zamkovskeho chata

Z Hrebienka po červenej značke k nádhernej tatranskej chate

by ČlánkyZámkovského chata

Ilustračné foto: Zamkovskeho chata, autor fotografie: Lucia Szabová

Legendárna Rainerka má svoju atmosféru, aj svoj vek, asi nie je deň, aby sa tam niekto nezastavil. Možno len počas extrémne nepriaznivého počasia. My však máme dobré počasie, nie je chladno, ani veľmi teplo – presne ako má byť na túru.

Keď už sme tu, a máme chuť pokračovať, poďme sa pozrieť aj na Zamkovského chatu. Vraj ju teraz rekonštruujú, ale je otvorená. Sú to necelé dva kilometre, čiže príjemná prechádzka. Na Rázcestí pod Húpačkami sme odbočili doprava na Tatranskú magistrálu. Tento chodník by nás mal doviezť až k Zamke, ako túto chatu volajú turisti.

„Tešili sme sa na Obrovský vodopád, vždy sa naň teším, keď tadeto idem. Ten vodný poprašok, ktorý zasahuje až na chodník, mám veľmi rada,“ prezradila Radka a doplnila, že už na tomto mieste sme si otvorili Zlatý Bažant RADLER 0,0% CITRÓN, ktorý sme si chceli dať až pred cieľom cesty. Pri vodopáde sme sa zdržali trochu dlhšie, ale nikomu to neprekáža. Prestávky si robíme aj počas sledovania okolitej prírody, hneď pri chodníku sú skaly, z ktorých vidíme tatranské štíty, aj v diaľke voľnú krajinu.

zamkovskeho chata

Zamkovskeho chata / autor fotografie: Jana Strmeňová

Na Zamkovského chate panuje čulý turistický, ale aj pracovný ruch. Vidieť zmeny, ktoré budú môcť návštevníci čoskoro využiť. My si dávame jedlo pod prístreškom, dokonca sme vytiahli karty a zahrali si niekoľko partií. Dobre sa tu sedí, ale čaká nás zostup späť do Starého Smokovca.

Smerom dole to ide celkom rýchlo. Opäť míňame Obrovský vodopád, tentoraz však bez prestávky. Na Rázcestí nad Húpačkami pokračujeme rovno, čiže obchádzame Rainerovu chatu. Tento chodník nás dovedie až na Hrebienok, kde sa napojíme na cestu, ktorou sme išli aj nahor. Práve tu je čas na ďalší Zlatý Bažant Radler 0,0% CITRÓN, ktorý osvieži a dodá energiu pred koncom túry.

K autu v Starom Smokovci prichádzame akoby oddýchnutí napriek tomu, že máme v nohách viac ako 10 kilometrov v členitom teréne. Tatranská príroda, vzduch a slnko sa opäť raz postarali o doplnenie hlavne psychickej energie, ktorú budeme v nasledujúcom týždni potrebovať.

Chata Plesnivec

S parťákom cez hory: Na jedinú vysokohorskú chatu v Belianskych Tatrách

by Chata PlesnivecČlánky

Ilustračné foto: Chata Plesnivec, autor: Michaela Adamovičová

Z Doliny Siedmich prameňov je to k Chate Plesnivec niečo menej ako dva kilometre. Ide o príjemnú prechádzku, ktorú sme zvládli asi za trištvrte hodinu. Je leto, svieti slnko a vzduch v Belianskych Tatrách vonia stovkami druhov kvetov a tráv, ktoré tu rastú v takmer ideálnych podmienkach.

Ideme popri sviežom tatranskom potoku. Chladíme si plechovky s Zlatý Bažant Radler 0,0 % MANGO a MELÓN bez pridaného cukru, snáď nám vydržia studené až k chate. Vidíme ju už z diaľky, jej typická architektúra s átriovými oknami na ľavej strane sa nedá len tak pomýliť. Po príchode na miesto zisťujeme, že je tu celkom dosť ľudí. Pekné augustové počasie láka do prírody. Ak by ste sa rozhodli pre túru na Chatu Plesnivec, tak nie je náročná, pokojne ju zvládnete aj s deťmi.

„Podarilo sa nám chytiť si miesto rovno pred chatou. Dali sme si cesnačku, fazuľovú polievku, buchty na pare s kakaom dodali energiu. Mala som so sebou aj knihu o tatranských dolinách, určovali sme ktorá je ktorá, presne sme určili, kde sa nachádzame,“ opísala pobyt na chate s úsmevom Radka. Ako ideálne osvieženie nechýbal Zlatý Bažant Radler 0,0 % MANGO a MELÓN bez pridaného cukru, ktorý bol stále príjemne chladený.

Chata plesnivec

Chata Plesnivec / autor fotografie: Michaela Mišička

Z Chaty Plesnivec pokračuje niekoľko turistických chodníkov, napríklad okolo Veľkého Bieleho plesa na Kopské sedlo do Vysokých Tatier na Chatu pri Zelenom plese. V okolí sa nachádza Belianska jaskyňa, je to jediná sprístupnená jaskyňa vo Vysokých Tatrách, a patrí medzi najviac navštevované na Slovensku.

My však mierime späť do Kežmarských žľabov, kde sme našu túru začali. Ideme iným lesným chodníkom ako nahor, tu nie je toľko potokov s rôznymi prítokmi. Stretávame turistov, ktorí ešte len teraz, okolo 16.00 popoludní, mieria nahor na Chatu Plesnivec. Možno sa tam chystajú prenocovať a na druhý deň pokračovať niekam na túru. Neopýtali sme sa, len sme sa pozdravili ako správni návštevníci hôr.

Túra z Kežmarských žľabov na Chatu Plesnivec patrí medzi ľahšie, pokojne ju zvládnete aj s deťmi. Je to jediná prevádzkovaná vysokohorská chata v Belianskych Tatrách. Dlhšia turistická trasa sem vedie aj od Chaty pri Zelenom plese (2 hodiny), Tatranskej Javoriny (4 hodiny 45 minút) alebo zo Ždiaru (5 hodín).

bicyklom po Tatrách

Na bicykli s tatranskými štítmi na dosah

by ČlánkyPo Tatrách 
na bicykli

Fotografia: Stephanus Valassek

Popradská klasika – tak označujú cykloturisti trasu z Popradu do Horného Smokovca. Rozhodli sme sa, že túto cestu absolvujeme tiež. Celá ide po dobrom pevnom asfalte, v druhej polovici sa však treba pripraviť na mierne stúpanie trvajúce až do cieľa.

Vyrážame z Popradu smerom na Veľký Slavkov, podľa cykloturistických príručiek by nám to malo do cieľa trvať asi hodinu, potom sa zvezieme po tej istej trase späť a snáď aj niečo dobré vypijeme a zjeme. Zážitkom bol už prechod miestnou časťou Poprad-Veľká, ktorá aj dnes dýcha tradíciami a históriou. Zaujal aj výjazd z mesta ponad diaľnicu. Niektorí členovia skupiny navrhovali chvíľu postáť a sledovať prechádzajúce autá, ale nakoniec sme bez prestávky pokračovali po miernom krátkom zjazde ďalej.

Čo sa týka jazdy z kopca, to bolo nateraz všetko, pomaly začína stúpanie. Blížime sa k obci Veľký Slavkov, kde hneď na začiatku obce míňame obľúbený Salaš. Vôňa grilovaného mäska a prekrásna scenéria tatranských štítov, ktorú máme pred sebou neustále akoby na dosah, nám dodáva veľa energie. Pofukuje mierny vetrík, príjemne chladí, pri takomto druhu cesty je lepšie držať tempo, ale ide nám to dobre. Už vidíme tabuľu obce Nová Lesná, to znamená, že sme za polovicou a energie máme stále dosť. Dopĺňame tekutiny a mierime do cieľa v Hornom Smokovci. Ako býva zvykom, sily cyklistov najviac preverí záverečné stúpanie.

Pozreli sme si niekoľko historických budov, urobili fotky a vyrážame na cestu späť. Viacerí členovia nášho tímu sa tešili práve na tento viac ako 10-kilometrový zjazd. Už smerom nahor sme sa dohodli, že sa odmeníme výdatným obedom po ceste späť, keď nebude treba šliapať do kopca. Vybrali sme si Salaš vo Veľkom Slavkove, vo vnútri to doslova dýcha drevom, cítime sa ako na chate. Priestoru dominuje veľký krb s otvoreným ohňom, na drevených stoličkách sa dá veľmi dobre oprieť a presne to sme potrebovali.

V takom prostredí sa jednoducho pýta objednať si poctivé domáce halušky alebo pirohy, ideme do toho. Obsluha bola milá, privítali nás a prezradili, že pri príprave jedál používajú lokálne a sezónne čerstvé produkty. Zaujala nás aj zľava na jedlo – zvýhodnená ponuka pre členov MYAPLEND.

Stačí, ak sa zaregistrujete na www.myaplend.com, a hneď máte k dispozícii množstvo zliav. Nielen na Salaši, ale v celých Tatrách.

Po odchode zo Salaša sme si pozreli aj jeho exteriér s minigolfom (mimochodom, aj tu máte zľavu s MYAPLEND), drevenými sochami a prekrásnou kvetinovou výzdobou všade navôkol. Zjazd späť do Popradu sme zvládli bez problémov, a keďže bola dobrá viditeľnosť, užili sme si ešte z parkoviska pohľad na panorámu Tatier.

Cyklisti pri chate Magurka

Na Magurku za baníckou históriu

by ČlánkyPo Tatrách 
na bicykli

Ilustračné foto:  Visit Liptov

Dnes máme tip na cyklovýlet najmä pre tých, ktorých fascinuje banícka história Slovenska. Lebo nie všetko o podzemnom bohatstve Slovenska sa dozvieme v Banskej Štiavnici či na Spiši. Tajomstvá ťažby nás prekvapia aj tam, kde by sme to možno najmenej čakali. Napríklad v horskej osade Magurka pod Nízkymi Tatrami.

Možno sa k nej dostať viacerými trasami, ale my sme pre vás vybrali tú od Ružomberka cez Liptovskú Osadu, Liptovskú Lúžnu na Magurku. Tam aj späť meria 64 km, znalci odporúčajú MTB/Trek bicykle, lebo budete šliapať nielen po asfaltke, ale aj po lesných a poľných cestách. Čaká vás prevýšenie 730 metrov.

Inšpirácia na  túry či cyklotúry. Z Bašovne je možné zamieriť si to k Sedlu Latiborskej hole, k horárni Kapustisko, alebo do Ľupčianskej doliny, ale aj na Striebornicu, alebo k Sedlu Zámostskej hole. Foto:  MKreo

  • Ak pricestujete do Ružomberka autom, vlakom či autobusom, najlepšie je vydať sa od Štefánikovho nábrežia, po Ulici Zarevúca (alebo Hurbanova), po Riadku, cez Plavisko a Krčméryho atď. stále popri riečke Revúca na juh. Cez Biely Potok a Podsuchú sa dostanete až po Liptovskú Osadu. Potiaľto je to po cyklotrase č. 033. Pred Liptovskou osadou odbočíte doľava na Liptovskú Lúžnu (to už je cyklotrasa č. 042) a pred Železným je odbočka doprava. To už máte v nohách takmer 29 kilometrov. Cez Kapustisko a Bašovňu došliapete do Magurky. Ticho, voľnosť a radosť  z pohybu budú najdôležitejšie pocity, ktoré cestou zaznamenáte.

     A ste v cieli. Môžete sa trochu poobhliadnuť a okrem zrubovej chaty, ktorá je súčasťou tejto horskej osady, a kde sa vám postarajú o vysmädnuté hrdlá a hladné žalúdky, je dobré si uvedomiť, že stojíte na pôde, ktorá na mape slovenského baníctva svojho času znamenala veľmi veľa. Osadu založili niekedy v trinástom storočí nemeckí baníci, ktorí sa tu venovali ťažbe striebra a zlata. Miesto v závere Ľupčianskej doliny bolo známe tým, že sa tu ryžovalo najmä zlato, a to z náplavov horských tokov pod svahmi Latiborskej hole, Zámostskej hole a Ďurkovej.

V roku 1912 bol v osade dostavaný neogotický kostolík Ružencovej Panny Márie, pôvodne zasvätený  sv. Klementovi, patrónovi baníkov. V jeho veži sa zachoval veľký rapkáč. Foto: archív mesta Ružomberok 

Ryžovanie neskôr ustúpilo banskej ťažbe. V polovici 19. storočia bola Magurka považovaná za najväčšie nálezisko antimónu v Európe. V roku 1920 dosahovala celková dĺžka štôlní takmer 13 km, najdlhšou boli Kilian a Adolf, Leopold a Russegger. V roku 1912 bol v osade dostavaný neogotický kostolík Ružencovej Panny Márie, pôvodne zasvätený  sv. Klementovi, patrónovi baníkov. V jeho veži sa zachoval veľký rapkáč, ktorý zvolával baníkov zo širokého okolia do práce. A ešte jedna rarita – vyše 7 kg vážiaca hruda zlata, ktorá sa tu našla v roku 1917, je v múzeu v Budapešti.

 Niekoľko storočí trvajúcu ťažbu v roku 1923 uzavreli. Dôvodom bola nerentabilnosť . No v okolí osady nájdeme ešte aj dnes dôkazy po nej. Nad osadou je zrúcanina bašovne, v ktorej sa premývala ruda, a tiež potok, ktorý ale netečie zhora nadol, ale po vrstevnici kopca. Ak budete viac hľadať, možno natrafíte na haldu bane Kilián, alebo aj viaceré zvyšky rozličných stredovekých stavieb zo zlatého veku baníckej Magurky. Zaraďte medzi ne aj chatu Magurka, ktorá stojí na základoch bývalého banského administratívneho domu a jej vek sa po rôznych prestavbách odhaduje na viac ako 200 rokov. Aj ponuka tamojších jedál je tradičná – také makové šúľance alebo strapačky, to už hej!

Ak si naplánujete na Magurke nocľah, neoľutujete. Stopercentný elektronický detox, nebolo plné hviezd a kúpanie na nádvorí v kadi s teplou vodou… Náplasť na všetky rany civilizácie. Na druhý deň vám odporúčame návštevu Magurského zlatého chodníka (na snímke). Tvorí ho 11 tabúľ umiestnených na 8,7 km dlhom okruhu v Ľupčianskej doline. Vedie prevažne po modrej a následne žltej turistickej trase, vyhraďte si na neho 4 až 5 hodín . Autorom textov je Martin Chovan z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, po ktorom je pomenovaný aj striebrosivý minerál z tejto oblasti.

domáca granola

TIP na turistickú desiatu: Domáca granola

by ČlánkyUžitočné tipy
 na hory

Raňajky sú základom dňa o tom niet pochýb. Keď sa chystáte na celodennú turistiku, tak jednoznačne sa na to treba poriadne pripraviť. Taká turistika na Tichou dolinou vie byť náročná, a preto vám odporúčame zabaliť si so sebou napríklad takú domácu granolu.

Odštartuje svoje ráno zdravo!

Suroviny:

  • 100 g ovsených vločiek
  • 1 jablková výživa
  • hrsť mandlí, pekanových orechov, slnečnicových semienok a sušeného ananásu
  • 1 PL chia semienok
  • 1 PL sirupu z agáve
  • 3 PL medu
  • štipka soli
  • 1 smotanový jogurt
  • jahody a čučoriedky
  •  

Postup:

  • Do misky nasypeme ovsené vločky, ktoré zmiešame s jablkovým pyré.
domáca granola
Ovsené vločky sa zmiešajú s jablkovým pyré. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Pridáme mandle, pekanové orechy, slnečnicové semienka, sušený ananás a chia semienka.
Pekanové orechy
Do ovsených vločiek pridáme oriešky. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Všetko osladíme sirupom z agáve a medom. Zmes premiešame, dáme piecť dozlatista pri teplote 180 stupňov približne 20 až 25 minút.
domáca granola
Autor fotografie: cezhory.sk

Tak čo, inšpirovali sme vás? Všetky suroviny do našich receptov nám dodal náš partner BILLA Slovensko.

Autor titulnej fotografie: cezhory.sk

Tatranské kúpele Lučivná

Medzi kratochvíle hostí patrilo aj chytanie rakov. Dnes je Lučivná plná detí

by ČlánkyTatranské kúpele

Ilustračné foto: Tatranské kúpele Lučivná

Zima – leto, kúpele v Lučivnej dnes majú dvere pre deti otvorené stále.  Vlani si pripomenuli okrúhlu stopäťdesiatku a cestu, ktorú prešli od chvíle, keď sa o ich vznik pričinil miestny statkár Donáth IV. Várady-Szakmáry. Hostia mali vtedy naordinované aj chytanie rakov či člnkovanie.

Podobne ako mnohí vlastníci pôdy a lesov vo Vysokých Tatrách a pod Vysokými Tatrami statkár pochopil, že blízkosť veľhôr a ich klímu môže zúročiť aj na iný  spôsob ako len, obrazne povedané, na „dorábanie chleba“.  A keď bola Lučivná o dva roky neskôr spojená s okolitým svetom železnicou, vyriešilo to aj cestovanie hostí.

Časť areálu kúpeľov v Lučivnej. Foto: archív Tatranské kúpele Lučivná

  • Kúpele vznikli na ploche 25 jochov lesíka, ktorým preteká potôčik Rakovec, prvou jeho stavbou bol dvojposchodový hotel Neptún, ku ktorému neskôr pribudli vilky Tereza, Fortuna, Zora, Nezábudka a postupom času aj mnohé ďalšie. Spočiatku nemali lekára, tak sa tejto funkcie ujal sám ich majiteľ.

    Sezóna, ako všade inde v Tatrách, trvala aj v Lučivnej od apríla do septembra. Ordinovali sa zábaly, potné kúry, bylinkové kúpele, no táto základná liečba bola doplňovaná prechádzkami, člnkovaním na umelom jazierku, poľovačkami, rybačkou a chytaním rakov. Medzi liečebné ústavy boli kúpele zaradené od roku 1885.

    Po prvej svetovej vojne to bolo vážne, hrozilo, že kúpele zaniknú. No nestalo sa tak. Dokonca sa tu stavalo. Po februári 1948 bola témou dňa detská tuberkulóza. Kúpele, ktoré vtedy disponovali kapacitou 285 postelí, boli zaradené do šíku tých zariadení, ktoré sa s chorobou pustili do boja. V Lučivnej to zároveň bola éra pôsobenia doktora Petra Pártoša, ktorý zaviedol modernú chirurgickú liečbu pľúcnej a kostnej tuberkulózy.

    V tom čase sa kúpele stali plnoprávnym členom rodiny liečebných ústavov v tatranskej oblasti, no keď sa detská tuberkulóza dostala do útlmu, detskú liečebňu v Lučivnej priradili pod správu Československých štátnych kúpeľov v Novom Smokovci. Zmenilo sa zameranie – orientácia na liečbu chorôb dýchacích ciest detských pacientov.

Leto v areáli kúpeľov v Lučivnej. Foto: archív Tatranské kúpele Lučivná

V tomto trende pokračujú aj dnes. Za ostatné polstoročie prešli viacerými rekonštrukciami, jedna z najrozsiahlejších sa uskutočnila začiatkom tretieho milénia a v roku 2008 boli Tatranské kúpele Lučivná znovu otvorené.

Dobre, že sa ich podarilo zachovať. Majú neobyčajne dobrú klímu. Čistý vzduch a dostatok slnečných dní znásobujú účinky horskej klímy. Spolu s liečebnými procedúrami a terapeutickými technikami  a za pomoci špecialistov z oblasti fyziatrie, balneológie, liečebnej rehabilitácie, pediatrie, infektológie, otorinolaryngológie a internej medicíny sú veľmi dobrým miestom pre liečbu detí s netuberkulóznymi chorobami dýchacích ciest.

Zopakujme si, že liečba v Lučivnej je určená pre detských pacientov s opakovanými zápalmi horných dýchacích ciest, alergickými nádchami, opakovanými zápalmi priedušiek, zápalmi pľúc, prieduškovou astmou a podobne. Novinkou od roku 2020 je liečba netuberkulóznych chorôb dýchacích ciest po dovŕšení 18 roku veku pacientov, ale aj choroby porúch látkovej výmeny a ťažká obezita pred 18 rokov veku pacientov.

To, čo má Lučivná, nemajú žiadne ide kúpele na Slovensku. Takmer  50 hektárov rozsiahly zelený areál v uzavretom lesoparku bez dopravy, v ktorom sú rozmiestnené liečebné domy, nové polyfunkčné ihriská a detské parky, v ktorých organizátori voľnočasových aktivít organizujú pre deti množstvo podujatí. Základná škola s materskou školou sú ich pevnou súčasťou.

Do kúpeľov môžu prísť deti samé, ale aj so súrodencom či rodičom. Možná je aj rodinná dovolenka vo Family Resort Lučivná s naordinovaním relaxačných procedúr.  Nájdete ich medzi masívom Vysokých a Nízkych Tatier, pri ceste z Tatranskej Štrby do Popradu.

Zdroj: megaubytovanie.sk, tatranske kupele Lucivna, vysoketatry.sk, slovenskycestovatel.sk

Návštevnosť v horách

Les nie je naša obývačka, tam sú doma zvieratá

by Články

Ilustračné foto: Martin Mišenčík

Medveďov lákame na odpadky, obzeráme si diviačie mláďatá v hniezde a púšťame na voľno psov, nech sa prebehnú. Ľudia sú pri pohybe v prírode často nepoučiteľní. 

V národných parkoch sú doma zvieratá. My tam ideme iba na návštevu. A ako dobrí hostia by sme mali vedieť, ako sa správať.

„Stačí dodržiavať návštevný poriadok, vopred si naplánovať trasu podľa svojich síl a schopností,  nenechávať za sebou odpadky a nemali by po nás ostávať nedojedky,“ hovorí k základným pravidlám pohybu ľudí v národných parkoch zoologička Mária Apfelová.

Zoologička Mária Apfelová.  Foto:  Viera Legerská

  • Všetky sa porušujú. Ľudia počas pandémie nachádzali únik v prírode, naučilo sa ich do národných parkov chodiť viac ako po predchádzajúce roky, no, žiaľ, snažili sa vyhľadávať aj miesta, ktoré neboli také preľudnené, schádzali z turistických trás, túlali sa mimo nich a toto správanie sa prenieslo aj do pokovidových mesiacov.

    „Nové, neoficiálne trasy sú navštevované stále, a tak zvieratá sú rušené návštevnosťou, ktorá nie je koordinovaná a nie je v súlade s potrebami národných parkov,“ hovorí k tejto téme zoologička. Zdôrazňuje, že vyhradené turistické trasy, v zime bežecké a skialpinistické trasy, zvieratá akceptujú, sú zvyknuté na prítomnosť ľudí na nich a vyhýbajú sa týmto miestam. „Nekoordinovaný pohyb mimo nich zvyšuje riziko nechcených stretnutí so šelmami či diviakmi alebo inými zvieratami, ktoré nemusí vždy skončiť šťastne. Zviera vyrušené nedisciplinovaným návštevníkom, môže pri úteku ohroziť úplne iného človeka,“ upozorňuje.

Nesprávame sa zodpovedne. Líšky napríklad kŕmime žemľami s maslom a salámou. Potom sa nedivme, že zvieratá strácajú plachosť.  Ilustračné foto: Dominika Priečková 

Rovnaké riziko sa spája s odpadom. „Ak si niečo ľudia do hory donesú, mali by to z nej aj odniesť. A najmä nenechávať po sebe zvyšky jedla, či obaly z neho,“ pripomína zoologička. „Nám sa nemusí nič stať, ale zvieratá lákajú pachy z odpadkov a odhodených zvyškov jedla. Neraz skonzumujú igelity, plastové obaly, ktoré im môžu poškodiť zdravie. Nehovoriac  o tom, že ten, kto príde na miesto našej desiaty po nás, si môže odniesť nepríjemný zážitok zo stretu so šelmou, ktorú tam prilákala vôňa jedla.“

Ak kráčame mimo vyznačených trás, alebo aj veľmi skoro ráno či neskoro večer, je pravdepodobnosť, že pretneme cestu zvieraťu, ktoré si hľadá potravu, veľmi vysoká. Obzvlášť je to nebezpečné v čase, keď sú s mláďatami, alebo naďabíme na ich obydlia.

„Nielen medvedica, aj diviačica vie byť veľmi rýchla, keby sme v húštine ohrozovali jej mláďatá, obzerali si ich či chytali do rúk. Stačí jej pár sekúnd po zakvičaní prasiatka a je pri nás,“ naznačuje nebezpečenstvo M. Apfelová s tým, že v takomto prípade k útoku naozaj nie je ďaleko a treba mu predchádzať a ustúpiť, kým to je možné.

Ľudia podceňujú aj zákaz púšťať psov z vôdzok v národných parkoch. Nechajú ich „prebehnúť sa“, pritom si neuvedomujú, že domáce zviera sa môže stretnúť s výkalmi divých zvierat, ktoré môžu byť pre nich potenciálne infekčné. Vystavujú ich tak rôznym problémom, ktoré budú musieť riešiť u veterinára.

„Psi často plašia živočíchy v lese, môžu na nich útočiť, spôsobiť im stres alebo zranenie, v krajných prípadoch môžu k svojim majiteľom doviezť aj nahnevanú šelmu,“ poukazuje na dôsledky voľného pohybu psov pri turistike ich majiteľov odborníčka.

Zdôrazňuje, že pri návšteve národných parkov by sme sa mali snažiť o rovnováhu medzi našimi relaxačnými a športovými záujmami a potrebami voľne žijúcich zvierat, pre ktorých je les domácim prostredím a svojím správaním ju zbytočne nenarúšať. 

chia puding

TIP na turistickú desiatu: Chia puding

by ČlánkyUžitočné tipy
 na hory

Poznáte obľúbený dezert, ktorý sa v posledných rokoch teší veľkej obľube? Správne, hovoríme o sviežom a sladkom chia pudingu, ktorý si môžete pripraviť presne podľa svojej chuti. Okrem toho je to aj skvelý tip na desiatu kamkoľvek!

Odštartuje svoje ráno zdravo!

Suroviny:

  • 1/2 banánu
  • 3 PL chia semienok
  • 2 PL sirupu z agáve
  • hrsť malín a čučoriedok
  • 50 ml kokosového mlieka

Postup:

  • Banán nakrájame na malé kúsky a dáme do pohárika. Prihodíme hrsť malín a čučoriedok.
chia puding
Do pohárika nakrájame banán a pridáme maliny s čučoriedkami. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Zasypeme dvomi lyžicami chia semienok, zalejeme kokosovým mliekom a osladíme sirupom z agáve.  Pohárik zavrieme a poriadne zatrepeme, kým nám nevznikne konzistencia pudingu.
chia puding
Pridáme kokosové mlieko a osladíme. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Hotový puding zasypeme čerstvým ovocím a môžete vychutnávať.

Tak čo, inšpirovali sme vás? Všetky suroviny do našich receptov nám dodal náš partner BILLA Slovensko.

Autor titulnej fotografie: cezhory.sk

Bicyklom okolo Tatranskej Javoriny

Zo Ždiaru cez Tatranskú Javorinu do Zadných Meďodolov

by ČlánkyPo Tatrách 
na bicykli

Ilustračné foto: MKreo

Tatranská Javorina je malebná obec iba 11 km vzdialená od hraničného priechodu do Poľska na Lysej Poľane. Meno jej dali javory, ktoré tu kedysi rástli v hojnom počte. Zničilo ich pálenie drevného uhlia a spotreba dreva v niekdajších železiarňach a lepenkárni. 

Dnes by ste po nich ťažko hľadali stopy. Naznačíme ich ale neskôr. A možno aj kvôli nim sa budete do tejto oblasti Belianskych Tatier radi vracať. Hoci aj na bicykli. Lebo aj tu sú trasy, ktoré vám prinesú radosť zo športového výkonu a výhľady na Tatry. O niektorých sa trochu pobavíme. Tatranská Javorina je vhodnou zastávkou pre viaceré z nich.

Zadné Meďodoly naznačujú banícku históriu

Začneme trebárs trasou, ktorú zvládne s trochou kondície aj bežný cyklista. Začína sa v Ždiari, pokračuje cez Tatranskú Javorinu a jej cieľom sú Zadné Meďodoly. Tam i späť meria 28 km.

Zadné  Meďodoly je meno doliny i názov náučného chodníka, ktorý sa začína v Tatranskej Javorine a končí v Kopskom sedle. Možno je to na iný výlet ako na cyklotúru, ale odporúčame ho. Chodník sa dá pokojnou chôdzou prejsť za tri hodinky a počas nej vás desať infotabúľ poučí o o flóre, faune i banskej i priemyselnej histórii doliny. Môže to byť prvá stopa, ktorá vás do týchto končín privedie ešte raz.

Do poľského Zakopaného na poľské špeciality

Ak máte chuť prekračovať hranice, vyberte sa na bicykli z Tatranskej Javoriny cez Lysú Poľanu do poľského Zakopaného. Znalci hovoria o strednej náročnosti, potrebujete trekking, MTB. Do jedného z centier poľskej strany Vysokých Tatier dorazíte po zdolaní 21 km s celkovým prevýšením 553 m. Trasa vedie sčasti po štátnej ceste I. triedy, miestnych a účelových lesných komunikáciách. Zakopané je najvyššie položeným mestom v Poľsku, domáci mu dali prívlastok hlavné zimné mesto.

Ale aj v lete je v ňom čo obdivovať. Prekvapí bulvár na hlavnej ulici, kde sa dá nakúpiť množstvo vybavenia do hôr, ponuka poľskej gastronómie, ktorá stavia na lokálnych špecialitách. Ale ochutnáte tu aj jedinečnú zmrzlinu.

Bielovodská dolina.  Ilustračné foto:  Veronika Svetlíková

  • Na bicykli zdoláte aj časť najkrajšej doliny Tatier

    Vráťme sa ale domov a ponúknime aj inú lahôdku, tentoraz pastvu pre oči. Nájdete ju, keď sa na bicykli vydáte po trase Ždiar – Tatranská Javorina – Bielovodská dolina. Začnite na hornom konci obce, približne po dvoch kilometroch jazdy odbočíte vľavo na Tatranskú Javorinu, na jej konci po pravej strane nájdete zámoček kniežaťa Hohenlohe. K nemu trochu neskôr, lebo pred sebou máte asi po troch kilometroch jazdy Lysú Poľanu, tam pred mostom odbočíte vľavo na Bielovodskú dolinu.

Poľovnícky zámoček kniežaťa Ch. Hohenlohe, dnes reprezentačné prezidentské sídlo. Pozrieť si ho môžete každý štvrtok. Ilustračné foto: Michaela Mišička 

A začína ozajstný zážitok. Pokoj, pohoda, les a aj priame výhľady na okolité tatranské štíty. Mnohí tvrdia, že je najkrajšou dolinou celých Tatier. Necháme to na vás. Má dĺžku desať kilometrov, no pre cyklistov (modré značenie) je prístupných iba 3,5 kilometra, ktoré ústia pri horárni. Potom sa musíte tou istou cestou vrátiť späť.

Do Ždiaru za filmovačkou

Pre rodiny s deťmi (tak od desať rokov) tu máme ľahko zdolateľnú trasu: Tatranská Kotlina – Ždiar. Má niečo cez dvanásť kilometrov a v smere od Kotliny predstavuje prevýšenie 422 metrov. Začínate na križovatke cesty od Lendaku, cyklotrasa je vľavo. Po pár metroch prichádzate k bývalému kameňolomu, v ktorom sú dnes cvičné horolezecké skalky a dve ferraty. Cyklotrasa sa vlní ďalej lesom, mostami, napravo vidíte hlavnú cestu do Ždiaru. V obci prechádzate ústím Monkovej doliny do Širokého sedla. Smerujete na Strednicu a dnom v okolí údolných staníc vlekov sa dostávate k zasnežovacej nádrži, kde si treba oddýchnuť, lebo máte pred sebou poslednú časť trasy – po serpentíne k hlavnej ceste.

Návrat je možný tou istou trasou. Ale predtým sa ešte rozhliadnite po rázovitom Ždiari, nájdete tu okrem iného aj pár zaujímavých odkazov na filmovačky, ktoré túto obec preslávili široko-ďaleko.

Bez kniežaťa v Tatranskej Javorine ani na krok

My sa ale vráťme k stopám, ktoré sme naznačili v súvislosti s Tatranskou Javorinou. Knieža Christian Hohenlohe v nej zanechal hádam najhlbšiu. Na scénu tento zástupca pruského kniežacieho rodu prišiel v Tatranskej Javorine, vtedy ešte iba Javorine, v roku 1879, keď odkúpil tamojšie majetky. Oblasť mu patrila až do roku 1936, keď prešla do vlastníctva československého štátu. 

V čase, keď Christan Hohenlohe v Javorine zainvestoval, bol jedným z najbohatších nemeckých šľachticov. V Javorine zriadil správu svojich európskych revírov, v lete 1885 tu dostaval podľa projektu Gedeona Majunkeho svoj poľovnícky zámoček. Dnes je po úpravách reprezentačným sídlom Slovenskej republiky, prezident Andrej Kiska ho otvoril aj pre verejnosť, ktorá si ho môže pozrieť každý štvrtok.

Kostol sv. Anny, cintorín, alebo aj dobre spracované lesy

Knieža bol síce evanjelikom, ale v úlohe patróna dal v roku 1903 vysvätiť novopostavený katolícky drevený Kostol sv. Anny, ktorý je dnes klenotom osady. Ak ho navštívite, odhalia sa vám nádherné výhľady na Belianske Tatry (na snímke Samuela Leška v pozadí Ľadový, Snehový, Kolový štít a Baranie rohy). Aj interiér kostolíka je nádherný, najmä keď sa do jeho stien oprie slnko. Na počesť kniežaťa je v kostole umiestnený erb rodu Hohenlohe. 

Christián rád poľoval, no ním spravované územie dnes predstavuje prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti TANAP-u. Zaužívané prírodoochranné opatrenia plynule prešli do prírodoochranných zásad nielen TANAP-u, ale aj iných národných parkov. Tatranskú Javorinu aj pre toto dedičstvo zaradili medzi významné lesnícke miesta.

Niektoré pramene uvádzajú, že knieža celý život prežil so svojou mladšou družkou – neurodzenou poľskou umelkyňou  Otýliou Lubraniec – Dambskou. Iné tvrdia, že si ju vzal za manželku. Každopádne, bol to ukážkový vzťah, prežitý v ústraní pred jeho urodzenými príbuznými. Keď v roku 1922 zomrela, CH. Hohenlohe ju dal pochovať na javorinskom cintoríne. On sám ďalšie štyri roky prežil v Szomogyszobe, kde v roku 1926 vo veku 78 rokov zomrel. Wikipedia upresňuje, že jeho posledným želaním bolo, aby ho pochovali vedľa Otýlie. Na jeho pohrebe sa zišla nielen európska aristokracia, ale aj zástupcovia československej štátnej moci a rôznych spolkov. V krojoch sa s ním rozlúčili aj miestni – z Jurgova, Podspádov, Javoriny, Ždiaru, Lendaku, Štôly a ďalších osád Vysokých Tatier.

Christiánov majetok potom nemal kto zveľaďovať. Vlastné deti nemal, majetok zdedil jeho bratranec August Hohenlohe, no keďže k nemu nemal vzťah, predával ho postupne až do roku 1936 Československej republike.

Dnes sa Tatranskú Javorinu oplatí navštíviť. Okrem už spomínaného zámočka a Kostola sv. Anny je tu aj cintorín s veľkou hrobkou. Tú dal knieža postaviť na znak úcty správcovi svojho majetku Eduardovi Kégelovi. Vľavo nad hrobkou je miesto posledného odpočinku Christiana a Otýlie. Na cintoríne odpočíva aj známy maliar Tatier Jaroslav Votruba.

Malebná Tatranská Javorina má svoje príbehy. A vy k nim môžete pridať aj ten svoj – cyklistický.  

Rainerova chata

Viete, ktorá chata je vo Vysokých Tatrách najstaršia? My sme sa tam s parťákmi vybrali!

by ČlánkyRainerova chata

Ilustračné foto: Rainerova útulňa, autor fotografie: Milan Vass

Po náročnom pracovnom týždni by to chcelo niečo jednoduchšie. V partii sme sa zhodli, že o Rainerovej útulni toho vieme veľa, ale nikto z nás na nej už dlhšie nebol. Cieľ je teda jasný – ideme na príjemnú túru, niektorí by ju označili skôr za prechádzku, na túto najstaršiu a zároveň najmenšiu chatu na slovenskej strane Vysokých Tatier.

Už ráno panuje dobrá nálada, asi preto, že je pekné letné počasie a nečaká nás nič náročné. Vyrážame zo Starého Smokovca. „Na internete písali, že turistický chodník na Hrebienok je dosť frekventovaný. Mali pravdu, presvedčili sme sa o tom na vlastné oči,“ podelila sa o zážitok z cesty Gabika.

Z Hrebienka pokračujeme po červenej značke. Ani sme sa nenazdali, a sme na rázcestí nad Rainerovou útulňou. Je to skutočná križovatka turistických chodníkov, študujeme, kam by sme sa mohli vybrať nabudúce. Na Skalnaté pleso sú to odtiaľto dve hodiny, k Chate pri Zelenom plese by sme sa dostali za štyri a trištvrte hodiny, k Veľkému Bielemu plesu to trvá ešte o polhodinu viac.

Naším cieľom je však Rainerova chata, píšu, že by sme pri nej mali byť o 20 minút. Nikam sa neponáhľame, vychutnávame si horský vzduch a osviežujúci Zlatý Bažant Radler 0,0% TMAVÝ CITRÓN, ktorý sa na túto príležitosť dokonale hodí.

Rainerova útulňa

Rainerova útulňa / autor fotografie: Dušan Švec

Pribudlo trochu viac oblakov a vieme, ako je to v Tatrách so zmenami počasia, ale zatiaľ je všetko v poriadku. Pokračujeme k Bilíkovej chate. Výhľady na okolitú krajinu sú neskutočné, vidíme poriadne ďaleko, až na Nízke Tatry. Pokračujeme po kamenistom chodníku, pohľad na divú horskú bystrinu, tak typickú pre vysokotatranskú prírodu, je ako balzam na dušu. Peggy chvíľu uvažovala, či nepôjde vyskúšať, aká je voda, ale radšej sme ju udržali pri sebe.

Samozrejme, že sme si nenechali ujsť ani vodopády Studeného potoka. To, čo hovorila Gabika o frekventovanom chodníku na Hrebienok, platí aj tu. Možno ešte viac. Neuberá nám to však na zážitku, fotíme sa sólovo aj v skupinkách, točíme videá, a potom už máme len jeden cieľ – Rainerovu útulňu.

Ako vždy, sú tu turisti, niektorí sedia alebo stoja vonku, občerstvujú sa, iní obzerajú zaujímavosti v interiéri. My sme si tiež dali niečo malé na zjedenie a Zlatý Bažant Radler 0,0% TMAVÝ CITRÓN, ktorý v tom teple padol vhod. Drevená socha sediaceho horského nosiča, je nádherná, zaujme asi každého návštevníka a dokonale dotvára prostredie. Fotíme si ju a vychutnávame okolitú prírodnú scenériu.