turistika Archives - Stránka 6 z 13

Bachledka, chodník korunami stromov s výhľadom

7 tipov, čo robiť v Bachledke

26. decembra 2023

by Jaroslav Kizek Články Užitočné tipy  na hory

Keď sa povie Bachledova dolina, väčšine z nás sa vybaví Chodník korunami stromov. Toto najrýchlejšie sa rozvíjajúce celoročné rodinné horské stredisko ponúka omnoho viac.

1. Výborné podmienky pre všetkých lyžiarov
Dostatok snehu na začiatku zimy umožnil, že stredisko Bachledka spustilo novú lyžiarsku sezónu už 8. decembra. Na lyžiarov je pripravených 8,5 km perfektne upravených zjazdoviek všetkých typov náročností. Na hrebeň, kde sa spájajú všetky zjazdovky, sa z Bachledovej doliny vás vyvezie 10-miestna kabínková lanovka. K dispozícii je aj 4-sedačková lanovka Jezersko a ďalších šesť lyžiarskych vlekov. Začiatočníci môžu rozvíjať svoje lyžiarske schopnosti na modrých zjazdovkách ako na hrebeni, tak aj v doline.

2. Najväčšia lyžiarska škola pre deti v okolí
Svoje deti môžete zveriť do rúk profesionálnych inštruktorov v najväčšej lyžiarskej škole v okolí – ohradenom areáli Bachledka Detský svet na zjazdovke Hrebeň. Trasa je postavená z rozprávkových postavičiek a ďalšie zábavné pomôcky pre staršie i najmenšie deti. Okrem výučby si tu deti užijú sánkovanie a minikolotoč. Ak je von veľká zima, môžu sa ohriať a vyšantiť vo vnútornom detskom kútiku.

3. Bežkovanie s krásnymi výhľadmi
Bežecké lyžovanie spojené s nádhernými výhľadmi na hrebeň Belianskych Tatier, to je trasa hrebeňom Spišskej Magury. Pri slnečnom počasí a dobrej viditeľnosti ide o naozaj silný zážitok. Trať začína na vrchole Spišskej Magury, pokračuje na Ždiar – Príslop. Dlhá je 7 kilometrov, ak pôjdete aj späť, prejdete dvojnásobnú vzdialenosť. Trať upravujú ratrakom, nie je na nej bežkárska stopa, je vhodná na klasický aj korčuliarsky štýl bežkovania.

4. Populárny skialp
Vedeli ste, že preteky vojenských hliadok na lyžiach, podobné dnešnému skialpinizmu, boli v programe už prvých zimných olympijských hier v roku 1924? Odvtedy tento druh aktívneho pohybu na snehu prešiel veľkým vývojom nabral na popularite. V Bachledovej doline začnete pri Aprés Ski reštaurácii, koniec je na vrchole Spišskej Magury pri Chodníku korunami stromov. Zjazd absolvujete po zjazdovke Bachledka I. Trasa meria 2,3 kilometra s prevýšením 254 metrov, mali by ste ju zvládnuť približne za polhodinu.

5. Výhľad, ktorý neomrzí v žiadnom ročnom období
Chodník korunami stromov môžeme zaradiť medzi jednu z najväčších turistických atrakcií celých Tatier. Trasa je dlhá viac ako 600 metrov a vedie doslova až nad korunami stromov. Je na nej množstvo informačných tabúľ o živote v miestnych lesoch, aj o ničivej sile počasia. Neskutočným zážitkom je výhľad z 32 metrov vysokej vyhliadkovej veže. Les okolo seba, štíty Belianskych Tatier, ale aj Pieniny a Zamagurie budete mať ako na dlani.

6. Výborná kuchyňa s panoramatickými výhľadmi
Po aktívnom pohybe dobre padne obed či večera v príjemnom podniku. V Bachledovej doline nájdete viaceré druhy gastro zariadení – reštaurácia Panorama s ponukou rôznych jedál a vonkajšou terasou, reštaurácia La Gamba je zameraná skôr na taliansku kuchyňu, má aj aprés ski bar. Ak dáte prednosť rýchlemu občerstveniu a teplému varenému jedlu, je tu napríklad bistro Jezersko alebo bistro Furmanec.

7. Zážitkový večerný program pre celú rodinu
Ak máte večer chuť zažiť ešte niečo zaujímavé, opäť si môžete vybrať z viacerých možností. Stredisko Bachledka pripravilo trikrát týždenne Čarovnú krajinku. Každú stredu, piatok a sobotu čaká návštevníkov večerná prechádzka Chodníkom korunami stromov za svitu mesiaca a zábavná večerná sánkovačka na 2,5 kilometra dlhej sánkarskej trati. Stredisko ponúka aj hudobný program, snežné párty i koncerty živej ľudovej hudby.

Tak čo? Navnadili sme vás na dobrodružstvo v Bachledke?

Autor titulnej fotografie: Bachledka Ski & Sun

Jasná je pre Petru domov

25. decembra 2023

by Viera Legerská Články

Foto: Martin Krystýnek.

Taška v kúte po návrate zo školy a potom svah na sídlisku. Takto sa začala kariéra našej najúspešnejšej slalomárky Petry Vlhovej. Až keď bola v žiackej kategórii, rodičia si všimli, že je lepšia ako jej rovesníčky. No ešte stále o veľkom lyžovaní neuvažovali. Hoci na Slovensku vyhrala šestnásť zo šestnástich pretekov, boli realisti. Prvé signály na zmenu prichádzali z medzinárodných žiackych pretekov a z prvých stupňov víťazov. Zrodila sa pretekárka.

Lyžovanie jej bolo predurčené. Keď prišla zo školy, hodila tašku do kúta a poďho na sídlisko. V Liptovskom Mikuláši na Podbrezinách mala svah hneď za domom. Cez víkend zase Petra Vlhová chodila s bratom Borisom do Jasnej. Ich rodičia tam na Záhradkách prevádzkovali bufet.„Kým rodičia pracovali, s bratom sme boli stále na kopci a lyžovali,“ spomína na svoje začiatky Vlhová.
„Boli samostatná jednotka. Zalyžovali si, potom si dali hotdog a pokračovali. Nikto neriešil vážne lyžovanie. Brali to ako zábavu a formu hry,“ približuje Vlhovej otec Igor.

Z postele ich vyhnal chlieb vo vajci
Prvé lyžiarske oblúky začala jeho dcéra kresliť pod dohľadom brata Borisa staršieho o štyri roky. Mala tri, keď jej rodičia kúpili prvé „papučkové“ lyže. Kým sa spustila na snehu, skúšala si ich v obývačke na koberci. Postupne nabrala odvahu a popri Borisovi začala jazdiť aj na svahu. Nemala žiadneho inštruktora. Stačil jej starší brat, po ktorom všetko opakovala. Lyžovanie ich bavilo. Chodili do hlbokého snehu, stavali si skoky, vymýšľali prekážky. Ešte nemala ani päť rokov, keď ju rodičia prihlásili do klubu, kam chodil aj Boris. „V začiatkoch som neuvažoval, že by mohla športovať vrcholovo. Chodila na lyžiarsky krúžok, ktorý mala popri škole. Až neskôr sa to pozvoľne začalo rozbiehať,“ naznačil Vlha. Preteky boli vždy v okolí. Martinské hole, Kubínska hoľa, Donovaly či Brezno. To bola výhoda. Tak či tak museli vstávať ráno aj o piatej. „Niekedy ich nebolo jednoduché vyhnať z postele, tak som im musel každé ráno vypražiť chlieb vo vajci. Boli od neho závislí,“ dodáva.

Byť superhviezdou na Slovensku nič neznamená
V zime sa naháňala na lyžiach a v lete hľadala útočisko v chalupe pri Liptovskej Mare. S bratom a dvoma kamarátmi tam mali svoj vlastný svet. Na stromoch si stavali bunkre, jazdili na štvorkolke či skákali do vody na Liptovskej Mare. „Som šťastná za svoje detstvo. Boli sme stále v pohybe. Teraz majú deti telefóny, tablety, ale my sme tieto veci neriešili,“ vraví Vlhová. Už v žiackej kategórii rodičia vnímali, že ich dcéra je ďalej ako jej rovesníčky. Stále však neuvažovali o veľkom lyžovaní. Hoci na Slovensku vyhrala šestnásť zo šestnástich pretekov, boli realisti. „Vedeli sme, že byť superhviezdou na Slovensku ešte nič neznamená. Skutočné zrkadlo nám nastavia až medzinárodné súťaže,“ poznamenal Vlhovej otec. Postupne prichádzali ďalšie signály. Na medzinárodných žiackych pretekoch sa Vlhová začala dostávať na stupne víťazov. Niektoré aj vyhrala.

Zapadnutý jazyk a na trikrát zdrôtovaná sánka
Sľubne sa rozvíjajúcu kariéru mohlo zabrzdiť nepríjemné zranenie. Stalo sa v Jasnej. Počas tréningu sa mladučká Petra zrazila na svahu so starším pánom. Mala otras mozgu, zapadnutý jazyk a na trikrát zdrôtovanú sánku. „Bola to moja najvážnejšia nehoda na lyžiach. Zachránila ma prilba. Na kopci ju majte, prosím, vždy na hlave,“ odporúča Vlhová. Mala desať či jedenásť rokov. Rodičia mali o ňu vtedy najväčší strach v živote. „To bol horor, vtedy som si povedal, že končíme. Bolo to dosť vážne. Keď vidíte dieťa na áre s drôtmi, neubránil som sa slzám,“ spomína Vlha. Možno iné deti či dospelí by sa po takomto zážitku už nikdy nepostavili na lyže. Vlhová je z iného cesta. Ukázala svoju nepoddajnosť i lásku k lyžovaniu. „Veľa si z nehody nepamätám. Viem len, že som chcela ďalej lyžovať. Hoci som mala zdrôtovanú sánku, prosila som rodičov, aby ma pustili na preteky,“ načrtla.

Oci, musím začať poriadne trénovať
V Jasnej prežila aj ďalšie nezabudnuteľné momenty. Už v pätnástich tam štartovala v Európskom pohári. V osemnástich získala v stredisku v Nízkych Tatrách titul juniorskej majsterky sveta v slalome. Po prvom kole slalomu bola tretia. Už vtedy sa musela vyrovnávať s tlakom. „Po prvom kole som od každého počula len medaila, medaila, víťazstvo, víťazstvo. Na psychiku to veľmi dobré nebolo, ale zvládla som to,“ priznala Vlhová. „Už keď bola druhý rok juniorka, povedali sme si, že to asi má význam. Prišla vtedy za mnou a hovorí: „Oci, musím už začať poriadne trénovať,“ spomína Igor Vlha. V roku 2016 si v Jasnej prvýkrát vyskúšala preteky Svetového pohára. Bolo to v prelomovej sezóne, v ktorej vo švédskom Aare prvýkrát v kariére vyhrala slalom na takejto úrovni. V Jasnej bola po prvom kole slalomu na výbornom treťom mieste. V druhej jazde sa nevyhla menším chybám a napokon skončila deviata.

V Jasnej si vytvorila vlastnú bublinu
Keď sa do svojho domovského stánku vrátila v Európskom pohári v roku 2019 ako čerstvá majsterka sveta v obrovskom slalome z Aare, zažila nevídané šialenstvo. Ľudia boli ako v tranze. Každý jej pohyb sledovali tisícky fanúšikov. Túžili sa s ňou odfotografovať alebo sa jej dotknúť. Dokonca si chceli kupovať vstupenky, hoci na podujatie sa dalo dostať zdarma. „Ešte som ani neodštartovala z búdky a už kričali. Potom kričali ešte viac. Bol to veľký ošiaľ,“ opisuje Vlhová.
Počas Svetového pohára v roku 2021 bola atmosféra pokojnejšia pre opatrenia súvisiace s COVID-19. „Doma je doma. Vyrastala som tu odmalička a chcela v Jasnej zvíťaziť. Bohužiaľ, sa to nepodarilo. Taký je šport,“ povedala po treťom mieste v slalome. Na druhý deň zvíťazila v obrovskom slalome, čím urobila dôležitý krok k zisku veľkého glóbusu za celkové prvenstvo vo Svetovom pohári. „Úplne som sa uvoľnila a vytvorila si cez víkend vlastnú bublinu, v ktorej som sa sústredila sama na seba a neriešila vonkajší svet,“ doplnila.

Vystúpila až na Gerlachovský štít
Hoci počas roka slovenská lyžiarka cestuje po celom svete, domov sa vracia vždy s veľkou radosťou. V rámci prípravy si viackrát odskočila do Vysokých Tatier, kde pod dohľadom svojho kondičného trénera Šimona Klimčíka trénovala v skalnatom teréne s vysokohorskými plesami a s krásnou prírodou. Raz spolu s kamarátmi a priateľom Michalom vystúpili na najvyšší vrch Slovenska – Gerlachovský štít, ktorý meria 2 655 metrov. „Najlepší výstup, najlepšia partička a skoro najlepšie počasie,“ napísala Vlhová na svojej sociálnej sieti. Na Liptove si rada oddýchne aj preto, že sú na ňu ľudia zvyknutí a napriek veľkej popularite si môže vychutnávať aj svoj bežný život. Stávajú sa jej aj vtipné momenty, keď ide po meste. „Pozri, Peťa,“ vykríknu, potom sa akoby spamätajú a povedia: „Dobrý deň, Petra.“ Je milé sledovať ich reakcie. Najčastejšie chcú fotku alebo sa porozprávať,“ prezrádza Vlhová.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Medenej veži dal čas najvyššiu známku

24. decembra 2023

by Viera Legerská Články

Slovenská herečka, ktorej tvorba sprevádza už niekoľko generácií fanúšikov filmu a divadla. V Tatrách nakrúcala veľakrát, no jednoznačným klenotom jej filmografie je Medená veža. Film, ktorý aj po rokoch divákov dostane svojím príbehom a sladkou nostalgiou. Emília Vášáryová.

Aký máte vzťah v Tatrám?
Mám ich rada a viaže ma k nim veľa spomienok. Ako dieťa som k nim blízko nemala, lebo aj v Banskej Štiavnici sme mali veľa snehu a veľhory sme nepotrebovali. Tatry som potom viac spoznávala cez filmovačky a rodinné vianočné dovolenky. To bol vždy darček od mojej rodiny, hovorili mi, že nemusím doma vypekať ryby, že sneh a spoločný čas je dôležitejší. To bolo dávno, deti už vyrástli, ale na tie vianočné dovolenky do Tatier chodím stále.

Ak niekto prelistuje vašu filmografiu, určite narazí na Medenú vežu. Aj po polstoročí má vo filmovej databáze 84-percentnú podporu fanúšikov. To je dosť vysoké číslo. Vedeli ste vtedy pri nakrúcaní, že vzniká niečo výnimočné?
Rada to počujem. Mne sa veľmi páčil scenár filmu. Ivan Bukovčan ho nám štyrom – Štefanovi Kvietikovi, Ivanovi Mistríkovi, Ivanovi Rajniakovi a mne – písal na mieru. Poznal nás z Národného divadla. Vtedy sme v ňom už všetci štyria hrali, fungovalo nám to spolu, preto vznikla predloha, ktorá nám sadla. Je duchaplná, milá, dnes aj krásne nostalgická. Páčil sa mi ten mužský humor, ktorý do nej vložil, ako sa mu podarilo rozvinúť vzťahy medzi postavami. Na nakrúcanie som sa veľmi tešila.

Do nádhernej tatranskej prírody je vsadený príbeh troch kamarátov pracujúcich na horskej chate, ktorých nerozlučné priateľstvo vystaví vážnej skúške príchod manželky jedného z nich. Ako si spomínate na filmovanie?
Bolo to náročné. Museli sme sa vyviezť na Skalnaté pleso, potom do Lomnického sedla. Zakaždým nás pritom dobre rozhojdalo. Pod Lomnickým štítom bola postavená drevená chata, kde mal štáb materiál, a zvykli sme sa pod jej strechu ukryť, keď sa zhoršilo počasie. Nakrúcalo sa aj inde v Tatrách, ale tam vznikla podstatná časť filmu. Pri náročných scénach nás istili chlapci z horskej služby, boli moje všetko, starali sa o mňa, cítila som sa s nimi bezpečne. Bolo to príjemné filmovanie.

Nezväzovalo vás to, že predlohu písal Ivan Bukovčan takpovediac rovno pre vás štyroch?
O to väčšiu zodpovednosť sme cítili, aby sme to nepokazili. Čas potvrdil, že ten film sa vydaril. Nikto z nás vtedy netušil, akú prenádhernú kameru urobí Karol Krška, ktorý sa stal jedným zo zakladateľov kameramanskej školy na Slovensku. Nevedeli sme, že prekopávame slovenskú filmovú históriu. Vtedy sme chceli iba urobiť dobrý film a robili sme ho najlepšie, ako sme vedeli a cítili. A to sa podarilo aj preto, že sme boli všetci súčasťou dobrého tímu, ktorý spoluformoval filmový režisér Martin Hollý.

Ani on, rovnako ako autor predlohy, ale ani mnohí z hercov Medenej veže už nie sú medzi nami. Nakoniec, od nakrúcania ubehlo 55 rokov. Čím je osobne pre vás tento film mimoriadny?
Režisér Martin Hollý mal jednu úžasnú vlastnosť. Vedel takým zvláštnym charizmatickým spôsobom dať ľudí dokopy. A ten pocit spolupatričnosti z Medenej veže pretrval až dodnes. Tuším to bolo pri 30. výročí začiatku nakrúcania filmu, keď ľudia zo štábu zorganizovali prvé stretnutie všetkých, ktorí sme sa na filmovačke zúčastnili. A robili to potom každý rok. Naposledy sme sa zišli pred kovidom. Už na tom prvom nebol Ivan Mistrík, potom postupne odchádzali Ivan Rajniak a iní. Vždy sme si pospomínali, poobjímali sme sa všetci, pozreli fotografie, vypočuli novinky, obdarili sme sa.

Deje sa to takto aj pri iných filmoch, ktorých ste boli súčasťou?
Nie. Toto je absolútne výnimočná situácia a podobnú by ste nenašli ani v Česku. Aj preto má i po rokoch pre mňa tento film zmysel, vnímam ho ako niečo mimoriadne. A vždy som si priala, aby som v termíne stretnutia nemala predstavenie, cestovanie či iné povinnosti, lebo som sa neskutočne tešila.

Je pravda, že ste Medenú vežu videli až po štyridsiatich rokoch od premiéry?
Na plátne áno – až po toľkých rokoch. Počas nakrúcania som bola tehotná, čakala som syna a nebola som ani na premiére. Už sa nedalo. V roku 2010 nás s pánom Štefanom Kvietikom pozvali na premiéru zdigitalizovanej verzie filmu do Popradu. Sedeli sme v hľadisku, ja som to celé preplakala a aj on mal slzy v očiach. Ľudia, ktorí film robili, už boli mnohí preč. Uvedomila som si, ako je to krásne nakrútené, aká je krásna kamera a aké krásne sú Tatry.

Toto pohorie „hralo“ jednu z úloh aj vo vianočnej komédii Šťastný nový rok. Aj vy ste jej súčasťou. Ale Tatry boli aj miestom iných filmov vo vašej filmografii…
Bolo ich viac, napríklad trojdielna komédia Štipku soli. Možno si na ňu diváci spomenú. Hrám v nej učiteľku, o ktorú sa uchádzajú dvaja muži. Stvárňovali ich Josef Abrhám a Jiří Krampol.

Čo sa za tie roky medzi Medenou vežou a Šťastným novým rokom v Tatrách zmenilo?
Veľa sa tu stavia a keď nenapadne sneh a nezakryje to, je tam smutnejšie. Už som v nich prežila niekoľko Vianoc bez snehu, ba i v daždi. Neteší ma to, lebo do Tatier som vždy chodila s istotou, že tam sneh bude. Žili sme v krajine, v ktorej sa normálne striedali ročné obdobia, neboli tu hurikány či vážne zemetrasenia. Ale to už neplatí. Držme si palce, aby sa počasie úplne nezbláznilo.

Ale pri nakrúcaní Šťastného nového roka vám počasie prialo…
To teda áno. Snehu naváľalo, nič sa nemuselo pretáčať, na nič čakať. Navyše, ja mám zimu rada, tie metelice a víchrice… Vtedy musím ísť von. S rodinou sme boli celé štedré dni vonku, nepozerali sme rozprávky, nechrúmali koláčiky… Radšej sme sa sánkovali z Hrebienka dolu do Smokovca. Nádhera! A pred Grandom v Smokovci bolo veľké klzisko, korčuľovanie som milovala.

Ktorú svoju vlastnosť máte rada?
Moji predkovia, ktorí mali ťažké životy a vedeli statočne bojovať s prekážkami, ma zrejme obdarili veľmi dobrou vlastnosťou – silou. Vždy, keď sa niečo ťažké deje, viem to prekonať. Nepoznám slová depresia či vyhorenosť. Nepotrebujem obtelefonovať ľudí, sťažovať sa, ale snažím sa zmobilizovať fyzické i vnútorné sily, aby som si poradila sama a zbytočne neobťažovala. V živote som sa veľa narobila, vychovala som tri deti, ja som na depresiu nemala čas. Dúfam, že som to naučila aj moje deti a že hádam niektoré z nich túto vlastnosť zdedilo po mne.

Žijeme v turbulentnej dobe, máte z niečoho strach?
Samozrejme, len blázni sa neboja ničoho. Veľmi ma napríklad znepokojuje, ba sa až hrozím vulgarizmov, ktoré vychádzajú z úst našich politikov, tá nehanebnosť, ktorou sa niekedy až chvália, tá neúcta voči vzdelaniu a ľuďom, ktorí niečo v živote dokázali. Vari si myslia, že nevzdelaný a nekultúrny národ prežije? Držme si palce, aby sme sa spamätali a toto temné obdobie prekonali. Raz nás sínusoida vyvedie v oblúku opäť nahor, no obávam sa, že za dnešné pomery budeme draho pykať.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Autor titulnej fotografie: Šťastný nový rok

Volanie tatranskej divočiny

22. decembra 2023

by Viera Legerská Články

Foto: Jozef Antol.

Divé, záhadné, plaché, prítulné, majestátne i hravé. Tatranské zvieratá. Fascinuje nás ich život, hry, zvyky, rituály, a ak to dovolia, urobia aj z obyčajnej túry neobyčajný zážitok.

Kamzík vrchovský tatranský je symbolom Tatier. Na ich slovenskej i poľskej strane v lete 2023 sčítali 816 jedincov. Najväčšie čriedy sú už tradične v Belianskych Tatrách. Zimná uzávera tejto vzácnej lokality im zabezpečuje pokoj na rozmnožovanie.

Rožky majú kamzík i kamzica. Rozoznať sa dajú – kamzica je menšia. Privádza na svet koncom jari iba jedného jedinca. No predtým – v zime – musia kamzíky zvádzať tuhý boj o život. Bývajú korisťou predátorov. Len vo Vysokých Tatrách žije endemický poddruh kamzík vrchovský tatranský, v Nízkych Tatrách sú umelo vysadené a premiešané s alpskými. Ich ochrana má dlhú históriu, začiatky siahajú do polovice 19. storočia. Ako prvý sa ňou zaoberal Uhorský karpatský spolok.

Na bielo sfarbená srsť je dôsledkom poruchy organizmu. Vyskytuje sa najviac u cicavcov, môže aj u kamzíkov. Je unikátom, ale pre samotné zviera nepredstavuje výhodu. Skôr naopak. Ľahko sa stane úlovkom. Medzi ďalších typických obyvateľov tatranskej prírody patrí medveď hnedý, svišť vrchovský tatranský, líška, rys, jelene a lane, ale aj orol skalný, sokol sťahovaný, jastrab lesný i tetrov hlucháň ako najväčší lesný kurovitý vták.

V Smokovcoch zažijete bežkovanie na prírodných tratiach

21. decembra 2023

by Viera Legerská Články

Foto: Matúš Jančík.

Starý Smokovec je najstaršou tatranskou osadou a dnes aj administratívnym centrom Vysokých Tatier. Ak doň mierite za športom, vezmite do úvahy aj problém s parkovaním, odporúčame využiť verejnú dopravu. A platí to aj pre bežkárov.

Toto horské mestečko má vo svojej blízkosti 21 kilometrov bežeckých tratí. Pre časť z nich je štartovacou i cieľovom stanicou niektorý zo Smokovcov alebo blízka Tatranská Polianka. Najväčším tromfom Smokovcov sú prírodné trate, na ktorých nie je nával. Najdlhšou z nich je obľúbený chodník popri Ceste slobody z Nového Smokovca do Vyšných Hágov, ktorý sa v zime mení na 8 km dlhú bežkársku trasu s krásnymi výhľadmi a minimálnym prevýšením. Stúpanie predstavuje 212 m, klesanie 125 m. Je vhodná aj pre deti, trasu tam aj späť , čo je spolu 16 km, zvládnu, hoci bedekre k nej dávajú prívlastok – stredne náročná.

Je pravidlom, že trasa je upravovaná tak, aby vedľa nej ostal priestor aj pre chodcov, žiada si to toleranciu z ich strany, aby stopu zbytočne neničili. Do Vyšných Hágov mieria aj tí bežkári, ktorí chcú „urobiť“ okruh na tamojšom futbalovom ihrisku, mimochodom, najvyššie položenom u nás. Bežkársky okruh je dlhý pol kilometra a pokojne na ňom môžete zaúčať do tajov bežeckého lyžovania všetkých začiatočníkov vrátane detí. Prevýšenie takmer žiadne, obísť si ho môžete, koľkokrát len chcete.

A máme tu ďalšiu ponuku pre začiatočníkov. Volá sa Dolný Smokovec – Farské lúky, okruh sa nachádza medzi budovou základnej školy, farou a sídliskom. Má dĺžku zruba 0,4 km a bežkári mu dávajú prívlastok – jednoduchý. Stúpanie na ňom je naozaj pre deti – predstavuje 9 m, rovnako ako aj klesanie. Bežky na tomto okruhu môžete striedať s korčuľovaním na blízkom klzisku. Bežkári si obľúbili aj športovanie na dvoch okruhoch na lúkach medzi Tatranskou Poliankou a blízkym Gerlachovom, prvý má dva a druhý tri kilometre. Tatranská Polianka má bohatú lyžiarsku históriu, začiatkom minulého storočia bola jediným lyžiarskym strediskom v Uhorsku, takže zdolávanie kilometrov môže mať pre vás nostalgický podtón.

Kto vyjde na Terynku, čakajú ho nezabudnuteľné výhľady

20. decembra 2023

by Viera Legerská Články

Foto: Martin Krystýnek.

Je najvyššie položenou tatranskou chatou s celoročnou prevádzkou. Na Téryho chate (2 015 m n. m.) je pohodovo, má úžasnú polohu v Malej Studenej doline, patrí medzi najnavštevovanejšie v našich veľhorách.

Chatu dali do užívania v roku 1899. Jej výstavbu inicioval banskoštiavnický lekár, vášnivý turista a priekopník horolezectva Edmund Téry. Chcel vytvoriť pre horolezcov a turistov útočisko, lebo oblasť okolo Piatich spišských plies využívali už vtedy ako východisko na ďalšie túry. Celoročne bola otvorená už po štyroch desaťročiach prevádzky, čo bolo výnimočné. Dokonca ju vykurovali a na tie časy mala aj vymoženosť – telefón.

Na Téryho chatu sa dostanete, keď sa vydáte zo Starého Smokovca na Hrebienok, potom na Zamkovského chatu a ďalej asi dve hodiny po zelenej značke turistickým chodníkom k Terynke. Cez kosodrevinu sa môžete kochať pohľadom na Studený potok i nádherné okolité štíty. Túto túru zvládnu aj deti. Ak neplánujete na chate prespať, rátajte s celodenným výletom. Odmenou bude pohľad na Päť spišských plies, Ľadový štít, Prostredný hrot, Širokú vežu, Baranie rohy, Spišský štít a ďalšie, nemenej krásne. Alebo keď už budete v cieli cesty, užite si iba taký obyčajný oddych pri plesách.

V zozname chatárov je medzi inými legendami aj meno Belo Kapolka. Známy tatranský spisovateľ tu naberal inšpiráciu na svoje poviedky z horského prostredia. Genius loci miesta pretrváva. Zastavte sa a vnímajte ho.

Betlehem pri Rainerke bude, Peter Petras ho už stavia

19. decembra 2023

by Viera Legerská Články

Foto: Ľuboš Popovič

Máme tu ďalšiu várku vašich pohľadov na Tatry. Opäť majú široký záber. Od vianočnej výzdoby v Poprade, cez stretnutie horských vodcov na poľskej strane Tatier, až po zvieratká, ktoré sa chcú cez zimu túliť. Korunuje ju ale správa, že betlehem zo snehu na Rainerke opäť bude.

Tatry z lietadla. Tatry fascinujú z každého uhla pohľadu. Michal Flamík ten svoj našiel pri pohľade zhora. Ponúkame malú ukážku.

Betlehem bude. Peter Petras ho už vytvára pri Rainerovej chate. Dokladá to aj fotografia Ľuboša Petroviča. Tatranská rarita „vyrobená“ zo snehu, láka každý rok stovky turistov, ktorí sa iba kvôli nej vyberú počas vianočných a novoročných sviatkov z Hrebienka na Rainerovu chatu. Priamy chodník k nej je uzavretý, lebo sa na neho zosunuli pred pár týždňami skaly, no nebezpečné miesto je možné obísť okolo Bilíkovej chaty. Staviteľovi držia palce a prajú mu veľa zdravia a síl aj Zdenka Molnárová, Helena Ostrozlíková, Zdena Kornelová, Zuzana Balicová a mnoho ďalších návštevníkov našej FB skupiny.

Blízke stretnutia s líškou. V zasnežených Tatrách nič nezvyčajné. Líšky sa naučili hľadať potravu v blízkostí ľudí, no „mojkať“ sa so zvieratami, ktorých domovom je príroda, zoológovia neodporúčajú. Ich Prítulnosť môže byť nebezpečná. Aj kontakt s líštičkou, hoci jej krása k tomu láka, si treba premyslieť. Dôvodom je prenos chorôb. Ani Petra Volnová Havranová nebola pri nej príliš blízko.

Takto sa mení počasie v Tatrách a takto sa tento úkaz podarilo zvečniť Stanislavovi Kovalčíkovi. Tatry podobné obrázky ponúkajú často, no nie každého z nás napadne zvečniť si ho. Ponúkame pre budúcu inšpiráciu.

Stretnutie horských vodcov na poľskej strane Tatier. Nazrieť do jeho atmosféry nám dovoľuje Eduard Kuro Lipták. Veselé a priateľské posezónne posedenie s priateľmi sa uskutočnilo na chate Roztoka povyše Lysej Poľany pod Morským okom.

O vianočnej výzdobe v Poprade idú chýry celým Slovenskom. Vlado Volentier si ju nenechal pre seba.

Tajomné divadlo nad Tatrami, ktoré režírovala príroda

19. decembra 2023

by Viera Legerská Články

Foto: Jana Mikulová

Tajomný oblak vyvoláva úžas, obdiv, u niekoho aj strach z neznáma. Ide o zaujímavý úkaz, ktorý ale nie je taký zriedkavý. Už sme ho zažili aj v našich končinách a vždy spôsobil búrku nadšenia z pozorovania oblohy a nevšedného divadla, ktoré narežírovala príroda.

Najnovšie ho Slováci zažili v nedeľu večer pri západe slnka. Ako uvádza Slovenský hydrometeorologický ústav, zapadajúce slnko s nastupujúcim prúdením teplého vzduchu vytvorili zaujímavú farebnú scénu. Nad Popradskou kotlinou sa niekoľko hodín udržiaval oblak Lenticularis, ktorý vznikal na vlne generovanej severozápadným prúdením cez Tatry.

„Vlna je stacionárna, a tak je bez pohybu. Oblak na nej vzniká a zároveň mení tvar. V kombinácii s večerným zapadajúcim slnkom sa sfarbil do červena a vzniklo toto neobyčajné atmosférické divadlo,“ vysvetľuje SHMÚ.

Zahynuli pod autom či vlakom, medvede skončili ako exponáty v múzeu

17. decembra 2023

by Viera Legerská Články

Foto: Múzeum TANAP-u v Tatranskej Lomnici

Za dverami sú vianočné prázdniny. A s nimi aj plány na tatranské atrakcie. Deťom sa možno bude páčiť Múzeum TANAP-u v Tatranskej Lomnici, kde dostala novú podobu už posledná zo štyroch diorám venovaných pásme kosodreviny a v rámci nej medveďom.

Aj posledná zo štyroch diorám, ktoré zachytávajú rôzne vegetačné stupne tatranskej prírody, dostala novú podobu. Múzejníci sa tentoraz venovali pásme kosodreviny a zostali verní tatranskej šelme. Pôvodnú diorámu s medveďou rodinkou nechali kompletne rozobrať a prerobiť.

„Keďže nám v poslednom čase pribúdali úhyny medveďov, otvorili sa nám nové možnosti, ako vyskladať poslednú z našich diorám. Návštevníci si môžu obzrieť medvediu mamu s mláďatkom, ktorú z kosodreviny pozoruje statný samec. Celý výjav sledujú aj dvaja pestúni a ďalšie tohtoročné mláďa, čiže dokopy máme v dioráme šesť medveďov,“ konkretizuje zoologička Gabriela Chovancová, ktorá je zároveň aj kurátorkou zoologických zbierok Výskumnej stanice a Múzea TANAP-u v Tatranskej Lomnici.

Ostatné diorámy už nedávno prešli rekonštrukciou. Tá najnovšia vychádza z autentického záberu, na základe ktorého vznikla umelecká maľba zachytávajúca časť Žiarskej doliny s Hrubou kopou a ďalšími končiarmi. Jej autorom je opäť Tomáš Záruba, zvyšok scény bol tentoraz kompletne v réžii Michala Červeňa, ktorý spoločne s umeleckým reštaurátorom Tiborom Kováčom stál aj za vznikom predošlých troch diorám.

Štvrtá z diorám už má po rekonštrukcii svoju novú podobu. Foto: Múzeum TANAP-u Tatranská Lomnica

„Asi najviac sme sa museli vyhrať s kompozíciou a príbehom diorámy. Dej sa odohráva počas neskorej jari, keď rodinnú idylku naruší veľký samec, ktorý môže byť počas ruje hrozbou pre mladé,“ hovorí autor konceptu. Zabrať však podľa Červeňa dalo tiež množstvo prírodného materiálu, ktoré bolo potrebné v priestore rozmiestniť, ako i vyladenie farieb medzi použitými rastlinami a samotnou maľbou.

Súčasťou diorámy je aj originál medvedieho stromu, šelmy ho využívajú predovšetkým na vzájomnú komunikáciu. „Vyhryzovaním a driapaním kôry si označujú spravidla ihličnany a ako sa o kmene otierajú, v trčiacich trieskach a živici sa zachytáva ich jemná srsť i pach,“ vysvetľuje Chovancová.

Vypracovanie preparátov si podelili hneď traja odborníci, okrem šestice šeliem sa na scéne bok po boku stretli aj drozd kolohrivý, lasica myšožravá a sokol myšiar.

„Každý z exponátov má svoj vlastný príbeh, jedno z medvieďat napríklad zahynulo pod kolesami auta, ďalšie zrazil vlak a tretie zrejme zabil samec počas ruje. Práve okolnosti, za ktorých prišli o život, sú neraz predmetom záujmu návštevníkov a zvlášť detí, ktoré sú zvedavé na to, ako sa zvieratká dostali k nám do múzea,“ uzatvára zoologička.

Zdroj: Múzeum TANAP-u Tatranská Lomnica

Lákajú vás tatranské chaty? Na tieto môžete aj v zime

15. decembra 2023

by Viera Legerská Články

Foto: Dana Dubovcová Nemčoková

Keď si teraz robíte plány na zimnú dovolenku a lákajú vás tatranské chaty, vedzte, že každá z nich má bohatý rodokmeň a kým sa zmenili na miesta, ktoré poskytujú nielen iba strechu nad hlavou a základné občerstvenie, ale dnes mnohé aj komfort, o ktorom sa ich zakladateľom a niekdajším návštevníkom ani nesnívalo, prešli členitou históriou i mnohými tragédiami.

Ale o tom možno niekedy inokedy. Dnes sa potrebujete zbaliť a dostať aspoň základné informácie o tom, kam v zime môžete a čo na mieste, keď otvoríte dvere do chaty, nájdete. Nebojte sa na ne vybrať hoci aj po zasnežených trasách, no platí, že s rozumom. S výnimkou Chaty pod Rysmi, ktorá je v čase zimnej uzávery turistických chodníkov zatvorená, na ostatné môžete.

Každá poskytuje občerstvenie, možnosť oddychu, mnohé aj ubytovanie, no to si treba vopred zarezervovať, lebo ich kapacita je obmedzená. A keď vám vyjde počasie, získate aj bonus – nádherné výhľady.

Na túre k Sliezskemu domu. Foto: Ivana Velecká

Vo Vysokých a Belianskych Tatrách je spolu s Chatou pod Rysmi trinásť chát/hotelov. Hotel Sliezsky dom (1 670 m) je najvyššie položeným hotelom na Slovensku s plnou vybavenosťou, v ktorom si môžete nielen „dobiť“ baterky, ale aj naplánovať budúce túry, možno aj na Gerlach, pod ktorým hotel stojí. Prístupný je z Tatranskej Polianky, ale aj z Hrebienka či Tatranských Zrubov. V zime trasu z Hrebienka na niektorých miestach pretínajú lavínové dráhy. Ubytovaní môžu využiť aj transfer snežným skútrom.

Lákadlom je v zime aj Zamkovského chata (1 475 m), hodinu peši od Hrebienka v smere na Skalnaté pleso. Príjemná prechádzka. Je najnižšie položenou horskou chatou vo Vysokých Tatrách a spravuje ju jediná ženská chatárka vo Vysokých Tatrách. Chodník je vyhľadávaný najmä v lete, a to aj rodinami s deťmi, lebo cestou všetkých očarí Obrovský vodopád. V zime si treba túru premyslieť v závislosti od počasia a kondície. Ale je to zážitok! Nájdu sa i trúfalci, ktorí sa zo Zámky rozhodnú prejsť na Skalnaté pleso. Môžu, ale musia rátať s možnými lavínami.

Chata pod Soliskom. Foto: Zlatko Kinčok

Chata pod Soliskom (1 840 m) sa nachádza na južnom svahu Predného Soliska a je jedinou vo veľhorách, kde sa môžete vyspať v jedálni na stoloch. V noci sa totiž menia na lôžka, ale s budíčkom o šiestej ráno. Dá sa k nej vyšliapať pešo chodníkom zo Štrbského Plesa popri zjazdovke, alebo využiť lanovku. Je najmladšou v našich veľhorách a jej raritou je zadarmo solárium na slnečnej terase. Z chaty je tiež možné vystúpiť na Predné Solisko, čo je najvyšší dostupný bod v zimných Vysokých Tatrách. Znalci výstup označujú ako stredne náročný.

Jedinou vysokohorskou chatou na území Belianskych Tatier je Chata Plesnivec (1 290), ktorá sa nachádza na ich južnom úbočí. Teraz v zime je otvorená iba počas víkendov. Najjednoduchšie sa na ňu dostanete z Tatranskej Kotliny. Trasa v zime kopíruje značkovaný chodník, no tesne pred chatou ho pretínajú lavínové dráhy. Na niektorých úsekoch môže byť pre sneh chodník ťažko priechodný, treba si zobrať lyže alebo snežnice.

Na Popradskom plese. Foto: Jana Grancová

Horský hotel Popradské Pleso (1 494 m) nájdete v Mengusovskej doline na brehu plesa, ktoré hotelu dalo meno. Blízkosť Štrbského Plesa mu zaručuje vysokú návštevnosť, svojím vybavením je viac hotelom ako horskou chatou. Okrem reštaurácie a ubytovania tu nájdete aj saunu, wellnes kaďu, recepciu s predajom horolezeckých potrieb, zmenáreň, lyžiareň, sušiareň… Vyhľadávajú ho aj extrémni lyžiari, ktorí tu majú do mája dobré podmienky pre skialpinizmus. Aj v zime cestu k Popradskému plesu zvládne pohodlne každý turista a späť sa možno vyšantiť na sánkach.

No je tu aj ponuka pre náročnejších turistov, ktorí si vyberú prechod z Popradského plesa na Sliezsky dom. Dá sa to cez Sedlo pod Ostrvou, ale ide o jeden z najvyššie položených voľne prístupných zimných bodov Vysokých Tatier a bez horského vodcu sa neodporúča. Rátať treba s križovaním rozsiahlymi lavínovými poľami. K Symbolickému cintorínu v zime neodbočujte. Pre chodník platí zimná uzávera.

Chata pri Zelenom plese (1 551,) je ďalšou, ku ktorej si môžete naplánovať túru aj teraz. Zelené pleso patrí medzi najkrajšie v Tatrách a aj v zime má svoje čaro. Najlepšie sa k nej dostanete z Tatranských Matliarov alebo z Kežmarskej Bielej vody, rovnako ako v lete, ale je to namáhavejšie. No na chate vás bude čakať chutná parená buchta a teplý čaj. Trasa z chaty na Skalnaté pleso cez Veľkú Svišťovku je v zime uzavretá, treba ju obísť cez Kovalčíkovú poľanu.

Na Skalnatej chate. Foto: Terezka

V centre Skalnatej doliny na Tatranskej magistrále nájdete Skalnatú chatu (1 725 m). V jej blízkosti vedie najdlhšia a najvyššie položená zjazdovka z Lomnického sedla do Tatranskej Lomnice. Chata je dostupná z Hrebienka a Zeleného plesa, ale aj z Kovalčíkovej poľany. Pohodlnejší možno dajú prednosť kabínkovej lanovke z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso, odkiaľ je ku chate iba pár krokov. Ale trasa sa dá v zime aj vyšliapať, a to z Tatranskej Lomnice po zelenej značke, no treba dávať pozor a vybrať si cestičku po okraji zjazdovky. No možno tu „stretnúť“ aj lavíny.

Rainerova útulňa (1 301 m) je unikát. Je najstaršou a najmenšou chatou vo Vysokých Tatrách. Je jedinou, kde si nemožno objednať ubytovanie, no sú tu iné zaujímavosti. V chatke zriadili informačné centrum Štátnych lesov TANAP-u, je tu expozícia starého horolezeckého materiálu i nosičských krosien a lyží, no dajú vám tu, samozrejme, aj základné občerstvenie. Pred sviatkom Troch kráľov chatár pri nej stavia betlehem zo snehu. Chodník na Rajnerovu chatu je pre zosun skál uzavretý. No možno ho obísť okolo Bilíkovej chaty.

Zbojnícka chata. Foto: Katarína Karpátyová

Zbojnícka chata (1 960m) je opradená mnohými mýtmi. Veriť im môžete, alebo nie, no pravdou je, že v zime je k nej ťažký prístup a vyhľadávajú ju najmä horolezci a skialpinisti, pre ktorých je v okolí množstvo príležitostí na športové aktivity. Má charakter turistickej ubytovne, kuchyňa je otvorená celoročne, ponúka mnohé tatranské špeciality a posedieť si v nej môžete pri teplom kozube. Zastavia sa pri nej turisti prichádzajúci z Hrebienka, Malej Studenej doliny cez Priečne sedlo, alebo z Bielovodskej doliny cez Prielom. Zimný chodník na chatu síce kopíruje ten letný, ale na niektorých miestach ho opúšťa, najmä v spodnej časti pretína aj lavínové dráhy. Potrebujete dobrú výbavu a prípravu.

Bilíkova chata. Foto: Ľuboš Popovič

Bilíkova chata (1 255 m) umožňuje skorý nástup do horolezeckých terénov. Nachádza sa tesne pod Hrebienkom, stanica lanovky je od nej vzdialená 300 metrov. Vedie k nej i menej frekventovaný chodník z Tatranskej Lesnej. Je to dlhšia trasa, ale o to viac vám bude chutiť odpočinok. Obľúbená je vonkajšia terasa s fantastickými výhľadmi, ale i tamojšia sauna. Ubytovanie tu ponúkajú v izbách či apartmánoch s vlastnou kúpeľňou, čo na tatranských chatách nie je pravidlom.

A sme pri legende – Téryho chate (2 015 m). Je najvyššie položenou vo Vysokých Tatrách s celoročnou prevádzkou. Nachádza sa v Malej Studenej doline pri Piatich Spišských plesách a najľahšie sa k nej dostanete zo Starého Smokovca cez Hrebienok, Obrovský vodopád a Zamkovského chatu. No zimný výstup patrí zrejme k najťažším „chatárskym“ vo Vysokých Tatrách, pomáha tyčové značenie. Tak ako každá iná v Tatrách ponúka výborné tatranské jedlá i nápoje, jej okolie poskytuje veľa možností na športové aktivity. Možno využiť aj zimný chodník, ktorý sa odpája pred koncom doliny a vedie k Veľkému hangu. No prechádza cez lavinózny terén.

Majláthová chata. Foto: Iveta Gažiová Blahová

Majláthovu chatu (1 494 m) nájdete pri Popradskom plese v dolnej časti Mengusovskej doliny. Nahradila niekdajšie stánky s občerstvením. Na prízemí je samoobslužná jedáleň, sedenie je aj na terase a ak je slnečno, máte o zážitok postarané. Domáce jedlá a dezerty sú tu v ponuke každý deň. K chate sa dostanete zo Štrbského Plesa po Tatranskej magistrále, alebo zo zastávky električky Popradské Pleso. Je to príjemná prechádzka. No dá sa trošku sťažiť pokračovaním po modrej značke po Rázcestie nad Žabím potokom. Potom už nasleduje zimná stopka.

Vstupnú bránu do turisticky veľmi navštevovanej oblasti Žiarskej doliny a Roháčov v Západných Tatrách je Žiarska chata (1 325 m). Na liptovskej strane Západných Tatier je jedinou vysokohorskou chatou a dostať sa k nej dá pohodlne po ceste z ústia Žiarskej doliny. Aj v zime ju vyhľadávajú ako cieľ ľahšej vychádzky rodiny s deťmi. Náročnejší turisti a skialpinisti sa odtiaľ vydávajú na túry do oblasti Baníkova a Baranca. V chate sa môžete občerstviť, kúpiť si suveníry a dá sa tu aj objednať ubytovanie. Hoci k nej vedie asfaltová cesta, auto musíte nechať na parkovisku v ústi Žiarskej doliny.

Štefánička. A sme pri nej. Foto: Radomír Bednár

A sme v Nízkych Tatrách. Aj tamojšie chaty a útulne vám v zime poskytnú strechu nad hlavou a niektoré aj bežný či vyšší turistický štandard. No neskúsených turistov odrádzame od sólo túr, je to nebezpečné.

Chatu gen. M. R. Štefánika (1 740 m) nájdete pod Ďumbierom. Je jednou z hlavných križovatiek značkovaných chodníkov na hrebeni Nízkych Tatier. Pešo sa k nej dá dostať od chaty Kosodrevina, z Trangošky (je zatvorená), Vyšnej Boce aj z Mýta pod Ďumbierom či z Čertovice. Je otvorená celoročne a ponúka kvalitné jedlá, ubytovanie – vraj najlepšie na hrebeni. Môžete to vyskúšať aj v zime, no treba rátať s náročnejším prístupom v porovnaní s letom.

Kamenná chata. Foto: Dana Dubcová Nemčoková

Celoročnú prevádzku má aj chata Kosodrevina (1 500 m), no pravdou je, že ju v zime využívajú hlavne lyžiari, lebo je tu až päť lyžiarskych vlekov. Poskytuje občerstvenie, ubytovanie v izbách so sociálnym zázemím. Nachádza sa nad strediskom Bystrá dolina (Tále) a turisti ju využívajú ako vhodné východisko, keď sa chcú vybrať na vrcholy Chopka, Ďumbiera a na hrebeň Nízkych Tatier. Pešo je dostupná z Bystrianskej doliny alebo od vrcholovej stanice lanovky Srdiečko – Kosodrevina.

Kamenná chata (2 000 m) pod Chopkom má výbornú polohu. Je situovaná do centrálnej časti Nízkych Tatier a je treťou najvyššie položenou vysokohorskou chatou na Slovensku. Má výbornú polohu pre vysokohorskú turistiku, okrem letných aj pre zimné prechody hrebeňom Nízkych Tatier. Dá sa v nej prespať, doplniť si tu zásoby a najesť sa. Vyhľadávajú ju hlavne skialpinisti, lebo v okolí je veľa terénov, ktoré môžu využiť. Prístupná je od Demänovskej doliny, a to od vrcholovej stanice lanovky na Lukovej, alebo z Bystrej doliny od vrcholovej stanice lanovky pri chate Kosodrevina

Útulňa Andrejcová. Foto: Dana Dubcová Nemčoková

Svoje čaro má aj Núdzové útočisko Kráľova hoľa (1 948 m). Ako už názov napovedá, nejde o žiaden štandard, ale o strechu nad hlavou v prípade núdze. Má celoročnú prevádzku, ale bez hospodára. Prespať sa tu dá vo vlastnom spacáku, najesť a napiť iba z vlastných zásob. Schovať sa tu dá počas prechodu hlavným hrebeňom Nízkych Tatier. Peši k nemu možno prísť zo Šumiaca, Telgártu, Liptovskej Tepličky či od Vernára, alebo aj od Útulne Andrejcová cez Žiarske sedlo. V zime ide ozaj o sparťanské podmienky.

Útulňu Andrejcová (1 410 m) turisti milujú. Ale hlavne v lete. V zime je pobyt v nej iba pre takých turistov, ktorí sa hocičoho nezľaknú. Mimo sezóny – približne od začiatku novembra do polovice mája – tu nenájdu počas týždňa služby a chatára, príde iba na víkend a vtedy možno rátať so základným sevisom. Dá sa k nej prísť od Kráľovej hole cez Žiarske sedlo, ale aj z Pohorelej, Liptovskej Tepličky alebo zo sedla Priehyba. Nocujú tu hlavne turisti, ktorí sa vybrali na prechod hrebeňom Nízkych Tatier.

Ďurková. Foto: Ján Hablák

A sme pri ďalšom mieste v zime vhodnom iba pre otužilých. Útulňa pod Chabencom (1 623 m), známa tiež ako Ďurková, je otvorená celoročne. No nečakajte žiaden komfort. Dá sa tu síce najesť, napiť a aj prespať (aj vo vlastnom spacáku), ale ubytovanie v útulni si nie je možné objednať. Dostanete sa k nej peši z Donovál, od osady Magurka a Kyslá, ale aj z Kamienky a obce Jasenie z Lomnistej doliny. Nachádza sa tesne pod hrebeňom Nízkych Tatier a v zime je cieľom hlavne skialpinistov.

Ďalšia z nízkotatranských útulní sa volá Ramža (1 260 m). Aj ona funguje celoročne, ale bez hospodára a slúži na núdzové prespanie – vo vlastnom spacáku a s vlastným občerstvením. Prameň pitnej vody je 300 metrov od nej. Peši sa k nej dá prísť od sedla Čertovica a obce Vyšná Boca a Bacúch. Využívajú ju turisti počas prechodu hlavného hrebeňa Nízkych Tatier v ich východnej časti. Od hlavného chodníka nie je dobre vidieť, preto sa treba držať vychodenej odbočky na jeho severnej strany. To platí o lete, v zime…? Ktovie! Ale turisti v nej nájdu jednoduchý interiér, na podlahe z udupanej hliny sú poschodové prične a funkčná pec.

Pri Hoteli Popradské pleso. Foto: Ľuboš Olevič

Zimnú idylku v Tatrách si treba vychutnať, a to nielen na lyžovačke. Iba vo Vysokých Tatrách je vytýčených každú zimu približne 20 km značených chodníkov, v Nízkych Tatrách je možností na zimnú turistiku oveľa viac. Ale zimná turistika sa od letnej líši najmä čo sa týka nárokov na skúsenosti a turistickú výbavu. Ak si ju nechcete pokaziť nepríjemným zážitkom či zranením, treba odporučenia rešpektovať.

Ide najmä o to, aby ste si overili počasie, aktuálnu snehovú situáciu a výstrahy Horskej záchrannej služby, hlavne tie, ktoré sa týkajú lavín. Do batoha si treba pribaliť zimnú výstroj a podľa aktuálnej situácie ju aj použiť. A predtým sa treba palice, turistické mačky, čakan a lavínovú výstroj aj naučiť používať.

Dôležité je uzatvoriť horské poistenie, zapísať sa do knihy vychádzok a túr v ubytovacom zariadení a o svojich turistických plánoch treba informovať aj svojich blízkych. Najlepšie je nainštalovať si aplikáciu HZS, ktorá po pár klikoch priblíži záchranu, ak by ste sa dostali do neriešiteľnej situácie.

+421 918 889 198

+421 918 889 198

Objednávky vytvorené po 21.12.2023 budú sprocesované po 8.1.2024. Ďakujeme, tím cezhory.sk

Cez Hory

Posts tagged: turistika

7 tipov, čo robiť v Bachledke

Jasná je pre Petru domov

Medenej veži dal čas najvyššiu známku

Volanie tatranskej divočiny

V Smokovcoch zažijete bežkovanie na prírodných tratiach

Kto vyjde na Terynku, čakajú ho nezabudnuteľné výhľady

Betlehem pri Rainerke bude, Peter Petras ho už stavia

Tajomné divadlo nad Tatrami, ktoré režírovala príroda

Zahynuli pod autom či vlakom, medvede skončili ako exponáty v múzeu

Lákajú vás tatranské chaty? Na tieto môžete aj v zime

janka@cezhory.sk