej Lomnice sa môžete odviezť lanovkou, prípadne zísť peši na stanicu Štart a odviezť sa odtiaľ.

Zaujímavosti o Tatranskej Lomnici, ktoré ste možno nevedeli.

Tatranská Lomnica, miesto, ktoré si užijete

by ČlánkyTatranské 
osady

Tatranská Lomnica je jedna z najväčších a najkrajších osád Vysokých Tatier, ideálna pre zimné športy, je vyhľadávanou vstupnou bránou k túram a cyklotúram v našich veľhorách. Je sídlom vedenia Tatranského národného parku a sídlom jeho múzea. Ubytovať sa tu môžete od kempingu po luxusné hotely, fungujú tu kasína, fitnescentrá, kultúrne a zábavné zariadenia.

No aj ona začínala podobne ako jej známejšie či menej známe susedky. Jej zárodok tvorila štátna horáreň a niekoľko letohrádkov. Písal sa rok 1892. V tom roku rodinný veľkostatok v tejto oblasti, rozdrobený komplikovanými dedičskými vzťahmi viacerých rodín, kúpil Uhorský štát. Motívom kúpy bola snaha využiť toto atraktívne miesto na rozvoj návštevnosti Vysokých Tatier. Pôdu štát rozdelil na 69 stavebných parciel a tie rozpredal. Začalo sa stavať. Už v roku 1893 bol postavený hotel Lomnica – vtedy najväčší na území Vysokých Tatier, o niečo neskôr pozoruhodný Kúpeľný Dom s bazénom a vodoliečbou a v roku 1905 reprezentačný
Grandhotel, v roku 1919 premenovaný na Grandhotel Praha.

Foto: Martin Mafo Jankura

Ako pripomína Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, Uhorský štát chcel z Tatranskej Lomnice urobiť konkurenta Starého Smokovca, preto podporoval jej rozvoj. Zaviedli sa letné a zimné sezóny a popri golfe, tenise a konských dostihoch sa tu v zime rozvíjalo lyžovanie, sánkovanie i korčuľovanie. V smere k Skalnatej doline postavili v roku 1909 sánkársku i bobovú dráhu s drevenými bariérami , mechanickým výťahom a elektrickým časomerným zariadením. Na tie časy išlo o výnimočné rozhodnutie i realizáciu. Rozvoj Tatranskej Lomnice potom pribrzdili nové nájomné podmienky, ktoré si začal štát uplatňovať od roku 1908. Stavebný boom opadol. A dovŕšila to prvá svetová vojna. Počas nej časť kapacity Tatranskej Lomnice slúžila uhorskej armáde na rekonvalescenciu vojakov a lyžiarske kurzy. Po rozpade Rakúsko-Uhorska, ako tvrdí Ivan Bohuš, odviezli uhorské orgány časť zariadenia erárnych hotelov do Budapešti.

Rozvoj Tatranskej Lomnice nezastavili. V medzivojnovom období pribudlo do strediska množstvo rodinných a súkromných rezidencií. No vyrástla tu aj moderná a veľká zotavovňa Morava, ktorá patrila Zemskej životnej poisťovni v Brne. Výstavbou unikátnej visutej lanovky na Skalnaté pleso a Lomnický štít (1937 – 1940) získala osada hlavnú turistickú atrakciu, ktorá jej dodala pečať rarity aj za hranicami Slovenska. Okrem iného umožnila aj výstavbu astronomických a meteorologických pracovísk na Skalnatom plese a Lomnickom štíte. Boli to roky, ktoré Tatranskej Lomnici priali. No nepriala jej druhá svetová vojna. Na jej sklonku ustupujúci fašisti zničili údolnú stanicu lanovky a jej technické zariadenia. No po vojne rozvoju osady už nebránilo nič. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa stala centrom odborárskej rekreácie a množstvo objektov na jej území odborári vlastnia dodnes. A ešte niečo sa zapísalo do dejín Tatranskej Lomnice výraznými písmenami. V súvislosti s organizáciou svetového zrazu medzinárodnej asociácie karavanistov (FICC) bola južne od osady v roku 1974 ukončená výstavba Eurocampu FICC pre autocamping s množstvom športových a rekreačných zariadení.

Už pár rokov predtým počas príprav na Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní, ktoré sa vo Vysokých Tatrách konali v roku 1970, sa začalo s prestavbou lanovky na kabínkovú, postupne nahradila tú starú. Stredisko sa začalo meniť na medzinárodné centrum cestovného ruchu a rekreácie a tomu zodpovedali aj služby v ňom a formovanie podmienok pre rekreačný, ale aj poznávací
program.

Tatranská Lomnica sa svojou dopravnou prístupnosťou stala východiskom pre návštevu Skalnatého plesa, Lomnického štítu, Vodopádov Studeného potoka, možno sa odtiaľ vybrať do Tatranských Matliarov, Tatranskej či Starej alebo Novej Lesnej či inde a využiť turistické trasy v okolí týchto osád. V okolí je Skalnatá dolina, Skalnatá chata, Lomnické sedlo, Kežmarský štít, Veľká Svišťovka a iné známe miesta, ktoré sa môžu stáť cieľom športového programu. No stredisko najviac láka lyžiarov. Je najvyššie položeným na Slovensku a ponúka aj najvyššie prevýšenie. Celková dĺžka zjazdoviek presahuje 12 kilometrov. Veľká Lomnica má aj iné možnosti, ako stráviť voľný čas. Ponúka sa tu napríklad návšteva Múzea TANAP-u. Patrí medzi najnavštevovanejšie na Slovensku. K jeho vysunutým expozíciám patrí sezónne otvorená Tatranská botanická záhrada. Ak máte dobrodružnejšiu povahu, nevynechajte Tatrabob na Slnečnej lúke. S deťmi choďte do Galérie Dobrá hračka. Nájdete v nej množstvo hlavolamov, hudobné
i kreatívne hračky a dopravné ihrisko. V stredisku si môžete pozrieť aj Ski múzeum, ktoré zachytáva históriu vzniku a vývoja zimných športov vo Vysokých Tatrách.

Nový Smokovec bol prvou osadou vo Vysokých Tatrách, v ktorej sa liečilo aj v zime.

Nový Smokovec bol prvou osadou, v ktorej sa liečilo aj v zime

by ČlánkyTatranské 
osady

Historici nemajú úplne jasno v tom, ktorý rok pripísať vzniku osady Nový Smokovec. Časť z nich sa prikláňa k roku 1875, lebo počas neho si lekár Mikuláš Szontágh prenajal od obce Veľký Slavkov 20 hektárov pozemkov v blízkosti dnešného Starého Smokovca. Chcel tam vybudovať prvé klimatické sanatórium vo Vysokých Tatrách. O rok (1. júla 1876) najstaršie z nich otvorili. A to bol podľa lekára deň D vzniku osady.

Dokladá to aj mohutný žulový balvan pri rodinnej vile zakladateľa s vytesaným rokom – 1876. Mikuláš Szontágh, rodák z Dolného Kubína, pôsobil najskôr ako lekár v blízkom Starom Smokovci. No ako uvádza oficiálna webová stránka Kúpeľov Nový Smokovec, bol sklamaný z pomerov, aké tam vládli. Napriek dezilúziám, ostal tam tri roky, aby si zarobil a nadobudol skúsenosti. Mimo letných sezón pracoval v niekoľkých prímorských i horských kúpeľoch Nemecka, Švajčiarska, Anglicka, Francúzska, Talianska i balkánskych štátov, najmä tam, kde sa špecializovali na liečbu tuberkulózy.

Foto: Miroslav Nagy

Chcel, aby tie jeho kúpele, o ktorých po celý čas sníval, boli na takej úrovni ako zahraničné. Sen si začal plniť v spomínanom roku 1875. S výkopmi základovej jamy prišlo prekvapenie. Robotníci objavili strieborniak z rokov panovania cisára Marca Aurelia.

Prizvaný viedenský archeológ Ignác Spöttl potom odhalil na ľavom brehu Slavkovského potoka, pod Cestou slobody, metalurgické pracovisko, kde laténski hutníci tavili železnú rudu aj v čase, keď rímske vojská prenikli až po Trenčín. Ako uvádza Wikipédia, stopy po príbytkoch sa síce nenašli, no objavená bola relatívne dobre zachovaná taviaca pec, mohutná žulová nákova, grafitové kokily na odlievanie rudy a „pagáče“ kujného železa, haldy vytavenej trosky a zásoba netavenej rudy, ale aj železná plastika brodivého vtáka, ktorá je dnes vystavená v Múzeu Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici. Rímske platidlo mohlo byť dôkazom obchodných kontaktov tatranských hutníkov s rímskymi légiami.

Najstaršie sanatóriá, ktoré doktor Szontágh dal do prevádzky v roku 1876, boli prvými špeciálizovanými na liečbu tuberkulózy v Uhorsku.  A ešte jedno zaujímavé prvenstvo sa spája s osadou.  Nový Smokovec bol prvou tatranskou osadou, ktorá bola v prevádzke aj v zime (začalo to v sezóne 1881-82).  Podľa autora publikácie Osudy tatranských osád Ivana Bohuša M. Szontágh bol jedným z priekopníkov zimných športov, pacientom predpisoval lyžovanie i sánkovania ako dôležitú liečebnú procedúru. A tomu aj stavebne prispôsoboval ďalšiu výstavbu či dostavbu sanatória a služby pre pacientov.

Celoročná prevádzka znamenala aj rozsiahly stavebný boom Nového Smokovca. Ivan Bohuš tvrdí, že v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia tu pribudlo množstvo víl bohatých ľudí, predovšetkým z radov maďarskej šľachty, ktorí sa nechali ambulantne liečiť v szontaghovských sanatóriách. Na prelome storočí mal Nový Smokovec 38 budov, 26 z nich tvorilo komplex sanatórií s hospodárskym zázemím.

Prvá svetová vojna zmenila „klientelu“ szontághovských sanatórií. Premenili sa na vojenské lazarety. Ale ani dunenie vojnového konfliktu nezastavilo budovanie osady. Začalo sa tu stavať veľké sanatórium účastinnej spoločnosti. Nazvali ho Palace a odovzdali do užívania v roku 1925. Neskôr ho návštevníci poznali pod názvom Penzák. Priekopnícky čin zaznamenal Československý Červený kríž založením protituberkulózneho preventória. V roku 1930 v Novom Smokovci dali do užívania prvý Parkhotel a neskôr – v roku 1933 – moderný liečebný dom so staronovým názvom Palace. A časom pribúdali ďalšie a ďalšie.  

Takmer o všetkých budovách osady, by sa dali napísať samostatné príbehy. Boli by dramatické, lebo menili majiteľov a tí zase mali svoje osudy, ktoré popísala druhá svetová vojna, následné znárodňovanie, odborárska anabáza s jej zotavovňami a na konci minulého storočia aj reštitúcie a privatizácia. Čo desaťročie, to nové popisné číslo hotela, liečebne, penzióny, zotavovne, chaty… Spomenúť ešte treba, že na západnom okraji osady vyrástlo rozsiahle obytné sídlisko Sibír.

Niekdajšie rozhranie medzi Starým a Novým Smokovcom už zaniklo. Kým osadu v prvých desaťročiach existencie návštevníci vyhľadávali predovšetkým pre liečbu, postupne sa jej funkcia rozšírila aj na služby turizmu a vyrástol tu tiež lyžiarsky areál s menej náročnými terénmi. Osada leží na úpätí Slavkovského štýlu, čo ju favorizuje ako východiskový bod pre túry do dolín. Kúpele Nový Smokovec ponúka zase komplexné služby pre individuálne pobyty a skupinové podujatia. Okrajom osady cez Jakubkovu lúku, ktorá sa v zime mení na lyžiarsky areál, vedie chodník do Velickej doliny.

Ak si potrebujete oddýchnuť od ruchu Tatier, navštívte v Novom Smokovci evanjelický kostolík. Vyrástol v roku 1887 asi 100 metrov poniže Szontaghových sanatórií aj so štedrým prispením zakladateľa osady. Jeho projektantom a staviteľom bol Gedeon Majunke, ktorý nechal svoju pečať na množstve stavieb vo Vysokých Tatrách. Nostalgické Tatry uvádzajú, že pod kostolom je krypta rodiny Szontagh a je tam pochovaný aj Mikuláš Szontagh starší.